Sumarizujeme, spomíname, spoznávame, berieme medaile a diplomy za 10 splnených cieľov. Mne sa na Železnú studienku lenilo ísť, ale polka rodiny minulý rok nebola, tak som
odkyvkal a potvrdil účasť. Sobotné ráno bolo upršané, ale do obeda sa počasie ukľudnilo a
vykuklo i slniečko. Bolo vcelku príjemne 5-6°C. Obliekli sme sa možno posledný krát v roku ako turisti. Lístky na vlak sme mali už dopredu kúpené. Pribudla nám ešte jedna kvázi turistka-dcéra
ženinej kamarátky. Trocha nás jej spoločnosť zaskočila, ale kámoška sa snažila nám dovolať, že privedie malú. No o pol siedmej ráno som ešte i ja drichmal.
Na obed si baby dali hŕstkovú polievku, ja vynikajúci mamin hruškový koláč a mohli sme vyraziť do Hovadova. Vlak nemeškal, no bol nastriekaný jak na koncerte Karla Gotta.
Horko mi bolo, len som nastúpil. Drahá slušne vypoklonkovala pubertiakov z detského vozňa a aspoň deti si sadli. V Trnave sme si sadli
konečne všetci. Na Hlavnej stanici sme preskočili do dvojposchodového vlaku smerujúceho do záhoráckych Kútov. Prejdeme tunelom a sme na Železnej studienke.
Od stanice vidíme, že začal prejav organizátora projektu Reštartni sa! Vskutku k mase ľudí bol len kúsok dolu kopcom. Vlakom sme prišli len my. Guláš sa dováral,
akurát skončilo predstavovanie cieľov na ďalší rok. Začuli sme len Skalku pri Kremnici. Začalo sa odmeňovanie. Mal som pocit, že zasa tí istí
ako minulý rok. Asi sponzorovali túto akciu. Zhrabli ceny, nažrali sa a zmizli rýchlejšie než bičom mrskne. Niektorí sa ani neunúvali prísť si po pohár. Možno boli z divokého východu. Potom vedúci v mikulášskej čiapke losoval ceny. Tentoraz sme nevyhrali zbytočnú poukážku,
ale užitočný športový uterák. A o5 staršia ako minule. Mala z neho veľkú radosť, čoby basketbalistka. Z nejakej neznámej príčiny však nie je na internete medzi výhercami. Popri losovaní sa degustoval guláš
z diviny. Chutil nevýrazne, no ochutiť pre 300 ľudí je umenie. Keď už ho bolo nedostatok, šupli do kotla vodu. Tým ho zdegradovali úplne.
Na rad prišlo očakávané vešanie medailí a vypisovanie diplomov. Najprv sa vytvorila guča nedočkavých ľudí. My sme pokorne stáli niekde na
konci. Mali sme čas. Baby boli zatiaľ na ihrisku. Pán najvyšší chodil s entuziazmom medzi nás a na krk vešal medaile. Jeho sympatická dcéra rozdávala
tlačené foto knižočky. Tak sme sa konečne dozvedeli o cieľoch na rok 2019. Prekvapila nás Sĺňava. Ženu napadlo, že by mohla urobiť ambiciózny výkon a ocitnúť sa na priehrade 365 krát. Každý boží deň. No bol 8. december a súťaž beží od prvého. Spomenuli sme si, ako sme hovorili,
na dovolenke v južných krajoch, že nás vystrie, keď budú ciele totožné, ako práve navštívené miesta. Môžete tipovať, aké sú. Hľadiac na ciele som nadšený asi ako včerajšie pivo. Nie sú náročné, len sú roztrúsené po celej krajine a niektoré zdĺhavé na čas. Tohtoročná knižka je zameraná viac na fotky turistov, zdolávačov. Je to fajn, nech sa v nej každý nájde. Niektorí aj dvakrát. Reklama na bicykel mi však pôsobí nepatrične. Prepracovala sa do nej i jedna naša fotka, ako baby sedia na konári z nášho prvého výletu na Roštún. Neviem, kto všetko vyberal fotky, ale na fasa
stránke som videl krajšie fotky, ako sú v knižke. Minulý rok bola plná pekných fotiek prírody. O chabom výbere dosvedčili ľudia, ktorí dvom fotkam nedali ani bod. Teraz ani neviem, čo má byť na fotke alebo tam je, čo nemá byť. Ale ja mám asi iný, divný, vkus. Ako vo všetkom. V pondelok bola vyhlásená fotosúťaž, kde
sú len čisto fotky z prírody. Moje medzi nimi nie sú. Iróniou je, že medzi výhernými je veľmi podobný záber môjmu z Ploskej na Borišov, ktorý však vznikol až po našom prechode kopcom. Vyzerá to ako schválnosť alebo niektorí musia zasa vyhrať?. Žena ma utešuje, že aspoň pre nás máme pekné spomienkové foto. A čo vlastne chcem, že?
Škaredší vyhráva.
Čakáme v rade a ktosi volá na Mikuláša. Ten sa objaví na reklamnom bicykli. Zhŕknu sa deti a každé dostane balíček od rakúskeho Mikuláša. So ženou sme si dali pravé varené víno. Že bolo naozaj "nepančované", k večeru potvrdil spev Záhorákov "Vínečko Byié". Do vlaku nám zostávala dobrá hodina. Väčšina ľudí sa s medailami vytratila, boli pp. z okolia. Tu sa akcia trocha minula účinkom. Úmysel bol správny, družiť sa. Naša slivovica si hovela v batohu nedotknutá až domov. Ohrial som sa pri krbe a okúsil malú klobásku. Žena i chlieb s masťou. Od nôh mi začala byť zima. Na zahriatie som nalial do seba čaj. Bez rumu. Deťom zima nebola, tie sa zahriali na preliezačkách. Našli si kámošky Mišku a Dominiku. I my so ženou sme sa zoznámili s jednou milou pani z Dolného Kubína. Bola tam zo synom. Denne sa nabehá v obchode 17km, rekord bol 36. Nejaká turistika navyše je pre ňu potom iba prechádzka. Ako ja zbieram pohľadnice, ona zasa mince z jednotlivých turistických prechodov. Mysleli sme si, že pôjdu vlakom s nami, no akosi sa separovali. Večerným vlakom na Hlavnú stanicu sme teda išli len my a oddelená pani so synom. Vlak na sever bol ešte viac naprataný ako poobede. Sedel som po Trnavu. Odtiaľ mala rodinka s bábätkom rezerváciu. Preplnenosť dosiahla v Trnave vrchol. Stál som medzi pneumatickými dverami, ktoré do mňa šúchaním a s hadím syčaním narážali. Jeden pár sa snažil pretlačiť silou mocou. Zastavili sa pri mne. Jednoducho som sa nemal kam pohnúť. Odporučil som im prebehnúť v Leopoldove po peróne do 8. vozňa vpredu. Mali rozum a videl som ich na stanici utekať. Ľudkovia pred nami nám pretlačili cestu von a konečne zhlboka dýcham na čerstvom vzduchu.
Pocity do ďalšieho ročníka mám rozpačité. Štartovné pre rodinu sa zvýšilo. Na oficiálny blog programu kašlem, moje články majú mizivý počet čitateľov ledva presahujúci číslo 100 (okrem jedného, ktorý bol uverejnený aj na nejakej stránke s fotkami prírody). Fotky, čo ma teda najviac mrzí, sa neprebojovali napriek snahe do súťaže a ani netešia veľkým "páčkom", takže nemám príliš náladu sa zúčastniť oficiálne ďalšieho ročníka. Chodím častejšie vlakom, aký taký pohyb teda mám. Možno ma drahá prehovorí. Uvidíme.
Škaredší vyhráva.
Čakáme v rade a ktosi volá na Mikuláša. Ten sa objaví na reklamnom bicykli. Zhŕknu sa deti a každé dostane balíček od rakúskeho Mikuláša. So ženou sme si dali pravé varené víno. Že bolo naozaj "nepančované", k večeru potvrdil spev Záhorákov "Vínečko Byié". Do vlaku nám zostávala dobrá hodina. Väčšina ľudí sa s medailami vytratila, boli pp. z okolia. Tu sa akcia trocha minula účinkom. Úmysel bol správny, družiť sa. Naša slivovica si hovela v batohu nedotknutá až domov. Ohrial som sa pri krbe a okúsil malú klobásku. Žena i chlieb s masťou. Od nôh mi začala byť zima. Na zahriatie som nalial do seba čaj. Bez rumu. Deťom zima nebola, tie sa zahriali na preliezačkách. Našli si kámošky Mišku a Dominiku. I my so ženou sme sa zoznámili s jednou milou pani z Dolného Kubína. Bola tam zo synom. Denne sa nabehá v obchode 17km, rekord bol 36. Nejaká turistika navyše je pre ňu potom iba prechádzka. Ako ja zbieram pohľadnice, ona zasa mince z jednotlivých turistických prechodov. Mysleli sme si, že pôjdu vlakom s nami, no akosi sa separovali. Večerným vlakom na Hlavnú stanicu sme teda išli len my a oddelená pani so synom. Vlak na sever bol ešte viac naprataný ako poobede. Sedel som po Trnavu. Odtiaľ mala rodinka s bábätkom rezerváciu. Preplnenosť dosiahla v Trnave vrchol. Stál som medzi pneumatickými dverami, ktoré do mňa šúchaním a s hadím syčaním narážali. Jeden pár sa snažil pretlačiť silou mocou. Zastavili sa pri mne. Jednoducho som sa nemal kam pohnúť. Odporučil som im prebehnúť v Leopoldove po peróne do 8. vozňa vpredu. Mali rozum a videl som ich na stanici utekať. Ľudkovia pred nami nám pretlačili cestu von a konečne zhlboka dýcham na čerstvom vzduchu.
Pocity do ďalšieho ročníka mám rozpačité. Štartovné pre rodinu sa zvýšilo. Na oficiálny blog programu kašlem, moje články majú mizivý počet čitateľov ledva presahujúci číslo 100 (okrem jedného, ktorý bol uverejnený aj na nejakej stránke s fotkami prírody). Fotky, čo ma teda najviac mrzí, sa neprebojovali napriek snahe do súťaže a ani netešia veľkým "páčkom", takže nemám príliš náladu sa zúčastniť oficiálne ďalšieho ročníka. Chodím častejšie vlakom, aký taký pohyb teda mám. Možno ma drahá prehovorí. Uvidíme.
