Láska na druhú

Do našej rodinky pribudlo dalšie srdiečko, zlatíčko, dcérka.Prišla do tohto slzavého údolia v posledný januárový piatok večer. Hoci sme sa na jej príchod velmi tešili a hlavne žena už bola nedočkavá, riadne sa jej príchod zdramatizoval. Štastne to dopadlo, i keď sme si ešte nevydýchli a uvidíme, čo nás čaká najbližší rok. Veríme, že bude všetko v poriadku a drobec zabojoval.V živote sú chvíle, ktoré by človek nechcel zažiť a pôrod našeho bábatušenka bol jedným z nich. Ďalej sa nebudem rozpisovať, sú to nepríjemné a bolestné spomienky. Ostatne, ešte by nám kde kto závidel. S maminou si pobudli v nemocnici týždeň. Medzitým som so staršou dcérkou bol cez víkend doma (s čím sa svokra nemohla zmieriť, ale nemal som u nich kde spať) a v týždni potom už u svokry. Chodil som normálne do práce. Plienkovej torty som sa tentokrát nedočkal, aj keď ju kolegovia sľúbili. Sľuby chyby. Ani pozdrav. A to som otravoval svokru s koláčmi. Obdržal som však týždenný, vzdelávací pobyt vo Švédsku. To je asi šéfova forma odmeny, keď sa nám narodí dietaťko, lebo pri prvom som tiež mesiac strávil mimo domu. No, čo už. Na čo ale tie reči. Aspoň viem, za čo ma v robote majú... Uprostred týždňa som bol s našimi pozrieť moje dve lásky v nemocnici. Predtým, než som ich vyzdvihol z nemocnice som stihol vybaviť rodný list a poistovňu. Týždeň som pobudol s nimi doma. Aby sme si trocha všetci zvykli. Staršia ako inak žiarli. Už chcela dať bábätko do hovna, do kontajnera alebo jednoducho preč. Robí na prieky, aby upútala. Druhý týždeň chodila svokra k nám. Veľmi ju to nebavilo a posledný piatok už ani neprišla. Jednako pod nami "boží robotníci" stále prerábajú byt (to je podobne ako so služob. cestami, keď sa nám narodí bábo) a potom má aj problémy s rukou. Maličká má už 3 týždne. Má sa k svetu. Svoju "kritickú hodinku" má ráno od 4.30 do 6.30h. Vtedy riadne nespí a mrnčí. Ja sa stahujem do obývacky. Nejako to musíme vydržat.