Hurikán Gonzálo putuje od nás konečne preč a v takéto smutné dni je načim popísať o našich malých hurikánoch. Začali baby teda chodiť do štátnych zariadení, začali. Platenie všakovakých poplatkov nemalo konca kraja. Školné, angličtina, časopis, družina, strava atď.
Do školy sa chystáme večer. Aj desiatu. Ráno všetkým zarábam nápoje. Čaj, kakao, sirupovú vodu ako barman. Po reklamácií, že je málo sladká som zdvojnásobil dávku sirupu. Staršia pije teplé kakao ako keď chodila do škôlky. Mladšia po testoch všelijakých nápojov skončila nakoniec pri čistom mlieku. Ani to jej bohvieako nechutí. Ranný cirkus trva tak 20min. Do školy ju beriem ja. Autom ju doveziem a odprevadím ku dverám. V zime bude chodiť od brány sama. Staršia býva nervná. Je to asi z únavy, niekedy zo žiarlivosti k mladšej. Stalo sa, že sotila v družine spolužiaka. Úlohy si robí pomaly. Priemerne tak pol druha hodiny až dve. Mamu chytajú nervy. Ja sa jej čudujem, že ju baví vrieskať dve hodiny. Nikomu to neprospeje. Iné deti zvládajú do polhodiny. Ktovie na čo tá malá hlavička myslí, keď je nepozorná? Stačí malý rozruch, trebárs len ktosi zazvoní alebo je pri nej
mladšia a písanie ide do hája. Už som sa s ňou učil aj ja. No "oblafla" ma a na druhý deň bola poznámka v zošite, že nemá D.Ú. Do zblbnutia teda píše, počíta. Občas aj sama od seba na tabuli. Tabuľa je dobrá vec. Dosahujeme postupne veľmi pomalé allegro. Na druhej strane idú
rýchlejším tempom ako iné školy. O písmeno minimálne. Ale ešte rýchlejšie mele hubou. Neustále ako leňochod Sid v Dobe ľadovej. Cestovala po celej triede, ale aj tak kvákala. Až ju pani učiteľka, od prírody duša trpezlivá a kľudná, okríkla. Dohovorili sme jej a zdá sa byť pokoj. Sedia v triede do akéhosi kruhu po štyroch. Nezdá sa mi to najlepšie, veď majú sólo lavice. Dajaký pokus to je. V žiackej sa skvie päť 1. Zatiaľ ich p. učiteľka motivuje pozitívne. Ak sa jej niečo nepáči, dá V ako videla. Mali dva cyklovýlety, zrovna v najhoršom počasí. Jeden do "outluku". Najprv sme mysleli, že do outletu vo Voderadoch pri Trnave. To ako na bicykli? Až keď spomenula zvieratká, zaplo nám, že do útulku. Fotili sa. Doteraz nemáme peniaze ani fotky. V triede hosťujú vši. Červeným v žiackej je napísané "Pozor vši!". Vraj každý rok. Strašíme ich s tým každý deň, aby sa umývali. Akosi rýchlo míňa pap. vreckovky. Denne balík. Podozrievame ju, že zásobuje celú triedu. Na záchode totiž nie je papier. Asi aby sa nekradol. Vraj to tak bolo už za boľševika. Je lajdana. Okrem vreckoviek, požičia celej triede farbičky. Tiež na gumičkový náramok si nedáva pozor. Snažíme sa jej zaviesť vzťah k veciam a povinnostiam. Cez to všetko zabudla nedávno v triede peračník. Keďže bol víkend, musel som ísť kúpiť pero. Ani tie perá už nie sú, čím bývali. Našťastie sa v pondelok v družine našiel.
Mladšia ako tak zvláda ranné vstávanie, rituály a škôlku. Neplakala. Iba dvakrát, keď mama išla na "služobku" a raz keď si zabudla macíka. Ružový macík, ktorý pricestoval z Holandska a bol pre staršiu je jej naj. Spí, je, pozerá TV. Malá je s ním ako Mr.Bean. V škôlke jej meno stupňovali. Najprv ju volali zdrobeninou a teraz už tvrdo menom. Vystrkuje rožky. Deťom strká prsty do polievky. Tie potom vreštia a nechú to jesť. Ale pomáha deťom a robí usmerňovač. Čo by si pani učtieľky bez nej počali? Aj kresby má lepšie oproti iným deťom. Vidieť vplyv staršieho súrodenca. V septembri bola prechladnutá, nič vážne, ale týždeň bola s babkou. V polovici októbra o5 nejaký ten kašel. So staršou sme zažívali podobne prvý rok v kolektíve. V reči stále stagnujeme. Pýtali sme sa jej načo má babka psíka a mačku. "No ted pvijde ut cez buánu, tat ho pohyzie. A babta potóm obviaže učičtu. Tato", ukazuje a vysvetľuje. Upozornili sme ju, že nie ľud, ale človek príde. Vie si správne obuť konečne topánky. Máva veľké hysáky, kedy sa na niečo upne, reve, ukazuje na to rukou a nechce sa pohnúť ako svatá Libuša na Pražskom hrade. Aspoň to už nejde do afektu a neomdlieva. Víkendy, keď to ide, sme na výlete alebo prechádzke. Boli sme na Výtokoch. Dokonca 2x. Raz neúspešne na hríboch a druhýkrát na Bakuľovom pochode. Hľadanie hríbov sme si potom, teraž už úspešne, zopakovali v susednej doline. Boli sme aj v Smolenickom krase pozrieť vyschnutý
vodopád a pod Zoborom s kúsajúcimi lienkami. Tento rok sme toho hodne pochodili. Malým sa veľmi nechce a mladšia reve. Sú akési komótne, hlavne mladšia. Kvôli malému záujmu a zime sme pre tento rok skončili. Ako inak aj tento rok Billa opakuje komerčný úspech a hodila udicu v podobe nálepiek. Mama sa ako prvá chytila. Raz máme 15 nových z 20, inokedy naopak.
Takto nám ubiehajú dni. Zvládame to, čo nám zostáva. Mladšia povedala krásnu vetu:" Vieš keby nebolo maminy, tatina, sestričky, babky, dedka, nebol by svet."
23.10.14
16.10.14
Požiarny poplach
Tak dvakrát do roka máme vo firme požiarny poplach. Horí len keď je pekné počasie. Tentoraz horel u nás počítač. To akože. Šéf požiarnikov Fero sa spolu s BOZP vovalil k nam s veľkým hlukom ako aktivista v zápase o Tatry. Najprv padla kontrolná otázka: "Čo by ste robil, keď sa chytí kábel počítača?". Kolega, že teda pôjde vypnúť prúd na chodbu. "Dobreé. Tak choďte!" zabublal Fero-hasič jak filter v akváriu. Vstal a vykročil. Vrátil sa pre kartičku, aby si mohol otvoriť cestou s5 dvere. Divadielko sme s úsmevom sledovali. Prúd akože vypol. Potom strelil ďalšiu zákernú otázku:" Dobre, prúd ste vypli a teraz akým prístrojom by ste hasili?". Najbližšie bol vodný, tak vykročil k nemu. Vypol prúd šiel by na to s ním, skonštatoval. Fero ho však moril ďalej. Aké má ešte možnosti? Tak šli na chodbu pre práškový. Doniesli ho do kancelárie. Uzatvárali sme stávky koľkorát by sme začuli od Fera k.kot, keby sa kolegovi podarilo odpáliť "hasičák". Prášok by bol úplne všade a 3 dni by sme nevstúpili do zamoreného prostredia. Oslovil aj druhého kolegu, ktorý sa tam motal. Ďalší iniciatívny Dráčik sa ozval sám. Mysleli sme si, že ide o teoretické preskúšanie zábavnou formou, no Fero freneticky presvedčil celú budovu, že nie. "No a teraz zavolaj a nahlás to!" hlesol Fero.
"Jak nahlás?", pýta sa udivene kolega. "No normálne zavolaj, de treba." Prikázal kolegovi zavolať na vrátnicu, že horí. Vrátnik tomu neveril: "Čo?! To myslíte vážne alebo voláte len tak?", ozvalo sa v slúchadle tvrdou myjavčinou. Kolega nadiktoval meno a kde horí. To už som tušil, že požiar a Ferov adrenalín naberá na intenzite a vyženie nás von. Vzápätí kolega začal kričať "HORÍÍÍ". Ozval sa nepríjemný piskľavý tón hlásiča. Jediný som zhrabol tašku, telefón (hoci by som ho, sviňu, najradšej nechal uškvariť sa v plameňoch) a vybral sa von. Šéf sa chvatne spýtal kolegov popíjajúcich kávičku na chodbe: "Čo je?!". Čo, čo je? zareagoval kolega s pohárom v ruke. BOZP filmovala na schodoch únik z besniaceho pekla. Kolegyňa mávala vpredu so zoznamom prítomných. Ani sme nevedeli, že jeden kolega je vo vedľajšej hale. Zbadal sa až keď ho nechceli pustiť dnu. Vyšli sme na zhromaždisko. Skonštatovali sme, že z jedneho kolegu sa stáva metrosexuál. Asi chodil
na školenie manažérovi nákupu. Hasič určil kolegu za vedúceho, hoci netuším, kde zobral, že má nato licenciu. Prefrčali húkajúci hasiči. Ich šéf, t.j. Fero, všetko prísne stopoval. Požiar nezvládali a po chvíli sa zastavila aj výroba a ľudia vybehli von. Kolega si šiel po balík od kuriéra. Zrovna keď horíme. Zaujímavé, že ho vrátnici pustili dnu, keď v areáli horelo. Veliteľ zásahu sa vrátil
s vedúcimi. Tí boli ukázať kdeže to vlastne horí. Od dymu, kašľajúc sa vrátili k nám. Nie, to preháňam. Po nejakých 20 minútach nám Fero poďakoval a rozpustil s tým, nech doženieme robotu. Tak sme sa vyvetrali a popri natiahnutých hadicách vrátili k stolu.
Nemeckí kolegovia, ktorí sú tu s nami mali aspoň zážitok. A Fero-hasič chodil spokojný jak po vianočnom plese. Kolega ustal požiar, šéf klial a hrešil.
"Jak nahlás?", pýta sa udivene kolega. "No normálne zavolaj, de treba." Prikázal kolegovi zavolať na vrátnicu, že horí. Vrátnik tomu neveril: "Čo?! To myslíte vážne alebo voláte len tak?", ozvalo sa v slúchadle tvrdou myjavčinou. Kolega nadiktoval meno a kde horí. To už som tušil, že požiar a Ferov adrenalín naberá na intenzite a vyženie nás von. Vzápätí kolega začal kričať "HORÍÍÍ". Ozval sa nepríjemný piskľavý tón hlásiča. Jediný som zhrabol tašku, telefón (hoci by som ho, sviňu, najradšej nechal uškvariť sa v plameňoch) a vybral sa von. Šéf sa chvatne spýtal kolegov popíjajúcich kávičku na chodbe: "Čo je?!". Čo, čo je? zareagoval kolega s pohárom v ruke. BOZP filmovala na schodoch únik z besniaceho pekla. Kolegyňa mávala vpredu so zoznamom prítomných. Ani sme nevedeli, že jeden kolega je vo vedľajšej hale. Zbadal sa až keď ho nechceli pustiť dnu. Vyšli sme na zhromaždisko. Skonštatovali sme, že z jedneho kolegu sa stáva metrosexuál. Asi chodil
na školenie manažérovi nákupu. Hasič určil kolegu za vedúceho, hoci netuším, kde zobral, že má nato licenciu. Prefrčali húkajúci hasiči. Ich šéf, t.j. Fero, všetko prísne stopoval. Požiar nezvládali a po chvíli sa zastavila aj výroba a ľudia vybehli von. Kolega si šiel po balík od kuriéra. Zrovna keď horíme. Zaujímavé, že ho vrátnici pustili dnu, keď v areáli horelo. Veliteľ zásahu sa vrátil
s vedúcimi. Tí boli ukázať kdeže to vlastne horí. Od dymu, kašľajúc sa vrátili k nám. Nie, to preháňam. Po nejakých 20 minútach nám Fero poďakoval a rozpustil s tým, nech doženieme robotu. Tak sme sa vyvetrali a popri natiahnutých hadicách vrátili k stolu.
Nemeckí kolegovia, ktorí sú tu s nami mali aspoň zážitok. A Fero-hasič chodil spokojný jak po vianočnom plese. Kolega ustal požiar, šéf klial a hrešil.
10.10.14
Svadbíme
Ženin bratranec sa dostal do iného stavu, teda oženil sa.
V malej dedinke medzi Trnavou a Nitrou je už ako doma, takže logicky
bol obrad tam. Prišli sme o polhodinu skôr. Najmenšia hlesla: „Bude sa mi páčit teď budú šeci hovouiť
atá som petná.”
Akurát sme dostihli v dedine svokrovcov. Mysleli si, že ich ktosi naháňa na aute. Starý kostol bol zatvorený, takže sme hľadali nový. Bolo pomerne chladno, len 16°C. Okolo nás prefrčal ženích idúci po nevestu. Do kostola šli po odobierke peši. Na klopu saka mi pripli motúzik a stužku. Hoci som ženatý, rozmarín z bio prostredia malo iba pár vyvolených. Dôstojný pán bol nervózny viac ako nevesta. Koktal jej meno, i keď tvrdil akí sú dobrí kámoši. Na našej svadbe sme počúvali o májovom dáždiku, tu sme počúvali ako mu sedávala na kolienkach, jej prvý veľký zlom, keď šla do školy alebo dokonca možno ešte skôr, do školky a ďalšie životné zlomy. Alebo ženích ako raz prišiel domov rozrušený. “Niečo sa zmenilo” dojemne švitoril atď. Farárko mal aj ďalší brept: “V mene našej rodiny….”, potom sa opravil, “cirkvi.” Iný trapas bol, keď sa rozozneli v polovici obradu kostolné zvony. To miništrant Laco sa oprel o gong. Pán farár zareagoval: “Ešte som neskončil, Lacko”. S malou som sa ocitol pred kostolom ešte pred skončením obradu. Nevydržala. Ľudí bolo mnoho, zákuskov menej. 4 dokumentaristi sa motali ako sliepky po dvore u babky. Hoci je v móde brada, bol tam iba jeden bradatý chlap. To u nás v robote… No jak v kalifáte.
Nevesta sa pohla k reštaurácií pešo. My, s pohodlnejšími zadkami, autom. Zaparkoval som ho tak, aby čo najviac zavadzalo sprievodu. Vychutnával som si zamračené pohľady a tancujúcu nevestu, aby sa mu vyhla. Uvítacia štamprla, rozbitý tanier ako sa patrí, ako sa sluší a sunuli sme sa dovnútra. Okolo 100 ľudí, prevažne mladých. Starí tam boli viac menej na truc ženíchovej mamy. Bola urobená zasadačka samozrejme. Jediný som mal vestičku ako posledný mušketier, hoci som ju ani nechcel. Skôr než sme si sadli, nechali sme palca odtlačok na namaľovanom strome. Skvelý nápad, no opitá švagriná ho neskôr zničila. Asi by som ju zabil. Hlavný družba mal príhovor. Malá bagetka ako štartér. “Polievka je málo slaná!” vykríkla nevestina sestra. To bol povel pre mladých na bozkávanie. Príborom si hostia vyžiadali dva prídavky. Už počas jedla si ktosi spomenul na modlenie. Zdravas Mária a dobrú chuť. Hlavný chod asi málokomu chutil. Hovädzie ako s vojenskej konzervy, kuracie presolené. Dal som si len šalát s rukolou a kopček ryže. Vypil som 105kcal koly. Džús sa totiž minul závratne rýchlo. Keď sa už všetci nasýtili, muzikantský pár odštartoval mladomanželský valčík. No hrať a spievať dlho nevládali. 3-4 skladby a odpadli. Po prvom kole prišlo povinné fotenie. Zvečnili sme sa po skupinkách a potom celá grupa pri zdochline pod reštikou. Rozostavaní v tvare srdca. Na poslednom snímku som mal podľa ženy Pozdrav vítajúceho Stalina, keď mi dvihla ruku. Chystala sa kávička a zákusky, no torty akosi nikde. Absolvoval som asi nevyhnutnú zoznamovačku s neznámym zvyškom našej rodiny. Nie žeby som potom zrovna túžil, ale budiž. O5 ožil tanečný parket. Vyhlásil som, že pôjdem, keď bude “komandžero”. Nedočkal som sa, ale odhrovačky ako Jede, jede mašinka, repeťácke “bomby” pretkané valčíkmi nemohli chýbať. Naše baby tancovali, či skôr jašili sa na všetko. Pred mašinkou som ušiel radšej na “ninja” záchody s prerazenými dverami na úrovni očí. Chvíľu som premýšľal ako sa do pekla splachujú, keď tam nie je fotobunka. Reagujú na prúd. Keď prestanem, spláchnu sa. To som ešte nezažil. Ako to funguje na ženských? Tam to vraj nefeunguje, ale podľa zdvihnutej rite, by sa to dalo poriešiť. Prečo ženské chodia v dvojiciach na hajzel a prečo s kabelkou? Akademická otázka zostala nezodpovedaná. Sviečky horeli ďalej, zábava pokračovala, veľké až pretekali, niektorí preberali. K jednej sviečke som strčil lístok s menom. Nech nepreteká. Aspoň v čomsi som užitočný, i keď na chvíľu. Osamel som na hodnú chvíľu. Okolo mňa nik. Rád som nikto, ale teraz ma to nebavilo, nie. Netušil som, že ušli pred hlukom do vedľašieho foyer. Zhasli sa svetlá a rozbehlo sa ďalšie tanečné kolo. Gangam style. Mamina to roztočila s babami na chrbte. Pridal som sa aj ja. Babka váľala rock´n´roll. Spomienky na mladosť? Dedko skončil so zalepeným okom. Rozoberá doma kotol, kde je sklenená vata a toto sú dôsledky. Šoférovanie tiež musela prebrať švagriná. “Unaveného” uja riešili a nedali mu spať na stole. No dal si “dvadsať” sa a potom vyskočil ako Evans, keď strieľa na koš a krepčil na parkete o dušu. O deviatej pristáli na stoloch ďalšie varené a pečené pokrmy. Kura, rezne, sviečková. Bol som prvý, keďže som na večeru veľa nedal. Ostatní sa až po tanci vrhli na to. Na torty sme sa mohli len pozrieť v mrazáku. Bolo ich 9. Naše malé prvosvadobčanky začali byť unavené, zaberali sme dve sedačky vo foyer, kde si mladšia neustále líhala. Do vyhradenej miestnosti pre ožratých sme ju nechceli dať. O desiatej sme zavelili k odchodu. Už sme nevideli odčepčenie ani gastrolístok v hrnci. Ani prskajúcu svadobnú mati, či bonzujúcu nevestinu sestru (pri nevestinom hádaní ženícha). Zábava gradovala tak do tretej, potom sa pomaly hostia rozchádzali.
Akurát sme dostihli v dedine svokrovcov. Mysleli si, že ich ktosi naháňa na aute. Starý kostol bol zatvorený, takže sme hľadali nový. Bolo pomerne chladno, len 16°C. Okolo nás prefrčal ženích idúci po nevestu. Do kostola šli po odobierke peši. Na klopu saka mi pripli motúzik a stužku. Hoci som ženatý, rozmarín z bio prostredia malo iba pár vyvolených. Dôstojný pán bol nervózny viac ako nevesta. Koktal jej meno, i keď tvrdil akí sú dobrí kámoši. Na našej svadbe sme počúvali o májovom dáždiku, tu sme počúvali ako mu sedávala na kolienkach, jej prvý veľký zlom, keď šla do školy alebo dokonca možno ešte skôr, do školky a ďalšie životné zlomy. Alebo ženích ako raz prišiel domov rozrušený. “Niečo sa zmenilo” dojemne švitoril atď. Farárko mal aj ďalší brept: “V mene našej rodiny….”, potom sa opravil, “cirkvi.” Iný trapas bol, keď sa rozozneli v polovici obradu kostolné zvony. To miništrant Laco sa oprel o gong. Pán farár zareagoval: “Ešte som neskončil, Lacko”. S malou som sa ocitol pred kostolom ešte pred skončením obradu. Nevydržala. Ľudí bolo mnoho, zákuskov menej. 4 dokumentaristi sa motali ako sliepky po dvore u babky. Hoci je v móde brada, bol tam iba jeden bradatý chlap. To u nás v robote… No jak v kalifáte.
Nevesta sa pohla k reštaurácií pešo. My, s pohodlnejšími zadkami, autom. Zaparkoval som ho tak, aby čo najviac zavadzalo sprievodu. Vychutnával som si zamračené pohľady a tancujúcu nevestu, aby sa mu vyhla. Uvítacia štamprla, rozbitý tanier ako sa patrí, ako sa sluší a sunuli sme sa dovnútra. Okolo 100 ľudí, prevažne mladých. Starí tam boli viac menej na truc ženíchovej mamy. Bola urobená zasadačka samozrejme. Jediný som mal vestičku ako posledný mušketier, hoci som ju ani nechcel. Skôr než sme si sadli, nechali sme palca odtlačok na namaľovanom strome. Skvelý nápad, no opitá švagriná ho neskôr zničila. Asi by som ju zabil. Hlavný družba mal príhovor. Malá bagetka ako štartér. “Polievka je málo slaná!” vykríkla nevestina sestra. To bol povel pre mladých na bozkávanie. Príborom si hostia vyžiadali dva prídavky. Už počas jedla si ktosi spomenul na modlenie. Zdravas Mária a dobrú chuť. Hlavný chod asi málokomu chutil. Hovädzie ako s vojenskej konzervy, kuracie presolené. Dal som si len šalát s rukolou a kopček ryže. Vypil som 105kcal koly. Džús sa totiž minul závratne rýchlo. Keď sa už všetci nasýtili, muzikantský pár odštartoval mladomanželský valčík. No hrať a spievať dlho nevládali. 3-4 skladby a odpadli. Po prvom kole prišlo povinné fotenie. Zvečnili sme sa po skupinkách a potom celá grupa pri zdochline pod reštikou. Rozostavaní v tvare srdca. Na poslednom snímku som mal podľa ženy Pozdrav vítajúceho Stalina, keď mi dvihla ruku. Chystala sa kávička a zákusky, no torty akosi nikde. Absolvoval som asi nevyhnutnú zoznamovačku s neznámym zvyškom našej rodiny. Nie žeby som potom zrovna túžil, ale budiž. O5 ožil tanečný parket. Vyhlásil som, že pôjdem, keď bude “komandžero”. Nedočkal som sa, ale odhrovačky ako Jede, jede mašinka, repeťácke “bomby” pretkané valčíkmi nemohli chýbať. Naše baby tancovali, či skôr jašili sa na všetko. Pred mašinkou som ušiel radšej na “ninja” záchody s prerazenými dverami na úrovni očí. Chvíľu som premýšľal ako sa do pekla splachujú, keď tam nie je fotobunka. Reagujú na prúd. Keď prestanem, spláchnu sa. To som ešte nezažil. Ako to funguje na ženských? Tam to vraj nefeunguje, ale podľa zdvihnutej rite, by sa to dalo poriešiť. Prečo ženské chodia v dvojiciach na hajzel a prečo s kabelkou? Akademická otázka zostala nezodpovedaná. Sviečky horeli ďalej, zábava pokračovala, veľké až pretekali, niektorí preberali. K jednej sviečke som strčil lístok s menom. Nech nepreteká. Aspoň v čomsi som užitočný, i keď na chvíľu. Osamel som na hodnú chvíľu. Okolo mňa nik. Rád som nikto, ale teraz ma to nebavilo, nie. Netušil som, že ušli pred hlukom do vedľašieho foyer. Zhasli sa svetlá a rozbehlo sa ďalšie tanečné kolo. Gangam style. Mamina to roztočila s babami na chrbte. Pridal som sa aj ja. Babka váľala rock´n´roll. Spomienky na mladosť? Dedko skončil so zalepeným okom. Rozoberá doma kotol, kde je sklenená vata a toto sú dôsledky. Šoférovanie tiež musela prebrať švagriná. “Unaveného” uja riešili a nedali mu spať na stole. No dal si “dvadsať” sa a potom vyskočil ako Evans, keď strieľa na koš a krepčil na parkete o dušu. O deviatej pristáli na stoloch ďalšie varené a pečené pokrmy. Kura, rezne, sviečková. Bol som prvý, keďže som na večeru veľa nedal. Ostatní sa až po tanci vrhli na to. Na torty sme sa mohli len pozrieť v mrazáku. Bolo ich 9. Naše malé prvosvadobčanky začali byť unavené, zaberali sme dve sedačky vo foyer, kde si mladšia neustále líhala. Do vyhradenej miestnosti pre ožratých sme ju nechceli dať. O desiatej sme zavelili k odchodu. Už sme nevideli odčepčenie ani gastrolístok v hrnci. Ani prskajúcu svadobnú mati, či bonzujúcu nevestinu sestru (pri nevestinom hádaní ženícha). Zábava gradovala tak do tretej, potom sa pomaly hostia rozchádzali.
Budúci rok bude
nejaká tá 50 a rysuje sa zabíjačka vo veľkom štýle. Že sa tešíme.
3.10.14
Každodenný boj
Alkoholik a lúzer Bukowski napísal múdru vetu, že život sa skladá zo samého čakania. Čakáte a čakáte – na nemocnicu, na doktora, na inštalatéra, na blázinec, na smrť. Najprv svieti červená, potom sa rozsvieti zelená. Ja to parafrázujem a tvrdím, že život je neustály boj.
Bojujete so sebou, aby ste ráno vstali. Potom s deťmi, aby aj oni vstali. Bojujete s autom, ktoré má ráno zahmlené sklá. Cestou do roboty bojujete o život, aby do vás nejaký tiež bojovne naladený idiot nenabúral. V robote sa bijete s blbcami, ktorí sa vám snažia pokaziť deň. Ťažký, nekonečný boj.
Nedať sa znechutiť. Najťažšie je však bojovať o priazeň druhých. Nie sám so sebou. Bojuje každý, každý boží deň. Deti, dospelí, starci. Všimne si, odpíše, zavolá, nezabudne, donesie, ukáže? Dostať sa do inej kategórie. Veľmi to unavuje.
Zatiaľ dobojované. Myslíte, že si oddýchnete. Kdeže, zápasíte viruálne s počítačom, telefónom. Tam je to väcšinou prehrané a snažíte sa ich primäť k spolupráci. A či oni vás? Na obed sa premáhate, aby ste zjedli nechutné jedlo, o ktore denne bojujete.Treba jesť, aby sme mohli ďalej žiť tento boj alebo bojovať tento život. Cesta domov je o5 boj. Niekto bojuje s časom, miestom vo vlaku, ďalší si to rozdá s autom na ceste. Snažíme sa premôcť vzdorovité deti. Zasa hrozí bitka. Oni bojujú za nezávislosť, vy za pokoj v rodine. Večer nám televízia ponúkne boj. Nie náš. Druhých. Trebárs aj imaginárnych. Pocit víťazstva opantá aj nás.
Čím sme starší, život dáva tvrdšie rany. Viac bolia a dlhšie sa hoja.
Každý deň bojovať o prežitie. So samotou, nemocnicou, doktorom, so smrťou. Silnejší bere. Krásu, bohatstvo, silu, rukavice do ringu život. Silnejší dáva. Rany, K.O., slobodu a teraz už aj plyn.
Kolá su neuprosné. Získame bod, či nie? Veľký rozhodca určuje prestávku. Utekáme z kruhu. Pijeme, snívame, milujeme. A potom znova bojujeme a bojujeme. Priatelia nam podaju uterák, zašijú rany. Výnimočne nás i vystriedajú. Priatelia do konca života, do konca boja. Akých sme si vybojovali.
Bojujete so sebou, aby ste ráno vstali. Potom s deťmi, aby aj oni vstali. Bojujete s autom, ktoré má ráno zahmlené sklá. Cestou do roboty bojujete o život, aby do vás nejaký tiež bojovne naladený idiot nenabúral. V robote sa bijete s blbcami, ktorí sa vám snažia pokaziť deň. Ťažký, nekonečný boj.
Nedať sa znechutiť. Najťažšie je však bojovať o priazeň druhých. Nie sám so sebou. Bojuje každý, každý boží deň. Deti, dospelí, starci. Všimne si, odpíše, zavolá, nezabudne, donesie, ukáže? Dostať sa do inej kategórie. Veľmi to unavuje.
Zatiaľ dobojované. Myslíte, že si oddýchnete. Kdeže, zápasíte viruálne s počítačom, telefónom. Tam je to väcšinou prehrané a snažíte sa ich primäť k spolupráci. A či oni vás? Na obed sa premáhate, aby ste zjedli nechutné jedlo, o ktore denne bojujete.Treba jesť, aby sme mohli ďalej žiť tento boj alebo bojovať tento život. Cesta domov je o5 boj. Niekto bojuje s časom, miestom vo vlaku, ďalší si to rozdá s autom na ceste. Snažíme sa premôcť vzdorovité deti. Zasa hrozí bitka. Oni bojujú za nezávislosť, vy za pokoj v rodine. Večer nám televízia ponúkne boj. Nie náš. Druhých. Trebárs aj imaginárnych. Pocit víťazstva opantá aj nás.
Čím sme starší, život dáva tvrdšie rany. Viac bolia a dlhšie sa hoja.
Každý deň bojovať o prežitie. So samotou, nemocnicou, doktorom, so smrťou. Silnejší bere. Krásu, bohatstvo, silu, rukavice do ringu život. Silnejší dáva. Rany, K.O., slobodu a teraz už aj plyn.
Kolá su neuprosné. Získame bod, či nie? Veľký rozhodca určuje prestávku. Utekáme z kruhu. Pijeme, snívame, milujeme. A potom znova bojujeme a bojujeme. Priatelia nam podaju uterák, zašijú rany. Výnimočne nás i vystriedajú. Priatelia do konca života, do konca boja. Akých sme si vybojovali.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)