Takto by najväčšie verejné vojenské cvičenie v strednej Európe nazvali pacifisti, antiglobalisti alebo fatalisti, či iní, ktorí sú "isti" svojimi radikálnymi názormi. Keďže ani jedni nie sú mi blízki, zavítal som s kamarátom do Mošnova na túto veľkolepú akciu. Nechcelo sa mi skoro vstávať, no kompromisný odchod o 4.30h sa ukázal prezieravý. Po krátkej zastávke v novojičínskych potravinách sme za vyše 2h dorazili na ostravské letisko v Mošnove. Ani sme dlho nečakali v kolóne, letisko sa pozvoľne zaplňovalo. Už z diaľky som darmo vyzeral červeno sfarbené stroje akrobatickej skupiny Red Arrows. Potom sa potvrdilo, že nedoleteli. Prečo, nebolo riadne vysvetlené. Bolo to pre mňa sklamanie, v podstate kvôli nim som tam šiel. Kamarát to vykompenzoval letom na "kafe mlejnku". Vyše polhodiny sme čakali za provizórnym
plotom. Aspoň sa dal vyfotiť smrtonosný bombardér B-52H (na zlosť pacifistov) ako tak bez ľudí. Protekční alebo dôležití tam už boli. Naveľa, po 8.30h zacali esbéskári odstranovat zábrany. Najprv sme ukážkovo čakali a potom sa rozbehli za militantným "Českým snom". Zo začiatku bolo ešte mäkké svetlo, no ako slnko stúpalo, podmienky na fotenie sa stávali horšími. S putovným objektívom sme pofotili aspon časť. Zaujala ma izraelská F-15D 957 so 4 a pol zostrelmi sýrskych migov. Má však za sebou aj nebojový krst, ked pri zrážke s cvičným lietadlom
prišla takmer o celé krídlo. Pilot ani nevedel, čo sa stalo a s amputovaným krídlom pristál. Začali sa pozemné ukážky a presunuli sme sa na plochu. Bolo zaujímavé sledovať presýpajúcu sa masu ľudí k plotu dráhy alebo k pozemným ukážkam. Podľa toho, kde čo práve išlo. Sem tam sa v programe vyskytli diery. Trhlo mnou pri výstrele zo samohybného kanóna Dana, ktorý som nečakal. Boli sme trocha ďalej od poz. ukážok, ale chcel som mat dobrý výhľad na letové ukážky. Na kamošov statív som dal kameru. Neukázalo sa to najlepšie riešenie, ako som doma zistil, obraz sa triasol aj tak. Fotilo sa zle, letové ukážky sú kolmo na dráhu a väčšinou proti slnku. A tie najviac priťahujú ľudí. Organizátori si to uvedomujú, snažia sa priviesť zaujímavé lietadlá, ale s tým predvádzaním neriešia nič. Po vystúpení našich sme sa ešte pomotali vôkol vystavenej pozemnej techniky. Na letisko trochu nezvyčajne je tam lesík. Tipujte načo slúži, keď sa
hajzle platia... Potom sme sme mali zážitkový let na vrtuľníku R44. To som mal ako darček. Kamoš nechal skoro v kabíne darček aj prepilota-svoj foťák za vyše 1000Eur. Žiaľ, za veľa penazí málo muziky. Iba 5min, okruh (kde som objavil parkovacie miesto zadara) za 500 kačenek. Helikopotvorou som však nikdy neletel, preto to boli o5 nové pocity. Krátka návšteva vystavených lietadiel, keď už bolo prijateľné svetlo a po 17h sme vyrazili domov. Vraj dlhšou, ale rýchlejšou obchádzkou Nového Jičína, i keď mi to rýchlejšie nepripadalo.
Usporiadatelia si buchli šampanské, prekonali 200 tis. hranicu návštevnosti a spotteri mohli tiež po zdarnom ukončení sezóny (jeden vycvakal 5000 záberov). Na budúci rok sa u nás o5 zamiešali karty s leteckými dňami, tak sa uvidí. Dofotenia!
29.9.11
11.9.11
Božský záber
O tom snívaju najmä fotografi. Sú ochotní za víkend precestovať za ním stovky kilometrov. Hovorí sa im aj spotteri. Paparazzi už asi neznie dobre. Alebo je v tom rozdiel? Ja som rád aj za ostrú snímku. Posledné dva týždne som mal možnosť vidieť takýto záber viackrát. Najprv na leteckom dni na Sliači. Kyvadlová doprava zo Zvolena bola príšerne zorganizovaná. Nebolo jasné odkial autobusy pôjdu. Ledva ich označili logom. Nepríjemne pre mňa bolo platiť za tú kyvadlovku. Veľa som teda neušteril. Ale verím, že organizátori sa poučili a nebude sa platiť parkovné pri letisku. Bolo priame slnko, takže božský záber sa veľmi nedaril. A ešte keď ani neviem poriadne nadstaviť foťák.
Druhý záber trval dlhšie a adrenalín pri nom veru nechýbal. 2000m Voľným pádom a ďalších 2000m na padáku. Tam sa mi odkryli obzory nepoznané. Nielen krajiny. Necelý týždeň pred som si tandemový skok zjednal. O 5min. 12, pretože sa termín rýchlo zapĺňal. Prišli sme do Slávnice načas a aj tak som vyše hodiny čakal na svoj okamih. Zatiaľ prebehla teoretická príprava s fotkami. Potom ma zoznámili s inštruktrom, ktorému zverím do rúk svoj život.
Navliekol som sa do kombinézy, ktorá mi vraj veľmi pristala. Inštruktor ma navliekol do popruhov a ukázal mi na zemi ako bude prebiehať let. Nejaká tá filmovačka a foto. Pristála mašina, Turbolet, a už som do nej kráčal ako prvý. Cestou sme si ešte zopakovali signály.
Jeden pararušista skákal skôr, tak sa dohadoval s pilotom. Počas stúpania som otravoval
debilnými otázkami ako "Aká je limitná výška otvorenia padáku? 100m, 50m? Smiech. Je to 800m. Pri rýchlosti 50m/s a otvorení v 50m je šanca na prežitie rovná samozrejme nule. Pekná a rýchla rovnica. Automat dokáže otvoriť padák pri výške cca 270m. Keby niečo... Tento problém by som nechcel riešiť. Iná otázka, či majú pokrik. Nie, majú však pozdrav rukami na trikrát. "Kto balí padáky?" "Tomu žena, mne dcéra", odvetil. Nuž od nich záleží, či sa padák otvorí. "A padačkárov voláme baliči", podotkol. " A to nosia loptičku na padáku pre šťastie?", nasledovala ďalšia otázka. "No dá sa povedať. Je to totiž súčasť výťažného padáčiku". 5 min. pred zoskokom si ma inštruktor pripútal k sebe. Slepačími krkomi sme šli k dverám. Na signál "Pozícia!", som pokrčil nohy a oprel sa o neho. Hlavu doľava mi musel otočiť on. Samotné odpútanie od lietadla sprevádzal šok. Vestibulárny systém sa zbláznil. "Čo sa to s telom stalo?" ,neubránil som sa výkriku, "Taký pocit som ešte nezažil. A hergot, chtěl bych to zažít ješte jednou". Keď sa pád stabilizoval bolo to lepšie. Hlučný vodopád atómov vzduchu. Priplachtil kameraman, znova pózovanie. Dorozumievam sa s kameramanom iba posunkami. Scenár sme si tuším mali dohodnúť na zemi. Teraz ma nepočuje a nechápem prečo stále ukazujem zdvihnutý palec (podľa inštruktora). Potom náhle kopnutie, trh a prudké zbrzdenie. Inštruktor otvoril padák. Bolo to trocha drsné a to vraj kedysi koplo oveľa viac. Nato si človek zvykne. Spodné popruhy som si posunul pod stehná a dal som sa do akéhosi sedu. Po chvíli mi dal do rúk šnúrky od padáku. Poriadne zakvačiť prsty a ťahať na akú stranu chcem točiť. Ja by som sa však stále krútil. To je fanatstický pocit. Rýchlo sa točiť voči zemi. Húúú, rozviští sa okolný vzduch. Lepšie ako kolotoč. Ale mať sa treba na pozore, aby som sa nezavrtal do zeme. Aj let je vtedy rýchlejší. To už asi 100m nad zemou preberá riadenie inštruktor. Ešte raz si nacvičíme polohu pri pristátí. To som mal dalšiu stupidnú otázku, či sa treba hlásiť vedúcemu doskokovej plochy. Odpoveď som dostal na zemi. "To robia iba vojaci". Inštruktor
pojal podozrenie, či som nebol na vojne paragán. 10m nad zemou dvíham nohy do sedu a hladko
sadáme na zadok. Inštruktor si ma odopína. Ja sa mrvím na zemi a chcem tiež z čohosi odopnúť.
O5 snáď od zeme? Veru, hneď by som šiel na ďalší skok. Naveľa však musím ísť do hangáru a odstrojiť sa. Potrasenie rukou, odovzdanie diplomu tandemového skoku zo 4000m a už som za bariérou. Týmto zoskokom som zavŕšil svoju dovolenku. Zorganizoval som to tak narýchlo, vlastne je to dar k narodeninám. Teoreticky som pripravený už aj na sólo skok. Ktovie?
Druhý záber trval dlhšie a adrenalín pri nom veru nechýbal. 2000m Voľným pádom a ďalších 2000m na padáku. Tam sa mi odkryli obzory nepoznané. Nielen krajiny. Necelý týždeň pred som si tandemový skok zjednal. O 5min. 12, pretože sa termín rýchlo zapĺňal. Prišli sme do Slávnice načas a aj tak som vyše hodiny čakal na svoj okamih. Zatiaľ prebehla teoretická príprava s fotkami. Potom ma zoznámili s inštruktrom, ktorému zverím do rúk svoj život.
Navliekol som sa do kombinézy, ktorá mi vraj veľmi pristala. Inštruktor ma navliekol do popruhov a ukázal mi na zemi ako bude prebiehať let. Nejaká tá filmovačka a foto. Pristála mašina, Turbolet, a už som do nej kráčal ako prvý. Cestou sme si ešte zopakovali signály.
Jeden pararušista skákal skôr, tak sa dohadoval s pilotom. Počas stúpania som otravoval
debilnými otázkami ako "Aká je limitná výška otvorenia padáku? 100m, 50m? Smiech. Je to 800m. Pri rýchlosti 50m/s a otvorení v 50m je šanca na prežitie rovná samozrejme nule. Pekná a rýchla rovnica. Automat dokáže otvoriť padák pri výške cca 270m. Keby niečo... Tento problém by som nechcel riešiť. Iná otázka, či majú pokrik. Nie, majú však pozdrav rukami na trikrát. "Kto balí padáky?" "Tomu žena, mne dcéra", odvetil. Nuž od nich záleží, či sa padák otvorí. "A padačkárov voláme baliči", podotkol. " A to nosia loptičku na padáku pre šťastie?", nasledovala ďalšia otázka. "No dá sa povedať. Je to totiž súčasť výťažného padáčiku". 5 min. pred zoskokom si ma inštruktor pripútal k sebe. Slepačími krkomi sme šli k dverám. Na signál "Pozícia!", som pokrčil nohy a oprel sa o neho. Hlavu doľava mi musel otočiť on. Samotné odpútanie od lietadla sprevádzal šok. Vestibulárny systém sa zbláznil. "Čo sa to s telom stalo?" ,neubránil som sa výkriku, "Taký pocit som ešte nezažil. A hergot, chtěl bych to zažít ješte jednou". Keď sa pád stabilizoval bolo to lepšie. Hlučný vodopád atómov vzduchu. Priplachtil kameraman, znova pózovanie. Dorozumievam sa s kameramanom iba posunkami. Scenár sme si tuším mali dohodnúť na zemi. Teraz ma nepočuje a nechápem prečo stále ukazujem zdvihnutý palec (podľa inštruktora). Potom náhle kopnutie, trh a prudké zbrzdenie. Inštruktor otvoril padák. Bolo to trocha drsné a to vraj kedysi koplo oveľa viac. Nato si človek zvykne. Spodné popruhy som si posunul pod stehná a dal som sa do akéhosi sedu. Po chvíli mi dal do rúk šnúrky od padáku. Poriadne zakvačiť prsty a ťahať na akú stranu chcem točiť. Ja by som sa však stále krútil. To je fanatstický pocit. Rýchlo sa točiť voči zemi. Húúú, rozviští sa okolný vzduch. Lepšie ako kolotoč. Ale mať sa treba na pozore, aby som sa nezavrtal do zeme. Aj let je vtedy rýchlejší. To už asi 100m nad zemou preberá riadenie inštruktor. Ešte raz si nacvičíme polohu pri pristátí. To som mal dalšiu stupidnú otázku, či sa treba hlásiť vedúcemu doskokovej plochy. Odpoveď som dostal na zemi. "To robia iba vojaci". Inštruktor
pojal podozrenie, či som nebol na vojne paragán. 10m nad zemou dvíham nohy do sedu a hladko
sadáme na zadok. Inštruktor si ma odopína. Ja sa mrvím na zemi a chcem tiež z čohosi odopnúť.
O5 snáď od zeme? Veru, hneď by som šiel na ďalší skok. Naveľa však musím ísť do hangáru a odstrojiť sa. Potrasenie rukou, odovzdanie diplomu tandemového skoku zo 4000m a už som za bariérou. Týmto zoskokom som zavŕšil svoju dovolenku. Zorganizoval som to tak narýchlo, vlastne je to dar k narodeninám. Teoreticky som pripravený už aj na sólo skok. Ktovie?
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)