Cyklovýlety II.

 

    Žene sa veľmi nechce chodiť do najbližších kopcov, či dolín Považského Inovca, preto tieto krátke trasy absolvujem sám. 
Tesne pred výpravou na grécky Kos som si vyšliapol chýbajúcu etapu inoveckej hrebeňovky: sedlo pod Skalinami->Bezovec. Na tretí krát sa mi teda podarilo pridať kamienok do chýbajúcej hrebeňovky Inovca. Po chatu Javorníček som vedel, čo ma čaká. Hrádockú dolinu som vyšliapal až po druhú rampu. Potom je prudké stúpanie k chate a ešte ďalej až na lúku. Ani na lúke sa cez hustý porast nedá na cestnom bicykli veľmi šliapať. Preto prakticky bicykel stále tlačím. 

Trávnatý porast v Sedle pod Skalinami.

   Od sedla sa napojím na hrebeňovku, ktorú som na tomto mieste minulý rok opustil. Najprv zakufrujem a vrátim sa ku križovatke na červeno značený chodník. Pod vrchom Skaliny o5 zosadám, ako bezprostredne vidím, tam už horské bicykle nevyjdú ani po čiken lajne.

Skaliny je príznačné meno, pretože skutočne sú pod vrchom skalnaté bralá.

    Vrch Končité je to isté len v hnedom. O5 prudko hore a dole. Dokonca sa mi na cyklo topánkach šmýka. Bezovec obchádzam zo západnej strany a konečne sa aj odveziem. Na južnom úbočí vrchu už to ide dolu kopcom.

Mraky ustúpia a pod Bezovcom mám krásne výhľady na rodný kraj.

     Od vleku ešte prudké klesanie k Športovej chate. Pohľadnicu nechyrujú, ale ani ma to neprekvapuje. Potom už len dlhý zjazd po asfaltke do Modrovej. Míňam skrachovaný Nový Zéland. V Modrovej sa dokonca srnka snaží prebehnúť cez cestu, ale ju vyľakám. Táto 50km dlhý okruh z tretiny nie je veľmi pre môj bicykel, ale asi sa inak nedala spraviť. 

     Ďalší výlet na dvoch kolesách bol do Hôrčianskej doliny. Konča obce Hôrka je rampa, takže autá sa do nej bez povolenia lesníkov nedostanú. A preto je v doline kľud a relatívne dobrá asfaltová cesta. 

Vstup do Hôrčianskej doliny.

     Stúpanie je mierne až za chatu Adolfov dvor (asi polovica cesty). Jediné, čo narúšalo krásy doliny boli odstavené autá pri akomsi stále funkčnom pionierskom tábore. A čo som narušil ja bol kľud divej svine s malými. Počul som funenie a v kríkoch nad potokom som videl mihať sa tieň. Myslel som, že macko, ktorého tu už vraj videli. No keď mi prebehlo cez cestu malé prasa, vedel som, že som nasral starú sviňu. Šliapal som do kopca o dušu. Až keď som nič nepočul, zastal som a vydýchal sa. 

Väčšinu stúpania som vyšliapal až na pár strmejších úsekov.

     Najprv som šiel k rozbitej a zhnitej búde na konci doliny. Ako turistický prístrešok-horor. Zrovna na zvážnici lesník pílil drevo. Vrátil som sa kúsok s5 a na križovatke zabočil doľava na chatu Maliništia. Trocha haluzne pôsobia dopravné značky na križovatke pod Prieľačinou, kde takmer niet živej duše, tobôž auta.

  Stavbu vídavam denne z vlaku, preto som bol zvedavý, čo pod vrchom je. Traverzujem po lesnej ceste k chate. No priamo z lúky pri dome nie je žiadny výhľad. Maliništia bol kedysi lovecký zámoček. Teraz je pod správou Lesov, ale chabou. Rozpadá sa. Rovnakou trasou som zletel dolu.

 

    Zatiaľ najdlhšou trasou (Júl 2023) bolo krásnych 95km spolu s drahou po cyklochodníku Bevlava z Horního Lideču domov. Váhal som, pretože hlásili prehánky na poobedie, no aspoň nie trvalý dážď. Veď čo, dakde zalezieme. Aj sme zaliezli. O 11h sme vyrazili k stanici. Čo ma hneď na začiatku šokovalo, bola cena za prepravu bicykla. Pre vzdialenosť 28km z Púchova do H. Lideču som si na Valašský Express musel kúpiť miestenku aj pre bicykel za 4Eur! Som povedal žene, že domov dôjdem aj keď budú traktory padať. Alebo aspoň na hranice do Nemšovej. Euro som ušetril na cestovnom, keďže mám týždenník. 

    V Lideči nás privítali kvapky dažďa, ktorý o chvíľu stíchol. Sadáme na kolimahy a schádzame dolu zo stanice. Betlehem je do 13h zatvorený tak, že sa pôjdeme najesť. Doma som si pozrel priaznivé recenzie na rýchle občerstvenie Kus žvance. Hodnotenia zákazníkov neklamali. Hovädzí burger so skutočnými kúskami mäsa(žiadna fašírka) chutil. A bol poriadne veľký. Pritom za 179 kačenek (7.50Eur). Kúsok cez kopec, v našej milej krajine, by sme dali zaň dobrých 10Eur. Neprešli sme ani kilometer a o5 stojíme pri Betleheme. Cesta dobre začína. Hodinu sme na nej a prešli tak 2km. Zrovna prišla aj pani. K expozícii sa platí vstupné asi 60Kc.

Nájdi pamiatky.

    Česko-slovenský Betlehem je vraj raritou tým, že bol vyrezaný 15 rezbármi za 1 rok.  230 figúrok a vyše 100 objektov. Betlehem nie je definitívne dokončený a postupne pribúdajú ďalšie stavby. Na druhej strane mnoho stavieb je z lepenky. Na jedného pohybujúceho panáčika treba aj osem koliesok. Preto sa im občas figúrky zadrhnú a expozícia je vtedy je zavretá.

    Nový cyklochodník sa buduje za Lidečom, ale asfalt zatiaľ končí pred Valašskými Příkazmi. Samozrejme sme sa dali zlákať a skončili na poľnej ceste plnej kameňov. Chodník sa buduje v obci. Zatiaľ jediný nezačatý úsek je v okolí obce Poteč. Z Lideču do Valašských Kloboukov je pár kilometrov. Vyjdeme hore na námestie v Klobúkoch a zaparkujeme bicykle pri info centre. Po formalitách ako vecko a pohľadnice vyjdeme na Masarykovo náměstí pre pár fotiek.

Drahá nájde muža svojich snov. Akurát je z dreva.

    Na rozhľadňu Královec je riadny stupák a najskôr nás hore zaleje. Preto nevymýšľame a pokračujeme  dolu do Broumova. Nepochopiteľný stupák pred obcou. To sa fakt nedalo inak? Pri záhradách nás chytila krátka prehánka, preto stojíme pod stromami. Zídeme dolu do obce, no odbočím zle na opačnú stranu smerom na Návojnú. Až za železnicou konečne zastavím a pozriem do navigácie. Nadbehli sme si cca 4km. Úsek v Bromuove pýta lepšie značenie. Vrátime sa s5, a keď vidím hrad, už viem, že sme správne. Ďalej už trasu poznáme. Veľká prehánka nás zastihne už na Slovensku v Nemšovej. Schováme sa spolu s ostatnými pod most tatíčka Masaryka. Učiníme pokus o etapu do Trenčína, ale silnejúci dážď nás prinúti vrátiť sa znova pod most. Trčíme pod mostom vyše pol hodiny, ale ako dážď ustáva, vyrážame. Doplniť tekutiny a energiu sa zastavíme za Trenčínom v Chate na rybníku. Malú odbočku spravíme do pokoseného poľa. Potom letíme rovno domov.

Na konci výletu sa počasie zlepšilo.

Rieka Morava z oboch strán

Heslo: Dušu, telo uzdraví, špacírka po brehoch Moravy.

   Posledná júnová nedeľa nebola extrémne horúca, pomáhal tomu aj čerstvý severný vietor. Po horách sme sa o5 vybrali do nížin na našich kolimahách. Drahá rýchlo upiekla kura, baby prevzal dedo a mohli sme o jedenástej vyraziť na vlak do Devínskej Novej Vsi. My sme síce vyrazili, ale železnice až tak veľmi nie. Za Cíferom sa nečakane vlak spomalí na 50km/h. Takto sa ťaháme pomaly až do Pezinka. Naberáme meškanie takmer pol hodinu, z čoho prichádzajú na mňa mdloby. Prípoj nestihneme. Našťastie o pár minút ide vlak do Viedne. Po potvrdení na informáciách prenesieme Treky do vlaku. Aj to musíme ísť na druhý koniec nástupišťa, kde nás mávaním posiela sprievodca. Po chvíli jazdy vystupujeme na peróne malej ospalej stanice. Bufet zavretý, preto hneď nasadáme a spustíme sa dolu k rybníku. Za ním sa napojíme na Záhorskú magistrálu. Pôvodne som však chcel ísť popri rieke Morava, ale mojou navigačnou chybou sa na Iron curtain trail napojíme až pri Hofierskych lúkach.

Kúsok za Devínskou. V polí sedí "Ropík".

    Iron curtain trail, teda cyklochodník Železnej opony je trasa z Balkánu až k pobrežiu Baltského mora. Meria takmer 10 tis. kilometrov, na našom území asi 90km. Po asfaltovej ceste (tzv. signálke) sa pred rokom 1990 premávali na džípoch pohraničné hliadky s nabitými samopalmi. Za ňou bol ostnatý drôt a podobné blbosti znemožňujúce prechod k imperialistom. Jeho torzo je v Devínskej Novej Vsi pod mostom Slobody. Definitívne pochovala hranicu aj s colníkmi Schengenská dohoda v r.2008. Cyklotrasa je súčasťou EuroVelo 13. Po trase je zachovalých mnoho betónových bunkrov tzv. Ropíkov.
Do niektorých sa dá nahliadnuť, ale to nechcete.

    Premávka sa zhusťuje a pribúdajú Rakúšania. Protivietor nás chladí a pocitovo nie je až tak horko. Chodník sa vinie krásnym alúviom Moravy s nespočetnými barinami a tôňami. A tiež komármi. Na križovatke Háje sa drahej pýta jeden postarší pán na evidenčné číslo bicykla. Vraj aj on bude potrebovať na kolobežku. Naše sú však len z recesie. Na úrovni Marchegu je postavený pomerne nový (2022) most VysoMarch. Väčšina ľudí sa na moste otáča a prechádza na rakúsku stranu s5 do Devínskej. Tento okruh má zhruba 25km. 

263m dlhý, visutý most. Na jeho rakúskom konci je slovenský bufet.

    My, viac menej osamelí, pokračujeme stále severozápadným smerom lužnými lesmi. Za Mäsiarkami rieku i les na chvíľu opúšťame a cez polia (cez cestu nám zasa prebehne srnec), popri štrkovni Na židovke vchádzame do Vysokej pri Morave. Kúsok šliapeme po hrádzi, ale dedina je na dohľad. Znova sa priblížime k brehu rieky. Po normálnej ceste prejdeme celú dedinu a až za tabuľou oznamujúcou koniec obce, sme o5 na "signálke". Po pravej strane je kompresorová stanica Eustream. Cez pole a malý lesík prejdeme k našej najzápadnejšej obci Záhorská Ves. Pred kompou je ešte Ropík. Z hrádze zídeme dolu ku kompe.

V meandri rieky je najzápadnejší bod republiky.

    Prievozník na kompe Záhorská Ves-Angern je džob snov. Podobne ako výpravca v Alekšinciach. Dvaja unudení dôchodcovia prevážajú autá, motorky a ľudí podľa potreby. Pojme 6 áut alebo 10 nasupených motorkárov. Jeden púšťa motor, ďalší, dôležitý ako fusakla na drevenú nohu, ukazuje kto má kedy vyjsť. Kompa premáva od r.2001 a je to len také záhorské provizórium. Akonáhle sa dvihne hladina rieky, kompa končí. Obchádzka je cez Bratislavu. Hoci je kompa atrakciou pre turistov, nesplnený sen obyvateľov Vsi je most. Stavbu blokujú Rakúšania, ktorí sú ťažko eko a most proste nechcú. Tak si obec naďalej platí kompu. 

    Prvé čo si všimneme v Osteraich je iné, zreteľnejšie značenie cyklochodníka. Na rakúskej strane má trasa EuroVelo 13 pomenovanie KTM (Kamp-Thaya-March). Je po druhej hodine a škvŕka nám v bruchu. Váhavo vstúpim do podniku na železných pilieroch (asi kvôli záplave) s mottom Das Leben ist Schon, ktorý skôr pripomína kaviareň. Ale majiteľ, nejaký Molnár, zjavne Slovák, ponúka tlačenku, klobásu, toasty s vajíčkom, či rajčinovú polievku. Pohľadnice nemá, ale do rúk mi strká nálepku "Život je krásny". Krajší život už nemôžem mať, preto odmietam a idem sa poradiť so ženou, čo si dáme. Na úvod bazovú limonádu. No bazu chuťou len vzdialene pripomínala, zato citrón snáď vytrápili do pohára celý. Sediac na teraske s výhľadom na kompu, si objednáme rajčinovú polievku. Rýchlosťou driemajúcich rakúskych dôchodcov vedľa nám ju po polhodine aj v šálke prinesú. So schlag na vrchu. Schlag ma ide trafiť, aká je horúca. No hlad je silnejší ako vriaca polievka a hneď sa pustíme do nej. Roztavený syr nie je v nej nastrúhaný, ale nakúskovaný. A je ho hodne, čo robí polievku hustú. V Rakúsku asi rastú oranžové paradajky, pretože polievka červená veľmi nie je. Chuťovo taký priemer. Kartou sa platiť nedá, preto rozpustím 50Eur z toho 17 nechám v lokáli. Na cyklotrase asi jediný podnik, ktorý padne hneď do oka. Hoci výber jedál nie je veľký, niečo sa v jedálnom lístku nájde. S plnými bruchami sa vraciame po rakúskej strane s5 na juh. Cesta už nie je len asfaltová, ale z polovice štrková. Stále pohodlná, dokonca i cestné bicykle stretáme. 

    V ospalých dedinkách Zwerndorf, či Oberweiden niekto vypol ľudí. Len zopár Naturliche Osterreichisch volks z Turecka sa hrajú na ulici. Prechádzame okolo maštale a ukazujem na koníky. "Také kone (tvrdo) máme aj doma", vraví žena. "Ale toto sú "Echt Pferde", odpovedám. Cesta už nevedie popri rieke, ale poľami. Rozkúskované ako škótska sukňa. Obilniny, repa, čosi smradľavé. V Marchegg zastavíme pred bránou upozorňujúcou na územie divokých koní. Vstupujeme do prírodnej rezervácie Storchenhaus. V rezervácií je viacero náučných chodníkov a pohybuje sa po nej výlučne pešo. Na jej konci je pozorovateľňa. Samozrejme sa zastavíme. V diaľke sa pasú robustné koníky podobné pôvodným európskym kopytníkom a na umelo osekaných stromoch hniezdia bociany. Hniezdi tu najväčšia kolónia v strednej Európe. Marcheggskí dokonca oslavujú kolóniu bocianov na každoročnom festivale (zrovna týždeň pre našou návštevou). Mladé storch práve rozťahujú krídla. Spoločenstvo teda nevyhynie. Krásne zachovaný kus prírody lužných lesov. Len s tým klaňaním sa bocianom to obyvatelia preháňajú. Za 50c sa na rozhľadni otvorí ďalekohľad a je možno pozorovať vtáky, či iné zvery zblízka. Na rozhľadni číhajú fotoamatéri. 

Výhľad z rozhľadne na hniezda a koníky.

    Po krátkej prestávke pokračujeme po obvode mestečka Marchegg (Moravské vajce) na juh. Obec má svoje jazierko so stadstrand priamo oproti cintorínu, kde sa kúpu ľudkovia. V jazere pochopiteľne, na cintoríne sa leží. Mesto je pomerne natiahnuté, ale vedie ním cyklochodník. Potom už len valíme popri dostihovej (primitívny nápad) dráhe pre chrty a iné lovecké plemä. Za lesíkom sa objaví výbeh pre zvieratá. Obďaleč vidím proti slnku zámok s krásnym menom Schloshoff-Nádej. Cez chodník mi prebehne svišť. Obzriem sa na výbehy pre kone a ťavy a vidím mraky prériových svišťov vytŕčajúcich spod zeme. Takže aj tu, nie len v Muránskej planine. Zastavíme pri východnej bráne. Je priamo v záhradách, k zámku je to však relatívne ďaleko. Preto obchádzame zámok z juhu k hlavnej bráne. Kratšou cestou by sme boli pri bráne zo severu. Je takmer pol šiestej a o pol hodinu sa brány zámku zatvoria. Upozorňuje ma i pokladníčka. Vstupné je 9Eur. No keď sme sa sem toľko valili, kúpim lístky a prejdeme si aspoň barokové záhrady. Keďže je mesiac "iných" na bráne plápolá dúhová vlajka. To sú v zámku všetci teplí, či čo? Som konzervatívne zmýšľajúci človek a toto je dehonestácia kultúrneho dedičstva. Aj Rómovia majú svoju vlajku.

Strážcovia zámku-sfingy na 4. terase.

    Zámok Schlos hoff si prestaval zo stredovekej vojenskej pevnosti na lovecký zámoček nejaký rakúsky princ. Zveľadila ho Maja Terézia. V 20st. ho vlastnili Nemci aj Rusi, aby sa napokon vrátil v r.1955 Rakúšanom. Patrí medzi najväčšie v Európe. Záhrady na francúzsky spôsob si doposiaľ zachovávajú kvety, aké tu boli pred tristo rokmi, dokonca aj výsadbu. Spočiatku sa vám neodhalí celá, ale ako postupujete terasami dolu vidíte krajší a krajší farebný koberec. Kríky a stromčeky sa zdajú chaoticky rozhádzané, no v konečnom dôsledku to bol asi zámer. A veľmi pôsobivý. Veľký bazén na dvore vyzerá, že by sa v ňom dalo kúpať, no ako je známe v 19st. sa šľachta vody bála. A tak nádrž slúžila na napájanie koní. Mňa zaujímalo, ako sa tých 800 robotníkov natrápilo s vyrovnávaním kopcovitého terénu. K nám na záhradu by sa takí pracanti zišli.

                                                     V záhradách je vysadených okolo 35 000 kvetov.

    Idylka na lehátkách v tieni stromov by mohla trvať večne, ale asi by nás dievčence jazdiace na golfovom vozíku vyhnali. Cestu z areálu nám spríjemňovala svojim srdnatým revom rozmaznaná frauline. Alles gute. Fideli sme eine wenig schon zahrada. Po šiestej hodine nasadáme na Treky, s ktorými zídeme dolu na cyklotrasu, ktorá nás dovedie cez Most Slobody do Devínskej. Zrovna sme pri stanici, keď počujem odchádzajúci vlak. Takže siedmy už nestíhame. Pokladne zavreté,  naštartujem dátový internet a kúpim lístky domov. Pripitý junge sa nás pýta na smer do Hovadova. Brebentí a dusá do telefónu. Cestou s5 v zapadajúcom slnku sledujem ako sa Hovadovo zmenilo. Vyrástli nevkusné výškové budovy. Pribúdajú ďalšie a vyššie. Ako heslo olympiády. Výletík to bol pekný, nenáročný, ale bolo sem tam teplo.