Snežná stopa 2023

Názov expedície: Cencúľ 23    

    Keď už sme teda investovali do nešmekov a hlavne nových topánok, treba ich testovať v akýchkoľvek podmienkach. Zima i tento rok bola teplá a snehu ako odvahy otvoriť zimnú sezónu na Bezovci. Preto hneď, ako kdesi-čosi tuhé napadlo, sme vyrazili do prírody. Prvé oťukanie topánok v snehu bolo na Roštúne v Malých Karpatoch. Bez detí sme výstup zvládli za poldruha hodiny. Ani sme hroty nenasadili. Na vrchole bolo pár centimetrov snehu. 

 

Vápenná (pôvodne Roštún) pod dramatickou oblohou.

 

    Dohľadnosť vďaka severnému vetru bola slušná. Videli sme až viedenské Alpy. Hoci sme šli popoludní, do západu slnka zostávala hodina, a to sa nám nechcelo v mraze čakať. Slnko zapadlo až príchodom k autu. Za Dechticami mi prebehlo stádo srniek. Keby len posledné tento rok...,

    Zimná rozprávka (niekde horor) nastala až začiatkom februára bohatou nádielkou snehu najmä na severe krajiny. Odprevadili sme staršiu dcérku na lyžiarsky a hneď poobede vyrazili do Strážovských vrchov. Cieľ bol z nich najvyšší-Strážov. Už za Košecou sme videli bežkárov na stope. Ako sme šli ďalej Podhradskou dolinou, snehu pribúdalo. V Zliechove bolo takých 10cm. Urobil som kolečko okolo nejakého svatého a hľadal miesto, kde pichnem Dračicu. Drahá sa šla spýtať týpka, ktorý blokoval jedno miesto a akurát utieral psovi riť, či čo. Tak sa so svojim Polom a psom odsunul. Vzali sme si i paličky a vyrazili. Ani som si nevšimol delo na druhej strane cesty. Už za hlavnou cestou sme sa ocitli na ujazdenom snehu. Na poliach Plešivé sa nádielka zdvihla na zhruba 20cm snehu. Jediní sme šliapali hore. Vrchol bol v mraku, ale veril som, že vietor mraky pošle do p...reč. Vstupujúc do lesa sme nasunuli nešmeky. Snehu pribúdalo, ale boli sme na južnej strane osvetlenej slnkom a čochvíľa ma osviežila chladná kvapka zo stromu. Poza krk je to lepšie ako poobedné presso. Za studničkou už je vážny stupák hore. Obiehame rodinku s chlapcom. Vpravo vidíme zasnežený vrchol. Pred dosiahnutím sedla mi volá dcérka, že v poriadku dorazili a už sa i lyžovali. Zbytok trasy zo sedla na Strážov je už krásna zimná nádhera. Zapichnem do snehu palicu takmer celú. Hore je meter snehu určite. 

 

 

Lúčanská Malá Fatra s dominantným Kľakom.

  

    Škoda, že slnko je nízko a neožaruje krásne zasnežené stromy. Ideme vyšliapanou cestou, ale od turistickej je odchýlená. Miestami sú príliš veľké schody. Okolo pol štvrtej si nalievame čaj na kruhovej tabuli. Vzápätí termosku sfúkne vietor do snehu a vyleje sa trocha čaju. Snažiac sa fľašku zachytiť sa oblejem čajom z pohárika. Je polooblačno a o5 impozantné výhľady.

 

Zimný prvovýstup na Strážov nám ponúkol neskutočné divadlo prírody.

 

 

  Pod vrcholom je nový drevený kríž. Fúka, preto sa dlho nezdržujeme. Dolu ideme iným chodníkom, ktorý sa zdá schodnejší. Minimálne nie sú na ňom skoky, ale sa sem tam skĺzneme dolu. Až v sedle zbadáme tabuľku Zákaz vstupu. Dolu si musíme švihnúť, lebo  nás čaká zápas basketbalovej reprezentácie. Ale všetko sme stihli, vyzdvihnúť kabát v obchoďáku i hodiť doma do seba nejakú poživeň.

 

Žalostinná svojmu menu hodná. Vietor na trávnatom kopci zavíjal o dušu.

 

    Čvachtanicou sme sa brodili v Bielych Karpatoch v lese pod Bukovinou. Trocha snehu bolo už len, kde nedosiahlo slnko. V lese na čistinke sa mihli parohy daniela. Pod rozhľadňou Žalostinná nás riadne prefúkol severák. Skrývajúc sa za kuriatkovou rádiostanicou sme si dali ďalšiu vrstvu oblečenia. Čakali sme na západ, no mraky slnko sčasti zakryli.

Predpoveď celkom nevyšla. Slnko sa skrylo za mrak.

 Vrchol zimnej turistiky nás však ešte len čakal...

Zbyňovský budzogáň a Žibrid

Názov expedície: Budzogáň 23

Heslo: Prírodu si chráň, bo ťa ovalí budzogáň.

    Prvá tohtoročná turistika, kde zabehávame nové topánky. Drahá vybrala nenáročnú prechádzku do Súľovských vrchov. Zimná rozprávka sa v januári odložila. Po snehu ani chýru ani slychu do najmenej tisíc metrov. Všade je len blata ako odpadkov po Vianociach. Myšlienka bola vyfotiť si západ slnka, ale v neznámom teréne sme napokon zvolili čisto dennú variantu. Čelovky, dokonca i statív, vlečiem pre istotu zo sebou. Jarisu zastavujem po hodinke cesty v Hradnej pri Jednote. Skúsim, či nevystrelí motyka a vbehnem do potravín, či nedržia pohľadnice. Kdeže. Bije dvanásta a obchod sa zatvára. Predavačke sa podarí rozbiť fľaša. Sledujúc črepy zametajúcu babu, nahodíme topánky a konečne zapneme aj návleky. Poľnou cestou popri skrachovanom družstve sa vyberáme hore do sedla Patúch. Ženu upúta drevený domček popri potoku. Idylka v lone prírody. 

 

Žibrid v zapadajúcom slnku.

 

 

    Prekračujeme niekoľko riav prameniacich len tak na lúke. Obloha je šedivá, ale mraky pozvoľne stúpajú hore. Vchádzame do lesa a chodník prudšie stúpa. Sme na cyklo chodníku vedúcemu zo Súľova. Strmý sklon cesty je postrach cyklistov, no najmä kovové rigoly. Po chvíli sa ocitáme v sedle. Pokračujeme po žlto značenom chodníku, ktorý preklenuje Rajeckú dolinu so Súľovskou kotlinou. Klesáme o5 dolu, čo sa mi ani trocha nepáči. Zasa budeme stúpať. Za križovatkou na Babkov vskutku stúpame pokiaľ nedôjdeme k náučnému chodníku. Za ním fučíme ešte viac priamo k Zbyňovskému budzogáňu. Navyše je cestička dosť blatistá. Vyššie sa objavujú mapy snehu.

    Prezývaný tiež stratený budzogáň je zlepencová skala vysoká asi ako vianočný stromček na námestí.  Príroda sa pohrala. Menej súdržný materiál je v spodnej časti a kompaktná skala vo vrchnej. Voda a vietor tak vytvorili zaujímavý útvar. Na jeho vrchole rastie tráva i čnie sa pahýľ stromčeka. Je oblepený skobami, takže ho milujú asi aj skalolezci. Je zaradený medzi 7 najkrajších výtvorov prírody na Slovensku.

Niekomu pripomína zaťatú päsť.

    Vôňa pečúcich sa klobás dáva tušiť, že sme blízko úkazu. Priamo pod ním si rodinka založila ohnisko. Cez dym ani nie je vidieť na skalu. Ja sa obzerám na skalnú vyvýšeninu nad sebou a cez hustý porast sa vyberiem okolo nej až na vrch. Nielenže sa predieram kríkmi, ale ešte na mňa aj prší z konárov. Ide ma poraziť, keď sa vyštverám hore a z opačnej strany zbadám normálnu cestičku. Zo skaly sú krásne výhľady na severovýchod. V diaľke pekne vidieť lietavský hrad a za ním komíny Žilinskej teplárne. Na východe Rajecké Teplice a pocukrovanú Malú Fatru. Vrcholky kopcov zakrývajú mraky. Na západe tieni takmer 900 metrový Žibrid.

Posilníme sa rožkami so salámou a zahrejeme čajom. Drahá si dokonca pribalila kávu. Odbehnem dolu k posedu, z ktorého, dúfam, by mohli byť pekné zábery na budzogáň. No jedna priečka je zlomená. Na druhý pokus sa dajako vyštverám do drevenej búdky. Záber je však proti slnku, preto zliezam dole. Odišli opekačkoví turisti a môžem skalu teraz pekne vyfotiť. To sa však nepodarí drahej, ktorú zavolám dolu. Medzitým sa objavili ďalší ľudkovia a zrovna bufetujú pri ohnisku. Väčšina ľudí ide od Žibridu. Stúpame teda ďalej po náučnom chodníku. Ženu fascinujú kvapky na ihličí, tak sa motáme a fotíme. K vrcholu Žibridu znova stúpame. Pred samotným vrcholom sú reťaze. Niežeby boli zrovna potreba... Do kopca sú spravené schodky. 

Žibrid je druhý najvyšší kopček Súľovských vrchov (prím drží Veľký Manín). Názov vznikol skomoleninou nemeckého mena Siegfried (za feudála sa Ž písalo ako S). Na vrchu nie je klasický kríž, ale vo vetre veje slovenská zástava. Každý rok sa sem konajú trojkráľové výstupy.

 

 

                                                                       Žibrid- 867m n.m.

 

    Na malom vrcholku si neviem predstaviť tlačiť sa viac ako 5 ľudí. Aj my dvaja čakáme dolu, kým zlezú ostatní. Zápis a nálepka do vrcholovej knihy. Pomaly vykuklo slniečko a máme impozantné výhľady na Maníny, Súľov a dedinku Hradná pod nami. Ďalej je hradba mrakov, nad nimi modrá obloha, Javorníky už nevidíme. Ešte krajšie výhľady na panorámu Súľovských skál sú však nie z vrcholu, ale zo skaly trocha nižšie od vrchu. Sme na kopci sami a užívame si ticho prerušované len krákaním vrán. Pomaly schádzame blatistou cestičkou prudko dolu. Po tme by to bolo asi riziko. Okruh ukončujeme v sedle Patúch a potom už známou lesnou cestou do dediny. Veľmi pekná prechádzka, kde je stále, čo obdivovať. Topánky sú vyskúšané. Akurát mňa prudkým klesaním omíňali. Malé nie sú, veď mám o číslo väčšie ako nosím. Možno sú ešte príliš tvrdé a snáď časom zmäknú. Oklepali sme blato tak, že polovica skončila na mne a mohli sme sa presunúť do Bytče na hádzanársky turnaj.

Hradná, v pozadí hroty Súľovských skál.