Tatry 2015

S ohľadom na geopolitickú situáciu a s tým, že baby mali tráviace ťažkosti, sme to tento rok nesilili a dovolenkovali viac menej doma. Prvý týždeň sme boli v hoteli, v chalúpkach len o trocha lacnejších ako Grand hotel Kempinski na Štrbskom Plese.
Meníme lokál aj počasie.

Ráno sme upratali a vyrazili pred 10.30h. Pred Žilinou prehánka. Tam prší snáď stále.  Pod Strečnom sme ostali visieť 20 min. v kolóne. Nový obchvat Martina existuje len týždeň a cestu trocha urýchli. Zastavil som až v Ružomberku v nejakej reštike. Dali sme si dve pizze. Blížila sa búrka. Unikli sme o vlások. Za pol hodinu sme boli v Jáne. Konečne úľava od horúčav a dusna. Vybehol som na recepciu. Musel som dať občiansky. Tak utekám do auta pre ženin. Potom zasa vybrať večeru. Tak zasa do auta pre samotnú ženu. Tej zostalo akosi zle. Nevedela sa vyrovnať s takmer 20° rozdielom teplôt. Zažila teplotný šok a zostala po zvyšok dňa v posteli. Máme drevenicu č.1, čize hneď na začiatku. Hore su spálne, dolu obývačka s drezom a sprcha. Hore je i vaňa. Batéria má tvar telefónu a je z medi. Ako aj ostatná armatúra v kúpelniach. Priestorné až mi to pripadá pre 6 ľudi nevyužité. Zodraté drevené podlahy, 10 rokov bývania sa na ne podpísalo. Máme takto súkromie. Mottom hotela je žiadna wi-fi, rozprávajte sa s rodinou. Mienné dobre a ja sa čudujem prečo je bar každý večer plný (je tam internet). Bežím po kufre, blíži sa búrka. Vybaľujeme a už aj hrmí. Prší a zateká vonku na lavičky, pod pergolou. So ženou dáme "10", deti pozerajú TV. S babami vybehnem na chvíľu von. Idem s mladšou do det. kútika. Vraciam sa po dáždnik. Prichádza aj zvyšok rodinky. Omrknem ešte oddychové centrum. Dážď ustal, ideme sa von prejsť. Na parkovisku vidíme BMW, Mercedesy, Mazdy. Náš "voxhól" sa tu krčí ako najväčší šrot. Žiadne škodovky alebo peguoty. Ideme až ku kadi. Pred nami vrchol Baníkova, Tri kopy a kolega z práce. V kadi s 24° vodou sa nájde zopár otužilcov. Vykúka slnko a slimáky. Otravujú komáre. Pred ôsmou ideme na večeru. Máme najhoršie miesto. Kdesi uprostred jedálne, oproti dverám a čašníkom. Žiadne súkromie. Konštatujeme, že je to príliš snobské, také nóbl. Necítim sa dobre, keď okolo mňa lietajú čašníci a kuchár so zloženou rukou. Žena o tom premýšľa celú noc. Predsa len sme zo skromných podmienok. Dáme si kofolu a víno. V takomto podniku čašníci čakajú, čo najväčšiu útratu. No fľašu za 20 eur to teda nie. Ako polievka je karfiolový krém. Baby mali slepačí vývar a ostali mu verné až do konca chatovania. Mám jelení guláš. Deti akési kuracie. Samozrejme majú problém, príliš veľa ruchu. Ledva sme to napratali do seba. A to doniesli zákusok. Ten sme brali na chatku. Vrchný venoval mimoriadnu pozornosť akýmsi známym a doniesol tortu s prskavkou. Dnes je Jakuba. Tak veľa zdráviáá, sťástiáá. Je 21h keď idú baby spať. "Tie skrinky sú také kurince", povedala malá a dala nám dobrú noc.

OBO

Ráno prší. Nám tu snáď nikdy nevyjde počasie. Staršej spadla dolu z okna príšera. Obzerám tie medené kohútiky. Chcú byť asi štýlovi, ale nám sa to nepáči. Stôl sme mali presunutý na raňajkách inak, lepšie. Požiadal som čašníčku aby nám ho tak nechali aj na večeru. Išiel som si dať čaj, no do hrnčeka s vrecúškom som si dal kávu. Bleskovo som ho vytiahol. Hrnček som ponúkol polovičke. Bola z toho znechutená. Dal som si syry, šunku a výbornú oškvarkovú nátierku. Šéfkuchár robil palacinky. I mne spravil chutnú s marhuľovým džemom. Bohužiaľ to v priebehu týždňa nezopakoval. Na stole bolo večerné menu. Čaká nás 5 chodov a iba 2 schody ku chatke. Čašník keď nám to hovoril sa smial. Videl, že odpadneme pri prvom, najtiaž v druhom. Inak on sa udrbáva na všetkých. Po raňajkách som vyzdvihol regionálne karty k ničomu a lístky do jaskyne. Prestalo pršať, vykuklo slnko, a tak sme sa rozhodli ísť pešibusom ku jaskyni. Je to vyše 2km. Za niečo viac ako polhodinku sme tam došli. Bol tam nátresk. Vstup bol voľný až o hodinu. A to pridali vstupy každú pol hodinu. Čakáme teda na lúke. Vyzdvihne si nás vysoký, chudý okuliarnik a rozdá čelovky. Šliapeme hore k jaskyni s dvoma zastávkami. Sprístupnená je iba Malá Stanišovská jaskyňa. Okruh tvorí ležatú 8 a trvá asi hodinu. Často stojíme. Sprievodca zjedol vtipnú kašu. Nie je veľmi čo obdivovať, preto hovorí aj o jaskyniarstve. Je tam figurína Hansa, švajčiarskeho speleológa. Vycicali ho netopiere, preto je taký bledý. Ale ktorá sa po rebríku vyšplhá za ním a pobozká ho zmení sa na princa. Za 3-4 dni v jaskyni by sme stratili bio rytmus. Dokážeme spať aj 14h. Mne sa tam výborne dýchalo o spaní by som nemal pochybnosti. Prechádzame popri skamenelom uchu, vyschnutom jazierku. Začujeme tenor akéhosi speváka. Ideme popri mini jazierkach, jedno v tvare srdca, ale je tam kalná voda, ktorú ktosi rozčeril. Stojíme pri skale, kde je uhličitan vápenatý. Antibiotikum 3. generácie. Namažeme si preto nosy. Malá skonštatuje, že babka by sa mala natrieť, aby omladla. Šak aj sprievodca má 150 rokov... Ideme cez skamenelého netopiera. Živé sú tu iba v zime. Popri kostiach tvorov, čo tam pobývajú, úzkou chodbou von. V predsieni sedí vypchatý partizán s hrdzavými puškami. Pri východe je OBO. Mongolski jaskyniari tam postavili oltár. Ovešaný je kadečím, najlepšia je plienka pampers. Kto hodí mincu do misky a obíde oltár dokola, môže vysloviť želanie. Nefunguje to na hypotéky alebo zanechanie manželky. "Mali by sme si však želať, nech sa otvorí zámok, lebo sa zasekáva", hovorí sprievodca. Víťazka ankety, čo znamená stalaktit (kvapeľ), dostala štamperlík. Mne sa páčia čisto slovenské názvy kvapľov: stoják, visák a spojovák. I keď to znie dvojzmyselne. Je tam 6°. Žena sa z toho nespämatá, pokiaľ si nedá teplú vaňu. Cez veľký skalný otvor, kde sa páni chladili, keď neboli hypermarkety ani akvapárky, sme zišli dolu. Pomaly k chatke zberom malín a jahôd. Mama oddychuje, ja sa idem s babami kúpať. No voda, hoci má 28°, sa zdá studená. Baby sú najskôr vo vírivke, potom sa osmelia aj so mnou a ideme do bazéna. Baby sú na ihrisku pred chatkou. Na chatke si dáme všetci vaňu. Postupne. Cviklový krém. Prichadzáju noví hostia. Zážitkova večera. 5 chodov, ale nie veľkých. Cappucino hríbova polievka. Cvikla s kozím syrom. To som teda nemohol ospevovať. Potom br.líčka s mangoldom. Mangold je jedlo podobné špenátu. Rizoto s čerstvými rajčinami a rukolou. A nakoniec čokoládova tortička. Nie sme najväčší burani. Dnes prišli chudobní pepíci, ktorí si šetrili celý život na túto dovolenku. Ich galgani odtrhli v detskom kútiku hojdačku. A ničili ďalšie veci. "Pánbenko ich potresce", konštatuje mladšia.  Baby zachraňovali plyšákov. Radšej sme šli na chatku. Oproti je mladý pár. Dnes pindrili a čašníci behali tam hore dolu. Ťažká romantika. Nuž v reštike plnej vreštiacich detí to nejde. Baby idú do hajan o pol desiatej. Oproti, pod vlekom vyhráva živá hudba do desiatej.

Prší aj tam hore?

Ráno zasa prší. Nevidím dobre na hodiny. Myslím, že je len 7h, keď baby vstávaju, ale je 8. Aj sa mi zdalo, čo tak skoro. Potom sme sa o 9h švihom pratali na raňajky. Noví čašníci a kuchár. Tešili sme sa na palacinky, no dnes robil omeletu podľa výberu surovín. Dnes boli aj kroasánty. Mladšia keď to všetko uvidela nejedla prakticky nič. Pár oproti v chatke je rozmaznany, hlavne panička. Nechala kopu nedojedeneho. Prestalo pršať po desiatej, no slnko sa neukázalo. Prišla chyžná s hospodárom. Vymenila kôš. On pozrel, či sme pindrili. Rozmýšľali sme kam ísť. Napokon sme dali Kvačiansku dolinu. Najprv zastávka v Tescu na proviant. Otravovali tam malí cigáni žobraním. "Neotravuj", vravím mu. Rýchlo sme vypadli. Pred vstupom do doliny je platené parkovisko. Chodník bol kedysi cesta na Oravu. Dokonca ešte pred takými 30 rokmi. Škoda, že nejde popri potoku ako vo vedľajšej Prosieckej. Takto stúpame ponad dolinu. Cestu lemuje sem tam riava alebo pramienok. Sú  výhliadky. I 2 pomníčky. Z jednej výhliadky sa zrútila pred 11 rokmi dievčina. Je tam i jedna veľká oficiálna, kúsok pred Oblazmi. Prichádzame ku hríbiku. Cesta pokračuje ďalej na Oravu, k mlynom vedie strmo turist. chodník. Šmýka sa na blate. Schádzame dolu k rieke. Čo sme si nastúpali, teraz zliezame. Na Oblazoch je horný, nefunkčný a dolný mlyn. Ten krúti kolesom až to tak špliecha. Cez mostík prejdeme k nemu. Mladá rodinka nás cez okienko víta. Vojdeme do vnútra ku prevodom. Po schodoch hore ku funkčnému gátru. Cirkulár je teraz radšej odpojený. Kúpime si od dievčatka pohľadnicu. Obzrieme si ešte mlynicu. Čierna mačka kŕmi malé. Vyhladlo aj nám. Na druhej strane je lúka. Na mostíku sa míňame s kozou. Bezohladne beží na druhú stranu. Sadáme si na lavičku. Okamžite ako vytiahneme rohlík pricupká sliepka. Bez ostychu skáče po ňom. Kopem a odháňam ju. Márne. Ba čo viac prikmotrí sa koza. Tiež sa ničoho nebojí. Ostentatívne vyskakuje na lavičku. Malá kričí. Na druhej strane ju láka. Mamina najprv láka sliepky tým, že im pohodí omrvinky. Nie sú to však hlúpe slepice. Vracajú sa. Tak mama odláka celé stádo aj s kozou k rieke aby sa deti najedli. Zachránia nás iní turisti, ktorí si vedľa sadnú. Začína popŕchať. Dvíhame sa. Ideme ešte kúsok k vodopádu Roztok. Skáčeme cez riečku. Sucho sa podpísalo na jeho výdatnosti a ledva tečie. Rebrík popri ňom je zničený. Začína seriózne pršať, a tak obraciame s5. Vystúpame hore na cestu, dopĺňame benzín ako hovorí mladšia. Už leje. Strmým stupákom klesáme. Motáme sa ako slíže v polievke. Rýchlo odfotim božie muky. Na výhliadke navliekame pršiplášte. I v lejaku stretávame ľudí šľapajúcich hore. Tam sa ma pýta jeden týpek, či prší aj hore. V lejaku sa akosi napraceme do auta. Idem cez Mikuláš, čo nebol najlepší nápad. V Jáne o5 leje ako zadarmo. Zasa sa mi zhmlieva sklo. Prebehneme do chatky. Dáme horúci kúpeľ. Na večeri je dvojka stôl prázdny. Zamilovaný párik sa zbalil. Mame šošovicový krém s údeným. Neviem prečo všetko rozmixuju ako pre kojencov. Baby zasa slížikovú. Druhé máme kuracie s cuket. rizotom. Chutné. Len mama si to stále nemôže vychutnať, lebo kŕmi a obskakuje mladšiu. Ja so staršou nemám také starosti. Hoci 2x vyhlásila na celú reštiku, že jej to nechutí. Ako v Kurvahošigutentag. Prestalo pršať. Ako dezert kúsok jablk. palacinky. Dnes sme si dali už len džbán. Spím takmer 10h.

Pekelné sopúchy

Dnes bolo polooblačno, poobede oblačno, 22°. Raňajky prebehli vcelku v pohode. I mama sa najedla. Dnes robila čašníčka lievance. Zabudli nám vystaviť účet za včerajšiu citronádu. Vybrali sme sa najprv na novinku v Jáne-rozhľadňu. Pešo popri kupajúcich sa v kadi. I v term. kúpalisku boli ľudia. Strmo sme hadovito vystúpali k drevenej vežičke. Je asi v 2/3 kopca. Výhľad je impozantný na Ján, Mikuláš, či vrch Poludnica. Cestou dolu dostala malá vrtiacu kvetinku od okoloidúcich. Nasadli sme do auta a šli do Lipt. Hrádku. Prvá zastávka pri hrade s kaštieľom. Slnko mi dovolilo fotiť. Prehliadka hradu je pre aspoň 6 ľudí. Našťastie sme sa toľkí pozbierali. Pokladníčka v úlohe sprievodkyne si dala načas. Ukázala nám v podstate len vonkajšok a jednu VIP miestnosť. Kaštieľ je totiž Grand Castle hotel. Stále sa prerába. Takže nám toho veľa neukázala. Za 3 eur sme nemohli ísť ani do malinkého hradu. Pustila nám prezentáciu, propagandu majiteľky p. Machovej a mohli sme sa pobrať. Vybehli sme na skalku nad hradom. Vidieť je odtiaľ Vysoké Tatry. Kriváň, Gerlach, Štrbské pleso, Baníkov, Magurky, Chočské vrchy. Na opačnej strane mesto. Zišli sme dolu a autom sa presunuli do Hrádku. Dali sme si zmrzlinu. Potom sme šli trocha ďalej do Lipt. Sliačov. Robí sa tam kanalizácia, takže cesta dlhá a hrboľatá ako sám život. Pýtal som sa na cestu. Vôbec nie je smer k spoúchom. Pri zelenej reštaurácii Prameň do ľava. Lenže ona nie je zelená! Ako tvrdila pani. Auto sme nechali tam. Potom asi 1km po ceste k travertínom. Popri domoch. V každom dvore krava, ovca. Zvonkohra. Chystajú si i drevo na zimu. Víta nás veľká, vyblednutá tabuľa. Pod ňou a v okolí more odpadkov. Namiesto plynu zo sopúchov, smrad hovien. No nič. Šli sme k tým kráterom. I v nich nahádzané odpadky. Prešli sme na druhú stranu ku kaldere, v ktorej je ihrisko. A altánok plný odpadkov. Roztrpčení odchádzame. Pritom je tam turistov aj z Čiech. Z tohto miesta by sa dala urobiť atrakcia európskeho formátu. Pred nami silueta Choča, v diaľke Rozsutec. V typickej dedinskej krčme márne pýtam pohľadnicu. Po mesačnej krajine s5 na hotel. Máme ešte čas na večeru, deti sú na ihrisku pred chatkou. Pri trampolíne chytám wi-fi signál. Huby zatiaľ nerastú, ale je zarobené. Ideme si zahrať speed bedminton. O5 sa mení osadenstvo niektorých chatiek. Dnes mám bezmäsitý deň. Polievky nám zamenia. Namiesto 3 rajčinových a 1 kuracej dostaneme naopak. Čašník sa priznal, ale nerobíme z toho drámu a zjeme to ako je. Rodinka so 4 deťmi každý večer fľašu vína. Drahá si konečne pochutila. Dnes sa vraj kuchtíkovi zadarilo. Ja mám rajčiny plnené kuskusom. Dali sme si 2dcl červeného tramínu. Robia si vlastnú šalviovú alebo borovicovú malinovku. Po večeri mamina skúša zostrojiť papierovú lodičku. Po neúspešných pokusoch sa ocitáme pred trampolínou a na jutube sledujeme ako sa to robí. Najprv akúsi zložitú, čo ani dotyčný nevie. Potom tú pravú. Prvé rozplavby sa končia fiaskom. Prejdú 5m, zaseknú sa a potopia. Ďalšie štarujeme za tenisovým ihriskom. Jedna uviazne v skalách, druhá zdá sa pláva. Svietim si baterkou. O5 vyhráva pod vlekom živá hudba. Zajednáme si na piatok maséra.

Perinbaba a permoníci.

A zasa chčie. Každé ráno mám nádchu. Myslel som si, že mi to v horách prejde. Je tu nejaký alergén.  Obyvateľstvo chatiek sa zasa mení. Malá raňajky o5 ignorovala. Dal som si aj ananás. Staršia melón. Tučná adolescentka vedľa si dala 3 volske oká. Šli sme do Demänovskej ľadovej jaskyne. Parkovné nekresťanských 5 eur. Nával ľudí. Šliapeme do kopca ku jaskyni. Vidíme, že niektorí sa zahrievajú čajom. Prestáva pršať. Objavuje sa Chopok v oblakoch. Stretávame známych. Vravia, že vstupy sú každých 8 min. Tak ideme čakať ku vchodu. Baby sa zateplujú, ja strúham formu, že to vydržím. V najteplejšej miestnosti jaskyne som si dal mikinu aj ja. Vytočil ma chlapík, ktorý ma odtisol pri vstupe. Poliaci uhli, mali špeciál vstup neskôr. Tí sa tlačili jak luteráni do neba. Prešli sme najprv sintrovu výzdobu. Bellovu sieň, naj kvapel vysoký 5m, ktorý pamätá dinosaurov, ale už sa zmenšuje, čo potrvá ďalších 350 tis. rokov a sieň podipsov. Tam sme skonštatovali, že štúrovci bola v tedajšom ponímaní banda rebelov a flákačov. Len chodili a básnili. No študenti. Prešli sme kazateľnicu, strom v Jánošíkovej sieni, uvideli Batmana, 35m výduch a otočili sa s5. Kto prejde okolo stromu bude žiť až do smrti, vraví legenda. Stretli sme 2 skupiny jaskynochtivých turistov. Nakoniec popri ľadovci do Kmeťovej siene. Ľadová výzdoba je tu hlavne v zime. Terajšie horúčavy jej zrovna nepridajú. Toto je jediná jaskyňa kombinovaná. Nuž Dobšinská je krajšia, ale je tam hrubší ľad. Pokiaľ neuhádneme, aké 2 rozprávky sa v nej natočili nepustí nás. 1. Soľ nad zlato ľudia uhádli. Ale Perinbabu nie. Zostalo nám posledných 200 schodov, to preháňam, iba 199. Posledných 14 je tzv.infarktových alebo schody túžby. Tam sa teplota prudko mení. Cestou s5 dolu z jaskyne sme videli pani, ktorá fučala a odpočívala v polovici. Neviem si ju predstaviť cestou hore z jaskyne. Táto diera nás teda veľmi neohúrila. Slobody je krajšia. Čo s načatým dňom? Pre škaredé počasie sme vyčerpali pomaly všetky možnosti. Skúsime ísť do Medvedej štôlne v Žiari. Nemal som mapu, kade ísť. Opýtal som sa v bufete. Prakticky som sa vrátil s5. Musel som nabrať kyselku, či skôr solničku v Uhrovej Vsi. Pochopiteľne ju nikto nepil. Baňa je 3km za Žiarom v ústí Žiarskej doliny. Na parkovisku sa o5 platí. Je tam štartovný bod na Baranec alebo Baníkov. Skromne sme prešli asi len 500m k štôlni. Zrovna odštartovala skupina ľudí, tak sme čakali. Kvapkala na nás voda, baby šli von. Po chvíli baňa vyplula skupinku návštevníkov, sprievodca sucho oznámil, že treba počkať a šiel šnukovať. Po štvrťhodinke otvoril mrežu a nasáčkovali sme sa do úzkej chodby. Tam sme platili vstupné a fasovali čelovky. Kto bol v Stanišovskej jaskyni, mal zľavu. Zľava s prirážkou. Teda aj my. Ale pohľadnice nikde. Vybrali sme sa do útrob štôlne. Nikto nič o nej nevie. Nikde ani zmienka. Iba že sa tu v 19.st. kopal Pyrit na vyrobu kyseliny sírovej. Figúrky permoníkov pripomínajúce tváre krčmových štamgastov. Deti si mohli zaklopať na stenu s dlátom a kladivom. Potom na nás vymysleli svetovú vec a to, že všetci zhasli svetlá a kúsok sme šli len za svetla kahančekov. Mladšia sa rozplakala, mama ju brala na ruky. Staršia sa ma kŕčovito držala. Mali sme to za sebou. Ešte ukážka vyplavovania hlušiny a otočili sme sa s5. O5 stará pesnička, že sprievodca zmizne a nájdite si cestu von. Cestou k autu sme sa pásli na čuci. Mama zbadala medvedie hovno a upaľovali sme. Dnes bolo 14°, max 18°. Dal som si preto horúci kúpeľ. Na večeru mali baby špeciálny výber na objednávku. Kuracie na prírodno s ryžou. My sme mali kuracie Stroganof. Je tu stará partia čašníkov.Po večeri sa baby hrali v kútiku. Českí satani už odpochodovali. Ja som hľadal tipy na výlet. 

Antilopy v Tatrách

Ráno bolo pod mrakom, ale rysoval sa pekný deň. Vybrali sme sa do Račkovej doliny. Najprv zastávka na proviant a mohli sme vyraziť. Autom sa dá doviezť až ku vstupu. Oproti je veľký autokemp. A tabuľa so zvieratmi. Tam si malá splietla kamzíka s antilopou. Ťaží sa tam teraz veľa dreva. Je tam blato od strojov. Na začiatku je malá priehrada na riečke Račková. Za ňou pláž. Na jar určite zatopená. Ideme ďalej. Občas sa brodíme v blate. Akosi ideme dlho k rázcestiu. Cesta sa delí na chodník Jamnickou alebo Račkovou dolinou. Ciele sú však príliš ďaleko. Najmenej 2h. Po občerstvení sa rozhodujeme ísť Račkovou dolinou. Stúpame na Nížnu lúku a potom ďalej. I tu panuje čulý pracovný ruch. I koníky sú zapriahnuté do tvrdej driny. Potok sa na chvíľu od chodníka vzďaľuje. Potom sa o5 priblíži. Slnko pripeká. Ideme málo lesom, resp. stromy sú vyrúbané. Nachádzame ďalšiu čistinku, kde sa dá ísť ku riave. Pri jednom skoku som vykúpal vo vode bundy. Ženu táto banálna nehoda rozladila. Išli sme teda už len kúsok povyše. Vraj keď nemáme cieľ, nemá to zmysel viac sa motať. Ja som mal v úmysle ísť ešte asi pol hodinky, ale v podstate mi to bolo jedno. Obraciame s5. Popasieme sa na jahodých a čuci. Krátku odbočku urobíme do Jamnickej doliny. Je tam veľké rúbanisko. Pred nami sa čnie končiar Ostrého Roháča. Žena by rada vyšla na nejaký ten vrchol pokiaľ jej nohy slúžia. No s malými si nerobíme veľké ilúzie. Stretávame skokana a vypasenú chlpatú húsenicu. Cez bahno hádžeme kus polena, ale je krátke. Popri medvedích šťankách, medveďom dychu sme došli k autu. Na hoteli sme si dali hodinku tenisu. Najviac sa nabehala najmenšia za loptičkami. Po hodine, ktorú nám iný hosť odstopoval, nás vystriedal. Na večeru som mal diviaka s kuskusom. Žena si pochutila na tartare s cvikly a tvarohu. Baby sa zmenia na sliepky, nič iné nejedia na rôzne spôsoby. Mladšia povedala, že si dá masku. So mňa bude do rána diviak. Od 19h tu kvíli umelec pochybných kvalít.  "Že ludia nie sú zlíje blbina", reflektuje malá na pesničku od IMT Smile. Dnes hotel poriadal výlet na vrch Poludnica. No odišli keď sme sadali k raňajkám. Baby sme dali skoršie spať. Zajtra sa pokúsime o vrcholový útok. Lanovkou.

Rotomyši na Ďumbier

Ráno vysoké mraky. Dnes sme šli na Chopok. Zaparkoval som na Bielej púti. Chvíľu som maturoval, kde zaparkovať a či som vôbec na správnom mieste pre vrcholový útok. Hore sa ukazovalo decembrových 4°.Pýtal som sa pána parkovného. Staršiu brali ako 6-ročnú, ušetrili sme nejaké to euro. Mama nás hneď poslala preč od pokladne. Najprv sme šli straaašne pomalou sedačkovou lanovkou. Potom kabínkou, vlačikom-lienkou do stanice Funitelu. Natlačení ako sardinky. Funitel už išiel rýchlejšie aj keď sme dávali prednosť nakladaniu trojkolkiek. I tak výstup ku Chopku trval 3/4h. Vystúpali sme na na Chopok. Rozhodli sme sa však dobiť aj končiar najvyšší, Ďumbier. Vykuklo slnko a oteplilo sa. Iba na severných stranach fúkal ľadový vietor. Staršiu to sprvu nebavilo. Do Demänovského sedla  došla a potom akoby chytila druhý dych. Za ním sme sa na záveternej strane najedli. Vážne sme rozmýšľali to vzdať. Čas bol náš nepriateľ. Ale po oddychu sa baby akosi pozviechali, žena vraví, že prekonali krízu. Mladšia zavelila: "Poďme hore!" a pokračovali sme po hríbik na rázcestie. Odtiaľ to bolo 20 min. k vrcholu. Už sme to nechceli vzdať. Pokračovali sme ďalej. Až sme tam s oddychovými prestávkami pomaly za viac ako 2h vyšlapali. Mamina ostala s mladšou tesne pod vrcholom pod infarktovým stúpaním. So staršou som teda zrel kus našej vlasti. Pleso pod vrcholom, Tatry čnejúce sa ako zuby, Choč s bradavicou,Veporské vrchy, Rozsutec, nepriehľadnutelná Muránska planina, komíny Podbrezovej, Brezno, Mara...Po polhodinovej prestávke o 15h sme sa vracali s5. Rátali sme tak 2h na Chopok. S malými prestávkami sme to aj spravili a pred piatou sme sedeli v chate Kamenička. Mama sa neustále rozprávala s mladšou, hľadali diery svištov (do jednej jej spadla noha ), čertove prieduchy, čo boli úzke "okná" na hrebeni. Na to malá povedala, že čerti majú predsa radi teplo a nie studený vietor. Všetko len aby nemyslela na bolesť. Ja som šliapal so staršou. Na horskej chate si potom mohli vybrať, čo len chceli. Dali si džús a na pamiatku kľúčenku v tvare srdiečka. A zasa dlhá cesta dolu Funitelom, lenivou lienkou a ešte pomalšou lanovkou sedačkovou. Len tak tak sme stihli masáž. Baby mali Šmolko, my s drahou chrbty. Na poslednej večeri poslední a sedeli sme pri okne. I výzdoba bola ladená do zelena. Aj auto som preparkoval inde. Chystajú totiž narodeninovú oslavu. Navozia piesok, penu, sneh. I dnes som mal viac menej bezmäsitý deň (rybie rizoto). Mladšia zasa nič nejedla. Nakoniec na chatke paštekový rohlík. Víno a makovy koláč sme si zobrali so sebou, lebo už bolo po 21h a chvastanie kuchára nás nebavilo počúvať. Vedľa ľuďom tlačil do hlavy, aký je svetový kuchár, inštalatér, podlahár a záhradkár. Už aj čašníci skonštatovali, že preháňa. Pritom žene sa páčilo skôr ako varil jeho kolega. Do hajan sme šli neskoro, príjemné unavení a vymascení.

Sobota

Babam som sľúbil, že keď zdolajú kopce pôjdeme sa kúpať. Tak mi nezostávalo nič iné, len to splniť. Pred raňajkami sme sa pobalili. Nenašiel som hodinky. Myslel som, že zostali dakde pod lanovkou, keď som si batoh dával dolu. Už som sa chystal, že sa vrátime do Jasnej. Našťastie ich chyžná našla v skrinke v Relax centre a dala na recepciu. Nechal som jej tam nálezné 5eur. Vezieme zo sebou malý batoh kameňov. Pri konečnom zúčtovaní si nás recepčná pomýlila s chatkou 10. Doplácali by sme iba 37eur. To je tá rodinka s Medzilaboriec. Dnes tiež odchádzajú. A o5 nám čašníci nezaúčtovali včerajšie vínko. Recepčnej sme nechali "dýško" takmer 8eur. Chyžnej na izbe ešte 2eur. Dostali sme zľavu 10% na pobyt do konca októbra. Smiešne. Okolo pol jedenástej sme vypadli. Vonku sa už chystali na oslavu. Pred koncom diaľnice sa už vytvorila kolóna áut. My sme odbočili na Bešeňovú. Na pumpe sme si kúpili akože frgál a pagáče. V 2 poschodovom frgáli žena našla kus drôtu. Pred vstupom do aquaparku natresk ako na Vondráčkovú. 20 min. sme čakali na vstup. Skriniek bolo dosť aj lehátka sme si našli. Jedni hizbaláhovia hľadali 8 lehátiek a dávali ich k sebe. Sťažovali sa u plavčíka, prečo nemajú tých 8. Vysvetľoval im, že nie sú rezervované. Všelijaké typy som si tam všimol. Hrubokrkého, čo búšil do nápojovho automatu. Jeho synovia praví opak otca. Iného s reťazou, čo nechcel vyliezť s det. bazéna. Žiariacu tvár typka, čo sa išiel potápať do 3m bazénika a hnal ženu pre foťák. Baby boli najprv vo vnútri. Vlny ich otrieskali. Bol som na tobogánoch. Najprv čierny. Ten bol nepríjemný v tom, že z tmy som bol zrazu pod vodou a ešte sa mi aj hlava motala. Šiel som neskôr na rýchle. Dolu sa ma plavčícka pýtala, či svieti zelená. Asi jej zblbol počítač. Na monitore sa jej zobrazuje semafór jednotlivých šmýkačiek. Bol som z malou na kolese v umelo vytvorenej riečke. Prvýkrát som nevedel pristáť, tak som šiel chtiac nechtiac druhé kolo. Akýsi chlap tam hľadal čosi na dne. Potom sme boli ešte vo vonkajšom detskom, kde je lezecká stena. Malej sa tam nepodarilo vyliezť ani s mojou podporou. Strtkal som sa do vody aj ja. Vo vnútri bolo dusno, a tak sme všetci vyšli von. Našli sme i lehátko. Staršiu pochytil veľký lezecky hríb a bola už len tom. Okusil som ďalšie tobogany. Mladšia začala byť unavená. Tak že si ideme dať ľadovú drt. Premiestnili sme sa aj s vecami dopredu. Tam sa chystala módna prehliadka. Čas pokročil. Odviezli sme sa v prúde. Vyhriali v 36°C bazéne a pomaly pobrali domov.

Na hríby

Náš národ patrí vraj medzi hubárske veľmoci. No ten rok veľmoci nežičil. Bolo sucho ako v mojej  peňaženke. Aby sme nejako zahnali nudu posledných letných dní, boli sme počas sviatku ústavy na hríboch. Nejaké signály výskytu boli a pre ženu je to ohromný relax. Pre mňa skôr nudné motanie sa po hore. Ale vôni z tašky, kde je aspoň zopár húb, neodolám ani ja. Deti to baví pokiaľ čosi nájdu. Keďže sú malé a nízko nad zemou, vidia aj to, čo my nie. Toľko moja mykopediatrická teória. Na huby som prakticky začal chodiť až s polovičkou. Predtým som k tomu nejak neinklinoval.  Teraz sa mamina snaží aj baby zlákať na chodenie. Učí ich rozpoznať, správne odrezať. Tak už len stojím pred hríbom ako psík a čakám, kým sa malé dovadia, ktorá ich zoberie. Rozpoznávať sa učím aj ja. Odlíšim dubák od muchotrávky. Je to v hlúbiku. A keď som si nie istý mám jednoduché pravidlo: hríb skoro celý obžraný - je jedlý a dobrý, hríb menší, málo obžraný - môže byť jedlý, hríb obrovský a neobžraný, keď ju ani slimák nezdlábne - tak je asi fuj. Žena zbiera len veľmi známe hríby, takže ten okruh je úzky ako modelkine boky. K neznámym máme zdravú nedôveru. Stále sa motáme niekde na prahu začiatočníkov a pokročilých. Je to taká spoločenská hra. Demotivuje ma to, keď zbadám hríbarov s prázdnymi košíkmi. Alebo naopak, keď je tam kopa áut a v lese sa to hemží krížom-krážom hubármi. Potrebujem sa sústrediť, aby som zbadal ten nenápadný klobúk. Niekto si i psa vycvičí na hľadanie. Niekto vie zbierať huby aj keď nerastú. Máme pochopiteľne svoje miesta. Skúšali sme aj iné, ale bez výsledne. Výskyt húb je dodnes veľkou záhadou. Nikto len tak neprezradí, kde sú miesta. Väčšinou vás pošlú len tak všeobecným smerom, napr. za skapatou líškou doprava. Ono sa to totiž dedí. Naposledy, keď som dal dolu čiapku, našiel som hríb. Tak, aby som sa stále odteraz klaňal. Niekto hríby hľadá, iný zbiera. Ja som skôr ten prvý typ. Škoda, že hríby nevedia slabúnko kričať. Síce naše baby by ich prehlušili. Naše najväčšie hríby boli dubáky, svokrovci. Ani sme sa nejako nedohodli a objavili sme ich v lese. Už tam trčali od skorého rána. Iní blázni čakajú v aute na svitanie a potom vyštarujú. Aj to sú niekedy tichí blázni. Našli vtedy takmer 60 hríbov. My za dve hodiny ani nie 30. Prevažne dubáky. Sezónu. babka ukončila takmer otravou. Namiesto václaviek zobrala snáď nejaké čírovky alebo čo. Tieto ponúkla aj susedovi. Ona z nich spravila polievku. Keď ju ochutnala a zistila, že je horká, okamžite mu volala, či dýcha. Ten mal praženicu. Našťastie to prežil, ani mu to nejak zle nechutilo.

I ja mám rád praženicu a polievku. Vysmážané alebo nakladané hríby mi tak nechutia. Kedysi boli Vianoce, keď sme mali hríbovú polievku. Doslova. Dnes, keďže to drahú aj svokru baví, už máme polievku častejšie. A praženicu jeme radšej vždy ráno.

Strašidelný zámok

V minulých dňoch bolo na cintorínoch nezvyčajne živo. Živo bolo aj na našich zámkoch. Strašidlá mali v sobotu svoj sviatok. My sme sa vybrali večer do Smolenického zámku. Po prvýkrát si aj tam dali randevouz strašidlá a rozprávkové bytosti. Autám bola cesta do zámku zarúbaná multikárou. Hasiči nás nasmerovali na pole, honosne nazývané, záchytné parkovisko. Návštevnosť vrcholila. Všade tma, len hviezdy svietili a baterky blúdiacich svetlušiek hľadajúcich cestu k zámku. Vytiahol som čelovku, stlačím gombík a tma. Skúšam ju každý rok dva krát. Túto jeseň som ju ešte nevyskúšal. Do onoho večera. Takže skratkou k zámku nepôjdeme. S ďalšími luďmi sme sa vybrali bočnými uličkami, aby sme sa vyhli plnej ceste, kde stále prichádzali autá. Urobili sme tak veľké U a vrátili sa prakticky na hlavnú cestu. Dá sa ísť aj priamo hore, cez les, ale v tme v neznámom kraji sme si netrúfli. Popri kostole a štadióne sme vošli do lesíka na osvetlenú lesnú cestu, ktorá
stúpala k zámku. Zdalo sa mi, že akosi obchádzame zámok dookola. Ozýval sa krik z komnát a strašidelné blikanie ako z nepodarenej reklamy. Naveľa sme sa ocitli pred bránou. Tam už bola rada ľudí čakajúcich na lístky ako na najnovší IPod. Šiel som k pokladni odhadnúť naše šance. V podstate na dnes vypredané. Karpatuši podcenili túto masovku. Oznámil som "jóbovku" rodinke. Staršia sa pustila do plaču. Cez tie jej slzy sme ostali v rade. Šírili sa všelijaké správy a ľudia to postupne potupne vzdávali. Tak sme sa apoň posúvali rýchlejšie. Drahej akýsi šiesty zmysel hovoril zostať. Vybehol som na spodné nádvorie. Ponúkali tam guláš a žemľu s mäsom. No jedlo sa mínalo rýchlejšie než sviečky na cintorínoch. Vrátil som sa a už sme boli vo vnútri. Pokladníčka oznámila, že zostalo posledných 21 lístkov na 22h. Túto "novinku" išla jedna z nich oznámiť "hadovi" vonku. Ľudia sa začali predbiehať. Jeden chlapík vtrhol dnu a rozčuľoval sa, že na čo sem meral 100km cestu. Manželka bola neústupčivá a rozhodla, že pôjdeme trebárs aj o desiatej. No stal sa malý zázrak. Ostali 2 dosp. lístky. Ihneď. Najprv ich ponúkla pokladníčka páru, ale tí si to s nami vymenili. Deti sa už akosi dali do počtu. Mali sme 10min. na nástup, bolo pol ôsmej. Na dolnom nádvorí si nás 40-tich vyzdvihla čarodejnica. Sympatická zombie s rovnátkami nám pretrhla lístky a ocitli sme sa v hladomorni. Krátka ukážka súdu a bičovania. Cez ľudí som videl len kata v čiernej sutane. O5 sme vyšli von a prešli do zámku. Cestu osvetľovala opitá príšera s lampášom a maskou klauna. Smrdela ako trnavská kanalizácia a motala sa po celom zámku s našou skupinou. Popri medveďovi a lebkách sme došli do miestnosti s brušnými tanečnicami. Pri dverách ležalo v truhle zdanlivo mŕtve dievča. Začalo sa však prebúdzať. Malá sa tiskla ku mne. Otvorila krvou podliate oči a posadila sa. Vycerila zuby. Posunuli sme sa radšej ďalej k tanečniciam. Zatancovali brušné tance, čo staršia komentovala: "Veď moja sestra tancuje ritné a nie brušné tance."  Začapkali sme im po jednom čísle, povinne nasadili návleky a vyšli popri izbách, ktoré strážil vlkodlak, kostre a pavúkoch smerom k veži. Za rohom nás nastrašil obrí mravec. Asi jediné živé a hlučné strašidlo. V ďalšej zatmenej miestnosti chytili do pavučiny netopiera. Nariekal a oslobodiť ho deti mohli len obrovským krikom. Tak to na tri spustili až mi v ušiach zaľahlo. Motýl, ako sa nazval, bol oslobodený. Čarodejnica nás smerovala ďalej k veži. Zamotal som sa i ja do pavučiny. Popri ježibabe, ktorej sa naša baculka zdala málo vykrmená a popri smutnom duchovi v hábite sluhu, sme vystúpali do alchymistickej dielne. Čarodejnice tam varili lektvár zo švábov a pomletého kadeča. Kto okúsil modrý, narástli mu somárie uši ako v Dívce na koštěti, kto červený, porástol mu chvostík. Tam som si stojac pri zamilovaných pároch uvedomil, že toto nie je pre takýchto starých somárov, ktorí sa tu predo mnou trápne škeria. Naše baby sa báli ochutnať. Potom sme už šlapali na vrchol nevysokej veže. Tam nás privítala ďalšia tarantula z plyšu, lietajúca smrtka a vietor. Bola tma, takže výhľad nebol bohvieaký. Nakukol som dolu na nádvorie a na Smólvil, ako dedinu volajú tunajší. Bolo chladno, preto sme sa tam ani veľmi nemotali. Zišli sme dolu o5 popri bosorke, ktorá našu menšiu ponúkala hladnej tarantule vo veži. Posledná scénka bola prebúdzanie Snehulienky. Jedovaté jabĺčko okúsil iba jeden chlapec. Skonštatoval, že nie je otravené, iba kyslé. Krásnu Snehulienku prebral princ. Pri tom ako reval sa ani nečudujem. Schádzali sme dolu po schodoch. Vo veľkej sále bola svadba. Popri akýchsi bielych paniach, či čo tam hrali, dolu k bakelitovému Frankesteinovi a dvom živým príšerám. Ovial nás chladný vzduch a vedeli sme, že prehliadku končíme. Dali sme dolu návleky a vyšli von. I pod nami hviezdne nebo s trblietok na zemi. Zastavili sme sa pri stánku, kde si baby vybrali svietiace parohy. Nádvorie sa vyprázdnilo. Boli sme hladní, ale jediný bufet zíval prázdnotou. Zabudli sme aj na medovníčky, ktoré sme mali dostat grátis. Schádzame dolu tmavým lesíkom. Straší tam chlapec v maske bábky Chucky. "Chceš sa hrať?" K autu sme kráčali tentoraz už popri hlavnej ceste. Pole je už tiež viac menej opustené a tma ako na koncerte Desmodu
v Pobedime. Pomarančový mesiac nám svietil na cestu domov. Sviatočného vodiča spoznám podľa starého EČV a absencie diaľničnej známky.
Baby boli nadšené. Chválim úmysel organizátorov z Karpatuša, no na prvýkrát nezvládli nečakaný nápor ľudí. Lístky sa dali aj rezervovať, čo mnohí nevedeli. Pridali prehliadky, ale SAV ich aj tak časovo obmedzila, keďže je majiteľom zámku. Snažili sa, nemožno poprieť, majú sa však, čo učiť. Poučili sme sa aj my, že bude lepšia rezervácia a návšteva za bieleho dňa.

Zubár

Tento rok mám zuby jak tehotná. Najprv dva kazy a po zákroku na ne, mi odpadol kus zuba vedľa, tak som tam šiel o5. Zubárka má 70 rokov a už veru nie je, čo bývala. So zubom múdrosti sa trápila. Ordináciu nemá zrovna v ružovej záhrade, ale v činžiaku. Zvoním na bytových dverách. Otvára mi mučeník sediaci najbližšie k nim. Už tam zopár zúfalcov sedí.  Z obývačky je urobená čakáreň, na oknách mreže. Neubzikne už nikto. Pozerám do koša na čisté návleky. Je prázdny ako sovietsky obchod. Tak vyberám špinavé. Sadám do kreslielka oproti ordinácií. Je tam 9 ročný chlapec, nejaká pani a jeden chlapík. Nepríjemný zvuk vŕtačky a už ma rozbolia všetky zuby. Chlapec stone v kresle 20 minút, odvahy to nepridá. Všetkým prítomným viditeľne behá mráz po chrbte a chveje sa im brada. Myslím na to, ako sme povinne chodili školskému zubárovi a preplachovali huby hnusným fluórom, ktorý chutil ako mydlo so soľou. I napriek prevencií tu sedím. Na stene je hmlovina pripomínajúca dieru v zube. Vedľa je galaxia. Krúti sa neuchopiteľná ako kaz. Za mnou visí na stene cenník úkonov. Už som snáď absolvoval všetky okrem celkového bezvedomia. Čo som si ja so zubmi vytrpel. Nosil som aj rovnátka v puberte. V noci ma bolela huba, keď mi ich doktorka pritiahla.   Rádio chŕliace jemné melódie. Pokoj v duši. Ten zrovna u zubára nenachádzam. V rohu drnčí klimatizácia. Chladí smrteľný pot pacientov. Aj by som si pospal nebyť zavíjanie cirkulárky od vedľa. Na stole leží časopis Evita z mája. Nový džob pre spisovateľku. Prelistujem si  tento časopis pre pipenky. Ako zariadiť byt, zbaliť chlapa alebo nezbaliť a byť šťastná sama, monológy o ničom. Uprostred akéhosi úkonu vyletí zubárka z ordinácie na záchod. Ten majú v odpočinkovej miestnosti prerobenej z kuchyne. Pacienti majú záchod mimo ordinácie na chodbe. Treba si vypýtať kľúč od dverí. Raz som sa tam dobíjal na pobavenie sestričky, ktorá nešťastníkovi potom otvorila. Cestou s5 sa doktorka pýta kto a načo tam sedí. Mňa chytá žalúdočná nevoľnosť a premýšľam, či som nemal sedieť skôr u gastroenterológa. Po hodine ma pozýva doktorka do mučiarne. Usadí ma do kresla a otvorí mi tlamu. Dlho vyberá, či si zo stolíka vezme k zrkadielku aj také to dláto z chirurgickej ocele, vŕtačku alebo rovno brúsku. Dnes bude len čistenie a riešenie odlomeného kúska zuba. Ha ga oremašta po japonsky (ale to na ňu neskúšam). Namieri na mňa reflektor a zdvihne si kresielko. Kovová pachuť v ústach. Odvŕta čosi z 5. a nalepí keramickú plombu. Je to zdarma ako reklamácia predošlého útoku vŕtačky na vedľajšie zuby. Rukou mi drží čelusť až ma chytajú mdloby. Zuby čistí, skôr tesá kameň, klasickým, bolestivým spôsobom. Zubné lékarstvo v jej podaní sa od dôb kováčskej práce veľa neposunulo ku predu. Môj tato už k nej na čistenie ani nechodí. Kameň si odstraňuje prevareným špendlíkom. Zubárka je ešte ťažká klasika. Klasika mala dnes sračku a čakajúcu vnučku v škole, takže to rýchlo skončila a sestrička ma potom odstrojila zo zázračného kresla. Nezávidím pacientovi za mnou. S tými jej rukami... Platil som len za čistenie, takže to nebola horibilná suma. Už sa mi stalo, že som tam nechal sekeru. Sestričke sa ponosujem, že ma to tu nebaví chodiť (koho by aj bavilo). Vraj mám piť veľa mliečka. Ubolený a s citlivými zubami odchádzam preč.

Tohtoročný jarmok

Začali zbierať burgyňu. Ako hovorí naša malá bude viacej na kávičku cukru. Arabi nosia pletené čiapky. Jeseň je pomaly tu. A s jej príchodom je spojený jarmok v mojom rodnom meste. Stánky, chlast, kolotoče, koncerty a jeden koš. Predpoveď počasia hlásila v piatok pekne a teplo, v sobotu pršať. Tak utekám z roboty domov s nápadom, že ideme teraz na jarmok. Drahej sa veľmi nechcelo, ale šli sme. 10min. sme hľadali miesto na parkovanie. Niektorí idioti parkovali priamo v jazdnom pruhu. Napokon sa pri tetinom dome uvoľnilo miesto. A zasa sme hľadali drogériu,
pri ktorej sme sa mali stretnúť s rodinou. Vyšli nám naproti, tak sme sa našli. A rovno na kolotoče. Pri nich sme stretli ďalších členov. Celá "grupa" sme sa začali motať okolo autíčok. Baby si ich vybrali. Na prvý rozstrel sa mladšia so sestrou nedostali. Naháňačka ako kedysi. Usadám po 25-tich rokoch do kokpitu elek. autíčka na strane akože plynového pedálu. Vystupujem a uvolňujem tam miesto dcérke. Nedočiahne na pedál. Tak znova vystupujem, obchádzam auto a sadám ku plynu. Pedál je tam viac menej len formálne. Nejaký enromný účinok nepociťujem. Pohýňame sa. Sem-tam skrútim volant, aby sme nenarazili. Samozrejme sa to väčšinou nedá. Ale veď o tú zábavu ide. Nárazníky su mäkšie ako bývali. Ďalej sa rozdelíme. Ja idem so staršou do strašidelného zámku, mladšia sa vozí dokola na mini bakelitových kamiónoch. Vstupné 2,50Eur na osobu do hradu úbohého ako farma na TV Narkóza. Pri vstupe nás ofučí para ako z papiňáku. Ideme popri umučenom väznovi (kde len chodia na tie trápne nápady?), ktorého si všimnem až keď prejdeme okolo ťažkých gumených závesov, za ktorými sa skrýva. Zabočíme do tmavého bludiska. Absolútna tma. Mám za to, že pokladníčka vypla svetlo, keď vyšli von tí pred nami. Inak mi to nedáva zmysel, prečo je tu tma. Pomaly napredujeme podľa hmatu. Dcérka chce s5, ale tam cesta nevedie.
Prejdeme okolo ďalšieho panáka na elektrickom kresle a sme vonku. Takže dohromady som videl 3 strašidlá a tápal v tme po divne vlniacej sa podlahe. Posledná atrakcia bola horská dráha. Tam som zasa obetoval ja. Doudieraný som sa nekonečne dlho trmácal dookola. Dcérky mali z toho srandu.
Z toho natriasania mi aj vyhladlo. Tak sme šli k stánkom s jedlom. Najprv však na burčák. Ja som si kúpil len fľašu. Stretol som spolužiaka z vysokej školy, chvíľu sme pokecali, ale baby pýtali jesť. Pripáleninou to rozvoniavalo všade, no my by sme radi aj nejakú prílohu okrem zhoreného mäsa, takže prvý stánok sme po chvíli opustili. Postavili sme sa k "Srdiečku". Ironický názov pre mastné a prepálené mäso. To už sa nebezpečne robili chmáry. Pustili sme sa všetci do "cigáňa". Začalo sa blýskať, a tak sme s rukami v žemli a od horčice kupovali ešte trdelníky. Už sa spustil tanec
kvapiek, keď sme kupovali pražené zemiaky skrútené ako veľké vrtáky. Schovali sme sa pod strom. Na malý moment prestalo, ale prebehli sme len po autodráhu. Tam sa baby schovali ako tak pod celtovú striešku. O5 zoslabil dážď a pohli sme sa k autu a zasa pridal na intenzite. Napokon baby ostali pri sídlisku pod stromom a ja som pomedzi kvapky utekal po auto. Kým som k nemu prišiel aj pršať prestalo. Takže deň, keď som si sľuboval jarmočnú to zábavu, skončil fiaskom.
Na druhý deň sme boli pozvaní k obedu. Po ňom sme o5 vyrazili do jarmočných ulíc. Dnes hlásili oblačno, poobede dážď. Bol krásny slnečný deň a mňa tráfal šľak. Týmto pápežsky pozdravujem meteorolgický ústav. O5 sme skončili na autíčkach. Tentoraz inde, kde sa mi zdali rýchlejšie. Ušlo sa mi jedno, čo smutne stálo bokom. Malo na to právo. Pri prudkom zatočení nevládalo a zastavilo. Potom sme sa rozdelili. Mladšia na detskú manéž a staršia so sestrou na Calypso. Už aj tento, kedysi najviac adrenalínový kolotoč, ako som už písal, (pokiaľ neprišla centrifúga) je iný. Akýsi opačný ako za mojich násťročných čias. Najprv cúvne dozadu a preklápa sa ako Citroen na pokazených tlmičoch. Potom sa dvihne hore a roztočí sa. Posledný náš kolotoč boli labute. Klasika, ktorá ešte nevymrela. Povrteli sme sa hore a klesli dolu. Ešte sme sa pristavili pri Boostri, Extreme, Move it atrakciách. Kde je klasické Ruské kolo, centrifúga, to bol hit, alebo húsenková dráha. Kedysi ceny v korunách, dnes rovnaká suma, ale v Eur. So ženou sme sa ešte prešli po jarmoku. Rozvoniavali mi tam maďarské klobásy častejšie ako inokedy. Ale ktovie, čo sa s nimi deje na priamom slnku? Peruánsky indiáni
sa skomercializovali a už ani netancujú. Len pustia muziku z prehrávača a stoja ako pltník za polárnym kruhom. Tie isté stánky na rovnakých miestach. Metalový fanúšik, ostrenie nožov, syry, medovina a handry. Z troch jarmokov, ktoré sú vždy v rovnaký víkend na Slovensku, má tento najlepší kredit. I tohtoročný odišiel do minulosti ako vydarený.

Pridaj svetla, uber kilá.

To bol pokyn pre spolužiaka na stretávke, aby upravil fotky. Nuž, nemládneme, prešli sme komplexnou vizuálnou obmenou. Po 20 rokoch sa zišli mechanici a električky i so sympatickou pani triednou, ktorá si už 2 mesiace šťastne užíva život seniora na Slovensku. Býva v jednom baráku so svojim bývalým žiakom (pochopiteľne nie v jednom byte). Ktosi vytiahol "prezenčku" načmáranú na papier. Dvaja sa nikdy nepodpíšu, neprídu. Ostal pri ich mene len krížik. Poschádzali sme sa i teraz zo všetkých kútov Slovenska a zo všetkých možných povolaní. Dizajnér, opravár chladničiek, predajca podláh, mestský policajt, obch. zástupca, mýtnik. Mechanici sú asi len 6-7. Niektorí, čo boli minule sa neukázali, naopak prišli iní. Jeden zblúdilec dokonca na druhý deň. O5 bola vonku zima ako pred 5 rokmi. Vonku sme teda dlho neposedeli, preplachtili sme sa dovnútra, kde už boli nachstané stoly. Tentoraz sme sa zišli viac menej na mieste činu, v penzióne na letisku. Bar tam nie je veľký. V každom kúte vitrínka so zaprášenými, zabudnutými modelmi mašiniek, po stenách dávne fotografie. A veľká vrtuľa. Vedľa miestnosť so starými leteckými časopismi. Sedeli sme do L. Kým sa ešte aj z nás nestali vrtule, poplatili sme jedlo, pitie (do spoločného chlievika) a cezpoľní i posteľ. Triednu sme obdarovali kyticou. Po stručnom príhovore spolužiaka, organizátora (vraj nie je na podobné reči) nás triedna
upozornila, že ideme do veku, kedy sa nám zdravie pripomenie. No tak na to zdravie sme si pripili. Čakal nás prvý chod jedla. To sa stratilo v hladných bruchách rýchlo. Kým bolo ešte svetlo, spolužiak vybavil otvorenie hangáru a nejaké tie mašiny vytlačili von. Pri dvoch Cesnách sme sa potom zvečnili. Vtipkovali sme, či by sme si tak každú hodinu nespravili podobnú fotku. Akoby sa strácali tváre a v pokorčilej dobe nočnej by zostali na snímke len mašiny, prípadne ovisnutá ruka v objektíve. Zaspomínali sme na školské príhody s profesormi. V škole už nie sú žiadni naši kantori. Ponoriť sa do dejín našej bandy pomohla aj žiacka knižka, ktorú ktosi priniesol. Jeden spolužiak vytiahol dokonca riflovú bundu s naším znakom. Rebelious knights (Rebelujúci rytieri). Takí sme boli. Ako sme sa pýtali telocvikára, prezývaného Štartér, pri behu na čas "Kokóó?" . On to pochopil ako nadávku a tomu najslušnejšiemu, tichému, nevinnému ako baránok boží jednu vypálil. Či na letiace pravítko do hlavy jedného z učitelov. No po tých rokoch sme sa nevedeli zhodnúť, kto bol ten nešťastník. Alebo ako na strojníctve chytil "profák" šajbu a za 5 dostala celá klasa. Na učitelku Kobru s perleťovým náhrdelníkom, ktorá ponúkala hodiny francúzštiny. Ja dodnes nechápem ako som spravil matiku, či fyziku. Vraj nám to vtedy pálio. Nespomínam si, že som sa nejak vehemntne díval do učebníc. Na majstrov, ako sa kšeftovalo so známkami na náradie, ako sme sa ich snažili zavádzať a uľahčiť si robotu. Ako vyletelo cez okno skľučovadlo. Ako sa z neviniatok, ktorým nosili "vychy" na intráku jabĺčka stali galgani. Vypočuli sme si i úsmevné príhody zo života leteckého (máme 2 pilotov, hoci jednému už papiere prepadli). Na stole sa objavila večera v podobe pečených prasacích kúskov. To sme s menšími komplikáciami a na presviedčanie ako tak zvládli. Ale to nebolo všetko. Pre polnocou nachystali studené misy. To už sme len ukusovali ako vegetariánske pirane. A vraj mala byť aj kapustnica. Tej som sa už nedočkal, po polnoci som odišiel. Zaviezol som spolužiaka, ktorý býva po ceste a potom unavený ťahal domov. Ako skonštatoval spolužiak. Sme vyrovnaní, máme usporiadaný život a alkohol už je len doplnok. Rozrástli sa naše rodiny a kilá, šediny a vrásky. Triedna nam popriala, aby sme o ďalších 5 rokov všetci pred ňou takto pekne nastúpili. Nič sa robiť nedá, zídeme sa teda.

Nabitá sobota

Pôvodne ani nerátam, že pôjdeme na letisko, lebo v predpovedi počasia slnečno nehlásia. Našťastie zrážky boli v noci a cez den už len poloblačno. O 11h by mal byť prielet migov, tak prispôsobujeme tomu čas odchodu z domu. Žena zostáva, ju to neintresuje. Na letisku už je ľudí ako na stanici v Mníchove. O 11h sa však na oblohe žiadna mašina neobjaví. Popri obojživelníkoch končíme hneď na šmýkacom hrade. Mladšia sa zvezie párkrát dolu. Stretá tam dávnych kámošov. Medzitým oslovujem spojárov v starých lampasoch, či nemajú tú pravekú výbavu z učilišta. Nie. Môj dedko tam totiž "válčil". Dobre, presúvame sa k lietadlám. Pred týždnom tam nahnali technikov zo základne na Sliači, aby aspoň spojazdnili zopár vrakov na odťah. Tak dnes môžeme na betónovej ploche vidieť dotiahnuté Migy-21. Baby nakúkajú do kabín Turboletu, či Su-22, zapózujú mi na krídle. Ideme potom do hangáru. Tam si posedia v kokpite Mig-23, MiG-21 a staršia i v najmodernejšom MiG-29. To sa nepáči rádoby technikovi v pilotnej kombinéze (alebo vyslúžilec?) a vyháňa nás, že tam nemá čo sedieť. Zahrám debila a ukazujem dolu, či myslí tú mladšiu, ktorá je na zemi. Nie. Frfle, že len sa otočí, už mu tam lezú ľudia. Nemá kvákať. Nedostaneme sme sa do kabíny Delfína. Tam to zasa okupuje rozmaznané primátorové decko. To môže pochopiteľne všetko, veľa a hneď. Vyskúšam si letieť na simulátore L-39 virtuálnych Bielych Albatrosoch. Riadiaca páka je stražne citlivá. Inak je to super mať pedále, plyn, milión "čudlíkov". Prepustím miesto deťom, ale baby nevedia, čo s tým. Sadnú si ešte do kabíny vrtuľníka Mi-2. A vypadneme o5 von. Začnú sa výhliadkové lety na Robinsone z Nitry. V provizórnej ohrade sa prechádzajú koníky. Zamierime k nej. Šarmantné policatky predvádzajú vycvičenosť krásnych hnedých tátošov. Ako sa neboja hluku, zakrytia očí, dymu. Len pred ohňom má ten mladší, Cháron, rešpekt. Napokon horiacu tyč dá, ale zhodí ju. Vrchol vystúpenia je ísť cez dym, hluk a ešte aj cápanie po hrbe. Cvičia ich na zvládanie debilných futbalových "rowdies". Koníky zožnú najväčší aplauz. Po skončení vystúpenia si ich môžu diváci
pohladiť. Medzitým sa chystajú colníci. Predvedie sa psík ňuchajúci drogy. Potom je dynamická ukážka lapania pašerákov. Baby sa zľaknú strelby. Za húkania autá, so spútanými zločincami odchádzajú. Posledné vystúpenie je väzenská stráž. Ťažkoodenci tiež ukludňujú rozvášnených fanúšikov, ale tentoraz idú proti nim so štítmi. Mladšia sa schová za mňa a pýta sa, či tie plastové kryty sú ozajstné. Tiež tam vybehne vlčiak a má problém pustiť skoleného protestanta. Skončí aj táto ukážka a ohlasujú sľubovaný prielet migov až na 13.40h. Máme teda takmer hodinu. Baby idú na trampolíny a skákací hrad. Posilnia sa tiež jablkom a tyčinkou. Mame sa hlásime, nech nás s obedom tak skoro nečaká. Potom za cukríky rozbíjajú dvere. Samozrejme ani len ťuk. Ideme si pozrieť zhabané veci pašerákov. Hadie kože, korytnačí pancier, slonia noha, hračky, handry. Staršia si poťažká samopal AK-58. Má však krátke ruky, takže si musí dať pažbu pod rameno. Toľko sa tam motáme, až dostanú pravítka, puzzle a zasa cukríky od colníkov. Verím tomu, že originál, nie pašované. Posedia si potom v hasičskom aute. Blíži sa čas letovej ukážky, a tak ich naháňam na trávnik. Od západu sa prirútia 2 mig-y z hotovosti. Majú totiž podvesené rakety. Po nejakých prieletoch doprava, dolava, urobia tesný prielet v ose dráhy a dovi. Pomotáme sa ešte v hangári s obrnenými vozidlami, ale to nás už tlačí čas. Jednak čakáme návštevu a potom ja idem na stretávku. Sadneme teda na bicykle a prášime domov. Strávili sme tam 3h, kedy sme sa nenudili a isto by sme tam boli aj dlhšie. Pýtal som sa ako vždy, čo sa im páčilo. Mladšej poletovanie vrtulníka UTAir a koníky. Staršej vraj všetko. Tak budúci rok pôjdeme hádam o5. A možno aj skôr, keď otvorí múzeum svoje brány na jar.

Kúpanie a lietadlá

Posledný prázdninový víkend sme strávili striedavo s deťmi a sami. V sobotu sme sa boli kúpať na nám známom kúpalisku Dúha v Partizánskom. Malý, komorný areál, lacné vstupné. Návštevu nedokončeného Poľného Kesova, žabiakovho kráľovstva, sme si nechali na budúci rok (a dobre sme urobili). Pokladníčka neverila, že náš benjamínek má 4 roky. Tak ju pustila zadarmo. Dostali aj vodu. Novinkou je knižnica so starými knihami. Baby si nejaké vzali, ale len nakukli do nich. Ľudí bolo akosi pomenej. Vyslovil som hypotézu, že musí byť studená voda. Pri prvom vkročení veru bola. Ale ako stúpala teplota vzduchu, bolo to osviežujúce. A je tam aj "mrochtiaci" bazén s teplou vodou. Poobede sa začalo kúpalisko zaplňovať. Prístrešok s dekou sme si dali na naše staré miesto pri detskom bazéne. No, pre staršiu už veľmi nie je takýto bazén. Väčšinou bola pri prameni. Zrovna, kde sa chodili osy napiť. Tie, ktorých sa tak bojí. Rýchle občerstvenie je tam v podstate len jedno. Porcie ako nutella mana diéta (t.j. malé) a všetko len vysmážané jedlá. Bez chuti, z mrazáku. Zahltil som kuchyňu objednávkou 4 rezňov s hranolkami. Dajakých 15min. to trvalo. Popri tom však vydávali iné jedlá. Najprv som dostal jednu porciu, medzitým išli iné, a potom zvyšné tri. Kúpalisko plné osamelých svalovcov a futbalistov s kočkami. Tobogán púštali len občas, ako sa im chcelo. Do ľadovej vody som netúžil vhupnúť. Tam je najstudenšia. Baby si našli nejaké kámošky. Po 5h však už toho mala mamina dosť, tak sme sa zbalili a šli k babke. Čakala nás grilovačka. Akurát dedko rozpálil gril. Tento rok sme si grilovali len 2x. Baby ostali spať tam a my sme šli domov. Ešte krátka zastávka v Tesco, či nevystrelí na nás slnečník. No je už po sezóne.
Na svitaní nového slnečného a horúceho dňa sme opúštali ospalé mesto. Stretli sme susedov, mladomanželov, vracajúcich sa zo svadby. Tentoraz som nešiel na sliačske letisko od Zvolena, ale potiahol som kúsok ďalej k Bystrici. Výhodou je parkovisko skoro pri vstupe. Ťahajúc chladničku plnú fliaš som to však trocha banoval. Slabý kilometer ho vliecť ako Barbarič, žiadna sranda. A to tam bolo pitiva tak akurát. Pri pokladniach som si všimol, že veľa mladých ľudí kupuje študentské lístky. Nikto nekontroluje, či sú ozaj študenti. I my vyzeráme ako stále študujúci.  Ale kúpili sme si riadne lístky. "Bezpečák" prezrel obsah chladničky. Batohy už neprezrel. Po prekročení brány, hneď za chrbtom bolo múzeum letiskovej techniky. Žena skonštatovala, že ich firma môže úspešne konkurovať letisku. Na začiatku bola veľká stojánka. Hercules a 2 CASA-y. Popri hajzloch alebo Škodovke sme sa dopracovali k statickej stojánke. Novinkou pre mňa bol nemecký vrtuľník Tiger. Projekt trval nekonečných 20 rokov a stál vyše 7 milárd Eur. Zrovna sa armády za ním netrhajú. Inak boli na stojánke olietané Tornáda, Eagle, či spárka našeho Mig-29AS. Ničím zo súčasnej techniky neohúrila. Veľmi vzácnym exponátom tam bol Šturmovik. Odkrytý. Pýtal som sa chlapíkov pod strieškou, či ho neplánujú presťahovať do Piešťan. " V Piešťanoch je múzeum?", bola ich ironická otázka. Mašina je zo Svidníka a tam aj ostane. Podľa mňa by však patrila pod strechu múzea. Trebárs aj do Košíc, keď si východniari myslia, že im berieme stroje. Je to jeden z troch dochovaných strojov v Európe, ak nie vo svete. Vedľa neho bol tiež impozantný kúsok, Spitfire, v imatrikul. Ota Smika. Mašina priletela z Čiech. Pred ňou pózoval pilot v historickej kombinéze. I on vyzeral, že sa narodil spolu so Spitfirom. Našli sme si miesto blízko tribúny. Slnko začalo páliť. Drahá vytasila veľký dáždnik. Ja som vybehol ešte pátrať po knihách. Hneď za nami pri aute usporiadateľa som objavil kolegu, vlastne bývalého vedúceho. Len bol rozčarovaný, že nepriletela B-52. Ale o tom písali na stránke. V jednom stánku padlo 18Eur na 2 knihy. Omylom skoro inú. A v ďalšom ešte jednu. Hľadal som aj čiapku. Veľa ich bolo, do oka mi padli dve. Jedna čierna z belgickej letky bombardérov F-16 a druhá z logom SIAF. Tá naša bola však biela alebo slabúčko modrá. Napokon som sa rozhodol podporiť belgický trh. Obišiel som hangáre popri rozcvičke červených baretov, makete Gripenu a skutočnom Black Hawkovi, aby som videl na čo pôjdu moje dane. Z hangára počítačových hier sa ozýva Majkrosoft! Majkrosoft! Tak to už je riadne vymývanie mozgov deckám. Presunul som sa radšej na plochu a sedel pod parazólom. Odštartovali migy a cvičné stroje na úvodný prelet. Letecký deň však zahájil o 10h výsadok paragánov s vlajkami. Nakoniec z ešte väčšej výšky vyskočil jeden pararušista s mega vlajkou našej drahej krajiny. Tá mala uctihodných 45kg, preto musel použiť padák pre tandemové zoskoky. Nad hlavami preleteli migy, potom grča cvične bojových mašín a letové ukážky mohli začať. Kolmou sviečkou ich otvoril poľský MiG-29. V zostave mal aj pád, čo u našich pilotov už neuvidíme. Potom predviedli svoje umenie ďalší Poliaci na 7 Turbo Orlíkoch. Program bol rozdelený podľa krajín. Pomaly sa rozbiehal. Švédsky SAAB s angl. BAE utrpeli fiasko, keď sa im pokazila švédska mašina. Toto má byť budúcnosť našeho letectva? Namiesto nej vyletela do neba naša migina. Napokon preleteli české  gripeny z čáslavskej základne a ku koncu dňa "spárka" Gripen-a predsa len vzlietla. Reputácia Švédov bola napravená. Okrem toho tam mali prenajatý celý hangár.  Okolo obeda začalo peklo. Slnko pálilo ako besné. Niekto na hlavu dal aj stoličku albo časopis. Dvaja dedovia pred našimi očami skolabovali. Bez ochrany hlavy, len tak sedeli. Bola možnosť sa ísť osviežiť pod hasičské auto. I s pitnou vodou to bolo poslabšie. Len 2 cisterny na vyše 60 tis. ľudí. Niekto možno povie, však tam boli stánky. Vystúpili Taliani, ktorí sú už predsa len trocha okukaní. Začali prilietať francúzsky Patroule de France. Ako tie "šnicle" na kúpalisku. Najprv 6, potom 2 a nakoniec posledná dvojica, ktorá si ešte "oťukávala" priestor. Pred nami si rodinka vybrala 20 rožkov a potom rezne. Pozerajúc na nich cítime, že makovník nebude stačiť, a tak šiel som pohľadať nejakú poživeň. O5 kriesia nejakú pani pod šiatrom. Postavím sa do radu, keď na mňa predavačka kričí, čo si dám. Takže skoro hneď som bol obslúžený. Žene cigánsku a ja som si dal regionálnu špecialitu "Zapekanec". Bageta zapekaná snáď s hríbami a syrom. Na to kečup. Program sa prehupol do druhej polovice. Začal i pofukovať vetrík. Osviežovali sme sa rozprašovačom na kvety. Kedysi sme s ním zaháňali duchov staršej, aby sa nebála spať. Dnes výborne poslúžil ako chladič. Niektorí to nevydržali a odišli. My sme však čakali na tých Francúzov. Prekvapivo vyletí Gripen, potom česká Alca a náš dosluhujúci mlynček Mi-17. Prichádza vrchol dňa, Francúzi dymia na štarte. Žene sa páči viac ich vystúpenie ako Talianov. I Poliaci sa jej páčili. Francúzi dynamicky menia zostavu na dohľad divákov. V tom sú odlišní. A majú dvoch sólistov. Po 10min. nabieha ukážka na dynamike. Po poslednom čísle si zaletia kdesi nad Kremnicu. Až potom pristanú. Pomaly sa presúvame k východu a k autu. Stále sa mi zdá chladnička ťažká. Auto je pod záclonou prachu. Z parkoviska sa dostaneme pomerne rýchlo, len pred Badínom je zápcha. Môj plán je ísť do Bystrice a tam sa otočiť na Zvolen. Rozhodujem sa ísť na rýchlostnú cestu v Badíne. No akosi nemôžem zísť na otočku pred Bystricou. Idem ďalej do centra. Tam schádzam ani neviem kam. Akýsi Nitrania idú doľava, ja doprava. Žena ma upozorňuje. Na kruháči sa preto otočím a idem kam tí z Nitry. Ale ani tadeto cesta nevedie. Idem s5 na kruháč. Pred nami zasa Nitrania. Idem smerom na Zvolen. Po starej ceste. Pri najhoršom si predlžim cestu. Nitra sa otáča s5, ja idem rovno. Na najbližšej križovatke sa chytám. Vidím pripájač a máme vyhrané. Som na R1. Pred nami zasa Nitrania! To nemôže byť predsa ten, čo sa otáčal! Bol. Je tam ešte benz. pumpa, ktorá ústí do rýchlostnej cesty. V okolí Zvolena je trocha hustá premávka. V pravom pruhu to ženiem 130km/h a obieham. Zastavujeme na kopci na pumpe, aby sme vydolovali zbytky makovníka. Za tmy sme doma. Svokrovci priviezli malé, už sa nevedeli dočkať (svokrovci). Priniesli sme im hodinky s logom Ľadového kráľovstva (deťom pochopiteľne). Konečne si otovrím plechovku Radlera a môžem ísť "do hajan".

Ukolotočovaní

Prázdniny sa pomaly chýlia ku koncu ako vláda dolára. V ich druhej polovici baby strávili jeden víkend s mojou sestrou. Kúpali sa, boli v nejakých zábavných parkoch v bratislavských Boroch, Cubicon-e a tiež v "mekáči". My sme ich zobrali tak akurát navštíviť krstnú babku a nakupovať papuče (nakoniec staršia nenosí nové, ale zdedené a obnosené šľapky). Babám som sľúbil ešte na začiatku leta, že pôjdeme do zábavného parku v rakúskom Burgenlande. V predposlednú augustovú sobotu sme tam teda išli. Zvažoval som skôr vybrať sa vlakom do Viedne navštíviť Hausedemaare.
Nakoniec som teda naštartoval auto. Prišli sme pred 11h. Samozrejme nátresk ako pred poštou na podporu. Otvorili ďalšiu pokladňu a trocha sme sa rýchlejšie sunuli v rade. Pre istotu aj žena stála v druhom. V parku na atrakcie tiež veľa ľudí. Začali sme tentoraz pri rozprávkovom lese na zvieratkách. Staršiu som chcel pustiť na "mývala" samú, ale keďže nevyzerá na svoj vek, sadol som si do toho umakartového medveďa i ja. Pomaličky po jednokoľajke, kývali sme na seba. Potom sme išli na veľmi obľúbenú atrakciu, plávajúci krokdíly. Mali sme na sebe rifle asi ako jediní. Všetci ľudia na ľahko. U nás bolo totiž pod mrakom, ale tu svietilo po celý deň slnko. Trocha sme sa
samozrejme zamokrili pri páde do vody. Ten istý kolotočár, čo aj minulý rok. Pripomína herca Roba Schneidera, ktorého poznáte s flmov ako Pidihajzlík alebo Európsky gigolo. Spýta sa, odkiaľ ste a v tom jazyku vás odprevadí. A keď Rob nevie, vykrikuje taliansky. Pokračovali sme na čo iné ako lietajúce ryby, teda chobotnicu, ako hovoríme tomu my. Tentokrát sa obetovala mama. Riadila
staršia no, keď ju mama navigovala, aby sa vyhli pľuvajúcim defínom, páčku potiahla opačne a vždy ich delfín dostal. Bol čas obeda, a tak som našiel pri novej atrakcii Leonardo akýsi kiosk. Mali tam kúsky pizze. Predavačka mi anglicky nerozumela, tak sme sa dohovárali rukami. Hodila kúsky mrazeného čohosi do mikrovlnky a zahlásila, že 15-20minút čakáme. Tak som sa sám vybral na ten nový zázrak pripomínajúci da Vinciho lietajúci aparát. Umelhmotný Leonardo tam čosi diskutuje a máva vo svojej alchymistickej dielni. Baby už jedli, keď som si sadal do lietadielka. Má krídla, s ktorými sa dá mávať. Skôr asi len na parádu. Sledoval som v rade, čo robiť, aby som sa vrtel v tom okolo vlastnej osi. Pred uzavretím popruhov sme museli rozpažiť. Zaklapol kovový rám na mojich pleciach, kolotoč sa podvihol hore a uvoľnili sa lietadielka zo závesu. Kolotoč sa pomaly rozkrútil. Snažil som sa preklopiť, nedajbože urobiť otočku, ale nepodarilo sa mi to. V poslednej otočke som bol tak na 2-3s dolu hlavou. Kolotoč spraví tak 5-6 točiek a dosť. Je to málo. Žena vyhodnotila moju  jazdu ako úbohé snaženie. Vraj som mal menej mávať krídlami a viac prenášať ťažisko zo strany na stranu. No nič, ďalšiu polhodinu sa mi nechcelo čakať. Radšej som sa najedol toho pizza koláča, či čo to bolo. Úplne na konci je veľká húpacia loď. Baby sa na ňu báli ísť. Mladšia preto šla na mini horskú dráhu. Na to bol treba žetón za 1Eur. Tento systém sa nám nepáči. Niektoré menšie atrakcie sú za poplatok. Prečo? Kým čakali na voľný vozík, šiel som na veľkú horskú dráhu v štýle rímskych vozov. Tam to šlo rýchlo, jazdili dva vlaky. Po tej "pizze" to nebol zrovna najlepší nápad sadnúť doň. Motýle v bruchu mi akosi viac lietali. Baby dostali chuť na zmrzlinu. Podával ju medveď aj s komentárom. Bohužiaľ "dojče špráche". So staršou sme sa zviezli na gumových člnkoch na šmýkačke. Pre veľký úspech sme to neskôr ešte zopakovali. Tešili sa i na dračiu jaskyňu, tak sme sa išli schladiť tam. Popri drakovi sme sa mohli prešmyknúť až keď spal. Ďalej do rozprávkového lesa. Tam boli baby zvedavé na strašidelný hrad. Ja som hysterčil, že nechcem o5 vidieť bezhlavého ako vŕzga na husliach. Napokon som zozbieral zbytky odvahy a šiel. Staršiu tentokrát vyľakal kostlivec, ktorý vykukol spoza náhrobku a mladšiu k smrti naplašil čert. Rozhodli sme sa ísť na atrakcie, ktoré sme minulý rok nestihli. Skúsili sme jazdu na jabloni. Je to v podstate veľký reťazový kolotoč. Pred menšou postavil kolotočár drevenú šablónu a zmeral si ju. Od požadovanej výšky ju delili 2-3cm. Takže zostávame nohami na zemi a s očami pre plač. Mama letí so staršou, ja som počúvam rev malej. Ako všetky takéto jazdy, i táto trvala krátko. Čaká veľa ľudí. Potom sa baby odviezli na umakratových prasatách. To už šla staršia sama. Vyzerá to srandovne. Mama sa skoro "skydala". Asi najdlhšie sme čakali na tragače. Po vodiacej koľajnici sa elektr. traktorom posúvame po farme. Traktor má dva volanty, ale len akože. Ovládať sa dá plyn. To mala za úlohu staršia. Popri umelých kravách a živom somárovi sme došli do stodoly, kde je konečná. O fotku sme záujem nemali. Trocha sa dcérky omočili v umelom potoku. Deň sa chýlil ku koncu, a tak sme rozmýšľali kam ešte ísť. Na začiatku mladšia snila o plávajúcich kačicách. Tak sa odviezli na nich. Potom sme ešte šlapali na drakoch. A to už bola naša posledná jazda. Cestou som videl hradbu mrakov u nás doma. Tiahla sa pekne pozdĺž hraničnej čiary. Zastavili sme sa v "mekáči". Veď kde inde. I to som vraj sľúbil ráno, i keď ja som to len tak nadhodil. Potom už len domov.
Kolotočom však nebol tento víkend koniec. Na druhý deň boli u babky hody. Takže som o5 s plným žalúdkom kačice sedel v Twisteri. Dedko tam má nejakého známeho z kúpeľov, takže sme mohli ísť zadarmo na všetko. Okrem veľkej lode sme aj boli. Rachot kolotočov nevadil najmladšej, t.č. ešte v kočiari. Spokojne "klimbala". Baby jagy dostali svietacie loptičky a mimoňov (dedko ich nazval opice, nad čím sa baby pohoršovali). Starouši dostali medovníky - srdce a pivný pohár. V krásny letný podvečer sme šlapali na bicykloch nas5 domov.  Zostal nám ešte posledný prázdninový víkend, počasie sa ukazuje až príliš dobré, tak uvidíme, čo vymyslíme.

Moravský kras

Utorok

V pondelok sme si rezervovali ubytovanie v 3* penzióne. Nie je to Litpovský Dvor ani Kempinski, ale bolo jediné voľné. Horšie to bolo s lístkami do Punkevní jeskyně. Rezervovať sa dali až na 13.8. Už som to chcel celé zrušiť, ale povedali sme si, že ideme a uvidíme. Ešte nás trápi jedna vážna vec a to je zdravotný stav najmladšej. Celé telo má akoby popŕhlené. Nevieme, či je to alergia alebo ako žena diagnostikovala vírovu 5.chorobu. Iné ťažkosti nemá. Dostáva antihistamiká. Tak s takýmto statusom sme v utorok predpoludním vyrazili. Ľutoval som, že som nešiel cez Drietomu. Na ceste sa na slovenskej strane a aj v Kvetnej kladie nový asfalt. Takýchto obmedzení nás však na ceste čakalo viac. Zastavil som vo Výškove pri ZOO. Odtiaľ chodí vláčik do Dinoparku. Cez celé mesto sa motká ako jojo. Inak sa tam však nedá dostať. Je to celé blbosť, tí umeli dinosauri, dokonca aj stromy a skaly. Baby boli unesené. Boli sme aj v 4D kine. Plavili sme sa praoceánom až sa nám na ponorke sklo vybilo. Baby počas plavby chytali morské praživočíchy. Zatriasli sa v kine pníky a skončili sme. A o5 do ZOO. Bolo dosť horko. Aj z jednoduchej ZOO sa dá spraviť pútava atrakcia. Napr. exhibícia hanáckeho domu. Alebo živý a presklený včelí úľ. Dá sa vojsť do dvora s domácimi  zvieratami. Výstava opelichaných sliepok, králikov. Taký Belgický obr je už ako teľa. Do styku som prišiel prvykrát s parkovacím automatom, ktorý oskenuje lístok. Po zaplatení rampa pustí. Cesta do penziónu bola divočina. Samé kopce. I mesto Blansko je kopec. Akurát vlak a strojárske firmy sú v údolí. I námestie kĺže z kopca. Parkovanie pri penzióne je ešte horšie. Málo miesta a do kopca. Akosi som teda nacúval hore, čo najbližšie k ceste. Náš apartmán tvoria dve samostatne oddelené izby. Je v nich čisto, chodil som bosý. V jednej miestnosti spíme všetci (baby na letisku), v druhej všetko ostatné. Zložito sa zamykajú dvere. Ku koncu pobytu som to ako tak zvládal. P. majiteľka Rechová nám dala i prospekty a mapy okolia. Dali sme si neskorú večeru. Je tu plno komárov. Pred spaním boli jatky.

Streda

Veľa som nenaspal. Kostol vyzváňa, vlaky dole hrkocú ako pojazdné orchestre. A ráno som vstal pred siedmou. Utekal som do Skalního mlýna kúpiť lístky do Punkvy. Neoficiálne informácie tvrdia, že okolo 7.45h sa lístky dajú kúpiť. Majú v rezerve pár "volňáskov". Toto však vedia len domáci. Cesta tam pripomína Višňovskú dolinu. Akurát pri závode je krkolomná. Strážnik na parkovisku ma chcel zinkasovať, ale nedal som sa. Povedal som mu, že idem na otočku. Potom som si všimol, že sa platí až od 8h. Chcel na mne pepík zarobiť. Pustil ma so slovami:" Jdete si teda tam a votočte se". Tak som si rovno zaparkoval. Už nejakí informovaní tam čakali. Spýtal som sa, kde je koniec rady a zaradil sa. Bol som tam pred pol ôsmou. Pomaly sa trúsili zamestanci jak v Toronte na Zombie walk. O 7.45h sa otvorili pokladne. Nahrnul som sa k jednej, ale uprednostnila najprv tých, čo majú rezerváciu na prvý vstup. Potom som sa smel pýtať. Dostal som na 11h. Super. Kúpil som ešte lístky na vláčik a lanovku a vrátil sa s5. Po chvíli aj baby vstávali. Dali sme si raňajky z bufet. stolov. Mladšia o5 takmer nič. Staršia nám zasa prechladla, asi z klimatizácie v aute. Okolo 9.45h sme sa nalodili. Jazdí tu veľa sanitiek. Ja som sa jednej vyhýbal,počujeme ich tu tak často ako vlaky. Tentoraz som "tlouštíkovi" pri točiacom sa mlynskom kole pustil "padíka" za miesto pre auto. Nasadli sme rovno do vláčiku. Ujo cvakol lístok a čakali sme. A čakali a čakali. Odišli sme o viac ako 5min. neskôr. Akože ekovlakom s naftovým motorom. Vláčik idúci popri Punkvě ide asi 10 min. Riečka plná rias sa nám na chvíľu stratí v Malom propadání. Popri stavenisku nového návštev. centra zastavil vláčik pri hajzloch.Tie pamätajú ešte tatíčka Masaryka. Žiadne mušle, ale pisoáre až po zem. Veľký nápis Zdarma. Snáď tie trápnosti odídu s novým centrom. Osie diery sme nazvali údolie pred jaskyňami. Neustále nálety týchto tvorov riadne stresujú. A nie len nás. Boli sme svedkami 2 úspešných útokov. Vyhlásili konečne našu skupinu spolu s menami sprievodcov. S radosťou sme sa ponorili do útrob Punkevních jeskýň. Jeden poštípaný chlapec sa pýtal, či aj tam "jsou vosy". Bez sprievodcu sme šli cez dvoje dvere až do nejakého dómu. Až tam čakala sprievodkyňa. Schody najprv nezvyčajne dohora. Infarktové. Kopa mŕtvych "krápnikov" (český výraz pre kvapeľ). Jediný živý si tu sanujú. Anjela. Vraj mastnota z dotyku prstov zabráni stekaniu vody a kvapeľ umiera. A tento je snáď posledný. Taký kvapeľ rastie 1mm za 10-15 rokov. Za sprievodu chorálnej hudby sme vošli do dna 138m hlbokej priepasti Macocha. Malá, že čo to tu načo vyhráva jak v kostole. Uchvátilo to aj mňa. Teda scenéria, nie hudba. Hra farieb. Modré nebo, šedý devónsky vápenec obrastený zeleným machom, jazierko hýriace akvamarínovou farbou, čierne otvory ďalších  jaskýň v skale. Prepadnutý strop jaskyne a čas vytvorili geniálne dielo prírody. My sme sa však s deťmi držali poetickejšej témy a rozprávali im o zlej macoche. Ďalej nás čakala mokrá časť prehliadky. Nastupujeme do motorových lodičiek. Väčšina chodieb je umelo vytvorená. Kedysi tam bola hĺbka 20m. Teraz dno zavalené skalami ledva občiahne 1m. Niekde sú však hlbočiny vyzerajúce ako zelené oká. Pútavo sú osvetlené aj iné časti jaskyne. Napr. rozprávkové jazierka. Povinná zastávka v Masarykovom dóme. Objavil ho tatíček prvej republiky. Potom už len krátka plavba von. V jaskyni bolo 8° vonku je bez mála 30°. Predierame sa kandskými študentmi ku lanovke. Proviant radšej nevybaľujeme. Nie kvôli hladným študentom, ale dotieravým osám. S nádejou, že hore bude menej hávede nastupujeme do lanovky. Cestou hore vidíme ďalšie jaskyne, jaskyňky. Zastavujeme sa v suveníroch a kupujeme magnetky pre celú rodinu. Ideme na hornú výhliadku. Pohľad zo 138m mi však nebol hneď naskytnutý. Pár metrov pred zábradlím sa akýsi naivní amatéri pokúšajú zachrániť divočinu v českých lesoch. Nedotknutej prírody majú 0.3%. Baby hádali so slúchadlami zvery podľa zvuku. Až potom sme sa mohli pokochať pohľadom do pažeráka priepasti. No lepší pohľad je z dolnej výhliadky. Aj lepšia šanca na dávku jedu od osy. Ani tam sme však nedošli na 1x. Najprv sme sa išli najesť do chaty. Zasa osa. Kartou sa dá platiť u týchto "daňofóbcov" až od 300Kč. Baby sa docela najedli. S plnými žalúdkami a v horku sme zišli dolu. Vraj necelých 300m, ale pripadalo mi to viac. Vítala nás chorálna hudba z dna priepasti. Mravčekovia dolu na prehliadke. Upaľujeme radšej od osí hore. A tešíme sa na osie diery dolu. Nesklamali nás. Sedíme vo vláčiku a odháňame ich. Konečne sa pohýňame. Pri mlynskom kole zastavujeme a ideme do penziónu. Beznádejne sa snažíme donútiť baby k sieste. Takto s nimi čiastočne zápasíme do večere. Na večeru mali palacinky a zjedli ich. Potom sme si na našej teraske dali nejaké tie drinky. Bolo nám aspoň chvíľu dobre. Baby sa hrali s paštikármi na trampolíne. Dostali svietiace náramky pre rybárov.

Štvrtok

Rozhodli sme sa ísť domov. Malá má stále leopardiu kožu. Neskôr sa potvrdila tzv. Piata choroba, čiže vírusove ochorenie. Pre náš kľud to tu radšej zapichneme. Baby si dali chlebík s výborným práve stočeným medom. Bolo nám ľúto, že sa musíme rozlúčiť, ale zdravie je prednejšie. Odišli aj paštikári. Šli sme sa vylápať na rozhľadnu na Podvrší. Divny názov pre kopec. Bolo už dosť horko. Staršej sme tentoraz my ponížili vek. Veď ešte ani štrbavá nie je. I tam sa platilo vstupné. Výhľad na celý Moravský kras. Ak by nebol opar i ďalej napr. Karpaty. Domáci povedal, že ak sme nevideli Dukovany, mali by sme žiadať vrátiť vstupné. Zišli sme dolu do akejsi ubytovne. Na pána majiteľa a hostinského zároveň sme museli zaklopať na okienko. Potom otvoril svoj pivničný "sklípek". Ponúkol nám ovocné pivo pre šoférov s príchuťou yuzu od Litovelu. Baby si dali pre zmenu žltú malinovku. Dlho nám to čapoval, potreboval sa vykecať o utečencoch a cigánoch. Došli akýsi holanďania. Robil som tlmočníka. Dali si mrazenú pizzu a najdrahšie pivo. Z vďačnosti dal týpek našim babam ešte aj červenú limonádu. Pokračovali sme kúsok do Sloup k jaskyniam. Sloupsko-šošuvský systém je najväčší spristupnený komplex jaskíň v Čechách. Vybrali sme si krátky, hodinový okruh. Nakoniec i ten bol pre nás pridlhý. Vchádza sa širokou chodbou ako pre lietadlo. Boli sme ôsmi. 2 rodiny. Jaskyňa je výzdobou krajšia ako Punkevní. V 2/3 to mladšia nemohla vydržať. A tak sprievodkyňa zavolala kolegu, ktorý baby núdzovými chodníčkami vyviedol von. A tak už nevideli dno Nágelovej priepasti a ani nespievali Prší, prší. A že by sa pridali. Nevideli ani posilovacie hrazdy neandrtálcov a trblietajúce sa kvapôčky vody na stenách. Stretol som ich až v neandrtálskej jaskyni Kulna. Tam nám pustili film ako pravekí ľudia lovili mamuta. Tam mladšiu chytila panika, keď videla mamuta. Potom popri vykopávkach a figurínach sme vyšli von do horúčavy. Popri Malej priepasti. Menšia sa spýtala, že prečo je tam diera, keď v nej nebývali pračloveci. Vracali sme sa teda s5. Vo Vyškove sme sa motali a hľadali niečo na jedenie. Suché rohlíky alebo žemle baby odmietali. Tak som potom kdesi pri zámku blízko centra zaparkoval. Hneď do najbližšej reštiky U piráta. Čašníci uťahaní z tepla ako hovorí polovička "uplastovaní " sa neprethli. Vnútri o stupeň nižšie ako vonku. Nevedomky sme si sadli do fajčiarskej zóny. Ono väčšia časť podniku rozmaznávala huličov. Našťastie nik taký sa neukázal. Objednali sme si cestoviny, baby Lasagne. Ťažký priemer. Keď do lasagni dá kuchár vajce... Kuracie mäso jak z vývarovne v robote. A všade ten prekliaty syr na vrch. Nechal som tam 500 kačeniek. Ešte sme sa prešli kúsok na námestie na zmrzlinu. Tiež žiadny zázrak. Ja som mal niečo medzi jogurtovou a sorbetom v podobe kúskov ľadu. Mladšia punčovú s príchuťou dámskych voňaviek. Tak bola umelá. Aj sme ju vyhodili napokon. Na námestí to rozbalila podpriemerná dychovka. Spevák hrozne skučal. Jednoducho idylka malého, strediskového mestečka. Info centrum zavreté. Potom sme už len upaľovali domov.
I keď výlet bol krátky, veľa sme toho prešli a pomaly sa z nás stanú jaskyniari. Baby sa behom týždňa z chorôb vystrábili. I keby sme ostali, bolo horúco a kúpať by sme sa nešli. No a staršia má doteraz panicku hrôzu s ôs. Len sa k nej priblíži. Neskôr sme sa dozvedeli, kde tie ku...vy mali hniezdo. Jedni chalani ich vykutrali spoza stavbárskych buniek. To bolo potom pri Punkve divadlo, satanom sa nestalo nič, ale žihadla schytali iní.

Patince 2

Tento rok sme sa rozhodli nechať more plávať bez nás. Tak sme šli užiť si do welness. Honosne to znie, honosne aj stojí. Predražené úniky za lacnými snami. Radosť najväčšiu mali hlavne deti.
Štvrtok

Malá šla ráno na odber krvi na imunoalg. Behal som po meste ako ťava na diaľnici so zdravotnou kartou. A zbytočne. Kým som sa tam dostal, už nebola treba. Mala totiž zaznam z gastro pobytu. Na obed sme dojedali, čo komora dala. Stále sme sa akosi motali a vyrazili krátko pred 13h. Šiel som po diaľnici až k Seredi. Odtiaľ potom na Sládkovičovo. Baby potiaľto spali. No tam sa prerába betonóva cesta. Je to fajn, lebo bola ako tankodrom, no nevedel som o tom (ani navigácia). Mali sme namierené do Jelky. Lenže teraz kade? Obchádzka viedla na Senec. Tak som zastavil pri akomsi vodnom zdroji. Ako pri každom, i tu bolo smetisko. Naštartoval som navigáciu, nech ma z toho dostane. Baby sa zatiaľ "vypišali". Vycúval som von a v tom sa mi rozsvietili oranžové kontrolky. S tým sa dá ísť, ale zasa som zastavil a vypol zapol auto. Potom bol kľud. Trielili sme teda do Jelky. Domové nekonečno. Až kdesi za tým je Némethov mlyn. Stojí roky rokúce na viac menej pôvodnom mieste (predtým bol na druhom brehu). Je tam i skanzen, ale spustnutý. Poloslepý mlynár tak akurát pokosí trávu, sem tam pretočí súkolesia mlyna. Zaprášené sejačky, kosačky, rozpadnutý holubník a úle.  Sú tam 3 občerstvenia, 2 aj fungovali. Obďaleč malý jazdecký areál a piknikový piko priestor. Mlyn navštevuje v lete veľa ľudí. Má tri poschodia. Na spodnom sa sypalo žito, hore múka do vriec a na samom vrchu bola prachová komôrka. Vodu zadržiavala hrádza. Tok bol usmernený na mlyn. Pred sebou mal koly, ktoré chytali veľké naplaveniny. Naposledy si "zamlel" niekedy v r.1951. Pustol 20 rokov, potom ho rekonštruovali a po revolúcií o5. Chvíľu sme si posedeli za reštikou. Všade Maďari. Mlynár, barmanka, hostia. Vyrazili sme na Dunajskú Stredu. Vojtechovce, Blahová ako mena ženiných kolegýň. Zle namierená polievačka nám umyla auto. Od Dunaszerdahely samé kamióny. Vo Veľkom Mederi autu predo mnou odpadlo ľavé predné koleso. Čap prerazil olejovú nádrž. Ešte som ho obišiel. Chceli sme sa zastaviť v komárňanskej pevnosti. No na to ako sú všade pútače, je otvorená 3x za deň. Takže smola. Ale v okolí sú aj iné pevnosti prístupné celý deň. O tom sme vtedy nevedeli. Blbá je stopka pri výjazde z parkoviska na kopci. Škola rozbiehania, smrad po spálených gumách po mne zostal. Ešte krátky "pit stop" na palivo. Potom už len do Wellnes. Izbu máme tentoraz na konci hotela v pristavenom pavilóne B. Nie je tu vaňa a centrálna klimatizácia, ale osobitne ladená. A stravujeme sa v hornej reštike. Máme orientáciu ako minule. Na kúpalisko. Pod nami v jazierku parkuje sumec. Len fúzy mu trčia ako Herculovi Poirtovi. Je nás tu v hoteli veľa. Pánbičkarská TV Lux tu zažíva rodinné pobyty. Omše, adorácie, prednesy o rodine. Označení sú extra červenými prúžkami. Tak teda vybalili sme si. Po večeri, kde nás baby privádzali do zúfalstva, nič nejedli iba chlieb s vajcom, boli na slabú hodinku v detskom kútiku. Chodí tu delfín Flipper. Baby sa pýtali, kde ma Opachu, či ako sa volá. Dievčence od animátoriek nevedeli, že je to Flippyho kámoš. Nemohli chýbať ani animačné odrhovačky. O 20h už bolo neskoro na kúpanie. Pozerali Minimax.
Piatok
O5 nejedli raňajky. Hlavne staršia. Jedna rodinka svätuškárov vykradla chladničku. Že šak je to tam, tak prečo si nedať? Budú prekvapkaní. Sumec je stále pod oknom. Sem tam zamrví fúzami. Samí mravec chodia. Mravce chovajú. "Tá špina vodu nedala spraviť" ako reve Meliško. V izbe sa prechádzaju mravce. Otázka dňa: "Dá sa tlieskať pod vodou?" Už sme sa aj kúpali. S mladšou som skúsil ísť von. Fakt len skúsil. Fúka studený vietor. Pred obedom sme sa rozhodli ísť do Ostrihomu. Cesta je taka uspávacia. Rovina a pár dedín. Zaparkoval som pri Lidl. Kúpili sme si niečo na obed. Cez akože promenádu, čo bol val, sme išli k mostu Márie Valérie. Promenáda je totiž na druhej strane mosta. Takto sme si predĺžili cestu k bazilike. Žena nadáva, ja idem na prieskum, či vôbec dôjdeme k tomu mostu. V zmenárni sme sa pýtali, či sa dá platiť kartou resp. Eur. Dá. Na moste je dokonca parkovisko. Tak sme teda popri daňovom úrade vykročili k bazilike, či katedrále alebo ako tomu hovoria. Na maďarskej strane je tiež dáke malé parkovisko. Prichádzali sme ku katedrále zo zadnej strany ponad rameno Dunaja, popri múzeu kresťanstva a zrazu... ľudia pred nami zmizli. Oproti reštike sú úzke schody, kde všetci miznú. Na pocit pôsobia skôr ako hajzle. Stúpame prudkými schodmi s výhľadom na Dunaj. To ešte netušíme koľko nás ich čaká. Cez tajné dvere v hradbách prehupneme až na zadné nádvorie. Vľavo sa týči socha sv. Ištvána királyho. Obídeme baziliku zo zadu. Je tam vchod. Do chrámu je vstup zdarma, no hore na kupolu alebo do hrobky sa platí. Predavačke sa snažím vysvetliť, že chceme vidieť všetko. Suma mi nesedí. Predá nám lístky len na kupolu. Vraciam sa s5 k pokladni a vysvetľujem, čo sme chceli. Volá dakde. Potom hovorí, že sme platili kartou a lístky nejdú späť. Našťastie ich odkúpi chlapík za nami. Potom ešte robím tlmočníka, lebo chlap si dokupuje ďalšie. Sme o5 na konci rady. Tentoraz máme tlmočníkov z maďarčiny. Konečne dostávame lístky. Chrám je obrovský, kopec malých oltárikov vôkol. Za hlavným je najväčší obraz na svete. Má 13m. Obrátim hlavu a za mnou je veľký 140 registrový organ so 6000 píšťalami. Ani sa nečudujem, že je v nekonečnej rekonštrukcii. Jeho píšťaly (najväčšia má 6m) trčia vysoko ako antény cirkvi. Vpravo sú vo vitríne lebky akýchsi mučeníkov. Nad hlavou mám presvetlenú  kupolu, kde je 2m veľkými písmenami čosi o nanebovzatí Panny Márie. Ideme k zlatému pokladu. To už cez turniket. Zhodím pritom prospekty. Teta mi posunkami ukazuje zákaz fotenia. Za vitrínami je najväčší poklad Maďarov. Pri tom pohľade na zlaté kríže, palice, misky pôsobí dnešná cirkev chudobne. Ale vraj len na oko. Skrývajú to. Brokátové kňazské rúcha (jedno i z trónu Mateja Korvína), mitry. Prejdeme to a ideme hore do panoramatickej miestnosti. Je tam bar a výhliadka za osratým sklom. Napijeme sa pri akejsi krypte. V miestnosti je aj model celého areálu. Stúpame železnými točitými schodmi k stĺporadiu nesúcemu kupolu. Mysleli sme, že vyššie už nepôjdeme. No na východnej strane zastavujeme. Chlap za retiazkou nás nepustí. Jeden Rus obdivuje nebeské oči mladšej. Čakáme. Vychádzajú ľudia z vrchu. Potom uzučkými schodmi ideme hore. Ktosi prisvecuje mobilom. Ideme v čele. Ocitáme sa pod kupolou. Ako v seriáli Stephena Kinga. Chlapík nás smeruje von. Fúka jak zadarmo. Panoramaticky výhľad je v super. Vďaka chladnému počasiu je vidieť na 50 -60km. Sútok Hrona, pohorie Burda, na opačnej strane Ostrihom, Dorog, Podunajská nížina. Mravčeky sa dolu pohybuju pred chrámom. Staršia veľmi opatrne schádza dolu. Rusi za nami si spievajú. Konečne sme dolu. Druhou vežičkou schádzame až do chrámu. A schádzame ďalej do krypty, ďalších vyše 50 schodov. Sú tam zabetonovaní uhorskí biskupi a kardináli. Nápad na túto megastavbu-baziliku skrsol v slovenskej hlavičke A.Rudnay-a z Považan. Jeho nenápadný rodný dom obrastený brečtanom nepripomína teda slávneho rodáka. Ale v krypte mu svätuškári nezabudli položiť veniec. Ovešaná vencami a stuhami je tiež krypta kontroverzného maďar. kardinála J. Mindszentyho. Nie všetko je prístupné. Tí menej slávni majú kľud. Je tu chladno, a tak stúpame hore. Vyjdeme pred baziliku. Ktosi v kostýme chudobného šľachtica hrá na zobcovej flaute. Začujem A je to aj Mozarta. Hneď sa pri nás staví cigán a ponúka opasky. Prepne aj na slovenčinu. Odmietame. Cez to všetko sa nájde slovač, čo kúpi 2. Po prejdeni 600 schodov odpočívame na lavičke pred bazilikou. Baby majú dosť energie na skákanie po betónových stĺpoch. Zo štúrovského kúpaliska chodí červený vláčik k bazilike. Aj so sprievodcom to trvá asi 2h. Nie je to zlý nápad. Nám nezostáva nič iné len klesať do uličiek Ostrihomu, potom cez most, kde zdravíme výletnú loď. Na moste vraj fúka aj keď nikde inde nie. Už ideme priamo po ceste k autu. Nudnou cestou k hotelu. Na večeru baby jedia lepšie. Asi preto, že cigáni hrali pri večeri. Mne to ich vŕzukanie akosi neladilo. Ani som toho veľa nezjedol. Romantické večerné kúpanie. Sviečky, lupienky ruží a ja s deťmi. Polovička oddychuje na izbe. Do polnoci je na kúpalisku diskotéka. A v našom meste horí krčma.
Sobota
Kvákaju v jazere žabiaci každú noc. Kto kváka najhlasnejšie priláka samičku. No, aspoň žerú komáre. Je v noci teplo. Ráno si všimneme "pepíkov", ktorí odchádzajú z raňajok s plnými vreckami. Cez deň ich vidíme ládovať sa. Skúšame doobeda vodu vonku, ale je chladná. Parkujeme uteráky vo vnútri. Na poludnie vyzdvihujem palubné lístky na loď. Chvíľa oddychu na izbe. Pred pol druhou čakáme pred hotelom na odvoz do prístavu Marina. Prevádzkar to spočítal na 3 otočky zodratého vanu. Vodič sa otočí síce 3x, no my ideme poslední, nadratí v aute ako v haringy. Víta nás kapitán a barman. Vyrážame na starej zrenovovanej bárke zo šesťdesiatych rokov. Prišli sme poslední a nemáme miesto na hornej palube. Ideme smerom k moru od kilometra 1750, teda dolu prúdom. Popri ostrove kormoránov, žiadnych nevidíme. Je to škodná a chránená. Ako naši politici. Po polhodine sa otáčame s5. Stretávame sa s ukrajinským vlečným rekmorkérom. Deti môžu ísť riadiť loď, krútiť kormidlom. Idem s nimi do kormidelne. Otravujem kapitána priblblými otázkami typu či má loď autopilota, ako vie kade sa má plaviť atď. Lodníci ostentatívne čakajú dolu. Každá dostane diplom, kapitán je šťastný, že sa nás zbavil. Obieha nás nemecká výletna loď. Pristávame. Myslel som, že pôjdeme aj ku Komárnu. Nuž, čo chcem zadarmo. Poobede skúšame o5 vonkajšie bazény. Tentoraz je aspoň v relaxačnom ako tak teplá voda. Staršia však stále chce ísť do vnútra. Jedine ona sa šmýka na hadovi, čo nám už lezie pekne na nervy. Ja neskôr skúšam tobogány v zadnej časti kúpaliska. V podstate je to predná časť. Neskôr nalákam aj ostatných. No počasie sa kazí a pribúdajú mraky. Staršia sa neskôr odváži na vlnu. Najprv so mnou, potom už aj sama. Ja som si na kamikadze oškrel lakte. Nie je to kĺzačka na dlhodobé užívanie. Mamina s mladšou idú do detského. Dcérka to komentuje: "To mám ísť do toho dosadzováka?" (dosadzovák je bazén na usadzovanie kalu na čističke odpd. vôd). Slnko sa schová za mraky a balíme to. Na večeri sa melioratívne povedané prejem. Smejeme sa na rezervovanom stole pre zamilovaný parik. To bude romantikuš pri pištiacich deckách. Dávame si 2dcl rulandského. Ideme sa prejsť tentoraz do živej časti, nie ako minule do mesta duchov. Väčšinou "pepíci". Ozýva sa spev, vpredu to žije. Maďarská kapela to rozbalila v reštike Rustica. Baby chcú ísť chytať malé rybičky. Hlúpy nápad im vyhovorím. Baví ich tiež pípanim otvárať dvere na izbe. Staršia uteká prvá, zavrie a za ňou mladšia s nami. Žene som natrel ubolené nohy sprcháčom namiesto telovým mliekom. Tá sa ráno čudovala, prečo jej penia nohy.
Nedeľa
Ťažko sa vstáva. V noci bolo teplo. Každé ráno ma trápi nádcha. Dnes vlastne stále. Asi som prechladol. Na raňajkách su nové učnice. Nie zrovna sympošky. I kopa nových tvári. Utekám fotiť komplex. Detský vnútorný vypustený a vydrží mu to chvalabohu do obeda. Káva sa vraj nedá piť. Po raňajkách sa idem s babami kúpať, mama balí. Hľadáme si vonku miesto. Nemáme deku, tak veci bachnem len tak na zem. Staršia začína "trucingérovať" a sedí pri bazénoch. Mladšia sa bojí sama plávať. Kde nedosiahne, drží sa sťa kliešť. Ja sa uškrňam nad veľrybou váľajúcou sa na bazénovom múriku. To by bola bomba leta. Prichádza mamina. Tej je aj v relaxačnom bazéne s 32° vodou zima. Presúvame sa na izbu a berieme veci do auta. Ideme sa odubytovať na recepciu. Uvítaci nápoj sme nevyužili ponúka nám na výmenu kávu. Napokon ani to sme nevyužili. Meníme náramky za čierne. Máme ešte tak 3h k dobru na využitie všetkých bazénov. Presúvame sa na lehátka. Trocha sa očápeme a baby pýtajú jesť. Ideme do hotelového baru. Hodinu čakáme na palacinky a gyros. Keď to chceme stornovať, objaví sa jedlo pred nami. Normálne na nás zabudli. Neboli by sme prví. Prevádzkar v smútočnom bol už rušiť nejednu objednávku. Nechápem prečo je v čiernom v 30°. Pán dôležitý? Čas nás tlačí, nahádžeme do seba obed. Baby sa omočia vo vnútri, ja idem do kľudového bazéna na 5-6 min. a prášime domov. Zastavujeme v Nitre u ženinho brata. Dáme si výborné palacinky hami-papi a trielime domov. Staršej sa páčil tobogan vlna, hoci dnes sa bála, mladšej vnútorný bazén, mame izba a tieň, mne komín na teplarni v Štúrove. Opálil som sa ako som sa natrel sám krémom. Na chrbte mam akýsi bledý trojuholník. Odpočinuli sme si a veru by sme tam boli aj dlhšie. Stráááášne sa nám nechce ísť do práce.

Gastrofestival

Začalo to nenápadne. Asi týždeň bolelo malú bruško. Zo soboty na nedeľu sme zažili jazdu divokou noc. Vracanie a neskôr hnačky. Polihovala. V nedeľu poobede sme šli na pohotovosť. Nepríjmala už ani vodu. Poslal nás doktor domov s tým, že jej máme dávať Dithiaden na skľudnenie žalúdka. V pondelok sme šli našej detskej lekárke. Tá skontrolovala moč a už aj volala do nemocnice. Mama sa tak nedobrovoľne ocitla s mladšou v nemocnici. Podozrenie na rotavírus. Začali do nej liať fyziologické kokteily a bohvie čo ešte. Z prstov jej brali stále krv. Cikali vraj do striekačky. Ja som šiel do roboty. Len na dva dni. Práve počas návštevy nemocnice to začalo u staršej vyvrhnutím obeda. Už aj sme sa pratali. A v stredu bola už "grogy". Ale zostali sme zatiaľ doma. Z horúčky sa dostala, zdalo sa, že to prekoná. No prišiel štvrtok a nevstala z postele. Bol som vyzdvihnúť baby v nemocnici. Potvrdil sa rotavírus. Ošetrujúca lekárka váhala, či má vypísať PN žene. Nakoniec ju s nevôľou napísala, nakoniec aj tak zle. My sme poobede váhali, či ísť na pohotovosť. Fosilis, ktorí tam slúžia nič nepredpisujú, nič neurčujú. Vyčkali sme do rána. Aspoň si žena odpočinula, lebo v nemocnici sú od 5h hore. A to netušila, čo ju ešte čaká. Kontrola moču u lekárky na 4 *.  To je ešte horšia dehydratácia ako u mladšej. Takže mama o5 do nemocnice so staršou. O5 si zaistila víkendový pobyt na nemocničnom lôžku. Nevedela, či má plakať alebo smiať sa. Sestričky na oddelení sa jej smiali. Dostali tú istú izbu, tú istú posteľ, tú istú stravu. Kuracie mäso so zemiakmi a mrkvou. Bez chuti. Dva dni sa to dalo jesť, potom už s nechuťou odtláčali plný tanier. Na prinesené krosanty sa vrhli ako modelka na boj s kilami. Ja som na tom s obedmi nebol lepšie. Za ten jeden deň, čo bola mama doma uvarila kuracie s mrkvou a ... ryžou. Iróniou bolo, keď mi to isté doniesla v nedeľu svokra. Zaťal som zuby. Z týždňového pobytu medzi vírusmi, bacilmi, mikróbami a podobnou črevnou mikroflórou už aj u maminy sa začala prejavovať viróza. Baby majú teraz diétu a ja s nimi, keďže sú v presile. V škole vypukla panika, o ktorú sa postaral pán riaditeľ. Pritom dcérka zostala doma, príde si už len pre vysvedčenie.
Akoby napísala Halina Pawlovská: Vírus to je hnačiek veľa,
                                                          všetko von, nič do tela.
                                                          Teraz si dávať treba smektu,
                                                           neradno sa špárať v rektu.

Knihy vs. filmové spracovanie 17

Kniha na aktuálnu tému buzíkov a ich problémov Domov na konci sveta. Film sa u nás objavil pod názvom Traja do páru. Vo filme sa Bobbyho otec upáli cigaretou, s ktorou zaspí. Táto scéna je tam vymyslená. Johnatanov otec zasa umrie na infarkt. To zasa vo filme nie je. Neobjavuje sa tam postava bukvy Erika a témy AIDS. Celkovo film pripadá nemastný, neslaný. Akosi som nepochopil odkaz. Kniha je v tomto jasná.
Šarlátové písmeno je útla knižka, ktorá donekonečna omieľa jednu vec. Režisér R. Joffe preto mal čo vymýšľať, aby sa vtesnal do 2h. Je to len voľná adaptácia prvého amerického románu. Indiáni v knihe vôbec nie sú, takže ani Hesterinho muža nezaujmú. Farár sa nechodí kúpať na nový Hesterin pozemok atď. V podstate je film celkom iný, len myšlienky, odraz tej puritánskej doby je spoločný s knihou.

Chlapec v pruhovanom pyžame. Jednoduchá  knižôčka J. Boyne-a s veľkým odkazom a mementom. Do filmového pásu ju pretavil v r.2008 r. M.Herman.   Možno by sa dalo vyťažiť viac a film by mohol byt veľkolepé dielo. Knižka to priam núka. Film začína inak ako kniha povýšením Brunovho otca a oslavou. Scéna pohrebu Brunovej starej mamy je vymyslená. Smuel si nezoberie koláč od Bruna, ale kus kuraťa. Vo filme nemá ostrihané vlasy, ale v knihe kvôli všiam áno. V knihe sa otec ani mama nikdy nedozvedia ako Bruno skončil. Jednoducho zmizne.
Ďalšou, v súčasnosti obľúbený žáner zlátaniny hororu a romantiky, je kniha Chutná tela od I.Marion-a. Film bol natočený v r.2013 režisérom J.Levine-om pod názvom Mrtví a neklidní. Netuším prečo je iný názov v preklade knihy a iný v preklade filmu. Zombík R bol v knihe počas života nejaký manžér. Bol v obleku. Vo filme je v mikine a bol nezamestnaný. Film trvá nejakých 90min. Preto nejaké tie scény z knihy tam chýbajú. Napr. prvá návšteva mŕtvol v meste. R mal dokonca na letisku rodinu s deťmi. To vo filme nie je. Nie je tam ani prechádzka R s Juliou a kamoškou po meste živých. Záverečný boj s kostlivcami má v knihe šťavu a spád. Vo filme je to akosi rýchlo odbyté a pomleté, bez nejakého veľkého napätia. Čo je vo filme navyše je spomienka na Perryho otca. V čom sa odlišuje film od knihy? R býval v inom lietadle, jazdil na inom aute BMW a Mercedes v knihe (to je asi o sponzoroch filmu a knihy). Mesto živých je za hradbami, v knihe na štadióne. R sa dostane do tohto mesta inak. Záver je úplne iný. R s Júliou neutekajú pred kostlivcami (v knihe pred armádou) a neskáču zo štadióna do vody (skáču do šachty). Juliin otec v knihe zomiera pádom zo strechy, vo filme táto scéna nie je a on si uvedomí, že zombíci sa menia. V tomto prípade sa oplatí skôr čítať knihu. Tá je akčnejšia. Škoda, že režisér nepreniesol viac scén do filmu.