9.10.17

7 kopcov, 3 jazerá a 1 jama

Drahej kolegyňa dala zdielať na fasabuku program Reštartni  sa! Chytili sme sa ako rybička na udicu, ale nie hneď tak rýchlo. Najprv sme spravili aspoň polovicu výziev, kým sme sa teda prihlásili. Ciele sú na internete a na mojom blogu, ale o jednej výzve však načim napísať viac. 1 jama alebo šachta, či letný kardio nápravník. Svokor sa sám ledva zmestí do vybudovaného protiatómového krytu, preto sa rozhodol budovať a betónovať (v tom sa vyžíva) ďalšie. Tento rok po jednom kryte za domom bol v pláne ďalší za pivničkou hororničkou. Kopáč však nečakane vypustil dušu. Babka zalamovala rukami: "Kto nám teraz bude kopať?" V jeden júlový piatok, keď sa ukazovalo zlé počasie, som zahlásil, že ja tu poondiatu jamu teda dám. Ráno v sobotu som sa polovičky spýtal, či turistika v rámci 7 vrchov atď. alebo jama. Na turistiku nechcela ísť, bolo rozhodnuté a šli sme svokrovcom. Tí boli prekvapení, lebo si mysleli, že táram do vetra najmä, keď sme prišli o desiatej. Hneď som sa prezliekol a vykotkodákal sa na dvor. Najprv zamerať a vyznačiť kolíkom pokiaľ kopať. 1.2x1.2m a do hĺbky, kde ma už nebude vidieť. Našťastie nie som až taký vysoký a ušetril som si "štich" - dva na rýle. Tak som začal. Prvý kop zapadol relatívne dobre. Svokor šiel kúpiť medzitým tvárnice, lebo som sa dušoval, že my ešte aj spodok dnes zabetónujeme. Druhý riadok boli kamene. Už som sa trápil a nešlo to tak rýchlo. Začalo ma bolieť pravé rameno. Po zahriatí prestalo. Po kameňoch nasledovali riadky plné koreňov. A živých, kvapkala z nich voda, či miazga alebo čo. Tak odhrabať, vziať sekeru a preťať. Babku sme pri obede spovedali, kde sa tam v polmetrovej hĺbke zobrali. Vraj tam boli marhule. Najpravdepodobnejšie to však boli pozostatky krovín, ktoré sa likvidovali na jar. Mne sa však videli príliš hrubé. Vykuklo slnko, na gebuľu som si dal šiltovku. Predpoveď bola i na nejaký ten dážď, ale spadli azda tri kvapky. Bol som teda len vzduchom chladený. Smädný ako saharský piesok som lial do seba Vineu. Pred obedom mi prišla pomôcť žena. Inak by som tam kopal asi doteraz. Na obed mastné fašírky. Do obeda bola hotová asi tretina. Zúfale málo, ale prišla pomocníčka a zem bola lepšia. Horšie sa však vyhadzovala. Najprv som ju dával len nad jamu, neskôr už len do vedra. Svokor ich potom vyťahoval hore. V metrovej hĺbke sme objavili chodby. Ja som tvrdil, že to vyryl krt, dedo potkan. Zlatým klincom výkopu mala byť praktická ukážka otvorenia šumivého vína bodákom. Dedo chladil šampanské so špeciálnym korkovým štupľom celý deň v mrazáku a básnil o tom, ako sa to naučil, keď otváral 35 fliaš kdesi na Morave. Okolo piatej trčala z jamy len moja čiapka. Posledný štich. Ešte nejakú hodinu trvalo dorovnanie jamy na rozmer rovným rýľom a malou lopatkou. Pritom sme objavili hlinenú misu. Dedo sekol krompáčom, že ju podberie, ale rozpadla sa (mysleli sme, že je to plechový hrniec). Baby hneď mali zábavku a čistili črepy. V mise sa objavili kosti. Asi nejakej sliepky, lebo na človeka boli malé. Po hodine pogo v jame skončilo. Ešte svojka do telefónu a po rebríku šup z jamy. Betónovať sa už nebude, nie je dosť štrku (teraz je ho zasa veľa), ani síl. Nastala chvíľa  exhibície someliéra deda. Najprv hľadal lepený spoj. Krútil sa s fľašou ako akrobatka na tyči a nič nevidel. Prišla šarmantná asistentka babka a ukázala mu spoj. Tak trieskal tupým ostrím o hrdlo. Nič. Asistentka, že je to inde. Pootočil teda fľašu a trieska znova jak Číňan na petardu. Lietajú prach a iskry, ale fľaša odoláva. Odhodí bodák a mieri s fľašou na babku. Tá sa zľakne, nech sa otočí s tým mimo. Nejde mu ani korkový štupeľ vystreliť. Vraj zamrzol. Naveľa však povolí a môže naliať. Tak sme si pripili na zdarné vykopanie jamy. Mne kopanie pomohlo, pretože som mohol chodiť iba vzpriamený a nehrbil som sa. Nemohol som spať na bruchu, lebo sa mi prehne chrbát až to bolí. Drahú čaká basketbal. Najhoršie bolo utekať na vlak. Najlepšie nás "povzbudila" babka. Že nie sme navyknutí.V priebehu týždňa svokor všetko zabetónoval a naozaj to vyzerá ako kobka, či protiatm. kryt. Dedo ako odborník na všetko sa bráni, že jama by musela byť o meter hlbšia a nad ňou 60cm betón. Okolie potom dokončoval švagor v priebehu leta. Vykopaná hlina skončila na pivničke a vyzerá teraz ako Tádž Mahál. Snáď nasadená tráva a kvety ukážu inak.
Takto sme tento rok lietali po krajine a dedovej záhrade.  Najkrajším zážitkom bolo stanovanie s deťmi pri Brezne a radi by sme si nepohodlie stanu zopakovali. Najväčšou výzvou boli Roháčske plesá. Ani nie tak fyzicky ako skôr psychicky, aby sme to nevzdali kvôli počasiu. Fyzicky náročnou výzvou bola jama. Teraz už len pri vínku spomíname na zážitky a kroky.
    

3.10.17

Netopiere a kyjaky

Náš žolík. Využili sme posledné teplé dni roka a dali ostatnú výzvu v rámci Reštartni sa! Návrh bol nejaký cieľ z minulého roka a miesto, kde sme ešte neboli. Sprvu sme rozmýšľali nad Veľkou Javorinou, ale hore je dlhá a nudná cesta. S drahou sme tam už i boli. Napokon som vybral okolie Banskej Bystrice, konkrétne lokalitu Šachtičky. Aby bol výlet zaujímavejší, preskúmame tamojšie malé, voľne prístupné jaskyne. V sobotné ráno sme sa rýchlo pobalili a vyrazili. Vyzeralo to na slnečný deň, ale na mieste nás nemilo privítala zamračená obloha a 8°C. Rozhodnutie zobrať mikiny aj bundy bolo nanajvýš okázalé. Počas dňa sem tam vykuklo slniečko, ale až neskoro poobede sa ukázalo a trocha hrialo. V Šachtičkách som omrkol okolie, po pohľadniciach ani chýru, ani slychu. Nazuli sme "karimory" a mohli vyraziť. Pohrávali sme sa s myšlienkou vyraziť priamo hore po lyžiarskom svahu.

                                                                  Panský diel.
  
Ale zvolili sme miernu cestu po modrej značke. I tak nás prudký kopec neminul cestou s5. Chodník obchádza Panský diel a prišli sme  k nemu prakticky zozadu. Pred posledným stúpaním k vrchu je križovatka, ktorá môže sprvu pomýliť. Až obďaleč je na strome mega modrá značka. Cez malý lesík posiaty muchotrávkami vychádzame na lúku a vidíme vysielače. Sme už skoro hore. Hríbik sa nám zatiaľ skrýva, skutočné hríby odkrývajú. Vidíme kopec antén a lyž. vlekov. Pri zamračenej oblohe nie sú vôkol takmer žiadne výhľady. Bystrica v opare a ďalej ani vidieť nie je.
Slniečko sa pomaly prebíja a verím, že na spiatočnej ceste sa nejaké tie kopce odkryjú. Pofukuje slabý južný vietor, ale na vrchole 1100m vysokého kopca je nám chladno. Jediný posed v podobe kmeňa je obsadený. Na posilnenie dáme čokoládu a pokračujeme južným svahom dolu
po modrej značke popri vleku. Svah je posiaty bedľami. Sú však ešte mladé, bez klobúčika. Na lúke je tiež hojne zastúpená prudko jedovatá krása - jesienka. Stretávame domáceho s napichnutými bedľami na konári, ako klobúky. Ukazuje nám i pečiarky. Tie sú však, naopak, staré. Strmhlav ideme dolu a kĺby, hlavne našej maminy, dostanú riadne zabrať. Míňame strojovňu vleku, kde baby ako to pri našich turistikách už býva pravidlom, majú kakaciu pauzu. Klesanie sa zmierňuje a vchádzame do lesa. Bizarné tvary stromov, na ktorých rastú hríby a rozbité tabule náučného chodníka. Sledujem pozorne terén, aby sme našli odbočku k jaskyniam. Doma som si prečítal a pozrel, ako asi vyzerá. Zhora totiž nie je
odbočka označená. A už ani zdola. Smerovník dakto zničil. Našťastie je naproti na strome značka.

                                      Odbočka z modrej k jaskyni. Vpravo pozostatky tabule.
 
Za malou zarastenou lúčkou sa teda skrútime o 180° doprava a ideme po úzkom chodníku. Prekračujeme spadnutý strom, na ktorom je hliva. Po asi 10 minútach narazíme na strážcu jaskyne vyrezaného v kmeni stromu. Sme nad jaskyňami. Prudko zídeme pod skaly a ocitáme sa pred prvou veľkou dierou- Kaplnkou. Je tam ohnisko dokonca s nachystaným drevom. Nápis upozorňuje na to, kde vždy pripraviť súdok piva v zadnej miestnosti. Baterky nám ani nie je veľmi treba. Šípka na skale ukazuje ďalej. Preto prekračujeme ďalší spadnutý konár a sme pred Netopierou jaskyňou. Malá tabuľka a nákres hovorí, že tu žili "pračloveci" a hodovali ľudožrúti. Jedného takého som neskôr aj vyfotil. Nasadili sme čelovky a hor sa do útrob jaskyne. Nie je veľká a šmýka sa v nej. Treba si svietiť pod nohy, lebo sú tam skaly. Napravo je malá miestnosť, kde je krásne vidieť ako rastú kvaple. Ďalej treba prejsť alebo obísť veľké skaly. Za nami stále presvitá škáročka svetla, kde je vchod. Márne hľadáme netopiere. Tiene, či kresby skál nás mätú. Jediné netopiere sú zatiaľ naše baby. Až pri ceste von, staršia náhle spozornie. "Netopier!", skríkne. Kužeľ baterky zamierim na skalu predo mnou a vskutku. Maličký Podkovár si tam visel zavesený na tenkých nožičkách prikrytý krídielkami. A meter od neho ďalší.

                                                                 Podkovár krpatý.

To už aj mama, ktorá dovnútra nešla, vkročila do jaskyne, aby videla krpcov visiacich na skale. Nevyplašil ich ani blesk fotoaparátu. Ešte sme takto blízko nevideli týchto tajomných, fascinujúcich a jediných nočných predátorov hmyzu voľne v prírode. Lietajúca myš vie napríklad meniť geometriu krídiel, a tak vyvádza za letu rôzne kúsky. Hmyz lapá do krídiel ako do sieťky. V letku sa potom kŕmi. Aby ho pri visení neboleli nohy, má na nich šľachy, ktoré sa sťahujú váhou útleho telíčka. Kvôli týmto výnimočným živočíchom sa nám sem oplatilo zísť. Po zistení, že v Kaplnke netopieri nie sú, sme smelo vytiahli žemle so salámou a dali obed. Cestou s5 sme natrafili na impozantné huby - kyjak citrónovožltý. Praženica vyjde pekne draho. Jedna stojí 60Eur. Teraz už nás čakalo len stúpanie hore, doslova kardionápravník, najmä posledný úsek na svahu Panského dielu. Už vieme, prečo nikto nezbiera huby. Cestou hore má každý problém sám so sebou, nie ešte obzerať sa po lúke. Baby dostali posilňovacie cukríky. Fučali sme viac než Helena Rúžičková do schodov.
 
                                             Vyzerá ako rovinka, ale je to smrtiaci stupák.

  Pod vrcholom bol sedací konár voľný a mohli sme sa vydýchať a zohriať čajom. Otvorili so konečne aj výhľady na Kremnické vrchy, Nízke Tatry a trocha na Zvolenskú kotlinu. V diaľke sme videli zasa Krížnu, jeden z našich tohtoročných cieľov.  Spomenul som si, že trepem celú cestu i ďalekohľad, tak som tú ťažkú opachu vytiahol. Baby však najviac bavilo čumieť na najbližšie objekty, teda na rodičov. Zbalili sme všetko, obliekli sa, lebo sme pomaly vychladli a spustili sa dolu. O5 sme volili príjemnejšiu trasu po turistickom chodníku. Už sme sa tešili, že si dolu dáme niečo na zahriatie. Zakotvili sme v Baníckej cimre. Sedíme 5 minút, 10 a nič. Traja čašníci s kuchárom stoja vo dverách a kvákajú, márne prosebným a hladným pohľadom na nich pozeráme. "Samoobsluha alebo čo?", pýta sa najdrahšia. Idem teda na vyhliadkovú vežu, že snáď dovtedy si nás všimnú. Pri dverách sa zrazím s čašníčkou a poprosím ju, či si môžeme teda objednať. Poslal som ju k nášmu stolu, kde žena potom objednala polievky a bryndzové halušky. Cestou k vyhliadke vidím húliť vonku za reštauráciou kuchára s partiou hic. Rozhľadňa je na kľúč, viac menej putovný, pretože stále niekto hore je. Šachtičky sú obľúbeným miestom bystričanov, niečo ako Pezinská baba. Rozhľadňa je na tomto mieste platná asi ako parný valec. Železná obluda, z ktorej nie je veľa vidieť. Podo mnou je hotelový rezort s ihriskom, somárom, koňmi a salašom. V doline je kúsok vidieť zo Španej doliny. Na vrchu veže je presklená "kukaňa" s plastovým kresielkom a popolníkom. Romanticky zrovna nepôsobí. Putovný kľúč podám páru stúpajúcemu hore a som dole v cimre.

                                                     Šachtičky. Vpravo Banícka cimra.
 
Akurát doniesli kapustnicu s oškvarkovým chlebom. Kapustnica teda nič extra. Chlebík zaujímavo chutil a celkom dobre. Obsluha cimry si nás už viac všímala a po dojedení polievok, hneď priniesli halušky.  Na povestnú a rozmanitú kuchyňu, ako sa prezentujú, jedlo bolo sklamaním. Halušky múkové, zemiaky neznáma surovina, namiesto bryndze nejaká kyslá smotana. Deťom ani veľmi nechutili, my sme naše porcie viac menej zjedli. Zvyšok sme dali zabaliť. Jedlo ťažký priemer. Pred odchodom povinná návšteva veciek. Tie sa tiež nemôžu zrovna pýšiť vysokou úrovňou. Zápach, na ženskom nejdú zavrieť dvere. Sýti, ale s rozpačitými pocitmi sme cimru opustili. Nakukli sme do minizoo. Somár sa skrýval, koníky na výlete akurát smradľavé kozy sa motali za ohradou. Prezuli sme sa do tenisiek a vyrazili na vyše 2h cestu domov. A posledná výzva pokorená. Máme za sebou 11 výziev. Prečo jedenásť, o tom nabudúce.