Rande s minulosťou

5 rokov ubehne veľmi rýchlo. Čím sme starší, tým rýchlejšie. Ako by som sa nedávno stretol so spolužiakmi. A teraz je tomu 25 rokov. Kvôli spolužiačke z Ameriky, ktorá u nás trávi leto, sa uskutočnila stretávka v júni. Predtým bývala na jeseň. Trocha nešťastný deň bol piatok, po robote. Bolo horúco. Pomaly sme sa trúsili v parku pred bývalým kinom. Môj spolusediaci o5 neprišiel. Mrzí ma to. Prehodíme iba zopár emailov. Zdalo sa mi, že oproti minulej stretávke, baby dostali postavu do formy. Nuž, keď nemusia riešiť plienky a kašičky, majú viac času na seba. Možno aj táto stretávka bola motiváciou. Spolužiažka doniesla medovníčky s menami, predsedkyňa tortu. Keď už sme boli akože všetci (jeden spolužiak na poslednú chvíľu odišiel do práce naháňať "kmínov"), vystúpali sme do reštaurácie. Bol to skleník, len vetranie, žiadna klimatizácia. Dievčatá sedeli pod oknami a pražilo na ne. Rozdali sa medovníčky, jedno pomýlené meno. Po úvodnom štamperlíku domáceho repáku, nás predsedkyňa privítala a povedala o spolužiakoch, ktorí nemohli prísť. Jeden z nich je na tom veľmi zle. Zomiera. Bojuje, ale... veľa času nezostáva. O niektorých ani nevieme, na niektorých si už ani nespomenieme. Mnohokrát sme sa miešali, zlučovali, rozchádzali. V podstate sú v triede len učiteľky a policajti. Nejakí tí ošetrovatelia, pár živnostníkov a ja. Všetci majú postavené domy a potom som ja (ešte jeden spolužiak teda). Prehovorila triedna. Poďakovala za pozvanie a napomenula tvorcov pozvánky, že za 25 rokov sa nedáva bodka. Pred dvom rokmi urobila za učiteľovaním definitívnu bodku. Nechce sledovať kontinuálny úpadok školstva. Doniesla zo sebou čitateľský denník a úvahy. Po sýtej večeri sme si ich čítali. V čitateľskom krúžku sa ocitla aj moja práca na tému "Kniha, najlepší priateľ." No sám by som to lepšie nenapísal, ale čítať to som odvahu nemal. Každý z prísediacich porozprával svoj príbeh. U mňa sa za tie roky nič nezmenilo, takže som mal asi najkratšiu rozpravu. My, intorverti toho celkovo veľa nenahovoríme. Obyčajné životy s obyčajnými starosťami. Niektorí sa aj po neúspechoch postavili a ctižiadosťou sa stali úspešní. Triednej sme darovali mixér na výrobu kokteilov, čo je teraz veľmi populárne. Spolužiačka preskenovala nejaké fotky, ale na malý formát. Takže sme si ich pozreli radšej len na papieri. Na radu prišla torta. Načim ju vyzdvihnúť, po viac menej rovnakých chutiach od svokry, táto bola super. Viac nadýchaná, iné plnky. Metrový koláč som už ale nezvládal. Chlapská konverzácia sa v podstate točila len okolo jedného spolužiaka, ktorý bol na 5 mesiacov uväznený. Samozrejme nevinne ako každý. Obvinili ho s nelegálneho držania zbraní. Prišli si poňho maskovaní muži, teda "kukláči". Viac na http://www.pluska.sk/krimi/domace-krimi/z-obchodovania-so-zbranami-obvinili-7-ludi-traja-su-policajti.html. Iróniou bolo, že tam bol s bratmi, tiež policajtami (vraj 3 policajtov v jednej base ešte nemali). A ešte väčšia irónia bola. keď stretol tých, čo tam kedysi odprevádzal. Rozprával zážitky s feťákmi a zlodejmi. Ako sa dá uvariť voda z drôtov postele strčených do zásuvky, vyrobiť šachy z chleba. Prepustili ho bez udania dôvodu a teraz čaká na súd. Aj iní spolužiaci občas reinkarnovali svoje spomienky ešte z lavíc. No hlavnou témou bola basa.
Kým ešte nenastala tma, pofotili sme sa vonku. Mal som so sebou aparatúru, ale prenechal som fotenie spolužiačke. Nesklamala, keď používa rovankú značku. Chvíľu sme kvákali vonku, bolo tam príjemnešie ako vo vyhni. Sedeli sme už všetci za jedným stolom. Ako každú stretávku, i na tejto, nás pravidelne opustí spolužiak, ktorý ide na nočnú. Potom už aj triedna vstala, a to bol signál
pre mňa. Viezol som ju domov. Nebola to žúrka desaťorčia (ani takým neholdujem), ale som rád, že mám takých spolužiakov akých mám a  že sme sa zišli v takej veľkej zostave. Ad revidendum!

Pridaj svetla, uber kilá.

To bol pokyn pre spolužiaka na stretávke, aby upravil fotky. Nuž, nemládneme, prešli sme komplexnou vizuálnou obmenou. Po 20 rokoch sa zišli mechanici a električky i so sympatickou pani triednou, ktorá si už 2 mesiace šťastne užíva život seniora na Slovensku. Býva v jednom baráku so svojim bývalým žiakom (pochopiteľne nie v jednom byte). Ktosi vytiahol "prezenčku" načmáranú na papier. Dvaja sa nikdy nepodpíšu, neprídu. Ostal pri ich mene len krížik. Poschádzali sme sa i teraz zo všetkých kútov Slovenska a zo všetkých možných povolaní. Dizajnér, opravár chladničiek, predajca podláh, mestský policajt, obch. zástupca, mýtnik. Mechanici sú asi len 6-7. Niektorí, čo boli minule sa neukázali, naopak prišli iní. Jeden zblúdilec dokonca na druhý deň. O5 bola vonku zima ako pred 5 rokmi. Vonku sme teda dlho neposedeli, preplachtili sme sa dovnútra, kde už boli nachstané stoly. Tentoraz sme sa zišli viac menej na mieste činu, v penzióne na letisku. Bar tam nie je veľký. V každom kúte vitrínka so zaprášenými, zabudnutými modelmi mašiniek, po stenách dávne fotografie. A veľká vrtuľa. Vedľa miestnosť so starými leteckými časopismi. Sedeli sme do L. Kým sa ešte aj z nás nestali vrtule, poplatili sme jedlo, pitie (do spoločného chlievika) a cezpoľní i posteľ. Triednu sme obdarovali kyticou. Po stručnom príhovore spolužiaka, organizátora (vraj nie je na podobné reči) nás triedna
upozornila, že ideme do veku, kedy sa nám zdravie pripomenie. No tak na to zdravie sme si pripili. Čakal nás prvý chod jedla. To sa stratilo v hladných bruchách rýchlo. Kým bolo ešte svetlo, spolužiak vybavil otvorenie hangáru a nejaké tie mašiny vytlačili von. Pri dvoch Cesnách sme sa potom zvečnili. Vtipkovali sme, či by sme si tak každú hodinu nespravili podobnú fotku. Akoby sa strácali tváre a v pokorčilej dobe nočnej by zostali na snímke len mašiny, prípadne ovisnutá ruka v objektíve. Zaspomínali sme na školské príhody s profesormi. V škole už nie sú žiadni naši kantori. Ponoriť sa do dejín našej bandy pomohla aj žiacka knižka, ktorú ktosi priniesol. Jeden spolužiak vytiahol dokonca riflovú bundu s naším znakom. Rebelious knights (Rebelujúci rytieri). Takí sme boli. Ako sme sa pýtali telocvikára, prezývaného Štartér, pri behu na čas "Kokóó?" . On to pochopil ako nadávku a tomu najslušnejšiemu, tichému, nevinnému ako baránok boží jednu vypálil. Či na letiace pravítko do hlavy jedného z učitelov. No po tých rokoch sme sa nevedeli zhodnúť, kto bol ten nešťastník. Alebo ako na strojníctve chytil "profák" šajbu a za 5 dostala celá klasa. Na učitelku Kobru s perleťovým náhrdelníkom, ktorá ponúkala hodiny francúzštiny. Ja dodnes nechápem ako som spravil matiku, či fyziku. Vraj nám to vtedy pálio. Nespomínam si, že som sa nejak vehemntne díval do učebníc. Na majstrov, ako sa kšeftovalo so známkami na náradie, ako sme sa ich snažili zavádzať a uľahčiť si robotu. Ako vyletelo cez okno skľučovadlo. Ako sa z neviniatok, ktorým nosili "vychy" na intráku jabĺčka stali galgani. Vypočuli sme si i úsmevné príhody zo života leteckého (máme 2 pilotov, hoci jednému už papiere prepadli). Na stole sa objavila večera v podobe pečených prasacích kúskov. To sme s menšími komplikáciami a na presviedčanie ako tak zvládli. Ale to nebolo všetko. Pre polnocou nachystali studené misy. To už sme len ukusovali ako vegetariánske pirane. A vraj mala byť aj kapustnica. Tej som sa už nedočkal, po polnoci som odišiel. Zaviezol som spolužiaka, ktorý býva po ceste a potom unavený ťahal domov. Ako skonštatoval spolužiak. Sme vyrovnaní, máme usporiadaný život a alkohol už je len doplnok. Rozrástli sa naše rodiny a kilá, šediny a vrásky. Triedna nam popriala, aby sme o ďalších 5 rokov všetci pred ňou takto pekne nastúpili. Nič sa robiť nedá, zídeme sa teda.