Tichá a Kôprová dolina

 

Názov expedície: Tatranský hajkbajk

Heslo: Bicyklami v dolinách v tých tatranských končinách.

    Aj tento výlet bol viac menej spontánny. Sprvu som plánoval ísť s drahou na bicykli z Liptovského Mikuláša do Tichej doliny a s5. Keď som už išiel objednávať lístky na vlak, ešte raz som si pozrel trasu. Bolo to vyše 100km pod štíty a s5. Časovo by to vychádzalo len len. Preto zavrhujem takúto cestu a rozhodol som kúpiť na Sopla jednodňovú diaľničnú známku, naložiť do neho kolimahy a odviesť sa až do Podbanského. Prejdeme tak obe doliny, vyjdeme si k pliesku a nemusíme sa naháňať. 

    Aj cena bude približne rovnaká. Na poslednú chvíľu tiež chystám ženin Trek, ktorý naposledy bol vyvenčený niekedy v novembri minulého roka. Vstávame o 6h. Ráno narýchlo poistku a pred pol ôsmou sa odpichujem od parkoviska. Juchám plynule prakticky až do Podbanského. Okolo trištvrte na desať sme na bezplatnom parkovisku. Je plné poľských a nemeckých áut. Väčšinou s nosičmi na bicykle. Po zmontovaní kolies a nahodení tretrov vyrážame. Lávkou cez Belú sa napojíme na asfaltovú cestu z Nadbanského, resp. Podtatranskej cyklomagistrály. S výhľadom na Krivý kopček sme po chvíli na križovatke dolín. Pokračujeme doľava, do Tichej.

    Zídeme k Tichému potoku na lúku, kde je horáreň. Ponoríme sa na krátko do lesa a o5 sme na čistinke. Niekto vypol vodu. Len suché, kamenisté riečisko dáva tušiť, že sem občas zavíta voda. Les strieda čistinky. Medvedie hovná. Stúpanie je zatiaľ mierne. Seriózne sa cesta začína dvíhať od rázcestia pod Tomanovou. Odmenou za námahu sú výhľady na Červené Tatry a Vysoké po pravej strane. Prekročíme širokú lávku. Za ňou je križovatka. Zopár odstavených bicyklov značí, že niektorí pokračujú pešo na Suché sedlo k poľským hraniciam.

 

    Hore vidím i mihotať sa postavičky turistov. Pokračujeme ešte za zákrutu k prístrešku, kde je koniec cyklotrasy. Červeno značený chodník ďalej pokračuje k Hladkému sedlu alebo k Závoram, kde sa dá prejsť do Kôprovej doliny. Cestu by sme si skrátili, ale čo s bicyklami? Vychutnávame si panorámy a ukusujeme z cereálnej tyčinky.

    Človek by sa hneď zvalil do trávy, ale čakajú nás ešte dve doliny. Preto sa spúšťame dolu ku križovatke dolín. Odbáčame doprava a hneď za rampou nasleduje prudšie stúpanie. Je to asi kilometer. V polovici zastavujeme sa vydýchať a pofotiť vodopád Kôprovského potoka. Stúpanie prechádza takmer do roviny a na malej lúčke sa odkrýva nádherný pohľad na ikonu Slovače - Krivý. Za ten pohľad sem stálo ísť.

    Pár gýčových foto a o5 sa vnoríme do lesa. Asfaltová cesta má horšiu kvalitu ako v Tichej doline. Prečo tu vlastne je? Prejdeme cez široký most a za krátko sme pri Kmeťovom vodopáde. Na cetse vidím koniec cyklochodníka, no podľa mapy by sme mali pokračovať ešte vyše kilometra. No asfalt končí a nasleduje kamenistá, prípadne šotolinová lesná cesta. A stúpa viacej, pričom sa nám šmýka. Preto zosadáme a kolimahy tlačíme. 

    Za Medvedím kúpeľom ešte pár metrov vytlačíme, ale keď vidíme iné dva  bicykle bachnuté v pod smrekom, odstavujeme aj naše. Zamknem, pre istotu si overím, že mám kľúče. Drahá si prezuje topánky, ja ostávam v tretrách, ktorí by mali byť aj na turistiku. Nechodí sa v nich zle, ale sú úzke. Aspoň viem, prečo mám otlak na prste. Čo chvíľu si kontrolujem kufre, či mi nevypadli alebo sa neuvoľnili. Vydržali celú cestu. Akurát sa mi na skalách na plieškoch v podrážke šmýkalo. 

    Šliapanie teda vystriedame za kráčanie a pokračujeme Kôprovou dolinou. Lesná cesta je už pre horské a električky. Jeden pár nás obieha, no aj tí po pár metroch odstavujú bicykle do húštiny. Posledný prístrešok, kde vidíme kopu odstavených bicyklov. Za ním je most a potom lesná cesta končí. Ďalej pokračuje lesný chodník k ústiu Hlinskej doliny. 

    Míňame studničku s príznačným menom Hanka. Cestou s5 si naberiem osviežujúcej vody. Moja  vodárka ju nieže neodporúča, no ani nechváli. Sračku som nedostal, takže pitná a nezávadná je. Počúvame extrovertného chlapíka so ženou za nami. Na paličke má zvonček ako plašidlo proti medveďom. Sústavne však melie hubou a zvonček prakticky nepotrebuje. Kôprovská dolina končí pod Temnými smrečinami. Pár, s ktorým ideme váha, kam ísť. Vyzerá, že pôjdu na Závory. Vraj stúpanie je rovnaké ako na pleso. Závory sú však o 200m vyššie. My sa nejak nezdržujeme a pokračujeme po červeno značenom chodníku k plesu. 

    Po drevených lávkach je cesta ešte fajn. Za sútokom Kôprovského a Temnosmrečinského potoka začína výšľap hore. Medzi skalami počuť Vajanského vodopád, odkiaľ sa odvádza voda z plieska. Mám len jednu buchtu a malé oriešky. Jedlo sme teda kruto podcenili. Drahá ide na energetický dlh. Aspoň, že vody máme relatívne dosť. Pred sebou vidím rovinu, kde bude pravdepodobne pleso. Lenže to  nás čaká ešte jedno stúpanie. 

    V mokradinách je brod, kde sa ponorím ľavou nohou do bažiny. Je však teplo a kým vyjdem hore, noha mi uschne. Pod skalou oproti idú turisti so psom baskervillským. Chvíľu čakám na drahú, ale neukazuje sa. Chodník ďalej nestúpa, pleso bude blízko. Preto prejdem posledných 100m k plesu. V objatí tatranských štítov je Nižné Temnosmrečinské pleso vo výške 1670m. 

    Kým príde pomaličky drahá prezriem si okolie. Dopachčí a unavená si sadne. Nechce ani jesť. Na takéto turistiky by sme si mali brávať gelové taštičky alebo čo. Kolu sme nechceli, lebo by iba vybuchla a polepila nás. Pri  brehu je zopár turistov, ale tí odídu a osamieme v tichu. Pred nami Kôprovský štít. Vľavo hraničné kopčeky Liptovské Mury. Na hrebeni sa pohybujú postavičky turistov. 

    Nad nimi lieta motorové rogalo. Vpravo sú strmé zrázy Prostredného chrbta. Ani odtiaľto sa mi nechce odísť, ale čas letí neúprosne ďalej. Zjem buchtu a klesáme dolu. Cesta ide rýchlejšie, aj keď si musím dávať pozor v úzkych topánkach. Zastávku si spravíme pri Medveďom kúpeli a nesmieme vynechať ani najdlhší vodopád v Tatrách - Kmeťov. 

    Potom sa už len vezieme k autu. Bicykle naložíme a prejdeme vyhladnutí pár metrov ku kolibe Permoník. Objednáme veľkú kofolu, polievku z rajčín a palacinky. Polievka bola dochutená kúskami bryndze. Je to lepšie ako roztekajúci sa syr. Veľmi mi chutila. Palacinky boli presladené, ale cukry sme potrebovali. Ani nás to nestálo veľa, niečo pod 24Eur. Takže aj pomerne lacný podnik na okraji Tatier. Asi neobjavený turistami. A čisté vecká, kde sa môžem učlovečiť. Prišli sme práve včas, lebo sa podnik začal napĺňať. Okolo pol siedmej dvíhame kotvy. Cestou s5 hneď pred Liptovským Hrádkom dodávka narazila do zábran a rozmetala kusy po vozovke. Vidím vodiča za zábranami ako obzerá škody. Za Podbanským zasa motorkári a dve autá riešia cyklistku pri krajnici. O deviatej vykladám bicykle z auta. Každý kút našich veľhôr je krásny a je jedno, kde som. Jeden život by veru nestačil ich všetky objaviť.

Jesenné Tatry

Názov expedície: Karpatské horské

Heslo: S výhľadom magickým pod štítom Lomnickým.

 

   Ako by to bolo keby sme nezavŕšili turistickú sezónu na domácich kopčekoch. Začiatkom októbra sme si zjednali jeden z posledných voľných apartmánov na Štrbskom plese. Investori komplexu Panoráma si ponechali pár väčších apartmánov a tie prenajímajú ľuďom. Zbytok je 4* hotel. Česi majú koncom októbra sviatok, a tak sa izby strácali z bookingu ako chladiaca kvapalina z nášho Sopla. Takže apartmán za takmer 280Eur na dve noci máme, už len aby počasie vyšlo. Mali sme možnosť zrušiť pobyt pár dní pred nástupom. Koncom októbra je však v našich končinách vrchol babieho leta, takže v pohode, no počasie som patologicky stalkoval. Ako bonus sme mali hodinu pobytu navyše, lebo sa menil čas na zimný. No a pár dní pred odchodom skrsol v mojej lebečnej dutine nápad vyviesť sa na Lomničák.

Najchladnejšie miesto na Slovensku. V budove sa kúri nepretržite celý rok.

     Lístky na lanovku mi mizli pred očami ako lysohlávky v lese, preto po zhodnotení počasia na piatok som hneď zobral štyri lístky na lanovku o 14.20. Bral som vývoz ako darček k narodkám. Baby som ospravedlnil zo školy, na spôsob odcestovania, čo síce bolo úprimné, ale až príliš otvorene. Trénerovi hádzanej sa výpadok hráčky nepáčil a dcérke radil zrušiť Tatry. Mali zápas kdesi v Rakúsku. Baby vo štvrtok vypražili rezne, mamina už v Tatrách bola druhý deň na konferencii. Dievčatám telefonicky dala posledné pokyny, čo ešte pribaliť (kufor zbalila pred odchodom). V piatok sme sa zobudili do zamračeného rána, no predpoveď pre Tatry bola slnečno. Hodinu pred odchodom lanovky zo Skalnatého plesa radia byť v Lomnici. Hoci navigácia ukazuje asi 3h cesty, nechávam si hodinu v zálohe. Baby budím o pol ôsmej a o necelú hodinu sadáme do Dračice. Seno pohodí morčaťu suseda. (Vlastne vyzerá, že nepohodí, ale morča víkend prežije). Cesta ubieha plynule. V okolí Žiliny je už  obloha ako vymetená. V malej kolóne sme pred Ružomberkom. Dcérke volá mamina, kde sme. Na hlasitom odposluchu odhadujem tak hodinu do Smokovca. Kochám sa výhľadom na Baranec a "Krivý" kopček až zabudnem odbočiť na odpočívadlo Dechtáre. Preto stojím na ďalšom pred Mikulášom - Benice. Na tamojších veckách panuje ťažký socík. Hnusné zelené kachličky ako v pitevni, plechové umývadlá - válovy som nemal už ani na vojenčine. Voda studená, servítky žiadne. Dám si banán a pokračujeme na východ. Na hodinách vidím, že pred dvanástou budem v Smokovci. Preto auto odstavím pri skrachovanom Dinoparku v Dolnom Smokovci a ozvem sa drahej. Je zbalená, prednášky skončili a počká nás na stanici. Stojím na železničnom priecestí a vidím ženu ťahať kufor. Zatrúbim a všimne si červenú Dračicu. Elina prefrčí a drahú naložíme do auta. Prvé, čo si všimne je, ako som nahodený. Máme rifle a červené tričko s dlhým rukávom. "Takto chceš ísť na hory?" A kde máš termotričko? Ja som ti ho asi nezbalila!", dostáva sa do obrátok. "Šak si kúpim v Lomnici", bránim sa chabo. V Lomnici na parkovisku otvára kufor a vyťahuje - termotričko. Ja a peňaženka sme zachránení. Na jej povel sa všetci prezlečieme do turistického. Hoci slabo odporujem, že načo. Pri otvorenom kufri auta si dáme kuracie rezne s chlebom ako praví Slováci. 

Ľad na povrchu Vyšného Terianskeho plesa je väčšinu roka.

    Lomničák čaká nad nami, už sme blízko cieľa a tešíme sa. Teda asi len ja s drahou. Pubertiačkam je to lautr jedno. Z batohu vytiahnem vytlačené lístky s QR kódom a môžeme nastúpiť na prvú štvormiestnu lanovku č.13. Snáď nám neprinesie nešťastie. V stanici Štart (meno dostala podľa začiatku bobovej dráhy) prestupujeme na väčšiu na Skalnaté pleso. Hore je okolo 10°C. Prvé, čo nás upúta sú zdomácnené líšky. Pózujú a žobrú jedlo. A tiež som si všimol, že zmizlo ihrisko Svišťovo (vraj v rekonštrukcii). Máme asi hodinku do odchodu. Spomíname na našu návštevu spred pár rokov v búrke, prejdeme sa po okolí. Nosič prenáša kyvadlovo náklad do lanovky. Má asi oddychový deň. Kde je majster Papuga, ktorý sa z murára preorientoval na nosiča? Na chate pod Rysmi? Drahej sa začína krútiť žalúdok už len pri pohľade na lanovku spúšťajúcu sa z vrcholu. Krátko pred odchodom sa presunieme do čakárne. Lanovka má i mimoriadne jazdy, ktoré sa dajú kúpiť iba na Skalnatom. Sú posledné. Ako sa k nim dostať, netuším. Treba byť asi v správny čas na správnom mieste. 

    Sprvu vyzerala stavba lanovky ako projekt metra v Bratislave. Našťastie nápad neskončil v koši. Prvá lanovka v Tatrách vzbudzovala spočiatku nedôveru turistov a lyžiarov. I dnes pri pohľade na to, ako sa vznáša na lanách, nie je človeku všetko jedno. Špekulovalo sa o lanovke na Gerlach, či Rysy, ale politika zasiahla - trebalo zvýšiť návštevnosť Lomnice. Lanovka na Lomničák dlho držala prím v najdlhšej lanovej dráhe bez podpier a tiež v dĺžke bez prestupu. Materiál vynášali na pleciach nosiči. Viedol ich horský vodca a istil na lanách. Z plesa na štít trvala cesta asi 2h. S 25-40 kilami materiálu. 2x za deň. Skopčáci ju počas SNP takmer vyhodili do vzduchu, lebo sa im nezdalo, že nečinne postáva. Mysleli si, že na plese sú partizáni. Napokon koncom 90.-tych rokov lanovka dojazdila úplne a nahradená bola novou. Pôvodné zostali len budovy navrhnuté Dušanom Jurkovičom. Stará lanovka si zahrala vo filme Anděl na horách.

    Natlačení zo šoférom sa odlepujeme takmer presne od stanice. Vtipkuje, že má zelené tlačidlo na otvorenie podlahy. Moje baby sú v kľude, bo sedia. Sme vzadu, takže krásne vidím ako sa dvíhame a vzďaľujeme od zeme. Po asi 9min. spomalíme a vojdeme do najvyššie obývateľnej budovy v krajine. Pešo ešte šliapeme popri hotelových izbách na hornú terasu s barom. Pánko nám do rúk strčí kartičky s miestenkou č.2. Pred barom je veľvyslanectvo slnka pre celú zem. 

Slnko pomocou "slnkostroja" podpísalo zriaďovaciu listinu v zime 2011.

   Najvyššie položené veľvyslanectvo na zemi a jediné pre slnko funguje od októbra 2010 s požehnaním samotnej vesmírnej agentúry NASA. Prostredníctvom slnka sa ľudia môžu obdarovať slnečnými lúčmi. Obdarovaný sa za 33Eur stane na rok veľvyslancom žltej gule na mieste, ktoré si určí. Autor nápadu potrebuje proste odniekiaľ získať prachy pre Dobrého anjela. Preto je to len akési gesto, od ktorého sa vedecké inštitúcie dištancujú. Navyše slnko nemôže pariť nikomu. Zaujímavé. A čo s vodou?

    Vypustia nás von do 4°C na železnú vyhliadkovú plošinu. Drahá stretne po 20 rokoch spolubývajúcu Mariannu z vysokoškolského intráku. Ja kučeravú dievčinu sprvu nespoznám, až potom si spomeniem na "Horčicu". Chvíľu kvákajú, ja vyťahujem binokulár a kochám sa výhľadmi. Na sever a východ je neskutočný výhľad. Podo mnou Belianske Tatry, neďaleko Tri koruny, Kojšovská hoľa, či obrysy Polonín. Pyšný štít a za ním Poľsko ako na dlani, Konštatujem, že krajina Lechov je posiata domčekmi a dedinkami, žiadny les, pole, voľný priestor. Akurát Čorštýnska vodná nádrž a Gorce narušujú farebné, obývané bodky na planine. Dolu klepoce záchranársky vrtuľník. Letí po zranenú turistku na Brnčalku. Na západe sa pomaly blíži k horizontu slniečko, no panoráma Tatier je krásne vidieť. I tých malých, teda Nízkych. Niekto tam hore ma musí mať rád. Na Lomničáku bývajú slnečné dni tak 2 do mesiaca a zrovna dnes je jeden z nich. 50min. zvýšenej radiácie, UV žiarenia a nedostatku kyslíka ubehne strašne rýchlo. Vytlačíme si bankovku, kúpime pohľadnice. 

Belianske Tatry sú iné ako Vysoké. Ich hrebeň je vápencom tvorený a už 50 rokov pre turistov zatvorený.

    Mamina nás stresuje, či pribalila vrcholové knižky. Našťastie sú v bočnom vrecku batohu. Neodolá osláviť vrchol typickým štamperlíkom horca. Narýchlo pozbierame zo zeme kamienky (dajú sa i kúpiť) a už hlási príjemný ženský hlas, aby sme sa presunuli k nástupu. Urgentne. Lanovka sa práve odlepila zdola. Odovzdáme kartičky a čakáme v kamenej garáži na spoj. Osadenstvo lanovky sa mierne zmenilo. Dolu ide nejaký dedko a opustili nás dvaja Poliaci, ktorí sa rozhodli zísť pešo. Prelezú retiazku na zábradlí a môžu zísť. Neviem koľko trvá cesta dolu, ale o pol tretej... Navyše, pokiaľ je mi známe, chodí sa vlastnými silami so sprievodcom. Vyšliapnuť si hore nielen s JT bankou, ale i klasickou cestou je snom mojej ženy. Ja by som skôr spočinul na tom najvyššom kopčeku. Tentoraz sa presuniem o5 na koniec kabínky. Vidím lepšie, ako sa pomaly vzďaľujeme od skál a od zbytkov zbytočného stĺpa starej lanovky. Máme iného šoféra, ktorý má vozenia hore a dole plné zuby. Mám chuť mu povedať nech si to teda šliape peši každý deň. Nesieme si kamienky, o ktorých akože nevie. Zase je ten Lomničák o čosi nižší. Lanovka nepremáva večer, pretože nie je osvetlená. Takže západ slnka je možné si užiť len pri prenocovaní na Lomničáku. Noc, na ktorú nezabudnete vy ani peňaženka vyjde na viac ako 1000Eur. Bleskom si uvedomím vysychajúce pleso pod nami a sme dolu. Reštika je zavretá, suveníry si kúpime až v Lomnici. Sadáme do Dračice a presúvame sa do Štrbského Plesa. Rekonštrukcia cesty nie je stále dokončená. Ani vlak neprejde. Hotel Panoráma je na západnom konci Plesa. Pre ubytovanie je malé parkovisko pred hotelom. Auto potom musím zaviesť za hotel. Rampa sa otvára prezvonením recepcie. Tu ešte musia zapracovať na otváraní rampy podľa EČV alebo očistiť sklo na kamere. Hotel má za 20 Eur i podzemné garáže. Električky a plyny však nesmú ísť do podzemia. Parkovné vonku stojí 8Eur/deň. Na recepcii si priplatíme 16Eur/osoba raňajky. Deti do 17r. majú akože polovicu, i keď naše baby sa vedia napchať ako jalitá. Týpek na recepcií je asi umelá inteligencia, lebo sedí ipt za pultom. Ráno i večer, každý deň. 

    Apartmán máme na 8. poschodí. Kým krkolomne zaparkujem auto, baby čakajú vo vestibule. Vyvezieme sa hore a kartou otvorím dvere. Izby sú prekúrené viac jak na Lomničáku. Hoci otvorím okná i balkón a šachujem s klimatizáciou, stále zostane pomerne teplo.  Apartmán má malú kuchynku, obývačku s TV a za nimi je spálňa. Dievkam rozložíme diván a zo skrine vytiahneme matrac. Apartmán má vlastnú wifi, ale použijeme hotelovú. Výhľad máme epický na Nízke Tatry a časť Popradskej kotliny. A hviezdne nebo nad hlavou. Krása. Hviezdičky sú síce pekné, no v bruchu blikajú hladoví pidimužíci. Preto pozrieme na internete nejaké dobre hodnotené reštiky v okolí a zídeme dolu. Ľudová reštika U Lenky cez víkend hostí športuchtivú mládež. Okrem toho majú tento víkend sústredenie nádeje našej atletiky. Museli sme sa presunúť o dom vyššie do Furkotky. To je už väčšia reštika, ktorej súčasťou je i penzión. Objednal som si jesenné menu: lososa s cukinovou ryžou, dievčatá bryndzové pirohy a drahá fučala nad prasačím špízom so strapačkami. Celkom chutné a veľké porcie. Veď aj za tých vyše 70Eur, čo sme tam nechali museli byť. Čašníčke som rozmenil 10Eur a 5 jej nechal. Dal som si dva deci rosé, drahá už nepokúšala horec a načapovali jej desinku. Vrátili sme sa na hotel, pozreli si Horúce strely a zaľahli do perín.

                                             V pozadí tretí najvyšší kopček Tatier - Ľadový štít (2627m).
 

Sobota

    Vstávam ako každý víkend pred siedmou. Veľa som nenaspal a často sa budil. Baby nechám spať takmer do pol ôsmej. To znervózni ženu, pretože chce vyraziť, čo najskôr. Ja si myslím, že Bystrá lávka nie je taká náročná, keď ju prejdú aj deti. Kým sa obliekajú, uvarím čaj. Litrovú termosku trepem zbytočne. Vypijem ju celú večer pri telke. 

Východ slnka.

    Zídeme na raňajky vo forme bufetových stolov. Dnes sa napráskam vodovej praženice s párkami, croissantu a ochutnám ešte vynikajúci puding s čia semiačkami, kokosom a mangom. Dobre som urobil, lebo na druhý deň zľahol po ňom stôl. Nebude to bohviečo šliapať s plným bruchom, ale vravím si: "Šak spočiatku stúpanie nie je náročné". Krátka zastávka v potravinách, kúpiť kolu a sladké blbosti a pred pol deviatou kráčame centrom Štrbského po žlto značenom chodníku. Dumáme načo je obludná a skrachovaná vyhliadková veža Snov. Pračka peňazí? 

    V súčasnosti je veľmi pravdepodobné, že z mesta zmizne. Dávame do batohu bundy a pri vodopáde Skok zvliekam bundu aj ja (nemám tri vrstvy ako baby, iba termotričko). Pri vodopáde iba pár záberov a pachčíme prvý, najmenší stupák k plesu nad Skokom. Vydýchame sa, nejaké tie gýčové foto a pokračujeme ku Kozím a Volím plieskam. O5 menšie stúpanie. Staršia si naberie do prázdnej fľašky od koly vzorku riasy z plesa. Už z diaľky je vidieť pomníček najväčšej záchranárskej tragédie z r.1979.

Trosky vrtuľníka sú pochované pod skalami, iba niektoré nechali na povrchu.

   Nad týmto pietnym miestom sú na skalách kamzíky. Chvíľu trvá, kým rohaté mrciny, dobre splývajúce so skalami nájdem. To nie sú ako tie nebojácne, nízkotatranské. Od pamätníka posuniem pána, aby som mohlo fotiť a nie počúvať reči, ako pred 100 rokmi liezol kadesi mimo trasu. Ja si zájdem po skalách ešte k ďalším troskám trupu a torza pomocnej jednotky. K Capiemu plesu je ďalšie krátke stúpanie. 

Terasovitý tvar Mlynickej doliny bol formovaný ľadovcom.

        Sme pri plese a babám ukazujem, čo nás čaká. Strmé, dlhé stúpanie, kedy musíme prekonať 300 výškových metrov. Za všeobecného pindania sa vydávame hore. Najprv pustíme stádo asi 20 tínedžerov a až potom obchádzajúc pleso začíname stúpať. Objavujú sa ľadopádiky. Nie je stúpanie také dlhé, ako zdola vyzerá. Baby odparkujem na plošinke, kde sa môžu vyhrievať a ja ignorujem nápis STOP na Bystré sedlo. Vybral som si tú najhoršiu cestu cez ostré skaly. Ide strmo hore, hoci poniže je ľahší chodník. Kedysi šla cesta cez sedlo. Po vzore talianskych ferát však natiahli reťaze cez štrbinu - Bystrú lávku. Zo sedla pokračujem kúsok po skalách systémom nájdi si svoju cestu alebo urob na Furkotský štít. Odhaľuj sa mi panoráma Tatier z oboch strán. Západ je však viac menej v mrakoch a vidím iba špičku Kriváňa. Na druhej strane je výhľad o poznanie lepší. Na každom štíte sú ľudia. Rysy, Kôprovský samozrejme, Východná, Satan, Veľké Solisko. Len ten najvyšší zostáva opustený ako... nedobytná žena. Podo mnou Wahlenbergovo pleso a Capie, Okrúhle s bójkou. Vyšné Terianske pleso sa mi zdá pokryté ľadom. Na zakázanom vrchole som o5 s Poliakmi ako na Plačlivom. To už snáď ani nie je možné, kde všade sú. Nemajú žiadnu robotu? Pri babách som klasickou cestou rýchlo dolu. Navigujem turistov smerujúcich hore. Bol som preč asi pol hodiny. Do rúk mi pristane rezeň s chlebom. Ani ho nestačím požuť a pridávame sa do radu pod reťaze. 

Hore je vidieť známa štrbina pod Bystrým sedlom.

    Frflem ako staré pivo, prečo nie je Bystrá lávka jednosmerka. Ja navrhujem zipsovú jazdu, iný semafor. "Taky tam nebudete vteřinu", vraví mi Pepík. "Budem", odpoviem. Kuká na mňa, či mi nepreskočilo z riedkeho vzduchu. Zmieril som sa ipso facto, že s davom nič nenarobím, ale aspoň si môžem dosýta vychutnať Tatry. Pomaly sa odkrývajú a vidieť aj Lomničák. Nejaká "skúsená všadelezka", babenka, odhaľuje deťom vrcholy. Bohužiaľ zle. Na to, že bola hádam na každom šutri, prakticky nevie, na čo sa pozerá. 

Osamotený Štrbský štít a pod ním plesá (menšie Okrúhle je najvyššie v Tatrách) ako tmavé diery.

    Nejakú slabú pol hodinku trčíme pod reťazami, kým sa pohneme. Ani ich nie je veľmi treba, sú tam asi len ak sú skaly vlhké. Vidím stúpať bosého chlapíka. Skalné okno máme za sebou a začínajú pi.ovať pre zmenu deti. Nechce sa im šliapať až na Štrbské a radi by si skrátili cestu lanovkou. Pridajú do kroku, no rodičia si vychutnávajú turistiku pod Ostrou vežou a nikam sa neponáhľajú. Stretnem jediných Slovákov, aj to počúvam ako zo seba ktosi na nejakej turistike striasal hovná. A umelej inteligencie sa mám spýtať, či 17cm je dosť. 

Hrebeň Ostrej.

    K plieskam vidíme aj po druhej hodine stúpať turistov. Mondolákajú, a hádam vedia, čo robia. Využijeme chvíľku samoty a ocikáme skaly. Na úrovni Furkotského potoka začína kosodrevina. Mladšia s mamou idú asi minútku po nás. Počkáme ich na Škutnastej poľane. K chate pod Soliskom je to podľa hríbika asi 15min. Máme polhodinu. Takže rozhodnutie je jasné a odbočujeme na modro značený chodník. O5 stúpame ku chate. Je mi zle od žalúdka, idem na energetickom dlhu (neprejde ani týždeň a záchranári na rovnakom mieste vlečú vyčerpanú turistku). Oproti stretáme rodinky, ktoré idú asi okruh do Štrbského.

Solisko tvorí predel riek tečúcich do Baltického alebo Čierneho mora.

   Po vyše 15min. nechávam dcéru pod chatou a idem do vnútra. Čosi na mňa kričí, ale nevnímam. Na chate je rada ľudí, preto vybehnem druhou stranou von a bežím k lanovke. Vyzerá, že lístky sa dajú kúpiť iba na chate. Utekám do kopca ku chate. To už príde aj zvyšok rodiny. Som pred kolapsom. Pýtam 4 lístky a pohľadnicu. Tú nemajú a ešte ma upozorní, že mám 5 min., kým nekompromisne vypnú lanovku. Teda turniket. Tak bežím dolu, kde ma už baby čakajú pri bráne. Celú cestu cez Bystrú lávku šlo s nami malinké poľské žieňa. Teraz nervózne stepuje pred lanovkou. Oni by jej lístky aj predali, ale nerozumie. Čas vskutku tlačí a obsluha chce ísť domov. Škoda, že Solisko expres nie sú flexibilní a lanovka nemôže ísť aj o hodinu dlhšie. Skáčeme do starej otvorenej lanovky. Deti zatvárajú zábranu, no ja ešte nemám batoh dolu. Preto sa nakloním, že si ho vyvlečiem a vtom ma inzultujú železným zábradlím do hlavy. Vidím všetkých svätých aj s Veľkým vozom a kométou Atlas. Na temene mi narastie krásna hrča. Takže okrem 0Eur bankovky si veziem na pamiatku Bystrú hrču. Oni sa na tom smejú, ale mne zvoní v hlave ako u Matky božej v Notre Dame pokým neprídeme dolu. 

Škutnastá poľana

    A navyše mi je zima. Dolu by sme sa radi zahriali, preto skončíme v jednom zo stánkov pri hoteli Fis. Dáme si horúci tatranský čaj, baby čokoládu. No tatranský čaj bola hrôza. Len horúca, horká voda. Potreboval som však doplniť tekutiny. Cukry som si doplnil tyčinkou Snickers. Prechádzame sa po centre a kúpime si čelenky. Na večeru sme našli miestečko v náručí Lenky. Naozaj má ľudové ceny. Myslím za jedlo. Večera nás aj s polievkami stále menej ako vo Furkotke. Na úspešné zdolanie lávky sme si pripili normálnym štamperlíkom tatranského čaju a drahá horcom. Mydlová voda jej nechutí (i ten horúci čaj skončil na trávniku). Bohato zasýtení ideme tých pár metrov do hotela. Večer pozeráme Danglove MJV, ale show je už obohratá. Adela zmizla, zachraňuje to Polnišová. 

Vyšné Wahlenbergovo pleso je druhé najvyššie položené v Tatrách.

Nedeľa

    Mení sa čas. Babám som chcel dopriať kľud. I tak vstávam dosť neskoro na môj štýl. Neverím hodinkám, že je vlastne pol deviatej starého času. Štíty hôr sú zahalené v mraku a len veľmi pomaly sa dvíhajú. Pôvodne sme chceli ísť na Lomničák dnes, ale dobre sme spravili, že sme vyšli v piatok. Okolo pol deviatej sedíme v jedálni a čakáme, kým sa uvoľní kávomat, doplnia misky a neviem čo. Čaj oželiem, dolievam sa zriedeným džúsom. Došli sme v čase rannej špičky. Po raňajkách pohádžeme veci do kufrov - špinavý a čistý, zvezieme sa dolu, odovzdám kartu a môžeme vyraziť domov. Po kilometri na diaľnici stojím na pumpe. Týpeček z Hovadova nechá odparkované auto pri stojane a ide s babkou na kávu. Ja skúšam beznádejne načapovať z druhej strany. Hadica je krátka. Presúvam sa do iného radu. Tam sa vtrepe Oktávka, ale dofukú iba kolesá. Z diaľnice zídem v Bešeňovej a spravím dobre,, pretože sa začína tvoriť kolóna. Takto plynule prejdem Ružomberkom. Aj pod Strečnom frčíme. Vystrčenou nohou mi motorkár poďakuje, že som ho pustil. Zastavím na odpočívadle Predmier, kde si baby dajú kávu. Na obed sme v novom mekáči, no ja dojedám nekonečné rezne zo štvrtka. Doma sme pred druhou hodinou. To stihnem aj 50km na bicykli. Na koniec októbra je stále príjemných 20°C.

Tatry 2020

Názov expedície: Horeplaz 2020.

Heslo: Toto leto nie sme v horách sami, surikaty sú tu s nami.

20.8.2020 Základný tábor Štrba

    Odchádzame z viac ako hodinovým meškaním. Neskorý odchod sa nám vypomstí a trčíme v kolóne v Žiline a v Ružomberku rovno v dvoch. Ale už vidím za Ružomberkom medzi stromami siluetu "katovej kapucne". "Podarí sa, nepodarí?", vŕta mi hlavou už x-tý krát. Na konečnej, v Štrbe, zle odbočím kamsi na Podbanské. Hneď sa zvrtnem na zastávke autobusu. A o5 prebehnem odbočku na kemp schovanú za stromami. Ďalšia otoč o 180° pri potravinách. Zídem dolu ku kempu. Na začiatku sú roztrúsené po ľavej strane staré chatky s červenou sedlovou strechou. Niečo ako naša chatka na záhradke. Relatívne lacné a voľné. Z interiéru však neexistujú fotky, no ani z vonku nevyzerali lákavo. Budia dojem, že sú primárne určené na víkendové ožran alebo moderne-kovid párty. Recepcia kempu je vedľa reštiky. Pred nami sa ubytovávajú babenky. Predložím občianku, zaplatíme vyše 41Eur za dve noci. Do rúk dostanem štyri vrúbkované žetóny na 5min. sprchy a zelený papierový náramok. Dievčina ukáže rukou za seba, nech si nájdeme miesto na príkrom svahu. Po rozbitej úzkej betónovej ceste idem pešo hore obzrieť miesto. Kemp je pomerne veľký. V okolí ani iný nie je. Najbližšie v Starej Lesnej, vyše 20km od Štrby. Dnes asi dopoly plný. Kopec je ako tak stupňovito vyrovnaný. Napriek tomu sa niektorým ľuďom zdá málo. Pestré stany, z ktorých sa nedá nájsť rovnaký, sa miešajú s bielymi karavanmi. Na druhej stane cesty sú väčšie, luxusnejšie chatky. Iba jednu okupujú nejaké mladé baby. Slovákov v okolí stanuje o5 málo. Malá kuchynka nad veľkou umyvárňou vybavená troma sporákmi, mikrovlnkou a kanvicami. Pri stene v strede jedna priehľadná chladnička. V areáli je zopár piknikových miest. Väčšina ľudí si varí sama. Nájdeme miesto pri plote na východnej strane, kde vyzerá menší zráz a nebudeme sa kotúľať dolu kopcom. Stan rozložíme, ale spíme opačne, otočení hlavami ku vchodu. Rokmi naberáme prax a postavenie nám trvá iba 45min. Pretrhne sa gumička napínajúca vonkajšiu plachtu. Nič s tým teraz neurobíme, pokiaľ nebude víchrica, je to v poriadku. Baby zatiaľ šantia na súkromnom ihrisku. Pán ich vpustil aj vypustil. Nejaké divné, že ihrisko je mimo pôsobnosti kempu. Okolo pol ôsmej zapadneme do reštiky zvanej Humno. Interiér je veľký, obložený drevom. Hneď pri vchode je vitrína s pivovými pohármi z celého sveta. Na stenách visia haraburdy ako hrable, vidly, akási halapartňa. V rohu starý šijací stroj. Prosto vetešáreň. Uprostred je ďalšia vitrína s pohármi. Bar je na druhom konci. Okrem bežných vecí, je na bočnom pulte vedľa zákuskov a nabíjačka pre telefóny. Menším prekvapkaním bola fungujúca internetová sieť. Sadneme si za veľký stôl pre šiestich. S reštauráciou je spojená umyváreň, ktorá asi slúžila pred postavením súčasnej. Signalizovali ju demontované sprchy. No na WC žiadne mydlo ani utierka. Obsluha je pomerne rýchla, inu, chodí sem hlavne zahraničná klientela. Aj jedlo priniesli rýchlo. Razia správnu teóriu. Menší výber jedla, menia sa iba omáčky a prílohy. Mínusom je len platba v hotovosti. Všetci sme si dali variácie kuracieho mäska. S plnými žalúdkami sa napasujeme do termo oblečenia a zaľahneme do spacákov. V kempe je okolo desiatej ticho. Iba v jednej chatke vrcholí babská jazda.   

21.8.2020

Túra na krivý kopček

22.8.2020 Vrbov

V noci ma boleli lýtkové svaly, ale ráno som bol svieži ako dych z mentolovej žuvačky. Ticho ležím do pol ôsmej, nech si baby pospia. Belgičania nad nami zmizli (mal som podozrenie, že chlap je Slovák, ale možno som zle počul). Kemp ožíva skoro ráno. Dnes sa i vyprázdňuje. Posledný letný deň. Do umyvárne neberiem uterák, tak vychádzam zasa s mokrou tvárou. Raňajky kúpim v potravinách na druhej strane cesty oproti starobincu. V obchode majú sortimentálne minimum. Doslova vybielim policu s croissantami a k nim prihodím makovník. Obchod drží mama s dcérou. Stará je schopnejšia ako rozkydaná, unudená dcéra. Matka hlási potomkovi do kumbála: „Nie sú kroasánty“. Marfa na mňa zazerá ako nasraná vrana a čosi si zapisuje. Cestou s5 nakuknem do lacných chatiek. Interiér tvoria poschodové postele a malý stolík. Zvnútra vyzerá schopne. Mamine kúpim v Humne kávu. Tiež žiadne vystreto, skôr čašnícke nasrato. Po chrumkavých kroasántoch sa zapráši, makovník načnem iba ja. Zbalíme stan, kým dievky sa kdesi motajú. Skladanie trvá dlhšie, lebo musí vojsť do tašky. Po desiatej kemp opúšťame. Na recepciu vrátim žetón a dostanem s5 50c. Po diaľnici ideme cez Matejovce do Kežmarku. Zastavím v centre pred značkou Zákaz zastavenia a motor nechám bežať. Maminu pohltí vskutku bankomat. Trčí len jej zadok spod výklenku. Keď vidím drahú vychádzať, vycúvam, naložíme ju a ideme von z centra. Je to bez šance vojsť na hlavnú cestu. Ak by sa nezmiloval šofér, blikám na odbočke smerovkou dodnes. Pokračujeme na kúpalisko do Vrbova. Za miestnym štadiónom spravili nové parkovisko aj nový vstup a na konci areálu trápny plastový dinopark. Parkujem v treťom rade. Dopne mi, že auto predo mnou nevyjde. Preto idem na koniec a kdesi v blate odstavím auto. Prezujeme sa do šľapiek. Nedá sa platiť kartou. Berieme letný vstup za čosi vyše 40Eur. Nájdeme si miesto pod statnými smrekmi za veckami. Blízko je na tobogan i veľký bazén. Baby idú na šmýkačku, ja sa pomotám po areáli a skúsim i plavecký bazén. V rekreačnom bazéne pláva dospelé dieťa v detskej veste, kúpacej čiapke a plaveckých okuliaroch. Cestou s5 sa obzerám po jedle. Pri relaxačnom bazéne sa šmyknem a narazím si palec na nohe. Potom ležím na deke a píšem denník. Baby si zjedia na obed nugetky zo skutočných kúskov kuracieho mäsa, nám drahá donesie pizzu s pikantnou klobásou. Ja recipročne skočím po radlera. Výčapník sa ani sa neopýtal a nalial pivo do sklenených pohárov. Po obede šantím s babami v bazéne. Som im to dlžný za včerajší výstup. Oni sa obetovali včera, ja dnes. Poľahnú ma na chrbát ako hrocha až sa mi obracia plný žalúdok. Mamina je postrachom kúpalísk a ani sa nenamočí. V areáli je signál wifi a to jej stačí. Smejem sa na vorvaňovi v čiernych plavkách utekajúcemu na záchod. Natriasalo sa mu brucho ako želatínovému Blobby-mu v Translyvánii. Okolo pol piatej balíme a ideme k autu. Našiel som kratšiu cestu cez Žakovce. Zájdem si kúsok do Popradu a natankujem. „Job tvoju mať“, hovorí Ukrajinec, ktorý si tvár zakrýva smradľavou prepotenou košeľou namiesto rúška. I tatranské štíty sú zahalené v rúšku tmavého mraku. Cez Veľkú Lomnicu dôjdeme do hotela. Recepčná nosí stále dlhé nalakované pazúry a zdá sa, že nás pozná. Za 20Eur, ktoré sme jej minule nechali na pulte sa ani nedivím. Minimálne sme v databáze hotela, preto ubytovanie ide rýchlo. Dostali sme rodinnú izbu z vlaňajška 408. Proste idylka s ovečkami v pozadí. Hotel rozšíril jedáleň na poschodí a dokonca i herňu, ktorú sme premenovali na "opičáreň". Po sprche sa oblečieme na večeru. Vo výdaji jedla o5 zmena. Švédske stoly. Je sedem hodín. Žena sa pýta mladého čašníka Jakuba, ako večere teraz fungujú a či doložila prázdne misy. „Je mi ľúto, kuracie už nemáme“ a vybehne po zopár kúskov bravčovej panenky. Ja si naložím na tanier vyprážanú brokolicu so zemiakmi. Mamina so staršou naberie kuracie rizoto. Lenže ani na rizote si nepochutili. Skysnuté, ako pohľad Jakuba. Stuchnuté žrádlo drahú polovičku vytočilo na plno. Mali sme tému na celý večer. Nuž tak. Platíme si rovnako, ako prasa, čo zožerie misy jedla a pol hodinu pred koncom výdaja nie je čo jesť? Ešte aj zbytky sú pokazené. Rizoto pripomenulo žene pomyje pre prasce. Pri vínku a pive sme potom ohovárali jedlo a manažérku. Vsadila na rodiny, ale nesmie sa stať, aby pol hodiny pred zavretím pojedli všetko "zľavomatoví". Čím skromnejší hotel, tým prívetivejší personál. Napr. vo Volge, kúsok odtiaľto, počkali na nás s večerou, keď sme kvôli kolónam meškali. Z terasy sme videli sme, ako si kuchárky a starý ožran sadajú po ôsmej s plnými taškami do auta. V tme pod Lomičákom a Svišťovkou svietia maličké biele svetielka a signalizujú, že hore dakto bivakuje. No v Belianskych Tatrách sa blýska a zajtra hlásia dážď.

Jedno zo Spišských plies.

23.8.2020 Uhorkový kráľ

Ráno kontemplujem prečo ovciam nevadí dážď. Že sa neboja zdutia z požierania vlhkej trávy alebo šmyku na mokrom svahu? Vstali sme okolo pol ôsmej. Kopce sú zahalené v bielej hmle. Na raňajky bolo jedla dosť a dokladajú aj o pol deviatej. Doobeda ležíme na izbe, lebo leje. Baby šantia v opičárni. Aj sme ich boli pozrieť. Ihrisko sa tiež rozšírilo o ďalšiu preliezaciu a skákaciu časť. Vetranie všetci bez rúšok, koronavírus by si prišiel na svoje. Hlavne, že musíme byť bosí. Plánujeme zajtrajšok a túra zo Štrbského plesa až do Polianky po magistrále je veľké sústo. Vystúpame len na Ostrvu. Keď sa krátko po obede počasie ako tak umúdrilo a aspoň nepršalo, sadli sme do auta a šli do Kežmarku. Dovolenkujeme v okolí tretíkrát, ale centrum sme doposiaľ nepreskúmali. Odstavím Voxhóla na hornom konci námestia (na rovnakom miesta ako včera) a pešo sa prejdeme na dolný koniec. V info stredisku si zadovážim pohľadnice. Baby sú hladné a okrem cukrárne a jednej reštiky kde nič tu nič. Zdá sa, že v hrade je nejaký bufet, vkročíme na nádvorie. Na ploche je veľa drevených búdok a pódium, ale občerstvenie zachraňuje iba nejaký bar. Kúpime dievčatám aspoň slané tyčinky. Nakuknem do hradu a voľný vstup je za vyše hodiny, o tretej. No keď sme už tu, po krátkej porade, kúpim na tretiu lístky. Rodinný, deti prakticky zdarma. Čas zabíjame motaním sa v okolí hradu. V parku na podstavci sa vypína tank Jánošík z druhej svetovej vojny. 

Tank T34/76 pokrstený menom Jánošík sa prvýkrát zapojil do bojov o Kyjev na jeseň r.1943 ako jeden z desiatich ťažkých inventárov 1.čs. brigády.  Na jeho zakúpenie bola klasická skladačka (50 000 rubľov) príslušníkov čs. jednotiek v ZSSR.  Tank, resp. jeho posádka má na konte jeden nemecký tank, niekoľko diel a povozov. Mašina nemala dlhý život. Na sklonku roka 1943 bol tank trikrát zasiahnutý v boji o Belu Cerkev, posádka ho nechala na poli opustený. Stroj vystavený v kežmarskom parku však nie je pôvodný Jánošík, ale novší T34/85 a pripomína oslobodenie mesta v januári 1945. 

Vrátime sa do hradu a kúpime dievkam ešte zákusky. Majiteľ sa dostáva do stresu, keď príde nóbl pipka a ohlási návštevu desiatich ľudí. Premiestňuje nábytok, buzeruje dve čašníčky. Vecka sa v múzeu platia. Viac menej dobrovoľne do krabičky hodiť 50c. Pri pokladni je i orchestrión. Za 20c začne obrovská drevená skriňa vydávať nejaké pazvuky. Rozladená je ako stará dievka. Sledujeme vonku, ako sa pripravuje na malom amfiteátri divadielko pre najmenších. Okrem pódia a búdok  je ešte na nádvorí studňa (kedysi so strieškou). Oproti múzeu je skromná výstava veteránov. O tretej si nás zvolá sprievodkyňa. Všetci pekne zarúškovaní ideme po schodoch hore. V prvej miestnosti je model hradu v čase najväčšej slávy a zoznam majiteľov, v druhej aj ich portréty. V ďalších sú zbrane horúce i studené. Potom nám dievčina ukáže tri miestnosti venované streleckému klubu. Steny zdobia veľké drevené terče pre streľbu na vzdialenosť pol kilometra. Na jednom menovec môjho bývalého šéfa. Ďalšia miestnosť je venovaná rebelovi Imrovi Tököly-mu, samozvanému kráľovi Slovenska. Nad vchodom do hradu je zaujímavá expozícia venovaná röntgenológovi Dr. V. Alexandrovi. Vedca a doktora, ktorého na Slovensku pozná málokto.

MUDr. Vojtech Alexander bol priekopník presvecovania tiel nielen na Slovensku, ale i vo svete. Ako prvý súkromný lekár v Uhorsku si kúpil ožarovací prístroj. Prvú snímku zhotovil pravú ruku svojho priateľa, ktorý musel 5 minút nepohnuto sedieť. Prežiaril všetko čo sa dalo a významný počin je jeho röntgenologický atlas. Okrem klasických röntgenových snímok, vyvolával aj plastické (ako prvý na svete). Jeden obrázok sa vyvolával niekoľko nekonečných hodín. Zachované snímky sú národnou kultúrnou pamiatkou. Jeho meno nesie rádiologický ústav v Budapešti, kde pôsobil v ostatných rokoch svojho života ako profesor. Sláva a oddanosť vede bola kruto vykúpená postihnutím najmladšieho syna, ktorého v prenatálnom vývine dotoval X-lúčmi každý mesiac. V počiatkoch sa ešte nevedelo o zhubnom pôsobení lúčov. Imrich zostal sedemdesiat rokov na úrovni päť ročného dieťaťa, no ovládal tri jazyky a napriek postihnutiu sa dožil vysokého veku.

Kežmarský zámok.

 Potom sme vyšli na vežu, ktorá slúžila aj ako mučiareň a hladomorňa. A mali sme tému na zvyšok dňa. Koľko vydrží človek o hlade a tak. Na vrchu sú pekné výhľady na mesto, no sivá opona bránila nejakým spektakulárnym panorámam. Inak každá hradná veža má mať svoje meno. Kežmarská sa vraj mala volať Nebojsa. Ďalšou zastávkou na prehliadke bola spišská lekáreň s jedmi. Zasa sme mali tému, ako páni trovili nepriateľov a lekárnik musel držať hubu. Z balkóna sme si prezreli najnovšiu časť hradu, kaplnku z r. 1657. V súčasnosti v nej bývajú svadby. Prenájom vyjde na sto evri. V krypte kaplnky boli kosti hradnej pani Márie Tököly, ktorá sa po šiestich deťoch v 22. roku života porúčala na večnosť. Najväčšia miestnosť hradu je tvorená dobovým nábytkom a obrazmi akademických maliarov. V ďalšej veľkej sále je čo to zo života mesta. Ono - najviac sa zachovalo zo života obyčajných kežmarských ľudí. Hradní páni sa nemali príliš v láske s mešťanmi. Nevraživosť sa vyhrotila istého času natoľko, že radnica musela žiadať uhorského panovníka o opätovné udelenie privilégií kráľovského mesta. Mesto malo aj iné privilégium - v čase druhej svetovej vojny jedna ulica niesla meno furera: Adolf Hitler Strasse. Dostrieľaná tabuľka sa podnes zachovala. Jedna zaujímavá vitrínka je venovaná vysvedčeniam "Hviezdina" počas gymnaziálnych štúdii. Z 9 (!) predmetov zmaturoval na výbornú, z toho napr. 4 boli jazyky (Slovenčina iba nepovinne). Bifľoš, ale písanie mu šlo excelentne. Predposlednej miestnosti dominuje na stene krásna maľovaná mapa z počiatkov horskej turistiky, kde sú štíty a kto na nich vystúpil. A tiež odevy turistov z 18st. Vo výklenku stojí postava celá v čiernom so zahalenou tvárou. Čierna pani bola kľúčiarka, ktorá strážila klenotnicu Imreho T. Ulakomila sa  na pánove šperky, čorkla ich a nechcela za boha prezradiť kde. Imre mal naponáhlo, lebo utekal pred uhorským kráľom, tak zlodejku aspoň naveky preklial a dodnes sa motá po hrade. Ostatná miestnosť na prízemí je so šutrami a návštevnou knihou. Ideme do supermarketu a nakúpime na zajtrajšiu turistiku. Viackrát sme si všimli, že v Kežmarku sú iba cigáni a pipenky. Také kravky nebeské. V hoteli sme pre istotu pred pol šiestou, nech sa nám ujde jedlo. Ako prvé zhabeme štyri zákusky. Bohviečo ale nie sú. Mal som výborné špagety so syrovou omáčkou. Zaujal ma však týpek , ktorý si naloží ryžu, mäso na tokánsky spôsob, dusenú zeleninu a zemiakové placky na jeden tanier. To všetko polial syrovou omáčkou na špagety. Nechutný grc. Ochutnám aj zemiakové placky s tokáňom, ale mäso je presolené. So ženou si dáme víno, no napriek objednanému Muscato, donesie čašníčka nejaký kyslý Rizling. I striedajúci čašníci sú z vlaňajška. Majú len brigádnika, asi študenta. Drahá počula ako sa bavia v bare čašníci, keď sa im nechce robiť frappe:“ Budeme hovoriť, že nemáme“. Dvaja na detský kútik a občas vypomáha z recepcie. Správajú sa paušálne ku všetkým ako k Zľavomatákom. Džbán vody účtovala čoby citronádu. Obloha je večer ako vymetená.

Tupá (2285m n.n.) pri pohľade z Ostrvy.

 24.8.2020 V kosodrevine si sejf

     Ráno vstávame po siedmej. O pol ôsmej už tlačím do seba chlieb vo vajci. Ponožkovú vodu si ani nedám. Je polooblačno. Ideme autom do Štrbského plesa. Parkoviská poloprázdne. Na Štrbskom včera nejaký pomätenec strieľal v bare. Ale to nie je asi dôvod. Šliapeme na Popradské pleso a nastáva zasa kríza. Cesta na pleso preto trvá dlho. Navyše mi nejdú vysunúť mamine paličky. Takmer poldruha hodiny šliapeme. Že je málo turistov svedčí i kopa vriec a plynové bomby na chatu pod Rysmi. Na plese sa posilníme tyčinkami Snickers a pokračujeme do sedla nad Ostrvou. Maminu dráždil pohľad na nekonečné serpentíny, keď okolo chodila minulé roky na túry. Skalnými "meandrami" cik-cak je vcelku príjemné stúpanie. Mraky zakrývajú vrcholy, ale akonáhle sme hore, štíty sa odkryjú. Za vyše hodiny sme v sedle. Odfotí nás pri smerovníku starší pár. Oni pokračujú až na Batizovské pleso. Aj nás so ženou cesta láka, ale až k Sliezskemu domu a potom dolu do T. Polianky. Úsek magistrály činí vyše 21km, a tak túru zavrhneme. Odradilo nás hlavne prudké klesanie. Napokon dnes i tak spravíme takmer 18km, takže možno by sme chodníkom prešli. Odbočíme zo sedla k vrchu Ostrva. Po ľavej strane vidieť pekne celý Liptov. Vrchol Kráľovej hole je skrytý v mraku. Ako inak. Naproti je krásne vypínajúca sa Vysoká, za ňou Rysy. Pod nami Zlomisková a Mengusovská dolina. Na jej konci, nad ňou Kôprovský štít.

Rozsiahly vrch Ostrva (1984m n.m.) znamená vlastne drevenú trojnohú sušičku na seno. Mne kopec zrovna nepripomína krmelec. Vrchol je rozsiahly s malými pláňami. Jednotlivé výčnelky majú každý meno. Okolité skaly sú  vyhľadávanými horolezeckými stenami pre začiatočníkov. Prvý chodník do sedla šiel z Vyšných Hágov. Túra na Ostrvu je jednou z mála v Tatrách, kde sa dá vystúpiť celoročne.

Popradské pleso a Mengusovská dolina.

    Sadneme na skaly v závetrí a berieme si z plátkov maďarskej salámy, ktorú zakusujeme chlebom. Keď začína na nás útočiť mrak z juhu, schádzame dolu. Zaujímavé, že cestou k plesu stretám pestré panoptikum ľudí. Korpulentnú pani povzbudzujem, že už má koniec na dosah. České turistiky sa ma pýtajú, ako je ďaleko sedlo. Vravím, že sú v dvoch tretinách. Zopár ľudí má skutočne dosť stúpania. Stretáme troch chalanov, ktorí z reprákom a fľašou vody stúpajú hore. Rodinka hneď za plesom vzdáva výstup hneď. Počerný tatko s foťákom si kráča ako picinko. Za ním žena so striebornými vlasmi (asi farbené) a nakoniec dcéra s dlhými špinavými blond vlasmi. Všetci v plátienkach. Nečudujem sa že sa otočili. Vidím z výšky i lávku v Zlomiskovej doline. Tabuľka upozorňuje na zákaz vstupu. Dolinu okupujú nanajvýš horolezci, lebo je tu lezecký raj (Ganek, Vysoká, Zlobivá atď.). Na Majláthovej chate si baby dajú polievku, mladšia parené buchty s tvarohovo-smotanovou omáčkou a lesným ovocím. Všetko umelé, takže bohvieako jedlo nechutilo. Porciu buchty som si dal na polovicu. Nemal som hlad, bolo mi ťažko od žalúdka. Kým jedia, prezerám si peknú obrázkovú knižku o Tatrách od V. Bártu. Po nasýtení báb prejdeme popri plese k symbolickému cintorínu. So ženou sme pietne miesto navštívili pri túre na Rysy, teraz desiatky kovových tabuliek čítajú dievčatá. A o5 mám s mladšou tému idúc zeleno značným chodníkom k Štrbskému plesu. Čo cíti človek, ktorý umiera a pod. Na plese sa motáme pri stánkoch s neužitočnými zbytočnosťami, navyše gýčovými. Babám sme sľúbili plyšákov za výstup na Kriváň. V jednom obchode sme im napokon kúpili zajacov. Ja samozrejme pohľadnice "Krivého" kopčeka. Ako sme začali nastupovať do auta, ozval sa švagor, kde sme. Za pol hodiny nastalo veľké zvískanie na terase hotela. Hneď sme aj šli na spoločnú večeru. Na peknú dovolenku sme si pripili tatranským čajom. Po večeri sa príchodzí mrochtili v malom bazéne. Ja som iba dával pozor na deti, kým švagrovci sa potili v obrovskom drevenom sude, čoby sauna. Soľná jaskyňa mimo prevádzky. Obe vírivky boli obsadené, až keď sa jedna uvoľnila, sadol som si do bubliniek. Ani som si dlho v horúcej vode neposedel a už ma pomaly vyháňala o tri štvrte na deväť upratovačka. Deti zostali ako posledné v herni pri telezízore, kým rodičia chlascú pri bare ďalší tatranský čaj.

Malá Studená dolina.

 25.8.2020 Kelišová

    V hoteli sa strieda dosť ľudí. Prichádzajú, odchádzajú po pár dňoch. Týždeň sú v ňom okrem nás nejakí pepíci a rodinka zo Žiliny. Novoprišelcom sme dnes dali deň na vysokohorskú aklimatizáciu. Keďže benjamínek pomaly, ničobne raňajkuje, navrhujeme zhabať rohlíky s maslom na zajtrajšiu turistiku. Švagriná, oblečená vo voľných nohaviciach typu Hárem, sama povedala, že bude kradnúť ako Kelišová v Slunce, seno, erotika a prezývka jej počas celej dovolenky prischla. Auto sme odstavili po dvoch kilometroch jazdy na stanici. Prišli sme dostatočne skôr, vlak ešte len išiel do Lomnice. Na zastávke je nápis, že sa lístky kupujú u vodiča. I v angličtine. Švagor síce chcel poslať SMS, ale odhovorím ho od kúpy, že cez telefón je lístok drahší a veď uvidíme. Samozrejme že je to blbosť a do Smokovca sa vezieme na čierno. Usmerním skupinu hore poza stanicu, kde je Tricklandia. Je to asi 500m smerom ku kalvárií. Vojdeme dnu a zistíme, že sa objednáva. Babka bez rúška sa vyhovára, že je astmatik. Pokladník od nej požaduje potvrdenie. Vraj doktor ho nevydáva, ale môže mu ukázať recept. Rúška v zábavnom centre sa pri fotení smú dať dolu, takže i tak nemajú veľký zmysel. Je voľný vstup o 15min. Rýchlo kupujeme rodinný lístok za 28Eur. Chvíľu sa motáme po predajni, kým si nás zavolá dievčina s dlhými tmavými vlasmi. Za vstupom sa vyzujeme, radí nám odložiť tašku, ale mám v nej doklady. Pár slov na úvod, kde sa fotiť, aké kreácie ponúkajú obrazy (slovenské rozprávky), kde nainštalovať aplikáciu s dodatočnými efektami a vzápätí si nás preberá druhé dievča. Uvedie nás do antigravitačnej miestnosti. Cez točiaci sa valec so šikmými čierno-bielymi pruhmi, ktorý vyvoláva pocit opitosti (akoby sa dvere sa nakláňali) vojdeme do šikmých miestností. Mamine bolo zle ešte aj neskôr v parku v Lomnici. Sklon prvej miestnosti je 20°. Tak odmeral švagor v mobile. Ťažko sa mi stojí, či kráča, vyzúvajú sa mi ponožky. Dievčina pustí loptičku, ktorá ide hore kopcom. Išlo vajce na vandrovku. Čo ti je.e? Ďalšia zábavka je zvonkohra. Kto uhádne pieseň, čaká ho odmena. Ešte jedna miestnosť, kde si človek ľahne a skúša sa postaviť. Nemožné. Potom nás babenka opustila a po miestnostiach sme chodili už sami. Zišli sme dolu k ilúziám. Zaujímavé, že ľudské oko neoklamú obrazy, ale fotoaparát áno. Je to skôr širším (periférnym) videním scény. Človeka vie však oklamať zrkadlové bludisko, ako sme skúsili. Mama stratila orientáciu a volala dievčatá nech zavolajú tatu, teda mňa. Staršia po mne aj kričala, ale nešiel som blúdiť. Vyhrabali sa aj samé. A to malo byť pôvodne bludisko ešte väčšie. No nikto by sa z neho už nevymotal. Odtlačky mastných rúk na zrkadlách trocha uľahčujú orientáciu. Najlepšia hra svetiel bola v tmavej miestnosti, kde pri fotení hádzala rôzne symetrické obrazy na zrkadlá farebná guľa. Výsledný obraz bol fascinujúci. Niečo na spôsob kaleidoskopu s korálkami. 

Tricklandia kaleidoskop.

    Hodina na pozretie a fotenie obrazov, či miestností je akurát. Tricklandia nie je veľká a cena vstupného vlastne ani nezodpovedá videnému. Viac ľudí ako na Hrebienku. Úpenlivá snaha dostať ich do Tatier? Neviem. Bez foťáku a rúšky nemá veľmi cenu do galérie chodiť. V potravinách vedľa si nakúpime niečo pod zub. Pod Tricklandiou je prvý tatranský obchod s čajom a kaviareň U Vlka, kde zapadneme na kávu. Pani majiteľka je veľmi príjemná a švagrinej odporučila červený čaj, z ktorého kalíštek ochutnám. Ostatní dospeláci si dajú kávu John Mersi. Sediac vonku v altánku švagor objedná telefónom vstup do Dobrej hračky v Lomnici o jednej poobede. Následne zisťuje odchod vlaku zo Smokovca. Nájde odchod o 12.10h. Odchádzame skôr kúpiť lístky. Pokladníčka, príjemná ako ranné sranie, mi vydá lístky aj s5 do Lesnej. Baby sú zatiaľ na hajzlíkoch. Šak čo, máme čas. Polovička ich ide pozrieť, sú na veckách akosi dlho. Postupne vychádzajú von, keď z ampliónu zahlási chlapík odchod vlaku. Odrazu frmol a naskakujeme do električky. Je iba minúta-dve popoludní. Cestou švagor zisťuje, čo sa stalo. Pozrel odchody vlakov z roku pána 2014. Jednoducho čo mu prvé gúgl ponúkol. Meškáme "len" 6 rokov. Herňa je približne 600m od stanice smerom k múzeu TANAP-u. Ako návštevníci Tricklandie, dostávame 10% zľavu. Radšej by som navštívil optické ilúzie v Poliankove, ale deti by klamy už nebavili. Baby necháme švagrovi a pozrieme sa, čo stojí Tatrabob. Potom sedíme v parku. Po nejakej hodine, či koľko sú decká vonku. Na malý obed zapadneme do Slnečného domu. Za stolom vonku si pochutnáva na grilovanej bravčovine herecká postava jedeného z najväčších zradcov v dejinách, Marián Labuda ml. My chlapi skromne chlípeme z dobrej a silnej cesnačky, ktorá ma páli do večera. Žiadny ofajč. Baby si pochutnávali na pravom slepačom vývare. Najmenšia si máčala v kečupe hranolky vyrobené zo zemiakov (nie iba z nejakého prášku). Električkou sa odvezieme jednu zastávku do Starej "Plesne". Švagor mi podal kľúče od auta, lebo si dal pivko. Sadneme, inštruuje má, kde po ľavej strane nahmatať gombík pre vyklopenie späťákov. Zo zvyku si myslím, že má zaradenú jednotku, ale má spiatočku. Pohnem sa teda dozadu k odstavenej oktávke. Švagor pohotovo zatiahne ručnú brzdu. Zaradím potom jednotku a so zavýjaním sa pohnem dopredu. Auto je predsa len silnejšie ako naše a nepotrebuje veľa plynu. Nejako dôjdem k odbočke, ale neviem zaradiť dvojku. Ešteže je cesta dolu kopcom. Viackrát vyšliapnem spojku, ale bez efektu. Tak držím rozopnutú spojku a dogúľam sa na najbližšie voľné miesto pri hoteli. Ešte raz preparkujem a hotovo, zatiahnem ručnú. Myslím, že viac mi svoju Toyotu do rúk švagor nedá. Najmenšia dá poobednú tichú "hodinku" a na našom aute ideme nakúpiť do Kežmarku zásoby na zajtrajší výlet. Po večeri stojím v saunovom svete ako kôpka nešťastia v čakárni na urológii. Keď sa uvoľní vírivka, ponorím sa do nej. Nie som dlho sám, vlezú za mnou baby. Šantím sa s nimi, dvíham ich na nohách pokiaľ má nebolia. Večer sedíme v bare pri pohári vína, piva a borovičky s tonikom. Ideme akože skoršie spať, ale prakticky v rovnaký čas ako po celý týždeň.

 26.8.2020 Terinka

    Vstávame o siedmej a o pol ôsmej sme na raňajkách. Benjamínek dokopy nič neje a neskôr sa absencia kalórií prejaví. Ideme pre istotu autami.  Sme skôr v Smokovci ako električka. Parkujem a dôležitý chlapík mi vytlačí lístok za 6 eur, hoci by som si ho možno sám vytlačil. Vyjdeme hore okolo nového Hrebienok resort k lanovke. S rúškami sme sa nasúkali do útrob. O chvíľu sme odpálili hore. Strojvodca sa musí k smrti nudiť. Za 7 min. sme na Hrebienku. Ani sa veľmi nezdržujeme a šliapeme dolu po zeleno značenom chodníku. Ideme strašne pomaly. Viac ako dvojnásobný čas. Zastavujeme sa pri vodopádoch. Do sklíčka putuje, nám už známa (z Kozieho chrbta), zeleno-žltá húsenica lišaja mliečnikového. Slobodu dostane až na Zamkovského chate. Od Rainerovej chaty sa odtrhne rýchlejšia skupina. 

Rainerka je najmenšia a najstaršia chata v Tatrách. Má 150 rokov. Koncom deväťdesiatych rokov útulňu o5 priviedol k životu horský nosič a nadšenec Peter Petráš. Malý kamenný domček slúži hlavne ako občerstvenie pre rodiny s deťmi pri nenáročnej prechádzke z Hrebienka. Tých pár horaliek a čajíkov určite nerobí z chaty ziskový podnik. Tak sa dedo aspoň snaží k chate prilákať ľudí v lete bájkou o líške Eliške a v zime vyhrabáva zo snehu Betlehém a podobné mokré prkotiny. Nervný starký lobuje, kričí, protestuje každý rok, aby rodine patrila chata navždy, keď už rekonštrukcia stála toľké prachy. Tvrdý na seba, tvrdý na ostatných.

Lomnický štít a stret studených dolín.

  Za chatou odbočujeme do doliny Malého studeného potoka. Nechápem, kde sa v horách vzali fľaky asfaltu na chodníku, inak je, ako väčšina magistrály, z ubitých kameňov. Fotíme sa pri impozantnom obrovskom 20m vodopáde. Naberáme ďalšie výškové metre. V jednej zákrute, čelom k doline sa objaví prvýkrát Terinka. Ešte jedno esíčko a vidím spoza stromov Zamkovského chatu. Na drevenej lavičke sa slníme a čakáme najmenšiu s rodičmi. Zatiaľ kúpim každému kofolu. Vedľa je pekný nový drevený domček. Majstri z Dubnice stavajú čistiareň odpadových vôd. Horskí nosiči vytrepali sem dúchadlo, ale nemajú frekvenčný menič. To všetko zachytí pozorná moja žena. 

ČOV aj s bagrom na jej vykopanie na Zamku prakticky doletela vrtuľníkom.  Je vyrobená na mieru pre 150 ľudí, ekvivalentov, ako hovoria vodári. Jej chod istí malá turbína ponorená v potoku. Problém je v zime, keď Malý studený potok zamrzne. Vtedy pomáha naftový agregát. Momentálne frčí v skúšobnej prevádzke a vraj spĺňa garantované hodnoty čistenia, pokiaľ sa nezasvinia membránové filtre. Prevádzka takejto čistiarne je pomerne nákladná.

    Pokope sme všetci až po jedenástej a je jasné, že Terinka nebude. Aspoň nie pre drobizg. Požujeme žemle s klobásou a rozhodneme sa, že pôjde rýchle vrcholové družstvo, t.j. len ja so ženou. Nato sa rozplače mladšia, tak váhame. Chce ísť na chatu ochutnať mega buchtu, ale nechce ísť bez sesterníc. Vravíme, že ju na chatu ešte dakedy vezmeme. Napokon predsa len ideme my dvaja. Ostatní chcú ísť na Skalnaté pleso po magistrále. Je to ich rozhodnutie, lepšie by im bolo vrátiť sa na Hrebienok. Hneď v úvode nahodíme slušné tempo. Po skalný prah sa ide dobre, v dohľade je i Terinka. Konča doliny je, ako inak, prudké stúpanie k chate. V závere ma pichá v boku a ľavé lýtko chytá kŕč až spazma. S pajšlámi som za dobre. O štvrť na dve sme pod malou kamennou chatou. Zvládli sme ju za 1,20h. Voláme základnú skupinu. Sú len kdesi v polovici cesty na Skalnaté pleso. Postavím sa na skaly a kochám sa nádhernými scenériami, ostatne ako všade v Tatrách. Ďalekohľadom pozorujem horolezcov v úzkom Lieviku tesne pod Lomničákom. Oproti stoja zaseknutí ľudia v Priečnom sedle. Nejakí ľudkovia sú aj na rozložitom štíte Baraních rohov, ktorý uzatvára kotlinu Piatich spišských plies. Plošina - Barania galéria mi zrovna rohy nepripomína.  Pofotím plesá, zjeme, čo zostalo a posadíme sa chvíľu pri chutnom a voňavom bylinkovom čaji za 2 Eur. Pohľadnica stojí takmer čo 0,4l čaju. V chate dusno, že by sa dalo krájať. Pri Terinke strávime hodinu. V objatí štítov je krásne, fascinujúco, upokojujúco. 

Terinka je najnavštevovanejšia vysokohorská chata v Tatrách. Dáma ma vyše 120 rokov a za celú jej existenciu ju vždy volali len Terinka. Keď ju stavali koncom 19st., robotníci dávali dohovorené znamenia architektovi v Spišskej Sobote veľkým zrkadlom. V r.1912 sem dotiahli telefónnu šnúru a v osemdesiatych rokoch kúrenie i ČOV.  Všetok náklad vyniesli na hrboch nosiči. Doteraz neprekonaný rekord  je 151kg vynášky. Prevádzku chaty zabezpečuje v dvoch smenách 10 ľudí . Majú sa čo obracať. I my sme si postáli v 15min. rade, ale "nosičov" bylinkový čaj stál za to. Na vrchole sezóny je v chate živo deň-noc. Stovky ľudí. Hoci je na chate internet, pre turistov je tabu. Veď sem prišli visieť na skalách, nie na fasabuku.

Téryho chata (2005m n.m.)

    Pár jedinečných foto a o štvrť na tri schádzame dolu. Stále stretáme ľudí šliapať hore. I s malými deťmi alebo s deťmi v nosičoch. Keď je stabilné počasie, dá sa. Obiehame ľudí, ktorí toho majú evidentne viac za sebou ako my. Amatérsky horolezec s ledabolo previazaným lanom na batohu. Na hodinkách je vidieť, kde sme stáli. Za hodinu míňame vodný zdroj, priehradu a sme pred Zamkovského chatou. Baby sú stále na Skalnatom plese, ale tiež pomaly pôjdu na lanovku. Po červenej turistickej značke dôjdeme za trištvrte hodiny na Hrebienok. Rýchlo kúpime fusakle a už stojíme v lanovke. Strojvodca si prinesie večeru a môžeme sa spustiť dolu. V Smokovci vbehneme do predajne suvenírov, ale nemajú štyri rovnaké odznaky. Len čo prídeme na stanicu dofrčí elina a nasleduje zvítanie. Len odznaky stále nemáme. Má to byť prekvapenie pre decká. Mamina odpútava pozornosť a ja idem pozrieť do obchodíku na stanici. Našťastie pani vytiahla spod pultu štyri, čo sa nám pozdávali. Švagor je z nás najviac unavený. Zranené päty spred pár rokov sa ozvali. Za pár minút sme autami pri hoteli. Spáchame hygienu a ideme na večeru. Dám si obľúbené kura s ryžou, ale chutné boli aj šúľance alebo strapačky s kapustou a krkovička. Dnes vyzerá, že nie je veľa ľudí. Len krivánski fosils s vnúčatami (opakovanie tejto frázy rozčuľuje drahú). Po večeri nasleduje pasovanie malých tatranských svišťov. Fusaklami a odznakmi. Ja som nosič, mamina obradne dekoruje. Potom som s deckami vo vírivke a bazéne, kým sa ukonaní rodičia saunujú. V saunovo-bazénovom svete absentujú uteráky a mokrý, len v župane idem na izbu. Večer dáme včerajšie nápoje. Skákal som večer na trampolíne (nie z množstva alkoholu v krvi) až mi hodinky zastali. O desiatej sa zamestnanci a ich známi kúpu v bazéne.

Lomničák z iného uhla.

27.8.2020 Bešeňová

    Výlet do aquaparku v Bešeňovej. Hoci je bližšie Vrbov alebo Tatralandia, ženieme sa osemdesiat kilometrov za Maru. Drahý výlet 88 Eur len vstup, a to po zľave v Gopass. Vonku bolo pomerne chladno. Podnik je čistá ryža. Atrakcie stagnujú, ale stavia sa nový hotel. Za investovanie = 7% podiel zo zisku. Obed som si nedal so všetkými. Bola pizza, zjedol som skromne horalku. Na obede sú 1,5h. Vraj presrali hodinu. Ja som prečítal polku knihy. Baby sa odvážili aj na rýchly, žltý tobogán. Ja som skúsil aj červený, ale derie mi chrbát. S oboma som si dal preteky na modrom. Na nafukovacích kolesách, ktoré splavujú umelo vytvorenú dráhu som nebol. Bol som s nimi 2x vo vlnobití. Krátko po piatej sme dvihli kotvy. Švagriná by bola aj do deviatej. No deti boli unavené, čo sa prejavilo u benjamínka na večeri. Nechali sme ju samú s rodičmi. 

 28.8.2020 Bachledka

Krásny slnečný deň a pre kapybary so surikatmi lajt majonéza turistika. Benjamínok sa prekonal a zjedol na raňajky vianočku a kakaové guličky s mliekom. Po deviatej sme vyrazili do Bachledky. V okolí Bielej vody reťaz odstavených áut pomaly do Matliarov. Inu, Brnčalka je pomerne ľahko dostupná chata. V Bachledke sa na dolnom parkovisku najprv týpek spýtal, či ideme lanovkou alebo peši. Tí, čo idú pešibusom, parkujú ďalej od lanovky. Ďalší vyberal 3Eur a tretí parkoval. Popri vleku sme stúpali pomaly hore. Cestu zo začiatku spríjemňoval prach okoloidúcich áut a štvorkolky. V polovici cesty je posed a veľký čierny chrobák podobný lajniakovi. Za hodinu sme hore pri kolotoči. Baby sa potočia a už zvolávajú sokoliari. Decká si šli behom sadnúť na poleno. Rodičia na Vystreto a Lungo do bufetu. Vraj chutili ako pravá káva. Za tú cenu bodaj by nie. Sokoliari predstavujú najprv sokolov. Ako inak. Tým, že chlap krúži nejakým vábidlom, sokol robí nízke nálety. U nás dosahuje myšiak až 320km/h. Deťom rozdajú pár čiapok a sokol si im sadá na hlavy. Potom predstavujú prízemných útočníkov, kde patrí kráľ našich vtákov orol skalný. So švagrom odbehnem kúpiť lístky, kým je prázdna pokladňa. 25Eur rodinný lístok. Konečne vstúpime na drevený chodník nad korunami stromov. Tento nápis nás sprevádza od Bachledky. 

Chodník korunami stromov v Bachledke.

Z ochodzy sú pekné výhľady pre pôžitkárov a po ceste sú rôzne interaktívne tabule. Napr. z brezy sa robil acylpyrín (kôry). O zábradlie sú uchytené i statívy špeciálne pre môj fotoaparát. Vyzerá však nejaký nedokončený. Na podlahe sú namaľované šípky a nápisy, ktoré ukazujú horu alebo napr. v akej sme výške. Nastane jediná spoločná foto. Okruhom nad smrekmi sa dotrepeme k veži. Decká ženie hore predstava siete alebo kĺzačky. Hore sú takmer rovnaké výhľady ako z chodníka. Akurát sa viac odkryjú Belianske a poľské Tatry. Za nimi Lomničák a Kežmarský štít. Malý počet kovových tabuliek ukazuje na pár kopcov. Chýba však veľká fotomapa s podrobnejším popisom. Mamina sa po štvrťhodine odhodlá vstúpiť na sieť natiahnutú uprostred ochodze. Mne nerobí problém na nej aj tancovať. Je dostatočne pevná. Jednoduché pravidlo je, nepozerať sa dolu. Ani to mi nerobí problém, ale vidím, ako sa niektorí premáhajú. Nedajbože nejaký idiot sieť rozhúpe. Hore fúka a začína mi byť chladno. Zážitkuchtivá partia ide za 2Eur na tobogán, ja vlečiem tri batohy dolu. Ako v správnej továrni na prachy, na konci je darčekový obchod. Beriem do rúk dve pohľadnice, ale keď zistím cenu 2Eur/kus, s jednou sa rozlúčim. Najdrahšia pohľadnica na svete, a to ich mám naozaj z celého sveta. Ani umelecky nie je žiadna bomba. Ale pisoáre s LED obrazovkou treba zaplatiť. Na obed si väčšina dala langoše za 4,50Eur a najhladnejšia vyprážaný syr s hranolčekmi za vyše 12Eur. Len bryndzové halušky stáli takmer 7Eur a miska kompótu 4,50Eur. Ani netreba Vystreto, z cien nás vystrie dosť. Benjamínka dostane satisfakciu v podobe jazdy na poníkovi Lucky. Môže ho česať i vodiť. Nové slovo vodítkovať. No poník radšej žerie šrot zo zeme. Ostatní, okrem maminy sa zvezú na boboch. Ja dokonca 2x. Ani veľmi nebrzdím. Staršia by mohla ísť aj sama, ale sa bojí a tlačíme sa na malých boboch sponzorovaných Renaultom. 

Belianske Tatry.

Potom dojedáme nejaké tyčinky pri býčkoch. Konštatujeme tak na základe absentujúceho vemena. Štatisticky však ťažko vyhodnotiť, keď všetci ležia a iba jeden, dvaja vstanú. No horšie, že ani gule nemajú. Dilema. Rodovo neutrálne kravy. Transgenderi. Benjamínek má asi potlačený prah bolesti alebo je ako strýko Fester. Odovzdáva elektrický náboj ďalej a kopne našu staršiu. Po nevyriešenej otázke pohlavia kráv ideme k starej drevenej vyhliadkovej veži. Sedí v tieni obrovskej sestry. Je zadarmo a je v nej mapa kopcov. Hoci iba na Belianske Tatry. Hľadáme čukoty v Čučoriedkovisku, ale je vyčesané. Dolu ideme sčasti cyklotrasou. Pasieme sa na čukotách, jahodách a hlavne malinách. Medveďom uberieme z ich jedálnička a mohli ísť na menučko akurát tak do kontajnerov. Odbočíme a vedie nás navigácia v telefóne. Raz skončíme v jame, potom pri akomsi žeriave a cesta skončí náhle na stavenisku. Švagor nájde za klobúk kuriatok a jeden kozák. Zastavíme v Lomnici. Chlapi zostanú v aute na parkovisku, ženy kúpia ovečku pre krsňa. Striehnem na policajtov, lebo neplatíme parkovné. Za dvadsať minút očistím osrané auto. Na večeru sviečková a trocha bryndzových halušiek. O5 sa dobre najedla najmenšia z partie.  Po večeri som s babami chvíľu v bazéne.

Záverečný tatranský čaj alias mydlová voda. 10Eur sprepitné na tácke. Prechlastali sme 100Eur. Konštatujeme, že recepčná a prevádzkarka sú príbuzné, lebo sa podobajú.

 29.8.2020 Rozčúlenie

Ráno sa najeme, pobalíme a pred desiatou odchádzame. Prv než zamierime domov, ideme na hríby kdesi pri Východnú. Nasledujem švagra. O5 ide cez Smokovec. Vraj mu navigácia ukazuje najkratšiu trasu. Počujem správy o dopravnej nehode, ale je to v opačnom smere. Akurát nakladajú auto. O5 merajú pred Liptovským Hrádkom. Vo Východnej ideme kdesi popri základnej škole, ale skončíme na nejakej poľnej ceste. 50m cúvam nazad. Potom trafíme k družstvu a odtiaľ ďalej do časti obce zvanej Bereky (Berek znamená v maďarčine les). V družstve je farma. Lesy sú známa hubárska oblasť, ale dnes sa huby pred nami schovávali. Zopár suchohríbov, nejaké kuriatka a pár dubákov. Motáme sa v lese i na lúke pri lese dve hodiny a nakúkame pod smreky. Švagrovi sa podaril kapitálny úlovok, ale to je tak všetko. Po jednej hodine sa vraciame k autu. Nasleduje rozčúlenie, pardon, rozlúčenie a my sa vraciame k diaľnici. Švagor pokračuje cez Hybe a Čertovicu do Nitry. Stojíme na odpočívadle s rovnomenným názvom ako tamojšie lesy – Bereky. Najprv sa pýtam, či môžeme platiť kartou, lebo sme švorc. Dali sme si chutnú slepačiu polievku s kúskami mäsa a mamina kapustnicu. I tá jej chutila. Hríby vraj do nej na Liptove nedávajú. Hoci v lesoch sú. Bryndzové halušky sa dali jesť, ale mal som už aj lepšie.

Napráskaní sa lúčime s Tatrami. Z diaľnice schádzam v Bešeňovej, ale kolóna k Ružomberku možno ani žiadna nebola. Zastavujem, ako cestou na sever, na odpočívadle Turček. Za Žilinou sa nedá ísť po diaľnici, lebo ju čistia. Až v Bytči odbočím a zídem na diaľnicu. Idem chvíľu sám, až mi je to divné, väčšina áut sa napojí vo Vrtižeri. Zvyšok cesty ubieha plynule. Stojíme u svokry a vyzdvihneme klietku s morčaťom. Fantastická dovolenka uletela ako kamzík po šaratici. Počasie vyšlo na jedničku, čo sa nám nestáva zakaždým, takže sme plní dojmov, zážitkov a sauny pred siedmou zaštrngali kľúčmi vo dverách.

Panoráma Tatier z Kriváňa.