13.10.15

Zubár

Tento rok mám zuby jak tehotná. Najprv dva kazy a po zákroku na ne, mi odpadol kus zuba vedľa, tak som tam šiel o5. Zubárka má 70 rokov a už veru nie je, čo bývala. So zubom múdrosti sa trápila. Ordináciu nemá zrovna v ružovej záhrade, ale v činžiaku. Zvoním na bytových dverách. Otvára mi mučeník sediaci najbližšie k nim. Už tam zopár zúfalcov sedí.  Z obývačky je urobená čakáreň, na oknách mreže. Neubzikne už nikto. Pozerám do koša na čisté návleky. Je prázdny ako sovietsky obchod. Tak vyberám špinavé. Sadám do kreslielka oproti ordinácií. Je tam 9 ročný chlapec, nejaká pani a jeden chlapík. Nepríjemný zvuk vŕtačky a už ma rozbolia všetky zuby. Chlapec stone v kresle 20 minút, odvahy to nepridá. Všetkým prítomným viditeľne behá mráz po chrbte a chveje sa im brada. Myslím na to, ako sme povinne chodili školskému zubárovi a preplachovali huby hnusným fluórom, ktorý chutil ako mydlo so soľou. I napriek prevencií tu sedím. Na stene je hmlovina pripomínajúca dieru v zube. Vedľa je galaxia. Krúti sa neuchopiteľná ako kaz. Za mnou visí na stene cenník úkonov. Už som snáď absolvoval všetky okrem celkového bezvedomia. Čo som si ja so zubmi vytrpel. Nosil som aj rovnátka v puberte. V noci ma bolela huba, keď mi ich doktorka pritiahla.   Rádio chŕliace jemné melódie. Pokoj v duši. Ten zrovna u zubára nenachádzam. V rohu drnčí klimatizácia. Chladí smrteľný pot pacientov. Aj by som si pospal nebyť zavíjanie cirkulárky od vedľa. Na stole leží časopis Evita z mája. Nový džob pre spisovateľku. Prelistujem si  tento časopis pre pipenky. Ako zariadiť byt, zbaliť chlapa alebo nezbaliť a byť šťastná sama, monológy o ničom. Uprostred akéhosi úkonu vyletí zubárka z ordinácie na záchod. Ten majú v odpočinkovej miestnosti prerobenej z kuchyne. Pacienti majú záchod mimo ordinácie na chodbe. Treba si vypýtať kľúč od dverí. Raz som sa tam dobíjal na pobavenie sestričky, ktorá nešťastníkovi potom otvorila. Cestou s5 sa doktorka pýta kto a načo tam sedí. Mňa chytá žalúdočná nevoľnosť a premýšľam, či som nemal sedieť skôr u gastroenterológa. Po hodine ma pozýva doktorka do mučiarne. Usadí ma do kresla a otvorí mi tlamu. Dlho vyberá, či si zo stolíka vezme k zrkadielku aj také to dláto z chirurgickej ocele, vŕtačku alebo rovno brúsku. Dnes bude len čistenie a riešenie odlomeného kúska zuba. Ha ga oremašta po japonsky (ale to na ňu neskúšam). Namieri na mňa reflektor a zdvihne si kresielko. Kovová pachuť v ústach. Odvŕta čosi z 5. a nalepí keramickú plombu. Je to zdarma ako reklamácia predošlého útoku vŕtačky na vedľajšie zuby. Rukou mi drží čelusť až ma chytajú mdloby. Zuby čistí, skôr tesá kameň, klasickým, bolestivým spôsobom. Zubné lékarstvo v jej podaní sa od dôb kováčskej práce veľa neposunulo ku predu. Môj tato už k nej na čistenie ani nechodí. Kameň si odstraňuje prevareným špendlíkom. Zubárka je ešte ťažká klasika. Klasika mala dnes sračku a čakajúcu vnučku v škole, takže to rýchlo skončila a sestrička ma potom odstrojila zo zázračného kresla. Nezávidím pacientovi za mnou. S tými jej rukami... Platil som len za čistenie, takže to nebola horibilná suma. Už sa mi stalo, že som tam nechal sekeru. Sestričke sa ponosujem, že ma to tu nebaví chodiť (koho by aj bavilo). Vraj mám piť veľa mliečka. Ubolený a s citlivými zubami odchádzam preč.