16.12.11

Rok 2011

Aký bol tento rok v živote obyčajného človiečika?
2.1. Najlacnejšie je to, čo sa dá zaplatiť peniazmi. Čo by na to povedali teraz lekári a ministerstvo?
že sú lacní?
3.1.Slovník sa obohatil o nový výraz-biele lži. Drobné klamstvá, ktoré obe strany vedia, že to nemusí byť pravda. Napr.účes ti sekne. Koľko si ich teraz vypočula kolegyňa, ktorá si zmenila farbu vlasov?
4.1. Slnko sa nám skrylo na 72per. Aj tak bolo zamračené.
5.1. "Menejžer" pre štíhlu výrobu zoštíhľuje teraz vedľa.
6.1.Zásady sú malé náboženstvo. Kto ich však nemá?
7.1.Vo firme nie je miesto na dve veci: city a parkovanie. Parkovanie sa ku koncu roka snažili vyriešiť. Vzniklo 60 nových miest. Preto aj pribudlo 60 nových áut a o5 nie je kde parkovať.
9.1. Plánovač má dcéru Lujzu. Žeby by sme tu mali čoskoro cisárovnú?
11.1. Bez počítačov by sme celý tím robili projekt rok. Takto by sme mali robotu do dôchodku. Počítače nás teda posunuli dopredu. Sme však preto lepší?
12.1. Manažér nákupu pokrstil nové auto hneď dvakrát. Pokus o prepad potravín Lidl u nás. Hračkárskou pištoľou.
14.1. Za zmienku stoja iba dve udalosti vo svete. Vojna v Afganistane a môj život. Kolegyni sa narodila dcérka Eva. Volajú ju Eve a pomaly ju zasväcujú do firmy.
17.1. Stále sa ma v robote pýtajú, kedy budeme mať bábo. A keď prišlo, iba pár ľudí mi podalo ruku.
18.1. Do prototypovej dielne prišiel nový elektrikár. Nevydržal ani do konca roka. Šiel za novými výzvami.
21.1. Falošný poplach. Dcérka si ešte týždeň lebedila v mamine.
24.1.Nedôverčivosť je múdrosť hlúpych. Ja teda vôbec nie som hlupák a ako strašne by som chcel byť.
25.1. Samodruhosť sa šíri klimatizáciou. Na jednom oddelení sú už 4 budúce maminy.
26.1. Po vyše mesiaci nádielka snehu.
28.1. Najhorší najkrajší deň v živote.
30.1. Mamina v nemocnici a my sa so staršou dcérkou sťahujeme svokre, kde pobudneme skoro týždeň.
31.1. Firma už nedáva deň voľna pri narodení. Inu, rodí sa veľa detí.
3.2. Chvála je druh opovrhnutia. Málokedy sa mi jej dostane, takže ma všetci majú radi.
7.2. Rodinka je konečne pokope. Čaká nás rok cvičení "Vojtovky".
8.2. Zistil som, že patrím medzi idealistov. Verím, že keď budem dobrý ja, budú aj ostatní.
14.2. Na Valentína myslíme na naše lásky. Kolegyňa mala z toho depku a oficiálne oznámila rozchod. Ostal jej však byt. No letnú dovolenku si už užívala s ďalším opicháčom.
18.2. Zastavili sa mi hodinky. No rovnako zastali aj v robote.
22.2. Vytopilo ženský záchod. I náš má na male. Niekedy ostáva splachovač zaseknutý a tečie voda do záchoda.
1.3. Do nášho tímu prišiel nový kolega. Viac tuším nie je v robote ako je. Stále čosi vybavuje. Ale vie sa pchať do istej partie tela skupinárovi.
4.3. Začíname robiť na tajnom projekte. Do konca roka je silne tajný a ostáva len na papieroch, či dnes, moderne povedané, na diskoch.
7.3. Odletel som do Švédska na školenie v novom kresliacom programe. Ani tu sme sa do konca roka veľmi nepohli. Cez to všetko sa udržujem v kondícií.
11.3. Smutne sa preslávi elektráreň vo Fukušime a stáva sa pojmom. Po zemetrasení
vyletel reaktor do povetria a uniklo rádioaktívne cézium. Ja by som rád unikol zo školenia.
12.3. Jediný víkend mimo domu. Nasadzujem túlavé topánky svätej zemi Vasov.
15.3. Konečne doma.
18.3. 2 dni pršalo. Jediný súvislý dážď v roku.
21.3.Parkovacia kríza vrcholí. Tesco bráni parkovaniu firemným zamestnancom. Najprv lístky koľko času auto strávilo pred obchodom, potom si už ohradia parkovisko. Na jeseň sme našli miesto pri plote firmy. Čo však , keď zapadne snehom?
24.3. Prišla jar, pučia stromy a na budove kancelárií kamery.
28.3. Skupinár mi vyčíta iba 12min. nadčasov za deň. Optimálne je vraj 15min. Do konca roka som sa dopracoval cez 16min v apríli až k 20min./deň. Ako málo stačí ku šťastiu šéfa.
30.3. Teplúčko. +20st. Pravá jar.
1.4. Otvárame novú pozíciu - bezpečnost. technik vo Fukušime. Mňa skolila nádcha a nie je to prvoaprílový žart.
7.4. Do samoty utekáme, keď je nám smutno. Ale v osamelosti strácame všetko. Aká neskutočná pravda!
10.4. Krstili sme dcérku. Nech ju celý život sprevádza slnko ako v tento deň. My sa jej budeme pokúšať dať najavajo, že je pre nás najdôležitejší človek na svete. A kolega robil špióna v kostole.
12.4. Na porade sa objavili klobásy od manažérky komodít. Nemal som chuť.
14.4. Kolegyňa poslala muža, ktorý šiel autom po telefóne na zlú odbočku z diaľnice. Tak sme vedeli, kde on bude a ešte tam ani nebol.
15.4. Auto dostalo k 4. narodeninám technickú a emisnú kontrolu. Prešlo aj keby nechcelo, stálo ma to 20Eur navyše.
17.4. Poobede nás vyplašil alarm dychového monitora. Čert nám ho bol dlžen, našťastie nič sa nestalo. V priebehu roka sa ozval ešte raz. Tiež planý poplach.
18.4. Zásnuby kolegu. Do roka vieme o ňom všetko. Kecálek a vtipálek.
25.4. Veľká noc. Pre radosť šibem iba maminu a dcérku. Potom som dcérke znárodnil korbáč. Tá moja zoschnutá palička stála za prd.
28.4. Vraj spravím projekt za 4 týždne a kolegyňa za 3. Bohužiaľ sa skupinár mýlil. Prvý projekt spravila za 4 týždne a ja 2 tiež za štyri. To asi zostane opomenuté.
29.4. Podpísal som zvýšenie platu spolu s celou firmou. Dobrý ťah pred MS v hokeji. Stávky budú vyššie.
30.4. MS otvorila príšerným kvílením naša operná diva Sisa. Fanúšikovia si radšej otvorili
nové citrónové pivo. Padali krúpy aké som nikdy nezažil.
1.5. Dvojhlavá korytnačka Magda predpovedá výsledky zápasov. Nie však veľmi úspešne.
9.5. Keď to nepreskočíš, tak ťa prehodia. Dnes to už nie veľmi platí. Ľudia sú viac egoisti, kariéristi a málokto potiahne niekoho. Filantrop bola už len matka Tereza a každý sa tomu smeje.
11.5. Založil som novú anketu Chuj mesiaca. Za apríl vyhral kvalitár z oddelenia porovnávania,
ktorý nechcel podpísať kontrolný list skôr ako inžinier. Vyhováral sa, bolo mu to jedno atď.
17.5. Pekne a teplo. Pávy vábia pávice svojím roztvoreným perím. No tie si ich nevšímajú. Dnes si asi nevrznú.
19.5. Kolegyňa vydržala pol roka. Dnes odchádza. POsledné dni sa sťažovala (bola inventúra), že robí za 3, potom 4. Nakoniec sa hodila PN. Na fasabuk však čas mala. Skôr ju však nebavila robota. Skončila
zahrabaná v konfiguračných tabuľkách. Najnovšie nikde nerobí, lebo čaká bábo. Okrem zlého pocitu,
si nechala u nás sveter.
26.5. Na začiatku roka som prorokoval, že firma začne používať superkondenzátory. A už to prišlo.
30.5. Materinský zmysel. Žena vedela, čo robí dcérka za zavretými dverami.
1.6. Žene zomrela babka a praskla nám v kúpeľni žiarovka. Leto sa nezačalo teda najlepšie.
3.6. Kolega, s ktorým chodím do práce a z práce sa dnes na mňa poobede vykašlal. Využil služby iného a šiel skôr. Vážny kandidát na chuja mesiaca.
10.6. Naše oddelenie usporiadalo chatovicu. Všetko detailne naplánované aj s prezentáciou. Dopadlo to dobre, všetci spokojní. Môj článok nemohol byť uverejnený v obežníku ani po cenzúre. Vraj je príliš alkoholový. Na internete ale mohol byť a je.
17.6. Staršia dcérka bola na prvých prázdninách u babky. Ani nechcela ísť domov.
22.6. Kombajny tiahnu na dolniaky. Tam sa už začne žatva. V našich končinách začala asi o 2 týždne neskôr.
24.6. Akcia "Kúp si svojho Gréka". Za 500Eur mesačne bude robiť veci, na ktoré nemáte čas. Vysedávať v kaviarni, hrať jo-jo atd. Nejako ten dlh splatiť musia.
29.6. Služobná cesta do Drážďan. Bol to maskovací manéver ako spoznať tamojšiu výrobu skríň. Pod zámienkou pomoci výrobe sme sa pýtali na určitý produkt. Bola to viac menej zbytočná cesta.
1.7. Zatiaľ chladné leto, dnes aj pršalo. Prišiel k nám do tímu nový elektrikár.
7.7. Horúco nám nebolo len cez deň, ale aj v noci. Pri baráku máme úchýláka. Už druhýkrát podpálil kontajnery na odpad.
10.7.Výlet vláčikom do Vrbového so susedmi. Stala sa zo mňa TV hviezda ani som o tom nevedel.
12.7. Kolega má syna Dominika. Poprial som mu všetko naj a sarkasticky pred všetkými poznamenal, nech si plienky šetrí, lebo pri druhom už nedostane.
17.7. Prvý a posledný krát v tomto roku som sa bol s dcérkou kúpať na kúpalisku v Galante.
21.7. Po pár dusných dňoch o5 chladno a premenlivé počasie, ktoré trvalo do konca mesiaca.
27.7.Na obedoch sedávam sám. Necítim sa dobre, som frustrovaný. Je nesmierne ťažké nájsť šťastie v sebe.
28.7. Na ihrisku sme zabudli novú kolobežku. Nikdy viac sme ju nevideli.
9.8. Spomeň čerta. My sme tak spomenuli nákupcu, že nás naštve, keď príde pred obedom. Vzápätí sa otvorili dvere a ....
12.8. Veštenie? Nemohol som sa zúčastniť porady, lebo budem na dovolenke.
15.8. Odišiel šéf z minulej roboty. Veru by som sa rád vrátil k poriadnej strojarine, ktorá sa tam
prevádza.
16.8. Kontrola u zubára. Dobíjal som sa tam na záchod. a pritom to bola kancelária. Mal som dať na radu pani v čakárni. Sestrička mi potom otvorila tú správnu komnatu.
17.8.Radiačný poplach u svokry. Vbehli sme dovnútra, nevedeli sme, co sa deje. Našťastie bol falošný.
23.8.Príroda si robí co chce a človek si vo svojej nadutosi myslí, že to môže pozitívne alebo negatívne ovplyvniť. Každý sa ohrádza, že to ľudia spôsobili globálne oteplenie, ale vedci sú nejednotní. Príroda si robí, čo chce.
24.8. Horúce počasie vrcholí. V kancli je klimatizácia, ale na záchode už neviem, či sa idem vypotiť alebo vyšťať.
27.8. Začala mi dovolenka. Nikde sme neboli. Dosýtosti som si užil detí a adrenalínu. Cikám kakauko.
15.9. Anonymita v pozemskom svete je lepšia než sláva na nebesiach. Túto múdrosť si veľa mladých ľudí neuvedomuje.
21.9. Začalo sa babie leto.
23.9. Naša spoločnosť vyvinula v tomto storočí nového človeka. Tzv. humanoidný odkazovač.
Nič nevie, ale vie kam správu preposlať.
30.9.Švéd idúci do dôchodku si myslí, že má najnižšiu sumu v E. únií. Bud si nešeteril do druhého piliera alebo viac nerobil ako robil. Každopádne určite sa dočká múky a cestovín.
5.10. Koniec babieho leta a začiatok mojej nádchy a ďalšej svetovej politickej a ekonomickej krízy.
11.10. Vláda nám spadla, kto že nám ju postaví. Starý Mečiar nie je doma a Fico to nespraví. Zavoláme na deduška ten má veľké doláre. A naši manažéri si šli zahrať golf do S. Smokovca a už je to hotovo.
17.10. Veľmi rušná noc. Mladšiu dcérku bolelo brucho. Doteraz sa častejšie budí ako keď bola mladšia.
20.10. Po dovolenke sme začali chodiť ráno o 10min. skôr autom. Teraz sme sa dostali na starú koľaj a chodíme ako predtým. Kolegova žena je vraj lenivá.
25.10. Odteraz vodím dcérku do škôlky ja. Vždy však keď je škaredo, prší, hmla alebo čo, ja idem buď vlakom alebo svojím autom. Tak aj dnes.
27.10. Výrobný námestník zabral zasadačku. Vraj iba do konca roka. Nuž, keď náš šéf je "yesman".
31.1. Babie leto sa vrátilo. Až do polovičky decembra bolo prakticky sucho. Ja som sa pokúšal bezvýsledne prilepiť silik. lepidlom prahovú lištu.
1.11. V tento dušičkový čas myslíme na našich drahých, ktorý tu už nie sú.
No nehodno myslieť na smrť. Ona aj tak stále myslí na nás.
2.11. Staršia dcérka nám ochorela. Vlieklo sa to s nou až do konca roka. Boli lepšie chvíľky, potom horšie. Auto má vymenený olej.
3.11. Vlaky zdraželi a nie o málo. Mohli by aspoň chodiť presne, keď si už za to platím. Na mojej trase nasadili nový dvojposchodový vlak.
4.11. Na údržbe dát pribudla nová kolegyňa. Na jej úsmev sme robili stávky. Čakali sme naň mesiac.
6.11. Pomerne teplo. +16C.
17.11. Sviatok, nesviatok ja som zarezával. Jediný.
25.11. Dostali sme topánky s oceľ. špicou. Sú nepohodlné. Špica vadí.
29.11. Puberťáci začali strielať petardy a pirátov. Ako môžu takto vyhadzovať peniaze. I ja som to síce párkrát rachol, ale odkedy som si hodil pod nohy, dal som tomu pokoj.
30.11. V kancli máme vianocný stromcek. Postupne sa pod ním objavovali istice, spínace a pod.
2.12. Firemný večierok. Nebol som na nom. Je to tak pre mňa lepšie. A navyše ten istý lokál.
6.12. Dcérka dostala na Mikuláša aj varechu. Zarazená potom sedela na pohovke. Skupinár nám dal každému po cukríku.
7.12. O5 delenie tímov. Niektorí dostali nového skupinára, s čím nie sú spokojní a protestovali u šéfa. Pochopiteľne si nepomohli. Mali sa viac snažit. Mna sa zmena až tak netýka, hoci som v kútiku duše dúfal, že budem vo vývojovom tíme.
13.12. Skupinár mal exlatické videnie. Po jednej porade vykrikoval veselé Vianoce, oslavujme narodenie Ježiša Krista a pod. Potrebuje dovolenku.
15.12. Zistili sme, že Maďari a Japonci sú jedna rodina. Prehlásil to maďarský manažér komodít. Dostali sme kolekciu a 20Eur poukážku.
19.12. Vianoce klopú na dvere. Vo vani sa objavili dvaja kapry. Keď špliechali, malá plakala. Na druhý deň išli pod nôž.
20.12. Šéf precestoval pol Európy, lebo niesol darček-skrinku.
21.12. Nervozita našej realizátorky vrcholí. Aj pod nami musia vedieť, že konečne čosi robí, lebo tak hučí.
Dnes zvozila podriadeného, lebo nemohla použiť tel. číslo na jej nekonečné porady.
Prvá nádielka snehu. Samozrejme, išiel som autom ja. Naše auto by snáď už ani nenaštartovalo v peknom počasí.
23.12.Skupinár zvolal poradu. V duchu som si myslel, či mu nešibe. Chcel sa však pochváliť upečeným usmerňovačom. Docela vydarená kópia, jeho žena sa s tým pohrala. Samozrejme okrem našej skupiny, zavolal aj šéfa.
24.12. Mám zapalené hrdlo. Liečim slivovicou, ale nepomáha. Na druhý deň idem na pohotovosť. Lekár, pri ktorom je korytnačka Schumacher mi dal antibiotiká. S kašľom vstupujem aj do nového roka.
31.12. Prvý silvester, čo nepijem. Niežeby som tomu holdoval, ale to "šampáňo" na privítanie roka by som si dal. Staršia dcérka chcela vidieť ohňostroj, ale nemohli sme ju ani na trikrát dostať z postele.

18.11.11

Zberateľské šialenstvo o5 ožilo

Po mnohých rokoch sa o5 vrátila zberateľská hra v podobe nálepiek zvierat. Ešte za bolševika som zbieral obrázky zo žuvačiek Pedro a tetovačky zo žuvačiek s káčerom Donaldom.
Tesne po revolúcií prišli ďalšie žuvačky Hubba Bubba s nálepkami. Mali sme ich celkom slušnú zbierku. V r.1992 baby zachvátil ošiaľ od firmy Panini s ich albumom Lutra-Barbie. I dnes sa ešte nájdu inzeráty ľudí, ktorí túžia skompletovať si zbierku. V 90.-tych ešte behal slogan " Kukuruku šťastie nové, chrumkavé a kakaové - je naväčší zázrak sveta, s ktorým dobre sa ti lieta. Aký to nadčasový slogan, ktorý si dodnes pamätám! Tieto nalepky som nezbieral do albumu. Keksíky boli aj dosť drahé. Ani kartičky hokejistov ma neupútali, hoci som videl, že si to chalani medzi sebou menia. Moja zberatelská vášeň sa prebudila až teraz takmer po 20-tich rokoch s akciou Billy. Zatienila i lepenie pokladničných bločkov s Lidla. A nie len ja som sa vrátil do detských čias. Veľa dospelákov v mojom veku zbiera namiesto svojich detí. 2x som bol na burze v obchode. Meniť, handlovať, kupovať. Nakoniec sme album zaplnili so všetkými 210 nálepkami. Ani nás to veľa nestálo. Tak zo 6Eur aj s knihou. Niečo za 10Eur nákup,
niečo sme dostali, dačo zadarmo a zo 40 prikúpili. Niektorí si z toho dokonca spravili kšeft a len predávali. Prišli na burzu a vykrikovali čísla. Ľudia sa hlásili, čo im chýba. Iní blázni museli kupovať desiatky balíčkov, pretože chodili na burzu s celým "štósom". Nám ostali nakoniec
asi 3kusy. Deti dokonca stáli pri pokladniach a žobrali kupujúcich o nálepky, ak nejavili o ne záujem. Horšie, že už aj "fosils" sa o to bili. A ktovie koľko si predavačky takto "uložili". Po mesiaci sa pre nás hystéria skončila. Pôjdeme si už len pre certifikát a budeme čakať na lietadlo do Dubaja. Budem musieť aj "posečkať" s kúpou telefónu. Veď, čo keď motyka vystrelí...

11.10.11

Stretnutie

Šanca zaklope na dvere častejšie, ako si človek myslí, ale väčšinou nie je nikto doma.
Bývalým spolužiakom zo "základky" ponúkla túto šancu predsedníčka. Ako inak. Minulú sobotu sme sa 18 zišli. Z 32, ktorí sme skončili. Niektorí sa tešili, u iných prevládala skôr zvedavosť, čo s nimi je, ako žijú. Boli sme celkom dobrá partia, čo nám triedna potvrdila a dokonca aj jedna spolužiačka. Súdružka triedna (vraj regauje aj na takéto oslovenie) tvrdila, že sme boli jej
najlepšia trieda a ozaj sa teší z našich úspechov.Vraj takú nikdy nemala.
Triedna vôbec nevyzerá, že sa blíži k dôchodkovému veku a ani sa naň nechystá.
Uvedomil som si, akí sú tí ľudia pestrí, s rôznymi školami, osudmi, ale vlastne nik nebol smoliar
alebo stratený. Je zaujímavé a priam fascinujúce sledovať (už aj pri päťročniciach), ako sa z detí, ktoré sme boli, postupne stávali a stali dospelí ľudia, ktorí už majú vlastné rodiny. Niekto sa zmenil výraznejšie, niekto menej alebo takmer vôbec. Celkovo baby vypadali lepšie ako chalani.
Spolužiačky napiekli koláčiky, porozprávali sme kto, čo, ako, kedy. Bol som rád, že sa debata netočila len okolo zničených životov a atmosféra bola uvoľnená. Aj vďaka prostorekým chlapcom. Napr. spolužiačkine mali deti medzi sebou rozdiel 3 roky, 3 mesiace, 3 týždne a 3 dni.
Všetci sa asi nikdy nestretneme, niektorí sú odľudovia, iní sú rozlietaní po svete. A je to škoda.

9.10.11

Leli a Buci

Leli sme volali staršiu dcérku, lebo pri plači robila lééé. Mladšia je Buci, lebo je ozaj taký buco chutnučký. Leli nám začala chodiť do škôlky. Čuduj sa svet, teší sa do nej od prvého dňa. Takže sme nemali nejaký veľký problém ju tam dostať, skôr naopak, nechcela ísť domov. Akurát zo spaním ťažko bojovala a bola potom zlá. I to sa pomaly poddáva. Našla si kamarátku Klárku a všetko by chceli robiť spolu. Aj oblečené byť. No my oblečenie meníme pomaly už dvakrát denne. Nedávno sme dokupovali ďalšie tepláky. Pri jedle sa zabrble. Je to tým, že nejedávala doma sama a teraz je nútená a sú to ťažké kroky. Leli chodí samozrejme s novými maniermi zo škôlky. Tam to zasa mladší chytajú od starších súrodencov. "Do pekla. Tyčka, tyčka gól!", ale aj "pučka". Hrá sa na učiteľky a hlášky ako "Zadný rad skončíme s hraním." alebo "Zavri oči a spi." sa ozývajú bytom. Van Gogh z nej nebude ako sme si všimli, ani ju to nebaví. Zatiaľ chorobu nepriniesla, iba slabú nádchu, ale i tak šla do škôlky. Zo začiatku vstávala v pohode, v poslednom čase sú však rána zúfalé. Ja jej chystám raňajky a obliekam ju. No mňa kolega nepočká (raz sa už pre mňa vracal) a býva zhon.
Mladšia Buci sedí ako taký rarášik a všetko sleduje. Keď vidí, že jeme, pýta si. Minule sme ju rožkom neopili a museli sme dať kôrku z pizze. S jedením je to niekedy lepšie, inokedy horšie. No lepšie ako Leli. A je aj kľudnejšia. Snáď po mne. Každý deň nové zvuky. Dnes napríklad ručí ako šelma. Snaží sa postaviť na štyri, ale zadok má stále ťažký. Čaj ee, len maminkine mliečko. Takto nám naše malé poklady rastú.

29.9.11

Dny NAČO

Takto by najväčšie verejné vojenské cvičenie v strednej Európe nazvali pacifisti, antiglobalisti alebo fatalisti, či iní, ktorí sú "isti" svojimi radikálnymi názormi. Keďže ani jedni nie sú mi blízki, zavítal som s kamarátom do Mošnova na túto veľkolepú akciu. Nechcelo sa mi skoro vstávať, no kompromisný odchod o 4.30h sa ukázal prezieravý. Po krátkej zastávke v novojičínskych potravinách sme za vyše 2h dorazili na ostravské letisko v Mošnove. Ani sme dlho nečakali v kolóne, letisko sa pozvoľne zaplňovalo. Už z diaľky som darmo vyzeral červeno sfarbené stroje akrobatickej skupiny Red Arrows. Potom sa potvrdilo, že nedoleteli. Prečo, nebolo riadne vysvetlené. Bolo to pre mňa sklamanie, v podstate kvôli nim som tam šiel. Kamarát to vykompenzoval letom na "kafe mlejnku". Vyše polhodiny sme čakali za provizórnym
plotom. Aspoň sa dal vyfotiť smrtonosný bombardér B-52H (na zlosť pacifistov) ako tak bez ľudí. Protekční alebo dôležití tam už boli. Naveľa, po 8.30h zacali esbéskári odstranovat zábrany. Najprv sme ukážkovo čakali a potom sa rozbehli za militantným "Českým snom". Zo začiatku bolo ešte mäkké svetlo, no ako slnko stúpalo, podmienky na fotenie sa stávali horšími. S putovným objektívom sme pofotili aspon časť. Zaujala ma izraelská F-15D 957 so 4 a pol zostrelmi sýrskych migov. Má však za sebou aj nebojový krst, ked pri zrážke s cvičným lietadlom
prišla takmer o celé krídlo. Pilot ani nevedel, čo sa stalo a s amputovaným krídlom pristál. Začali sa pozemné ukážky a presunuli sme sa na plochu. Bolo zaujímavé sledovať presýpajúcu sa masu ľudí k plotu dráhy alebo k pozemným ukážkam. Podľa toho, kde čo práve išlo. Sem tam sa v programe vyskytli diery. Trhlo mnou pri výstrele zo samohybného kanóna Dana, ktorý som nečakal. Boli sme trocha ďalej od poz. ukážok, ale chcel som mat dobrý výhľad na letové ukážky. Na kamošov statív som dal kameru. Neukázalo sa to najlepšie riešenie, ako som doma zistil, obraz sa triasol aj tak. Fotilo sa zle, letové ukážky sú kolmo na dráhu a väčšinou proti slnku. A tie najviac priťahujú ľudí. Organizátori si to uvedomujú, snažia sa priviesť zaujímavé lietadlá, ale s tým predvádzaním neriešia nič. Po vystúpení našich sme sa ešte pomotali vôkol vystavenej pozemnej techniky. Na letisko trochu nezvyčajne je tam lesík. Tipujte načo slúži, keď sa
hajzle platia... Potom sme sme mali zážitkový let na vrtuľníku R44. To som mal ako darček. Kamoš nechal skoro v kabíne darček aj prepilota-svoj foťák za vyše 1000Eur. Žiaľ, za veľa penazí málo muziky. Iba 5min, okruh (kde som objavil parkovacie miesto zadara) za 500 kačenek. Helikopotvorou som však nikdy neletel, preto to boli o5 nové pocity. Krátka návšteva vystavených lietadiel, keď už bolo prijateľné svetlo a po 17h sme vyrazili domov. Vraj dlhšou, ale rýchlejšou obchádzkou Nového Jičína, i keď mi to rýchlejšie nepripadalo.
Usporiadatelia si buchli šampanské, prekonali 200 tis. hranicu návštevnosti a spotteri mohli tiež po zdarnom ukončení sezóny (jeden vycvakal 5000 záberov). Na budúci rok sa u nás o5 zamiešali karty s leteckými dňami, tak sa uvidí. Dofotenia!

11.9.11

Božský záber

O tom snívaju najmä fotografi. Sú ochotní za víkend precestovať za ním stovky kilometrov. Hovorí sa im aj spotteri. Paparazzi už asi neznie dobre. Alebo je v tom rozdiel? Ja som rád aj za ostrú snímku. Posledné dva týždne som mal možnosť vidieť takýto záber viackrát. Najprv na leteckom dni na Sliači. Kyvadlová doprava zo Zvolena bola príšerne zorganizovaná. Nebolo jasné odkial autobusy pôjdu. Ledva ich označili logom. Nepríjemne pre mňa bolo platiť za tú kyvadlovku. Veľa som teda neušteril. Ale verím, že organizátori sa poučili a nebude sa platiť parkovné pri letisku. Bolo priame slnko, takže božský záber sa veľmi nedaril. A ešte keď ani neviem poriadne nadstaviť foťák.
Druhý záber trval dlhšie a adrenalín pri nom veru nechýbal. 2000m Voľným pádom a ďalších 2000m na padáku. Tam sa mi odkryli obzory nepoznané. Nielen krajiny. Necelý týždeň pred som si tandemový skok zjednal. O 5min. 12, pretože sa termín rýchlo zapĺňal. Prišli sme do Slávnice načas a aj tak som vyše hodiny čakal na svoj okamih. Zatiaľ prebehla teoretická príprava s fotkami. Potom ma zoznámili s inštruktrom, ktorému zverím do rúk svoj život.
Navliekol som sa do kombinézy, ktorá mi vraj veľmi pristala. Inštruktor ma navliekol do popruhov a ukázal mi na zemi ako bude prebiehať let. Nejaká tá filmovačka a foto. Pristála mašina, Turbolet, a už som do nej kráčal ako prvý. Cestou sme si ešte zopakovali signály.
Jeden pararušista skákal skôr, tak sa dohadoval s pilotom. Počas stúpania som otravoval
debilnými otázkami ako "Aká je limitná výška otvorenia padáku? 100m, 50m? Smiech. Je to 800m. Pri rýchlosti 50m/s a otvorení v 50m je šanca na prežitie rovná samozrejme nule. Pekná a rýchla rovnica. Automat dokáže otvoriť padák pri výške cca 270m. Keby niečo... Tento problém by som nechcel riešiť. Iná otázka, či majú pokrik. Nie, majú však pozdrav rukami na trikrát. "Kto balí padáky?" "Tomu žena, mne dcéra", odvetil. Nuž od nich záleží, či sa padák otvorí. "A padačkárov voláme baliči", podotkol. " A to nosia loptičku na padáku pre šťastie?", nasledovala ďalšia otázka. "No dá sa povedať. Je to totiž súčasť výťažného padáčiku". 5 min. pred zoskokom si ma inštruktor pripútal k sebe. Slepačími krkomi sme šli k dverám. Na signál "Pozícia!", som pokrčil nohy a oprel sa o neho. Hlavu doľava mi musel otočiť on. Samotné odpútanie od lietadla sprevádzal šok. Vestibulárny systém sa zbláznil. "Čo sa to s telom stalo?" ,neubránil som sa výkriku, "Taký pocit som ešte nezažil. A hergot, chtěl bych to zažít ješte jednou". Keď sa pád stabilizoval bolo to lepšie. Hlučný vodopád atómov vzduchu. Priplachtil kameraman, znova pózovanie. Dorozumievam sa s kameramanom iba posunkami. Scenár sme si tuším mali dohodnúť na zemi. Teraz ma nepočuje a nechápem prečo stále ukazujem zdvihnutý palec (podľa inštruktora). Potom náhle kopnutie, trh a prudké zbrzdenie. Inštruktor otvoril padák. Bolo to trocha drsné a to vraj kedysi koplo oveľa viac. Nato si človek zvykne. Spodné popruhy som si posunul pod stehná a dal som sa do akéhosi sedu. Po chvíli mi dal do rúk šnúrky od padáku. Poriadne zakvačiť prsty a ťahať na akú stranu chcem točiť. Ja by som sa však stále krútil. To je fanatstický pocit. Rýchlo sa točiť voči zemi. Húúú, rozviští sa okolný vzduch. Lepšie ako kolotoč. Ale mať sa treba na pozore, aby som sa nezavrtal do zeme. Aj let je vtedy rýchlejší. To už asi 100m nad zemou preberá riadenie inštruktor. Ešte raz si nacvičíme polohu pri pristátí. To som mal dalšiu stupidnú otázku, či sa treba hlásiť vedúcemu doskokovej plochy. Odpoveď som dostal na zemi. "To robia iba vojaci". Inštruktor
pojal podozrenie, či som nebol na vojne paragán. 10m nad zemou dvíham nohy do sedu a hladko
sadáme na zadok. Inštruktor si ma odopína. Ja sa mrvím na zemi a chcem tiež z čohosi odopnúť.
O5 snáď od zeme? Veru, hneď by som šiel na ďalší skok. Naveľa však musím ísť do hangáru a odstrojiť sa. Potrasenie rukou, odovzdanie diplomu tandemového skoku zo 4000m a už som za bariérou. Týmto zoskokom som zavŕšil svoju dovolenku. Zorganizoval som to tak narýchlo, vlastne je to dar k narodeninám. Teoreticky som pripravený už aj na sólo skok. Ktovie?

24.8.11

Rozprávkový les

Kde bolo tam bolo (nie zas tak ďaleko) bola raz jedna malebná dolina s potôčikom, hradným kopcom a rozprávkovým lesom. Les sa začínal tabuľkou ŠTART. A v tom lese vám na tajomných chodníčkoch celú večnosť čakali unavené víly, motajúce sa baby jagy a uvarení čerti. Ale nie v pekelnom kotli, ale z pekelných lúčov slniečka. I vodníkovi, neborákovi vypálili rybník, a tak
smutne sedel pri skale a okolo neho znudené rusalky. Ktože to tam kráča po chodníku a straší? Nebodaj neporiadne deti? Nie. I to do lesa privandroval z ďalekej krajiny, za veľkým morom
a ešte väčšou krízou zmietanej, vlasatý Itt a strýčko, zvaný Fester. Naveľa i Mortyša sediac na pokrývke kývala do omrzenia na pocestných. Neďaleko, na čistinke stopy po Martinkovi Klingáčikovi. Len osamotený kolovrátok prezradil, že tam bol a profil na "fasabuku", že vôbec existuje. Červená Čiapočka a pán horár idúc po lesnej cestičke cukríky núkajú. I celý balík len, aby sa ho zbavili. Iba nenažraný vĺčko si zabudol kožuch a tak sa skryl. A tam! V chrastí, kto to leží? To unavený šašo spí. Tichúčko popri ňom, nech neskončí zlým dňom. Blúdni rytieri na lúke, či ihrisku rozložili šiatre. Bohabojné devy pečú pre chudobných pocestných posúchy. Slivkové i škvarkové. Rýchlo! Lacné krky sa naťahujú. A v bránke načrieť možno zo sudov bezodných a ochutnať z mokov lahodných. Udatní rytieri musia brániť svoje meče! Pocestní sa ich chopili a navzájom sa pobili. Putujúc ďalej Nástenka s Ivanom sladkosti núkajú pre tých, čo túlavé topánky majú. V letnom dni Mrázika niet. Cestou, chodníček sa stáča, na nejedno rázcestie dovedie.
Označený však je, nikto nemôže zablúdiť. A na konci, hľa! Snehulienka a traja trpaslíci pri cintoríne. A kdeže sú ostatní? Vari nepomreli? "Nie", dementuje snehulienka. To pod zemou poklady kopú. Vskutku v lese nežijú zlé bytosti, ale dobro im šlo z očú a sladké z rúk. Kto cestu prežil a olúpený nebol, listinu dostal u troch báb. Pečiatky však musel predložiť. I v rozprávke vládne byrokracia odkedy sme v únií. I do hradu mohol detvák ísť, pokiaľ desať rokov nedovŕšil. A to preto, bo iba nafúknutá atrapa to bola. I tu sa na lúke s bránkami chlapi a ženy nasýtiť mohli po dlhej ceste. Tých ľudkov, čo hladných bolo. Nič sa robiť nedalo, len do radu sa postaviť trebalo. Tak tam pred hradom, trampolínou, či pivom čakajú a čakajú až po dnes, pokiaľ nepomreli alebo sa nepredbehli.

18.8.11

Radiačný poplach

Krásny, horúci letný deň bol pred 17h prerušený nepríjemným kolísavým tónom sirény.
Bol som v Hornej Strede a kvákal na dvore. Sprvu tomu nikto nechcel uveriť alebo nechápal, čo sa vlastne deje. Len sme ostali zmrazení stáť. Tipovali sme, aký je to poplach. Radiačný, chemický, valí sa voda nebodaj nálet? Ja som vybehol na rebrík šopy, či dačo neuvidím.
Až keď dedinský rozhlas vyhlásil radiačné ohrozenie, bežali sme do domu. Aj psa zavreli do letnej kuchyne. Tomu to len vyhovovalo, pochutnal si na uhorkách. Pozatvárali sme okná. Viac sme asi nemohli robiť. Hneď volali na obecný úrad, ale tam nič nevedeli. Zisťovali, overovali. Švagriná sa pokúšala dovolať bratovi do "atómky" v Mochovciach. Nedvíhal. Zrovna mal službu... Ja som ladil rádio, svokor internet a ostatní napäto čakali pri televízore. Nič sa však nevysielalo, premiérka sa bránila ohováraniu malého Mečiara. Katastrofické scenáre napadli každého. Najmä ženu: "Doma sme nechali pootvárané okná, deti to znášajú horšie, domov pôjdeme neskôr, ak vôbec, sme v zóne smrti". Ja som sa skôr prikláňal k úniku chemickej látky a chaosu na obecnom úrade. Pre akýkoľvek prípad však v dome nemali nič. Masky, jódové pilulky. Vonku krivkala stará babka. Jednak bola asi hluchá, a potom už je to bolo asi aj jedno. Ale aj deti od susedov sa
hrali na ulici. Po 20min. ktosi zazvonil. Svokrin brat sa vracal zo záhrady. Sirénu nepočul, ale počul už vyhlásenie konca poplachu. Takže sieverty k nám neprenikli, našťastie ani nemali aké. Betón kolegovi tiež našťastie nestačil stvrdnúť. V nočných správach sme sa potom dozvedeli, že firma inštalovala nový výstražný systém a ktosi zadal zlý príkaz do počítača. Tým v okruhu 21km spustil poplach. Ľudia sa vystrašili, zahltili telefónne linky. Uvidíme, s čím teraz firma vyrukuje.

12.8.11

Úschovňa nesplnených snov. Niečo ako malé, súkromné modré z neba. Pre každého, bez televízie. Bola by to kamenná budova, kde by sme si odkladali naše sny na dobu, keď si ich môžeme splniť. V jednotlivých miestnostiach skryjeme tie deti duše pred svetom. Tam by sme boli skutočne slobodní. Nikto alebo málo kto by o nich vedel. Alebo tam budeme chodiť snívat do tých izieb. Budú tam odložené trebárs aj fyzicky. Hoci dostať tam taký Mount Everest, veru neviem. Možno ešte tak človeka, ktorého túžime stretnúť. Možno by to ani nebol obchod, ale veľký "dreampark" ako sa dnes moderne hovorí. Hovorí sa, že kde sú sny, vyrastú ruže. To by bola záhrada v okolí!
Do úschovne by sa prijímali iba sny ľahko prenosné, ktoré svojim obsahom neporania iných ľudí
alebo nepoškodia ostatné sny. Takže žiadne:
- sny o drahých kovoch, ceninách a peniazoch,
- sny výbušné, ľahko vznetlivé, samozápalné, jedovaté, požierajúce dušu alebo rádioaktívne,
- sny prevyšujúce možnosti, charakter človeka (napr. schudnúť, prestať slopať),
- nadmerne hlúpe sny a rojčenie (napr. poskladať sa do akvária alebo kotúľať sa hore schodmi),
Na sny vydá úschovňa snívajúcemu úschovný lístok. Neplatilo by sa nič. Veď cenou človeka je jeho sen. Poisťovňa šťastia v reálnej podobe. Nový kšeft pre poistovne.
Snívajúci je povinný vo vlastnom záujme chrániť svoje sny tak, aby nedošlo k ich strate, zneužitiu a odcudzeniu. Úschovňa ponechá sen v úschovni počas života snívajúceho pokiaľ si ho nesplní. Teda by nikdy neskrachovala a netrpela nedostatkom snov. Úschovňa nesplnených snov, či sklad zatúlaných vecí. Len taká myšlienka. Nám však zostáva snívať len v rozprávkach alebo v básniach.
Je veľa príbehov o láskou zlomených srdciach, ale skutočne sa to srdce zlomí, ktorému vezmú jeho sen. Nech je o čomkoľvek.


22.7.11

Wo sind wir? alebo boj s navigáciou

O5 sa v posledné júnové dni roztočili kolesá západným smerom. Tentoraz nie podvozku lietadla, ale auta. Nemohol som si teda, do šľaka, ani prirátať 600 míľ k ťažko znovu dobitej Miles and More karte. Oveľa "príjemnšie" bolo stráviť 12h na zadnom sedadle Ocatvie v objatí psích chlpov. Z nejakého dôvodu, vraj prenosu jednoduchého výrobku, som sa zasa po 4 rokoch ocitol pri Drážďanoch v nemeckej pobočke firmy. Vyrazili sme poobede cez Drietomu, Uherské Hradiště, Brno a Prahu. V Prahe nastala dezorientácia navigátora a ocitli sme sa na výpadovke do Liberca. Našťastie sa dalo hneď zvrtnúť, a potom sme už išli správnym smerom na Teplice. E55 stále žije, aj keď pri krajnici už žiadne devy nemávajú. Tempo výstavby diaľnice môže kľudne konkurovať našemu. Keďže som tam už bol, pokúšal som sa v mestečku navigovať do hotela. No nebol som si istý menom. Preto pomohla navigácia, navigátor už menej. Skončili sme v podzmenej garáži, ale nie vinou navigátora. Nemci strácajú vieru. Hotel bol totiž preorbený kostol. Namiesto oltára recepcia, namiesto kazateľnice bar. Po ubytovaní sme vyrazili do večerných ulíc. So západom slnka sme zapadli do krčmy. Šéf v domienke, že dostane hamburger s hranolkami a la MacDonald objednal toto jeho obľúbené jedlo. Dostal však skutočne mleté mäso s hranolkami, ale na tanieri. Ja som si dal kuracie s ryžou v rajčinovom pretlaku. No, jedol som už aj lepšie, ale hlad bol silnejší. Šéf pozýval. Kolega si napriek tomu nedal nič (bagetu na izbe), robil škodu šéfovi na tanieri. Dali si po pive, ja džús. Šéf ma aj poslal k doktorovi, nech ma naučí piť pivo. Nuž, pivo je pre mužov, víno pre bohov. Na hoteli som si dal horúcu vaňu. V TV som rozumel akurát šumeniu BBC.
Podľa šéfových prepočtov tu slnko vychádza o 15min. neskôr. Poludníky sú delené po 30st.=5min. Prešli sme 3 meridiány. Ráno ma však prebudil zvuk betonárky. Na raňajky som si dal sladký tvrdý syr. Len osladený bol medom. Potom mi aj tak ostalo na jazyku ako alergikovi. S páliacim jazykom som spoľahlivo doviedol posádku do firmy. Celý čas bolo sychravo. Niečo málo sme poriešili a poobede zaradili spiatočku. V Prahe o5 dezorientácia. Navrhoval som ísť cez centrum, vodič s navigátorom si boli istí navigáciou a skúsili skratku. Jedno zlé odbočenie a už sme sa motali. Navigácia nás popri T-mobile aréne akosi dostala na D2. Krátke zastavenie na pumpe, zamávanie 6 ukrajincom v aute a už sme fičali bez prestávky na Břeclav, Holíč a Vrbové domov. Počasie sa v Čechách umúdrilo až na domácej pôde to bolo horšie.

15.7.11

Infekcia cudzím jazykom

Nakaziť sa cudzím jazykom. To by bolo "kúlové". Odchytím si prvého cudzinca, ktorý na mňa zakašle a po nejakej inkubačnej dobe sa vo mne infikujú cudzie slová a frázy. Proti tomu by sa asi nikto nedal zaočkovať. Naopak. Povinne sa nakazíme pre dovolenkou v cudzine. Tzv. ambulantí okašliavači nás nadopujú cudzokrajnými bacilmi. Ak by predsa len niekomu šibalo z toľkých rečí, šup mu injekciu s protilátkou. Zatvoríme jazykové školy. Zabudnite na City university a bilinguálne gymnáziá. Žiadni začiatočníci a pokorčilí. Všetci profíci na úrovni.
Importujeme cudzincov, aby sa na nás potom vykašľali. Ak niekto povie "Kašlem na teba!" bude to skôr lichôtka. Nadávka by bola "Ty monoglot!" Vznikne nové prídavné meno polygotný. Podľa počtu nakazení by sa stupňovalo na polygotnejší a najpolygotnejší.
Zarábali by tí, čo by vedeli exotický jazyk. Otvárame kurzy jazykovedných bacilonosičov. Bacilonosič ako povolanie. Prekladatelia a tlmočníci sa stanú dinosaurami spoločnosti.
Pre starobylý jazyk treba ísť nadýchať sa záhorbného vzduchu trebárs do pyramíd. Niektorí by spravili z jazykov šport a snažili sa, čo najrýchlejšie alebo nakaziť sa čo najväčším počtom jazykov. Guinessova kniha rekordov by sa plnila novými časovkami. Vedľajšie účinky? Snáď nadávky. problémom by bol aj koktavý bacilonosič. To by mohli nakazení začať koktať tiež.
Časom zmiznú dvojjazyčné nápisy. Lepšie si osvojíme kultúru menšín. Veru, bolo by to fajn. Realita je zatiaľ iná. Každý sa môže naučiť cudzí jazyk, nie každý ho však vie. Tak sa ponorme do alfa hladiny, pusťme si walkmana a dúfajme, že sa čosi aspoň nalepí.

28.6.11

Trhák sezóny

A bomba tohto leta je bezpochyby naša mladšia dcérka. Už začala bľabotať. Najprv také tlmené zvuky, teraz dáva vyššie tóny. Krásne sa usmieva. Už by sa pomaly aj na bok prevalila, ale bráni jej v tom poštolka. V prvý letný deň sa veru na brucho prevalila, ale to bola holá. Ešte stále musí nosiť širokú plienku, ale veríme že už len zopár dní. Najlepšie si rozumie so sestrou. Jej detská prirodzenosť oproti dospeláckej pretvárke je pre ňu určite impozantnejšia. Všetko pozorne vníma. Musíme ju preto nosiť, aby jej nebodaj niečo neušlo. Už sa aj napína na sedenie. No musí si nejaký ten týždeň počkať. V kočiari a v aute je to o nervy, stále plače. Ťažko príjma mlieko z fľaše, túži po maminom. Opak staršej ratolesti. Staršia prestáva žiarliť, ale o to je zákernejšia. Budí ju krikom v kočiari a raz jej pery natrela púdrom na zadok. Malinkú to potom štípalo, bolo to kriku. Takže ich dve nemožno ani chvíľu nechať samé (nie vždy sa to dá). Ale vie sa s ňou aj pohrať. Posledné večery nechce zaspať sama. Musí prísť mama a posadiť sa pri ňu. Len by sa opovážila odísť pokiaľ nezaspí.
Páči sa mi, že si staršia neuvedomuje hodnotu peňazí. Pre ňu sú skutočné, či hracie jeden papierik. Kiežby si každý uvedomoval túto bezcennú formu platidla.

Kryožena

Zima na počkanie. Mrazivá na dotyk ako geneticky modifikovaný pangasius. Neroztanie v rukách, veď ani nemá komu. Každý sa jej bojí. Jej mrazivého dotyku, slov a skutkov. Iba procesory počítačov ju majú radi, lebo ich chladí. V robote to dotiahne ďaleko. Každý deň celodenná porada. Nemešká, teší sa. Presnejšia než fukušimské hodiny. Jej oči pichajú ako ľadové kryštály. Priehľadné a smutné. Mrazivý dych nie zo žuvačky érwejs, ale zvnútra. Schladí horúce srdce, ba celého človeka. Zničí ho ako ľad Titanic. Málo je ľadu v Arktíde ako v jej srdci. Absentuje sutúra extrahovaných emócií.
Automat na ľad. Občas sa namaže, ale nikto ju neudržiava. Zostarne a mrzne rýchlejšie. 3 roky sú 10. Vlasy slnečné, ale v zimný deň. Nepozná máj, nepozná jar, ani ich nemá rada a nepotrebuje. Tak je bez kvetov a kvetnatých rečí. Iba kvety mrazom na skle maľované.
Na rébus zvaný romantika nemá riešenie. Alebo čas? Má však recept na mrazivú vášeň. Zmrzlina so snehovou čapicou. 25 percent chuti severu naviac. Srdce tlčie len zo zvyku, nie z potreby. Nájde snehová kráľovná svojho Kaya? Nájde. Snehuliaka.

12.6.11

Benina na Kohútke

Ó Benina, aba jé Benina. Aba jé, iba jé bakuma maraka. Tento, povedzme, popevok sa minimálne jednu víkendovú noc predieral tmou pomedzi chatky na vrchu Kohútka. Po dvoch rokoch skrsla v hlavách našich vedúcich myšlienka otužiť tím a resetovať hlavy. Vybrali chatu u našich západných susedov Kohútka. Vedúci boli strašne zaneprázdnení prípravou. Vedúci cyklist. oddielu pripravil dokonca prezentáciu. Čo mi bolo ľúto a mrzelo ma, boli hodiny, ktoré si treba nadrobiť. Ja a zopár ďalších kolegov sme teda išli ako poslední o 15h. Ostatní odišli po 12h. Hoci by som rád vyšlapal na Kohútku a dostal diplom. Šiel som teda na "voxhóle". Diaľničnú známu si auto nezaslúži, tak som ho hnal päťdesiatkou cez dediny. Trenčínu som sa vyhol a šiel cez Skalku. Je to aj najkratšia trasa. Kohútka leží v Javorníkoch na slovensko-českom pomedzí. Samotná chata je v Čechách vo výške 913m, iba hraničný kameň je vyššie. Aj to bolo poznať na teplote a telefónnom signále. Ubytovaní sme boli v dvoch chatkách. S kolegom som sa zložil na poschodí. Šli sme chystať ohnisko. Správca nám dal prídel kameňov, dreva, mačky a psa rasy akitu ina. Posledných dvoch nie na opekanie. Baby zatiaľ chystali špekáčky. Iní pátrali pomocou navigácie po indíciách a poklade v podobe 100 pív ukrytých v 50l sude (ktosi to nazval aj tatranky a horalky v sude). To vtedy ešte nevedeli. Ja som začal čosi tušiť, keď vedúci odvliekli známeho pivára. To už kolega menovaný to Hefaistosom nanosil dreva, rozdúchal oheň a prvé klobásy boli opečené. Na okolitých chatách boli víkendoví "pepíci". Jedno dievčatko, Klára bez bázne a hany, sa tiež pridalo k opekaniu. Aj japonský pes. Pípa sa presunula k chatke. Vedúcemu chýbali už len "melóny" a zobrať navyše 2 pivá k šiestim, aby bol dokonalý čašník, či -čka. Spojenie výškového tábora (ohnisko) so základným (pípa) sa udržiavalo vysielačkou. Napriek tomu rotácia pohárov sem tam viazla. Západ slnka bol nádherný, pohľad na múmiu hada už nie. Tento infantilný nápad ukazovať a pchať si zdochlinu do úst mal šéf. Hluchí spievali. Skučalo sa všetko od Prší, prší až po Internacionálu a Žltú ponorku v ruskom jazyku. Ani dážď nás nevyhnal od ohniska. Až keď skutočne lialo. Ale iba chvíľu. Vyhnal nás až správca, lebo sme skučaním rušili platených hostí v chate. Úroveň hluku nesmela prekročiť 40 decibelov. V chate už taká zábava nebola. Niektorí šli spať so sliepkami, niektorí spali za chodu. Obdivujem ako mohli v takom hluku. Možno alkohol robí aj divy opačné. U ďalších zametala metla ľudstva viac. Aj u vedúceho a šéfa. Asi majú ťažký život, odkedy sa oženili a potrebovali sa uvoľniť. Komáre sme vyhnali z chatky ponožkami a z druhej dymom z grilovačky. Komárov sme sa síce zbavili, ale potuženej spoločnosti z prvej chatky nie. Tých tiež vyhnali a k nám. Svietením baterkou do môjho spiaceho ksichtu to skupinár prehnal. A to 3x. Šéf asi robil sekundanta jedinému páru, čo máme v kolektíve. Ráno sa našiel ležať pri nich. Veľa pív ani spánku po noci nezostalo. Zo stovky pív tak 20. Niektorí ani nemali okno, ale rovno výklad ako v piešťanskom Auparku. O 7h už kolegyňa škriekala na budíček. Skromné raňajky v podobe obloženého taniera. Lepšie ako párky.
Niektorí si dali kávu a ja som sa pozeral - na pohľadnicu. S kolegom sa nám nechcelo nudiť v chate a čakať, kým sa spoločensky unavení kolegovia láskavo zobudia (a to dostali raňajky do postele). Navrhli sme túru na Malý, resp. Veľký Javorník. Cesta tam vedie po hrebeni a lesom. Neskôr dopachčali do výškového tábora aj ďalší. Únava z dobíjania pivného suda im však nedovolila zaútočiť na najvyššiu métu. Vrcholové družstvo v počte 5 sa potom oddelilo v pokračovaní na Veľký Javorník. Tam už nie je taká náročná trasa a navyše sa odkrývajú takmer celou cestou panormatické výhľady na moravské Beskydy s dominujúcim Radhošťom. Vidieť sa však dá len moravská strana, slovenská je v zákryte stromov. Aj to tak na chodníku vyzeralo. Samí "pepíci" s buřtami. Akurát z rozhľadne na Stratenci je vidieť Maníny a v diaľke nezameniteľný Kľak. Skupinárka zmenila prechádzkové tempo na turistické. Preto sme po vyše 1h dorazili na Veľký Javorník. Vedúca každému pogratulovala k dosiahnutiu 1071m výšky. Nie je tam žiadny hríbik, iba slovenský dvojkríž. Pod vrcholom sme stretli funieť ešte jedného kolegu-sólistu s vysielačkou. Zborovým Ahóój sme pozdravili základný tábor. Dopriali sme aj jemu pocit víťaztva na vrchole a pri zostupe sme ho na Stratenci kolegiálne počkali. No odtiaľ už jedného hnal hlad a inú ďalšia fajočka v tabuľke najrýchlešie zdolaných vrcholov. Tak sa vrcholová skupina rozpadla. Odtrhnutá dvojica získala náskok pol hodiny. My sme kľudným tempom romanticky vychutnávali okolitú prírodu a pred 16h sme sa objavili v základnom tábore na Kohútke. V najlepšej chvíli, keď sa dopekali kurence a unavení kolegovia na slnku. Nezaplatiteľné penové výplne ako lehátka. Mäsko bolo chutne upečené. Bodaj by nie po 3h. Z toho už aj gril má o koliesko menej. Takéto vehementné opekanie nevydržalo a pobralo sa do kolieskového raja. Tu by som mohol rozprávanie skončiť, preotže ma hnala túžba domova. O 17h som ešte s 3 kolegami odfičal autom domov. No nebolo by to úplné. Po našom odchode sa práve prebudení pokúšali o športové hry. Petang sa hral iba okrajovo. Večer bolo pre chlapov rugby. Niektorí to brali tvrdo a zaryli sa do zeme. Iní z nepochopiteľných príčin lietali vzduchom namiesto šišky. Ľadoví medvedi sa premenili na machov a namiesto kúpania zbalili pri bazéne brušné tanečnice. Tým sa program večera vyplnil. Chlapov dráždila tá časť tela, kde nohy strácajú dobré meno až do pokročilej hodiny nočnej. Niektorí sa dali od nich popísať na chrbte, či ruke. Nič originálne, ale mali radosť. Väčšina mala radosť aj z diplomov. Ja som dostal štípanec od ovada. Nedeľné ráno už nebolo také ťažké ako predošlé, i keď som videl záber bezvýraznej tváre hľadiacej do šálky s čajom. Po 10h sa rýchla skupina na autách a pomalšia na bicykloch v rytme vý-moľ spustila dolu do Čertova a domovov. Doma, keď som otvoril batoh som podľa "vône" vedel, kde som v ktorý deň bol. Hoci Aladin z našich radov rozpačito predpovedal počasie, nakonie sa vydarilo na jedničku. Po víkende boli ešte v chladničke klobáskové dozvuky. S heslom "Tých, čo nespoznávame tam neboli a to, čo si nepamätáme sa nestalo" sa tešíme na ďalší rok o5 na nejakej chatovici.

20.5.11

Diéty

Známe klišé, že diéty sú moderné je počuť všade. Keďže nie som na ne odborník, viem o nich napísať aj ja.
Prvá - potravinová. Myslel som si, že na jar budeme s malými chodiť viac von a teda bude viac pohybu. Von síce chodíme, ale viac pohybu má moja huba ako nohy. Má to skôr opačný efekt! Tak som sa rozhodol, ako odborník na slovo vzatý, priškrtiť dodávku kalórií. Vhod mi prišiel nadbytok ovocia. 3 dni už jem striedmo a aj na obed som mal len banány. Prvý deň ma od hladu bolela hlava, na druhý deň som už bol zoslabnutý. Najprv sa mi snívalo o jedle, potom som sa od hladu budil. Teraz je to lepšie. Uvidíme koľko to vydržím. V podstate aniinetreba dlho, že. Jojo efektu sa nebojím.
Druhá - sociálna. Tak by to nazvala staršia dcérka. Obmedzujeme jej "kalórie" na veci, podľa rodičov, nesprávne. Dopadne to potom tak, že reve a hysterčí. Nakoniec ide babke, kde znova naberie kalórie (lebo tam môže všetko) a príde plná bláznivých vecí a hlášok. My sa ju potom zasa snažíme zmierniť. Je to ako bulímia. Nervy majú z toho rodičia. Na správne veci ako pozdraviť, poprosiť, či poďakovať nie a nie navyknúť.
Tretia - finančná. Slovenský hydrometeor. ústav zoštíhlil svoju stránku. Nejaký menejžer sa snažil asi mesiac. Pomaly z toho bola anorexia. Vraj neboli peniaze na živenie pretučnelej webovej stránky. Teraz už má o5 svoju podobu. Tu by bola diéta skutočne nemiestna. Marketingový ťah sa nevydaril a Aladin znova vypochodoval z fľaše.
Štvrtá - cestovná. Tú mi firma už neposkytuje. Vraj by som ju musel zdaniť. Tak to je koniec.

5.5.11

Magduša a Máša

Fandím našim! Tento slogan si dala kolegyňa na firemné chatovanie. Objavila sa aj nástenka s tipmi kolegov. Zatiaľ nikto nejasal... Už mesiac predtým sa z rádií hrnula oficiálna aj neofciálna
hymna šampionátu. Oči sa mi pri jej počutí obracajú ako palacinky. Šľahačku na ne dala Sisa
Sklovská a jej, povedzme, svojrázne podanie štátnej hymny. V úvodnom ceremoniáli ju odkvílila a ešte aj slová skomolila. Odkazuje, že si ju môžeme ísť zaspievať sami. Ona mohla ísť teda zaspievať francúzskym fanúšikom do Krakova, ktorí tam asi márne hľadali Steel arénu. Trapne potom v prezidentskej lóži mávala ručičkami až ju napokon kameraman radšej vystrihol zo záberu. Navyše, minútu ticha za obete zemetrasenia prerušilo sólo opitého fanúšika "Slovenskóó". Ďalší trapas. Po úvodnom buli sa posúvala po hľadisku slovenská vlajka. Najprv naruby ako Raťafák plachta, potom ju otočili síce, ale naopak, no bolo vidieť, že je naša. Korytnačke Magduši ani dve hlavy nevedia tipnúť správny výsledok. Lepšie je na tom medvedík Máša. Ľudia asi potrebujú takúto barličku nádeje. Žeby osud našej reprezntácie bol v ňufáku nejakého krpatého medveďa alebo korytnačky zo Zrudolandie? Netuším, kde ich vyhrabali. Najlepšie vyšiel tip svokrovi. Odniesol si z krčmy metrovú sošku vyrezávaného Jánošíka. Majstrovstvá v hokeji teda začali pre nás s veľkým očakávaním a novým citrónovým pivom. Ako dlho obe vydržia, uvidíme, tipneme. Či už so zvermi alebo nie.

21.4.11

Knihy vs. filmové spracovanie 5.

Po dlhom čase som videl spracovanie aj slovenskej poviedky. Konkrétne novely A. Baláža Tábor padlých žien od režiséra L.Halamy z r.1997. Rozpráva o "ľahkých ženách" v pracovno-výchovnom tábore v 50.-tych rokoch min. storočia. Kniha je oveľa šťavnatejšia a bohatšia ako film. Ten pôsobí veľmi nízkorozpočtovo. Dej sa omedzuje v podstate len na tábor a uličku starej Bratislavy. Dej knihy sa odohráva aj v bani, väznici alebo na poli, kde nie je núdza o humor alebo dramatické scény. To filmu chýba, miestami je nudný. Osudy postáv sú tiež zmené v závere filmu. Doktor Zigmund sa nezastrelí, nezahynie ani agitátor Stanko.
Ďalšou pokusom o sfilmovanie známej knihy Mika Waltariho bol Egypťan Sinuhet z r.1954 pod . Prvú hodinu zo 120min. filmu sa režisér M.Curtiz drží knihy takmer do detailov. Potom sa dej zrýchľuje a aj mení. V knihe zahynul aj Sinhuetov syn, nielen Merit. A že má syna zistí vlastne až potom. Zahynie aj panovačná Nefernefernefer samotnou rukou hlavného hrdinu. Kniha má 600 strán, takže ani nie je možné ich vtesnať do 2h.
Zatiaľ poslednou bola kniha, ktorá sa dostala ani neviem pečo medzi 100 naj kníh, od mladého spisovateľa Ch. Paoliniho Eragon. Evidentne bral inšpiráciu z tolkienovho Pána "prstenovcov". Elfovia, škriatkovia, to je aj tam. Keďže autor vydal knihu v rodinnom vydavateľstve, presadili ho. Film režíroval S.Fangmeier v r.2006. Tentokrát film prekonáva knihu. Aspoň myšlienkami a výrokmi. Napokon žiadne veľké idey nemožno čakať od 15. ročného spisovateľa. Dej nie je celkom podľa knihy, ale zhruba povie to čo ona. Pre mňa ani jedno nemá veľkú hodnotu. Tak toľko.

Voxhólov rok u nás

Náš voxhól je už s nami rok, vlastne teraz aj viac. Za ten rok sme ho previezli po cirka 6500km, prevažne teda ciest. V zime asi 500km. Nežerie zrovna, čo vidí, iba okolo 6L benzínu, ale k redukčnej dieíte ho nemôžem donútiť. Okrem problémov s trávením na začiatku, pokým nevylúčil starý benzín, ide. Dávame mu občas zabrať. To zasa, aby nezlenivel. Pribúdajú mu z toho vrásky na laku. Najmä, keď do jeho útrob pchám kočiar. On tam vôjde, no nie vždy sa to hladko podarí.
K narodeninám dostal okrem poklepania po kapote (na objatie je príliš veľký) umytie. Vraj aj s voskovaním. Linka sa snažila, čo mohola, ale výsledok chabý. Druhýkrát ho dám umyť ručne. V polovici apríla šiel na pravidelnú prehliadku autíčkarským doktorom. Musí byť v poriadku aj keby nebol. Ibaže by ozaj nebol. Potvrdenie jeho výborného stavu stálo 20Eur navyše. Ale mal som to bez starostí a času. Takže aj automobilové zdravotníctvo nie je sväté. Prehliadky u odborníkov neboli pravidelné, preto nemá význam ho ťahať kdesi. Pýta už nové stierače, cvíľu musí vydržať. Kúpim ich asi originálne.
Ďalší jeho rok nebude taký únavný, bude väčšinou asi odpočívať. S malinkou nebudeme robiť žiadne veľké cesty. Napokon, zdá sa nám, že dcérka nerada jazdí v akomkoľvek dopravnom prostriedku, kočiar nevynímajúc. Zišiel by sa mu možno olej vymeniť (po roku), ale keď som to neurobil pred kontrolou...Tak nech mu to jazdí pokiaľ sa nerozpadne.

13.4.11

Krst

Pomenovanie tohto dňa-Smrtná nedeľa znie hrozivo, no pre nás bol príjemný.
V túto nedeľu sa vynáša Morena, aby sa ľudia zbavili konečne zimy. My sme vyniesli našu mladšiu dcérku pred oltár na krst, aby sme ju zbavili dedičného hriechu. Stala sa ďalšou ovečkou v kresťanskom košiari, čo prítomní v kostole patrične uvítali potleskom. Už v dojčenskom veku si užila svojich 5 minút slávy. Krst bol počas omše. Pastierom duší v našom kostole je Kubánec. Jeho kázanie bolo podobné baptistickému. Plné gest a kriku. Už len gospelová skupina chýbala. Malá obrad znášala pokojne. Na konci omše som s ňou vyšiel von. Potom sme sa presunuli do reštaurácie na obed. Mobilný presun sa nezaobišiel bez dramatických, či humorných situácií. Najprv nás teta naháňala autom. Pred reštauráciou jej auto vypovedalo službu a nemohla zaradiť 1. Ani opätovné naštartovanie nepomohlo. Potom akýsi murár auto spojazdnil. Na obed sme chvíľu čakali, kým sa malá nachová. No hlad bol silnejší a o 13h sme už tlačili predjedlo.
Pre staršiu dcérku obľúbené "vajco". Po výdatnom obede sa už len oči prevracali pri pohľade na zákusky. Ale tortu Panna cotta si nikto nenechal ujsť. Tak ako sa všetci pred obedom striedali vonku pri dcérke, poobede nikto nevládal a ostalo to ,ako inak, na rodičoch. Poniektorí bojovali s výdobytkom modernej sanity a nevedeli, že voda v umyvárke sa spúšťa na fotobunku. Márne hľadali kohútiky. Po 16h sme sa rozišli. Čašníci mali trocha bordel v úcte, a preto chyby v účte, ale veď sme im nechali pekné "dýško". Tak sme si domov priviedli v tento deň "svaticu". To už je 3. v našej domácnosti. Ja medzi nich nepatrím... V živote ju čaká všeličo, ale nech tie dobré veci vysoko prevážia nad zlými a nech je šestný človek. Aj krátky čas života je dostatočne dlhý na dobrý a čestný život.

16.3.11

Experti zo Slovenska

Ako som písal dostal som poukaz na štúdijný pobyt vo Švédsku s možnosťou stráviť nezabudnutelný víkend v centre Štokholmu pre dvoch. Tak sa dvaja experti (ja a kolega) vybrali severným smerom. Že ideme na sever prezradzovala aj teplota -70°C. Teda vo výške 11km. Veď sme aj odmrazovali pred letom ako diví. Sophia, teda Airbusd A320 nás však bezpečne doviedla na štokholmské letisko Arlanda. No, bezpečne... Keď pri zatiahnutí park. brzdy bolestivo stonala. "Experti" hneď v prvý deň spustili alarm vo firme. Všetky dvere sa otvárajú na kód. A majú dve kľučky. Na tú smolu som stlačil nesprávnu (núdzovú). V hoteli zasa všetko na kartu. Výtah, dvere, svetlá. Kolega raz omylom vzal kartu čašníkovi a čudoval sa, že mu ide akurát tak výťah. Na to všetko objavil na izbe ďalšiu takú kartu. Nechápe doteraz ako sa tam dostala. Pomerne nový hotel s panoramat. oknami. Ja som mal výhlad na čističku odp. vôd. Bola v kopci, na ktorom sa stále lyžovalo. Izby pohodlne zariadené. Raňajky v cene. Hotel bol blízko centra a ľudí bolo dosť aj cez víkend. Celá štvrť je nová a teda aj pomerne drahá. V týždni sme sa intenzívne učili robiť v programe, ktorý čoskoro nahradí doterajší. Nijako nám prácu nezrýchli ani neuľahčí, ale "hore" sa už rozhodlo. Víkend ubehol pomerne rýchlo. V jeden den som navštívil let. múzeum a druhý som tuho rozmýšlaľ, čo som pri svojich návštevách "Benátok severu" asi tak nevidel. Bol som pri šport. hale Golben a v tech. múzeu. Po 9 dňoch potom experti zabalili svoje počítače do drevenej debne. Daj bože, aby sa zasa nepoškodili a odleteli na juh ako lastovičky. Tentoraz som mal bohatšiu večeru a krajšie letušky, ale žiadny večerníček na palubnom monitore sa nekonal. Fokker 100 pokrstený ako Yerevan sa o 22.30 dotkol viedenského letiska. Experti sú konečne doma a čakajú teraz na počítače.

28.2.11

Pre knihomolov

Koncom minulého roka prebehla v médiách sútaž Moja naj kniha. Samozrejme ja ako knihomol som sa zaujímal aké knihy sa čítajú. Sledoval som aj finále. Vyhrala vtedy kniha Slovenských rozprávok od P. Dobšinského. Ako inak, tak to má byt.Vytlačil som si zoznam 100 naj kníh a pomaly ich čítam. Najhoršie je, že v našej malej, strediskovej knižnici nemajú našich, slovenských autorov, ktorí sú v zozname. Ale s5 ku knihám. Prvá v abecednom poradí bola Alchymista P. Coeleho. Je robená podľa jednoduchého receptu. Zmiešať trocha biblie, koránu a talmudu dokopy. Okoreniť to nepatrným množstvom vlastných myšlienok, pridať zopár kúskov fantázie a dochutiť cestopisom. Kniha ma nejako nezaujala. Autorovi trocha preprchá z tých náboženstiev. Sám si hovorí bojovník svetla. Čo k tomu dodať. Ale američanom sa takéto kázanie istotne páči. Román pripomína Exupéryho Malého princa. To Cesta od C.McCarthy-ho je oveľa hodnotnejšia. Lyricko-epický román o putovaní otca a syna kataklizmou zničenou krajinou. Všetky hodnoty strácajú význam a ide iba o prežitie. Svet ostal čierno-biely. Existujú už len dobrí a zlí ľudia. Niektorí kritici považujú knihu za sci-fi, niektorí ani tak veľmi nie. Zo súčasných autorov je to skutočne naj kniha. Čudujem sa, že sa u nás nedostala do prvej desiatky. Naopak, neviem, čo tam hľadá napr. Súmrak. V zozname 10 naj mi tiež chýba náš Rudo Sloboda, ktorého považujem za spisovateľa svetového formátu. Román Cesta bol v r .2009 sfilmovaný pod taktovkou John-a Hillcoat-a. Film spôsobí citový otras a srdcabolenie snáď ešte viac ako kniha. Zatiaľ posledne čítanou knihou bola Citadela od A. J. Cronin-a. Veľmi pekná kniha s dramatickým záverom. Stále má čo povedať aj v súčasnej dobe. Hon za karierizmom, bezohľadnosť, moc peňazí. To sú témy dneška. Koniec prvej časti.

21.2.11

Láska na druhú

Do našej rodinky pribudlo dalšie srdiečko, zlatíčko, dcérka.Prišla do tohto slzavého údolia v posledný januárový piatok večer. Hoci sme sa na jej príchod velmi tešili a hlavne žena už bola nedočkavá, riadne sa jej príchod zdramatizoval. Štastne to dopadlo, i keď sme si ešte nevydýchli a uvidíme, čo nás čaká najbližší rok. Veríme, že bude všetko v poriadku a drobec zabojoval.V živote sú chvíle, ktoré by človek nechcel zažiť a pôrod našeho bábatušenka bol jedným z nich. Ďalej sa nebudem rozpisovať, sú to nepríjemné a bolestné spomienky. Ostatne, ešte by nám kde kto závidel. S maminou si pobudli v nemocnici týždeň. Medzitým som so staršou dcérkou bol cez víkend doma (s čím sa svokra nemohla zmieriť, ale nemal som u nich kde spať) a v týždni potom už u svokry. Chodil som normálne do práce. Plienkovej torty som sa tentokrát nedočkal, aj keď ju kolegovia sľúbili. Sľuby chyby. Ani pozdrav. A to som otravoval svokru s koláčmi. Obdržal som však týždenný, vzdelávací pobyt vo Švédsku. To je asi šéfova forma odmeny, keď sa nám narodí dietaťko, lebo pri prvom som tiež mesiac strávil mimo domu. No, čo už. Na čo ale tie reči. Aspoň viem, za čo ma v robote majú... Uprostred týždňa som bol s našimi pozrieť moje dve lásky v nemocnici. Predtým, než som ich vyzdvihol z nemocnice som stihol vybaviť rodný list a poistovňu. Týždeň som pobudol s nimi doma. Aby sme si trocha všetci zvykli. Staršia ako inak žiarli. Už chcela dať bábätko do hovna, do kontajnera alebo jednoducho preč. Robí na prieky, aby upútala. Druhý týždeň chodila svokra k nám. Veľmi ju to nebavilo a posledný piatok už ani neprišla. Jednako pod nami "boží robotníci" stále prerábajú byt (to je podobne ako so služob. cestami, keď sa nám narodí bábo) a potom má aj problémy s rukou. Maličká má už 3 týždne. Má sa k svetu. Svoju "kritickú hodinku" má ráno od 4.30 do 6.30h. Vtedy riadne nespí a mrnčí. Ja sa stahujem do obývacky. Nejako to musíme vydržat.

25.1.11

Tango v kuchynke

Kuchynka. Ľudia, príbehy, emócie. Tu sa stretávajú kolegovia, aby si trocha oddýchli, prebrali tých, čo tam nie sú a niektorí sa nasýtili. Hlavne tí, ktorí majú na obed málo stravy. Kalorickej aj duševnej. Tu sa tvorí pracovný duch a puch. Či vôňa? A láska. Prvý kontakt.
Pri oslave býva plná. Smiechu a koláčov. Hlava na hlave tlačí sladké do seba.
Iba práca a jej starosti tu nemá miesto. Automat tu musí mať miesto. Dá za symbolickú cenu symbolickú kávu. Nejde o to vypiť, ale zúčastniť sa. Pre mikrovlnku je tu tiež priestor.
Kde by získala kuchynka vôňu? Pukance alebo čevabčiči. Aj chladničku. Kde inde by získala kuchynka smrad? Označ si menom, lebo v chlade rastú veciam nohy. Iba staré nevládzu utiecť. Mlieko a salámy. Ozve sa aj výbuch a výkrik. Nejde o život. O kávu, žart?
Výstava hrnčekov a špinavého riadu. Firemné aj vlastné. En ten tiki dva špendlíky, ktorý je môj? Niekedy zavíta návšteva. Iný kraj, iné sladkosti. Káva aj tak tá istá.
Kuchynke tuším dačo chýba. Uši. Tá by rozprávala.

14.1.11

Knihy vs. filmové spracovanie 4

Dlhšie som tu nedával túto tému, pretože som nenaďabil na filmové spracovanie kníh, ktoré som čítal. Až teraz. Prvou bol román E.Wrytha Návrat na Brideshead. Nejak ma kniha nezaujala,
ale zopár výrokov tam je pekných a pravdivých. Filmová adaptácia od režiséra J. Jarrolda je pomerne čerstvá z r.2008. Tu sa nedá nič vyčítať, film sa drží predlohy ako kliešť. Dokonca aj výroky sú prebraté z knihy. Žiadne voľné sfilmovanie, všetka česť. Netreba ani čítať knihu.
Dalšou hranou verziou knihy bol slávny Tolstého román Anna Karenina z najnovšieho spracovania z r.1997 v hl. úlohe so S.Marceau, S.Beanom a A.Molinom (hral v Spider Man 2 zlého doktora Octaviusa).Režisér B.Rose si niektoré veci zjednodušil, veľa vypustil, dačo pridal. Ono
sfilmovať do 140min. 800 stranovú knihu nie je ľahké. Úvod, kde vo filme Levina vo sne naháňajú vlci je vymyslený. Netuším prečo. Nie sú tam scény pobytu Sčerbaských v kúpeloch, kde Kitty pomáhala liečiť pacientov, nie je tam poľovačka Levina v ruskej stepi. Vronskij sa vo filme nepostrelil, ale v knihe si strelil do pŕs. Anne sa narodilo dievčatko, ale vo filme to vyzerá tak, že sa jej nenarodilo dieťatko a z toho jej začína švitoriť v hlave a prihovára sa k bábike.
Vôbec tam nie je spomenutá práca Levina na strane roľníkov, snaha o ich kolektivizáciu
a jeho socialistické myšlienky. Ale to by narúšalo kolorit romantickej drámy a film by bol nudný ako niekedy kniha. Celkovo je Levinov príbeh v úzadí a v popredí Karenina a Vronskij. Každopádne film je hodnotný.

1.1.11

Ostatný deň roku

Začalo vysielať regionálne rádio. V deň, keď sa chce každý baviť, bolo zaspaté ako celé naše mesto. S hudbou aj slovom. Samozrejme ako prví sa dostali k mikrofónu sponzori. Celý deň som pil kyselinu, rečenú, fosforečnú v kole. To je asi jediný deň v roku, kedy si ju doprajem. Blahodárne to účinky na moje kosti. Bol som kúpiť zemiaky a "pangacicinu"-rybu, ktorú sme dnes jedli. Dcérka prišla s tým, že všetkých pošle do pekla a bude. Aj plášť má na to, aby nás tam zobrala. Už jej z tých rozprávok hrabe. Potkana nazýva melioratívne-myška. Dnes som videl Ratatouille aspoň 3x. V TV začínali tiež ospalo, až po 21h sa to zlepšilo. Dokola Menšík a Burian. Spomínalo sa na scénky z minulých rokov ako keby nikto nechcel vymyslieť niečo nové. Opäť splácali dlh sponzorom a pusipajtášom talenty pred polnocou. Najlepšie vyšla Česká TV. Suseda doniesla zbytok autíčka MacQueen. Torta, ktorá ostala po synkovej oslave. Malej chutil len marcipán. Pri večeri nám malá priala šťastné a veselé, tiež veselý silvester. Oprávnene pretože polnoc prespala. Celý deň rozprávala o delobuchoch, a keď ich intenzita vrcholila, spala. Aj detské šampanské sme rozliali... Zastavila sa švagriná, ktorá pokračovala do krčmy na zábavu. Také stretko nezadaných dievok. Aspoň nám na chvíľu zabavila malú. A vraj jej ukradla peniaze s pokladničky. No teda! K večeru slabo snežilo. Po polnoci vyšli dedkovia s dušou chlapcov odpáliť si pred barák svoju dávku rakiet. Mestský ohňostroj financoval tentoraz obchodný reťazec. Zo strechy svojho nákupného centra. Tentoraz teda nič extra. Ani ostatní ľudia akosi veľa neodpaľovali. Inu-zaspaté mesto. Alebo až teraz doľahla kríza? Niektorí už z nervami nevydržali a odpaľovali 5 min. pred polnocou. Iní stáli od 18h v okne a sledovali odkiaľ sa čo zablyskne. Nemyslím tým seba. Toto bol posledný deň roku pána 2010. Čaká nás ťažký rok. Preto si prajeme, aby sme ho zvládli, čo možno s najmenším počtom "odrenín" a hlavne, hlavne zdraví.