V kraji sliviek a viniča

Názov expedície: S LIV ka

Heslo: Když jsem šel z Hradišťa z požehnaní, sebral jsem slivečku z nenadání.

   Sviatok, ktorý ešte stále je a bude, sme využili na prepojenie Bevlavy a Baťáku. Vyrazili sme zo zahmlenej Dubnice o pol desiatej v tandeme Trek a Liv. Cyklochodník medzi Nemšovou a Horným Srním je uzavretý pre rekonštrukciu mosta. Museli sme prejsť Nemšovú, bicykle preniesť na stanici cez koľaje (netrafil som prechod) a potom do protismeru sa v zákaze vjazdu napojiť na cestu č.57. 2km teda jucháme s autami. Cez najbližšiu lávku sa vrátime na cyklochodník Bevlava. Nízke mraky ustupujú teplému slniečku. Pred hranicou sa vyzliekame z dlhých rukávov a pokračujeme  Vlárskym priesmykom popri rieke na Štítnú. Už z diaľky vidím kopec Lázek kam sa šplhá cesta. Za obcou je prudké stúpanie, ktoré sa po pár metroch zmierňuje.

    Čakám drahú na vrchu. Autá fičia okolo nás. Ani ma to nejak neprekvapuje. Pepíci dnes nesvätia. Letíme dolu 12% klesaním do Jestřábí. Ísť trasu opačne asi skolabujem ešte pred značkou stúpania. Lúčime sa s Vlárou. Najdlhšie stúpanie je nad Rokytnicou. V polovici kopca cyklotrasa odbočuje do dediny, ale pokračujem rovno na Slavičín. Do mesta je to kratšie a s menším prevýšením. Slavičín je malebné mestečko v údolí riečky Říka. Kedysi ako mladomanželia v ňom dva roky bývali moji starí rodičia. Prvá zastávka je na pošte, kde kupujem pohľadnicu. Info centrum je do 13h zavreté, rovnako ako múzeum.

    Je pol dvanástej a posilníme sa pred ďalším stúpaním makovým koláčom a fľaškovou kofolou. Nič iné v miestnej Jednote nemajú. Po prestávke pokračujeme na kopec Široká. Pasú sa na skutočne širokom vrchole kravy. Znova letíme dolu k údoliu potoka Kolelač, ktorý napája vodárenskú nádrž nad Bojkovicami. Posledné veľké stúpanie na Louky a potom už len letíme rekordnými 65km/h do Pitína. V dedine opúšťame konečne cestu a napojíme sa na cyklochodník popri Olšave, ktorá tvorí predel medzi Bielymi Karpatmi a Vizovickou vrchovinou. Rieku už neopustíme až do Kunovíc. Preletíme známym mestom Bojkovice a pokračujeme do Záhorovic. Tam z akosi nepochopiteľných dôvodov vedie cyklotrasa po hlavnej ceste. Len kúsok, ale aj popri Olšave je cesta. Urobíme U a šliapeme po poľnej ceste do ďalšej dediny Nezdenice.

    A o5 popri kravách. Ale tiež popri rozsiahlych slivkových sadoch, ktoré sa tiahnu až do Uherského Hradišťa. Nik ich neobiera, paliči čakajú, kým sami spadnú a potom ich hodia do súdka. V Hradišti slivky vystrieda vinič. Zatiaľ sme však pred Uherským Brodom, kde ideme do kopca pri mestskej štvrti Újezdec. Je z neho vyhliadka na Slovácko až po Veľkú Javorinu a Lopeník. Pauzu využijem na ochutnávku sliviek. Sú sladké ako med. Do centra Brodu sú len 2km. O5 stúpanie prakticky až na Masarykovo námestie. 

    Na moravskej ulici sa robí kruháč, preto tlačíme kolimahy k radnici. Spravíme si ešte odbočku k Marianskému námestiu. Jeho dominantou je kultúrny dom prekvapivo s hvezdárňou. Obídem ustanovizeň celú dokola, kým nájdem info centrum a s ním spojené pohľadnice. Vrátime sa na cyklotrasu a uličkami opúšťame Uherský Brod. Cez mesto prechádzame toľkokrát do roka, ale nikdy sme neboli v jeho centre. Popri Olšave mierime na západ. Počasie sa zhoršuje a padne pár kvapiek. V Hradčovicích si skracujeme cestu cez futbalový štadión. Čo však ušetríme na čase, podstatne stratíme v bahne stoky Olšovec. 

    Hrozná poľná cesta, na ktorej sa šmýka. Tento rok som absolvoval všelijaké cesty, ale bahnom ešte nie. Ani na myjavských kopaniciach taký maraz nebol. Keď skoro spadnem do blata, radšej bezpečne bicykle tlačíme. Za suchého počasia môže byť cesta fajn, no po dažďoch je to utrpenie. Radšej som mohol pokračovať starou cestou z Podolí priamo do Kunovíc. Okrem zablatených bicyklov by sme ušetrili i necelé 2 kilometre. Takto sa brodíme po mestskú štvrť Vésky, kde maraz končí a sme na ceste. Sú tri hodiny preč a ľudia idú z roboty. V Hradišti sú kolóny. V Kunoviciach je podchod zaliaty vodou. Otáčame sa na juh. Fúka slabý protivietor. Občas vykukne slnko. Váham, či ísť navštíviť letecké múzeum. Tiež okolo neho chodím pár krát za rok, ale nenavštívil som ho. Zasa mraky na oblohe ma odradzujú. Napokon zvrtnem korman doprava k múzeu. 

    Môžeme si ukradnúť pol hodinu na návštevu. 13Eur vstupné pre oboch je dosť pre vstup na šrotovisko. Drahá sedí pod krídlami L410 Turbolet a ja si zatiaľ obehám areál múzea. Nakuknem i do útrob Naganského expresu TU-154M, či Jak-40. Čas nás tlačí, preto po vyše 20min. opúšťame múzeum a pokračujeme do Ostrožskej Novej Vsi. Mám chuť na burčiak a známe vinárstvo Sv. Vavrinca je po ceste. Vieme si ukrojiť pár minút a pripiť na takmer koniec cesty sladkým mokom svatovavrineckým. Aj druhý pohár by som si dal, no zostáva nám ešte vyše 10km. 

    Pokiaľ zasa nebudem kufrovať vo Veselí. Preto si zapnem navigáciu, nech ma vedie spletitými uličkami mesta. No zvýši nám čas na návštevu infocentra  v Uherskom Ostrohu a kúpu pohľadníc. No vo Veselí infocentrum miniem. 11min. pred odchodom prskoletu sme na stanici. Lístok si o5 kúpime priamo vo vlaku cez bankomatovú kartu. Vo Veličke pristúpi sprievodca. Na moje nemilé prekvapkanie musíme dokúpiť u sprievodcu lístky na bicykel. Minule sme prepravu neplatili. Z Myjavy valí mladá rušňovodička. Natriasame sa v Šukafóne jak židova brada až tak, že sa zasekne elektronická info tabuľa a v Papradi sme až do Čachtíc. Drahá utŕži modrinu. Potom v Čachticiach železničiarka vybehla von a vrátila sa. Neviem, či zrazila čosi alebo čo. Vytrasení ako žito v kombajne  vystupujeme v meste a hladko absolvujeme poslednú etapu domov.

Bečva II a Baťák III

     

Názov expedície: Baťák 25

Heslo: Z Olomouca do Veselí dorazíme Baťák celý.

    V piatok o desiatej večer sme s drahou seriózne kontemplovali kam sa vydať v sobotu na bicykloch. Minulú sobotu sme nezahrnuli do cesty koniec Bečvy v Tovačove a chýbali nám kúsky Baťovho kanálu. Je rozhodnuté. My dvaja na tej cyklostezke budeme snáď už aj na google maps. V slnečné ráno sa znova naloďujeme na rýchlik do Púchova. Tento víkend sa už vezie viac pumpičkárov. Sprievodkyňa upozorňuje na kúpu rezervácie pre bicykel. Ja sa držím teórie, že skoro ráno sa nikomu nechce trepať s bicyklom. Nie tak celkom. Žena kváka s nejakým fosils. Pánkovi sa klapačka teda nezavrie. V Púchove presadáme na Valašský Express. S bicyklami jediní. Do medzinárodného rýchlika je rezervácia pre bicykel povinná. Všeobecne je lístok však lacnejší kúpou cez České dráhy. Sedíme dve hodiny v rozšírenom oddieli s kolimahami do Olomouca. Drahej kúpim v bare kávu. Tentoraz jej tak nechutí. 

Vzdúvadlo u Kunovského lesa."Nemyslieť len na seba a byť užitočný" bolo heslo Tomáša Baťu.

    Vo Vsetíne pristúpi niečo genderovo nevyrovnané. Strieborné vlasy až po zem, dlhá červená sukňa. No hlas sa zdá mužský. Nevidím tomu do tváre, no žena vraví, že má nabehnuté na strnisko. Chráňte trans deti. Vo Valmez pristúpia babenky v pestrom, ktoré sa počas cesty maľujú dúhovo aj na tvár. My si rozotrieme po tvári opaľovací krém. Chvíľu kecáme so sprievodcom. Tiež má ženský hlas, možno sa zaradí k tým farebným povzbudzovateľom vo vedľajšom kupé. V Olomouci je kultúrny festival. Asi sa vybrali mátať do tamojších ulíc. Výluka v Hustopečoch po februárovej havárii na leto zmizla (vráti sa na jeseň), vlaky chodia 50km/h. Každopádne benzén bude ešte dlho strašiť v okolitej pôde, či skôr vode. Dôkazom toho bol i týpek v bielej spermiovke a dýchacej maske merajúci koncentráciu. Tichí blázni, chatári i cyklisti v okolí Štěrkáču si vody v rybníku a cyklocesty mesiace neužijú. V Lipníku zostaneme stáť dobrých 10min. Trať je tu jednokoľajná. Len čo sa kdesi za Přerovom rozbehneme, prudko brzdíme na Olomouckom hlavním nádraží. Vlak nás aj s čudákmi a ukrajinskými sockami vyklopí na perón. 

Trek pred industriálnou plastikou "Klid" (L.Sabo, 2024) predstavujúcou súradný systém.

    Štartujeme od fontánky pri regionálnom centre po ulici Kosmonautu pekným cyklochodníkom až k rieke Morava. Popri Šantovke a nejakej trati obídeme riečny prah a ocitneme sa o5 pri Morave. No nie na dlho a pred mostom U Dětského domova zabočíme doprava na Nové Sady. Minieme aj stánok s občerstvením. Veru by sa nám niečo sladké zišlo, ale pozrieme cestou. Pomerne novým sídliskom na periférii Olomouca prekľučkujeme k jazeru Hamrys v štvrti Slavotín a sme za mestom. 

Z bývalej skládky - oddychová zóna. Kaprodrom na rybníku Hamrys.

    Popod diaľnicu smerujeme na juh k dedinke Kožušany. Smerovník nás ťahá doprava na poľnú cestu. Tuším som prechválil krásne asfaltové cyklochodníky a drncáme po poľnej ceste až do Blatca. Cyklochodník pokračuje ďalej po panelke s tokom Moravy, no my sme sa vo vlaku rozhodli urobiť si zachádzku do neďalekého mestečka Prostějov. Nemalo by to byť viac ako 17km navyše. 

    Peknou rovnou vedľajšou cestou pokračujeme do Vrbátok. Pred sebou vidím menšie kopce a za nimi, v údolí, bude mesto. Čaká nás teda stúpanie. Nie je však nejaké hrozné, skôr dlhé. A po rozbitej ceste. Nejde po nej veľa áut, preto sa držím viac v strede vozovky. Potom už len zletíme do Vrahovic, čo je mestská štvrť Prostějova. Pôvod mena Vrahovice je buď od Vrah, čo znamenalo nepriateľ, ale vylúčiť sa nedá ani starobylé vrah=vyvýšenina.

Aby sa cyklisti nerozbiehali na rovinke.

    Dám sa zlákať šípkou a odbočím doprava. Keď miniem tabuľu koniec Prostějova, viem, že je zle a nejdeme do centra. Otočíme sa a pokračujeme popri kostole sv. Bartolměja do mesta. Prekračujeme rieky so zábavnými názvami - Romže (z nemeckého "runse" = stoka), či Hloučela. Upúta nás stará priemyselná zóna U věžiček. Nebyť stupidných reklám, aj by stáli budovy za foto. Pred nami je radničná veža a zakrátko sme na námestí T.G.Masaryka. Ako inak by sa hlavné námestia mali volať?

Veža radnice je na budove asymetricky, pretože sa nepodarilo odkúpiť budovu vpravo.

    Tatíčkova socha je hneď pri radnici aj s lipou. Bicykle nám postráži bronzový Jiří Wolker sediaci na lavičke. Je sobota a znova sa motáme pri svadobčanoch. Do veže v radnici sa nedostaneme. Preto si len obzrieme malý zámoček a vraciame sa.

Prostějovský zámok s jedným z najkrajších vstupných portálov.

    Na námestí E.Husserla zbadáme vo výklade pizzu. Preto zastavujeme a v pomerne novom lokáli Casa Mia si každý kúpime kúsok. Vežové hodiny na kostole Povýšení kříže odbijú zrovna poludnie. Výzdobou námestia sú aj kondómy na smetiaku. Potom už len valíme po slnkom rozpálenej ceste cez Kralice na Hané a Klopotovice pokračujeme na rázcestie pred Věrovanmi. 

     V diaľke vidím vežičku tovačovského zámku. Mrknem do navigácie, no do Tovačova zatiaľ nezabočíme. Hoci sme si mohli urobiť 100-200m zachádzku k pamätníku prusko-rakúskej bitky. Ideme doľava k Věrovanom. Do Tovačova sa prejdeme krížom cez veľké rybníky. Cyklochodník Moravskej stezky vedie priamo cez najväčší z nich-Hradecký. Napojíme sa tak na cestu, po ktorej by sme šli z Olomouca. Poľná cesta na vnútornej hrádzi by nebola zlá, nebyť porozhadzovaného stavebného odpadu. 

Hradecký rybník je pri Tovačove od stredoveku.

    Stretneme troch týpkov, ktorí šliapu od Hanušovíc až po Veselí. Poprajeme si šťastnú cestu, na ktorej sa ešte stretneme. Nikdy ich už neuvidíme. My totiž ideme k zámku Tovačov (viac menej navigačným omylom). A zasa je nádvorie plné svadobčanov. Haluz je rumpál uprostred trávnatej priekopy. Kedysi v nej bola asi voda. I do veže ma láka ísť, ale o tretej popoludní začínam byť nesvoj, či stihneme doraziť do Veselí včas. Nemám potuchy, koľko km nám zostáva. Vyzerá, že niečo pod 80. Z Veselí nám o siedmej ide posledný vlak. Inak nocujeme na stanici alebo v zámockom parku. Preto len kúpim pohľadnice a padáme s trúbiacimi autami ozdobenými stuhami preč.

Zámok Tovačov je mix rôznych slohov. Impozatná je 96m vysoká "Spanilá věž".

    Pokračujeme dolu na Eurovelo 4. Malú zachádzku si spravíme pred Troubkami, kde končí púť rieka Bečva. Zrovna sa v nej nejakí cyklisti kúpu. Prišli sem z Uh. Hradišťa a otáčajú sa domov. Dozvedáme sa, že ľudia celkom bežne otravujú Bečvu. Naposledy v r.2020 firma Energoaqua. Odsúdený nebol nikto... Preto v jej okolí nie sú rybári, nie je život. Podobne vyšumí aj havária cisterien v Hustopeči. Za nami dofrčí starší pán na horskom bicykli. Rovnako ako my šliape z Olomouca, no skončí pp. v Brne. Na bicykli má pripevnený spacák nachystaný na bivakovanie, kde ho napadne. 

Pri Tovačove končí svoju púť najväčší prítok Moravy - Bečva (vľavo).

    Pri sútoku je i info tabuľa. Paradoxne nie o povodí, ale Prusko-rakúskej bitke z r. 1866. V Troubkách opúšťame Eurovelo 4 idúcu z Přerova a ideme po cyklostezke Bečva. Za dedinou sa kúsok vrátime k odbočke do lesa, či obory. Cesta taká nijaká, treba dávať pozor na jamy. Uprostred Drásovského lesa končí po 129km cyklostezka Bečva. 

Koniec cyklodiaľnice C1. Kedy bude na Slovensku Vážska cyklodiaľnica?

    Až na pramene Bečvy sme prešli prvú cyklodiaľnicu v ČR celú. Ďalej už pokračuje ako medzinárodná Eurovelo 4. V tieni stromov sa ide príjemne. Ten však v Zářičí končí a ideme po bežnej komunikácii s autami až do Chropyně. V dedine je malý zámoček a dokonca otvorený.

 

Prechod medzi renesanciou a barokom (manierizmus) predstavuje málo známy zámok zo 17.st.

    Vezmem pohľadnicu, pár foto a pokračujeme do Kroměříža. Rozsiahla zbierka zbraní (3. naj v ČR) z 30 ročnej vojny (1618-1648) musí počkať. Značka upozorňuje na slepú ulicu kvôli rekonštrukcii cesty, ale bicykle v pohode prejdú. Ani by som sa 3km nevracal. Rieka Morava sa znova pripojí k našej ceste. V meste prejdeme cez visutú lávku na druhú stranu a popri letisku cez Trávnické zahrady vyjdeme na val. Už vidieť teplárenské komíny v Otrokoviciach. 

V Kroměříži máme za sebou polovicu trasy.

    Pred Kvasicami prejdeme na druhú stranu rieky a do cesty sa nám postaví zátarasa. Chalanisko vysvetľuje, že kvôli triatlonu je uzávera cyklochodníka. Môžeme ho obísť po hlavnej ceste alebo cez Kvasice. Volím cestu cez Kvasice. Nie je to až taká veľká obchádzka. Za malou elektrárňou Bělov sa znova vrátime k Morave. Vidíme unavených bežcov Moravianman na hrádzi. Súťažia trojčlenné tímy 4km plávanie, maratón a 180km na bicykli. No ďakujem pekne. My sa už tešíme na kofolu v bufete Dámyapánové. V Otrokovicích sa uzatvára jeden kruh. Pred dvoma rokmi sme z prístavu štartovali na Baťák II. 

Cez centrum Otrokovíc popri riečke Dřevnice.

    Ku kofole, či Birellu kúpim tradične párok v rožku. Čaká nás vyše 40km a je takmer pol piatej. Preto len logneme polliter do seba a šliapeme ďalej. Ďalšia, už plánovaná obchádzka je vyhnutie sa stavbe diaľnice. Cez to všetko vyzerá, že sa dá popod diaľnicu prejsť a niektorí pumpičkári to risknú. My nemáme čas na experimenty a spravíme si okružnú jazdu "Baťovanmi". Je neuveriteľné, že zasa stojíme na železničnom priecestí a púšťame Regioshark zo Zlína. Aby sme nezabudli, kde sme alebo vlak chodí každých 5min.? To nenaplánuješ. 

Napajedla.

    Známou cestou popri kanáli s lodičkami šliapeme do Starého Mesta. Nejdeme cez Hradište, ale pokračujeme na Kostelany nad Moravou. Je to síce o kilometer dlhšia trasa, no krajšia. Prekročíme rieku a ponoríme sa do tieňa Kostelanského lesa. Za ním je Moravské more. Ani ceduľa Zákaz koupaní nebráni ľuďom vojsť do vody. A ešte provokatívne priamo pod tabuľkou. V Ostrožskej Novej Vsi sa napájame na známu Eurovelo 4 a pokračujeme na juh. Zostal nám neprebádaný kúsok trasy z Uherského Ostrohu do Veselí. Zaujímavý je zdvíhacím mostom cez hať.

    Popri slnečných kolektoroch sa ocitneme v štvrti Milokošť a sme prakticky vo Veselí. Ani som netušil, aké dlhé mesto je. Cez lávku prekračujeme Moravu a parkom šliapeme na stanicu. Po vyše 130km niečo po pol siedmej vypínam navigáciu. Počet najazdených kilometrov ma prekvapil, pretože nemal byť viac ako 116-117km. Dali by sme si kofču, ale ako na väčšine staníc v malých mestách, skapal pes. Sušíme huby. Lístky si kúpim až vo vlaku. Pred siedmou dofičí moderná jednotka prezývaná kvôli krabicovému vzhľadu Tetrapak. Podobne ako v Bratislavskej MHD aj Arriva má vo vlaku automat na lístky. Platím bankomatovou kartou. Automat mi nevydá žiadny lístok. Sprievodca jednoducho načíta moju bankomatovú kartu a vidí, či som zaplatil. Pre nás novinka, ale veľmi dobrý systém. 

   Po necelej hodinke sme jednou nohou doma. Vlak zvláda cestu až po Myjavu. Super spojenie funguje prvý krát tento rok až po Hodonín. Už mi to v hlave šrotuje, ako sa dostať do Břeclavi a odtiaľ si prejsť lednicko valtický areál. Dnes mám trocha obavy, keďže sú folklórne slávnosti, či nebude plnka. Našťastie je väčšina ľudí pohodlná a volí auto. Šukafón mešká. Kolimahy uložíme v strede vlaku do harmoniky. Nie je možné ich zavesiť na príliš ohnutý hák. Tak sa natriasame na koľajách až do mesta. Po dvoch hodinách vo vlakoch sme doma.

Cesta, berúc teraz do úvahy i C1, je až na krátke úseky väčšinou po asfaltovom povrchu. Mimo rušných ciest. Zámočkov máme na tento rok dosť, aj keď väčšinu len z exteriéru. Zaujímavé, že múch bolo minimum.

Králičák

 

 

Názov expedície: Skajvolk dolina

Heslo: Slunce, bunkre, Sudety - ku Králíčáku v ústrety.

Sudety

     S boľavou hubou od dentálky po pol druhej štartujem Dračicu na vyše 230km cestu na pomedzie Čiech a Moravy. Tentoraz na sever kamsi do Sudet. Trasu po Mohelnice viac menej poznám. Napriek tomu ma prekvapí stavba diaľničného navádzača a ocitnem sa nechtiac v metropole na Hané. Zadovážil som si diaľničnú známku, nech sa netrtkám po okreskách. Veľmi ju nevyužijem, ale aj tých 50-60km skráti cestu o pol hodinu. Diaľnicu je treba ako soľ. Cesty sú prepchaté. Aj v Olomouci sa prerábajú komunikácie a trčíme dobrú polhodinu v kolónach. Keby sa nejakí idioti nepredbiehali z pruhu do pruhu, tiež by boli kolóny menšie. Vrcholí žatva a po ceste sa motajú traktory so slamou. Pred Mohelnicami vidím búrkovú oblačnosť nad Jeseníkmi. Pred Zábřehom sme v daždi, našťastie len krátko. Serpentínami sa po ceste č.11 dostanem potom pod Bukovú horu. Na svahu hory, ktorá tvorí začiatok Orlických vrchov ožíva malá dedinka z apartmánových domov. Večer je 17°C, čo je príjemné ochladenie po tridsiatkach u nás doma.

   Názov Sudety pochádza z keltského názvu pre Les divých svíň. Ľudovo sa tak označuje sústava kopcov od Krkonôš po Jeseníky. Nemci na území žili od 13.st., takže sa ani niet veľmi čo diviť, že len s nevoľou prijali v r.1918 nový Československý štát. Na ruku im prišli až nacisti, ktorí násilne pripojili Sudety k "večnej" ríši. Po porážke nacistov nastal divoký odsun Nemcov, prísun Čechov túžiacich po majetku zdarma a neskôr okupácia Sovietskymi vojskami. Zavŕšil to boľševik, ktorý všetko nemecké zničil, spálil. Tým všetkým si v priebehu pár rokov prešli malé obce na úpätí Orlických hôr a Snežníka. 

 

Vodopád Hlubokého potoka na úpätí Malého Sněžníka.

 

    Najprv sa však pri vodárni z roku pána 1906 otočím a v miestnych potravinách si kúpime chľast a sladkosti. Obchodík aj s predavačkou pamätajúcou Gotwalda je typický z čias boľševika. Pred predajňou je miestnosť, kde sedia štamgasti s fľaškovými pivami Holba. Na koženkových lavičkách ako v čakárni u doktora. Oproti býva predavačka, vedľa má malý kšeft. Žena za pultem chvíľu hľadá víno, lokálne. Biele nemá, preto z regála vytiahne nejaké Chardonnay. Chce mi ho zabaliť do baliaceho papiera, čo s úsmevom na perách odmietnem. Sumu ráta na papieri. Pokladňu je vypnutá, má po pracovnej dobe. Babka má otvorené kvôli alkoholikom. Proste ťažký socík. Vyleziem autom hore k nášmu domu. Apartmány rastú ako huby po daždi a stále sa budujú nové. I vedľa nás stále murujú plôtik. Ukrajinsko-česká posádka bývajúca v drevenej maringotke. Zavolám správcovej a dofrčí korpulentná týpka na Golfe. Do rúk mi vloží kľúče od apartmánu č.3 a povie pár slov čo, kde. Hneď za nami prídu štyri mladé babenky. Za nimi ďalších sedem ľudkov do partie. Väčšinou chalanov. Chystá sa žúrka a podobné radovánky. Apartmán je pomerne nový, nový nábytok z neďalekého Poľska, spotrebiče fran. značky Brandt, čistá sprcha i kúpeľňa. Máme celá rodinka spoločnú spálňu. Pozametám muchy pod okenicou, otrasiem zbytky hniezda zo sieťky, pozdravím príšernú sadrovú vranu sediacu na balkóne. Spolu s trblietkami nad okenicou majú odstrašiť lastovičky. Blbne nám pripojenie na internet. Preto sa ideme so ženou prejsť vyššie, kde by mala byť reštika. Pri vleku je nejaká drevená búda. Otvorený je aj bufet. Okrem mrazenej pizze ponúkajú kreatívne nič. Iba cez víkend obohatia menu o nejaké hambáče. Drahá zavolá babám, nech si prídu vybrať mrazenú placku. No kľúče mám ja, preto sa vrátim, zoberiem mikiny a idem hore. Buková je teraz v lete hlavne pre zjazdovkárov na bicykli. Drahá si dá miestne pivo Hanušovice. Ideme na apartmán. Prihrejem si hokaido polievku z domu v mikrovlnke, ktorá má len programy. Čas ako keby sa nedal nastaviť. Min. ohrev je dve a pol minúty. Dojem pizzu. Internet zrazu ide. Možno niekto reštartoval router. Žene telefón už sám ukazuje, kde je pivovar.

Hurka a Skybridge

    Mladí zdola nám dopriali kľudnú noc. Ráno kráčame pred deviatou do blízkej reštaurácie na raňajky. Obsluhy (Ukrajinky) je viac ako hostí. Huba má stále bolí. Bufetové stoly sú skromnejšie ako na Lipne. Dám si sladké koláčiky, ale i tak dojedám vajíčko na mäkko po mladšej. Pobalíme sa a vyrážame. Je po pol desiatej, ešte by sme mohli stihnúť výpravu do bunkra Hurka za Králíkami. I napriek traktoru dorazíme 5min.  pred začatím prehliadky. Chcem platiť kartou, ale v peňaženke je priehradka prázdna. Zaplatím teda 600 kačenek v papierových. Oznamujem nepríjemnú správu výprave. Padlo rozhodnutie, že po prehliadke sa vrátime do apartmánu pohľadať kartu. V podzemnom bunkri je pekná kosa. Komentovaná prehliadka nie je zlá, len bola dlhá. Namiesto 100min. trvalá dobré 2h. Dlhý čas pod zemou nie je rozhodne nič pre klaustrofobikov. Sprievodca rád rozprával a navyše ani nebol sprievodca, ale technik. Mladý brigádnik sa proste ráno nedostavil. 

 

Hurka je najväčšie čs. opevnenie sprístupnené verejnosti.

 

    Bunker nikdy neplnil svoj účel: ČS armádu predali fašistom spojenci, väzni podzemnú továreň nedokončili a výroba sa vlastne nikdy nerozbehla. Zaujímavé, že vojaci, či väzni z tábora nad bunkrom sa cez to všetko nudili a písali na steny. I veľká loď sa ukrýva pod bielym náterom. Povojnová armáda v ňom skladovala muníciu až do r.2008. Ale vymyslené boli bunkre dokonale. A vybudované za dva roky! V okolí obce Králiky a Červenou vodou však fungoval iný koncentračný tábor. Pod zásterkou telekomunikačnej firmy tu väzni vyrábali zameriavače do nemeckých tankov.

    Existujú i 6h prehliadky z výstupom niekde na opačnom konci. Je obed, keď rýchlym krokom opúšťame dlhou chodbou bunker. V kraťasoch, kde som si platobnú kartu včera dal, ju nenájdem. Takže mi vypadla. Prvý krát v živote som ju vytiahol z peňaženky, lebo som nechcel pudilár nosiť celý. Vybehol som ešte do reštaurácie, či náhodou ten kus plastu niekto nenašiel. Negatívne. Volám teda do banky a zablokujem, resp. vlastne zruším kartu. Zároveň cez internet banking požiadam o novú. Nevyzerá, že dakto kartu zneužil. V kraji zaseknutom v 80-tych rokoch ani nie je veľmi kde. Viac už nemôžem urobiť, preto cez Králiky pokračujeme ďalej do Dolní Moravy. Niektoré parkoviská sú už plné. Dračicu odstavujem v údolí na parkovisku č.6. Len potom musíme vystúpať hore k lanovke. Autá idú i vyššie. Tam je tiež veľké parkovisko č.5. Aj dosť voľných miest. Vidíme borcov tlačiť nepojazdné SUV na parkovisko. V okolí rezortu sa stále stavia. Bývať tam musí byť hora zážitkov a hluku. Vo veľkom obchode venovanému mamutovi sa pýtame predavačky na kombo lístok lanovka+ visutý most+mamutia horská dráha. Odporúča nám rozhodnúť sa hore na dráhu vzhľadom na frontu na vozíky. V automate žena kúpi lístky. Som na nej odteraz závislý. Je po druhej hodine a ozývajú sa prázdne bruchá. Vedľa lanovky je bufet. Dám si langoš s kečupom a syrom. Baby hranolčeky s čedar syrom. Syr bol iba v názve. Ako mlsku sme si dal churos so škoricou. Sadáme na lanovku a za pár minút sme hore. Kopec Slamník slúži hlavne downhill cyklistom, ale aj paraglajdistom. No a priťahuje ľudí visutým mostom Skywalk dlhým vyše 700m. 

 

Laná pomáhal ťahať aj dron.

 

    Je jednosmerný, čo nie každý chápe alebo sa mu jednoducho nechce obchádzať lesnou cestou s5. I na konci je turniket. Obzrieme si Ropík, ktorých je na Sudetoch požehnane. Drahá nájde svoju Skybridgovu dolinu, do ktorej sa zje.e. Vecká sú pod chatou Slaměnka. Postavím sa do radu na vozíky a baby zatiaľ kúpia lístky. Dospelí za 440kč. Čakáme takmer hodinu. Keďže máme batohy, musia ísť deti samé na jednej káre. A ja i drahá si pripneme batoh ako spolucestujúceho. Jazda je nezabudnuteľná. Dlhá trať, ani som nebrzdil. Vozík si brzdí sám. Dobehol som pani predo mnou a vozík si o5 brzdil. Jazdu si užila aj drahá, ktorá inak nevyhľadáva podobný adrenalín. Mladšia jazdu komentovala: "Je mi všetko, len nie dobre." Počas jazdy hlásila staršej: " To nebol hlien, čo som vyplula". Na pamiatku sme si poslali foto za 80Kč/ks. Obrovský slamený mamut (najväčší na svete) sa týči nad detským areálom Amálka. Vraj sa na Dolní Morave našli kosti pravekého obra. I obria húpačka pre veľkých. Zídeme skratkou k autu. Trocha hnevá parkomat. Je iba na karty. Zastavujem v Králikoch v Penny. Hezky česky. Nakúpili sme na zajtrajšiu turistiku i blbosti. Baby zatúžili po zmrzline, preto zastavím v Červenej vode. Mliečne už nemá, baby si dajú ovocnú. Ja vybehnem do supermarketu. Aj ten má všeličo a majiteľ Vietnamec. Pred večerou sme sa prešli k vodárni nad rezortom. Na večeru šunka a syrové korbáčiky z domu. Baby si na panvici robia placku. Chvíľu maturujem so zapínaním indukčného sporáka. Je to jednoduché: na plotni musí byť niečo položené, aby sa spustila.

 

 

Králičák

    Ráno ma o5 budí pílenie stromov pri zjazdovke. Majiteľ domu kosí trávnik. Spočiatku je krásny slnečný deň, poobede postupne pribúdajú mraky. Dievčatá vstávajú o pol deviatej. Na raňajkách je viacej ľudí ako včera. Minul sa pomarančový džús, ale aj sladké koláčiky. Zato volské oči nechcel nikto. Mamičky s miminom na dámskej jazde. Slepičky pražské. Ako jediní sme čakali 15 minút na dopečenie. Aby sme nedali čašníčke totálne košom, pár sme ich zjedli. Vyrážame do Dolní Moravy po desiatej hodine. Ja ešte urobím stopku pred bunkrom Hurka a zvečnil som si ho aj zvonku. Ešte v obchode niečo na pamiatku a nasadáme na sedačkovú lanovku. Je po jedenástej hodine, keď začíname šliapať 20km túru. Začíname po modro značenom chodníku kadiaľ vedie cesta zo Skybridge doliny. Na chodníku k Babuši osamieme. Sprvu ideme impozantnou dolinou Malej Moravy. Za lesnou chatou sme o5 na modrom chodníku a stúpame na kopec Podbělka. Na ňom je malý túlavý kameň v modrom. Skončí v našom batohu. Z juhu prichádza nejaký pár. Asi šli priamo cez Slamník. Ale kratšie po neoznačených chodníkoch to zrovna nie je. Lesný chodník pokračuje takmer priamo popri betónových ropíkoch až na ďalší vrch Sušina. Odtiaľ schádzame do sedla Stříbrná. Odkrývajú sa výhľady na Hrubý Jeseník. Idem so staršou, mamina s mladšou, sú asi minútku za nami. Idú tempom, ktoré im vyhovuje. Počkáme ich v sedle, kde je križovatka viacero ciest. Sme na hranici s Lechmi. Ako púšťam gašparka si uľaviť, zrovna som otočený kdesi do Poľska na chodník. A nie je osirelý. Baby si dajú mandle v čokoláde a pokračujeme na vrcholové stúpanie. Nie je to nič náročné ako to spočiatku z hrebeňa vyzeralo. Nad pásmom lesa sme pri sloníkovi, ktorý je trocha bokom od chodníka. 

 

 

   Slon na kopci v severnej Morave? Naozaj. Nebojí sa zimy ani vetra - je zo žuly. Sloníka v r.1932 dotrepali pod Snežník nemeckí bohémovia hovoriaci si Jescher (podľa nich je pomenovaný kopec Ještěd nad Libercom), pre ktorých bolo zviera symbolom. Legenda vraví, že ak preskáčeš na jednej nohe 3x okolo sloníka a pohladíš ho na chobote, splní sa ti želanie. V poslednej dobe sú pri sloníkovi dokonca svadobné obrady. Vskutku je milá soška dôstojný symbol Králika s tým, ako si stojí pod vrcholom a hľadí do diaľav.

   Dievky čakajú na chodníku. Škoda je sa symbolu vyhnúť, lebo je ňuňu, ako by povedali pražské slepice. Na poľskej strane kosí partia trávu. Prečo netuším. Pár metrov od bývalej chaty je ďalšia ikona Moravy, prameň rieky. Nie však v plnej sile, ale len symbolický výver. Motá sa okolo neho dosť ľudí. Decká sa ho pokúšajú bezvýsledne upchať. 

 

 

Oficiálny prameň Moravy, ale nie jediný. Vraj ich je ako dní v roku.

 

    Posledné prudké stúpanie je krátke a sme na Králiku. Dominuje mu na poľskej strane veža v tvare soľničky, či smoothovača, ako nazvala kameňo-oceľové monštrum drahá. Postavili ju len pred dvoma rokmi. Ani tie pôvodné veže v romantickom štýle neboli zrovna skvost. Usadíme sa v tráve s výhľadom na rovinaté Poľsko. Dovidieť na Otmuchovskie a Nyskie jazero. Poliaci majú výhodu relatívne blízkej lanovky v Bialej wode a chaty Schronisko. Možno aj preto je ich viacej na Králiku. Baby načnú klobásu a ja vybehnem na rozhľadňu. Vidieť sú pekne Hrubé Jeseníky s Pradědom, či Keprníkom. Na opačnej strane sú Orlické hory. Krásne je vidieť dolina Moravy. Po klobáskach schádzame dolu po červenom chodníku. Obloha sa zaťahuje, neskôr v doline slabo spŕchne. Babám sa veľmi nechcelo ísť ku chate, ale napokon ich presvedčím, že to nie je veľká zachádzka. Dokopy ani nie kilometer navyše. Najstaršia poľská chata i vôňou vo vnútri zodpovedá veku. Čapované nemajú nič, iba vo fľaškách. Jedla ponúkajú rozmanité, ale my sme sýti klobások. Preto kupujeme iba kolu a ja samozrejme pohľadnice. I česká pečiatka sa nájde. Vecká, resp. dvere sú za zloté. Staršej sa akosi podarilo dostať dnu. Povyše chaty je vodný zdroj. Nebola by to moja žena, keby do neodomknutej studne nenakukla. Vyplašila akurát jaštericu. Po pár stoviek metrov sa prehupneme na českú stranu a sme o5 na červenom chodníku. Schádzame dolu a odbočujeme na neoznačený chodník, ktorý tvorí spojnicu na žltý. A žlté sú i kuriatka popri cestičke. Prudšie klesanie až po regulárny chodník. Ten sa vinie popri potoku Morava. Od loveckej chaty Vilemínka ide asfaltová cesta a pre chodidlá je takýto tvrdý povrch zaberák. 

 

 

    Oproti ide Škodovka a za ním bliká horská služba. Niekoho idú ratovať? Džíp sa po chvíli vracia, asi sa obeť hôr povedie s rodinou v Roomsteri. Tešíme sa, že uľavíme nohám, pretože žlto značený chodník preklenie Moravu a ide po lesnej ceste. Lenže nás čaká prekvapkanie. Chodník je uzavretý! Prebiehajú na ňom stavebné práce. Vyzerá, že sa zrútil svah. A ozaj po kilometri počujeme ťažkú techniku na druhej strane rieky. Vrátime sa na asfaltovú cestu, ktorá v podstate kopíruje lesnú, len na opačnej strane. Ale zasa vidíme zopár pekných vodopádov, napr. Hlubokého potoka. Jedna rodinka si k nemu urobila výletík s romantickým fotením. My hľadáme cestou kus odpíleného pňa. A hráme sa hry, nech baby nemyslia na boľavé chodidlá. Cesta dolinou je síce s miernym klesaním, ale dlhá. Konečne sme pri aute. Mohli sme zaparkovať dokonca ešte bližšie na parkovisku č.7 na konečnej busu. V bufete sú i pohľadnice Králika, ale už mám poľské. I Dolní Morava je diera a reštiky sú otvorené do 19, max. 19.30h. Takže pokračujeme do centra Králikov. Tam nás zachráni gril v reštaurácii U Lípy pri svatom Nepomuckom. Lokál už nevarí, ale dvaja týpkovia grilujú. Nápoje sa platia reštike. Objednáme si kuracie steaky a hermelín. Majú docela plno. A hlavne levně. Za jedlo sme dali 400kč, potom ešte za 100kačenek klobásu. Po ôsmej opúšťame mestečko a ideme na apartmán. Ako majú niektorí dar vopchať sa do záberu, iní zasa parkovať. Či je to len sebectvo? Dorazím fľašu vína. Z reštiky Buková sa ozýva ujúkanie ešte aj po desiatej. Mládež pod nami sa baví do pol noci. Dozvedáme sa životné príbehy. S Janou sa vyspal každý, ale týpka, čo jej tu dvorí, neskôr zosmiešni. Až keď pribuchnem spálňové dvere, vyzerá, že sa pomaly rozídu. V apartmánovom dome vyzerá plnka. Elektrické auto sa nabíja odkedy sme prišli.

 

Na kopec Podbělka viedla kedysi lanovka pre stavbu Ropíkov.

 

Metropola Hané

    Ráno ma pre zmenu zobudila pred siedmou staršia, ktorá bola na vecku. Partia murárov už po siedmej roztočila miešačku. Stávajú oproti plot. Bývajú v starej zelenej maringotke. Areál sa rozrastá o nové apartmánové domy, no niektoré miesta zdá sa , že zostanú naveky zarastené trávou. Odchádzajú aj mládežníci. Na raňajkách nás čakajú dve misy koláčikov. Hostia poučení zo včera si berú popredu. Ja si dám trocha cereálií s jogurtom a dva koláčiky. Pražské matky kúpu deti vo vode bez chlóru. Neviem, či teda vo Vltave alebo im lejú do vane Lucku. Na pranie používajú rozpustné tablety eko a do myčudy len Somat. Dnes porušili bio, raw stravu a napchávajú sa paštétami a dopekanými koláčikmi. Ktosi vysvietil automat na nápoje na zeleno, ale zdarma sú len nejaké džúsy, nie limčy. Nenápadne sa vytratíme z reštiky. Drahá nás pobalí, vynesieme smeti, odovzdám kľúče a po desiatej už smerujem Dračicu na juh. Dnes sa akosi každý ženie na cestách. Po hodine stojím na parkovisku pri bus stanici v Olomouci. 

 

Tehlová vežička bola prilepená k hradbám ako záhradný altánok v 20st.

 Pokúšam sa dobiť do parkomatu, ale v zóne B je v sobotu zdarma. Vydáme sa cez Bezručove sady popod hradné múry ku katedrále sv. Václava. Staršia nás odbehne, lebo sa vlečieme. Po meste sa potulujú všelijakí nýmandi, budižničemové, trosky a iné pochybné existencie. Preto mama pri Vyhúkanej sove volá dcére, kde je. Čaká pod katedrálou. Po chvíli sme pri nej. Neboli by to Poliaci, keby sa nechali všade. Rovno pri vchode jeden taký parkuje. Kazí proste záber. Katedrála nie je taká honosná ako v Linzi. 

So svojimi 102m je novogotická vež najvyššou v ČR.

 

    V skutočnosti sú v Olomouci katedrály 3. Sv. Gorazda, sv. Michala a sv. Václava. Katedrála sv. Václava je so svojou 100m vežou štvrtou najvyššou budovou v Čechách. Patrí tiež medzi najstaršie. Kostol uchováva relikvie Jána Pavla II, Matky Terezy no i posledného cisára Karola Habsburského.

    Prejdeme sa vo vnútri. Zídeme i do krypty, kde sú relikvie a v cínových rakvách uložení biskupi a kardináli. Od slovenského budúceho velebníčka si kúpim pohľadnicu. Vyjdeme na horúce slnko. Poliak konečne zmizol. Načim sa schladiť. Cestou na Horní náměstí objavíme na Ostružnickej ulici predajňu s párty blbosťami a maskami. Svokre k meninám kúpime vankúšik s nápisom Najlepší babka na svete. Blbosti by sme kúpili aj viac ako tričko NaSrAt alebo odznak Pivo dělá hezká těla, či tatovi k narodkám. No ešte nedozrel čas. Námestie je veľmi pekne upravené s úzkymi domčekmi a nie je na ňom veľa ľudí. Možno je to aj horkom. Zapadneme do kaviarne Mahler. Čašníčok je v lokále dosť, ale trvá kým si nás ktosi všimne. Objednáme si iba limčy. Odbehnem do info centra po pohľadnice. Olomouc je so svojimi fontánkami a pitoresknými domčekmi krajší ako Brno, tobôž Linz. Taká malá Praha. Súsošie sv. Trojice sa rekonštruuje. Škoda, je celé obohnane lešením a sieťou. 

 

 

Súčasťou olomouckej radnice je orloj postavený v duchu socialistického realizmu.

  

    Na opačnom konci námestia si baby kúpia miestnu zmrzlinu v Café Opera (vedľa opery). Zasa trvá, kým si nás ktosi všimne. Popri nás prejde polievacie auto. Na radnici sa chystá svadba. Je takmer 30°C, preto pomaly smerujeme k autu. Cez Dolní náměstí a Kateřinskou ulici ideme k starej tržnici. Drahá si kúpi u Klárky olomoucké pivo Buchták. Chvíľu trvá, kým sa vymotám autom z mesta, lebo ulica vedúca na obchvat je uzavretá. Po vyše hodine stojím v obľúbenom KFC v Uh. Hradišti. Drahá si tam rada posedí hodinku, dve. Prázdna reštika. Doľahne na mňa únava, no ešte budem krútiť kolečkom hodinu. Kuracie mäso je asi naj z týchto rýchlych občerstvení. Po necelej hodinke stojím už na Slovensku v meste a kupujem kvety a sviečky mame na hrob. Posledná zastávka je u svokry vyzdvihnúť morča. Baby sa stihnú aj okúpať v bazéne. Zostáva mi povysávať Dračicu, kým baby vybaľujú. Konečne mám okolo pol deviatej kľud. Je vidieť, že po Anne sa stmieva skoršie.

 

Malá Praha.

 

Moravské luhy

 

Názov expedície: Žabník

Heslo: Dnes žiadne kopce ani svaly, ale Kopčany a Valy.

    Na záver našej mnohokilometrovej (vyše 4000km) cyklosezóny 2023 sa vrátime k brehom rieky Moravy a zavŕšime ju 50km okruhom z Holíča do Lanžhotu a s5. Pôvodne som plánoval ísť až na trojmedzie (ČR-SK-AU), ale po prvé: počasie sa umúdrilo až poobede a výlet je na celý deň. Po druhé: cyklotrasa je pod železničným mostom v Lanžhote uzatvorená, kvôli jeho rekonštrukcii. Spravili sme teda skrátenú variantu po rodné mestečko tatíčka Masarka. Spolu so ženou som trasu absolvoval i s neželanou spoločníčkou-nádchou. Predpoludním obhryzieme kuriatko, naložíme kolimahy a vyrážame na západ. Pre Sopla vyberiem najkratšiu trasu cez krkaháje. V Sobotišti odbočím predčasne na Vrbovce. Až po pár minútach, keď sa mi nezdá cesta dolinou potoka Teplica, som u nejakej osady zastavil a otočil sa. K Holíčskemu zámku som trafil už bez problémov. Hrad vyzerá dosť zúbožene. To už aj tá skupina fosils na parkovisku, ktorí majú asi v kaviarni mecheche, vyzerajú lepšie. Nahodíme kolesá, topánky a začíname šliapať do pedálov. Popri bývalom liehovare dôjdeme na kruháč, kde sa dáme doľava na Hodonín. Po 5km prekračujeme hranicu. Za Moravou kontrolujú policajti autá. Bicykle nie. Koho by som v batôžku pašoval? Pre istotu sa zaradíme do kolóny.“ V pohodě“, riekne mladý polda a sme na Morave. Pokračujeme po hlavnej ceste a pred elektrárňou zabočím doľava. 

Lepšia časť Moravskej stezky.

     Elektráreň Hodonín je jednou z najväčších tepelných elektrární na svete schopných fungovať aj na čistú biomasu. Po postavení atómovky Dukovany strácala ako výrobňa elektriny význam a preorientovala sa na výrobu tepla. A to z teplárne robí ďalší unikát. Ako jediná na svete zásobuje teplom cudzí štát. Obyvatelia slovenského Holíča jej vďačia za teplé radiátory. Zároveň je najstaršou elektrárňou v Čechách. Tak už viem odkiaľ sa berie škvara na telese hrádze rieky Morava. Z popola pecí. Tepláreň jej však evidentne produkuje málo, keďže úsek nie je pokrytý celý.

    Padne 5 kvapiek z neba. Obloha sa však pomaly otvára. Za ČOV odbočujeme k ramenu starej Moravy až k novému korytu. Ideme chvíľu po Moravskej stezke (č.44), ktorú opustíme na križovatke Stařiny. Spustí sa krátka prehánka. Po blatistom chodníku obchádzame dve rampy. Žena hromží nad úzkym chodníkom, ale cez Mikulčický luh si podstatne skrátime cestu ku Slovanskému hradisku Valy. Ocitneme sa na veľkej lúke, kde kedysi pobývali v chyžiach starovekí Slovania.

Legenda vraví, že Valy mohli byť hlavným veľkomoravským mestom Veligrad, ktoré sa doposiaľ nepodarilo objaviť.

     Údajne prvé sídlo Mojmírovcov ležalo na akomsi ostrove rieky Moravy obkolesené jej ramenami. Miesto asi 10x väčšie ako slovenský Kostolec blízko Piešťan. Patrí tak medzi najväčšie nálezisko Veľkej Moravy v Čechách i na neďalekom Slovensku. Len kaplniek, či kostolov narátali tucet. Bohabojní boli tí Slovania. Nezachovala sa však ani jedna stavba. Všetky pôdorysy v areáli sú repliky. Legenda vraví, že je tu pochovaný vierozvest Metod. Solúnskych pripomína bronzové súsošie osadené pri základoch jedného z kostolov.

Z 30m vysokej konštrukcie je impozantný výhľad na celý areál i lužné lesy.

    Zamkneme bicykle a idem do návštevného strediska. Rozhodneme sa len pre návštevu vyhliadkovej veže. Pár foto a zídeme dolu. Drahá si kúpi kávu v kaviarni. Zaujmú nás pepíci, ktorí si doniesli pizzu a sadli pred kaviareň. Baštia bez hanby kúsky. Po kávičke pokračujeme ďalej nekonečne rovnou Anglickou alejou patriacej južnej vetve stezka Českem. Pekná asfaltová cesta rýchlo ubieha s pár zastávkami pri tôňach, či lúkach, flekoch, či čistách, ako im hovoria na Morave. Míňame nové výsadby stromov určených na kúrenie. Ich zotnutí príbuzní u ž čakajú na odvoz a koniec v kachliach. Niektorí poriadne dlho podľa veľkosti hríbov na kmeni. Stromy rýchlo vyrastajú na vlhkej, močaristej pôde ako vidíme cestou pri nespočetných barinách a slepých ramenách.

      Držíme sa zeleno značeného chodníka a ten nás vedie do Lanžhotu. Vyjdeme z Panského lesa a odbočujeme doprava do poľa. Asfalt strieda skackajúca panelová cesta. Horšie nás však ešte len čaká. Popod diaľnicu sa dostaneme do mestečka. Mierny kopec a sme na námestí. Dominuje mu kostol Povýšení sv.Kříže a vyschnutý máj vyšší než kostolná veža. V letnej sezóne býva dokonca vežička sprístupnená. Dnes pred dverami svätyne len sedia dve miestne dievčatá a napchávajú sa sladkým. Aj my konkurujeme máčanými oblátkami zo Slovenska. Po pár foto sa vraciame s5. 

Príroda sa vplyvom teplého počasia len veľmi pomaly halí do jesenného šatu.

    Tentoraz sa kodŕcame po panelke dlhšie, až k rieke Morava. Pred hrádzou stojí policajné auto s naštartovaným motorom. Čo keby ponad plynové potrubie preliezli utečenci? Akurát tak kŕdeľ bažantov. By ma zaujímalo, či jeho kolega si tiež griluje pri železničnom moste. Po príjemnej šotoline šliapeme na sever. Po pravej strane obchádzame krásny riečny prah v Tvrdoniciach. Kým nebol postavený cyklomost (2019) v Kopčanoch, prevážali pár rokov cez rieku lode práve tu v okolí Gbel. Kúsok za Tvrdoniciami sa cyklochodník zmení na nepríjemne kamenistú cestu. Ďalších takmer 5km je po veľkých kameňoch trčiacich na povrchu cesty dosť zlých. Ťažká konkurencia Eurovelo 6 v okolí Mužle. So ženou nadávame až lístie opadalo. Už chápem, prečo väčšina ľudí chodí po druhej, slovenskej strane. Na našom brehu horšia cesta nemôže byť. Trieskam do riadidiel, mám toho plné zuby. Terén nás spomalí o polovicu, nehľadiac na riziko defektu. Za ďalšou križovatkou cesty 44 sa chodník znova mení na príjemnú šotolinu. Buď si niekto ulial asfalt na svoju stavbu alebo neďaleká tepláreň nevyprodukovala za 60 rokov dostatok popola na pokrytie telesa hrádze. Kuknem do navigácie a most je za zákrutou. Naozaj sa po chvíli objaví. 

Mostnú, 221t vážiacu konštrukciu, osádzal najväčší žeriav v Čechách a na Slovensku.

 

    Nejakí chalani si na lávke Veľkej Moravy robia umelecké fotografie. Od mosta vedie nový, asfaltový cyklochodník (2020) prakticky až do Holíča. Prerušený je na rozsiahlej pláni, kde je ikonický, nedávno zrekonštruovaný, kostolík. 

    Kostol sv. Margity Antiochijskej je nedeliteľnou súčasťou Mikulčických Valov. Podobný je nitrianskym Dražovciam, veď aj pochádza z rovnakého obdobia. Do konca dvadsiateho storočia bol však považovaný za nevzhľadnú pamiatku zo 14st. Až rádiológia drevín v murive odhalila, že je starší ako Zdena Studénková. Je malý zázrak, že sa po 9st. v čase zániku kilometer vzdialených Valov zachoval. Alebo jednoducho sa obyvatelia Kopčian nemali kde modliť, tak ho nezrovnali so zemou.

    Nádherný západ slnka osvetľuje malebný kostolík. Magické miesto ako stvorené na rozjímanie. Podobne sa nám podaria zábery v posledných lúčoch slnka i na Holíčskú ruinu. V oranžovom osvetlení aj rozpadnutý hrad má svoje čaro. Večerné zore osvetľujú múry ako keby ho hltali plamene. Ani foťák nevie tú krásu zachytiť. S tým už mám skúsenosti. 

 

Schátraný unikát bol pôvodne vodný hrad.

    Chýbajúce cukry doplníme v Zámockej kaviarni. Zjedli sme im posledné kúsky punčovej torty. Domov sa vraciam po síce dlhšej, ale príjemnejšej ceste cez Senicu a Brezovú pod Bradlom. Na druhý deň sa pýtam po pohľadniciach. Síce ich majú, ale z TIK neposielajú. Aspoň komunikujú, nie ako v Blatnici. Takže opätovný dôvod na  návštevu kraja.