Heslo: Strmá cesta na Lysec, čo máš v batohu si všetko zec.
Názov výpravy: Chorizo trek
Naša prvá tohtoročná turistika viedla do Veľkej Fatry pre mňa doposiaľ neznámy kopček Lysec. Drahá ho kdesi vyšťuchala
na fasabukovej grupe. Je k nemu pomerne dobrý a krátky prístup z Jasenskej doliny. No tým pádom šialene strmý. Počasie nebolo ideálne,
ale ani najhoršie. Dúfal som, že sa nejaké výhľady naskytnú spod nízkych
mrakov.
Ráno vstávam pred siedmou a po raňajkách idem kúpiť rožky na
cestu. Medzitým vstanú baby. Staršia je na chate, mladšiu vyklopíme
u svokry. Svokor nás už od šiestej čaká pred dverami. Údajne.
S drahou vhupneme na diaľnicu a ťahám sto štyridsiatkou do Žiliny.
Mraky nad Fatrou nedávajú zrovna šancu na nejaké panoramatické kochanie sa. Prebúdzajúcim
sa mestom prefrčím po deviatej hodine a schádzam k meandru Váhu pod
Strečnom. Zrušenie dvoch jazdných pruhov zdá sa prispelo k plynulejšej
premávke. Ale ešte sme nešli tadeto v špičke. Pokračujem cez Vrútky
a kúsok za Martinom odbočujem v Košťanoch doľava k Jasenskej
doline. Sledujúc torzo martinských strojárni sa zamýšľame, prečo závod
produkujúci tretinu objemu strojárskej výroby u nás kľakol rýchlo na
kolená. Koniec výroby tankov bol rýchlejší ako konverzia na traktory. V areáli
zostali doslova len garážové firmy. A geto Bambusky. Za Belou-Dulice sa
otáčam Pod skalkou, pretože som vbehol omylom do Slavkovskej doliny. Tabuľa
ukazuje doľava, nie rovno. V Jasenskej je už na ceste poľadovica. Pred
lyžiarskym strediskom na ceste prestáva sranda a asfalt vystriedal hrubý
ľad z nespočetných riav valiacich sa po ceste. Trocha sa zakývame na zľadovatených
koľajach a žena sa prežehná. Spomalím a s jej zopnutými rukami a
tichým "mollením" sa posúvame na parkovisko k chate Lysec. Vlek bol funkčný
možno tak za prezidenta Gašparoviča, dnes veľké parkovisko zíva
prázdnotou.
Za nami príde ešte jeden týpek z Galanty. Rýchlo sa obuje
a vyrazí dolinou po modro značenom chodníku. My sa tiež pomaly prezúvame. Je
pol jedenástej. Ja si zapnem ešte návleky, žena si zavesí na krk píšťalku.
Proti mackom. Čo však zakrátko potrebujeme sú hroty. Len čo vyrazíme na svah,
na ktorého vrchole sa napojíme na žltú značku, šmýkame sa dole. Už aj
nasadzujeme nešmeky. Ja mám však problém zaistiť si turistickú paličku v požadovanej
výške. Na poslednej turistike z Portáša dostala zabrať, teraz sa
naštvala a nechala ma v štichu. No nič, pripnem ju o batoh a cestou
sa spolieham len na jednu. Zhora sa valia nejakí chlapi a upozorňujú
na zľadovatený svah. Hroty na topánkach nám však dávajú potrebnú istotu
a supíme hore po zjazdovke. Zhora stekajú potôčiky vody a tie tvoria
klzisko na svahu. Konečne sme hore na Medzijarkoch a na miernom stúpaní sa
trocha vydýchame. Ďalšie začína za lúkou Pod Prietrž. Dostávame sa do polovice,
kde začína masív Lysca. Turistický chodník pokračuje traverzom popod hrebeň,
ale neznačená cesta vedie aj rovno na hrebeň Ježová. Uvoľnil sa mi drôtik
držiaci predok hrotov pokope. Nie je to chyba, ktorá by bi neumožňovala
pokračovať, ale na pník zdvihnem nohu a skrehnutými rukami neposlušný
drôtik nasadím. Mal som nakrivo nasadené nešmeky. Ideme po žltej a pribúda
snehu. Na hrebeň nejdeme cez les značeným chodníkom, ale si zájdeme kúsok až na
koniec vrstevnice. Prudko potom šliapeme hore na Ježovú. Za námahu sa odkrývajú
výhľady na kopce Fiškálová, či Hradište, či pod nimi sa rozprestierajúcu Turčiansku
kotlinu. Tlstá je ukrytá v mraku. Na žltú značku narazíme až na vrchole hrebeňa.
Nie sme však ešte na vrchole kopca. Lysec si pripravil ešte pár výživných
stupákov. Asi v polovici je útulňa Halmešová.
Skrytá pod snehovou dunou,
opustená. Ale nejaké stopy vôkol búdy sú, takže možno v nej niekto
prebýval. Lysec neleží na hlavnom hrebeni, takže "vybúkovaná" ako Borišovka na
rok nebude. Na južnej strane sú naviate aj vyše metrové duny. Tesne pred
vrcholom po jednej takej kráčame. Vrchol je, ako bolo vidno zdola,
v mraku. Výhľady žiadne. Ledva vidíme prichádzajúcich zdola. Partia ide za
nami takmer od začiatku. „ Načo som sa sem trepal, keď tu nie je ani wifina“,
privíta nás borec. Stretáme aj týpka z parkoviska. Ide opačným smerom ako
my. Čakal chvíľu na slnko, ktoré sa malo usmiať okolo obeda, ale bol malo
trpezlivý. Pobral sa preč, ale stačilo pri hríbiku mrznúť o 10min. viac
a usmialo by sa na neho slniečko. Ako na nás. Od nejakej baby som len
počul „Wov“. Drahá ani rožok s chorizom nedojedla a strčila mi ho do
ruky, len aby vystihla 5min. okno slnečných lúčov a porobila zábery. Ako
len hriali. Odkryli na chvíľu bielu perinu zahaľujúcu kopce na vôkol. Ďalšia
baba sa vrátila hore, potom, čo dali Lyscu zbohom.
Čo však bolo prekvapivé, bol
veterný kľud. Na kopci fúka 360 dní v roku a zrovna dnes sa čerti
neženili. Na druhú stranu, možno bezvetrie bolo príčinou, že boli nízko mraky. Vietor
vo väčších výškach ich tlačil dole. Naobliekali sme sa do silne veterných
podmienok, ale okrem mrakov sa nehýbalo nič. Modré nebo bolo naozaj toľko, že
ani rožok nedoješ a o5 sa Fatra ponorila do ponurej šedi. Po dúšku čaju
sme si dali rukavice (už ma boleli premrznuté prsty) a pustili sa modro
značeným chodníkom dolu. Cesta je prakticky stále prudká. Ide lesom, ale ponúka
krásnu zimnú rozprávku až po Grúň. Za ním je len kamenistý chodník, odopíname
si hroty a snímame rukavice. Ich škriabavý zvuk je nepríjemný. Prudké
klesanie nemá konca. Jasenská dolina sa zdá byť na dotyk, ale dobrých 500m
stále klesáme až ku sútoku Lyseckého potoka s Vôdkami. Vodstvo je pomerne
roztatárené a hľadáme prechod. Nejako sa prebrodíme podľa stôp
a prechodom lávky sa ocitáme v doline.
Pofotíme zopár ľadových
skulptúr vyčarovaných prírodou a prejdeme tých pár metrov k autu.
Týpek je už tiež dolu a sediac v aute tlačí niečo do seba. Z chaty
Lysec sa plazí nejaký dym, ale vyzerá roky nedokončená. Cestou s5 stojíme
v Žiline a kupujem si nové paličky McKinley Hiking III.
