Dobro došli: Misija Habibi

  

Ikonický most Jimyho Hendrixa prezývaný podľa prvého grafity z 80.-tych rokov.

   Náš korporát ponúka bezkonkurenčný produkt, ktorý má byť ťažný kôň pre nášho akcionára. Objednávky sa hrnú a náš malý tím má pomôcť americkému tímu s hlavybolením z týchto inžinierskych výzviev.

  O ceste do chorvátskej pobočky sa hovorilo už na konci roka 25. Stavba prvého kusu sa však naťahovala ako vyprážaný syr. Reálne kontúry začala naberať asi tak začiatkom marca 26. Týždeň pred odchodom sme si zaknihovali hotel od pondelka. Šéfka projektu nás chcela vidieť nastúpených už v pondelok ráno, no poznáme chorvátsky hurá systém. Nechcela nejako ustúpiť, bez nás vraj nezačnú. Vedúcko sa ponúkol, že teda pôjde do Záhrebu v nedeľu poobede aj s projektovým koordinátorom. Vezme ich komodiťák, takže ani auto nepotrebujú. S5 pôjde vedúcko vo štvrtok. A my traja vyrazíme v pondelok ráno a sa vrátime v piatok štyria. Vedúci výpravy bude P., šofér arabský kolega Y., prezývaný Habibi (arabsky milášik). Dva dni pred odchodom prišla od K. správa, že vo firme musíme byť najneskôr na poludnie. Maňana.

23.3.2026

    Vstávam o pol šiestej, takmer rovnako ako do roboty (odkedy dočasne zmenili železnice grafikon). Pokašliavam, neviem sa zbaviť hlienov. Nečakám, kým ma P. prezvoní a pred štvrť na sedem schádzam na parkovisko. Ani nepočujem, že mi zvoní telefén (mám iba vibrovanie). Po pár minútach vidím odbáčať k obchoďáku bielu firemnú Oktávku. Habibi vezie so sebou obrovský kufor. Na 4 noci? Nie, vraj pokračuje v piatok na dovolenku do Brna. P. má tiež v kufri dosť menších tašiek. Ja hodím do kufra najmenší kufrík a batoh s počítačom. K sebe dozadu hodím bagetu a vodu. O 6.20h opúšťame mesto. Usadený som v prostriedku. Habibi premieta na palubnú obrazovku telefón, kde má navigáciu. Upozorňuje ho na radary.  Za Pezinkom sme v zápche, kde stratíme asi 10 min. Po hodine jazdy stojíme na OMV pumpe Rovinka. Šoférovi treba cikať. No keď budeme stáť každú hodinu, tak na poludnie nestihneme prísť. Obávané zápchy v okolí Viedne sa nekonajú a môžeme valiť ďalej na juh. Za to ukecaná navigácia upozorňuje v okolí Viedne na radary hádam každé 3-4km. Druhú a poslednú pauzu máme na známom odpočívadle Heinesdorf patriace klubu Asfinag. Hnusné, ale WC zdarma. Čokoládu si po neblahých skúsenostiach netrúfam kupovať. Pokračujeme na Graz. V jeho okolí prší zakaždým. Asi to robí blízkosť Lavanterskych Álp. Za Slovinskými hranicami sa vyčasí a slniečko nás sprevádza až do hlavného mesta. V Chorvátsku zmĺkne aj urozprávaná teta z navigácie a nevraví nič o radaroch, či rýchlostných pasciach. Chorvátsko je proste divočina, čo potvrdí P. odpichom z hraničnej čiary. Na Cestarine-mýtnici voláme vedúckovi, že kam vlastne máme ísť. Vraj do kancelárii, nie do výroby. Presne po piatich hodinách stojíme pred rampou firmy. Musíme sa však otočiť a ísť na vedľajšie parkovisko. Tam nás kolegovia čakajú. Koordinátorke projektu K. pokrstím nový VW Tiguan bielou šmuhou od dverí Oktávky. Zostane to vo firme. Dvojnásobne. Oni sa chystajú na obed do Lobby Otok. Ja mám zo sebou Billa debrecínsku bagetu. To ju budem hltať pred rešitkou? Naveľa, váhavo vstúpim do foyer a idem ku stolu. Sadnem si radšej chrbtom od pultu. I P. vybalí rožok. Stretnem nejakých kolegov. Nasýtení sadáme o5 do auta a ideme do výrobnej haly, asi 25km od kancelárii. Kolečkom o5 krúti Habibi. Kartu na otvorenie rampy K. ponechá položenú na stĺpiku. "Bože pomáhaj!", vykríkne, keď kolegyňa K. pred nami na diaľnici kľučkuje, spomaľuje, zrýchľuje a vykonáva podobné krkolomné manévre. Snaží sa nás mať v dohľade. Cestu však poznáme. Je príjemných 17°C a súkame sa do zimných reflexných búnd. Ich výhodou sú odnímateľné rukávy. O5 na jednu kartu prejdeme truniketom do firmy. Pred dvoma rokmi bol areál plný rozostavaných kontajnerov, teraz je obrovská plocha prázdna. Roboši vraj nútene dovolenkujú v Abu Dhabi. Kvôli vojne v Iráne sa nemajú ani ako dostať do Chorvátska. Vo vnútri sme pri veľkom oceľovom ráme. Električári naťahujú káble a osádzajú istiace skrine. Tak naverím boha, ďaleko od reality. S montážou potrubia, kvôli čomu sme prišli, začnú zajtra. To sme sem mohli v pohode dôjsť večer. No zasa ťahať priamo z roboty 5h by nebolo bohviečo. Neskôr zistíme, že vôbec sme sem nemuseli chodiť. Po rýchlom oboznámení sedíme v novo postavených kontajneroch. Spoločnosť nám okrem kolegov robia bzdochy (chorvátsky smrdlijvi martin). Kolega A. mi donesie stoličku zospodu a snaží sa zbaviť steny martinov. Nemám však počítač zo sebou, preto len hľadím do blba. Čakáme, kým skončí koordinačná porada. Chorváti sa strašne radi radia. Potom nás vezmú do kancelárii v budove. Na kávu... Ja si uchmatnem jablká. K. hľadá miesto, kde by nám spravila prezentáciu o produkte. Skončíme kdesi vo veľkom kancli. Chytajú ma driemoty počas vyše hodinovej Powerpoint prezentácie na dva monitory.

Okolo pol štvrtej opúšťame areál. Ideme sa ubytovať do známeho Movenpick. Zrovna inštalujú čokoládovú fontánku. Dohodneme sa na zraze o piatej. Ja zavolám iba tatovi, domov sa neviem dovolať, ale aspoň pošlem správu o príchode. Po piatej ochutnáme v rámci čoko hodinky ovocie a kúsky koláča. Fontánka sa nekoná, je len miska so zohriatou čokoládou. 

Nevieme, či pôjde na večeru i Habibi, ale keď nechodí vydáme sa po ceste k nákupnému stredisku Supernova. Pred železničným priecestím sa Habibi ozve. Mešká, tak už ho počkáme. V Supernova je  vraj pár reštík. Hnusnou špinavou časťou Nového Záhrebu a Sv. Kláry sa presúvame poza nákupné stredisko. Je niečo ako trenčianske Laugarício aj s Mac Donaldom. Pokukáme reštiky, no Ali Kebaba neprebudí vo mne chuťové bunky. Ani nikto v lokáli nie je. Vrátime sa do Batak reštiky, ktorá vyzerá slušne a sedí v nej nejaké človečenstvo. A je vidieť krásny západ slnka. Pokiaľ sa v hnusnom meste dá vidieť. Objednám si Quinoa, slovensky Mrlík čílsky, vegetariánske jedlo. Mrlík je obilnina z Ánd bohatá na bielkoviny. Dokonca i NASA ju odporúča pestovať pri dlhých vesmírnych letoch za hranice sfér. Jedlo, podobné pohánke, je veľmi chutné s granátovým jablkom, avokádom, pečenými ovsenými vločkami. Na pitie usrkujem 2dl z Graševiny. Toť najlacnejšie víno. Kolegovia si dali hambáč alebo čevapi. Vedúci popíja len kávu za 2.60Eur. Vraj má z domu večeru na celý týždeň. Na druhej strane obedoval v Lobby. Dokopy aj z dýškom som tam nechal takmer 20Eur (podľa diéty mám nárok na 14Eur večeru). Potom sme sa motali po Interspar. Nakúpil som dačo pre rodinu i kolegov. No oriešky som si nevybral. Nákup som rozdelil medzi kolegov, ktorí mi ho odniesli. Igelitku som zabudol. Šiel som ešte do Lidl. Na 90% majú podobný sortiment ako doma. V Chorvátsku za tie dva roky všetko podraželo. Diéty však ostali rovnaké na 40Eur. Vraj majú i vyššie platy. My sme na chvoste EU. Už len Bulhari sú na tom horšie. No benzín máme momentálne naozaj lacnejší. Okrem orieškov som si kúpil akési pečivo, ale nechutilo mi. Chcel som si večer čítať, no na nočnej lampičke je odje.aný vypínač. Svietim si mobilom. Cítim sa ako golfová loptička po šichte a o deviatej spím.

Pohľad z hotelovej izby na juhovýchod.

                                                  

24.3.2026

    Zopár krát som sa v noci budil, ale vcelku sa vyspal. Pred šiestou som hore. Hodím na seba bežecký odev a okolo 6.15 bežím na západ. Otočiť sa chcem na mega kruháči "Remetinski rotor". Akurát vojdem do slepej uličky. Značka T sa objaví až po chvíli, preto neviem, že končí. Bude sa ísť dať popri trati? Nie. Takže hopsám po betónových pražcoch zrekonštruovanej trate. Prejdem na druhú stranu. Po chvíli je tam chodníček a cez záhradu zbehnem na ulicu. Pozriem do navigácie a cez Horvatovu, či jej zbytky by to možno šlo. Nešlo. Predieram sa šípovými krami a znova som ku.va pri koľajniciach. Hopkaním prejdem na priecestie a po chodníku smerujem popri Oktal farma firmy a pekárni Klara na Remetinecku cestu. Rôzne pachy a smrady, hlavne však z áut. Dobré ráno Záhreb. Chorvátov rozhodne netrápi nedostatok ropy. Dobehnem ku kruháču, kde hore jazdia smradi, dolu eliny. Je najväčší v krajine a denne sa na ňom otočí 100 tis. smradov. Vydám sa k rieke Sáva. Po hrádzi potom bežím k mostu Slobody. Skoro ma "sundal" cyklista. Auto, vlak, elina, bager a teraz i pumpičkár. Zabehnem viac ako 10km, ale nechce sa mi motať medzi panelákmi sídliska Siget, čím by som si okruh skrátil. 

    Volím teda priamu cestu na juh po V. Holjevca. V týchto dňoch poctila svojou návštevou macedónska prezidentka a po aleji vlajú červeno žlté zástavy. Kúsok je rozkopaný chodník. Bager vrčí, ale radlica sa nehýbe. Nikto v ňom. To som si všimol viackrát. Po vyše hodine a 11km som v hoteli. Rýchlo sa osprchujem a zídem na raňajky. Kolegovia sú prakticky nažraní, sadnem si kdesi medzi neodprataný zašpinený riad. V prvom rade si všimnem menšie poháre na džús. Ani čaj už si neviem vybrať. Anglický, pepermintový a proste čaj. Pijem akúsi čiernu žbrndu. Kolegovi chýbajú zasa ryby. Aj bar na izbe mám prázdny. Habibi má za 40 nocí v minulosti, lepšiu izbu. Aj s barom. U mňa je aj tá chladnička strašne malá. Namiešam si zdravé raňajky z cereálií a orieškov. Polejem jogurtom a hodím pár kúskov ovocia. Dorazím sa sladkým koláčom a croissantom. Vyveziem sa na 8. poschodie, kde mám izbu La Paz (hl. mesto Bolívie) a vezmem batoh. Pred odchodom o5 čakáme vo vestibule na Habibi. Je šofér, takže nič iné nám nezostáva. S miernym meškaním opúšťame hotel. Čakáme na križovatke na diaľnicu. O pol deviatej sa tvoria zápchy. Do Rugvice prídeme o 10min. neskôr. Nevadí. Potrubie začnú spájať až na poludnie. Pozrieme si ďalšie rozpracované projekty a sedíme v kontajneri. Okolo 13h sa ukážu pri konštrukcii nejakí chlapi. Kukajú do dební ako keby hľadali Vlhovej dres alebo domáce kino. Termál inžinier je temperamentný a ukecaný ako chorvátsky šéf D. (t.č. na výstave v USA). Keďže im neprišli nejaké diely potrubia alebo sú vyrobené nekvalitne, sme tu zbytoční ako fusakle na drevenú nohu. Ísť sa kúpať k moru? Iróniou je, že môžeme byť rýchlejšie doma ako vedúci. Ten ide s5 s komoditným vo štvrtok. Nechápem, prečo si najprv tí mozgoví atléti neskontrolovali materiál, ktorý im prišiel. Mali to urobiť v piatok, kedy sme mohli ešte cestu zrušiť. Okolo druhej postávanie zabalíme a sedíme do tretej v kontajneri. Aj hajzle sú v kontajneri (inom) hnusné. Porobil som si nejakú prácu a po tretej sme mohli odísť. Pred hotelom sme sa dohodli, že pôjdeme do centra. O štvrtej prešľapujeme vo vestibule ako panic pred bordelom. Dobehne Habibi, že mu zmizla peňažienka. Takže na bus nejdeme, ale dáme sa do hľadania pudilára. Prehľadávame svoje pracovné batohy, lenže ako jediný P. svoj batoh nepozrie... Teraz však nič netušíme a v našich batohoch nič nenájdeme. 3x sa prehľadala jeho izba s negatívnym nálezom. Navrhujem ísť do firmy. Všetci piati sa teda  sáčkujeme do Oktávky a ideme do Rugvice. Či náhodou neleží v poli. Negatívne. Ktosi pustí kolegu do areálu. No do kontajnera sa nedostane. Dozvedáme sa, že platil včera v reštike mobilom. Tým sa okruh rozširuje. O5 navrhujem zájsť do Batak reštiky. Dovolať sa tam nedá. Chalani idú do nákupáku a ja so S. pešo do hotela trasou, ktorou sme šli včera. V aute ešte snováme plány ako ďalej. Habibi volal na egyptské veľvyslanectvo, ale veľmi mu nepomohli. Treba ísť na políciu, a potom na veľvyslanectvo. Lepšie však bude dostať ho domov. Lenže Rakúšania kontrolujú každé auto. Takže s5 cez Húnov. Stretáme sa pred hotelom, čo ďalej. Asi ísť na políciu. Keď už pomaly pokukávame aj po zvyškoch z kontajneru za hotelom, hovorím, nech sa najprv najeme. Čo keď Habibi zdržia na polícii? Do centra ideme napokon len traja. Vedúcko E. má z domu, S. si kúpi dačo v Kaufláči. Habibi mi spraví prístupový bod pre internet a môžem si kúpiť lístok načítaním QR kódu v buse. Bez internetu lístok nekúpim. P. si kúpi lístok u vodiča, no nevie, kde ho oraziť. Kým zistí, že vpredu, sme v polke cesty a vykašle sa na to. Vypadneme na Hlavnim kolodvore a Habibi, že ide teda najprv na políciu. Ja s P. so škvŕkajúcim žalúdkom do palacinkárne, on sa k nám pridá potom. No Habibi má prakticky vybitý mobil. Keď sa kdesi objaví pod katedrálou, P. ho naviguje. Ide mu i naproti, no už sa kolegovi nedá dovolať. Sám sa P. vráti do La Struk a posadí k zapekaným palacinkám s čučoriedkami. Ja som si objednal s jablkami a škoricou. Zapíjame jedlo s mliekom s rumom. Chutné to je, len málo. Habibi stále nikde. Nemá prachy ani mobil. Stratíme došľaka aj jeho? Ako dojedáme konečne sa v malej miestnostke objaví. Šiel proste do kostola a velebníček-anjel mu ukázal cestu. Ešteže sa vynašiel. Naproti tomu policajti mu pomohli ako Matovič za pandémie a poslali ho na VI. obvod, kde je hotel. Necháme peňažienku už na zajtra. Nahádže do seba horúce palacinky, len tak pachčí ako čajník a po ôsmej odchádzame. Mobil si nabil pri pulte. Akurát nie dosť, a kým sme na stanici, zostáva mu 1%. P. mu požičia 2Eur, no vodič len mávne rukou a pošle ho ďalej do vozu. Na izbe volám ešte domov, načnem kukuričné chlebíky, ktoré sa mi rozsypú po dlážke.

Rustikálna chalupa babky Marije v Malej Mlake.

25.3.2026

    Prebúdzam sa pred šiestou do slnečného rána. Po studenej sprche si zabehnem takmer 10km cez hnusné sídlisko Dugave. Chorváti väčšinou chodia na 7h do roboty. Chodia... Či robia je otázne, keď som videl znova naštartovaný prázdny bager. Kvitnú magnólie, Slovensko je tak 2t pozadu. Raňajky zapíjam pepermintovým čajom, ktorý je jediný ako tak pitný. Načgávam sa malými croissantami. Neviem si nič iné akosi vybrať. Palacinky vraj boli odborne odporné. Počujem však smiech Habibi a vyzerá, že všetko je v poriadku. Peňažienku našiel vo svojom batohu P. Omylom mu ju Habibi vložil doň, keď sme včera odchádzali. Žena sa mi smeje, že sme boli nacenganí. Habibi nespal celú noc a šplechnutie kameňa, čo mu spadol zo srdca bolo počuť zo 4km vzdialenej Sávy.

    Keďže sme tu zbytočne, niektorí špekulujú odísť vo štvrtok. No má byť pekne hnusné počasie. Ja aj S. som za piatok. E. to má isté s komodiťákom zajtra poobede. P. chce zradiť a pridať k nim. No aspoň budem mať zasa viacej miesta vzadu. Doobeda sa motáme pri skrachovanom torze rámu. Je jasné, že sa sem vrátime. Zasa káva. Ja ukusujem z jablka a banánu. Poobede sedíme v kontajneri. Dostali sme pozvanie na pizzu do známej reštiky Duksa. Vedúckovia nás zradia a nasáčkujú sa do voza chorvátskemu kolegovi. My traja ideme našim autom do hotela. Iba zhodíme batohy a stretáme sa vo vestibule. Habibi mešká len 2 min. a tie sa ukážu kritické. Z 200m vidíme ako nám bus č.268 odchádza pred očami. Ďalší sa dovlečie s 25min meškaním, takže čakáme neuveriteľných 45min. To točia na linke len jednu harmoniku? Neskutočná organizácia. Šiel by som aj peši, ale nechcem sa aj ja odtrhnúť od chalanov. Natlačíme sa do preplneného busu. Kašlem na kúpu lístka. V autobuse dobytok nenapadne vystúpiť, aby mohli iní vystúpiť. Pred križovatkou Avenija Dubrovnik sa posúvame 2m/min. Znova naberieme meškanie. Volajú nervózni kolegovia, kde sme. My ani nevieme povedať, kedy prídeme. Keby sa autá nepredbiehali, premávka by bola plynulejšia. A čo tak špeciálny pruh pre busy? Konečne vidíme motať sa policajtov na križovatke, no to ju už opúšťame. Na zastávke Bundek vypadneme z harmoniky a pešo prejdeme tých pár minút do reštiky. O5 volá vedúcko. Meškáme hodinu. Pizza dávno zožraná, pivo vypité, niektorí už aj odišli, ale šak si objednáme. Ja overenú Koza Nostra s kozím syrom. Čašník je stále rovnaký. Unavený, vysoký pán v okuliaroch padajúcich mu z nosa a mastnými alebo naglejovanými vlasmi. Na stôl objednám fľašu vína. Ochutnávať ju nechcem. Preberá sa vojna v Iráne. Ja sa s kolegom bavím o Číne. Jeho žena nenávidí tamojší režim boľševika. Jej otcovi lekári nepomohli a to ho priviedlo do hrobu. Boľševik zaviedol hodnotový systém. Tragické je, že obyčajní ľudia veria v dokonalosť režimu a životu, aký majú. Čínske autá sú tiež príbeh sám o sebe. Auto BYD, ktoré sa dováža na európsky trh, je postavené z odpadu. Čip z voľajakej starej práčky. Všetko je z lacných materiálov a do EU sa dovážajú len nepotrebné, nepredajné šroty ležiace aj rok kdesi na poli. Vláda proste musí splniť päťročnicu. My by sme radi urobili firme škodu, no dezert iní hostia vyžrali, takže dopijeme fľašu vína a dovidenia. S plným bruchom pešo kráčame vyše 3km k hotelu. Je len pol ôsmej, preto sa dohodneme, že sa stretneme na bare o ôsmej. Habibi má nejaký kredit z hotela za služby a vlastne by sme mali osláviť nález pudilára. Krátko po ôsmej sme však pred barom len ja so S. Nedohadovali sme sa na ráno? Od výťahu sa však objavil Habibi a sadli sme si do kresiel a na pohovku. Zasa sedím ako v Oktávke v strede medzi kolegami. Robíme si z toho srandu, že ešte sa tí vpredu otočia v smere jazdy. Objednám si 2dcl vína, kolegovia i zákusok, ale ja som plný. Vedúcko s Habibi aperol, ktorý označím ako kus sračiek, načo E. vyprskol. P. a S. nejaký kokteil. Všetci dostanú to svoje Tiramisu a Daikiri, ja som na suchu. Čašník sa ospravedlňuje, no objednávku zruším. Kolegovia sa bavia väčšinou o práci alebo alkoholických radovánkach, ja som unavený, ticho sedím a simultánne mrkám na dve obrazovky nado mnou, kde bežia chorvátske telenovely. O pol desiatej mám toho sucha v hube dosť a s S. sa zdvihnem na izbu. Včas, lebo ma chytí sračka. Možno aj z tej vody, čo pijem z vodovodu.

26.3.2026

    Prebudím sa pred šiestou do upršaného rána. V behu mi slabý dážď nebráni. Zatiaľ ani nefúka silný vietor. Utekám smerom na juh do mestskej časti Buzin, kde sa stočím na západ do Odry a Malej Mlaky. V dedine je novo romantický kaštieľ Kuševič-Plavšič a reštika Etno - park so zaujímavým okolím. Dážď naberá na intenzite, ale to mi až tak nevadí, ako keď ma polejú autá. Po vyše 6km som teda premočený, no zima mi nie je. Bežím popri prečerpávačke vody. V areáli je i múzeum vodárenstva. O siedmej ráno sa doň budem márne dobíjať. 

Reprezentatívny kaštieľ záhrebskej šľachty z 18.st.

   Hotel síce vidím na dosah, no je to k nemu cez polia a trať ešte 4 km. Lietačky sa rozkrútia až po pol ôsmej. Zablatený a mokrý vyzerám ako keby som vyliezol z kanála. Rýchlo zo seba zvlečiem premočené šaty a topánky a aspoň chvíľu si vychutnám teplú sprchu. Umyjem si i topánky od blata. Odchod o 8.10h stíhať nebudem, na raňajky prichádzam 10min. pred ôsmou. Cereálie zalejem s bielym jogurtom (ovocný si jeden Yankee nalial do pohára). Nahádžem do misky ovocie a oriešky a tento mix sa snažím nahádzať do huby. Ochutnám i čokoládový koláč (dcérka robí omnoho lepší) a croissant. Ten žujem ešte vo výťahu. Napokon meškám len minútku-dve a prídem zarovno s S. Pešo so skupinárom kráčame tých pár metrov do firmy. Dážď nie je silný. Ostatní vraj pôjdu autom. No po 5min. ich vidíme ísť pešibusom k firme. Auto nebrali, lebo ho nemajú kde zaparkovať. Lenže v aute zostal batoh P., kde má počítač. Naveľa sa podarí kolegyni K. vybaviť parkovné miesto na poloprázdnom parkovisku a P. sa vráti do hotela po Oktávku. Možno by sme mohli ísť domov, no S. nemá kľúče od bytu a Habibi tiež vyhovuje piatok. Sedíme v poradnej miestnosti Risnjak. Pozdravíme chorvátskych kolegov z minula. Nejakí sú nešťastní. Dnes majú ročné hodnotenie. Ich navýšenie platu im vyplatia naraz na konci roka. Snažia sa ich tak udržať. Majú však napr. aj Veľkonočné odmeny. A určite vyšší plat ako my na Slovensku. V kuchynke sa zbavím zvyšnej bonboniéry Deva a tyčiniek. O 11.30h píšem kolegyni na Slovensko, že je čas vetrať kancel. Odpíše, že je zima. Pred 13h nedočkavý vedúcko nás opúšťa a čaká 10min. na recepcii. Rozpršalo sa. Navrhujem ísť do technického múzea. Pred 14h balíme a ideme na obed do hotela. Platí Habibi zo svojho bonusu. Všetci sme si objednali denné menu. Grilované bravčové so zemiakmi a šalát. Zemiaky boli mrazené a sladké. Mäso sa dalo požuť. Asi vyzerám biedne, keďže som mal najväčší falát mäsa. Vo vetre a daždi sa nikomu nechce von, preto o 15h sám opúšťam hotel a prebehnem na zastávku. Nečakám nejak dlho na harmoniku. Šoférovi podávam 1Eur, ale čosi zamrmle, že nemá a idem na čierno. Na hlavnej stanici prestúpim na elinu č.9. Ľudia sa skrývajú pred vetrom, kde sa dá. Smetiaky sú plné polámaných dáždnikov. Skutočne ho nemá význam vyťahovať. Elinou je to len 3 zastávky k Technickému múzeu. Lístok si preto o5 nekupujem. Hľadám vchod, ktorý je kúsok s5 od zastávky. Nasledujem akéhosi cudzinca, ktorý tiež ide do múzea.

Technické múzeum bolo otvorené začiatkom r.1963.

   Je niečo pred štvrtou, takže mám vyše hodiny na exponáty. Lístok sa kupuje v domčeku vedľa. Stojí 7Eur. Pohľadnice nemajú, platiť sa dá kartou. Do rúk dostanem aj plánik. WC sú zase kdesi mimo haly, v rohu. Nie sú to pisoáre, ale válovy, no čisté a voňavé. Múzeum je vlastne len jedna veľká dvojposchodová hala rozdelená na viacero sekcii. Mladý študent ma len upozorní, aby som sa ničoho nedotýkal a začal vľavo - hasičskou sekciou. Tak sa motám pri striekačkách a pumpách. Vedľa je sekcia mlynských kolies. Za ňou nasleduje zaujímavejšia sekcia parných strojov a turbín. Plynule prechádzajú k benzínovým motorom. Múzeum je špecifické tým, že je plné všakovakých motorov. Vzadu je potom tiež interesantná expozícia ťažobného priemyslu. Ropa, plyn, uhlie. Pred ňou ešte letecké a lodné motory. V najväčšej hale sú dopravné prostriedky. Dominuje jej vojnový veterán Thunderbolt s juhoslovanskými znakmi a ponorka. Je tam tiež zopár áut a vláčikov, či električka. V kúte je potom venovaná zvlášť expozícia Nikolovi Teslovi. Aj s funkčnými modelmi jeho vynálezov v reálnej veľkosti. Tie sa však predvádzajú asi len počas komentovaných prehliadok. Na druhom poschodí je zopár sekcii ako včelárstvo, technika domácnosti, chémia, či ekologické energie. Je tam i planetárium, ale otvorené len do 16h. Repliky Lunochodu, či vesmírneho modulu. Pochodil som si všetko, chcelo by to trošku viac času. A v hale je chladno. 

    Pred piatou opúšťam múzeum a vraciam sa do marazu vonku. Na hlavnej stanici čakám chvíľu na spoj 268. Kúpil som si veľkú makovú taštičku. Dáždnik schovám, nech ho netrápim vo vetre. Tak strašne neprší. V Lidl kúpim slané blbosti na párty. Na izbe sa najem. Snažím sa očistiť totálne zasvinené nohavice. Volám P. na izbu. Ako keby telefón ktosi zdvihol, no počuť nie je. Volám mu na WhatsApp a zdvihne. Sú u Habibi na apartmáne od piatej. V hale ma vyzdvihne S., lebo by som sa nemusel výťahom a so svojou kartou dostať hore. Habibi má väčší apartmán, ale zbytočne v podstate. Uprostred si rozložili stolík a popíjajú. Skupinár P. mi volal 5x. No ešte na izbe som zistil, že nie som prihlásený do siete. Reštart teleféna vskutku zabral. I záves odkryli, aby videli, či sa vraciam do hotela. Izbu má Habibi priamo nad vchodom. Nejaká Graševina mi ešte zostala, tak ju pomaly dorazím. S. pije Cider. Ostatní dvaja si otvoria fľašu červeného. Ohovárame kolegov našich i chorvátskych. Habibi porozpráva svoj životný príbeh. Doma, v Egypte, mal oveľa lepšie platenú robotu. Brat ho volal do Kuvajtu, kde by zarobil ako námedzník 7 až 8000Eur. Láska je však mocnejšia než prachy a vzdal sa dobrého postavenia. Má ďalšieho brata - známeho egyp. psychológa. Okolo pol desiatej som z nich ohučaný a idem na izbu. Až dnes som si všimol letáčik, ktorý sa zavesí na dvere a chyžná potom neupravuje izbu každý deň. Preto mi ho lenivá chyžná dnes znova položila na posteľ.

27.3.2026

    V noci som si nechal pootvorenú ventilačku a veru teplo zrovna nie je. Som na južnej strane, aspoň tak nefúka. Sme uprostred strašnej búrky s krásnym menom Deborah. Konštrukcia budovy v noci sem tam zavŕzgala. Topánky mi neuschli (napokon schli 3 dni), takže ďalší dôvod zostať ráno na izbe, hoci som pred šiestou hore. Dám si studenú sprchu a sadnem si k denníku. O pol ôsmej som zišiel dolu do jedálne. Obsluhujú (aj izby upratujú) samí aziati. Dám si praženicu so zeleninou a syrom. Croissant musí byť. O5 bola chutná žemľovka, či čo to je. Popíjam si čierny čajík, keď vtom sa rozozvučali alarmy v telefónoch ľudí vôkol. Ozvala sa Deborah. Výstraha pred búrkou. Školy zavreli, väčšina ľudí robí z domu. Pobalil som rýchlo kufor a o pol deviatej som sa odubytoval. Sympatická Turkyňa Azra mi faktúru ani nedala do obálky. Detail, no kolegovia vyúčtovanie majú v obálke. Znova sme čakali na Habibi. Keď sa dovalil, šiel natankovať a Oktávku pristavil pred hotelom. Pracovné veci von, nahádzať kufre, batohy, na vrch topánky a bundy. Mohli sme do toho nečasu vyraziť. Šoféroval S. Ako sme vyrazili, na Lučko začalo snežiť. Blížili sme sa k horskému prechodu Gruškovje-Gornji Macelj. Tam už bola kašovitá vrstva mokrého snehu. Na zemi 10 čísiel. Prechodom okresu škriekajú telefény. Ako sme však opúšťali kopce pohoria Macelj, pršalo. Čítal som si knihu, vedľa sedel P. Habibi vpredu si vydýchol, keď sme prešli hranicu do Rakúska. Kontrolovali Slovinci a aj to iba šoféra. V Rakúsku stojíme na prvom Asfinag Stras Ost. Koliesko prevezme Habibi, pretože sa nemôže na šoférovanie S. pozerať. Šoféruje kdesi na okruh Viedne. Tam akosi neplánovane stojíme na odpočívadle Schwechat. Habibi sa ide vysrať do plateného záchoda, my traja len postávame. Ukusujem z jablka a dojem kukuričné chlebíky. Za volant prekvapivo usadá S. Habibi vybalí na spolujazdcom sedadle rezeň s kyslou uhorkou a chrúme. O 20km je odpočívadlo Asfinag, no Habibi bol hladný skôr. Hranicu prekračujeme o 13.30h. Slabo prší, fúka silný severný vietor. S. sa zavezie do Trnavy na stanicu. A znova šoféruje Habibi. P. zaujme miesto spolujazdca a tlačí rukou na koleno Habibi, nech pridá plyn. "Push on it". Dohadujeme sa, kde zastaví. Tam, kde má brali. Pred 15h otváram dvere a vítajú má pištiace morčatá.

Ako zhodnotiť služobku? Nezačali bez nás, ani s nami ani po nás. Celý tento výlet sa dal scvrknúť do jedného dňa.

Parný deň

S rozbehom letných dní sa rozbiehajú aj rôzne akcie. Už je ich toľko, že sa políme a ťaháme i nočné, aby sme všetko stihli, všade boli. Bol som zvedavý na výstavu železničných deduškov a babičiek, ktorá býva každý rok. Ostatný rok bol jubilejný, 20. ročník. V rovnaký deň sa uskutočnil i prvý ročník Parády. Mladšiu som teda nahovoril na vláčiky, staršia s maminou šla verbovať deti na basketbal. Ráno som sa márne pokúšal získať bezplatný lístok na poobedňajší vlak z Hovadova. Dôchodci idú po lístkoch jak sliepky po chrchli. Posledný pokus som uskutočnil na stanici, ale pekne krásne som lístok kúpil aj pre malú. O pol desiatej sme už čakali na peróne. Začal sa plniť cestujúcimi, ale i zvedavcami, ktorí túžili po zadymení parným rušňom. S malým meškaním dofučal na nástupište. Ľudia vo vnútri sa pozabudli a vystupovať začali až keď boli pristúpvší vnútri. Ešte aj frflali. Vlak bol poloprázdny. Sadli sme si uprostred vozňa. Nanešťastie okno bolo zaseknuté v strednej polohe. Ani hore, ani dolu. Účinky núteného vetrania sa vzápätí dostavili s priložením do kotla mašiny. Sadze z rušňa mi elegantne pristávali vo vlasoch a na tričku. Spad popolčeka mi však nevadil, veď sme radi sedeli v parnom vlaku. Chlapík vedľa dokonca schválne vystrčil hlavu z okna, aby sa nadýchal spáleného uhlia. Plešatý, vyzeral ako prihorená panvica. Ja som sa po incidente v Čiernom Balogu do takéhoto dobrodružstva neodvážil strčiť hlavu. Ale dieťa som posielal. Zbytočne, pochopiteľne.

                                                  Albatros nás priviezol na Rendez.

Zastavil sa pri nás jeden pán v tvíde a dobovom oblečení. Pýta sa, či máme lístky. Nuž, nie. "Zaplatíte pokutu 100 korún!, zhúkne jak rušeň vpredu. Tak mu dávam 10Eur, že si kúpim i lístok. Lenže on bol revízor a nie sprievodca. Za jedno euro nám teda symbolicky vystavil pokutu v podobe lístkov z 80.-tych rokov. Škoda, že rub lístka zatreli. Skutoční sprievodcovia prišli až za Leopoldovom. Tenký prúžok potlačeného papiera bola v podstate vstupenka na podujatie. Dostali sme aj mapku areálu. V Trnave sa vlak zahustil. V Pezinku som už videl zúfalé tváre konduktorov, ako všetkých tých ľudí zinkasujú. Krátko po jedenástej Albatros dotrmázgal na Rendez. Dlho sme vystupovali, pripadalo mi, že sa všetci hrnú von iba jednými dverami. Doma bolo zamračené, v Bratislave nás privítalo slnečné a horúce počasie. Začali sme sa motať po rušňoch a lokomotívach. Najprv dreziny s kapotou auta. Na tých sa dalo i previesť z jedného konca na druhý. Sunuli sme sa smerom k depu. Popri zamračenej, okuliarnikovi a posunovacích lokomotívach. Prezreli sme si vnútro veľmi pekne zrekonštruovaného Strieborného šípu. Vôňa koženky opojnejšia než parfém. Vláčik mal byť niečo ako Arriva express predvojnových rokov s konečnou v Prahe. Konkuroval Slovenskej strele, ale vypuknutím vojny zostal odstavený na vedľajšej koľaji. Českí nadšenci jediný existujúci motoráčik pred piatimi rokmi vzkriesili a slúži na propagačné jazdy. Popri mandelinke a karkulke sme došli do depa. Topoľčianski modelári v jeho útrobách postavili provizórne železnicu vo veľkosti H0. Srdce mi pištalo pri tej malebnej krajinke, vláčikoch motajúcich sa po koľajničkách, blikajúcich autíčiek (dokonca i hovnocuc a mini bytosti rúbali drevo, či nakladali uhlie). Fascinujúce detaily. Lokomotívy vydávali zvuk ako ozajstné, návestidlá mávali, blikali, výhybky šmýkali. Na ovládanie mali chalani akési bezdrôtové vysielačky. Ale vraj existujú aj apky do mobilu.

                                                       Malé mašinky vo veľkom vagóne.


Unesený som s malou prešiel do vedľajšieho depa. V ňom prebiehala ukážka sústruženia podvozkového kolesa mašiny. Odkiaľsi sa vynárali triesky a padali do kontajnera. Ak by naozaj odoberali materiál z kolesa, po dvoch dňoch konania Rendezu by rušeň stál na tyčiach. Natreli sme sa opaľovacím krémom a vyšli von. Pri modernejších elektrických lokomotívach Vectron, laminátka, či princezná sme sa akosi dostali do priestoru kde bývali organizátori. Dcérka, že či môžeme ísť do vnútra. Ja nadšene hovorím, že môžeme všetko. Tak sme vbehli do do jedálenského vozňa, kde sa práve sýtili mäsovými guľkami s kapustou. Zaželal som im dobrú chuť a vypochodoval von. Pri inom vozni som sa spýtal chlapíka, či v tom nesymetrickom rade rôznych vozňoch i bývajú. Vraj áno. Dali sme si čelom vzad a vrátili sa k dymiacim a fučiacim parostrojom. Pri pohľade na jedákov aj nám zaškvŕkalo v žalúdku a začali sme sa obezrať po poživni. No z tých dvoch stánkov, čo na ploche boli sa hadila 100m rada tak na trištvrte hodinu. Dcérka mi hovorila, nech ideme do reštauračného vozňa, ale na ňom sa belela ceduľka VIP. Banoval som, že som nevzal niečo z domu. Našťastie som našiel stánok, kde mali aspoň pagáče a štrúdľu. Kúpil som každému po slanom pagáči a jednu orechovo jablkovú štrúdľu. S vodou sme boli na tom tiež biedne. V najhoršom by som nechal vodu pre malú. Skutočne sa mi nechcelo stať v rade. No po defilé rušňov sa areál trocha vyprázdnil a zmizli rady aspoň na nápoje. Veru som bol nútený nám fľašku kúpiť. Nakukol som do stánkov s vernými a detailným miniatúrami vláčikov, čo asi stojí dnes taký špás. Lokomotívy nekúpim pod 100Eur, vozne sú najlacnejšie od 20-30Eur. Panenka skákavá. Prešli sme sa k vozňom, kde mali fanataci modelových železníc svoj raj. Blížil sa však čas prehliadky na točni, preto sme sa vrátili. Našiel som aké také miesto pri pódiu. Akciu moderoval herec Juraj Bača. Nič mi jeho meno nehovorí. Stáli sme za oceľovými zábranami ako na leteckom dni. Zo zadu sa na mňa tlačili ľudia. Jeden blázon sa vteperil nejako medzi stojany reproduktorov. Z točne som videl tak asi polovicu. Fotenie z tej strany teda nehrozilo najmä, keď tam ktosi pchal ruku s fotoaparátom. Z pravej strany zasa dvíhal ruku akýsi chlapec. Krútil prstom ako keby si rušne priťahoval neviditeľnou šnúrkou. Občas som mu ruku stiahol dolu, aby som mohol fotiť. Miesto nebolo zlé a spravil som pekné zábery. Predstaveniu mašín predchádzal nudný, 10 minútový, príhovor riaditeľa železníc. Otvorenie Rendezu začalo 30s pískaním, trúbením na signál všetkých divákov. Točiace sa vlaky predstavovala legenda p. Horník.  Šaškovanie mi pripomenulo piešťanské Zlaté stuhy. Rušne sa striedali na veľkom tanieri, prefrčali popri nás. Strojvedúci väčšinou pozdravili divákov pískaním alebo vypustením pary. Zopár sa na točňu ani nedostavilo a len vykukli spoza stojiska.

                             Mazutka. Jej kotol bol kŕmený ťažkým vykurovacím olejom.
 
Po vyše hodine, keď už korpuletný zriadenec odmával koniec sa ľudia začali rozchádzať. Areál sa pomaly vyprázdňoval. Šli sme si vystáť malú radu do stálej expozície parku miniatúr v bratislavskom depe. Unudený ujo tam prepínal gombíky a riadil premávku vláčikov. Neviem, prečo jazdili na koľajisku iba české súpravy RegioJet a ČD. Malú tiež fascinovali malé lokomotívky a vagóniky. Zostala by tam asi doteraz, ale vonku čakali ďalší a pomaly sme sa posúvali vôkol krajinky von. Pred východom je malý obchodík, kde som kúpil omaľovánku na pamiatku. Nie sebe samozrejme, ja som v sebe prebudil sen o železnici, ktorá u dedka zapadá 40 rokov prachom. Pokiaľ sa on nedá na jej postavenie, ešte zopár rokov zapadať bude. I som sa pýtal, či ju neodkúpia, ale nie. Vyšli sme von a vybrali sa omrknúť opačný koniec areálu múzea. Bolo tam funkčné torzo nemeckého pancierového vlaku. V tieni odpočívali doboví vojaci a čakali na vystúpenie. Opodiaľ jazdila parná zubačka z Tisovca. Márne som hľadal pohľadnicu, kúpil som aspoň magnetku. Naveľa som našiel akúsi maďarskú pohľadnicu, ktorá ako tak pripomínala Rendez.
Vzali sme si i brožúrku o múzeu. V rukách som držal knihu o súčasných lokomotívach brázdiacich slovenské železné more, ale 27Eur za pár strán farebných fotiek sa mi videla astronomická cena. Jej hodnota bola tak 5Eur, s prižmúrením 10. Pomaly sme sa presúvali k východu. Dcérka si šla vyfarbovať do akéhosi vagóna, ja som nakukol do ďalších, kde boli krajinky. Pod nimi som si všimol matrace a spacáky. Skutočne tam tí blázni spávajú. Chlapík mi to potvrdil. Čo majú robiť, keď takto kočujú. Malá absolvovala ešte jednu jazdu parným vlakom, tentoraz mini. Aj vonku mimo oplotenej a platenej časti múzea bolo zopár zaujímavých exponátov, preto sme pred príchodom vlaku na
stanicu, poprechádzali aj popri nich.

                                                           "Zamračená" slúži dodnes.

A to sme už skutočne počuli prichádzať súpravu, ktorá nás mala odviesť na Vinohrady. Nacúvala takmer k múzeu. Nastúpili sme a s miernym meškaním vyrazili. Počúvajúc teórie oproti sediaceho zapáleného borca, ako sú ovládané jednotlivé motoroví rušne sme vŕzgajúc opustili múzeum. Pred výhybkou na Vinhorady sme ostali stáť. "Ak tu zostaneme viac ako 5 minút, sme v kýbli", hovorím malej. Čakali sme na zmeškaný rýchlik. Našťastie sme sa včas pohli a stihli rýchlik domov. Bol natrieskaný a zostali sme stáť v chodbičke až do Trnavy.
Najlepšie bolo, keď si partia mladých kliesnila cestu ktovie kam a zostali stáť pri nás. Narvané, že ani pluť by som nemal kam. V Trnave sme sa začali mi s dcérkou hrnúť k sedadlám. Lenže tí vpredu tiež nečakali. Hovorím teda:" Budeme tu aspoň zavadzať, keď si už nesadneme a znepríjemňovať výstup." Jedna pani však uvolnila miesto a dcérka si sadla aspoň na pol cesty. Cestou domov som zjedol štrúdľu, z ktorej ostal len maglajz. Snažil som sa jej dat pôvodný tvar, aby nebola odpudivá. Doma sme zmyli zo seba sadze, najedli sa a deň pokračoval ďalej. Autom sme šli svokre, kde drahá zavárala uhorky. To však bolo len intermezzo pred nocou, ktorá nás čakala.

Príšery, klauni a dinosauri

Mesto pochybných indivíduí z Ázie, stratených existencí, skrachovaných rádoby umelcov, mladých bezdomovcov, japonských tursitov a nakoniec aj plné policajných áut. Nad týmto všetkým tróni Mária Terézia so svojimi ministrami. Niektorí majú radšej previazané oči, aby sa na ten úpadok krásavice na Dunaji nemohli ani pozerať. Takú som videl Viedeň minulú sobotu. Počasie neprialo na pobyt v prírode, tak sme sa rozhodli navštíviť obrovské akvárium a prírodovedné múzeum. Cesta ubiehala plynule, vyhli sme sa rakúskej diaľnici a šli cez Hainburg. Tam je to trocha o hubu, lebo sa ide cez stiesnené centrum. Ešte som si pamätal mestskú bránu, cez ktorú sa stále prechádza. Poblíž hranice akurát pribudlo bratislavských značiek. Rakušáci musia byť z nás nadšení. Ale z mudžahedínmi majú evidentne väčší problém. Pri Swechate smrad ropy ako Kaliňákové účty. Budova jadrového reaktora v bezjadrovej krajine hneď za tabuľou Wien. Prvé záchytné parkovisko sme si všimli pri remíze električiek hneď na začiatku Viedne. Šli sme však ďalej, kde ma smerovala navigácia. Poľahky sme to našli, idú k nemu i smerovníky. Prešli sme cez nadchod a ocitli sa na stanici metra. Váhali sme, aké lístky kúpiť. Napokon sme si kúpili 2 celodenné a deťom individuálne. Nerátali sme, že budeme chodiť po Viedni krížom-krážom. Nastúpili sme do poloprázdneho vagóna. Mladšia sa bála, žene tiež nebolo všetko jedno. Vraj vo Viedeni ešte nič nevybuchlo, tak prečo nie dnes? Ako sme sa blížili k centru, vagón hustol ako v Indii. Na Neubaugasse sme vypadli z metra. Rušné námestie Mariahilfer pripomína Time square. Rýchlo som sa zorientoval a popri kostole s mladými, polihujúcimi žobrákmi sme za 5 min. ocitli pred takmer 50m vysokou betónovou kockou. Nevzhľadná budova slúžila počas vojny pre protilietadlové delá a pod 3,5m hrubými betónmi bol ukrytý radar. Dnes je za múrmi vivárium. Na lavičkách spí o5 kopec odpadlíkov, mladých ludí. Čo tu pohľadávajú? Vošli sme dnu, zaplatili vstupné. Niekomu sa môže zdať vysoké, ale v širokom okolí nič podobné nie je. Najprv návštevníkov na prízemí len tak jemne navnadí malé akvárium s vodpádikom. Potom sladkovodné ryby. Pretučnelé kapry, šťuka, úhor. Zatiaľ nič, čo by sme už nevideli. Hneď ako vyšlapeme na prvé poschodie, ocitneme sa pred obrovskou boou. Lenivo sa otočí na druhú stranu. Vedľa sa trasie anakonda. Asi trávi. Termiti putujú od jedného konca miestnosti na druhý. Táto štreka za žrádlom by ma teda nebavila. V tmavej miestnosti sú ďalšie plazivé potvory. Vretenice, štrkáče, kobra, odporné varany, leguány. Stačí. Stúpame na druhé. Pred nami sa zjaví niečo ostrejšie, pirane. Nad nimi lávka, kde ich kŕmia. Ocitáme sa v trópoch. Malé medúzy plávu dookola, ale dolu hlavou. Žaby, žabky, smrteľne jedovaté  stromárky. O5 odporné juhoamerické čosi ako ropuchy. Žene sa najviac páčili. Boli take odpudivé až krásne. Vlhko a teplo nám dá facku, vstupujeme do tropikária. V spodnej časti je tunel pre deti, kde idú popod akvárium. Hľadím na morské príšery, ktoré pripomínajú trilobity -  ostrochvosty. No je to príbuzný pavúkov. Popri súložiacich korytnačkách (aké sú teraz rýchle) ideme drevenými schodmi hore. Pod skalou sa trepú netopiere, ktoré nemôžu medzi škriekajúcimi vtákmi a divákmi spať. Operenec Toko na nás pozerá prísne ako učitelka v škole. Vynecháme tak 3. poschodie a sme rovno na 4. Oproti je Kroki park. Obrovský krokodíl nílsky nie je na nás zvedavý a snaží sa schovať pod skalou. Nad nami behajú zvedavé tamaríny. Na suchu sa lenivo šuchcú obrovské suchozemské korytnačky. Za dverami sú malé terrariá so zeleným hmyzom. Kobylky, modlivky, listnáče. Bŕŕ. Rýchlo to preletíme a ideme si radšej pozrieť obrovské akvárium so žralokmi modrými. Baby ešte zaujme odchyt čerstvo vyliahnutých morských koníkov. Podľa mňa to spláchnu do záchoda, prinajlepšom poslúžia ako žrádlo pre voľajakého ulitníka. Baby verili v humánosť ich odchytu, že ich dajú do iných akvárií. Obrovské, 300 tis. l akvárium je podľa mňa rozdelené na viac častí. Začína na 5. poschodí a končí na 10. Na šiestom poschodí je i framgment skla, ktorý chráni pred žralokmi. Má 6 vrstiev. V najväčšej časti akvária sú najväčšie ryby. Okrem žralokov sa pod skalou ukrývala srandovná galupa s hubou ako Ibi Maiga dopichaný včelami. Na 30. ročnej karete menom Puppi sa vozila komótna ryba. Mladšia nazvala raju tanierom. To ešte netušila, že sa pohne. Fascinovaní oceánskym svetom sme vyšli na 6. poschodie. Z terária na nás čumela prerastená jašterica z Číny. Velemlok, ktorý vraj vydáva zvuky ako dieťa. Na 7. žmurkalo na nás oko oceána. Máte pocit, že ste blízko rýb. Tam plávali len také menšie, banánové trnovce. Oproti sú o5 mega jaštery z Mexika, gily. Na vedľajšej stene chápadlami kývala žijúca fosília Lodienka hlbinná. Na ďalšom poschodí je umelá jaskyňa. Hneď pri vstupe obrovské šváby. A to je len začiatok. Tarantule, vtáčkari, obrovské stonožky a svietiaci škorpióni. Háveď ťažkého kalibru. Malá výstavka veľkých chameleónov. Niektorí sa prispôsobili okoliu, iní svietia ako semafór a je ich poznať. Stúpaním na 9. poschodie cítime svieži vánok. Vyjdeme na terasu, z ktorej je úchvatná výhliadka na centrum Viedne. Dóm sv. Štefana, v diaľke sa krúti koleso Prátra. Na opačnej strane moderná štvrť z mrakodrapmi. Banujem, že som si nezobral poriadny fotoaparát. Tak fotím len z telefónom. Nie je to ono. Vedľa budovy vidím ihrisko. Pinpongový stôl. Koľko by vydržal na ihrisku u nás? Na strechách si ľudia urobili kvetinové záhradky. I na vrchu betónovej kocky chovajú živočíchy, korytnačky tigrie. Vo vnútri je amazónsky prales. Na 10. poschodí je prednášková miestnosť a nádrž so žralokmi kladivohlavými. Jestera si mýlim s barakudou, i keď sa mi vidí akási malá tá barakuda. Koral mozgovitý pripomína naozaj hlavový orgán. Dvojzubec splasnutý ako futbalová lopta. Veľké strieborné tarpone  sa ligotaju pred oknami ako do ponorky. Oproti výťahu premávajúcemu len 2 najvrchnejšie poschodia je starý, unavený skafander. Len prilba váži 15kg. Výťahom sme sa zviezli na 3. poschodie. Tam bol pestrý svet koralov, sasaniek, chemulonov, hermulonov a dúhových lutjanusov a pomcov. Špatila to len Synanceja obrastená koralmi nehybne sediac v bahne a hľadiac jedovatými očami. Ďalší predátor morí, muréna sa tiež neskrývala. Mňa zaujali malé kongry, pripominajúce červy, ako sa ladne vlnily z pieskového dna. Nad nimi sa vznášali hlavostojky. Na koniec bola v rohu akvária obrovska langusta s fúzmi ako z Dalího obrazu. Smiali sme sa na nedávno objavenej rybe s nohami - anténovec alebo na Lactorii s rohmi.
Nakoniec po tých všetkých príšerách sme teda uvideli aj krásny morský svet. Klauni očkatí, dúhové cichlidy, Trnovec pestrý, hlúpy ako Doris, ktorý plával hore-dolu, ježovky. Zaujímavý postoj pri plávaní majú hlavostojky. Volajú sa aj žiletkové ryby, lebo sa zvisle vznášajú. Tropikárium v Budapešti som nevidel, ale už ani po tom netúžim. Myslím, že sa nechytá. Svet vo viedenskom aquáriu je skvelý zážitok.
Vyhladlo nám, a tak sme sa motali s5 na námestie. Voňali nám viedenské párky, ale žena mala víziu a la Mac Donald. Po omrknutí všelijakých pizzerí a čínskych Vok On, som sa postavil do radu na nejakú rybaciu, akože, špecialitu. Budú to však malé jesť?, visela vo vzduchu otázka. Ani my sme poriadne nevedeli, čo si dáme. Opustili sme rad a v diali zbadali M. Keď ho miluješ, nie je, čo riešiť. Rýchle občerstvenie fungovalo na princípe samoobjednávok. Podľa obrázkov sme nahádzali do počítača, čo chceme. Škoda len, že nemali menu. Skladačka vyšla takto drahšie. Stáli sme potom pod obrazovkou a čakali kým zasvieti veľké zelené číslo patriace nám. Schuti sme sa najedli, hoci
niečo sladké by bodlo. Vykročili sme o5 do podzemia na metro. Videl niekto albína-mudžahedína? My áno. Toť veľkomesto. Viezli sme sa len jednu zastávku, kdesi poblíž námestia Márie Terézie. Len útok na prírodovedné múzeum sme zobrali z opačnej strany. Ani to sme si neboli istí, či sme pred správnym múzeom. Oproti je navlas rovnaká budova. Ale bronzový sloník dával tušiť, že hej. Tiež sochy predstavjúce kontinenty našepkávali. Pre istotu som sa spýtal na pokladni. Prírodovedné múzeum vlastní najväčšiu zbierku meteoritov na svete. Zo 7000 kusov je vystavených len niečo vyše 1000. Dievčatá však sprvu zaujali, čo iné ako drahokamy. Ochutnali aj soľný kameň. Ja som do tej špinavej, vydlabanej kocky nemal chuť strčiť prst. Mňa skôr lákali tie meteory. Kus o veľkosti mladšej dcérky vážil takmer 1t. Vyleštené, leskli sa ako monitor Braňa Mojseja. (obsahujú najmä železo a nikel). Dotyk ďalekého, chladného vesmíru. Pútnici nekonečných vesmírnych ciest, skončili takmer roztavení na našej matičke zemi. Prechádzali sme sálami od vzniku zeme. Skameneliny, fosílie, v jantári zastavený čas. Veľkým kormidlom sa dalo pohybovať kontinentami ako plávali v praoceáne po milióny rokov, kým sa kvázi usadili do dnešnej podoby. A potom prišlo to, na čo sa baby najviac tešili. Dinosaury. Kostry i repliky. Teropódi, Sauropódi. Na jednej obrazovke bolo treba priradiť správne kosti dinosaurom. To naše archeologičky bavilo. Allosaurus, T-rex, ktorý nesmel chýbať. I obrovská sliepka Deinonychus. V ďalšej sále dominovali hominidi. Naši opičí predkovia. Stačí sa postaviť im do cesty a prejdú popri vás. Vážne. Je to vidieť na obrazovke. Zhodli sme sa, že mamut bolo obrovské zviera a určite väčšie ako mamina kolegyňa. Tam je dôkaz. Impozantné je skúmanie kostry. Dá sa pozrieť lupou, rontgenom alebo CT. To už sme pri neandrtálcoch a cez prah vidím planetárium. Pred ním je hviezdna mapa. Ďalekohľadom sa dá na ňu pozrieť. Hľadim, čumím, ale akosi sa mi to nezdá. Hviezda menom Gmbh je pekná sprostosť. Ono na tom obrovskom plátne sú mecenáši, ktorí držia múzeum nad vodou. Rýchlo sme prešli výstavu fotografií planét a ocitli sa vo vestibule. Nepríjemne tam pískal komusi mikrofón až uši boleli. Z reči nič nebolo. Baby už nemali náladu ísť na druhé poschodie. Veru, už tých vnemov bolo dosť na dnes a po zvieracích vypchávkach som ani ja nebažil. Ešte sme prešli popri pár kostrách pravekého medveďa a tigra. Pomotali sa v obchode. Baby si vybrali hlinené vajcia, v ktorých boli zapečení dinovia. Vypadli sme konečne von. Tam to húkalo, policajti splašene lietali. Robili sme si srandu že krúžia okolo námestia. Neďaleko bol štrajk proti nešťastným emigrantom. Koľký už? Prešli sme sa okolo bronzovej Márie Terézie. Nepochopil som, prečo je na jej zadnej strane trónu meno jej prasynovca Franca Jozefa I. Asi jej odlievanie zatiahol on. Japonskí turisti si prenajímajú české a maďarské autobusy. Sú odstavené pozdĺž celého námestia. Mám za to, že štartujú z matičky stovežatej a spravia aspoň tri metropoly v jednom týždni. Cestou s5 nám trocha poprší. Autíčko si len tak pradie na hladkom asfalte rakúskych ciest. Keď sa zvuk zmení na dunivý, viem že sme doma.

Nabitá sobota

Pôvodne ani nerátam, že pôjdeme na letisko, lebo v predpovedi počasia slnečno nehlásia. Našťastie zrážky boli v noci a cez den už len poloblačno. O 11h by mal byť prielet migov, tak prispôsobujeme tomu čas odchodu z domu. Žena zostáva, ju to neintresuje. Na letisku už je ľudí ako na stanici v Mníchove. O 11h sa však na oblohe žiadna mašina neobjaví. Popri obojživelníkoch končíme hneď na šmýkacom hrade. Mladšia sa zvezie párkrát dolu. Stretá tam dávnych kámošov. Medzitým oslovujem spojárov v starých lampasoch, či nemajú tú pravekú výbavu z učilišta. Nie. Môj dedko tam totiž "válčil". Dobre, presúvame sa k lietadlám. Pred týždnom tam nahnali technikov zo základne na Sliači, aby aspoň spojazdnili zopár vrakov na odťah. Tak dnes môžeme na betónovej ploche vidieť dotiahnuté Migy-21. Baby nakúkajú do kabín Turboletu, či Su-22, zapózujú mi na krídle. Ideme potom do hangáru. Tam si posedia v kokpite Mig-23, MiG-21 a staršia i v najmodernejšom MiG-29. To sa nepáči rádoby technikovi v pilotnej kombinéze (alebo vyslúžilec?) a vyháňa nás, že tam nemá čo sedieť. Zahrám debila a ukazujem dolu, či myslí tú mladšiu, ktorá je na zemi. Nie. Frfle, že len sa otočí, už mu tam lezú ľudia. Nemá kvákať. Nedostaneme sme sa do kabíny Delfína. Tam to zasa okupuje rozmaznané primátorové decko. To môže pochopiteľne všetko, veľa a hneď. Vyskúšam si letieť na simulátore L-39 virtuálnych Bielych Albatrosoch. Riadiaca páka je stražne citlivá. Inak je to super mať pedále, plyn, milión "čudlíkov". Prepustím miesto deťom, ale baby nevedia, čo s tým. Sadnú si ešte do kabíny vrtuľníka Mi-2. A vypadneme o5 von. Začnú sa výhliadkové lety na Robinsone z Nitry. V provizórnej ohrade sa prechádzajú koníky. Zamierime k nej. Šarmantné policatky predvádzajú vycvičenosť krásnych hnedých tátošov. Ako sa neboja hluku, zakrytia očí, dymu. Len pred ohňom má ten mladší, Cháron, rešpekt. Napokon horiacu tyč dá, ale zhodí ju. Vrchol vystúpenia je ísť cez dym, hluk a ešte aj cápanie po hrbe. Cvičia ich na zvládanie debilných futbalových "rowdies". Koníky zožnú najväčší aplauz. Po skončení vystúpenia si ich môžu diváci
pohladiť. Medzitým sa chystajú colníci. Predvedie sa psík ňuchajúci drogy. Potom je dynamická ukážka lapania pašerákov. Baby sa zľaknú strelby. Za húkania autá, so spútanými zločincami odchádzajú. Posledné vystúpenie je väzenská stráž. Ťažkoodenci tiež ukludňujú rozvášnených fanúšikov, ale tentoraz idú proti nim so štítmi. Mladšia sa schová za mňa a pýta sa, či tie plastové kryty sú ozajstné. Tiež tam vybehne vlčiak a má problém pustiť skoleného protestanta. Skončí aj táto ukážka a ohlasujú sľubovaný prielet migov až na 13.40h. Máme teda takmer hodinu. Baby idú na trampolíny a skákací hrad. Posilnia sa tiež jablkom a tyčinkou. Mame sa hlásime, nech nás s obedom tak skoro nečaká. Potom za cukríky rozbíjajú dvere. Samozrejme ani len ťuk. Ideme si pozrieť zhabané veci pašerákov. Hadie kože, korytnačí pancier, slonia noha, hračky, handry. Staršia si poťažká samopal AK-58. Má však krátke ruky, takže si musí dať pažbu pod rameno. Toľko sa tam motáme, až dostanú pravítka, puzzle a zasa cukríky od colníkov. Verím tomu, že originál, nie pašované. Posedia si potom v hasičskom aute. Blíži sa čas letovej ukážky, a tak ich naháňam na trávnik. Od západu sa prirútia 2 mig-y z hotovosti. Majú totiž podvesené rakety. Po nejakých prieletoch doprava, dolava, urobia tesný prielet v ose dráhy a dovi. Pomotáme sa ešte v hangári s obrnenými vozidlami, ale to nás už tlačí čas. Jednak čakáme návštevu a potom ja idem na stretávku. Sadneme teda na bicykle a prášime domov. Strávili sme tam 3h, kedy sme sa nenudili a isto by sme tam boli aj dlhšie. Pýtal som sa ako vždy, čo sa im páčilo. Mladšej poletovanie vrtulníka UTAir a koníky. Staršej vraj všetko. Tak budúci rok pôjdeme hádam o5. A možno aj skôr, keď otvorí múzeum svoje brány na jar.

Ostrava

Mojej láske som teda splnil sen v podobe adrenalínového zážitku hokejového zápasu nášho nešťastného tímu s Fínmi. Keďže sme zabili dve muchy jednou ranou, podelil som tento deň na dve časti. Tu je tá turistická. Vyrazili sme krátko po ôsmej. Do zadu si sadá švagriná, ktorá šla na zápas Rusov s Bielorusmi. Po diaľnici frčím na Bytču. Horský prechod Makov je nekonečný. Aspoň ma v serpentínach, a teda v náklonoch, neomíňal zadok po nudnej ceste diaľnicou. Po odbočke na Bílou nás sprevádza riečka Ostravice. Samoty u lesa. Krútim volantom na ďalšom prechode za Starými Hámrami. Priehrada Šance sa zdala vypustená. Z cesty je na ňu pekný výhľad. V Ostraviciach je semafor. Podobná haluz ako v našich Sučanoch. Vo Frýdlante opravuju most. Potom už vchádzame na dvojprúdovú cestu. Vo Frýdku-Místku schádzam na prvom "kruháči" do centra. Ďalej je totiž cesta spoplatnená až do Ostravy. Vyhýbam sa jej teda a motáme sa cez Sviadany a Paskov do Ostravy. Tam sa o5 pripájam na dvojprúdovú cestu (po jednom kufri). Po chvíli z nej odbočujem a po kilometri sme na záchytnom parkovisku. Môžem parkovať aj na mieste pre invalidov. Švagrinú s priateľom pohltí o chvíľu hokejová hala a my ideme hľadať cestu do centra. Pýtame sa policajtov, ktorí nám ochotne radia. "Elinou" sa potom dostávame za zhruba 10min. do centra Ostravy. Cestou vidíme múzeum vysokých pecí. Váhame, či nevystúpiť. Pokračujeme, ale s odstupom času, sme radšej mohli ísť sem. Hľadáme známu ulicu Stodolní. Vybrali sme sa od nej opačným smerom, takže stopujeme policajtov o5 a tí nás otáčajú s5. Popri múzeu umenia a divnej skulptúre s kovu a plastu nazývanej Úsvit (ironické hlasy tvrdia, že je to súmrak ostravskej architektúry, ktorý se prevŕtal zo zeme a musel si nasadiť okuliare, aby pohľad na Ostravu zvládol) uličku nájdeme. Samé bary, dávam jej prívlastok ulica alkoholikov. Najmä slovenskí fanúšikovia, na obed, sú už signifikantne unavení. Vidím padať z rúk spiaceho "našeho" zástavu. Aká to symbolika. Nám sa ozývajú rapkáče v žalúdkoch, ale akosi kde nič, tu nič. Striptíz bar. Na rohu objavujeme Potrefenú husu. Sadáme dovnútra. Dáme si na začiatok nealko pivo. Polovička si objednáva  cestoviny, ja sviečkovú. Za necelú polhodinku to prinesú. Veľké porcie, ale chuťovo nie som zrovna vo vytržení. Prechádzajú popri nás aj fanúšikovia Suomi ako kravy Milky. Takýchto extravagantných uvidíme dnes ešte viac. Oproti robia zásobu piva, sudy hrmia a nám sa zdá, že ide búrka. Nasýtení odchádzame bočnými uličkami. Hľadáme infocentrum a pritom stojíme pred ním. Pod lampou najväčšia tma. Zadovážim dve pohľadnice a mierime do obchodného centra Nová Karolínka. Je tam zmenáreň, a ak plánujeme navštíviť pec vysokú, treba meniť peniaze. No panička v jedinej v sobotu otvorenej zmenárni má "obedňajšiu" a príde o 10 minút. V hračkárni preto kupujeme babám drobnosti. Meníme peniaze, ale netušiac, že viac menej zbytočne. Ocitáme sa kdesi vzadu za nákupným centrom. K zastávke električky sa preto musíme vrátiť. Nadratí pod obraz boží vykrikujú na zástavke Fíni "Slovenskóóó". Blokujú výdaj lístkov. Nastupujeme do "tramvaje" pre zmenu k Slovákom s vodkou v ruke. Jeden tiež zreve "Slovenskóóó, ale v tichu kabíny to znie trocha trápne. Vypadneme pri vysokých peciach. Vstup do bývalého komplexu výroby železa je voľný. Je to národná kultúrna pamiatka. Je to však len zlomok celého areálu, no ten naj. Hemží sa to tam modrými, červenými a najmä žltými prilbami. Je tam dokonca i hokejová fan zóna. Rusi vyhrávajú s vysokým skóre. Mňa zaujme táto gigantická stavba, ideme preto do infocentra. Máme smolu. Prehliadka zo sprievodcom trvá dve hodiny a my máme k dispozícií max. hodinu. Pešo sa teda aspoň prejdeme popod 65m pece. Aký to bol ľudský um, čo dokázal spočítať, navrhnúť a zmontovať toľko ton železa. A potom ho v tej peci vyrobiť. Jedna pec vypľula 120t roztaveného kovu každé 3 hodiny. Sú tam 4. Robilo sa bez prestávky. A ďalšie tony prachu, čo vyprodukovala. Za deň 53t z jednej pece. Pec č.1 sa snažia majitelia uchovať, a tak ju ponechali ako je. Stojacu, mĺkvu po poslednom odpichu železa pred 17 rokmi. Obohnali ju sklenenou konštrukciou a nadstavili o 20m. Na vrchu je kaviareň. Trocha to kazí jej celkový vzhľad, ale obďaleč sú ďalšie pece. K peci stúpa evakuačný výťah. Je jediný v Európe, ktorý nie je počítaný na počet osôb, ale nosnosť. Preto je počet ľudí v ňom rôzny. Do pece urobili prierez v najhorúcejšej časti, v nisteji (pri prevádzke hriala pekelnými 2000°C). Dá sa tam vstúpiť a vidieť šamotové obloženie i vsádzací zvon. Pod nohami svieti do červena na dne pece posledná vsádzka. Po obvode pece sú otvorené aj iné technologické otvory. Dostanete sa k prašníku, ohrievaču vzduchu. Pri voľbe veľkého okruhu sa dostanete aj k výrobni koksu, plynojemu, elektrárni. Ak vás nohy nebolia vedľa je novo otvorený "dul Hlubina". Alebo sa dá ísť do sveta techniky. Megalomanské sú plány s týmito megalomanskými konštrukciami. Majitelia musia jednať, inak im to spadne na hlavu. Ich vízie sú smelé a areál vysokých pecí stratí svoju terajšiu oceľovú podobu. Preto odporúčam tam ísť, čo najskôr, kým sa dá vidieť ako tak v pôvodnej podobe. Nás to tak nadchlo, že radi by sme sa, čo najskôr vrátili a pozreli si to v kľude. Stretli sme tam starší pár, ktorý sa tiež chystal na zápas. Dedo musel babku odtiahnuť od nás, lebo by sa zakecávala. Blížil sa zápas a treba nám ísť. Na zastávke o5 stretáme fosils. Dedo nám podáva ruku, vzápätí si utiera ruky do vlhčenej servítky. Neviem, čo si mám myslieť. Električkou ideme popri oceliarni, míňame Vítkovické námestíčko s dominantným tehlovým kostolom sv. Pavla. Tehlové domčeky bez omietky pripomínajú Anglicko. Pri aréne zostupujeme dolu a pohltí nás vír fanúšikov.
Po hokeji ideme hneď domov. Policajti riadia dopravu. Pomerne rýchlo sa však dostaneme z centra na výpadovku. Rovnakou cestou s5. Po Frýdlant nás sprevádza nezameniteľná Lysá hora. Vidíme pindriť chatky v okolí Starých Hámrov. My sme ešte grilovaciu sezónu veru neodštartovali. O hokeji, kvôli ktorému sme šli do Ostravy sa toľko nebavíme ako vysokých peciach. Po dnešku sme bohatí na zážitky.