Hubárska sezóna 2018

Sezónu sme začali posledný májový víkend. Deti veľmi nebaví motať sa po lese a hulákajú alebo robia zle. Pri vstupe nás privítal typický obyvateľ lesa, užovka stromová. 1,5m dlhá.  Ako prvý som našiel malý dubák. Hneď na to, ako som vzal do rúk paličku.  Potom žena tancovala oslavný tanec nad tromi peknými kúskami. Väčšina hríbov bola však obžratá slimákmi. Nachádzali sme aj masláky. Napokon som ja našiel krásny urastený dubák. Obišli sme včelí roj a šli dolu. Na druhý deň sa snažili náš úspešný zber napodobniť svokrovci, ale bez úspechu. Prvýkrát sme nešli s veľkými očakávaniami a doniesli sme 21 dubákov, približne rovnako suchohríbov a 5 klieštov.
I ďalšiu nedeľu sme išli tentokrát v silnejšej zostave so svokrovcami. Za 4h motania po lese sme prešli dosť, ale dubákov sme mali takmer toľko, čo kliešťov. 13 vs. 11. Hoci sme mali dlhé nohavice, nič nepomohlo. Repelent ich skôr priťahoval. Male potvory boli až za ušami. Sucháčov bolo už len viac. Tie sú ukryté hlavne v jarkoch, gedrách. Našiel som jeden modrák a žena aj kozáky a hrabáky.
Príchodom leta a vyšších teplôt sa hríby pomaly stratili. Alebo ich poľovníci málo nasadili. Nezmizli však na východe. Hneď druhý deň dovolenky stačilo, aby som vybehol s deťmi kúsok do lesa vo Vihorlate a mali sme malý úlovok. Mamina na druhý deň našla mega dubák. Závistlivé jazyky tvrdia, že sú veľké, lebo rastú bližšie k Černobyľu. Chemko Strážske je však bližšie, keď už.
Prvý jesenný deň sme o5 na známych miestach v Považskom Inovci. Predchádzajúce obdobie bolo sucho. Nachádzame asi 6 dubákov, 2 modráky a asi 20 suchohríbov. Našli sme však i hnilé hríby. Škoda, že sme nešli pred týždňom. Dvakrát nás pochytil v lese slabý dážď. Ochladilo sa, takže je otázne, č huby budú rásť. Na obed máme praženicu.
No a týmto naša hubárska sezóna skončila, nakoľko sucho pokračovalo.

Na hríby

Náš národ patrí vraj medzi hubárske veľmoci. No ten rok veľmoci nežičil. Bolo sucho ako v mojej  peňaženke. Aby sme nejako zahnali nudu posledných letných dní, boli sme počas sviatku ústavy na hríboch. Nejaké signály výskytu boli a pre ženu je to ohromný relax. Pre mňa skôr nudné motanie sa po hore. Ale vôni z tašky, kde je aspoň zopár húb, neodolám ani ja. Deti to baví pokiaľ čosi nájdu. Keďže sú malé a nízko nad zemou, vidia aj to, čo my nie. Toľko moja mykopediatrická teória. Na huby som prakticky začal chodiť až s polovičkou. Predtým som k tomu nejak neinklinoval.  Teraz sa mamina snaží aj baby zlákať na chodenie. Učí ich rozpoznať, správne odrezať. Tak už len stojím pred hríbom ako psík a čakám, kým sa malé dovadia, ktorá ich zoberie. Rozpoznávať sa učím aj ja. Odlíšim dubák od muchotrávky. Je to v hlúbiku. A keď som si nie istý mám jednoduché pravidlo: hríb skoro celý obžraný - je jedlý a dobrý, hríb menší, málo obžraný - môže byť jedlý, hríb obrovský a neobžraný, keď ju ani slimák nezdlábne - tak je asi fuj. Žena zbiera len veľmi známe hríby, takže ten okruh je úzky ako modelkine boky. K neznámym máme zdravú nedôveru. Stále sa motáme niekde na prahu začiatočníkov a pokročilých. Je to taká spoločenská hra. Demotivuje ma to, keď zbadám hríbarov s prázdnymi košíkmi. Alebo naopak, keď je tam kopa áut a v lese sa to hemží krížom-krážom hubármi. Potrebujem sa sústrediť, aby som zbadal ten nenápadný klobúk. Niekto si i psa vycvičí na hľadanie. Niekto vie zbierať huby aj keď nerastú. Máme pochopiteľne svoje miesta. Skúšali sme aj iné, ale bez výsledne. Výskyt húb je dodnes veľkou záhadou. Nikto len tak neprezradí, kde sú miesta. Väčšinou vás pošlú len tak všeobecným smerom, napr. za skapatou líškou doprava. Ono sa to totiž dedí. Naposledy, keď som dal dolu čiapku, našiel som hríb. Tak, aby som sa stále odteraz klaňal. Niekto hríby hľadá, iný zbiera. Ja som skôr ten prvý typ. Škoda, že hríby nevedia slabúnko kričať. Síce naše baby by ich prehlušili. Naše najväčšie hríby boli dubáky, svokrovci. Ani sme sa nejako nedohodli a objavili sme ich v lese. Už tam trčali od skorého rána. Iní blázni čakajú v aute na svitanie a potom vyštarujú. Aj to sú niekedy tichí blázni. Našli vtedy takmer 60 hríbov. My za dve hodiny ani nie 30. Prevažne dubáky. Sezónu. babka ukončila takmer otravou. Namiesto václaviek zobrala snáď nejaké čírovky alebo čo. Tieto ponúkla aj susedovi. Ona z nich spravila polievku. Keď ju ochutnala a zistila, že je horká, okamžite mu volala, či dýcha. Ten mal praženicu. Našťastie to prežil, ani mu to nejak zle nechutilo.

I ja mám rád praženicu a polievku. Vysmážané alebo nakladané hríby mi tak nechutia. Kedysi boli Vianoce, keď sme mali hríbovú polievku. Doslova. Dnes, keďže to drahú aj svokru baví, už máme polievku častejšie. A praženicu jeme radšej vždy ráno.