Blatový pochod

Názov expedície: Blatový pochod 2021

 Heslo: Pod veľkým kopcom, veľký medveď býva

    Po 15 rokoch o5 nadišiel čas zablatiť si karimory. Pridala sa k nám jedna korpulentná ošetrovateľka. Otejpovaná viac ako Piešťanské čajky pred finále extraligy, stála ráno na stanici ešte sme ani z domu nevyšli. Keď som na stanici videl, ako sa teší, povedal som si, že ju nesklameme a pôjdeme s ňou pokiaľ bude ona vládať. Alebo my. Mladšia dcérka mala zápas, no zrovna sa kryl odchod autobus s jej. Preto sme požiadali staršiu, nech ju vyprevadí. Pre istotu sme pribalili k nášmu batohu paličky. Na stanici už stálo nejaké kvinteto fosils. Nalodili sme sa za 1,70Eur a pomaly funeli autobusom hore na Havran. Pri opustenej a rozpadnutej kolkárni prebehla registrácia a štartovný štamperlík. Naša súputníčka sa volala Barbara. Pri vyslovení mena sa jej hneď šedivý dedko v okuliaroch pýtal, či je Straislandová a bude aj spievať. Odpovedala, že nie. "Ale za to my budeme", odpovedal starký. A veru nás ich spev chvíľu sprevádzal. Pred deviatou sme teda vyrazili južným smerom. Spočiatku sa ide pekne po rovinke. 

Blatový pochod zostal verný svojmu menu.

    Chodník sa kľukatí po hranici Trnavského a Nitrianskeho kraja. Kúsok sme prešli po asfaltovej ceste do Svrbíc. Plánujeme budúci rok tade ísť bicyklom do Nitry. Na Humništiach si dávame jedaciu prestávku v podobe rožka s paštétou a vrelého čaju. Prejdeme kúsok popri hlboko zoraných brázdach a dôjdeme na križovatku. Značka žiadna. Neisto postávajú na križovatke "staroušci". Zamachrujem novým telefónom a určím smer ku traktoru. Dôveryhodný som asi ako daňové priznanie slovenského poslanca, preto babky v Zajo overaloch nakuknú do lesa a tam zbadajú na strome červenú značku. Obraciam s5. Som si trasu nepriblížil dostatočne a neurčil som správne, kde odbočiť.

Na Svrbickej plešine bol pokus otvoriť bežkársku trasu, ale nikdy nebolo dosť snehu a projekt zakapal.

  Na úrovni Svrbíc je hlboká roklina. Dokonca si lesníci vybagrovali lesnú cestu popri nej, pretože za dažďa ňou preteká voda. Dostaneme sa z nej prudkým stúpaním, ale nie dlhým. Každopádne našej novej kámoške dalo zabrať. A to mala najlepšie topánky na svete, ako hovorila. Predbehli nás dvaja jazvečíci. Jeden mal na obojku vysielačku. Netušili sme komu patria. Ešte sa s nimi stretneme... Na Svrbickej plešine, čo je široké trávnaté pole, naberáme dych. Sme asi v tretine cesty. Odtiaľto je jediný výhľad na Marhát, biely kostolík sv.Jurko a pod ním leží Nitrianska Blatnica. Na opačnej strane Zobor. Tríbeč je v opare. Keď vidíme, že Barbara sa vyzúva a preväzuje nohu, máme dojem, že budeme radi, keď dôjdeme dolu do dediny. Až teraz z nej vylezie, že mala vyvrtnutý členok. Tuhšie zaviaže obväz a vstávame. Ako poslední z lúky odchádzame. Kolega z nemocnice a zároveň spolubývajúci kontroluje, či je v pohode. Kúsok ešte stúpame trávnatým kopcom. Na konci poľa je skupinka terénnych áut. Počuť i streľbu. Celou cestou vidíme na okrajoch polí poľovnícke posedy. Až pokiaľ ich nevystriedajú vojenské strážne búdky nad Tepličkou. V lese míňame opekajúcich turistov z klubu. O5 sa nám motajú pod nohami jazvečíci. Ale stratia sa. S5 som ich nevidel bežať, ale myslel som, že ich zlákala vôňa klobásy. Neskôr sa ukázalo, že som sa mýlil. Pod Holým vrchom sme v polovici cesty. Ideme 3,5h. Premýšľam, že takýmto tempom autobus pred štvrtou stihneme ltt.

Niekde v polovici trasy nad Hornými Otrokovcami.

  Na križovatke stretáme fosils. Tí tiež idú v podstate kam dôjdu. Ale našliapnuté majú dobre. Polovička povzbudzuje Barbaru. Hlavne bezpečne. Žena ipt pozerá do mapy a hľadá núdzové úniky pre prípad kolapsu. Prejdeme veľkou križovatkou k Horným Otrokovciam. Mierne stúpame k Ovčej skale. Barbara nám rozpráva o beznádejných prípadoch v ošetrovateľskom ústave alebo v nemocnici. To ešte netuší, kde sa ocitne počas ďalšej služby. Sme v zmiešanom lese a za pár minút pri hríbiku Ovčia skala. Zistil som, že stĺpik so strieškou hríbik volám len ja a drahá. Pre ostatných je turistická značka jednoducho smerovník. Prečo sa les volá "skala", netuším. Žiadna tu nie je. Ani ovečka. Tento rok som sa v týchto miestach už nachádzal na cyklovýlete z Jalšového. Na drevených laviciach si odpočinieme, dáme čaj. Barbara volá mamine, že žije a šliape ďalej. V klesaní vidíme ležať jedného z jazvečíkov. Vyzerá zranený. Na obojku má telefónne číslo, tak žena volá majiteľovi. Ten ju poprosí zniesť tuláka do cieľa, na Jašter. Vraj druhého tiež ktosi zobral. Tak milého psíka si žena vezme do náručia a nesie. Má dobrých 10 kilov, vystriedam ju ja. No pes ožije a uteká pred nami. Bol asi len unavený a stratil sa mu brat. Vždy však zastaví a obzrie sa, či ideme za ním. Dokonca pozná chodník lepšie ako my. Bežím ho chytiť, nech mi neujde. No ukázalo sa, že psík je inteligentný a pozná skratku. Objavuje sa plot vojenského územia-muničných skladov. Schádzame dolu roklinou, gedrou. Vidím prvé záhradky a pes sa rozbehne hore k nim. Chvíľu za ním bežím, ale kašlem na neho. Do kopca sa mi utekať nechce. Na začiatku osady sa nám zdá, že vidíme pobehovať toho druhého. Sme v Studenej doline a čaká nás posledný úsek.

 Na rázcestí Studenej doliny. V pozadí Ifkova chata.

 

 Volíme menej náročnú trasu po asfaltovej ceste. Bezpečná však veľmi nie je. Kolesá áut okolo nás frčia ako koleso šťastia v Mountfielde. A vyhrať pobyt v nemocnici zrovna netúžim. Barbara by však ďalšie stúpanie na Sedlisko nedala. Kúsok za zastávkou nás obehne autobus domov. "Čo som zle kukol odchod?", kričím na baby za mnou. Už ráno som bol spočiatku na vážkach, či ide bus. Našťastie ide o hodinu ďalší. Tak, ako som na internete našiel. Na druhej strane cesty je lán fialovej echinacey, ktorá kvitne až do neskorej jesene. Po takmer siedmich hodinách sme pred reštauráciou Jašter. Zvládli sme to, hlavne mladá dievčina. Posielame Barbaru dnu, my zostaneme trčať vonku. Predseda klubu nás však zavolá dnu. Vystaví nám diplomy i drevené medaile. Ešte  nám ponúka tričká, ale najmenšie je XL. Drahá si dá malé pivo, Barbara demänovku. Na dievčinu je hrdá celá dedina, najviac ona sama a ďakuje, že sme s ňou pochod absolvovali. Autobus domov stál takmer toľko ako kúsok na Havran. 
Život nám prináša rôzne situácie. I s relatívne fádnej prechádzky sa nečakane vykľul zaujímavý výlet a stal sa zdrojom nového pohľadu na svet. A tiež sme si znova preverili našu trpezlivosť vycvičenú deťmi a empatiu. 

P.S. O pár dní absolvujeme podobný výlet na Marhát. Na kopci sme boli stokrát a mysleli si, že zo všetkých strán. A predsa sme šliapali inou trasou, ktorú sme predtým ani nepoznali.