Leli sme volali staršiu dcérku, lebo pri plači robila lééé. Mladšia je Buci, lebo je ozaj taký buco chutnučký. Leli nám začala chodiť do škôlky. Čuduj sa svet, teší sa do nej od prvého dňa. Takže sme nemali nejaký veľký problém ju tam dostať, skôr naopak, nechcela ísť domov. Akurát zo spaním ťažko bojovala a bola potom zlá. I to sa pomaly poddáva. Našla si kamarátku Klárku a všetko by chceli robiť spolu. Aj oblečené byť. No my oblečenie meníme pomaly už dvakrát denne. Nedávno sme dokupovali ďalšie tepláky. Pri jedle sa zabrble. Je to tým, že nejedávala doma sama a teraz je nútená a sú to ťažké kroky. Leli chodí samozrejme s novými maniermi zo škôlky. Tam to zasa mladší chytajú od starších súrodencov. "Do pekla. Tyčka, tyčka gól!", ale aj "pučka". Hrá sa na učiteľky a hlášky ako "Zadný rad skončíme s hraním." alebo "Zavri oči a spi." sa ozývajú bytom. Van Gogh z nej nebude ako sme si všimli, ani ju to nebaví. Zatiaľ chorobu nepriniesla, iba slabú nádchu, ale i tak šla do škôlky. Zo začiatku vstávala v pohode, v poslednom čase sú však rána zúfalé. Ja jej chystám raňajky a obliekam ju. No mňa kolega nepočká (raz sa už pre mňa vracal) a býva zhon.
Mladšia Buci sedí ako taký rarášik a všetko sleduje. Keď vidí, že jeme, pýta si. Minule sme ju rožkom neopili a museli sme dať kôrku z pizze. S jedením je to niekedy lepšie, inokedy horšie. No lepšie ako Leli. A je aj kľudnejšia. Snáď po mne. Každý deň nové zvuky. Dnes napríklad ručí ako šelma. Snaží sa postaviť na štyri, ale zadok má stále ťažký. Čaj ee, len maminkine mliečko. Takto nám naše malé poklady rastú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára