Začali zbierať burgyňu. Ako hovorí naša malá bude viacej na kávičku cukru. Arabi nosia pletené čiapky. Jeseň je pomaly tu. A s jej príchodom je spojený jarmok v mojom rodnom meste. Stánky, chlast, kolotoče, koncerty a jeden koš. Predpoveď počasia hlásila v piatok pekne a teplo, v sobotu pršať. Tak utekám z roboty domov s nápadom, že ideme teraz na jarmok. Drahej sa veľmi nechcelo, ale šli sme. 10min. sme hľadali miesto na parkovanie. Niektorí idioti parkovali priamo v jazdnom pruhu. Napokon sa pri tetinom dome uvoľnilo miesto. A zasa sme hľadali drogériu,
pri ktorej sme sa mali stretnúť s rodinou. Vyšli nám naproti, tak sme sa našli. A rovno na kolotoče. Pri nich sme stretli ďalších členov. Celá "grupa" sme sa začali motať okolo autíčok. Baby si ich vybrali. Na prvý rozstrel sa mladšia so sestrou nedostali. Naháňačka ako kedysi. Usadám po 25-tich rokoch do kokpitu elek. autíčka na strane akože plynového pedálu. Vystupujem a uvolňujem tam miesto dcérke. Nedočiahne na pedál. Tak znova vystupujem, obchádzam auto a sadám ku plynu. Pedál je tam viac menej len formálne. Nejaký enromný účinok nepociťujem. Pohýňame sa. Sem-tam skrútim volant, aby sme nenarazili. Samozrejme sa to väčšinou nedá. Ale veď o tú zábavu ide. Nárazníky su mäkšie ako bývali. Ďalej sa rozdelíme. Ja idem so staršou do strašidelného zámku, mladšia sa vozí dokola na mini bakelitových kamiónoch. Vstupné 2,50Eur na osobu do hradu úbohého ako farma na TV Narkóza. Pri vstupe nás ofučí para ako z papiňáku. Ideme popri umučenom väznovi (kde len chodia na tie trápne nápady?), ktorého si všimnem až keď prejdeme okolo ťažkých gumených závesov, za ktorými sa skrýva. Zabočíme do tmavého bludiska. Absolútna tma. Mám za to, že pokladníčka vypla svetlo, keď vyšli von tí pred nami. Inak mi to nedáva zmysel, prečo je tu tma. Pomaly napredujeme podľa hmatu. Dcérka chce s5, ale tam cesta nevedie.
Prejdeme okolo ďalšieho panáka na elektrickom kresle a sme vonku. Takže dohromady som videl 3 strašidlá a tápal v tme po divne vlniacej sa podlahe. Posledná atrakcia bola horská dráha. Tam som zasa obetoval ja. Doudieraný som sa nekonečne dlho trmácal dookola. Dcérky mali z toho srandu.
Z toho natriasania mi aj vyhladlo. Tak sme šli k stánkom s jedlom. Najprv však na burčák. Ja som si kúpil len fľašu. Stretol som spolužiaka z vysokej školy, chvíľu sme pokecali, ale baby pýtali jesť. Pripáleninou to rozvoniavalo všade, no my by sme radi aj nejakú prílohu okrem zhoreného mäsa, takže prvý stánok sme po chvíli opustili. Postavili sme sa k "Srdiečku". Ironický názov pre mastné a prepálené mäso. To už sa nebezpečne robili chmáry. Pustili sme sa všetci do "cigáňa". Začalo sa blýskať, a tak sme s rukami v žemli a od horčice kupovali ešte trdelníky. Už sa spustil tanec
kvapiek, keď sme kupovali pražené zemiaky skrútené ako veľké vrtáky. Schovali sme sa pod strom. Na malý moment prestalo, ale prebehli sme len po autodráhu. Tam sa baby schovali ako tak pod celtovú striešku. O5 zoslabil dážď a pohli sme sa k autu a zasa pridal na intenzite. Napokon baby ostali pri sídlisku pod stromom a ja som pomedzi kvapky utekal po auto. Kým som k nemu prišiel aj pršať prestalo. Takže deň, keď som si sľuboval jarmočnú to zábavu, skončil fiaskom.
Na druhý deň sme boli pozvaní k obedu. Po ňom sme o5 vyrazili do jarmočných ulíc. Dnes hlásili oblačno, poobede dážď. Bol krásny slnečný deň a mňa tráfal šľak. Týmto pápežsky pozdravujem meteorolgický ústav. O5 sme skončili na autíčkach. Tentoraz inde, kde sa mi zdali rýchlejšie. Ušlo sa mi jedno, čo smutne stálo bokom. Malo na to právo. Pri prudkom zatočení nevládalo a zastavilo. Potom sme sa rozdelili. Mladšia na detskú manéž a staršia so sestrou na Calypso. Už aj tento, kedysi najviac adrenalínový kolotoč, ako som už písal, (pokiaľ neprišla centrifúga) je iný. Akýsi opačný ako za mojich násťročných čias. Najprv cúvne dozadu a preklápa sa ako Citroen na pokazených tlmičoch. Potom sa dvihne hore a roztočí sa. Posledný náš kolotoč boli labute. Klasika, ktorá ešte nevymrela. Povrteli sme sa hore a klesli dolu. Ešte sme sa pristavili pri Boostri, Extreme, Move it atrakciách. Kde je klasické Ruské kolo, centrifúga, to bol hit, alebo húsenková dráha. Kedysi ceny v korunách, dnes rovnaká suma, ale v Eur. So ženou sme sa ešte prešli po jarmoku. Rozvoniavali mi tam maďarské klobásy častejšie ako inokedy. Ale ktovie, čo sa s nimi deje na priamom slnku? Peruánsky indiáni
sa skomercializovali a už ani netancujú. Len pustia muziku z prehrávača a stoja ako pltník za polárnym kruhom. Tie isté stánky na rovnakých miestach. Metalový fanúšik, ostrenie nožov, syry, medovina a handry. Z troch jarmokov, ktoré sú vždy v rovnaký víkend na Slovensku, má tento najlepší kredit. I tohtoročný odišiel do minulosti ako vydarený.
22.9.15
14.9.15
Pridaj svetla, uber kilá.
To bol pokyn pre spolužiaka na stretávke, aby upravil fotky. Nuž, nemládneme, prešli sme komplexnou vizuálnou obmenou. Po 20 rokoch sa zišli mechanici a električky i so sympatickou pani triednou, ktorá si už 2 mesiace šťastne užíva život seniora na Slovensku. Býva v jednom baráku so svojim bývalým žiakom (pochopiteľne nie v jednom byte). Ktosi vytiahol "prezenčku" načmáranú na papier. Dvaja sa nikdy nepodpíšu, neprídu. Ostal pri ich mene len krížik. Poschádzali sme sa i teraz zo všetkých kútov Slovenska a zo všetkých možných povolaní. Dizajnér, opravár chladničiek, predajca podláh, mestský policajt, obch. zástupca, mýtnik. Mechanici sú asi len 6-7. Niektorí, čo boli minule sa neukázali, naopak prišli iní. Jeden zblúdilec dokonca na druhý deň. O5 bola vonku zima ako pred 5 rokmi. Vonku sme teda dlho neposedeli, preplachtili sme sa dovnútra, kde už boli nachstané stoly. Tentoraz sme sa zišli viac menej na mieste činu, v penzióne na letisku. Bar tam nie je veľký. V každom kúte vitrínka so zaprášenými, zabudnutými modelmi mašiniek, po stenách dávne fotografie. A veľká vrtuľa. Vedľa miestnosť so starými leteckými časopismi. Sedeli sme do L. Kým sa ešte aj z nás nestali vrtule, poplatili sme jedlo, pitie (do spoločného chlievika) a cezpoľní i posteľ. Triednu sme obdarovali kyticou. Po stručnom príhovore spolužiaka, organizátora (vraj nie je na podobné reči) nás triedna
upozornila, že ideme do veku, kedy sa nám zdravie pripomenie. No tak na to zdravie sme si pripili. Čakal nás prvý chod jedla. To sa stratilo v hladných bruchách rýchlo. Kým bolo ešte svetlo, spolužiak vybavil otvorenie hangáru a nejaké tie mašiny vytlačili von. Pri dvoch Cesnách sme sa potom zvečnili. Vtipkovali sme, či by sme si tak každú hodinu nespravili podobnú fotku. Akoby sa strácali tváre a v pokorčilej dobe nočnej by zostali na snímke len mašiny, prípadne ovisnutá ruka v objektíve. Zaspomínali sme na školské príhody s profesormi. V škole už nie sú žiadni naši kantori. Ponoriť sa do dejín našej bandy pomohla aj žiacka knižka, ktorú ktosi priniesol. Jeden spolužiak vytiahol dokonca riflovú bundu s naším znakom. Rebelious knights (Rebelujúci rytieri). Takí sme boli. Ako sme sa pýtali telocvikára, prezývaného Štartér, pri behu na čas "Kokóó?" . On to pochopil ako nadávku a tomu najslušnejšiemu, tichému, nevinnému ako baránok boží jednu vypálil. Či na letiace pravítko do hlavy jedného z učitelov. No po tých rokoch sme sa nevedeli zhodnúť, kto bol ten nešťastník. Alebo ako na strojníctve chytil "profák" šajbu a za 5 dostala celá klasa. Na učitelku Kobru s perleťovým náhrdelníkom, ktorá ponúkala hodiny francúzštiny. Ja dodnes nechápem ako som spravil matiku, či fyziku. Vraj nám to vtedy pálio. Nespomínam si, že som sa nejak vehemntne díval do učebníc. Na majstrov, ako sa kšeftovalo so známkami na náradie, ako sme sa ich snažili zavádzať a uľahčiť si robotu. Ako vyletelo cez okno skľučovadlo. Ako sa z neviniatok, ktorým nosili "vychy" na intráku jabĺčka stali galgani. Vypočuli sme si i úsmevné príhody zo života leteckého (máme 2 pilotov, hoci jednému už papiere prepadli). Na stole sa objavila večera v podobe pečených prasacích kúskov. To sme s menšími komplikáciami a na presviedčanie ako tak zvládli. Ale to nebolo všetko. Pre polnocou nachystali studené misy. To už sme len ukusovali ako vegetariánske pirane. A vraj mala byť aj kapustnica. Tej som sa už nedočkal, po polnoci som odišiel. Zaviezol som spolužiaka, ktorý býva po ceste a potom unavený ťahal domov. Ako skonštatoval spolužiak. Sme vyrovnaní, máme usporiadaný život a alkohol už je len doplnok. Rozrástli sa naše rodiny a kilá, šediny a vrásky. Triedna nam popriala, aby sme o ďalších 5 rokov všetci pred ňou takto pekne nastúpili. Nič sa robiť nedá, zídeme sa teda.
upozornila, že ideme do veku, kedy sa nám zdravie pripomenie. No tak na to zdravie sme si pripili. Čakal nás prvý chod jedla. To sa stratilo v hladných bruchách rýchlo. Kým bolo ešte svetlo, spolužiak vybavil otvorenie hangáru a nejaké tie mašiny vytlačili von. Pri dvoch Cesnách sme sa potom zvečnili. Vtipkovali sme, či by sme si tak každú hodinu nespravili podobnú fotku. Akoby sa strácali tváre a v pokorčilej dobe nočnej by zostali na snímke len mašiny, prípadne ovisnutá ruka v objektíve. Zaspomínali sme na školské príhody s profesormi. V škole už nie sú žiadni naši kantori. Ponoriť sa do dejín našej bandy pomohla aj žiacka knižka, ktorú ktosi priniesol. Jeden spolužiak vytiahol dokonca riflovú bundu s naším znakom. Rebelious knights (Rebelujúci rytieri). Takí sme boli. Ako sme sa pýtali telocvikára, prezývaného Štartér, pri behu na čas "Kokóó?" . On to pochopil ako nadávku a tomu najslušnejšiemu, tichému, nevinnému ako baránok boží jednu vypálil. Či na letiace pravítko do hlavy jedného z učitelov. No po tých rokoch sme sa nevedeli zhodnúť, kto bol ten nešťastník. Alebo ako na strojníctve chytil "profák" šajbu a za 5 dostala celá klasa. Na učitelku Kobru s perleťovým náhrdelníkom, ktorá ponúkala hodiny francúzštiny. Ja dodnes nechápem ako som spravil matiku, či fyziku. Vraj nám to vtedy pálio. Nespomínam si, že som sa nejak vehemntne díval do učebníc. Na majstrov, ako sa kšeftovalo so známkami na náradie, ako sme sa ich snažili zavádzať a uľahčiť si robotu. Ako vyletelo cez okno skľučovadlo. Ako sa z neviniatok, ktorým nosili "vychy" na intráku jabĺčka stali galgani. Vypočuli sme si i úsmevné príhody zo života leteckého (máme 2 pilotov, hoci jednému už papiere prepadli). Na stole sa objavila večera v podobe pečených prasacích kúskov. To sme s menšími komplikáciami a na presviedčanie ako tak zvládli. Ale to nebolo všetko. Pre polnocou nachystali studené misy. To už sme len ukusovali ako vegetariánske pirane. A vraj mala byť aj kapustnica. Tej som sa už nedočkal, po polnoci som odišiel. Zaviezol som spolužiaka, ktorý býva po ceste a potom unavený ťahal domov. Ako skonštatoval spolužiak. Sme vyrovnaní, máme usporiadaný život a alkohol už je len doplnok. Rozrástli sa naše rodiny a kilá, šediny a vrásky. Triedna nam popriala, aby sme o ďalších 5 rokov všetci pred ňou takto pekne nastúpili. Nič sa robiť nedá, zídeme sa teda.
8.9.15
Nabitá sobota
Pôvodne ani nerátam, že pôjdeme na letisko, lebo v predpovedi počasia slnečno nehlásia. Našťastie zrážky boli v noci a cez den už len poloblačno. O 11h by mal byť prielet migov, tak prispôsobujeme tomu čas odchodu z domu. Žena zostáva, ju to neintresuje. Na letisku už je ľudí ako na stanici v Mníchove. O 11h sa však na oblohe žiadna mašina neobjaví. Popri obojživelníkoch končíme hneď na šmýkacom hrade. Mladšia sa zvezie párkrát dolu. Stretá tam dávnych kámošov. Medzitým oslovujem spojárov v starých lampasoch, či nemajú tú pravekú výbavu z učilišta. Nie. Môj dedko tam totiž "válčil". Dobre, presúvame sa k lietadlám. Pred týždnom tam nahnali technikov zo základne na Sliači, aby aspoň spojazdnili zopár vrakov na odťah. Tak dnes môžeme na betónovej ploche vidieť dotiahnuté Migy-21. Baby nakúkajú do kabín Turboletu, či Su-22, zapózujú mi na krídle. Ideme potom do hangáru. Tam si posedia v kokpite Mig-23, MiG-21 a staršia i v najmodernejšom MiG-29. To sa nepáči rádoby technikovi v pilotnej kombinéze (alebo vyslúžilec?) a vyháňa nás, že tam nemá čo sedieť. Zahrám debila a ukazujem dolu, či myslí tú mladšiu, ktorá je na zemi. Nie. Frfle, že len sa otočí, už mu tam lezú ľudia. Nemá kvákať. Nedostaneme sme sa do kabíny Delfína. Tam to zasa okupuje rozmaznané primátorové decko. To môže pochopiteľne všetko, veľa a hneď. Vyskúšam si letieť na simulátore L-39 virtuálnych Bielych Albatrosoch. Riadiaca páka je stražne citlivá. Inak je to super mať pedále, plyn, milión "čudlíkov". Prepustím miesto deťom, ale baby nevedia, čo s tým. Sadnú si ešte do kabíny vrtuľníka Mi-2. A vypadneme o5 von. Začnú sa výhliadkové lety na Robinsone z Nitry. V provizórnej ohrade sa prechádzajú koníky. Zamierime k nej. Šarmantné policatky predvádzajú vycvičenosť krásnych hnedých tátošov. Ako sa neboja hluku, zakrytia očí, dymu. Len pred ohňom má ten mladší, Cháron, rešpekt. Napokon horiacu tyč dá, ale zhodí ju. Vrchol vystúpenia je ísť cez dym, hluk a ešte aj cápanie po hrbe. Cvičia ich na zvládanie debilných futbalových "rowdies". Koníky zožnú najväčší aplauz. Po skončení vystúpenia si ich môžu diváci
pohladiť. Medzitým sa chystajú colníci. Predvedie sa psík ňuchajúci drogy. Potom je dynamická ukážka lapania pašerákov. Baby sa zľaknú strelby. Za húkania autá, so spútanými zločincami odchádzajú. Posledné vystúpenie je väzenská stráž. Ťažkoodenci tiež ukludňujú rozvášnených fanúšikov, ale tentoraz idú proti nim so štítmi. Mladšia sa schová za mňa a pýta sa, či tie plastové kryty sú ozajstné. Tiež tam vybehne vlčiak a má problém pustiť skoleného protestanta. Skončí aj táto ukážka a ohlasujú sľubovaný prielet migov až na 13.40h. Máme teda takmer hodinu. Baby idú na trampolíny a skákací hrad. Posilnia sa tiež jablkom a tyčinkou. Mame sa hlásime, nech nás s obedom tak skoro nečaká. Potom za cukríky rozbíjajú dvere. Samozrejme ani len ťuk. Ideme si pozrieť zhabané veci pašerákov. Hadie kože, korytnačí pancier, slonia noha, hračky, handry. Staršia si poťažká samopal AK-58. Má však krátke ruky, takže si musí dať pažbu pod rameno. Toľko sa tam motáme, až dostanú pravítka, puzzle a zasa cukríky od colníkov. Verím tomu, že originál, nie pašované. Posedia si potom v hasičskom aute. Blíži sa čas letovej ukážky, a tak ich naháňam na trávnik. Od západu sa prirútia 2 mig-y z hotovosti. Majú totiž podvesené rakety. Po nejakých prieletoch doprava, dolava, urobia tesný prielet v ose dráhy a dovi. Pomotáme sa ešte v hangári s obrnenými vozidlami, ale to nás už tlačí čas. Jednak čakáme návštevu a potom ja idem na stretávku. Sadneme teda na bicykle a prášime domov. Strávili sme tam 3h, kedy sme sa nenudili a isto by sme tam boli aj dlhšie. Pýtal som sa ako vždy, čo sa im páčilo. Mladšej poletovanie vrtulníka UTAir a koníky. Staršej vraj všetko. Tak budúci rok pôjdeme hádam o5. A možno aj skôr, keď otvorí múzeum svoje brány na jar.
pohladiť. Medzitým sa chystajú colníci. Predvedie sa psík ňuchajúci drogy. Potom je dynamická ukážka lapania pašerákov. Baby sa zľaknú strelby. Za húkania autá, so spútanými zločincami odchádzajú. Posledné vystúpenie je väzenská stráž. Ťažkoodenci tiež ukludňujú rozvášnených fanúšikov, ale tentoraz idú proti nim so štítmi. Mladšia sa schová za mňa a pýta sa, či tie plastové kryty sú ozajstné. Tiež tam vybehne vlčiak a má problém pustiť skoleného protestanta. Skončí aj táto ukážka a ohlasujú sľubovaný prielet migov až na 13.40h. Máme teda takmer hodinu. Baby idú na trampolíny a skákací hrad. Posilnia sa tiež jablkom a tyčinkou. Mame sa hlásime, nech nás s obedom tak skoro nečaká. Potom za cukríky rozbíjajú dvere. Samozrejme ani len ťuk. Ideme si pozrieť zhabané veci pašerákov. Hadie kože, korytnačí pancier, slonia noha, hračky, handry. Staršia si poťažká samopal AK-58. Má však krátke ruky, takže si musí dať pažbu pod rameno. Toľko sa tam motáme, až dostanú pravítka, puzzle a zasa cukríky od colníkov. Verím tomu, že originál, nie pašované. Posedia si potom v hasičskom aute. Blíži sa čas letovej ukážky, a tak ich naháňam na trávnik. Od západu sa prirútia 2 mig-y z hotovosti. Majú totiž podvesené rakety. Po nejakých prieletoch doprava, dolava, urobia tesný prielet v ose dráhy a dovi. Pomotáme sa ešte v hangári s obrnenými vozidlami, ale to nás už tlačí čas. Jednak čakáme návštevu a potom ja idem na stretávku. Sadneme teda na bicykle a prášime domov. Strávili sme tam 3h, kedy sme sa nenudili a isto by sme tam boli aj dlhšie. Pýtal som sa ako vždy, čo sa im páčilo. Mladšej poletovanie vrtulníka UTAir a koníky. Staršej vraj všetko. Tak budúci rok pôjdeme hádam o5. A možno aj skôr, keď otvorí múzeum svoje brány na jar.
2.9.15
Kúpanie a lietadlá
Posledný prázdninový víkend sme strávili striedavo s deťmi a sami. V sobotu sme sa boli kúpať na nám známom kúpalisku Dúha v Partizánskom. Malý, komorný areál, lacné vstupné. Návštevu nedokončeného Poľného Kesova, žabiakovho kráľovstva, sme si nechali na budúci rok (a dobre sme urobili). Pokladníčka neverila, že náš benjamínek má 4 roky. Tak ju pustila zadarmo. Dostali aj vodu. Novinkou je knižnica so starými knihami. Baby si nejaké vzali, ale len nakukli do nich. Ľudí bolo akosi pomenej. Vyslovil som hypotézu, že musí byť studená voda. Pri prvom vkročení veru bola. Ale ako stúpala teplota vzduchu, bolo to osviežujúce. A je tam aj "mrochtiaci" bazén s teplou vodou. Poobede sa začalo kúpalisko zaplňovať. Prístrešok s dekou sme si dali na naše staré miesto pri detskom bazéne. No, pre staršiu už veľmi nie je takýto bazén. Väčšinou bola pri prameni. Zrovna, kde sa chodili osy napiť. Tie, ktorých sa tak bojí. Rýchle občerstvenie je tam v podstate len jedno. Porcie ako nutella mana diéta (t.j. malé) a všetko len vysmážané jedlá. Bez chuti, z mrazáku. Zahltil som kuchyňu objednávkou 4 rezňov s hranolkami. Dajakých 15min. to trvalo. Popri tom však vydávali iné jedlá. Najprv som dostal jednu porciu, medzitým išli iné, a potom zvyšné tri. Kúpalisko plné osamelých svalovcov a futbalistov s kočkami. Tobogán púštali len občas, ako sa im chcelo. Do ľadovej vody som netúžil vhupnúť. Tam je najstudenšia. Baby si našli nejaké kámošky. Po 5h však už toho mala mamina dosť, tak sme sa zbalili a šli k babke. Čakala nás grilovačka. Akurát dedko rozpálil gril. Tento rok sme si grilovali len 2x. Baby ostali spať tam a my sme šli domov. Ešte krátka zastávka v Tesco, či nevystrelí na nás slnečník. No je už po sezóne.
Na svitaní nového slnečného a horúceho dňa sme opúštali ospalé mesto. Stretli sme susedov, mladomanželov, vracajúcich sa zo svadby. Tentoraz som nešiel na sliačske letisko od Zvolena, ale potiahol som kúsok ďalej k Bystrici. Výhodou je parkovisko skoro pri vstupe. Ťahajúc chladničku plnú fliaš som to však trocha banoval. Slabý kilometer ho vliecť ako Barbarič, žiadna sranda. A to tam bolo pitiva tak akurát. Pri pokladniach som si všimol, že veľa mladých ľudí kupuje študentské lístky. Nikto nekontroluje, či sú ozaj študenti. I my vyzeráme ako stále študujúci. Ale kúpili sme si riadne lístky. "Bezpečák" prezrel obsah chladničky. Batohy už neprezrel. Po prekročení brány, hneď za chrbtom bolo múzeum letiskovej techniky. Žena skonštatovala, že ich firma môže úspešne konkurovať letisku. Na začiatku bola veľká stojánka. Hercules a 2 CASA-y. Popri hajzloch alebo Škodovke sme sa dopracovali k statickej stojánke. Novinkou pre mňa bol nemecký vrtuľník Tiger. Projekt trval nekonečných 20 rokov a stál vyše 7 milárd Eur. Zrovna sa armády za ním netrhajú. Inak boli na stojánke olietané Tornáda, Eagle, či spárka našeho Mig-29AS. Ničím zo súčasnej techniky neohúrila. Veľmi vzácnym exponátom tam bol Šturmovik. Odkrytý. Pýtal som sa chlapíkov pod strieškou, či ho neplánujú presťahovať do Piešťan. " V Piešťanoch je múzeum?", bola ich ironická otázka. Mašina je zo Svidníka a tam aj ostane. Podľa mňa by však patrila pod strechu múzea. Trebárs aj do Košíc, keď si východniari myslia, že im berieme stroje. Je to jeden z troch dochovaných strojov v Európe, ak nie vo svete. Vedľa neho bol tiež impozantný kúsok, Spitfire, v imatrikul. Ota Smika. Mašina priletela z Čiech. Pred ňou pózoval pilot v historickej kombinéze. I on vyzeral, že sa narodil spolu so Spitfirom. Našli sme si miesto blízko tribúny. Slnko začalo páliť. Drahá vytasila veľký dáždnik. Ja som vybehol ešte pátrať po knihách. Hneď za nami pri aute usporiadateľa som objavil kolegu, vlastne bývalého vedúceho. Len bol rozčarovaný, že nepriletela B-52. Ale o tom písali na stránke. V jednom stánku padlo 18Eur na 2 knihy. Omylom skoro inú. A v ďalšom ešte jednu. Hľadal som aj čiapku. Veľa ich bolo, do oka mi padli dve. Jedna čierna z belgickej letky bombardérov F-16 a druhá z logom SIAF. Tá naša bola však biela alebo slabúčko modrá. Napokon som sa rozhodol podporiť belgický trh. Obišiel som hangáre popri rozcvičke červených baretov, makete Gripenu a skutočnom Black Hawkovi, aby som videl na čo pôjdu moje dane. Z hangára počítačových hier sa ozýva Majkrosoft! Majkrosoft! Tak to už je riadne vymývanie mozgov deckám. Presunul som sa radšej na plochu a sedel pod parazólom. Odštartovali migy a cvičné stroje na úvodný prelet. Letecký deň však zahájil o 10h výsadok paragánov s vlajkami. Nakoniec z ešte väčšej výšky vyskočil jeden pararušista s mega vlajkou našej drahej krajiny. Tá mala uctihodných 45kg, preto musel použiť padák pre tandemové zoskoky. Nad hlavami preleteli migy, potom grča cvične bojových mašín a letové ukážky mohli začať. Kolmou sviečkou ich otvoril poľský MiG-29. V zostave mal aj pád, čo u našich pilotov už neuvidíme. Potom predviedli svoje umenie ďalší Poliaci na 7 Turbo Orlíkoch. Program bol rozdelený podľa krajín. Pomaly sa rozbiehal. Švédsky SAAB s angl. BAE utrpeli fiasko, keď sa im pokazila švédska mašina. Toto má byť budúcnosť našeho letectva? Namiesto nej vyletela do neba naša migina. Napokon preleteli české gripeny z čáslavskej základne a ku koncu dňa "spárka" Gripen-a predsa len vzlietla. Reputácia Švédov bola napravená. Okrem toho tam mali prenajatý celý hangár. Okolo obeda začalo peklo. Slnko pálilo ako besné. Niekto na hlavu dal aj stoličku albo časopis. Dvaja dedovia pred našimi očami skolabovali. Bez ochrany hlavy, len tak sedeli. Bola možnosť sa ísť osviežiť pod hasičské auto. I s pitnou vodou to bolo poslabšie. Len 2 cisterny na vyše 60 tis. ľudí. Niekto možno povie, však tam boli stánky. Vystúpili Taliani, ktorí sú už predsa len trocha okukaní. Začali prilietať francúzsky Patroule de France. Ako tie "šnicle" na kúpalisku. Najprv 6, potom 2 a nakoniec posledná dvojica, ktorá si ešte "oťukávala" priestor. Pred nami si rodinka vybrala 20 rožkov a potom rezne. Pozerajúc na nich cítime, že makovník nebude stačiť, a tak šiel som pohľadať nejakú poživeň. O5 kriesia nejakú pani pod šiatrom. Postavím sa do radu, keď na mňa predavačka kričí, čo si dám. Takže skoro hneď som bol obslúžený. Žene cigánsku a ja som si dal regionálnu špecialitu "Zapekanec". Bageta zapekaná snáď s hríbami a syrom. Na to kečup. Program sa prehupol do druhej polovice. Začal i pofukovať vetrík. Osviežovali sme sa rozprašovačom na kvety. Kedysi sme s ním zaháňali duchov staršej, aby sa nebála spať. Dnes výborne poslúžil ako chladič. Niektorí to nevydržali a odišli. My sme však čakali na tých Francúzov. Prekvapivo vyletí Gripen, potom česká Alca a náš dosluhujúci mlynček Mi-17. Prichádza vrchol dňa, Francúzi dymia na štarte. Žene sa páči viac ich vystúpenie ako Talianov. I Poliaci sa jej páčili. Francúzi dynamicky menia zostavu na dohľad divákov. V tom sú odlišní. A majú dvoch sólistov. Po 10min. nabieha ukážka na dynamike. Po poslednom čísle si zaletia kdesi nad Kremnicu. Až potom pristanú. Pomaly sa presúvame k východu a k autu. Stále sa mi zdá chladnička ťažká. Auto je pod záclonou prachu. Z parkoviska sa dostaneme pomerne rýchlo, len pred Badínom je zápcha. Môj plán je ísť do Bystrice a tam sa otočiť na Zvolen. Rozhodujem sa ísť na rýchlostnú cestu v Badíne. No akosi nemôžem zísť na otočku pred Bystricou. Idem ďalej do centra. Tam schádzam ani neviem kam. Akýsi Nitrania idú doľava, ja doprava. Žena ma upozorňuje. Na kruháči sa preto otočím a idem kam tí z Nitry. Ale ani tadeto cesta nevedie. Idem s5 na kruháč. Pred nami zasa Nitrania. Idem smerom na Zvolen. Po starej ceste. Pri najhoršom si predlžim cestu. Nitra sa otáča s5, ja idem rovno. Na najbližšej križovatke sa chytám. Vidím pripájač a máme vyhrané. Som na R1. Pred nami zasa Nitrania! To nemôže byť predsa ten, čo sa otáčal! Bol. Je tam ešte benz. pumpa, ktorá ústí do rýchlostnej cesty. V okolí Zvolena je trocha hustá premávka. V pravom pruhu to ženiem 130km/h a obieham. Zastavujeme na kopci na pumpe, aby sme vydolovali zbytky makovníka. Za tmy sme doma. Svokrovci priviezli malé, už sa nevedeli dočkať (svokrovci). Priniesli sme im hodinky s logom Ľadového kráľovstva (deťom pochopiteľne). Konečne si otovrím plechovku Radlera a môžem ísť "do hajan".
Na svitaní nového slnečného a horúceho dňa sme opúštali ospalé mesto. Stretli sme susedov, mladomanželov, vracajúcich sa zo svadby. Tentoraz som nešiel na sliačske letisko od Zvolena, ale potiahol som kúsok ďalej k Bystrici. Výhodou je parkovisko skoro pri vstupe. Ťahajúc chladničku plnú fliaš som to však trocha banoval. Slabý kilometer ho vliecť ako Barbarič, žiadna sranda. A to tam bolo pitiva tak akurát. Pri pokladniach som si všimol, že veľa mladých ľudí kupuje študentské lístky. Nikto nekontroluje, či sú ozaj študenti. I my vyzeráme ako stále študujúci. Ale kúpili sme si riadne lístky. "Bezpečák" prezrel obsah chladničky. Batohy už neprezrel. Po prekročení brány, hneď za chrbtom bolo múzeum letiskovej techniky. Žena skonštatovala, že ich firma môže úspešne konkurovať letisku. Na začiatku bola veľká stojánka. Hercules a 2 CASA-y. Popri hajzloch alebo Škodovke sme sa dopracovali k statickej stojánke. Novinkou pre mňa bol nemecký vrtuľník Tiger. Projekt trval nekonečných 20 rokov a stál vyše 7 milárd Eur. Zrovna sa armády za ním netrhajú. Inak boli na stojánke olietané Tornáda, Eagle, či spárka našeho Mig-29AS. Ničím zo súčasnej techniky neohúrila. Veľmi vzácnym exponátom tam bol Šturmovik. Odkrytý. Pýtal som sa chlapíkov pod strieškou, či ho neplánujú presťahovať do Piešťan. " V Piešťanoch je múzeum?", bola ich ironická otázka. Mašina je zo Svidníka a tam aj ostane. Podľa mňa by však patrila pod strechu múzea. Trebárs aj do Košíc, keď si východniari myslia, že im berieme stroje. Je to jeden z troch dochovaných strojov v Európe, ak nie vo svete. Vedľa neho bol tiež impozantný kúsok, Spitfire, v imatrikul. Ota Smika. Mašina priletela z Čiech. Pred ňou pózoval pilot v historickej kombinéze. I on vyzeral, že sa narodil spolu so Spitfirom. Našli sme si miesto blízko tribúny. Slnko začalo páliť. Drahá vytasila veľký dáždnik. Ja som vybehol ešte pátrať po knihách. Hneď za nami pri aute usporiadateľa som objavil kolegu, vlastne bývalého vedúceho. Len bol rozčarovaný, že nepriletela B-52. Ale o tom písali na stránke. V jednom stánku padlo 18Eur na 2 knihy. Omylom skoro inú. A v ďalšom ešte jednu. Hľadal som aj čiapku. Veľa ich bolo, do oka mi padli dve. Jedna čierna z belgickej letky bombardérov F-16 a druhá z logom SIAF. Tá naša bola však biela alebo slabúčko modrá. Napokon som sa rozhodol podporiť belgický trh. Obišiel som hangáre popri rozcvičke červených baretov, makete Gripenu a skutočnom Black Hawkovi, aby som videl na čo pôjdu moje dane. Z hangára počítačových hier sa ozýva Majkrosoft! Majkrosoft! Tak to už je riadne vymývanie mozgov deckám. Presunul som sa radšej na plochu a sedel pod parazólom. Odštartovali migy a cvičné stroje na úvodný prelet. Letecký deň však zahájil o 10h výsadok paragánov s vlajkami. Nakoniec z ešte väčšej výšky vyskočil jeden pararušista s mega vlajkou našej drahej krajiny. Tá mala uctihodných 45kg, preto musel použiť padák pre tandemové zoskoky. Nad hlavami preleteli migy, potom grča cvične bojových mašín a letové ukážky mohli začať. Kolmou sviečkou ich otvoril poľský MiG-29. V zostave mal aj pád, čo u našich pilotov už neuvidíme. Potom predviedli svoje umenie ďalší Poliaci na 7 Turbo Orlíkoch. Program bol rozdelený podľa krajín. Pomaly sa rozbiehal. Švédsky SAAB s angl. BAE utrpeli fiasko, keď sa im pokazila švédska mašina. Toto má byť budúcnosť našeho letectva? Namiesto nej vyletela do neba naša migina. Napokon preleteli české gripeny z čáslavskej základne a ku koncu dňa "spárka" Gripen-a predsa len vzlietla. Reputácia Švédov bola napravená. Okrem toho tam mali prenajatý celý hangár. Okolo obeda začalo peklo. Slnko pálilo ako besné. Niekto na hlavu dal aj stoličku albo časopis. Dvaja dedovia pred našimi očami skolabovali. Bez ochrany hlavy, len tak sedeli. Bola možnosť sa ísť osviežiť pod hasičské auto. I s pitnou vodou to bolo poslabšie. Len 2 cisterny na vyše 60 tis. ľudí. Niekto možno povie, však tam boli stánky. Vystúpili Taliani, ktorí sú už predsa len trocha okukaní. Začali prilietať francúzsky Patroule de France. Ako tie "šnicle" na kúpalisku. Najprv 6, potom 2 a nakoniec posledná dvojica, ktorá si ešte "oťukávala" priestor. Pred nami si rodinka vybrala 20 rožkov a potom rezne. Pozerajúc na nich cítime, že makovník nebude stačiť, a tak šiel som pohľadať nejakú poživeň. O5 kriesia nejakú pani pod šiatrom. Postavím sa do radu, keď na mňa predavačka kričí, čo si dám. Takže skoro hneď som bol obslúžený. Žene cigánsku a ja som si dal regionálnu špecialitu "Zapekanec". Bageta zapekaná snáď s hríbami a syrom. Na to kečup. Program sa prehupol do druhej polovice. Začal i pofukovať vetrík. Osviežovali sme sa rozprašovačom na kvety. Kedysi sme s ním zaháňali duchov staršej, aby sa nebála spať. Dnes výborne poslúžil ako chladič. Niektorí to nevydržali a odišli. My sme však čakali na tých Francúzov. Prekvapivo vyletí Gripen, potom česká Alca a náš dosluhujúci mlynček Mi-17. Prichádza vrchol dňa, Francúzi dymia na štarte. Žene sa páči viac ich vystúpenie ako Talianov. I Poliaci sa jej páčili. Francúzi dynamicky menia zostavu na dohľad divákov. V tom sú odlišní. A majú dvoch sólistov. Po 10min. nabieha ukážka na dynamike. Po poslednom čísle si zaletia kdesi nad Kremnicu. Až potom pristanú. Pomaly sa presúvame k východu a k autu. Stále sa mi zdá chladnička ťažká. Auto je pod záclonou prachu. Z parkoviska sa dostaneme pomerne rýchlo, len pred Badínom je zápcha. Môj plán je ísť do Bystrice a tam sa otočiť na Zvolen. Rozhodujem sa ísť na rýchlostnú cestu v Badíne. No akosi nemôžem zísť na otočku pred Bystricou. Idem ďalej do centra. Tam schádzam ani neviem kam. Akýsi Nitrania idú doľava, ja doprava. Žena ma upozorňuje. Na kruháči sa preto otočím a idem kam tí z Nitry. Ale ani tadeto cesta nevedie. Idem s5 na kruháč. Pred nami zasa Nitrania. Idem smerom na Zvolen. Po starej ceste. Pri najhoršom si predlžim cestu. Nitra sa otáča s5, ja idem rovno. Na najbližšej križovatke sa chytám. Vidím pripájač a máme vyhrané. Som na R1. Pred nami zasa Nitrania! To nemôže byť predsa ten, čo sa otáčal! Bol. Je tam ešte benz. pumpa, ktorá ústí do rýchlostnej cesty. V okolí Zvolena je trocha hustá premávka. V pravom pruhu to ženiem 130km/h a obieham. Zastavujeme na kopci na pumpe, aby sme vydolovali zbytky makovníka. Za tmy sme doma. Svokrovci priviezli malé, už sa nevedeli dočkať (svokrovci). Priniesli sme im hodinky s logom Ľadového kráľovstva (deťom pochopiteľne). Konečne si otovrím plechovku Radlera a môžem ísť "do hajan".
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)