Útočisko nechcených

Malkia park poteší všetkých milovníkov zvierat. Meno dostal park podľa levice Malkia a znamená v sanskrite "Kráľovná". Ide teda o "Kráľovský park". A skutočne sa v ňom zvieratá majú kráľovsky, i keď v zajatí. Park sa nachádza pri Dunajskej Strede blízko pretekárskej dráhy Slovakia Ring v Orechovej Potôni. Zavíjanie motoriek riadne otravuje. Ale vraj iba ľudí, zverom hluk nevadí. Plánuje sa postaviť protihluková stena, takže bude snáď počuť aj sympatickú p. ošetrovateľku pri výklade. Na začiatku areálu je penzión s reštauráciou a malé ihrisko. Vstupné nie je lacné, ale starostlivosť o zvieratá tiež nebude zadarmo, že. Dá sa platiť platobnou kartou. Pri pokladni dostanete aj mapku areálu s časovým rozvrhom kŕmenia. Návštevníci majú možnosť pri vstupe si kúpiť granule pre "kopytá", ako hovoria oštetrovatelia kopytníkom. Za vstupom je ohradená Krajinka, kde kotkodákajú sliepky a mečia kozy. V určených časoch je možnosť do dvora ísť. Zakrslých zajačikov sme tam nevideli. Moje baby domáce zvery nenadchli. Smiali sa na srandovných Kapybarách, ktoré pripomínajú gigantické, 50 kilové, morčatá. Skutočne sú ich príbuzné a sú najväčšími hlodavcami na svete. 

Kapybara slúži aj ako zdroj potravy pre juhoamerických Indiánov.

Od nemotorných sudov s nohami sme vlastne išli proti smeru prehliadky, ale v podstate je to jedno. Za kapybarami je jazierko s kačicami, husami a labuťami. I čiernymi, ako keby boli pretiahnuté cez komín. Areál je veľkosťou asi polovičný v porovnaní s Bojnickou ZOO. Momentálne majú plný stav zvierat. Aj dotieravých komárov. V slnečných dňoch poskytujú tieň dva altánky, vysadené sú aj stromy, no ešte pár rokov potrvá, kým poskytnú úľavu pred slnečnými lúčmi. Na druhom konci je tiež bufet. My sme mali vlastné zásoby, ktoré sme aj hneď spráskali. Niektoré zvery vyzerajú, že si riadne vytrpeli v cirkusoch alebo v súkromných chovoch. Sú poznačené fyzicky aj psychicky. Iba leňochodovi je zdá sa všetko jedno a z hamaky trčali len chlpy. Páči sa mi to zviera. Prespí 22 hodín. Je taký lenivý, že ani neprežúva potravu. Cez pórovité zuby sa mu vstrebávajú šťavy z rastlín. Je ťarbák, nevie dokonca poriadne ani chodiť, iba sa plazí po zemi. 2,5m za minútu. Pohoda, klídek. Do "šprintu" 4m za minútu donúti leňochoda iba urevané mláďa. Takže od ukecaného Sida z Doby ľadovej má ďaleko. Serie však raz za  týždeň. Bodaj by nie, keď zažíva obyčajný list aj mesiac. V parku sa dá stráviť minimálne pol dňa nielen ako leňochod. Odporúčam motať sa pri komentovanom kŕmení. Ošetrovatelia chcú zverom spestriť život v klietke a vymýšľajú pre nich rôzne zábavky. Jedna z takých je hľadanie žrádla. V druhom rade sa má načo pozrieť aj návštevník a komentár k tomu je skvelý bonus. Je vidieť zanietenie ošetrovateľov, inak by to ani nešlo. Po komentovaných vstupoch baby šli na trampolíny, ja som stál pri prerastených morských prascoch. Bola by určite zábava mať netradičného mazlíčka doma. Majitelia si dali záležať a investovali do parku nemalé financie, aby bol na vysokej a modernej úrovni. Blízky kontakt so zvieratmi umocňuje zážitok. Na pár ároch cítiť, že ľudom zvieratá nie sú ľahostajné. Jedinou slabinou areálu je parkovanie. Park si získal dobré meno a navštevuje ho veľa ľudí, preto by sa zišlo rozšíriť parkovisko snáď až po pretekársky okruh.

Levice Malkia (vpravo) a Adelka.

Cirkus nie sú len zvieratá

Konečne po daždivých víkendoch prišiel aj teplý a slnečný deň. Turistika neprichádza momentálne do úvahy (dievčatám sa bez zranenej maminy nechce šlapať) a žiarivú sobotu by som doma nerád premárnil. Hľadám teda alernatívy a objavil som zaujímavé podujatie Cirk´l art, čo je vystúpenie pouličných umelcov, potulných iluzionistov, čudáckých gašparov, skrachovaných hercov a
nezamestaných cirkusantov. Prezentuje sa ako Nový cirkus a tento rok sa konal v Stupave 12. ročník pod ochranou rukou herečky Vici Kerekeš. Zrovna deň predtým sme pozerali českú rozprávku Dažďová víla, kde hrala Květušku. No na podujatí Květuška-Vici bola dakde v rici. Ako obyvkle trvalo, kým sme vyrazili z domu a bolo takmer 11 hodín. Najprv som kúsok zašiel za Plavecký Mikuláš pozrieť slovenskú Saharu. Vstup do vojenského priestoru stráži rampa zo železničného priecestia. Len koľaje nie sú. Priestor nie je nijako zvlášť označený, tak som zaprakoval pri hromádke odstavených áut. V diaľke sa ukazuje farebná tabuľa, vyzerá, že asi sme na správnom mieste. Ideme k nej a otvára sa pred nami neveľké údolie. Všade piesok a borovice, sem tam kríky. To bude ono. V okolí je koncentrácia piesku najväčšia.

Borovice dala vysadiť na záhoráckej púšti Mária Terézia, aby zabránila jej rozširovaniu.

Zastavíme sa pri náučnej tabuli. Čo už v piesku môže existovať... Baby upúta kvákanie žiab, preto zídeme k močiaru. Deň po daždi, takže vody je v barinách dosť. Ropuchy koncertujú a nedajú sa rušiť ani ľudmi. Na jednej impozantnej dune vidím  dve bosé baby so psom, vydáme sa tým smerom. No cez močiar neprekročíme, preto sa vraciame s5. Baby sa vyzujú, láka ich žlté more. Rozhorúčený piesok páli, že by ani ťavu nevyhnal. Už len kaktusy chýbajú. Nájdem cestu popri obrovských betónových kockách poničených muníciou. Za nimi je sklad vojenských pneumatík. Sahara má úctyhodných 600 kilometrov štvorcových a je popretkávaná mnohými cestami. Kráčame popri mesačnom údolí, kým po necelých 10 minútach dôjdeme k hŕbe piesku. Dievčatám sa páči lietanie po piesku. Veď, kde je taká kopa? Stopy štvorkolky končia v polovici kopca. Ani nevládala hore. Nohy si chladia dievčatá v bažine. Strávili by brodením v tekutom piesku aj celý deň, ale nevzali sme si ani vodu a sme len v polovici cesty do Stupavy. Preto pár skákaní, záberov a ideme k autu. V piesku vidíme aj zákerné pasce, lieviky mravcoleva. Pri aute stretáme hubárov. Húb je v okolí borovicových lesov veľa, no treba ich zbierať hned po daždi, lebo piesčitá pôda vlhko rýchlo vsiakne. Pokračujeme cez Rohožník a Kuchyňu. V Kuchyni ma môj orientačný zmysel automaticky vlákal smerom na vojenské letisko. Dnes však ideme niekam inam. Preto som sa otočil a vrátil na správnu cestu cez Lozorno do Stupavy. Parkujem na rušnej ceste na Borinku. Ani vystúpiť sa nedalo. Kam sa tí paštikári všetci ženú? Pekné počasie, tak cesta je vyťažená viac než linka dôvery pre seniorov. Popri hasičoch sme prešli do stupavského parku. Za rekonštruovaným kaštielom bol vchod. Vstupné vcelku primerané na to, čo sa v parku odohrávalo. Dostali sme náramky a mohli sa vrhnúť do víru zábavy. Najprv však načim nasýtiť prázdne žalúdky. Baby si dali "cigáňa". So žemlami v ruke si šli pozrieť vystúpenie amerických Acrobuffos s vodnými balónikmi a ja som sa motal pri stánkoch s jedlom. Kórejské bao buns, čo je len nejaká parená malá žemla alebo rezance Ponk Ulice v duchu "Jedz ako Bratislavčan!" ma nevzrušili. Mne sa bažilo po muránskych buchtách, ktoré piekli na mieste v prívese. Neviem, prečo sú tieto jedlá iba na akciách v okolí Hovadova. Inde nič, akurát cigáň a podpecník. Dookola, každý rok. Okrem jedla v parku pristavil sa aj príves s predajom klasických vinylových platní. Ani "elpéčka" sa hocikde už nevidia. S čučuriedkovou buchtou som sa postavil niekde k stromu na korene odkiaľ som mal aký taký výhľad na Setha a Christine. Ich program vrcholil súbojom s naplnenými balónikmi. Prizvali si dvoch chlapíkov z publika, cez krk nahodili na oboch odpadové vrece, vyzbrojili štítom a prilbou s napichnutými klincami (pripomenuli mi uja Elektróna, postavičky z detstva) a súboj začal. Najprv sa za dramatickej hudby naparovali ako paviáni. Umelci vodným gladiátorom bez slov ukazovali, čo majú hrať. Hádzali po sebe balóniky a úlohou terča bolo napichnúť ich na ostré roty. Za Vangelisového Conquest of Paradise predstavenie skončilo víťazstvom jedného bojovníka. Asi najmenej mokrého. Za odmenu dostal fľašu piva a pusu od Christine. Vystúpenia bežali jedno za druhým. Niekedy aj dve. Polhodinovú pauzu sme využili polihovaním na deke. O tretej bolo predstavenie v šapitó. No 17Eur za 80min. exibíciu sa mi vidí riadne prehnaná cena. Motali sme sa radšej pri tvorivých dielničkách Vyšegrádskej štvorky, ale akosi ich aktivity boli neriadené. Ani škola cirkusu, čo bolo len lezenie na lane a žonglovanie mnoho ľudí neupútala. Chvíľu sme postáli pri maľovaní na tvár. Naveľa som presvedčil mladšiu, že pôjdeme o týždeň na Deň detí a vypochodvali sme z radu. Sme predsa v parku na vystúpeniach umelcov. Za pol dňa sme prešli prakticky všetky ukážky. Ohňová šou až tak nevynikla, lepšia bude po zotmení, no tma je až o deviatej.

Rakúsky pár Sebo a Christien sa hrajú s ohňom.

Páčili sa nám trampolínoví bratia z Ukrajiny. I 50-nik skákal, lietal ako kamzík po šaratici. Najmenšieho, a teda najľahšieho, vystreľovali do vzduchu nad koruny stromov. Číslo sa divákom páčilo, vymrštili "námorníka" párkrát znova. Z klaunov bol vynikajúci austrálsky Fraser Hooper. Charizmatický, ako má klaun a mím vyzerať. Tváril sa ako keby zožral ropuchu.  Malej pripomínal gagmi Mr.Beana. Umenie týchto pouličných šašov spočíva v improvizácií. Zvú si k sebe dospelých i deti a hoci ich navigujú, čo majú robiť, kto vie ako zareagujú? A u detí je nevyspytateľné správanie tým dupľom. Zaujímavé je tiež vidieť, ako sú dospelí zmätení, možno viac ako deti. Za takúto kreativitu klobúk dolu. Smiech a dobrú zábavu spravil aj švédsky Sven. Česko-poľsko-anglicky zmotával a komentoval svoje číslo. Prišli sme až na jeho vrcholné akrobaticko-žonglérske vystúpenie, keď sa mu na hlave vrteli mäsové guľky z Ikea (fást fúd doslova) a pohadzoval si k tomu hajzlové papiere. Istil si vystúpenie pomocníkmi z radu ľudí, ktorí dostali za odmenu lízatko.

Subtílny Sven dokázal rozosmiať divákov.

Neviem, prečo väčšina umelcov robí z ľudí bábky. Nemožno zapojiť ľudí inak? Či je väčšia zábava?Čílský umelec Murmuyo síce pištal ako kŕdeľ papagájov, ale nejako nás nezaujal.  Medzi divákmi sa gúľala obrovská červená nafukovacia lopta s tanečnicou na vrchu a po nej klopkal chodúľový cirkus Tritypos z Čiech. Ako posledné sme si pozreli číslo Thingabomb anglického mladíka, ktorý si hovorí Pan Gottic. Jeho zložitý kladkostroj sa sem tam zadrhával. Staršia sa bála papierového dela, no bol to len prdkáčik. Predsa by nevystrelil plastového panáka do davu. Domov som sa vracal cez diaľnicu, čo je dlhšie, ale pohodlnejšie. Po deväťnástej hodine sa už na nej frčí ako na poslednom leveli Tetrisu.
Akcia bola solídne pripravená. Obával som sa más, ale v pohode som si našiel vždy nejaké miesto, aby som videl. Vpredu si ľudia občas rozumne sadli a dostalo sa výhľadu aj na zadné rady. Baby sa pretlačili dopredu. Niektorí ľudia boli dokonca viac dní v parku. Iní sa po obednej sieste večer vrátili. No predpokladám, že ukážky boli po celý víkend rovnaké.  Na festivale vystúpili svetové hviezdy pouličnej zábavy. Hudba a zábava bol cieľ podujatia a ten bol naplnený mierou vrchovatou.

Fraser Hooper je hviezda pouličných umelcov a tiež známy učiteľ klaunov.