Pridaj svetla, uber kilá.

To bol pokyn pre spolužiaka na stretávke, aby upravil fotky. Nuž, nemládneme, prešli sme komplexnou vizuálnou obmenou. Po 20 rokoch sa zišli mechanici a električky i so sympatickou pani triednou, ktorá si už 2 mesiace šťastne užíva život seniora na Slovensku. Býva v jednom baráku so svojim bývalým žiakom (pochopiteľne nie v jednom byte). Ktosi vytiahol "prezenčku" načmáranú na papier. Dvaja sa nikdy nepodpíšu, neprídu. Ostal pri ich mene len krížik. Poschádzali sme sa i teraz zo všetkých kútov Slovenska a zo všetkých možných povolaní. Dizajnér, opravár chladničiek, predajca podláh, mestský policajt, obch. zástupca, mýtnik. Mechanici sú asi len 6-7. Niektorí, čo boli minule sa neukázali, naopak prišli iní. Jeden zblúdilec dokonca na druhý deň. O5 bola vonku zima ako pred 5 rokmi. Vonku sme teda dlho neposedeli, preplachtili sme sa dovnútra, kde už boli nachstané stoly. Tentoraz sme sa zišli viac menej na mieste činu, v penzióne na letisku. Bar tam nie je veľký. V každom kúte vitrínka so zaprášenými, zabudnutými modelmi mašiniek, po stenách dávne fotografie. A veľká vrtuľa. Vedľa miestnosť so starými leteckými časopismi. Sedeli sme do L. Kým sa ešte aj z nás nestali vrtule, poplatili sme jedlo, pitie (do spoločného chlievika) a cezpoľní i posteľ. Triednu sme obdarovali kyticou. Po stručnom príhovore spolužiaka, organizátora (vraj nie je na podobné reči) nás triedna
upozornila, že ideme do veku, kedy sa nám zdravie pripomenie. No tak na to zdravie sme si pripili. Čakal nás prvý chod jedla. To sa stratilo v hladných bruchách rýchlo. Kým bolo ešte svetlo, spolužiak vybavil otvorenie hangáru a nejaké tie mašiny vytlačili von. Pri dvoch Cesnách sme sa potom zvečnili. Vtipkovali sme, či by sme si tak každú hodinu nespravili podobnú fotku. Akoby sa strácali tváre a v pokorčilej dobe nočnej by zostali na snímke len mašiny, prípadne ovisnutá ruka v objektíve. Zaspomínali sme na školské príhody s profesormi. V škole už nie sú žiadni naši kantori. Ponoriť sa do dejín našej bandy pomohla aj žiacka knižka, ktorú ktosi priniesol. Jeden spolužiak vytiahol dokonca riflovú bundu s naším znakom. Rebelious knights (Rebelujúci rytieri). Takí sme boli. Ako sme sa pýtali telocvikára, prezývaného Štartér, pri behu na čas "Kokóó?" . On to pochopil ako nadávku a tomu najslušnejšiemu, tichému, nevinnému ako baránok boží jednu vypálil. Či na letiace pravítko do hlavy jedného z učitelov. No po tých rokoch sme sa nevedeli zhodnúť, kto bol ten nešťastník. Alebo ako na strojníctve chytil "profák" šajbu a za 5 dostala celá klasa. Na učitelku Kobru s perleťovým náhrdelníkom, ktorá ponúkala hodiny francúzštiny. Ja dodnes nechápem ako som spravil matiku, či fyziku. Vraj nám to vtedy pálio. Nespomínam si, že som sa nejak vehemntne díval do učebníc. Na majstrov, ako sa kšeftovalo so známkami na náradie, ako sme sa ich snažili zavádzať a uľahčiť si robotu. Ako vyletelo cez okno skľučovadlo. Ako sa z neviniatok, ktorým nosili "vychy" na intráku jabĺčka stali galgani. Vypočuli sme si i úsmevné príhody zo života leteckého (máme 2 pilotov, hoci jednému už papiere prepadli). Na stole sa objavila večera v podobe pečených prasacích kúskov. To sme s menšími komplikáciami a na presviedčanie ako tak zvládli. Ale to nebolo všetko. Pre polnocou nachystali studené misy. To už sme len ukusovali ako vegetariánske pirane. A vraj mala byť aj kapustnica. Tej som sa už nedočkal, po polnoci som odišiel. Zaviezol som spolužiaka, ktorý býva po ceste a potom unavený ťahal domov. Ako skonštatoval spolužiak. Sme vyrovnaní, máme usporiadaný život a alkohol už je len doplnok. Rozrástli sa naše rodiny a kilá, šediny a vrásky. Triedna nam popriala, aby sme o ďalších 5 rokov všetci pred ňou takto pekne nastúpili. Nič sa robiť nedá, zídeme sa teda.

stretávka zo strednej

Prvú septembrovú nedeľu som bol po 9-tich rokoch na stretávke zo strednej. Mali sme to vonku a zrovna vtedy bolo chladno. Dofrčal som rovno z dovolenky a tak som v červenej bunde svietil ako paviánova riť .Triedna si dokonca priniesla niečo ako prezenčku. Zišli sme sa v hojnom počte. Niektorí nemohli prísť, bohužiaľ 2 už neprídu na žiadnu stretávku. Jedného skosil infarkt a druhého zákerná rakovina. Prvý príptok, ako to nazval spolužiak zápražka, teda patril im. Zaklincoval to jeden spolužiak, ktorý prehlásil, že sme vo veku, kedy nebudeme chodiť po zábavách, ale karoch. Ja si teda aj v 30- tke pripadám pomerne mlado a nečakám na zubatú. Aj som zabudol, že si s triednou tykáme. Priniesla aj pohár zo stužkovej. Neprišiel som na niektoré mená. Pripadali mi fiktívne. Spolužiaci sa veľmi nezmenili. Niektorí pribrali a jeden tak, že som ho sprvu ani nespoznal, a to sedával predo mnou. Každý rieši nejaký problém. Jeden z otcovstvom, ďalší z robotou (robil pre Sky Europe), iní rozbiehajú kšeft, ďalší ho chce naopak skončiť, niekto si nerozumie so ženou, druhému vyhorela kapela na svadbu, tretí nadával na prácu štvrtého atď. V obore ich veľa nerobí, dajú sa zrátať na prstoch jednej ruky. Všetci však pijú pivo, čoho dôkazom bol prázdny sud už pred polnocou. Skonštatovli sme, že náš slávny spolužiak, ktorý dobíja svet vrážaním puku do siete, skončil tak ako sme prorokovali našimi pubertálnymi mozgami, teda bez jedného... No, čo majú iba chlapi tam poniže pása 2x. Ale deti má, takže to nie je také zlé. Na večeru bol bohatý tanier s kuracinou a prasačinou. Smola pre mňa, stále účinkoval podovolenkový gastronomický syndróm a viac menej som nechal popásť len oči. Vedľa bola akási komorná svadba a podelili sme sa s nimi o kapustnicu. Aby sme ich nezobudili počas nudnej a ospalej zábavy, chodili sme na záchod cez akési okno popri automatoch. Spolužiak, s ktorým som sedel sa nielen na moje pohoršenie vyparil bez rozlúčky. Apropo, jeho hrad zo špaidlí možno vidieť v trenčanskom múzeu... Pred 2h rannou som so spolužiakom odišiel na starej popelnici. Po zahriatí auta sme "uháňali" 70km/h (vraj kvôli spotrebe) na tej Škoda 120 po starej ceste domov. On pokračoval do Bratislavy. Svietila mu rezerva, ale on chodí na doraz a vlečie zo sebou ešte bandasku. Tak si merá spotrebu. No, nechcelo by sa mi uprostred noci, kdesi dolievať benzín. Dúfam, že na ďalšej stretávke sa opäť všetci stretneme a prípitok bude o niečom inom.