Suchý

Názov expedície: Suchý 23

Heslo: Po výstupe ani nitka suchá, ešte nafučí aj do ucha.

    Vrchol zimnej turistiky prišiel prakticky až na jar. Poriadnu túru, oproti prechádzkam v zime, sme si dali v polovici marca, keď sa už jar nezadržateľne blížila. Kvitol zlatý dážď, rozlietavali sa muchy, smrdel medvedí cesnak a pubertálne deti. Nie. Chcel som povedať, že deti sme vyk(l)op(i)li ráno babke, nech nám nepília uši. Yarisu ťahám na 140km/h. Pred Trenčínom kuchári grilujú, dávam nohu z plynu a predo mnou je ešte nejaká dodávka. Snáď pohľadnica nepríde. Za hodinku som v Žiline, pokračujem cez Tepličku a Varín do Nezbudskej Lúčky. Dám sa po ľavej strane trate po ceste pamätajúcej ustupujúce nemecké vojská na tankoch. Fóbia pred nami sa otáča. Dračica je navyknutá na terén, preto pokračujem stále rovno popri záhradách a lese krížovou cestou tvorenou skalami až za železničné mosty. Kratšia cesta je popod mosty, no je úzka ako tangáče Kolárovej sekretárky a navyše priamo nad Váhom. Preto volím radšej obchádzku vrchom. Auto odstavím na parkovisku pre návštevníkov hradu. Nahodíme Salewy a vykročíme poľnou cestou popri Váhu k hradu. Cesta sa nečakane mení na asfaltku. Míňame pekne upravené odpočívadlo s ohniskom a dokonca i roštom. Nazval som ho Kadibúdka nad Váhom, pretože takmer priamo nad riekou je drevený trón. Hradský potok sa v týchto miestach vlieva do širokého Váhu. Na vybláznenie okrem malej lúčky je na strome zavesená hojdačka. Pekné romantické zákutie, akurát trocha hlučné od áut na hlavnom ťahu do Tatier. Blízko je i prameň vody, no moja vodárka ma upozorňuje na patogénne enterokoky. Asfaltka pokračuje Starohradskou dolinou až pod chatu. Potom sa mení na poľnú. Zaujímavejšia cesta je však po červeno značenom chodníku. Prvá zastávka je na jednom z najstarších hradov na Považí vypínajúcim sa nad Váhom.

Starší brat slávnejšieho Strečna čupí od 13.st nenápadne nad meandrom.

     V stredoveku viedla pod hradom cesta, kde sa vyberalo mýto a pokračovala brodom cez Váh.  Akonáhle sa však postavila nová cesta na ľavom brehu, starý hrad stratil význam a veľké Strečno prevzalo funkciu výpalníka. V súčasnosti by sme boli radi za akúkoľvek cestu, len aby sa vyhla Strečnianskemu priesmyku. V 18st. prišli do módy kompaktnejšie kaštiele a Starhrad pustol. Znova "ožil" pri bojoch počas II.sv vojny, keď sa v ňom usalašili skopčáci. Zaujímavosťou je, že sedemstoročný Starhrad pol storočia vôbec neexistoval na mapách, tobôž ako hrad. Pri súpise pamiatok ho zatienilo väčšie Strečno a len nedávno (2017) po dlhom boji dobrovoľníkov s úradmi ruinu uznali za pamiatku. Pre dobrovoľcov teda začal ďalší boj o zachovanie ruiny držiacej len silou vôle. Legenda hovorí, že vedie z neho na Strečno podzemná chodba a pobýval v ňom Juraj Jánošík.

    Dvaja chlapíci zrovna chystajú ohnisko na opekačkovú sezónu, ktorá čo nevidieť začne. Z hradu je krásny výhľad na Domašínsky meander pod ním. Kľukatiaca sa rieka je ďalšou perlou Slovenska, resp. celého Karpatského oblúka. Spomíname s drahou, ako sme pred rokmi raftovali dolu Váhom z Vrútok do Strečna. Dnes je voda vplyvom topiaceho sa snehu z hôr dravá i v inak pokojnej rieke. 

Meandre vytvárajú aj iné rieky, no Domašínsky je s takmer dvoma kilometrami najväčší.

    Pokračujeme ďalej hore, kde je na skalnatých výbežkoch (pozostatok skaly Margita) zopár impozantných výhľadov na meander. Vchádzame do lesa a stúpanie sa zväčšuje. Načim prekonať 500 výškových metrov. Na cestu nás pozdraví panenka Mária Varínska vo výklenku a dôchodcovia. Pán sľubuje babkám ešte ďalšie dva vrcholy..., teda stúpania ku chate pod Suchým. Je to subjektívny názor. Mne pripadá, že idem jedno prudké stúpanie až na takmer tisícmetrový Plešel. Potom je to už pohoda až ku chate. Viackrát znižujeme tepovú frekvenciu 300/min odpočívaním. Otvárajú sa prvé nesmelé výhľady na Varín pod nami a Suchý nad nami. Taktiež sa objavia prvé mapy snehu. Slniečko pekne pripeká a sneh pomaly mizne pod riavami. Celú cestu nám fúka do chrbta. Idem len v termo tričku a je to s komfortom tak na hrane. Občas si zakryjem uši šatkou. Vyzerám ako Marfuškina semetrika v Mrázikovi.  Pár metrov pred chatou je už celkom súvislá pokrývka snehu. Chata je však na južnej strane a sneh i v jej okolí rapídne kape. Prekvapil ma lyžiarsky vlek a ďalší prameň enterokokov. Cesta k chate nám trvala 2,5h aj s motaním sa po hrade. Chata je situovaná na svahu Javoriny a výhľady z nej sú dosť mizerné. Je čas obeda, preto si hľadáme voľné miesto vonku na terase. Zrovna sa nejaká rodinka dvíha na odchod. Na podobločniciach a polenách sa vyhrievajú mačky. Kozy sú kdesi hore a psy v kotercoch. 

Pôvodná chata bola vypálená počas vojny,  nová stojí od r.1949.

    Vbehnem do prekúrenej chaty, kde v piecke praská oheň. Ovanie ma pach spotených tiel a piva. Na tabuli je kriedou ponuka v podobe držkovej, kapustnice, slepačieho vývaru (šak sliepky behajú priamo po terase), či fazuľovej. Z hotových jedál jelení guláš (no keď v maštali vidím kozy: Neviem, neviem) alebo parené buchty. Obaja si objednáme fazuľovú. Je taká - drahná. Veľké kusy zemiakov, klobásy a slaniny a samozrejme bango fazuľa. Chuťovo nič extra. Drahá si vypije ešte Nescu. Pohľadnicu majú iba veľkú, preto prihodím k nej zimnú nálepku, aby som aspoň dačo vsunul do albumu. Pokrstím ju pivom rozliatym na pulte. Originál pečiatka. Na popolníku pristane prvá prebudená mucha. Jedna ženička spucovala guláš a polovicu mega makovej štrúdle so šľahačkou. Kde sa to do nej vošlo? Ako si chlípeme polievku a ujedáme z chlebíka, hore sa dovalia dve rodinky s deťmi. Optimisti v plátenkách, z chlapa sa leje viac ako z topiaceho sa lyžiarskeho svahu. "Ja by som si dal pizzu", povedal asi osemročný chlapec, keď boli na terase. "Dostanú halušky a budú radi", uzemnila ich mama. Sen o pizze bolo asi podobné želanie, ako keď som pýtal od hluchej chatárky pre ženu presso. Je niečo po pol jednej a rozhodujeme sa využiť krásny slnečný deň výstupom na kopček. Nasadíme mačky a s plnými bruchami fazule šliapeme prudkým svahom hore. Snažíme sa vyhnúť sypkému snehu, ale pod vrcholom Javoriny vo výške nad 1100m je už súvislá pokrývka. Stretáme troch týpkov, ktorí výšľap vzdali a už trielia dolu. Od Javoriny je vidieť hora priamo pred nami. 

Vľavo Stratenec (1513m n.m.) a vpravo náš cieľ.

    Trocha ma desí prudkosť naklonenej roviny. Tých 300 výškových metrov bude makačka. No najprv sa pod kopec musíme dostať. Traverzujeme dlhý skalnatý hrebeň Dvor. I pod skalami je ďalšia panenka Mária Krasňanská. Križovatka Príslop je zaviata snehovými dunami. Od nej začína smrteľné stúpanie priamo k vrcholu. Výstup sťažuje topiaci sa sneh, na ktorom sa i napriek hrotom šmýka. "Zábava bude hlavne cestou dolu", myslím si. Aspoň vietor nefúka. Snažíme sa ísť najviac vyšliapaným chodníkom, ale ideme akosi naverímboha. "Nezišla by sa lanovka? Veď keď môže byť na opačnom konci hrebeňa...", hovorím pánovi, ktorý má už tiež stúpania plné zuby. Len sa pousmeje a motká (spočiatku neviem, či stúpa alebo schádza) slimačím tempom hore. Ani krytke foťáku sa nechce ísť hore, hoci sa nesie, a skotúľa sa dolu. Našťastie iba kúsok od chodníka pod smriečok. V polovici stúpania miznú vysoké smreky a otvárajú sa výhľady na Beskydy, Javorníky a mestá pod nimi.  Na zadku sa kĺže z vrcholu čosi väčšie ako krytka. Starší pán si urýchľuje cestu dolu. "V jeho veku sa takto spustiť." vravím jeho žene. "Čím je starší, tým je sprostejší", konštatovala. "Skúšam gate, či sa neroztrhnú", zahováral muž, "Vydržali". Navyše ešte zhora si trepali aj maltezáka. Podľa mňa sa hore niesol v batohu. Ale videli sme aj iných psov. Nie je im zima na labky? 

Kamene spod týchto kopcov dláždia chodníky v matičke stovežatej.

    V južnom cípe krivánskej Malej Fatry sa vypína vápencový masív o výške 1468m n.m. Nie je až taký významný, ale tvorí začiatok hlavného hrebeňa Fatry a pútnici väčšinou na ňom končia hrebeňovku.

Lúčanská časť Fatry už totiž nie je trávnatými hoľami taká dramatická. Suchý malebné výhľady poskytuje najmä na západ a východ krajiny. 

    Na vrchole je dobrý meter snehu a pomerne silný vietor. Obávam sa o paličky, ktoré sa kývu ako metronóm v rytme fujaka. Večer sa dozvieme, že na neďalekom Malom Kriváni ratovali turistu, ktorého sfúklo z hrebeňa. Na vrchol prichádzajú turisti, ktorí prešli celý hrebeň od Snilovského sedla. Nie je to náročná hrebeňovka (cca 5h od chaty ku chate), ale čo ma prekvapilo, že väčšinou na nej sa motajú Česi a Poliaci. Je to tým, že ich je viac alebo sme Slováci leniví? Jeden Pepík nás vyfotí a schádza dolu. Suchý máme tak na chvíľu len pre seba. Krásne sú výhľady na malofatranský hrebeň od Bielych skál po Malý Kriváň. Na východe zasnežená panoráma Nízkych Tatier. Na juhovýchode ako cukrová homoľa nezameniteľná Ploská vo Veľkej Fatre a pod ňou Turčianska kotlina. Výhľad na Martin zakrýva Kľačianska Magura. Najkrajší je pohľad na vodné dielo Žilina, mesto a severne na Oravu, poľské kopčeky a vidíme i Lysú horu, kde sme končili minuloročnú turistickú sezónu. Neviem sa nasýtiť krajinou podo mnou, ale vietor nás núti zliezť dolu. Opatrne sa kĺžeme svahom a nevyhnú sa nám i pády. Našťastie do mäkkého snehu. Výšľap máme teda za sebou, čaká nás výčap. O5 sedíme na teraske chaty pod Suchým a popíjame kofolu. Pod nohami sa motajú žobrajúce psy, mačky a sliepky. Babenka v pyžame s rozumom kotkodákajúcej kolegyne pod nohami si sadla vedľa na lavičku. Vyzula si ponožky až zvery ušli a spozornela celá teraska. Týpeček v jej IQ nezaostal a vytiahol plynový varič. Neviem, či idú až z Tatier, keď si potrebujú brať zo sebou i varič. Každopádne na malofatranskú hrebeňovku, kde je dostatok chát by som si bral toho, čo najmenej. Je pol štvrtej a pomaly sa poberáme dolu. Nad chatou sa pasú i kozy. Snažíme sa nájsť nejaký pekný záber na chatu. Schádzame rovnakou trasou. Nad Dubňom lietajú ako mušky paraglajdisti. Meander je už v tieni. Večer pribudnú trocha mraky, a tak i hrad sa ocitne v tieni. Konteplujeme o chatkách v starohradskej doline. Drahá by v jednej bývala a chodila v noci s lampášom strašiť do hradu. Kto by sa však prvý pos.. je otázne. Jeden väčší dom pripomína rozostavaný/skrachovaný penzión Zastavíme sa ešte pri Kadibúdke nad Váhom a odtiaľ je to kúsok k autu. Zrovna vidím tvoriacu sa kolónu pod Strečnom. Vzápätí hlásia na úseku nehodu. My sa však Strečnu vyhneme a cez Tepličku a Žilinu vhupneme na diaľnicu domov.

Posledná zimná alebo prvá jarná turistika bola náročná, ale námaha za tie výhľady určite stojí. Navyše sme vypálili hrad, zarezali Váh, vyplienili chatu, dobili ďalší vrchol a vybili hodinky.

Správny turista sa nepýta, aké je prevýšenie, ale čo je za ním...

Chata

Mojej drahej som oplatil letecký deň a šli sme celá rodinka na vodárenskú chatu do Jasnej v Nízkych Tatrách. Už ma pripravila na to, že to budú alkoholické radovánky (Rado sa napokon nedostavil). Vyrazili sme presne o 16h. Pred Žilinou sme ostali visieť v kolóne. I tak sme mali šťastie, pretože za nami sa stala nehoda a bolo by to ešte horšie. Za necelú hodinu sme cez mesto prešli. Potom cesta bola viac menej plynulá. V centre Liptova sme sa zastavili na večeru v starom známom "mekáči". Nedali sme si menu s ľadovým nápojom, ale v kaviarni objednali zázvorový čaj. Bola to však len sladká sirupová voda, kde plávali tri kúsky zázvoru. Medzitým prišli správcovia usadlosti v Jasnej.
Tmavou Demänovskou dolinou sme šli za nimi a skoro zrazili srnky. Na konci asfaltky už za zákazom vjazdu sme konečne zastali pred bránou vodného zdroja. Tam je totiž chata situovaná. Obdivoval som tmavú oblohu a hviezdy na nej. Niektoré už sú aj vyhasnuté a ich svetlo stale putuje k nám. Vyplašil som pri kochaní sa netopiera. Baby nenadchla mliečna cesta, súhvezdia ich vôbec netankovali. Boli sme na chate prví a mali sme najlepšiu a najväčšiu izbu. Vybalili sme si, navliekali paplóny. V jednej izbe sa nedarilo zakúriť a bolo v nej ako v márnici. Naveľa sa to podarilo až druhý deň. Postupne sa do 21h trúsili všetci chatujúci. Prišli aj traja chlapci, s ktorými sa baby hned skamarátili. Sadli si ku filmom, 18+ začali s prípitkami tatranským čajom. Ja som s nimi aj skončil. 2 štamperlíky mi stačili. Otvorila sa domáca slivovica z Lubiny, tej som len oblizol. Dosť silná a pomleté tam boli slivky aj s kôstkami a bohviečo ešte. Celú litrovú fľašu stiahli za noc. Nuž v nevykúrenej izbe bola zima. Boli hore až do pol piatej. Za celý večer som nepovedal okrem Ahoj pri zoznámení asi nič. Jediný introvert. Ani žena nerapotala ako obvykle. Po polnoci som si šiel ľahnúť. Ale veľa som nenaspal. Mladšia sa zobudila, že ju bolí ruka. Tíšil som ju. Mňa pre zmenu bolela hlava, nad ránom som sa hrabal bezvýsledne vo veciach a hľadal pilulku. Ručali jelene, ruja je tu. Okolo pol ôsmej boli baby hore. Postupne sa aj ostatní budili.

Na pláne boli vágne myšlienky, ale prakticky končili niekde na Chopku. Hospodári šli nakúpiť. Ženy sa rozhodli ísť do neďalekej chaty pri Vrblickom plese na kávu.

Ja nie som kávičkár, prešiel som sa popri plese. Deti sa hrali na ihirsku a sypali na seba kamene. Vrátili sa aj domáci a hneď objednali akýsi drahý koňak. Bolo niečo po 10h a skutočne som nemal náladu deň začínať pijatikou, i keď nie zrovna lacnou. Mňa si teda domáci nekúpili, polovička sa tiež nedotkla pohára, lebo si dala tabletku proti boleniu hlavy. Moja bolesť sa tuším preniesla na ňu. Okolo 12h po 3 koňakoch a cigaretách, keď už som sa aj s tamojšími psami zoznámil, sme sa konečne zodvihli. Na chatu, kde si dali štartovného frťaňa pred náročným vrcholovým výstupom lanovkou. Ja som ostentatívne čakal vonku s deťmi a riešil Minecraft hru. Podaktorí vyšli v zimnom overale na medveďa jak do -100°C. Kožuch a pod ním aj tri mikiny. Pešo sme zišli k Bielej Púti a odtiaľ na lanovku. Cestou hore som si všimol zhorený hotel Junior. Vyzerá, že tam zostane zakrytý fóliou hniť na večné veky. Jeden skrat v mrazáku a 136 ľudí malo o štvrtej ráno o zábavu postarané. Jeden až do smrti. Iróniou je, že zrovna o pár dní mala prebehnúť kontrola protipožiarnych zariadení.  Bolo 14h a čas nás súril, posledná lanovka ide o 16h, a to sme chceli hore obedovať. Našťastie na ďalšie posilňovače nebol čas. Po skupinkách sme sa doviezli hore. Tam bolo krásnych 3°C, ešteže bezvetrie. Hory v opare ani Vysoké Tatry nebolo vidieť. Ledva Lipt. Maru, či Muránsku planinu.

Po "namáhavom" výstupe do 2024m došlo k významnej udalosti a vznikol nový turistický krúžok. Jeho meno ani poriadne neviem, tuším "Experience" ("Zážitok"). Ja som vymyslel príznačnejší názov SEN alebo SLZA. (Spolok Erudovaných Notorikov alebo Spolok Lenivcov Zmorených Alkoholom). Jednohlasne bola zvolená vedúca. Domáci pochopil, že s touto partiou na Dereše asi nedôjde, preto sme akurát tak šli na obed. V okolí Kamennej chaty prebiehal čilý pracovný ruch, rozširuje sa. Nečudo, i teraz bola plná. S novou lanovkou sa ľudia poľahky dostanú hore, a tak by si radi dakde posedieť. Vystúpali sme hore k Rotunde. Tam tiež bolo docela plno. V samoobsluhe sme si dali cestoviny, deti zasa nugetku s hranolkami. Nechali sme tam 46Eur za obed. Len obyčajná minerálka stála takmer 3Eur. Dali sme si veľký rum, pozdravili inú (pešiu) skupinu z Banskej Bystrice. To už zatvorili kuchyňu a posledné lanovky sa šmýkali dolu. Tentoraz sme vhupli všetci do jednej. Vypočuli sme si plamenný prejav hovorcu. Asi sa rád počúva, keď jeho hlas dunel malou kabínkou ako vulkanická sopka na Jáve. "Vpred, i keď dolu nesmieme ustať v boji a dojdeme do cieľa", atď. Bufet v Priehybe bol zatvorený, takže tekuté občerstvenie sa nekonalo. Niektorí členovia s nevôlou prijali rozhodnutie ísť dalej pešo až na chatu. Fakt to neboli veľkí turisti. Išli sme miernejšou cestou a spálili pritom kalórie slabšieho obeda. V mega bare Happy End otvorené mali... Takže whiskey alebo baileys. Ja so ženou o5 nič. Mne bolo zle ešte z rumu. Zima nás poslala na chatu. Poblíž vzniká 5 hviezdičkový rezort. Chata s jacuzzi sa dá prenajať už od 75tis. Eur. Lákavá ponuka. V jedenej už plápolal ohník. Ale my sme šlapali k vyšším métam. Na úspešné zdolanie vrcholovej túry sa otvoril rum Pampero. Ja som ho neskôr ochutnal. Síce pekne, kokosovo voňal, ale nechutil mi. Skoro som urazil domáceho, keď som povedal nech radšej dovážajú ropu ako takýto rum. Stojí takmer 30Eur. Otvorila sa druhá fľaša slivovice. Víno si so mnou nikto nechcel dať a sám som ho nepil. Fľašky mi tak štrngali v batohu aj cestou domov. Snažili sme sa stanoviť regule klubu i zapisovateľku, ale dohodli sme sa len na jednom pravidle: "Čo sa stane v klube, zostane v klube". A zapisovateľka neurčená. Keď už mali niektorí pod čapicou a omieľali hlúposti, šiel som spať. Celú fľašu napokon ani nevypili. Dnes už tak nevydržali ako včera. Nad ránom som počul hlasné pílenie dreva na zimu zo susednej izby. Ráno bola praženica s hríbami. Domáci ako správni kresťania šli do kostola. Ja som upratoval izbu, ženy kvákali. Rád by som vypadol, čo najskôr a vyhol sa kolónam. V pláne bola však prechádzka na rozhľadňu. Kým sme vypadli z chaty, bol takmer obed. Ja som auto zaviezol na Bielu Púť a čakal na ostatných. Na blízku rozhľadňu sme nevyšli všetci. Malého chlapca bolela hlava a rozhodli sa vrátiť. Krátky "stupák" na rozhľadňu.

Predsedkyňa klubu predniesla záverečnú reč a pobrali sme sa dolu. Rozlúčili sme sa s ostatnými a sadli do auta. Na obed sme sa zastavili na Kozom vŕšku. Je tam na Slovensku unikátny počin. Jedz, čo vládzeš a dodávam, čo nájdeš. Bol som plný hríbov, preto som ani veľa nevládal. Dokonca ani vybrať som si nevedel. Napokon som si zopár kúskov mäsa naložil spolu s tarhoňou a podusenou zeleninou. Polievku som nemal. Dukátové buchtičky tvorila pokrájaná vianočka s pudingom. Ako dezert som si radšej dal makové šúľance. Zarazilo ma, že som platil za nápoje. Kľudne by mohli byť v cene. V pekárni sme si kúpili čerstvé pečivo na ráno a potom už len rovno domov, kde nás privítalo krásnych 20°C.

Benina na Kohútke

Ó Benina, aba jé Benina. Aba jé, iba jé bakuma maraka. Tento, povedzme, popevok sa minimálne jednu víkendovú noc predieral tmou pomedzi chatky na vrchu Kohútka. Po dvoch rokoch skrsla v hlavách našich vedúcich myšlienka otužiť tím a resetovať hlavy. Vybrali chatu u našich západných susedov Kohútka. Vedúci boli strašne zaneprázdnení prípravou. Vedúci cyklist. oddielu pripravil dokonca prezentáciu. Čo mi bolo ľúto a mrzelo ma, boli hodiny, ktoré si treba nadrobiť. Ja a zopár ďalších kolegov sme teda išli ako poslední o 15h. Ostatní odišli po 12h. Hoci by som rád vyšlapal na Kohútku a dostal diplom. Šiel som teda na "voxhóle". Diaľničnú známu si auto nezaslúži, tak som ho hnal päťdesiatkou cez dediny. Trenčínu som sa vyhol a šiel cez Skalku. Je to aj najkratšia trasa. Kohútka leží v Javorníkoch na slovensko-českom pomedzí. Samotná chata je v Čechách vo výške 913m, iba hraničný kameň je vyššie. Aj to bolo poznať na teplote a telefónnom signále. Ubytovaní sme boli v dvoch chatkách. S kolegom som sa zložil na poschodí. Šli sme chystať ohnisko. Správca nám dal prídel kameňov, dreva, mačky a psa rasy akitu ina. Posledných dvoch nie na opekanie. Baby zatiaľ chystali špekáčky. Iní pátrali pomocou navigácie po indíciách a poklade v podobe 100 pív ukrytých v 50l sude (ktosi to nazval aj tatranky a horalky v sude). To vtedy ešte nevedeli. Ja som začal čosi tušiť, keď vedúci odvliekli známeho pivára. To už kolega menovaný to Hefaistosom nanosil dreva, rozdúchal oheň a prvé klobásy boli opečené. Na okolitých chatách boli víkendoví "pepíci". Jedno dievčatko, Klára bez bázne a hany, sa tiež pridalo k opekaniu. Aj japonský pes. Pípa sa presunula k chatke. Vedúcemu chýbali už len "melóny" a zobrať navyše 2 pivá k šiestim, aby bol dokonalý čašník, či -čka. Spojenie výškového tábora (ohnisko) so základným (pípa) sa udržiavalo vysielačkou. Napriek tomu rotácia pohárov sem tam viazla. Západ slnka bol nádherný, pohľad na múmiu hada už nie. Tento infantilný nápad ukazovať a pchať si zdochlinu do úst mal šéf. Hluchí spievali. Skučalo sa všetko od Prší, prší až po Internacionálu a Žltú ponorku v ruskom jazyku. Ani dážď nás nevyhnal od ohniska. Až keď skutočne lialo. Ale iba chvíľu. Vyhnal nás až správca, lebo sme skučaním rušili platených hostí v chate. Úroveň hluku nesmela prekročiť 40 decibelov. V chate už taká zábava nebola. Niektorí šli spať so sliepkami, niektorí spali za chodu. Obdivujem ako mohli v takom hluku. Možno alkohol robí aj divy opačné. U ďalších zametala metla ľudstva viac. Aj u vedúceho a šéfa. Asi majú ťažký život, odkedy sa oženili a potrebovali sa uvoľniť. Komáre sme vyhnali z chatky ponožkami a z druhej dymom z grilovačky. Komárov sme sa síce zbavili, ale potuženej spoločnosti z prvej chatky nie. Tých tiež vyhnali a k nám. Svietením baterkou do môjho spiaceho ksichtu to skupinár prehnal. A to 3x. Šéf asi robil sekundanta jedinému páru, čo máme v kolektíve. Ráno sa našiel ležať pri nich. Veľa pív ani spánku po noci nezostalo. Zo stovky pív tak 20. Niektorí ani nemali okno, ale rovno výklad ako v piešťanskom Auparku. O 7h už kolegyňa škriekala na budíček. Skromné raňajky v podobe obloženého taniera. Lepšie ako párky.
Niektorí si dali kávu a ja som sa pozeral - na pohľadnicu. S kolegom sa nám nechcelo nudiť v chate a čakať, kým sa spoločensky unavení kolegovia láskavo zobudia (a to dostali raňajky do postele). Navrhli sme túru na Malý, resp. Veľký Javorník. Cesta tam vedie po hrebeni a lesom. Neskôr dopachčali do výškového tábora aj ďalší. Únava z dobíjania pivného suda im však nedovolila zaútočiť na najvyššiu métu. Vrcholové družstvo v počte 5 sa potom oddelilo v pokračovaní na Veľký Javorník. Tam už nie je taká náročná trasa a navyše sa odkrývajú takmer celou cestou panormatické výhľady na moravské Beskydy s dominujúcim Radhošťom. Vidieť sa však dá len moravská strana, slovenská je v zákryte stromov. Aj to tak na chodníku vyzeralo. Samí "pepíci" s buřtami. Akurát z rozhľadne na Stratenci je vidieť Maníny a v diaľke nezameniteľný Kľak. Skupinárka zmenila prechádzkové tempo na turistické. Preto sme po vyše 1h dorazili na Veľký Javorník. Vedúca každému pogratulovala k dosiahnutiu 1071m výšky. Nie je tam žiadny hríbik, iba slovenský dvojkríž. Pod vrcholom sme stretli funieť ešte jedného kolegu-sólistu s vysielačkou. Zborovým Ahóój sme pozdravili základný tábor. Dopriali sme aj jemu pocit víťaztva na vrchole a pri zostupe sme ho na Stratenci kolegiálne počkali. No odtiaľ už jedného hnal hlad a inú ďalšia fajočka v tabuľke najrýchlešie zdolaných vrcholov. Tak sa vrcholová skupina rozpadla. Odtrhnutá dvojica získala náskok pol hodiny. My sme kľudným tempom romanticky vychutnávali okolitú prírodu a pred 16h sme sa objavili v základnom tábore na Kohútke. V najlepšej chvíli, keď sa dopekali kurence a unavení kolegovia na slnku. Nezaplatiteľné penové výplne ako lehátka. Mäsko bolo chutne upečené. Bodaj by nie po 3h. Z toho už aj gril má o koliesko menej. Takéto vehementné opekanie nevydržalo a pobralo sa do kolieskového raja. Tu by som mohol rozprávanie skončiť, preotže ma hnala túžba domova. O 17h som ešte s 3 kolegami odfičal autom domov. No nebolo by to úplné. Po našom odchode sa práve prebudení pokúšali o športové hry. Petang sa hral iba okrajovo. Večer bolo pre chlapov rugby. Niektorí to brali tvrdo a zaryli sa do zeme. Iní z nepochopiteľných príčin lietali vzduchom namiesto šišky. Ľadoví medvedi sa premenili na machov a namiesto kúpania zbalili pri bazéne brušné tanečnice. Tým sa program večera vyplnil. Chlapov dráždila tá časť tela, kde nohy strácajú dobré meno až do pokročilej hodiny nočnej. Niektorí sa dali od nich popísať na chrbte, či ruke. Nič originálne, ale mali radosť. Väčšina mala radosť aj z diplomov. Ja som dostal štípanec od ovada. Nedeľné ráno už nebolo také ťažké ako predošlé, i keď som videl záber bezvýraznej tváre hľadiacej do šálky s čajom. Po 10h sa rýchla skupina na autách a pomalšia na bicykloch v rytme vý-moľ spustila dolu do Čertova a domovov. Doma, keď som otvoril batoh som podľa "vône" vedel, kde som v ktorý deň bol. Hoci Aladin z našich radov rozpačito predpovedal počasie, nakonie sa vydarilo na jedničku. Po víkende boli ešte v chladničke klobáskové dozvuky. S heslom "Tých, čo nespoznávame tam neboli a to, čo si nepamätáme sa nestalo" sa tešíme na ďalší rok o5 na nejakej chatovici.