Knihy vs. filmové spracovanie 30

 Novela o hľadaní samej seba na 1770km dlhej pacifickej hrebeňovke Divočina bol natočený v r.2014 režisérom J.M. Vallé. Vyše 300 stranová kniha je zhustená do dvojhodinového filmu. Preto sú v knihe, pochopiteľne, hlbšie rozoberané jednotlivé scény, či spomienky Cheryl. Vo filme nenesú scény (ako zabitie koňa, či prehltnutie kostičiek spopolnenej mamy) taký emočný náboj ako v knihe. Turisti, ktorých Cheryl stretáva počas putovania a podstatne ovplyvnili jej život sa vo filme iba mihnú. Kamarát Doug, ktorý jej daroval havranie pierko, chýba úplne. Zaslúžili by si viac priestoru. Niektoré scény sú vo filme spojené dokopy, napr. milovanie Cheryl s Joem. V knihe je na druhý deň pri mori, vo filme v stane. Alebo jej dehydratácia a stretnutie s lovcami pri kaluži vody. Vo filme je úplne vynechaný jej vzťah k nevlastnému otcovi Eddiemu, ktorý dosť ovplyvnil jej život. Podobne absentuje vo filme sestra Karen. Vo filme mi chýba scéna, ako Cheryl vyhodia v noci z kempu, pretože nemá na zaplatenie. Počas putovania sa sústavne potýkala s nedostatkom peňazí, čo vo filme nie je veľmi vidieť. Záver filmu je pomerne verne zachytený i s myšlienkami Cheryl. Chýba akurát kornútik zmrzliny.
   Krátku lyrickú novelu G.Bernanosa Muška nakrútil v r.1967 režisér R.Bresson. Prvú pol hodinu režisér nechal povoliť uzdu fantázii, ergo je vymyslená. Ale majstrovsky, kde silným spôsobom označuje vidiecku komunitu, ktorá šliape po nezvýhodnených. V ďalšom snímka nadväzuje vcelku verne na knižnú predlohu.

  Siedmy kríž A. Seghers bol sfilmovaný na vtedajšiu aktuálnu tému vo vojnovom roku 1944 režisérom F. Zinnemannom. Film pochopiteľne neportrétuje všetky postavy vystupujúce v knihe. Záver filmu je iný ako v knihe. Režisér v snahe pridať do pochmúrneho deja trocha romantiky rozvíja vzťah George a  čašníčky, dokonca ju i pomenuje Antónia. V knihe je len okrajovo spomenutá, bez mena. Naproti tomu postava bývalej ženy je vo filme len spomenutá, no v knihe ju spomína hlavná postava v každej kapitole. Postavy sú vykreslené akosi narýchlo, plytko a zaslúžili by si viac priestoru vo filme.

   Veľmi pekná, no tristná kniha, či film je Táto zem nie je pre starých. Bratia Coenovci sa dosť vierohodne držali knižnej predlohy. I v detailoch. Odlišnosti sú len v postave zabijaka Chigurha. V knihe odovzdá peniaze drogovému kartelu, no vo filme si ich nechá. Nejasná je tiež vražda Jean. V knihe hodil mincu, ktorá rozhodla o poprave dievčaťa. Vo filme je jej koniec nejasný. V rieke naháňa Mossa buldog, čo je v snímke pridané. Chýba tiež prestrelka v meste pri hraniciach. Cez tieto drobnosti, snímka je jedna z mála, ktorá kopíruje knihu. Doslova doslova.

Moravské luhy

 

Názov expedície: Žabník

Heslo: Dnes žiadne kopce ani svaly, ale Kopčany a Valy.

    Na záver našej mnohokilometrovej (vyše 4000km) cyklosezóny 2023 sa vrátime k brehom rieky Moravy a zavŕšime ju 50km okruhom z Holíča do Lanžhotu a s5. Pôvodne som plánoval ísť až na trojmedzie (ČR-SK-AU), ale po prvé: počasie sa umúdrilo až poobede a výlet je na celý deň. Po druhé: cyklotrasa je pod železničným mostom v Lanžhote uzatvorená, kvôli jeho rekonštrukcii. Spravili sme teda skrátenú variantu po rodné mestečko tatíčka Masarka. Spolu so ženou som trasu absolvoval i s neželanou spoločníčkou-nádchou. Predpoludním obhryzieme kuriatko, naložíme kolimahy a vyrážame na západ. Pre Sopla vyberiem najkratšiu trasu cez krkaháje. V Sobotišti odbočím predčasne na Vrbovce. Až po pár minútach, keď sa mi nezdá cesta dolinou potoka Teplica, som u nejakej osady zastavil a otočil sa. K Holíčskemu zámku som trafil už bez problémov. Hrad vyzerá dosť zúbožene. To už aj tá skupina fosils na parkovisku, ktorí majú asi v kaviarni mecheche, vyzerajú lepšie. Nahodíme kolesá, topánky a začíname šliapať do pedálov. Popri bývalom liehovare dôjdeme na kruháč, kde sa dáme doľava na Hodonín. Po 5km prekračujeme hranicu. Za Moravou kontrolujú policajti autá. Bicykle nie. Koho by som v batôžku pašoval? Pre istotu sa zaradíme do kolóny.“ V pohodě“, riekne mladý polda a sme na Morave. Pokračujeme po hlavnej ceste a pred elektrárňou zabočím doľava. 

Lepšia časť Moravskej stezky.

     Elektráreň Hodonín je jednou z najväčších tepelných elektrární na svete schopných fungovať aj na čistú biomasu. Po postavení atómovky Dukovany strácala ako výrobňa elektriny význam a preorientovala sa na výrobu tepla. A to z teplárne robí ďalší unikát. Ako jediná na svete zásobuje teplom cudzí štát. Obyvatelia slovenského Holíča jej vďačia za teplé radiátory. Zároveň je najstaršou elektrárňou v Čechách. Tak už viem odkiaľ sa berie škvara na telese hrádze rieky Morava. Z popola pecí. Tepláreň jej však evidentne produkuje málo, keďže úsek nie je pokrytý celý.

    Padne 5 kvapiek z neba. Obloha sa však pomaly otvára. Za ČOV odbočujeme k ramenu starej Moravy až k novému korytu. Ideme chvíľu po Moravskej stezke (č.44), ktorú opustíme na križovatke Stařiny. Spustí sa krátka prehánka. Po blatistom chodníku obchádzame dve rampy. Žena hromží nad úzkym chodníkom, ale cez Mikulčický luh si podstatne skrátime cestu ku Slovanskému hradisku Valy. Ocitneme sa na veľkej lúke, kde kedysi pobývali v chyžiach starovekí Slovania.

Legenda vraví, že Valy mohli byť hlavným veľkomoravským mestom Veligrad, ktoré sa doposiaľ nepodarilo objaviť.

     Údajne prvé sídlo Mojmírovcov ležalo na akomsi ostrove rieky Moravy obkolesené jej ramenami. Miesto asi 10x väčšie ako slovenský Kostolec blízko Piešťan. Patrí tak medzi najväčšie nálezisko Veľkej Moravy v Čechách i na neďalekom Slovensku. Len kaplniek, či kostolov narátali tucet. Bohabojní boli tí Slovania. Nezachovala sa však ani jedna stavba. Všetky pôdorysy v areáli sú repliky. Legenda vraví, že je tu pochovaný vierozvest Metod. Solúnskych pripomína bronzové súsošie osadené pri základoch jedného z kostolov.

Z 30m vysokej konštrukcie je impozantný výhľad na celý areál i lužné lesy.

    Zamkneme bicykle a idem do návštevného strediska. Rozhodneme sa len pre návštevu vyhliadkovej veže. Pár foto a zídeme dolu. Drahá si kúpi kávu v kaviarni. Zaujmú nás pepíci, ktorí si doniesli pizzu a sadli pred kaviareň. Baštia bez hanby kúsky. Po kávičke pokračujeme ďalej nekonečne rovnou Anglickou alejou patriacej južnej vetve stezka Českem. Pekná asfaltová cesta rýchlo ubieha s pár zastávkami pri tôňach, či lúkach, flekoch, či čistách, ako im hovoria na Morave. Míňame nové výsadby stromov určených na kúrenie. Ich zotnutí príbuzní u ž čakajú na odvoz a koniec v kachliach. Niektorí poriadne dlho podľa veľkosti hríbov na kmeni. Stromy rýchlo vyrastajú na vlhkej, močaristej pôde ako vidíme cestou pri nespočetných barinách a slepých ramenách.

      Držíme sa zeleno značeného chodníka a ten nás vedie do Lanžhotu. Vyjdeme z Panského lesa a odbočujeme doprava do poľa. Asfalt strieda skackajúca panelová cesta. Horšie nás však ešte len čaká. Popod diaľnicu sa dostaneme do mestečka. Mierny kopec a sme na námestí. Dominuje mu kostol Povýšení sv.Kříže a vyschnutý máj vyšší než kostolná veža. V letnej sezóne býva dokonca vežička sprístupnená. Dnes pred dverami svätyne len sedia dve miestne dievčatá a napchávajú sa sladkým. Aj my konkurujeme máčanými oblátkami zo Slovenska. Po pár foto sa vraciame s5. 

Príroda sa vplyvom teplého počasia len veľmi pomaly halí do jesenného šatu.

    Tentoraz sa kodŕcame po panelke dlhšie, až k rieke Morava. Pred hrádzou stojí policajné auto s naštartovaným motorom. Čo keby ponad plynové potrubie preliezli utečenci? Akurát tak kŕdeľ bažantov. By ma zaujímalo, či jeho kolega si tiež griluje pri železničnom moste. Po príjemnej šotoline šliapeme na sever. Po pravej strane obchádzame krásny riečny prah v Tvrdoniciach. Kým nebol postavený cyklomost (2019) v Kopčanoch, prevážali pár rokov cez rieku lode práve tu v okolí Gbel. Kúsok za Tvrdoniciami sa cyklochodník zmení na nepríjemne kamenistú cestu. Ďalších takmer 5km je po veľkých kameňoch trčiacich na povrchu cesty dosť zlých. Ťažká konkurencia Eurovelo 6 v okolí Mužle. So ženou nadávame až lístie opadalo. Už chápem, prečo väčšina ľudí chodí po druhej, slovenskej strane. Na našom brehu horšia cesta nemôže byť. Trieskam do riadidiel, mám toho plné zuby. Terén nás spomalí o polovicu, nehľadiac na riziko defektu. Za ďalšou križovatkou cesty 44 sa chodník znova mení na príjemnú šotolinu. Buď si niekto ulial asfalt na svoju stavbu alebo neďaleká tepláreň nevyprodukovala za 60 rokov dostatok popola na pokrytie telesa hrádze. Kuknem do navigácie a most je za zákrutou. Naozaj sa po chvíli objaví. 

Mostnú, 221t vážiacu konštrukciu, osádzal najväčší žeriav v Čechách a na Slovensku.

 

    Nejakí chalani si na lávke Veľkej Moravy robia umelecké fotografie. Od mosta vedie nový, asfaltový cyklochodník (2020) prakticky až do Holíča. Prerušený je na rozsiahlej pláni, kde je ikonický, nedávno zrekonštruovaný, kostolík. 

    Kostol sv. Margity Antiochijskej je nedeliteľnou súčasťou Mikulčických Valov. Podobný je nitrianskym Dražovciam, veď aj pochádza z rovnakého obdobia. Do konca dvadsiateho storočia bol však považovaný za nevzhľadnú pamiatku zo 14st. Až rádiológia drevín v murive odhalila, že je starší ako Zdena Studénková. Je malý zázrak, že sa po 9st. v čase zániku kilometer vzdialených Valov zachoval. Alebo jednoducho sa obyvatelia Kopčian nemali kde modliť, tak ho nezrovnali so zemou.

    Nádherný západ slnka osvetľuje malebný kostolík. Magické miesto ako stvorené na rozjímanie. Podobne sa nám podaria zábery v posledných lúčoch slnka i na Holíčskú ruinu. V oranžovom osvetlení aj rozpadnutý hrad má svoje čaro. Večerné zore osvetľujú múry ako keby ho hltali plamene. Ani foťák nevie tú krásu zachytiť. S tým už mám skúsenosti. 

 

Schátraný unikát bol pôvodne vodný hrad.

    Chýbajúce cukry doplníme v Zámockej kaviarni. Zjedli sme im posledné kúsky punčovej torty. Domov sa vraciam po síce dlhšej, ale príjemnejšej ceste cez Senicu a Brezovú pod Bradlom. Na druhý deň sa pýtam po pohľadniciach. Síce ich majú, ale z TIK neposielajú. Aspoň komunikujú, nie ako v Blatnici. Takže opätovný dôvod na  návštevu kraja.

 

Jeseníky

 

 

Názov expedície: Dedo Pradedo

Heslo:O5 s duchom túlavým cez Praděd po dolinu Opavy.

 

Mŕtvo pod Pradědem?

    Pred štvrtou hodinou vyrážame na sever Moravy. Cez Uherské Hradište, Otrokovice a Přerov. Cestou dolu zo sedla pod Javorinou do Slavkova ladím české rádio Impulz. Za Olomoucom vidieť už náš cieľ-Jeseníky. Krásna, široká a relatívne rovná cesta končí Šternberkom a začínajú krkaháje s úzkou cestou. Za dedinkou Paseka včas neodbočím pri najväčšej liečebni v Česku a otáčam sa. Prvýkrát púšťam navigáciu na palubnej doske. No nemôžem si ju posunúť, takže mi je na nič. Krátkou rozbitou cestou vojdem do Dlouhé Loučky a potom relatívne peknou do Rýmařova. Pôvodne som pozeral trasu po ceste 445, ale smerové tabule má viedli na 449. V Rýmařove som zasa prešiel odbočku na Malú Morávku a na parkovisku sa otáčam. Krásna cesta s novým asfaltom, no pomerne úzka vedie až na križovatku Dolní Moravice. Posledný úsek je rozbitá, ale zjazdná spomínaná cesta 445. V Malej Morávke pozriem do navigácie. Ešte je kus k odbočke na Karlov pod Pradědem. Z križovatky asi kilometer. Úzkou bráničkou sa dostávam ku penziónu Pod Strání (2007). Pred štvrť na osem zatiahnem ručnú brzdu a so ženou vystúpime. 

Zazvoním na dverový zvonček a príde otvoriť staršia pani. Čakala nás neskôr. Ja som rád, že sme cestu stihli za svetla. Hneď v chodbe sa vyzúvame. Vraj sú všade koberce a prezuvky sú "mast". Dá nám kľúče od apartmánu a skrinky na topánky č.5. Pani bude asi čistotná. Izby sú na poschodí. Dole býva majiteľka s mužom. Vedľa privátu je jedáleň. Raňajky objednáme na ôsmu. Potom nám dá  už pokoj. Náš apartmán má dve izby. Jednu s manželskou posteľou a druhú pre dievčatá. Pred nimi je malá kuchynka s dvojplatňou, mikrovlnkou, kanvicou a chladničkou. Prekvapia nás malé uteráky. Z domu sme nebrali žiadne. Budeme sa musieť utrieť do toho, čo máme. Pred ôsmou hľadáme niečo jesť. Pani majiteľka tvrdila, že v okruhu 300m sú štyri podniky. Vo štvrtok večer v malej podhorskej obci skapal pes. Nevaria. Kazmarka zavreté dvere. V zámočku Karlov bývajú Ukrajinci. Čo tu asi robia? Čašníčka v Aurum vraví, že "Zítra snad". Možno, ak by sme šli vyššie do pizzerie Praděd, no dievky boli nervózne. Drahá našťastie hodila do batoha nejaké pečivo z firemnej akcie v Chľabe. V apartmáne si baby dajú chlieb so salámou a ja žujem bábovku. TV pri spustení vyhodí nejakú chybovú hlášku. Stlačím Menu a objavia sa programy. Takže telku môžeme sledovať. Okolo pol desiatej líhame, či sa skôr prepadáme do mäkkých, sčasti vyležaných, matracov. 

Najväčší kúpeľný dom Libuše.

 

Neviditeľný Praděd

    Ako naj výlet v bedekroch je popisovaná prechádzka dolinou Bílej Opavy. My potiahneme vyššie, na Praděd. V cene 9080Kč na tri noci sme mali i raňajky. Ako jediní, hoci asi nie sme v penzióne sami. Pani nachystala párky, vajíčka, zeleninu, salámy a syry. Džús, jogurt. Ponúka domáci čučo džem i med. Okolo deviatej opúšťame penzión. Veziem expedíciu pár kilometrov do jednej z najmenších obcí ČR Karlovej Studánky. No a zasa prejdem odbočku do centra (zle som si pozrel, kam sa dostanem po hlavnej ceste). Prechádzam cez celé kúpeľné mestečko na dolný koniec. Pani mi odtrhne červený lístok za 130Kč a celý deň si ho môžem nechať. Za sklom. Prejdeme sa pitoreskným kúpeľným mestečkom s domami z dreva. Prečo Korytnica nemôže takto vyzerať? A nie ako slovenská Pripiať. 

Malebná vila Vlasta z konca 19st.

 

    Horská bystrina Biela Opava čeriaca sa v nespočetných tôňach, husté smrekové lesy, kde je vidieť len na pár metrov vytvárajú najčistejší vzduch v Čechách a na Morave. Nečudo, že v takomto krásnom prostredí pod mocným Pradědom ležia najvyššie položené kúpele (800m n.m.). Perla Jeseníkov, spočiatku nazývaná posmešne Hinnewieder (z nemčiny "tam a s5", lebo pacienti museli dochádzať ), kým dostala meno po hrdinovi napoleonských vojen habsburskému kniežaťu Karolovi. Unikátnosť kúpeľov, malebnosť drevených domčekov oslnila novinárov a návšteva Karlovej Studánky patrí medzi 40 naj destinácii na svete. Po 400 rokoch si spomenul aj Rád nemeckých rytierov na liečivé pramene, ktoré v 17st. vlastnili a usilujú o ich vrátenie.

    Deti namotivujem na výlet kúpou náramkov s kameňmi a seba pohľadnicami kúpeľov. Žltým chodníkom sa vyberieme popri potoku za Studánkou. Najprv kúsok po ceste pre autá. V zákrute je parkovisko a oproti vstup do doliny. Hneď na začiatku vidíme krásne klapuše priamo pri chodníku. Človeka k sebe ťahajú ako magnet, ale košík nemáme a túru iba začíname. I veľa hríbarov má odstavené autá popri ceste.  Sýta zelená ako žabí sliz majstra N. Kde sa hrabú Krkonoše? Dych vyrážajúce miesta. 

Drevo na stavbu pritiahol koník.

     Dolinou ideme prakticky sami. V polovici trasy stretáme skupinu detí. Mix Čechov, Poliakov i Slovákov. Žlto značený chodník vedie k vodopádu, no ten je nakoniec skôr pod nami a nechce sa nám zísť dolu. "Modrá" cesta je ľahšia a ide vrchom, ponad dolinu. Rozchádzajú sa "Na paloučku" a o5 spájajú za vodopádom. Po malom osviežení pokračujeme po modrej k chate Barborka. Čučoriedky sčesané, ale ešte sa kde tu objavia. Demotivujem rodinu, keď ukážem na Petrovy kameny nad nami. Cesta na Ovčárnu, k busu, však vedie pod nimi. Na kameny v zime potiahne lyžiarsky vlek. Pre turistov sú uzavreté, lebo sa na nich zlietajú bosorky. Tie moje by som tam veru najradšej hneď poslal. 

Krásne scenérie zurčiacej riečky.

 

    Niektorí ľudia kráčajú dolu. Predpokladám, že sa odvezú busom na Ovčránu a spustia dolinou. Prudšie stúpanie príde až pod chatou Barborka. Bufet je otvorený, no recepcia s pohľadnicami zatvorená. Zvyšok cesty na vrchol šliapeme po asfaltke. Na križovatke U Barborky sa napojíme na červeno značený chodník Stezka Českem alebo i Ovčárenská silnice. Ľudí aj mrakov pribúda. Väčšinou sa tiahnu od Ovčrány. Tesne pred Pradědom sme už v hmle. Hromžím ako malé decko, že nič nevidím. Načo idem vlastne hore? Lesný duch Praděd ma vyslyšal a poobede pootvorí svoje kráľovstvo aj pre človiečikov. Obchádzame vysielač dokola. Samotný stožiar uvidíme až 200m pred cieľom. Zdolávame druhý najvyšší vrch v Čechách.

   Praděd bol podobne ako Krakonoš, strážca hôr. Vyzerajú podobne, dedkovia s dlhou bradou a v širokom klobúku. Vraj sú príbuzní. No na rozdiel od Krakonoša, Praděd nadeľuje väčšinou peknú kopu snehu na Jeseníky a robí z nich raj lyžiarov ešte aj v máji. Hrebeň pohoria má 40km.

    Vo vydýchanej reštike Praděd hľadáme voľné miesto. Rozhľadňa vo výške 70m nad vrcholom zatvorená. Veď nie je čo vidieť. Pri pulte s čašníčkami je tabuľka s veľkými červenými písmenami "Při bare neobsluhujeme". Stoly sú po stranách a obsluha kmitá v uličke. Pri bare si môžem akurát opečiatkovať pohľadnice. Nejaké stoly sú ešte pri okne t.č. s nulovým výhľadom. Žena ochutná zelňačku (nič extra), staršia vcucáva bolonské špagety. Omáčka na ne bola so skutočnou zeleninou. Ja si objednám parené buchty s čučo, mladšia vyprážaný syr. Buchty so šľahačkou a tvarohovým krémom mi chutili a boli dosť sýte. Malý kúsok som nechal ochutnať dcérku. Na pokrmy čakáme dlho. Na záchod sme dostali žetóny, inak sa platí 20Kč. V lokáli sme nechali vyše 1000 kačenek+100 babek dýško. Vyjdeme von a upúta nás spev. Najprv sme si mysleli, že dakto púšťa rádio. A to tri baby ležia pod vysielačom a hudú si. Okrem peších sa dolu valia cyklisti valia dolu predtým, ako fučia hore. 

Divokou prírodou okolo vodopádov a kaskád.

 

      Značky upozorňujú, aby šli opatrne, ale rýchlosť zláka každého. Blondíny, slepice, zaberajú celú cestu. Rozpŕchnu sa na všetky strany, keď ide bicykel. Doslova ako tá hydina. Obiehame ich, keď sa fotia na drevenej žabe. "Prečo ju rovno nepobozkajú?", komentuje drahá. Vraciame sa so ženou hore pod vysielač, aby sme ulovili nejaký pekný záber, kým Praděd dovolí. Porušujeme zákaz opustiť cestu. Kríky pod vrcholom sú stále plné čučo a brusníc. Výhľady sú vcelku fajn. Vidieť až Králický Snežník. Mesto Jeseníky. Na juhozápade je plochý kopec Mraveničník. Akoby mal vrcholok zrezaný. Je rezervoárom vody pre tretiu najväčšiu prečerpávaciu elektráreň na svete Dlouhé Stráně. 

    Vo výške ako naše Štrbské pleso je horná nádrž najvyššie položeného jazera v Čechách. Dosahuje hĺbku 26m a na túto jamu sa spotrebovalo takmer milión ton Semtexu. Dno drží pokope 18cm hrubý asfalt až z Albánska. Je výkonnejšia než jadrové elektrárne v Čechách, nahradí 30 000 vagónov uhlia za rok minutých v Počeradoch. Na plný výkon jej stačia dve minúty. Prístup hore je iba pre cyklistov a peších. Prehliadky tohto divu techniky a klenotu Jeseníkov sú na mesiace vypredané...

   Cestou na Ovčárnu nám robia mystické Petrovy kameny. Pridáme do kroku a stihneme i bus do Karlovej Studánky za 240Kč. O štvrtej poobede ukladáme do skrinky v penzióne topánky. Na večeru ideme k vlekom do reštaurácie, či pizzérie Praděd. Oproti lokálu je bobová dráha, no bude šesť a boby sú zaparkované. Sadneme si dovnútra a pekne vidím ako čašníčky vyhulujú na dvore. Tak čakáme, kým sa blondínkam uráči vojsť dnu. Sme pre nich vzduch, pokiaľ neprídu ďalší zákazníci. Objednáme si tri pizze a tortilu. Pizze sú priemerné. Jednu donesieme prakticky do penziónu. Za nami sedia Slováci zo Zahori, ktorým prekladám jedálny lístok. Netušia, čo je svařák i napriek snahe obsluhy. Varené víno. Večere nás stála pekných 999 kačiek + stovka pre blonďaté čašníčky na cigy. Cestou s5 obchádzame kemp. Sprvu som si myslel, že je to parčík. Srdce zapiští, keď vidí dvojicu s igelitkou plnou hríbov, ktorí boli iba venčiť. Pán domáci trhá burinu v trávniku. Mali by sme mu ukázať chýbajúcu špárovačku na kachličkách. Asi by zošalel.

Prekrásny kút, na ktorý môžu byť Česi hrdí.

 

Vysvacený aperol

V kúpeľni, sa samo spúšťa ventilátor. Reaguje na smrad, či čas strávený na tróne?  Ráno vstávajú baby pred ôsmou, podobne ako včera. Na raňajkách už nie sme sami. V miestnosti je plnka. Baby ochutnajú lievance s čučo džemom. So ženou si dáme vajíčkovú pomazánku dúfajúc, po neblahých skúsenostiach z Vrchlabí, že prežijeme. Praděd dnes nadelil krásne slnečné počasie, ako stvorené na turistiku. Včera večer som vybral nenáročnú hrebeňovku Jeseníkmi z Červenohorského sedla na chatu Šerák. Autom serpentínami ideme po úzkej ceste cez Vidly, kde ma pomýli smer, resp. obchádzka na mesto Jeseník. Po kilometri sa otáčam s5. V Bělej robia cestu, no risknem to. Niekde je až 12% stúpanie. V Bělej je skutočne vyfrézovaná cesta. Mne však stačí prejsť len cez T križovatku. Aj ostatní šoféri, dokonca i autobusár si nerobia z rozbitej cesty ťažkú hlavu. Širokou cestou vyjdeme hore do sedla. Vedľa nás zaparkuje ženička z Trnavy. Spoločníka jej robí psík. Občas ju míňame, naposledy sme ju videli pri skalnom okne. V sedle kedysi lyžovali svokrovci. Zažili ako mladí, bez záväzkov, fantastické chvíle. Aj my dnes  v inej dobe a inej klíme zažijeme skvelý deň. Sme však ešte len na jeho počiatku a momentálne nám dáva zabrať lyžiarsky svah. Skrátime si tak cestu k červeno označenému chodníku. Miernym stúpaním dôjdeme širokým chodníkom k Vřesovej studánke. Obieha nás množstvo bežcov. 

Vřesová studánka je vraj liečivá.

     V okolí prameňa je pútne miesto s kamenným oltárom. Kedysi na mieste veľkého dreveného kríža stála chata (do r.1988). Dnes sú z nej len základy. Odbočíme na zeleno označený chodník, ktorý vedie ku kamennému oknu. Začujem doposiaľ neznáme slovo "kleč". Česká turistka ma poučuje, že ide vlastne o kosodrevinu. Klesáme z úpätia Červenej hory po žltej do sedla Pod Vřesovkou. Pred nami je vidieť 1424m vysoký Keprník. Baby sa pýtajú, či ideme hore. Takticky mlčím, žena ukľudňuje atmosféru, lebo tušia, že áno. Zo sedla nasleduje stúpanie na hrebeň kopca. Chodník sa zmierňuje až po križovatku Trojmezí. Cestou sú rašeliniská a vresoviská. Pripomína lúčanskú Malú Fatru. Moju chôdzu ovláda boľavý členok na pravej nohe. Včera som si asi zle uviazal topánku a omíňa ma. Povoľujem vrch topánky, čo na chvíľu pomôže. Za Trojmezím nasleduje prudší výšľap už na samotný Keprník. Vrchol tvoria skaly (tzv. mrazový zrub). Podozrievam však Pepíkov, že si ich sem sami nosia. Veď sú v Jeseníkoch na každom kopci (Vozka, Keprník, Červená hora atď). Ale len zo zvetralých skál je výhľad. Inak sú doliny zakryté kosodrevinou. Užívam si krásne pohľady na mesto Jeseník priamo pod nami, Praděd, Králický Snežník, Poľsko, celé pohorie Jeseníky ako na dlani. Pod vrcholom stretám krajanov. Na rozdiel od nás, bývajú v karavane. Netrúfli si ísť cez Bělú a tak prišli z opačného konca od Ramzovej. Na kopec šliapu zo Šeráka. 

Keprník (1423m n.m.) je švrtý najvyšší vrch Jeseníkov.

 

     Staršia obézna pani padá na kamennom chodníku pod vrcholom. Muž jej nepomôže, moja útla žena sa chopí iniciatívy, ale pani chce vstať sama. Zídeme dole do sedla pod Keprníkem. Nasleduje menšie stúpanie ku chate Jiřiho Šeráka. Chata je štartovacím miestom pre hrebeňovku Jeseníkov. Privíta nás nafúknutá slavobrána piva Holba. Pred chatou je nejaká akcia. Ďalšia súkromná párty je vo vnútri oddelená sklenými dverami. Vonku je pred bufetom rada ako ráno pred Lidlom. Bufet však ponúka pivo, maximálne horalku. Ideme dovnútra na poriadny obed. Teda v rámci možností chaty a kuchára.  

Zvonička-maják  pútnikov v núdzi je súčasťou horskej chaty.

 

    Motáme sa po lokáli a hľadáme voľné miesto. Našťastie niekto odchádza. Chlapec ani nedopije malinovku. Máme exkluzívne miesto pri okne s výhľadom na Bělú a mesto Jeseník. Na dlhú drevenú lavicu si k nám prisadol jeden pár. Všetci si objednáme guláš naliaty do chleba. No guláš bol z vrecka iba zahustený múkou. Nič extra. Obsluha bola pomerne rýchla. Útrata sa platí zvlášť a nahlási sa číslo stola. 766Kč. Pohľadnice kupujem zvlášť. Rovnakou cestou kráčame s5 do Červenohorského sedla. Fakt nechápem český vynález, zapichovať tenké kamenné dosky do chodníka. Turisti sa im snažia vyhnúť a po stranách chodníka sú vyšliapané cestičky. Z Keprníka schádzajú tri staré dievky. "Máme v nohách dost", vraví jedna. "Alkoholu, či chodníka?", pýtame sa so ženou. Tiahne z nich ako z putiky. Celou cestou narážame na staré hraničné kamene. Až do r.1948 si Jeseníky delili Lichtenštajni, Žerotíny a Vratislavské biskupstvo. BB. Od sedla pod Vřesovkou sa vydáme miernym stúpaním po červenej k prameňu. Ľudia idú stále hore na Keprník. Od prameňa prúd ľudí zhustne. Pre niektorých je pútnické miesto konečná a otočia sa s5. 

Dóležitá križovatka turistických a lyžiarskych ciest.

     Ako schádzame dolu, počujeme hlasnú hudbu spoza chát v Červenohorskom sedle. Dnes beží akcia Beer treking. Na 15km treba vypiť minimálne 5 pív+cieľový panák. Každé ďalšie pivo sa počíta. Okrem pivom zmorených pretekárov sa objavujú postavičky ako Spiderman, Mikuláš alebo gorila. Súčasťou pivného behu je aj súťaž o naj kostým. V hoteli iba zoberiem pohľadnicu a padáme do Karlova. Až v aute povieme babám, že hore na Šerák ide lanovka. Informácia im len akosi prejde lebečnou dutinou bez odozvy. Pred Karlovou studánkou je zaparkovaných pri krajnici mrtě áut. Predpokladám, že sa všetci liapu na Praděd alebo Rolanduv kámen. Idioti stoja i v zákrute. V Karlovej p. Pradědem si vymysleli festival řízku. Aby nalákali ľudí do nudnej dedinky. Sadneme do reštaurácie Kazmarka na tip mladšej. Sedíme vonku a chvíľu trvá, kým si nás čašníčky všimnú. Baby si dajú kurací rezeň, ja jelení. Ako prílohu zemiakový šalát, žena iba zemiaky. Gastronomické prekvapenie nebolo ani tak v rezňoch, ako skôr v podobe hrachora čoby zelenina. Ženin rezeň sa hanbil strúhanky a ak aj sa naň čosi nalepilo, zhorelo. Ale jedlo priniesli rýchlo. Môj rezeň z diviny celkom ušiel. V ponuke bol i klokaní, či diviači rezeň. Zemiakový šalát babám veľmi nechutil. Vraj v ňom bolo veľa vajca. Na zapitie som si dal proseco, deti domácu limonádu s ľadom, žena pivo Bernard. Jedlo ťažký priemer a nechali sme najviac z celého pobytu, vyše 1200Kč + 100 dýško.

Pohľad z Červené hory na masív Keprníku.

Hríby a Štramberské uši

    Lesy sa zahalili do nízkej oblačnosti. Akurát počko na zber húb. Kým dievky pobalia, idem do potravín po kartónovú prepravku na hríby. Dajú mi aj jednu väčšiu, kde pohádžeme zálohované fľaše. Zbehnem ešte natankovať auto a dokonca dostanem kúpiť aj pohľadnice Malej Morávky a Karlova. Okolo pol desiatej poslední odchádzame z penziónu. Pani majiteľka už upratuje vedľajšie izby, pánko supluje umývačku riadu. Obaja už majú naložené bicykle, že pôjdu dakde preč. Ideme len na druhý koniec Karlova ku Ski Aréna Karlov. Najprv sa však rozhodneme ísť do lesa na hríby. Nie sme v ňom sami. Väčšina však ide hlbšie do lesa a pritom sú huby rovno pri ceste. Motáme sa niekde pod vrchom Kámen Svobody. Vraciam sa po prepravku. Za poldruha hodiny nazbierame plnú prepravku a klobúčik. Na turistickom chodníku stretáme rodinku, ktorá sa motá s prázdnym košíkom. Chlap vidiac náš úlovok povie: "Kurva".  Hodíme huby do auta a ideme na opačný koniec k lanovke. Babám som sľúbil boby. Kúpim lístky pre štyroch za 600 kačenek (+200Kč záloha) a lanovka nás vyvezie na 850m vysoký vrch Na Javořinách. Chceli sme ísť po dvoch na vozítku, ale deti sú už príliš veľké. Ideme dolu sólo. Ja idem prvý, fotím potom ostatných. Iba ma boby otrieskajú, ale adrenalínový zážitok jazda zrovna nie je. Najmladšia má slzy na krajíčku. Hneď na začiatku sa zasekla. Sadáme konečne do auta. Nezabudnúť niečo pre rodinu v podobe štramberských uší (i stánkarovi sa dá platiť kartou) a dáme Jeseníkom zbohom. Zastavím na upätí Nízkych Jeseníkov v meste Šternberk. 

 

 

Hrad sa vypína nad mestom od 13st.

    Preparkujem auto, aby na huby nesvietilo slnko. No je to z blata do kaluže. Poobede svieti do auta, ale huby prežijú. Nechám pootvorené obe okná. Najprv si pofotíme morový stĺp a chrám Zvestovania Panny Márie. Hľadáme cestu do hradu. Ideme kdesi na poľnú cestu. Nasledujú nás ďalší ľudia. Vysoké hradby sa nám nepodarilo dobyť, preto sa vraciame. Vchod je od kostola. Otvorená je horná pokladňa a pre veľký počet návštevníkov robia prehliadky každú pol hodinu. Dnes, v rámci Dňa Európskeho dedičstva, sú prehliadky v dobových kostýmoch, ale sprístupnené sú aj miestnosti, ktoré zvyčajne ostávajú zvedavcom zatvorené. Máme ešte polhodinu do prehliadky, preto využijeme služby automatu na kávu.
Prehliadku začíname v gotickej časti hradu s jediným mužským sprievodcom. Cez rifle a tričko má prehodený plášť. V kaplnke nám rozpráva príbeh sv.Barbory, načo viac menej nechcene vyprsknem smiechom. Keď vraví ako ju otec zatvoril do veže, aby ju ochránil pred nadržanými chlapmi. Otec nedopadol lepšie, keď ho preťal blesk. O5 sa smejeme, keď sprievodca ukáže na skvost- drevenú madonu s dieťaťom z 14st., ktorá je priamo nad drahou. Tá samozrejme ukáže na seba. 500 rokov sa soška skrývala v neďalekom kostole v Babiciach, kým ju v r.1957 neobjavili. Ukryli ju tam pred husitským rabovaním. Vystavený kus je len fejk. Originál je v Olomouci. V rytierskom sále sa dozvedáme, že obaja máme ideálne stredoveké miery. 28kg brnenie by mi možno aj sadlo.

V renesančnej časti, v tzv. Vizitkovom sále, nás preberá blonďavá sprievodkyňa. Jej sarkastický humor baví všetkých návštevníkov. Pútavo hovorila o svadbe kniežaťa z budúcou hradnou paňou. Ženích skonal pár dní pred svadbou. Zlé jazyky tvrdia, že sa upil. Koláče tvrdli, mäso hnilo, preto jeden zo svadobčanov, nejaký Berka z Dubé, pozrel na hrad, pozrel na nevestu, povedal si: To by šlo", a svadba nakoniec bola. No nevesta žila len jeden rok. Berkové si prišli na slušný majetok. 

Renesančný štýl sa prelína s gotickým.

 

 

    V ďalšej miestnosti ukázala stredovekú toaletu, tzv. prévet (od latinského privatus-súkromie). Kto zvonka nevidel zasrané steny hradu, určite pocítil, kde je záchod. Hovorila predovšetkým o ženskej móde. Katarína Medicejská zaviedla spodnú bielizeň. Dovtedy mali ženy len akési vrece. Na figuríne popísala časti vrchného odevu. V biskupskom sále (biskup kráľa Karola IV- Albert II, využíval hrad ako svoju rezidenciu) poukázala na plechové lavabo (z latinského "umy si ruky") v tvare delfína. Ako pozerám, tak pozerám: Buď jeho autor v živote delfína nevidel alebo bol pod vplyvom. Splachovací záchod už bol z konca 19st. zamurovaný do steny, predchodca Geberitu. Baldachýn nad posteľou nebol samoúčelný. Okrem ochrany sviatosti pred pavúkmi. A udržoval teplotu. V sále sme sa s ňou rozlúčili a tajným schodišťom prešli hore do Holandského sálu. Predtým tam bol dámsky salón. V barokovo zariadenej miestnosti si nás prebrala staršia sprievodkyňa, ktorá rozprávala o porceláne. A mlela o ňom aj v ďalšej, hodovnej, miestnosti. Výklad už bol trocha nudný. V závere prehliadky si nás prebrala mladá sprievodkyňa v červených šatách. V poľovníckej chodbe rozprávala o pití. Stredoveké sklo bolo napr. tenké ako papier. Poslednou miestnosťou bola kuchyňa, ktorú dal vybudovať posledný pán hradu knieža Ján II. Liechtenstein. Pec s automatickým roštom z konca 19st. doposiaľ funguje. Lichtenšajni museli mať po vojne radosť, keď hrady pripadli štátu. Doposiaľ sa o hrad súdia. S majetkovými spormi majú sedemstoročnú tradíciu, takže sú trpezliví. Všetci sme si posadali na lavice a hovorila o hodovaní v čase baroka. Pozostávalo z 15 chodov! Najprv aperitív, potom paštéty, polievka, ryby, mäso, pečienky, múčniky a nakoniec ovocie a kapurkova na podporenie chuti. Skonzumovalo sa aj štvrť tony mäsa. Pilo sa väčšinou víno, keďže voda zo studne bola všelijaká, len nie čistá. Slovo "chlastať" pochádza holandskou (radi krochkajú) skomoleninou anglického "glass". Rozlúčila sa s nami a poslala do ľadovne. Lenže ju nikto z návštevníkov nevedel aj tak nájsť. Škoda, že prístup do vežičky je sto rokov zamurovaný a z vonkajšieho schodiska ostali len nosníky. My sme šli dolu k východu, kde bola ešte malá expozícia útrpného práva. V pivničnej miestnosti bol smrad z kože. Pekný gotický hrad, ktorý sa môže pýšiť hádam najväčšou zbierkou fejkov (sadrový krb, madona, obrazy) v Čechách. 

 

    Ponáhľali sme sa k autu, kde sme mučili hríby. Cestou drahá zapla klimatizáciu na nohy a klobúčníkov chladila. Na rovinke za historickým mestečkom ukusujem z frgálu. Šiel som znova cez Olomouc, kde som zakufroval a musel sa otáčať, ďalej prechádzame Přerov, Otrokovice. V Uherskom Hradišti stojíme na obedovečeru v KFC. Dlho čakáme na objednávku a nakoniec ju pomotajú. Reklamujem, že mi čosi chýba. Drahá donesie od stola tácku a obsluha pozerá do objednávky. Prakticky mi chýba len moja porcia hranolčekov a placky s kuracinou. Napokon sa ocitne na tácke navyše hamburger a ďalšia porcia hranolčekov. Dievčina vraví, že to máme ako "omluvu". Okolo pol siedmej sme u svokry a požičiame sušičku na hríby. Po siedmej sme konečne doma. Zavoláme susedu, ktorá nám kŕmila morča a zoberie si polovicu hríbov. Celú noc vrčí sušička a rozvoniavajú po byte hríby.

Krásny kus českej prírody. Deti mali na pláne cez víkend zápasy, no my sme ich zobrali na unikátne miesta v širokom okolí. Snáď v dospelosti si uvedomia. Radím ho na prvé miesto v ČR. Do Jeseníkov sa ešte vrátime. Už len kvôli tej vodnej elektrárni. Dievčatám sa páčilo moje pičovanie pod Pradědom. No nebyť toho, ktovie, či by ma vypočul?

Najstarší náučný chodník na Morave ešte z čias císara pána.

Veľký a Malý Grič

 

Heslo: Horám zdar a zraneniam pokoj.

  S prestávkami sa nám ukazuje pravé babie leto a žena prišla s myšlienkou niekam si v nedeľu vyraziť. Baby sa budú akože učiť a my dvaja sa pôjdeme dakde motať. Dva roky som poškuľoval po jedinej ferate v sopečnom pohorí Vtáčnik. Ochranári vyhlásili pred dvoma rokmi okolie Veľkého Griču za prírodnú rezerváciu Pralesy Slovenska s najvyšším stupňom obrany a jej dokončenie je skôr z ríše rozprávok. Zostalo pár natiahnutých reťazí pre horolezcov a hrozilo, že zhrdzavejú navždy. Našťastie mesto Handlová požiadalo o výnimku pre reťazolezcov a skalolezcov. Navrhol som teda vyštverať sa málo známou trasou na skalnaté bralo Veľkého Griču. Žena v sobotu večer rýchlo niečo ugendžila, aby deti nepomreli od hladu a na druhý deň ráno som štartoval sopla. Cesta do Handlovej trvá takmer dve hodiny. Idem dlhšou, no pohodlnejšou cestou cez Beckov a Jastrabské sedlo (Mníchova Lehota). Časovo je dokonca rýchlejšia, nebyť nekonečnej rekonštrukcie cesty a tomu súvisiacich troch semaforoch. Prvé dva sú od seba vzdialené pár stoviek metrov a na každom zasvieti zelená podľa neidentifikovateľného kľúča. Výsledkom je čakanie pred každým semaforom namiesto zelenej vlny. Pred jedenástou zaparkujem pri nejakej rybej farme v areáli Baňa Handlová. Z baníkov rybári. Štát ich pustil k vode. Doslova. Po betónke kráčame smerom ku andezitovému kopcu, ktorý sa črtá spoza kríkov. Oproti stretáme hubárov s plnými košíkmi kozákov. Okolité hájiky sú ich pravdepodobne plné. Pre istotu som zobral z auta plátennú tašku, no nožík nemáme. Smerujeme k obecnej skládke odpadu a je cítiť. Neskôr i vidieť. Na strome sú posadené plyšiaky. Opička, macík. Ani nechcem vedieť odkiaľ sa na strom dostali. Miernym stúpaním sa približujeme ku skalám. Asi dvesto metrov pred horou odpadu, odbočíme doľava na lesnú cestu. Trasu ku reťaziam som si pozrel včera večer. Napriek tomu sa drahej cesta mimo značeného chodníka nezdá a váhame, či nepokračovať okolo smetiska k Ponitrianskej magistrále. Pod varovaním, že na reťaziach nebudem mindžať, pokračujeme lesom ku Griču. Sprvu sa orientujeme podľa modrých pásikov na stromoch, ktoré značia územie majiteľa lesa. Na čistinke odbočíme doprava a na strome sa objavujú biele šípky s nápisom  „Reťaze“. 

 Značenie je spočiatku husté, no za kamenným morom sa mi šípky strácajú.

Kamenné moria vznikajú rozpadom lávového prúdu.

     Kufrujeme medzi rôznymi vyšliapanými vetvami a zídeme z pravého chodníka. Žena bohuje, šmýka sa nám na svahu. Potom zbadám šípku nad nami. Nejako sa konečne vyštveráme štvornožky na široký chodník. Ideme ku skalám, kde až tri biele šípky ukazujú reťaze vľavo. No nezdá sa mi prudký nástup, kde sa niet čoho chytiť. Pokračujeme rovno na koniec chodníka. Hore sa liapeme viac menej intuitívne po vyšliapaných stopách v čiernej hline a chytáme sa i trsov trávy. Miestny názov „šúchala“ je veľmi trefný. Šúchame sa po upätí kopca. Reťazí nikde. Mali by byť viac vľavo. Rekognoskujem terén až sa napokon 10m nad  zemou dopracujeme k dlhej reťazi hadiacej sa zdola. Ak by sme verili šípkam, začali by sme správnou cestou a ušetrili blúdenie. Nevadí, sme už na správnej ferate a hore sa ide ľahšie. Nezabudli sme ani na rukavice. Prakticky celý chodník hore (zvisle aj vodorovne) je istený reťazami, i keď nie sú všade potreba. Azda v zime. Najhorší úsek je na začiatku. Pri pohľade na 100m nič pod nami sa na uzučkom chodníku jednému i kolená roztrasú. A drahá si na skale i kolienko nabije. A to chce, aby som ju ešte fotil na reťaziach. Vyhliadky sú v objatí zvetraných skalných monumentov Baštového múru fantastické. Vskutku si pripadám ako v Tatrách. 

   Traverzom sa dostaneme do Vetrového sedla. Vybehnem na skalnatý výbežok nad sedielkom, kde vidím nabité horolezecké oká. Odtiaľ je kruhový výhľad, nado mnou vidím vrchol. Prehupneme sa pomocou krátkej reťaze cez skalu a sme o5 v lese. Na Veľký Grič je už len kúsok. Na skalnej plošine sú nejakí chalani. Dvoch sme videli liezť hore pred nami. Pozerajúc na panorámu Handlovskej kotliny, dediniek a vrchov pod nami, ukusujeme zo žemle s čabajkou.

Vrcholový "hríbik" je mimo skalnatého kopca.

   Zahľadím sa do diaľky na fatranský Kriváň, či Nízke Tatry. Veľká Fatra je ako na dlani. Priamo pred nami sú Žiarske vrchy s Rematou, za nimi Kremnické vrchy a v diaľke masív Poľany. Vpravo je vidieť Štiavnické vrchy s bájnym Sitnom. Na skaly prídu nejakí cyklisti z Handlovej. Vytiahnu veľký monokulár a hľadajú svoj dom dakde v meste. Vypočujem si príbeh o stavbe Kauflandu a zrútenom kopci.

    Prvý prázdninový deň r.2023 nezačal pre handlovčanov najlepšie. Mesto zvolalo krízový štáb po zosuve pôdy pri stavbe superkmarketu. Toľko rýpali do kopca až sa rozhodol urýchliť trápenie bagrov a proste sa zosypal sám. Nepomohol ani oporný múr. Pod ním však viedla železničná trať a čo horšie bývali ľudia. Handlovská strela prestala jazdiť a ľudí evakuovali. Handlová je známa zosuvmi pôdy, druhá vec je, ako bol múr zabezpečený. Padli nejaké všeobecné obvinenia. Hlina nie je doposiaľ vybagrovaná a nákladiaky stále smradia po centre mesta na druhý koniec. Zvyškami kopca zasýpajú haldu po baníkoch. Mimoriadna situácia trvá a nevidím jej koniec z tejto strany Vianoc.

Mesto Handlová založili karpatskí Nemci v 14st.

 

     Po akom takom nasýtení pokračujeme Ponitrianskou magistrálou dolu z Griča. Samotný vrchol je zalesnený vysokými smrekmi. Počujeme rykot jeleňa. Na jeseň je ruja a samec býva agresívny. Navyše hormóny vo svalovine mäso namoria odporným zápachom. Tak ešte aj po smrti je nechutný. Naše kroky sa chtiac nechtiac uberajú k nemu. Našťastie odbočíme na banský náučný chodník, ktorý nás vedie severným smerom k Malému Griču. Dolu ešte vidíme srnku čakajúcu na nadržaného jeleňa. Rykot pomaly zaniká. Okrem ryčania nás sprevádza krákorenie krkavca. Žena objaví nálezisko suchohríbov. Akurát tak na praženicu. Na trávnatej lúke chvíľu zaváhame, lebo cesta sa stráca v hustom trávnatom poraste. Objavím sa vo fotopasci a pokračujeme potom správnym chodníkom vľavo. Stojíme pri info tabuli, ktorá hovorí o vetracej šachte pod nami. Sme teda nad baňou. Paralelný svet pod nami má rozlohu väčšiu ako celé Piešťany aj s Kocuricami. Pohodlnou lesnou cestou dôjdeme asi po hodine na žlto značený chodník, ktorý vedie z Troch Studničiek na Malý Grič. Zabočíme o 180° doprava a strmo sa vydáme hore. Cestou dolu schádza motorkár na kroske. Nepríjemné zavýjanie dvojtaktu sme počuli už pred tým. Po asi dvadsiatich minútach sme na skalách tvoriacich Malý Grič. I na Malý dakto nedávno (ešte nezhrdzavelo) vyniesol železo. Skalolezci objavili možnosti lezenia len tento rok.

Vyhliadka z bývalej sopky je ešte impozantnejšia ako z Veľkého Griča.

     Kňazov vrch bráni sčasti vidieť celú Handlovú. Zato Malá Fatra i Veľká je celkom pekne vidieť. I Handlovské letisko. Dokonca aj Strážovské kopce na západe. Chvíľu šachujeme so správnou foto pozíciou. Okrem vhodnej skaly, treba nájsť aj plán úniku. Cestou, ktorú vidíme pod nami, nepôjdeme. Zídeme k Trom studničkám, potom po zeleno značenom chodníku do mesta a tam sa uvidí. Vyťahujem paličky a schádzame prudko dolu. Sexuálne sa prejavím na zaprášenej zemi. Bolestne sa ozval znova aj členok. Pri Troch studničkách je ohradený prameň vody. Kedysi stála v lese i chatka, ale vyhorela, z detského kolotoča zostal zhrdzavený vrak . O5 sa za nami ozýva ručanie úchylného jeleňa. Tento nebude podľa slabšieho barytónu alfa samec. Obchádzame Kňazov vrch a sme prakticky už v meste. Vítajú nás záhradky. Kuknem do navigácie a nájdem cestu pomedzi banícku kolóniu. Teraz ju obýva prevažne marginalizovaná menšina. Po opustení špinavých uličiek sa ocitneme na Štrajkovej ulici pred nápisom Baňa Handlová.

    Po vyše 100 rokoch bol v koronovom roku 2021 vytlačený posledný vozík hnedého uhlia z Bane Handlová. Baníci vyfárali vyše 82mil. ton uhlia prevažne pre Novácku elektráreň, ktorej rovnako zvoní umieráčik. Pod zemou je ešte zopár melónikov uhlia, ale grín díl nepustí. Pár rokov budú prebiehať zasypávacie a demolačné práce, ale boľševikom rozmaznávané remeslo na Slovensku končí.

Z baní by sa mal stať skanzen. Mestečko však zatiaľ tvrdo spí a na turistov nie je pripravené.

     Vyjdeme znova hore po betónke k autu. Cestou s5 vidíme v centre mesta hudobný festival centra voľného času na námestí. Mládež postáva, deti skáču v nafukovacom hrade, dospeláci pijú hrdzavú vodu. Doma nás už čakajú dievčatá s otvorenými zošitmi v nádeji, že im o ôsmej večer budeme riešiť matiku a chémiu. Na správne počítanie som si nalial studený burčiak, z ktorého ma tri dni škriabalo v hrdle. Zdar Boh.