Rodinka užasnutých O5 na výlete

Keď už sme malým zaobstarali pasy, radi by sme to využili. Tak sme si naplánovali výlet do Rakúska. Najprv sme chceli ísť do malého Disneylandu pri Neziderskom jazere, ale chladné počasie nám v tom zabránilo. Rozhodli sme sa pre návštevu Zoo vo Viedni a prípadne Prátru. Pri nás vedúci tam hore musí váľať smiechom. Ako vždy, keď niečo plánujeme. Keď sa už zdalo, že vyjde počasie, drahú rozbolel mŕtvy zub. Nepýtajte sa ako je to možné. Už to tam má vykuchané, ale stále cíti bolesť. Možno fantómovú, čert ho vie. Keďže ju to bolelo aj nebolelo, s novou škatuľkou Ibalginu sme vo štvrtok poobede vyrazili s tortou vzadu a kočíkom vpredu pred babami (čo im po chvíli vadilo). Prišli sme k tete žijúcej poblíž Hovadova (Bratislavy). Už sa na naše stravné návyky pripravila a mala len kuracinu. Po večeri sme povyprávali, naučili sa púšťať sprchu, baby naštvali psa (neskôr im to vrátil) a pobrali sa do perín. Deti nezaspali, kým neprišla mama. Ráno pred 7h už boli hore. Mali sme pred sebou náročný deň. Najprv autom do "Petržky" na stanicu. Tam sa mamine ozvala káva v bruchu a tlačila sa von na dvakrát. Nebola sama, vo vlaku sa pridala nejaká pani a zvýšila počet návštev vecka na tri. Vlak stál z počiatku pri každej vrtuli, pred Viedňou ubudli a už sme stále nestáli. Buduje sa megalomanská hlavná stanica a megalomansky sa po vystúpení obchádza cestou k metru. Okolo, dole, dole a nakoniec ešte raz dole. Lístky na metro sa kupujú u druhého a cvakajú sa hneď pri vstupe. Ale načo, keď tam nie sú vráta, že? Tak sme sa do ZOO viezli prakticky načierno. V ZOO to žene vŕtalo spolu s občasnou bolesťou zubu v hlave a potom sme si ich teda označili. Počasie sa umúdrilo a vykuklo hrejivé slniečko. ZOO v Schonbrunn je európska špička. Rakušáci jednoducho vedia ako na to a čo za to. A my sme vedeli prečo. Strávili sme tam pol dňa. Bez krokodílov(neukázali sa), rysov (neukázali sme sa my) a s húkajúcimi gibonmi. Staršej sme sa spýtali, čo sa jej najviac páčilo. Odpoveď bola "mravce". Tak my cestujeme takmer 200km to známej ZOO, aby sme videli nevidené a ona povie takúto hlášku. To sme mohli pozerať na mravce u babky na záhrade.  Mladšia si ešte dala "šlofíka" v parku a nasadli sme o5 do metra. Ešte nebolo tak neskoro, a tak sme prestúpili na linku k Prátru. U Araba sme si kúpili za slovenské euro viedenské magnetky vyrobené v Číne. Aj to je globalizácia. Tam sme horko ťažko našli kolotoče pre malé deti. Väčšinou sú tam somariny pre puberťákov. Na jeden sa posadila aj mamina. Krútil sa síce len v 3 metroch, ale po 15 kolách už mamu obchádzala nausea. Ešte sme našli v zastrčenom kúte vláčik. Chlapík obsluhoval asi 5 ďalších kolotočov, tak lietal ako handra medzi nimi. Čudujem sa vôbec, že toto je výnosný podnik. Čas nás tlačil, takže sme sa museli hnúť s5. Ako tie magnetky si nás pritiahol XXL langoš. Naša nenažranosť nám pokazila zvyšok výletu. Postavili sme sa do radu. Stará predavačka s uchom na mobile "tempom", ktorým by jej Peťo Sagan zaiste závidel prenášala ten langoš ako preťažená helikoptéra na desať krát. Kašlali sme na to, staršiu som si dal na plecia a švihali sme k metru. Už pred stanicou som vedel, že nestihneme. Skúsili sme to, ale tým že stavbu treba obchádzať sme prišli o 3 minúty neskôr. Tak sme čakali hodinu na ďalší. Hľadanie jedla sa zmenilo na zúfalé hľadanie plyšovej pandy. Ostali sme hladní a bez plyšáka. Nervní a urevaní sme nastúpili konečne na vlak. Tam bolesť za pandou zmierňovali malí spolucestujúci, praví "prešpuráci" (vedeli maďarsky, nemecky a slovensky). K tete sme dorazili pomerne neskoro. Neskorá večera, neskoré zaspávanie, ťažko všetkým. Ujo dokonca ležal s malými, aby spali. Ja som ukľudňoval takmer do polnoci náhly výbuch alergickej nádchy. Ráno sme si akože pospali dlhšie. Psi pomsta prišla nečakane, keď si privlastnila jediného plyšáka, čo sme ešte mali. Naháňal som hafana po dome ako piraňa vo viedenskom akváriu. ani ľsťou som ho nedostal. Až v nestráženej chvíli. Boli sme ešte pozrieť priateľov zo školy, najedli sa v "Mekáči". Ostalo aj na večeru. Jednotka nudy v obchodnom centre je "šoping" za hodinu, ktorý predviedla iba moja polovička. Ja som unavený sledoval deti na ihrisku. Cestou s5 sme sa zastavili ešte na tigrej oáze pri Senci. Majú tam 29 sibírskych tigrov a tri levy. Neviem si predstaviť hladkať 400 kilového tigra najmä, keď vyskočil po malej a druhý ma chcel označkovať ako súčasť teritória. Mám rád adrenalín, ale toto nemusím. Rozruch spôsobila roztržka medzi zvermi, najmä potom, čo jeden ostal v kŕčoch ležať. Nuž tigre sú samotáre a mladé si už asi liezli na nervy. Niečo na ukľudnenie bolo zabalené v kuse mäsa. My sme baby zabalili do auta a hranolkov a vyrazili už definitívne domov. 
Aj auto si bude pamätať výlet počtom škrabancov na zadnom nárazníku. To je to časté parkovanie a otáčanie u tety.

Tapetovanie

Ako som písal predtým, čakalo nás tapetovanie jednej steny v obývačke. Po nehoráznej ponuke jedného majstra" Spravím vám to za 70 éčiek", sme to zobrali do vlastných rúk. Malé sme pre istotu "odlifrovali" babke. Vodováhu od deda, plech na rezanie z roboty, inštruktážne video z youtube a aj tapety bolo dosť, mohli sme začať. Najskôr som si naznačil akože rovnú zvislú čiaru. Tú som ešte posúval o 2cm ďalej. Aj sa mi zdala, že je príliš rovná. Na konečnom výsledku to nie je veľmi badať. Potom sme si narezali jednotlivé kusy. Zarobili sme lepidlo. Asi som to do lavŕa nemal hupnúť naraz, lebo sa nám vytvorili hrudky. Žena tomu hovorí "glocky". Nagebril som stenu a pekne očíslované tapety sme začali lepiť. Už štvrtá v poradí nevychádzala na výšku. Stena nagebrená. Rýchlo voľajako odrezať druhú. Potom sme rezali znova kratšie tapety nad dverami. Orezanie okolo zárubne celkom nevyšlo. Žena to nadlepovala kúskami. Druhýkrát budeme chytrejší a zrežeme to inak, širšie a nazančíme si čiarou rez. Za dverami sme nalepili už len zbytky, tam sme sa už s tým nehrali. Ani lištu som nedal dolu. Paradoxne to tam vyzerá tuším najlepšie. Pri celkovom pohľade vyzerá stena dobre, detaily si netreba všímať. Odviedli sme slušnú robotu, pri ktorej sa ani majster nemusí hanbiť.

Lednice

S našim výletom do tohto krásneho miesta na Morave to vyzeralo spočiatku všeliako. Menšia mala virózu, predpoveď počasia tiež nevyzerala sľubne. Ale išli sme. Vyrazili sme v stredu hneď ako nám
to ratolesti dovolili. Najprv som čapoval na pumpe. Zasvinil som si aj sklá a mohli sme ísť. Navigácia ma stále ťahala domo, d východzieho bodu. Zasa. Po Hodonín cesta prebiehala hladko. Potom prišla na menšiu kríza. Išiel som cez Bŕeclav, čo e sice kratšie, ale cez 3 semafóry určite nie rýchlejšie. Pred 11h sme sa s revom dotrmácali priamo na parkovisko penziónu. Robí tam celá rodina. Pani domáca kočíkovala asi polročné dieťa a ďalšie čakala. To je rýchlosť! ďalšia dcérka Markítka nás oboznamovala s ihriskom. Zaplatil som len na jednu noc (predpoveď neveštila nič dobré). s tým, že uvidíme ráno. Hneď sme aj vyrazili do parku. Penzión Harmonie má  perfektnú polohu. Prešli sme cez rozkvitnutú záhradu a boli sme v zámockom parku. Prírodu ani zámok opisovať netreba. Len vidieť a cítiť. Poblíž boli sokoliari. Blížilo sa obedné predstavenie, nasupení dravci čakali na korisť. Vraj, keď sa nebude vystúpenie páčiť, nemusíte platiť nič. No platilo sa vopred. Kto by sa chcel potom hádať. Cestou sme ešte stretli zopár chlapíkov s vtákmi na pleciach. Unudený orol a ospalá sova. Ja som mal na pleciach ťažsiu a unudenejšiu malú, ktorá na konci dňa vážila tonu. Prišiel jej čas obedňajšieho šlofíka. Musel som nájsť kľudnú cestu a uspať ju. Monotónne hmkanie pomáhaj mi. Nezastavovať, ísť. Podarilo sa a cestou k Minaretu zaspala aspoň na 20min. Pri Minarete sme sa najedli divných párkov s čudne chutiacim chrenom a samozrejme s veľkým množstvom horčice na zasýtenie. Väčšinou sa dá platiť Eur, no každý si prepočítava kurz ako sa mu hodí, od ruky. Zdolali sme vyše 300 schodov Minaretu, pokochali sa výhľadom na "mimozemské" obrazce v tráve a odpočinuli si na lúke. Deti mali ešte stále silu hrať sa s loptou. Pred 15h sme sa nalodili na malú lodičku smerom k Janovmu hradu. Kapitán meškal, neodkladný horor. Žene prišlo už pri jemnučkom kymácaní zle.A to voda tečie v ramene ospanlivo, ako tá sova, 1 kubík za sekundu. Príroda a rybári nám ukázali svoje bohatstvá. Ja svoje encyklopedické bohatsvo, keď som kačku nazval bobrom a zubáča šťukou. "Došmodrchali" sme sa k romantickej zrúcanine okupovanej hordami výletníkov. Prevažne cyklistov. Decká sa vybláznili na ihrisku, zopár fotiek močiarnych bludičiek a mohli sme šlapať s5. Cez park sme si cestu predĺžili, kratšie by to bolo po asfaltke. Tak som mohol aspoň vidieť nehybného bociana so všetkých uhlov. Malá zaspala a tak som 1t prenášal ďalších 15 min. Pekný park, ale hladný ako pes som to nevydržal a šiel do penziónu. Na večeru sme si dali halušky, teda noky po moravsky. Deťom suché, mali dietu. Typickí Slováci na dovolenke. Spláchli sme to 2dcl moravské bieleho vína Muller Thurgau. Pred večerným sprchovaním sme museli zahriať potrubie a nechať vodu pustenú 5min, aby docestovala teplá. Zistili sme, že malá si vie už aj odomknúť dvere, nie len otvoriť. Mali sme ťažkú noc. Malá padala do medzery medzi postelami a stále bola hore. A my spolu s ňou. Zobudili sme sa do uplakaného rána. Raňajky v penzióne boli iba pre nás. Naše malé to bohužiaľ nedocenili a skôr ich lákal domček s hračkami. Takže sme zbalili tašky a, hoci neradi, vypadli do dažďa. Pozreli sme si rytierov, modré salóniky, známe schodi z jedného stromu a s neposlušnými malými odišli. Už sme nemali ani chuť zastavovať sa v nejakej vinotéke. "Víno" som si kúpil pred Senicou za 20Eur. Nechal som sa vyprovokovať a prekročil som o 1km rýchlosť. Domov sme došli po strašnej ceste cez Košariská.