Do roboty v čase pandémie

 Už viac ako rok, s pár týždňovou letnou prestávkou, ťukáme do klávesnice z domu. Zo začiatku bolo sedieť doma možno fajn. Odpočinul som si viac, keď som nemusel vstávať skoršie ako smetiari. Zdanlivo som ušetril za cestu. Pohyb mi však chýbal od začiatku. Od prvého dňa som chodil ráno von smerom na stanicu. Čiastočne si aj prevetrať hlavu. Minulý rok boli zjari slnečné a teplé rána. Vyrážal som krátko pred siedmou, odprevadil som "svoj" vlak a okolo učňovky som sa vracal s5. Robil som tzv. Malý okruh, severozápadný. Snažil som sa dôjsť pred pol ôsmou, pretože sme mali každý deň ranný rozbeh so supertelevízorom. Výnimočne som robil stredne dlhý okruh okolo taxislužby. Na viac ani nebol čas. Keď začali chodiť na sklonku jari prvostupniaci do školy, odprevádzal som mladšiu dcérku. Robil som východné okruhy okolo námestia cigánov. Pri takýchto vôdzkach som už nestíhal na pol ôsmu, keďže sme len desať minút predtým odchádzali z domu! Vedúci už ani nebazíroval na presnom čase, keď mu na komunikátore blikne zelená bodka. Tie tri mesiace v obývačke ubehli rýchlo. Koncom októbra bolo mojou kolegyňou znova obézne morča. Ak som nechcel skončiť ako Tofina, musel som sa dať do pohybu. Malý ani Stredný okruh mi nestačil, keďže boli všetci doma. Začal som robiť Veľký okruh popri malých žltých domčekoch naskladaných vedľa seba ako leporelo. S5 popri ordinácii detskej doktorky a firmy vyrábajúcej elektrorozvádzače. Ponad potok-stoku cez parčík zakončil som cestu do "roboty". Baby som vyhnal z izby a mohol som sa pripojiť k firemnému matrixu. Na jeseň som objavil Plynový okruh okolo syčiacej plynovej stanice. No v zlom počasí bol chodník blatistý a robil som Veľký okruh. Po novom roku som si ešte viac predĺžil cestu o ďalší okruh, "Stoka". Popri tečúcej Stoke, okolo cirkevnej škôlky. Za mini sídliskom som sa napojil na Veľký okruh. Časom aj to mi bolo málo a skončil som na zatiaľ poslednom okruhu popri dome tepovača kobercov a príležitostného taxikára. Túto cestu praktikujem, pokiaľ som doma, dodnes. Podľa času obmieňam okružné jazdy. Sledujem, ako sa slnko dvíha každé ráno čoraz vyššie a posúva sa k severu. Najprv sa vo februári nenápadne objavil žltý kotúč spomedzi stromov, dnes už je vysoko na nebi. 

Za ten čas už aj stretám známe ksichty. Týpkov čakajúcich na odvoz, majstríkov v montérkach, ktorí sa štartujú rannou "desinou". Či cigána, ktorý zo stanice chodí čakať na odvoz na parkovisko. Večne v modrej bunde s kapucňou na hlave a cigou v hube. Na druhej strane kráča vysoká baba, nejaká basketbalistka. Lekárnička oživuje pokladňu. Pred stanicou sa stočím na sever. Popri múre prehradzujúcom trať už nestretnem živú dušu. Snažím sa lúštiť nápisy "umelcov" pp. z neďalekej učňovky a ZŠ. Tomis, Termogang, Mathúš, Ronio, Toy, Akudabar. Skomolenina "Smoke day every weed".

Chodníček pri potoku okrem hovien ožíva psíčkarmi. Slušne ma pozdravia. Niekde v tomto bode ma obieha vlak do roboty. Raz som vyplašil aj zajaca. Láka ma prekročiť Stoku. Pri železničnom moste sú nahádzané do vody nejaké dlaždice. V zime boli namrznuté, neskúšal som, ale s príchodom jarných dní už začínam Rubikon prekračovať pravidelne. Pri škôlke stretám vysokého deda s dlhými šedivými vlasmi odetého v starom kabáte a kulichom na hlave. Na rukách palčiaky a na zápästí reflexné pásky. Chôdzu má čaptavú ako káčer. Všimol som si, že vychádza zo starej barabizne so spätnými zrkadlami na oknách. On točí okruh na moste. Už sa mi stalo, že sme sa míňali dvakrát-cestou tam i s5. Za bránami sa rozštekajú psy. Nemo ma sleduje iba čierny huňatý teriér. Teda neviem, či sleduje, lebo do očí mu padá hustá srsť. Prejdem na druhú stranu a pred autoservisom sa stočím smerom k "robote". Za firmou Upracmi vojdem do slepej uličky. Keď svieti slnko nechám sa ohrievať slnečnými lúčmi a idem vedľa potoku. Cestu mi i tu spríjemňuje množstvo kačíc. Nutrie sem zatiaľ nedotiahli. V temné dni idem popri domoch. Je po štvrť na osem a do práce štartujú na malej Kii postarší manželia. Občas vidím venčiť veľkú babu malého yorkshira. Prechádzam cez hlavnú cestu a znova prekračujem potok. Vedúci obchodu s farbami už parkuje čierne Suzuki pri obchode. Už len parčík, potraviny a som v robote. 

Za ten rok som pekne videl, ako sa zmenila autobusová stanica. Kompletne prerobená, hoci ostalo smetie na konci, kde sa predpokladá parkovisko. Zmizli stromy pri Stoke. Pne a kačice čakajú na cyklochodník. Zmenili sa obyvatelia jedného domčeka. Nasťahoval sa doň môj kolega.
A samozrejme poobede chodím z "roboty". Tam už ma čas netlačí. Vyhýbam sa ľuďom, keďže som kovidiot. Chodím na opačnú stranu, smerom k Váhu. Párkrát som vytiahol aj bicykel, ale tohtoročná jar je chladná a väčšinou znova len po svojich.
Konečne koncom apríla začínam chodiť do kancelárie. Som asi jediný, komu sa chce. Ostatným zjavne vyhovuje sedieť doma. Z personálneho je ticho, firme vyhovuje status quo. Predpokladám, že na jeseň, zbytok znova vyženú domov, keď sa priblíži vlna koronami.

Šlahni tam trojku

   Nie, nie je to príkaz inštruktora v autoškole frekventantovi. V prvomájovú sobotu sa očakávalo veľké finále ženského basketbalu a každá trojka do koša sa ráta. Jej absencia bola pre náš tím napokon osudová. Už deň predtým sa rozprúdila divoká internetová komunikácia ohľadom viac menej utajovanej cesty za Čajkami do Ružomberka. Basketbalistky čakali, že im zamávame maximálne tak na pumpe, kde sa pred cestou zlietajú. Naveľa, v sobotu sme deti odovzdali do opatery babky. Vôbec sa nebránili. Na obed hodili do seba palacinky s tvarohom a čakali na zvyšok posádky. Prišiel Martin "Speedy" a Tomáš "Lambda sonda". Jeden mal nefunkčné auto a uši, druhý si netrúfal šoférovať do Ružomberka a hoci behá maratóny, utekať do Ruže je predsa len cez "čiaru". Okolo 12.45h som sa s Jarisou odpichol spred brány domu. Lambda nás od začiatku častoval veselými príhodami z ciest hokejových fanúšikov za svojimi zápasiacimi idolmi. S 32r. unavenou Karosou, ktorá vytiahla najviac na 80km/h, lebo inak zovrela voda v chladiči. Štartovali preto o hodinu skôr. Tlačiť 10t plechovú obludu sa im teda nechcelo. Na hokeji v Nitre udrbali autobusu značky. Problémy sa dostať domov boli veľké. Naháňali Nitranov ako hokejisti puk, aby im ich vrátili. Na Nitru majú len "dobré spomienky". Inokedy na zápase skolaboval fanúšik a druhý, zrúbaný jak karpatský les, spal opretý o autobus. Záchranári už mali takmer naloženého ožrana, keď ich ktosi s krikom upozornil že nakladajú nesprávneho. Iba v meste pod Zoborom im dvakrát ukradli zástavu. Príhody by boli na celú knihu. Za Považskou Bystricou nás obiehala strieborná Čajka 3 s Jančim a Jaruškou. Vedúca, volajme ju Mucha Puk, bola Čajka 1. Jarisa Čajka 2. Čajka 3 nakoniec doletela neskoršie. Vzali diaľnicu cez južný obchvat, i tak sa motali po Žiline. Čakáme pred Koniarňou. Panoptikum hrdých srdciarov. Popŕcha, hodíme na seba bundy, cez ne alebo pod ne fanúšikovské tričko. Mucha Puk síce prišla o polhodinu skôr, no čakali sme na ňu, kým sa kdesi motala po okolí. Dohodli sme sa, ako prekvapíme baby, keďže nás nečakajú. Vedúca povie Čajkám pár teplých slov a zaspievame im. Fotograf dal telefónom echo, keď boli štvrť hodinku pred halou. Skryli sme sa do stanu, ktorý slúžil aj ako odberové miesto pre testovanie. Osirelá ruža, ktorá prvá prišla už kmitala palcom po telefóne a posielala odkazy spoluhráčkam, že sme pred halou. Smutné bolo, že transparent si vytiahla z kufra sama. Konečne sa na dvore objavili strieborné mikrobusy. Mali sme obavy, či nespoznajú auto (Jarisa bola jediná) s piešťanskými značkami, ale nemyslím si, že si toho všimli. Babám sa akosi nechcelo von. Preto sme s bubnovaním a pokrikom Čaj-ky vyrazili z plátenného úkrytu. Začali nám mávať a pomaly sa vysúkali von. Precedníčka klubu oslovila dievčatá: "Za prvé: Nech sa stane v hale čokoľvek, sme s vami. Za druhé:. Ste lepšie, tak choďte a zoberte si titul". Vzápätí sa malá Sára rozbehla k tmavej Danielle do náručia. Nastalo foto so srdcom (naše zožralo morča), a potom sme nasadli do áut a juchali do koliby U dobrého pastiera v Čutkovskej doline. Kolibu tvorí viacero drevených stavieb. Ubytovňa, pivovar, veľká reštika a maštale. V týchto dňoch rozhodlo kovidbyro, že sa sedí pod stanom. Ako sme si sadli, prišla prehánka. K jedlu fidlikala trojčlenka, ale rýchlo stratili silu v slákoch a hlasoch. Žena si objednala kapustnicu, ja skúsim kapustový Mäteník. Priniesli mi asi štyri posúchy a kilo slaniny posypané cibuľou a pod slaninou boli ešte schované strúčiky cesnaku. Keďže som v aute nesedel sám, cesnaku som sa ani nedotkol. Slaninu som tiež len ždipkal. Tri mäteníky som zdolal, ostatný polovička. Jančimu domotali objednávku a priniesli mu kofolu aj pivo. Kofola putovala na vedľajší stôl. V stane bol slabý signál (asi tým, že koliba je v údolí), preto sa premiestňujeme s5 do centra. Zaparkovali sme pri nejakom nákupnom stredisku neďaleko Koniarne. Úmysel bol zakotviť v pizzerii, no pre údajnú rekonštrukciu bola zatvorená. A zápas sa už začal! Postávame teda s mobilmi a reprákom pred lokálom. Z balkóna čumeli na nás "stare nedorobené ze psom", ako poznamenal Robo. Presúvame sa radšej k mestskej plavárni. Tribúna boli schody do plavárne. Neposednú dcéru okrikuje mama Ala: "Sárinka nešpiň si paprčky". "Šak mám dezinfekciu", odpovedá desaťročná Sára. Je za nami prvá infarktová štvrtina. "Po  dvoch minútach som sa konečne nadýchla", vraví  Mucha Puk cez oddychový čas. "A čo zapískal zákaz státia?", pýta sa Danka. "Ten ešte dnes nepískal, tak nech si zapíska", odpovedá ktosi za ňou. "Stašová? To je tá nechutná obluda", ľahko prinasrano konštatuje o5 Danka. Spoza rohu sa vynoril Janči s Jarkou. Našli nejakú terasu 200m od plavárne kdesi na sídlisku. Presúvame sa všetci 13 do Roveň pub-u. Spojili sme si stoly a posadali. Každý si dal niečo na pitie a znova čumeli do mobilov. Nad hlavou nám preletelo malé športové lietadlo a ja som zistil, že sedím vedľa skoropilota Jančiho. Mal slušne našliapnuté stať sa stíhačom. Zranenie ho v treťom semestri pilotnej školy vyradilo. Na kafemlejnky nechcel. Tak si doma lepí aspoň plastikové modely.  Zápas bol v polovici vyrovnaný. V úvode poslednej štvrtiny sme dokonca viedli o 6 bodov. Nastalo posledných 5 minút smrti. Vtom sa čosi pokazilo. Dievčatá zostali nervózne. Uškodil nám i posledný odpískaný faul a nepodarený kôš najkrajšej krídelníčky. Na poslednú štvrtinu sme sa presunuli ku Koniarni. Pred halou hulákali fanúšikovia prerobení z futbalových: Ruuuža, ruuuuža". Aj my sme kontrovali: "Čaj-ky!" Precedníčka sa verejne zriekla vianočných darčekov na desať rokov, len nech konečne vyhrajú. Keď v posledných sekundách zaznelo spred Koniarne: "Sme prví, no a čo!", bolo po zápase. Prehra bola tesná iba o 3 body. Na porazenie. Keby o 20, povieme si: "Nemajú na to". Prvý odchádzal nejaký ružomberský dedko a povedal opierajúc sa o bicykel, že sme boli lepší. No história si nebude pamätať lepších, ale víťazov. Prvé vybehli z dverí víťazky ligy, ktoré fanúšikovia privítali hlasným krikom. Po nich sme počuli za dodávkou, ktorá blokovala výhľad, výkriky: "Su-ja". Vzápätí si ho podgurážení ultras vyhadzovali ako bábiku. Nuž, okrem hobla, Schujovi dobre padlo 14. víťazstvo. Mňa by to už ako trénera ani nebavilo stále vyhrávať. Veď sa niet kam posunúť. Na naše baby sme čakali takmer hodinu. Odišli aj ultras s pokrikom: Ideme sa najebať! (Keby len, ale rovno sa otrávili alkoholom. Z neoverených zdrojov niekto vytiahol fľašu domáceho až sa chlapcom doslova oči krížili). Odišiel aj majiteľ klubu, aj predseda asociácie. Skonštatoval, že rozhodcovia pískali na obe strany zle. Ale veď sú to jeho ľudia! Čajky sme sa chystali privítať najprv pokrikom: "Pre nás ste zla-té!", ale na poslednú chvíľu sme pokrik zmenili len na lakonické "Čaj-ky!" Keď konečne vyšla ako prvá draftovaná Chorvátka Lea Miletič, začali sme skandovať. Búchali konfety i vršky šampanského. Lea poďakovala fanúšikom. Prekvapenie bolo, keď baby spievali Macejko alebo Slovensko moje, otčina moja. Pridala sa dokonca i ďalšia Chorvátka- rozohrávačka Matea. A veruže sa spevom nedali zahanbiť, hlavne Vanda a Martina, ktoré ťahali. Baby už takto nikdy pokope neuvidíme, tobôž spievať. Mali sme veru krajšie "afterpárty" ako Ruža. Hlavne sme to prežili. Nejaké foto fanúšikov s idolmi a nakoniec všetci ruky dokopy. Čajky čakali kartóny pizze a ďalšie šampanské v dodávkach. My sme potichučky o štvrť na deväť vyštartovali na čierno domov. Stále platil zákaz vychádzania. Pridal sa k nám starší pán Peter, ktorý prišiel vlakom. S Lambdou zaspomínali na výjazdy a zbierku fotiek známych športovcov. Za Bytčou sa o zábavu celej posádke postaral o5 Peter, keď  zjednával odvoz z mesta: "Budem na miéste o pet, osem, desat minút". Mesto v čase zákazu vychádzania o pol jedenástej: Autá sa premávali, sem tam ľudia. Aj v nemenovanej krčme to žilo. Mestskí policajti sa v tme cintorína na neutíchajúcu premávku pozerali. Roztrúsil som pasažierov a zaparkoval Jarisu pri dome. Čajky robili, čo mohli, snažili sa. Veríme, že o rok s novým trénerom bude víťazstvo naše. No a čo! 

Podskalský Roháč

    Slovenské kovidbyro konečne povolilo prechody medzi okresmi. Hneď prvý víkend sme otvorenie oslávili blúdením v bezhraničnej prírode. Prvýkrát šla mimo svojich pracovných hraníc aj Jarisa. Za jej volant a pedále som sadol ja. Pri Novom Meste je stacionárny radar a Jarisa prekvapila dutým zapípaním. Čo má v črevách antiradar? Schádzam za Belušou z diaľnice. V malej dedinke Visoľaje sa dám zlákať ostatnými autami a odbočím kdesi uprostred obce. Ocitnem sa na poli konča dediny v zákaze jazdy. Takže Jarisu otočím a až za dedinou vidím odbočku na Pružinu. Popod diaľnicu cez Dolný Lieskov juchám do Tŕstia, kde mi smerovník káže ísť na Podskalie doľava. Odtiaľ je dedinka čoby kameňom dohodil. Nájdem voľné miesto rovno pred obecným úradom poniže kostola a zacúvam si k plotu. Za ním je verejná skládka. Nahodím karimory a vyrážame miernym, ale vytrvalým stúpaním. Malebná dedinka si žije typickým vidieckym životom. Ľudia sa motajú v záhradách, vetrajú v okne duchny, zopár domov je v prerábke a rastie aj zopár nových. Malý nasraný Yorkšír sa rozšteká, čo sa mu motáme po rajóne. Prosto idylka na konci sveta. Kráčame východným smerom ku kaplnke Panny Márie Snežnej. Domáci okolie inak nenazvú ako "Na Vápenci". Odtiaľ už vidíme jeden z našich cieľov - Podskalský Roháč. 

Pretnutý masív niekomu pripomína Stratený svet od A.C.Doyla. My sami sme sa v ňom stratili.

    Stúpame po lúke posiatej žltými prvosienkami. Na jej konci je nový hotel. Pre hmyz. A v kríkoch vstupná brána so značeným chodníkom. Fučiac ku skalám naberáme prvé turistické kilometre. V sedle medzi skalami baby odpočívajú, ja vybehnem ku skalám naľavo. Je odtiaľ výhľad na údolie pod nami. V ňom mŕtve rekreačné stredisko. Predbehne nás živý mladý pár. Na dobré dve hodiny jediní ľudkovia, ktorých stretneme. Stúpame hore popri skalách. Objavujú sa aj veľké fialové kvety ponikleca. Názov Poniklec je odvodený od židovského sviatku Pesach, pretože kvitne v tomto období. Kytica by prišla pekne draho. Jeden kvietok stojí takmer 40Eur. Za malou vyhliadkou sa dostávame ku skalnej diere. Iná cesta nevedie. Ešte je možnosť vyšplhať sa hore po skalách, ale naše "nížky" a hlavne kondícia nám výšvih akosi neumožňujú. Ľahšie je podliezť. Prvá ide staršia, ktorej potom podávam batohy. Popod skalu prekĺznem posledný. A vzápätí pred nosom ďalšia prekážka. Potrebujeme sa vyšvihnúť asi 2-2,5m hore. Idem prvý. Zišla by sa reťaz, lež chodník je neoficiálny. Takto hľadám úchyty vydlabané vo vápencovej skale a pomaly sa štverám hore na hranu brala. Baby majú aspoň zážitok. Ocitneme sa na trávnatom hrebeni južnej časti Súľovských vrchov. Babenka za nami piští na svoju lásku ako pinka, či skalu zdolá. Idú po nás a na hrebeni prakticky skončia. Ja zídem trochu nižšie s výhľadom na dedinku Podskalie. Pod kostolom vidím čakať aj červenú Jarisu. Na juhu je vidieť Pružina (obec), za ňou v diaľke dominantná Ostrá Malenica a Vápeč. Na východe sa čnie nezameniteľná silueta Kľaku. Je vidieť, že je ešte prikrytá snehom. Spomedzi kopcov je vidieť i kúsok bielych Martinských holí. Severným smerom kopec ešte stúpa popri impozantnom skalnom mestečku. Skaly svojimi výstupkami pripomínajú chvost starého krokodíla.        

Skalné spoločenstvo na hrebeni.

    Páči sa mi v južnej časti vrchov viac ako na turistami obliehaných skalách v Súľove. Prejdeme najvyšší bod kopca a kráčame dolu, kde o5 preliezame skaly. Idem prvý, aby som vytýčil trasu. Prídeme k prudkému zrázu. Je pol jednej, hladní sme jak prázdne vysávače, preto sa usadíme na malej plošinke a vytiahneme rohlíky s nakrájanou klobásou. V týchto miestach oficiálne chodník končí poslednou zelenou značkou. Ďalej je v podstate trasa na vlastné riziko a viac menej zakázaná (vtedy sme to nevedeli). Veď nikoho ani nestretáme. Dlho sa obedom nezdržujeme. Pred sebou vidíme hrebeň a na jeho konci Roháč. 

Na severnom konci hrebeňa je najvyšší vrch Roháč (720m n.m.)

    Vyťahujem tablet, kde mám mapu. Traverzujeme východnou stranou skál. Ďalší chodník vedie západnou stranou, ale ten sa kľukatí pod skalami v lese. Mladšia sa vyfotí v skalnom okne a o5 opatrne zliezame dolu. Chodník sa pomaly stráca až napokon ideme len po akejsi vrstevnici. Vyťahujem navigáciu a vidím, že sme pod trasou. Preto vypálime kolmo hore na Roháč. Funiac sa napojíme na chodník. Na vyhliadke dáme do tela draslík v podobe banánov. Skaly pomaly miznú, ideme dolu, potom zasa hore. Pod nami je lesná cesta. Ak by sme zišli priamo dolu, skrátili by sme si cestu. Ale pomedzi stromy nie je cesta vidieť. Pokračujeme radšej vrchom. Pristavíme sa pri značke Zákaz vstupu. Až doma sa dozvieme od iných bludárov, že naozaj je na Roháč nedovolený vstup. Po listí ideme dolu z kopca. Odchýlime sa mierne z chodníka úzkou alejou si skracujeme cestu. Pod sebou už vidím lesnú cestu a namierim priamo k nej. Široká cesta vedie k Temným jaskyniam. Na stromoch sú oranžové šípky, ktoré ukazujú smer. 

Na širokej lesnej ceste sa ukájajú a ujúkajú motokrosy.

    Prechádzame cez križovatku, na ktorú sa vrátime cestou s5. Po miernom stúpaní vidíme vľavo skaly. Jaskyne budú ukryté v ich útrobách. Počujeme i nejaké hlasy. Jaskyne sú určite nad nami. O5 si to vyštartujeme kolmo hore lesom. Pri nevysokej diere sa chystá na odchod partia mladých ľudí. Podľa nášivky na bunde vidím, že sú z klubu turistov. Kým neodídu, pýtam sa na cestu do Podskalia. "Choďte priamo cez les, i my tam ideme", hovorí asi najskúsenejší z nich a ukazuje smer aj na tablete. Pýtam sa aj na jaskyňu pred nami, ale v nej sa treba plaziť. Odporúča nám navštíviť Malú temnú. "I tá je pekná" vraví. Poďakujeme, rozlúčime sa a popri skalách sa šmýkame na listí k ďalšej, oveľa väčšej diere. Pri nej je nejaký pár. Pred vchodom je osadená info tabuľa a úzka lavička. Obhorená a pokrčená tabuľka "Zákaz kladenia ohňa" je asi len úbohá recesia. Z batoha vytasím baterku a čelovky a ponoríme sa do útrob neveľkej jaskyne. No z tých neoficiálnych je asi najväčšia, čo sme videli. Hneď pri vchode je odpad a zbierka polámaných kvapeľov. Potom ohneme chrbty a ocitneme sa v tmavej miestnosti. Po stenách kde tu visí na tenkých nôžkach netopierik. I tieto malé myši majú svoj svetový deň-10. septembra. Okrem lovenia sú netopiere dosť lenivé a len si tak visia ako otázniky nad očkovaním. Aj pri párení alebo rodení mláďat zaujímajú vertikálnu polohu. Zaujímavé je, že netopiere sú doslova matuzalémovia živočíšnej ríše. Našiel sa i 43r. jedinec. U nás na Slovensku sa objavil 26r. "mládenec". To je tak keď väčšinu života prespia. Žiaden stres. Baby sa snažia chlpatú myš s krídlami vyfotiť, no mám obavy ako naňho bude pôsobiť blesk. Vyzerá, že sa nenechá rušiť a krídla ho prikrývajú dostatočne. Za nami sa predierajú ďalší turisti. Vpravo je ďalšia úzka chodba. V ďalšej miestnosti je množstvo malých, vznikajúcich kvapľov. Bohužiaľ je veľká väčšina odtrhnutých. V kúte je schované i malé jazierko. Po dostatočnom okukaní a pár fotiek vyliezame na svetlo božie. 

Malá temná jaskyňa je ľahko prístupná.

    Posilníme sa sladkými tyčinkami a vraciame sa s5. Na križovatke potom odbočíme doľava strmým kopcom hore. Vyjdeme do sedla a zasa schádzame prudko dolu žľabom. Po kolená sa zabárame v listí. Ani pád na zadok nezabolí. Po pár minútach sa žľab zmierňuje a sme na lúke Lazy. Pramení na nej Podskalský potok. Zjeme zvyšky tyčiniek a vydáme sa na poslednú etapu do dediny. Ideme stále popri potoku. Míňame nejaký opustený ranč alebo čo. Je tam i hrob, pp. koňa. Kruh sa uzatvára pri kaplnke a zostáva posledný kilometer dedinou k autu. Dievčina s pohárom piva nám robí chute na nejaký penivý mok. Krčma je asi na heslo a čapuje sa pri kulturáku, kde vyzerá, že je brigáda. Nachodili sme asi 11km. Túra nie je zrovna "odskočenie si od auta" a treba pevnú obuv a nebáť sa liepať. Ani som nevedel, že zo skál je výhľad na Alpy. Neveríte? Choďte do Podskalských lesov a uvidíte.