Rozhodnutie ísť na zápas ženskej reprezentácie prišlo, ako to už u nás chodí, spontánne a rýchlo. Ja som síce už dlhšie pomýšľal vidieť aj iné baby ako z Čajok, ale drahej sa až tak veľmi nechcelo. Vo štvrtok prišla dokonca krátko pred pol šiestou, preto som začal opravovať vypínač, že na šiestu to nedávame. Až telefonát kámošky, že nám drží miesto rozhodol. Rýchlo som sa obliekol a vyrazili sme do mrazivých ulíc k hale. Ešte som sa chcel vrátiť po čajkovské dresy, ale veď ideme na repre zápas. Už pri parku bolo vidieť zaparkované autá na chodníku. Bude plnka. Kámoška húlila vonku, preto sme sa šuchli k pokladni a kúpili si lístky rovno aj na nedeľný zápas. Oba zápasy potom vychádzali lacnejšie. Hala plná (oficiálne 800 duší, ale pp. bola kapacita prekročená), ale stále nie ako na Galatasary Istanbul. Miesto sme dlhšie hľadali, potom sme sa prepchali pomedzi ľudí do stredu tribúny. Na palubovke boli mobilné koše s časomierami do troch strán. Po krajoch svetelné reklamy. Na stolíkoch boli akési reklamné vejáre z kartónu. Radšej by som uvítal letáčik so zostavami tímov. Zlepence z rôznych európskych klubov sa dali za vlasť dokopy na oboch stranách. Z nášho domáceho klubu boli draftované len dve hráčky. Aj to sme sa so ženou pýtali, prečo práve Alica a Natalenka. Za nami zabrali sedačkovú radu a kus balkóna kamery. Tentoraz boli na opačnej strane tribúny. Aj bubeník v počte 1ks bol dakde z Bratislavy. Kluboví bubeníci dnes absentovali. Ale inak väčšina piešťanského jadra bola na svojich tradičných miestach. V hale boli zástupcovia väčšiny slovenských klubov: Ruža, Bratislava. Dokonca i malí futbalisti od vedľa prišli fandiť. Hymny sme nestihli. Minútou ticha sme si uctili obete zemetrasenia v Turecku. Neborákov zostalo pochovaných pod troskami toľko, ako keby zľahli celé Piešťany aj s Kocuricami a Vrbovým dohromady. Prvú loptu chytili Švajčiarky. Bubeník trieskal dajako inak ako čajkári. Prvý kôš sme však zásluhou Sabi dali my. V prvej štvrtine hviezdila a držala nás ako tak v hre. Súperkám sa však darilo viac. Naše baby sa motali a okrem pomalosti neboli akosi zohraté. Prvú štvrtinu sme prehrali. V druhej štvrtine sa nám vďaka Favre, ktorej drdol až príliš často bol pri našom koši, začali Švajčiarky vzďaľovať. Bolo zle, trápili sme sa. Nepríjemná Constatine metala rukami ako Matovič so štátnym rozpočtom. Hoci vyzerá ako zápasníčka, od mala hrá basket. Pomaly a s námahou sme sa doťahovali. "Poďmé báby, poďme do toho, poďme do toho!" Za stavu 32:31 pre nás si holohlavý tréner Marcario zobral oddychový čas. Paradoxne pomohol nášmu tímu a v polovici zápasu sme viedli 38:31. Na začiatku tretej štvrtiny sme zásluhou už zasa Mištinovej (predtým Praženicová) a Stašovej ešte viac odskočili a Švajčiarky zostali nervózne. Vyfaulovali sa už po štyroch minútach, čo nám len vyhovovalo. Držali sme si dvojciferný rozdiel, ktorý sa v ostatnej štvrtine už len prehlboval. V závere si na palubovke zahrali i pre mňa neznáme dievčatá. Pripadá mi, že sú nominované najmä všelijaké protežantky. Veď kto pozná Svetlíkovú (nevýrazná v Ruži) alebo ex-Slovanistku Tarkovičovú? Skórovali všetky, aj Alica si pripísala jeden bod. Zápas skončil 78:50. Slovensko! Celkom rád som vyšiel na čerstvý vzduch, pretože v hale bola príšerná .... V nedeľu sme po zimnej turistike na Strážove vyzdvihli ešte najmladšiu a o5 šli na siedmu do haly. Tentoraz sa dievčatá postavili proti Luxemburgu. Lístok pre malú nás stál nekompromisne 10Eur. No. Aspoň si dcérka zobrala zálohované plechovky a papierovú tlieskačku. Kámoška nám o5 držala fleka. Od začiatku zápasu sme mali navrch. Prvú štvrtinu nám síce znepríjemňovala Etute, ale tréner ju potom nepochopiteľne stiahol. Našim babám vychádzali trojky. Milujem to ticho, keď baby strieľajú na kôš. A potom nasleduje erupcia divákov alebo sklamané Úúú. O5 skórovali všetky baby okrem Havranovej. Pp. ju nominoval Suja, ale v Ruži sa strelecky neprejavuje. Zápas sme potrebovali vyhrať, s čo najväčším skóre, čo sa i podarilo. Už na konci tretej štvrtiny sme nastrieľali 91 bodov. Bolo jasné, že padne stovka. Zápas napokon skončil 114:59. Obrovské "Ďákujeme" sa ozývalo halou. Baby si vybojovali postup vlastnou, kvalitnou hrou a nespoliehali sa na hru iných tímov ako naši chlapi, ktorí dúfali v pomoc Nórska. I pred dvoma rokmi sme hrali podobne, keď nám pomohla dvojciferná výhra nad Holandskom. Majstrovstvá Európy sú v lete tesne pred prázdninami. Svojich súperov spoznáme 8. marca pri losovaní do 4 skupín po 4 tímoch. Hrať sa bude v Slovinsku a Izraeli. Naposledy sme medailu doniesli v 90.-tych rokoch, tak snáď teraz
sa zablyští nejaký ten kov na hrudi našich báb. Držíme palce!
