Poludnica

   

   V krásnu aprílovú sobotu sme sa s drahou narýchlo rozhodli vyraziť na sever do Nízkych Tatier. Pôvodne som bol zbalený sám na 30km hrebeň Malej Fatry, no žena vstala o pol ôsmej a rozhodla sa, že si pribalí chlebíky navyše a bude mi robiť na potulkách spoločnosť. Vyzdvihol som kyticu, rýchlo naplánoval nejaký ten okruh na Poludnicu a o pol deviatej zabuchneme dvere bytu. Ždímam z Jarisy 140km/h po Turany. V Ružomberku sa našťastie nezdržíme a po 2h parkujem pri jaskyni Slobody. Ušetril som asi 10 minút a bolo by to viac, keby otvorili zbabraný obchvat Ružomberka. Do leta tade neprejde ani "korčuliar", veď som ani nevidel pracovný ruch na diaľnici. Na parkovisku sa nedarí zaplatiť cez QR kód, preto idem za vyberačom a platím v hotovosti 15Eur. Čo je dosť. Nahodíme batohy a  môžeme vyraziť do lesa. Čaká nás 19km, ktoré by sme mali zvládnuť za necelých 8h. O pol siedmej večer nám ide bus z Demänovej, ale počítam aj s taxi variantou. 

"V Jiříkově videní", ako by povedali bratia Česi.

    Vedľa nás sa z mikrobusu vrojili Pepíci. Páči sa nám ich bezprostrednosť. Česi vyrazia hocijako, hocikedy, veď nejako to dopadne. Správcovi parkoviska len oznámili, že sa asi vrátia asi okolo 18h. Popri Demänovke z jednej strany a cesty z druhej kráčame zeleno značeným chodníkom k doline Vyvieranie. V jej ústí sú zdroje pitnej vody vytunelované v skalách. Veľmi čarovnou, úzkou roklinou pripomínajúcou kaskádami, vodopádmi a popadanými stromami Slovenský raj pomaly naberáme výškové metre. Skrytý poklad Nízkych Tatier.

    Často opatrne prechádzame z jednej strany na druhú po klzkých kameňoch a občas sa chodník stráca. Na poslednom prechode cez potok sa drahá pošmykne a s jednou nohou po členok skončí v potoku. Darmo som jej hovoril nech prekračuje o meter ďalej. Zvalí nechcený kúpeľ na mňa, že som jej neskoro podal ruku. S mokrou nohou ideme ďalej a naberáme intenzívnejšie výškové metre k sedlu. Ponoríme sa hlbšie, tentoraz do lesa. Stretáme len tri turistky klesajúce zhora. Čudujú sa kade sa trepeme na Poludnicu. Inak znie reklama na ticho. V hustom lese okrem občasného spevu vtáka nie je počuť ani hlások. Sme tu sami, drahá sa bojí medveďa a búcha paličkou o strom. Odkvitajú fialové poniklece, v tráve je i mnoho deväťsilov lekárskych. Je poludnie. Iľanovské sedlo je pokryté snehom, čo je zvláštne, lebo ho tvorí malá lúčka, kde slnečné lúče preniknú. Dáme si krátku pauzu. Drahej ukážem, čo nás čaká a znesie sa na mňa ťažká vlna kritiky. Mlčím. Rozmýšľam. Je však jedno, či by sme šli Iľanovskou dolinou, kilometrovo je naša trasa takmer totožná (o 1km dlhšia). Dolinou by sme šlapali 6-7km po asfaltovej lesnej ceste. No ušetrili by sme asi 500 výškových metrov, mokré chodidlo a celoplošnú nasranosť mojej ženy. Ale tak rozhodli sme sa zísť do doliny a uvidíme. 

    Časovo ideme podľa značky. Klesáme zo 1200m vysokého sedla dolu. Oproti maká cyklista. Kde sa tu berie? Žiadna cyklotrasa Demänovskou horou nevedie. Od horárne sa stáčame na východ. Pod sebou vidíme lesnú cestu. Zrazu chodník končí v 3m zráze k ceste. Skĺzneme dajako dolu po sutine. Pohodlnou lesnou cestou vykračujeme popri prítoku Iľanovky k rázcestiu. Nad nami sa čnie skalný vrchol Poludnice. Mrknem do mapy a vidím, že turistický chodník je tiež niekde nad nami. No na lesnej ceste bol stĺpik so šípkou a ukazoval práve opačný smer. Nevadí, je to len pár desiatok metrov navyše. Všetky cesty vedu ku križovatke Za vrátami. Po pár minútach sme na asfalte a teda v Iľanovskej doline. Je jedna hodina a ozývajú sa prázdne bruchá. Rozhodneme sa zastaviť pri najbližšom kmeni alebo pni, kde sa bude dať zložiť. Na ďalšej križovatke objavíme spadnutý strom a pri ňom sa naobedujeme. Chlieb so suchou salámou a  sladká paprika. Zhora sa vyrúti terénne auto. Asi drevorubači. O5 sa objavia dvaja cyklisti, Poliaci, na malých skladačkách. Absolútne nevhodné bicykle do lesného terénu. Cyklochodník pokračuje na juh, oni však odbočia o 180° a stúpajú hore pod Poludnicu. My sa vydáme opačným smerom. Po 400m, za skalou, objavíme krásne oddychové miesto s lavičkami pod bralom Vráta. 

    Lesníci na skale osadili pamätnú tabuľu. Je to ďalšia armáda, všetci tí horári, lesníci a stráž. Míňame ďalšiu útulnú horáreň a parkovisko plné popílených stromov. Asfalt končí a stáčame sa lesnou cestičkou k sedlu Pod Kúpeľom. Ešte sa čudujem, za aký krátky čas sme hore v sedle. Lenže hríbik ukazoval čas Pod Kúpeľ, nie k sedlu. No spravíme časovo trasu, ako píšu. Modro značený chodník už poznám z minulého roka. Vystúpime na kopec Kúpeľ, zídeme zasa dolu a čaká nás finálne a dosť prudké stúpanie na Poludnicu. Pribudlo aj ľudí. Väčšina turistov sa Pod Kúpeľom asi stáča na východ do Liptovského Jána. Je to taký malý okruh. Funíme do kopca. Na 1km treba prekonať 300 výškových metrov. Na Poludnicu je prudké stúpanie z akéhokoľvek smeru. Odmenou sú výhľady na Nízke Tatry a v závere skalné bralá s rôznymi dierami, puklinami a oknami. Na východnej strane sa objavuje sneh a musíme dávať bacha na zľadovatelé úseky. Drahá má športové okuliare a nevidí dobre pod seba. Preto na ňu čakám a smerujem ju. O pol štvrtej dobíjame 1550m vrchol Poludnice. V takúto neskorú hodinu sme na kopčeku sami.

    Spoza skál sa však vynorí jeden zblúdilý Poliak. Rád by sa vyfotil na prefláknutom skalnom zube, no bojí sa. Drahá ho ukľudňuje. Ono prípadné pošmyknutie na nesprávnu stranu by bol zlý variant. Ukusujeme si z makových koláčov a vychutnávame panoramatické, takmer 360°, výhľady na obe Tatry, Maru, či obe Fatry. Máme necelé tri hoďky k odchodu autobusu, preto sa pohýname ďalej. Čaká nás najkritickejší úsek trasy - skalný schod na Prednú Poludnicu. Je zabezpečený oceľovým lanom. Chodník je však zľadovatený. Poliak pod nami opatrne schádza. Ja idem druhý akosi bokom. Dvakrát spadnem do mokrého snehu. Drahá ide cúvaním. Pod nami ešte čaká týpek smerujúci hore. Paličky schováme, aby sme ich po prekonaní stupňa o5 vysúvali a zišli tých pár metrov po snehu a ľade k Prednej Poludnici. Z nej sú krásne výhľady na Západné Tatry a Maru, či Mikuláš pod nami. S mokrým zadkom sa stáčame na západ a klesáme dolu na Končitú. Stále máme krásne výhľady na Liptovskú kotlinu, či Nízke Tatry na opačnej strane. 

     Chodník klesá len mierne. Minulý rok som šiel trasu zo Závažnej Poruby a môžem prehlásiť, že táto z Iľanova je krajšia. Možno náročnejšia. Na poslednom blatistom úseku sa pošmyknem a odriem dlaň. Pridáme do kroku, nech stíhame bus. Čo tam po autobuse, dám kráľovstvo za kofolu. Obchádzame kopec Bodová, drahej nesiem paličky, zatiaľ, čo ona drží hodinky s nabíjačkou. Klesanie je mierne, za Bodovou sme na lesnej ceste. Ocitáme sa na lúke voňajúcej kravincami. Pod nami je farma. Kravy na dvojnožcov znudene pozerajú. V Iľanove za cintorínom odbáčame doľava do polí. Ak by sme nestíhali uvažujeme nad variantou, že by som bežal do Demänovej k busu a potom sa autom vrátil po drahú. Počkala by dakde v krčme. Máme však trištvrte hodiny a vyše 3km. To zvládneme. Hoci nás čakajú ešte dve malé prevýšenia. Aspoň je na čo sa pozerať - Západné Tatry. Cez Ploštín krížom preletíme a po poľnej ceste popri akadémii gumákov konečne pod sebou vidíme Demänovú. Túru sme zvládli za necelých osem hodín. Ani sme sa nejak nenaháňali, teda až na posledné 3-4 kilometre. 

     Žena má o5 mokré nohy. V nástupovkách sa jej spotili. Ešte zvýši aj čas na kofolku. No krčma v dohľade žiadna, našťastie je ešte otvorená Jednota. Beriem dve teplé fľaškové kofoly a na zastávke sa napojíme. Bus príde s miernym meškaním. Keby sme meškali my 2min., bus by šiel včas. No už je to jedno. Pred siedmou nám bus zastaví takmer pred autom. Drahej sa ozývajú kolienka, obom škvŕka v žalúdku. Premýšľame, kde sa najesť. Navrhujem salaš Krajinka. Dobre varia i v motoreste Rijeka, ten už nestihneme. Preto za Ružomberkom schádzam z cesty č.18 a parkujem priamo pred salašom. Posadíme sa do lokálu a čašníčka nám v prvom rade oznámi, čo nemajú. A platiť len v hotovosti. Drahá si dá len kapustnicu s pivom, ja bryndzáky s údeným syrom a citrónovú vodu. Necháme v reštike 17Eur na ruku. Práčka peňazí. Nie je možné, keď sa tu otočí toľko ľudí, že sa nedá platiť kartou. Ale zvoním im hrana po otvorení diaľnice. Možno práve Krajinka bojkotuje spojazdnenie obchvatu Ružomberka a sypú na cestu hlinu. V domčeku kúpime od unavenej pani syry pre dievčatá. Tmavým sobotným večerom nás sprevádza večernica, žena si zdriemne. Ja nejak únavu necítim. Pred desiatou parkujem Jarisu pri dome. Nezabudnuteľný výlet na bralnatý kopček s kruhovými výhľadmi na Litov a Tatry. Pre toho, kto miluje turistiku je Poludnica ako stvorená.