Babie leto sme využili pokiaľ sa dalo v prírode a s prírodou. Pasívne sme sa zúčastnili šarkaniády. Bolo tam takmer celé mesto, pochopiteľne sme nemohli chýbať. V ten deň sa šarkany v meste teda
kúpiť nedali. Došli sme akurát včas, keď sa vyhlásila súťaž. Najprv o najkrajšieho ručne vyrobeného šarkana. Zúčastnilo sa ich zo 10 kúskov. Porota sa snažila oceniť každý výtvor, a tak vyhlasovala ďalšie podkategórie ako minimalistický šarkan, najmenší, multimediálny atď. Každý tak dostal cenu. No pravdepodobne ani jeden šarkan nebol schopný letu. Lietali len kupované. Bolo to len o ukázaní svojich výtvorov. Potom bola ešte najkrajšia kategória Najškaredší šarkan. Mne sa páčili slipy natiahnuté na konári. No tie boli diskvalifikované. Konkurovala Tesco igelitka, tiež na konári.
Vyhral to však krabicový drak, ktorý bol funkčne škaredý. Neposlúchal, nechcel lietať ani za to modré nebo. Takých tam bolo viac. Napr. obria chobotnica a la 3D šarkan. Po povinnom fotografovaní exponátov sa súťažilo. Z potrhaných handier organizátori spravili chvostíky a deti sa potom naháňali a lovili ich. Neprihliadli však na pestré vekové kategórie. Mladší sa tak stali ľahkou korisťou starších drakov. Ako sa slnko sťahovalo k obzoru, sťahovali sa aj šarkany. Na záver vystúpila aj diaľkovo riadená kvadrikoptéra. Kto chcel mohol sa za dobrovoľný prípspevok najesť a dať si pivo, či navliecť tričko. Cestou sme si pozbierali listy a pobrali sa domov. Aktívni sme boli až doma, keď potom moja drahá viazala a lepila kytice z listov. Spolu s dyňami a gaštanmi sme si jesenne skášlili byt. Aktívne bola aj inak, keď umyla okná. Nezvykle aktívni boli aj cestári, ktorí opravili cesty okolo domu. Žeby sa blížili krajské voľby? Ďalší príjemne teplý víkend sme učinili pokus o zdolanie kopca nad mestom spojeného s opekačkou. Vyrazili sme pomerne neskoro, hoci trasa nebola náročná. Bohužiaľ sme kopec nenašli, resp. cestu naň, hoci sme oddychovali pod ním! Mali sme ho vziať útokom z druhej strany, kde je pláň. Ale išlo hlavne o to vypadnúť von, babie leto vrcholilo. Ďalekohlad aj špekáčky ostali nevytiahnuté. Špekáčky sme si opiekli doma na panvici a zapili typickým čundráckym "ríbezlákom".
Boli sme sa aj previesť na bicykloch. Posledný teplý deň vyhnal von veľa ľudí, aj peruánskeho indiána na most. Objavili sa lietajúci aeronauti, ktorí neodmysliteľne patria k babiemu letu.
Zmenil sa už čas, skoršie býva tma. Po večeroch lepíme ako každý rok Billa nálepky. Tento rok je o dinosauroch. Do knižky pribudli 3D nálepky, ale cez lacné okuliare sa nepozerajú dobre. Radšej si ich mohli odpustiť. Žena mení o stošesť, Billa prameň totiž začiatkom roka vyschol. Snaží sa tiež doplniť zbierku Šmolko domina. Dievky nosia domov listy. Ja zbieram lístočky z pokladní do lotérie. A obaja rodičia zbierajú nervy na dlhé zimné večery, ktoré prichádzajú. Dievkam treba vymyslieť nejakú činnosť. Staršiu baví kresliť hoci, paradoxne, chodí na úplne iné krúžky. Mladšiu baví robiť ako inak neplechu.
9.10.13
Výstavné Brno
Každý rok býva v Brne potešenie pre nás strojárov. Konkrétne s našou prácou to nemá veľa spoločného, ale treba prejaviť záujem. Naposledy som tam bol v r.1991, čo je pekná kopa rokov. Vtedy však bola väčšia ako teraz. Posádka sa aj deň pred odchodom menila. Jeden napokon nechcel ísť, druhého zrušil projektový koordinátor (je to krkolomné ďalej preto realizátor) robotou a nanominoval sa on. Aspoň šoféroval. Vyrazili sme za slnečného rána o 7.30h. Realizátor potajme doma "húli", preto sme sa zastavili na pumpe pre "cigy" (doma by skončili v hajzli) Druhý môže, zásobu mal zo sebou. Potom sme už bez výraznejších zdržaní šli do Brna. Za 2h sme to spravili. Parkovanie je oproti areálu v parkovacom dome. "Pneumatiky pištia kvôli podkladovému betónu, nie rýchlej jazde", skľudňoval ma realizátor. Mne to bolo jedno. Šofér zacúval tak, že kufor šiel len dopoly otvoriť. Všimol som si na parkovisku suchý hydrant. Nikto netušil, čo to je a nevie doteraz. Ani v robote. Pokladne na vstupe pracovali na "pol plynu". Pri registrácií som mohol mať lacnejšiu vstupenku, ale načo sa zdržovať, keď to platí firma. Od vstupu sa zíde rovno do haly E. Tam boli úpravy povrchov. Pieskovanie mi pripadá taká zastaralá metóda, ale podľa všetkého sa hojne používa. Pokračovali sme do haly A. Tam bola elektrotechnika a meranie. Kolegu zaujali termokamery. Najdrahšie vedia nájsť aj káble za stenou. Tak sme obďaleč čakali, kým čosi nájde. Zaujal ma robot pre čistenie potrubí suchým ľadom. Sranda bola na nás pozerať ako s vážnymi ksichtami debatujeme aký kov je pod mikroskopom. S určitosťou sme sa zhodli iba na železe, ale aký produkt? Prešli sme do haly B. Olejový zápach napovedal, že tam sú vééľké stroje. To bolo asi jediné miesto ako tak pre nás. Prezentovali sa tam aj slovenskí výrobcovia tabuľových nožníc OBECO z L.Hrádku, či AMADA z P. Bystrice. Trumph však tr(i)umfoval. Najväčší počet lisov a ohýbačiek mal len on. Rachot lisov bol počuť už od vstupných dverí. Bicykel z plechu o dĺžke 10mm, či Menegrova kocka úrovne M1 (to sú také kocky v kocke, súvisí to dajako s fraktálmi) boli ich lahôdkami.
Prakticky k ničomu, len pre ukážku. Škoda, že som si nemohol zobrať kovový držiak na telefón v tvare stoličky. Mňa zaujala robotická bunka. Robot si podával materiál do ohýbačky. Na prípravu polotovaru mu slúžil ďalší robot. Robotov bolo na výstave požehnane, no stále je ľudská sila najlacnejšia. Pristavil som sa aj pri rezaní vodným lúčom. Prezentovala sa tam iba jedna firma Flow. Čo je myslím škoda, keď sa táto technológia nevie predrať na širší trh. V hale bolo aj zopár dodávateľov skrutečiek a podobných ťažkých "serepetičiek". Jednému sme dali ťažkú otázku. Či existuje medený dutý stĺpik. Krútil hlavou ako Fidel Castro nad američanmi. "Je to špecialitka", napokon z neho vyhŕklo.
Vyšli sme sa prejsť na čerstvý vzduch. Kráčali sme smerom k rotunde, ale zahli sme do haly F. Tam bola mechatronika a masážne kreslá. Tie sú snaď všade, no hostesky určite nenahradia. Víno v pohári sa sa nepodarilo rozliať na tlmiči rázov od BIBUS. Ponúkali aj trojrozmerné tlačiarne. Tu sa Slováci rozhodne nedali zahanbiť! Tie tlačiarne mi pripadajú momentálne ako drahá hračka. Vie tlačiť všeličo, ale trvá to dlho. nevidím v nich teraz využitie. Možno neskôr doba dozreje. Ďalej svietil prístroj na meranie a skenovanie súčiastok. Taká naša automatická vstupná kontrola. Prístroj aj dostal meno po chlapíkovi zo vstupnej. Uvedomil som si, že ak by som sa pri každom stolíku zastavil a čosi zobol aj sa naobedujem a napijem. Naše kroky pokračovali do vedľajšieho pavilónu V. Lepidlový gigant SIKA vystavoval polepenú karosériu auta, či kabínu bágra. Jediné, s čím neúspešne bojujú je náhrada kútového zvaru. I tak fandím lepeniu. Dvojica našich fajčiarov pocítila potrebu a šli von. Keď sme tam po chvíli vyšli za nimi, zmizli ako rumové pralinky v ústach anonymných alkoholokov. Po pár pokusoch sme sa "pralinkám" dovolali. Ďalšou zastávkou bol pavilón A2. Tam bolo balenie a manipulácia. Nie sympatických hostesiek, ale chladných plechov a súčiastok. Robot mi priniesol cukríky. No bol príliš neživý a nežný.Viac menej mi drbol ten cukrík o zem. Diaľkovo ho ovládal človek. Aj mrkanie očami. My sme pomaly mrkali po jedle. Kolega až tak, že sa nám o5 na chvíľu stratil. Ešte sme sa prešli po vagóne zo ŽOS Zvolen. Zvonka vyzeral moderne, zvnútra, a to ani veľmi nepreženiem, 80 roky. Snáď retro štýl. Zakotvili sme v stánku s rýchlym občerstvením EXPO. Bagety neboli, dal som si syrovú žemľu. Divná kombinácia. Predavačka si myslela, že chcem surové mäso. Nedal som patrične dĺžeň na y. Teda "sýrová" žemľa je v Čechách. "Gitarový" hamburger si nedal nikto. Znudení puberťáci posedávali na lavičkách pri zámočku. Keď som videl tie ksichty skoro som sa rozrehotal.I taký industrialny park má svoj zámoček. Po hlavnej veľtržnej ulici sme sa dostali na opačný koniec areálu. Popri fy. Bosch a živej soche Einsteina držiacej uťahovačku.Stačí sa prejsť po našej výrobe a navlas rovnaké živé sochy držiace uťahovačku sú aj tam. Už len ich poprášiť zlatým prachom ako tú na výstave. Ocitli sme sa v P. Tak bol označený ďalší pavilón, kde boli obrábacie centrá. Zdržal by som sa aj dlhšie, lebo toto je podľa mňa tá pravá strojarina, ale kolegovia hnali. Zaujal ich len monopost Renault sponzorovaný Red Bull. Tu ma okrem strojov aj lietajúci bicykel od Technodat. Bohužial bol len na statike. Slovenské firmy reprezentoval len TRENS, ktorý ťahal na konci nie len pavilónu, ale aj čo do ponuky strojov. Stretli sme tam bývalého kolegu ako mení kusy na sústruhu. Posledný pavilón v ceste bola rotunda. Hneď nás privítala turecká
exhibícia. No neviem, aká je to kvalita. Ani skrutky od nich. Po závane Ázie, vystavoval ČEZ predpotopné elektrónkové súčiastky. Aj školy sa pochválili svojimi malými projektami. Na konci bol projekt atom. elektrárne od ruskej fy. Rosatom. Impozantný rez elektrárňou, či jadrom. Malú plochu
zaberali elektromobily, hoci by si zaslúžili viac pozornosti. Ich umiestnenie blízko atom. elektrárne hovorilo za všetko. Obehli sme takto rotundu dokola a vyšli von popri živo diskutujúcich starších pánov pri burčiaku. Kolegu zaujala výstava krbov, novú Tatru sme len očami pohladili. Rozmýšľali sme ako zapriahnuť krb za auto, no cena kolegu odradila. Z takého krbu však stačí zamiesť popol raz za mesiac! Hlavnou ulicou, kde medzitým zmizla socha a popri osamotenom Zetore sme došli k východu. S5 si už kolega omakal auto, a tak dupal na plyn ako bratislavský Volkswagen po kríze. Boli aj rýchlejší. Čas sme aj tak neušterili. Po polpiatej sme boli doma. Na pár rokov mám teda vystavené a pokiaľ tam nebude robot Asimo ani tam nepáchnem.
Prakticky k ničomu, len pre ukážku. Škoda, že som si nemohol zobrať kovový držiak na telefón v tvare stoličky. Mňa zaujala robotická bunka. Robot si podával materiál do ohýbačky. Na prípravu polotovaru mu slúžil ďalší robot. Robotov bolo na výstave požehnane, no stále je ľudská sila najlacnejšia. Pristavil som sa aj pri rezaní vodným lúčom. Prezentovala sa tam iba jedna firma Flow. Čo je myslím škoda, keď sa táto technológia nevie predrať na širší trh. V hale bolo aj zopár dodávateľov skrutečiek a podobných ťažkých "serepetičiek". Jednému sme dali ťažkú otázku. Či existuje medený dutý stĺpik. Krútil hlavou ako Fidel Castro nad američanmi. "Je to špecialitka", napokon z neho vyhŕklo.
Vyšli sme sa prejsť na čerstvý vzduch. Kráčali sme smerom k rotunde, ale zahli sme do haly F. Tam bola mechatronika a masážne kreslá. Tie sú snaď všade, no hostesky určite nenahradia. Víno v pohári sa sa nepodarilo rozliať na tlmiči rázov od BIBUS. Ponúkali aj trojrozmerné tlačiarne. Tu sa Slováci rozhodne nedali zahanbiť! Tie tlačiarne mi pripadajú momentálne ako drahá hračka. Vie tlačiť všeličo, ale trvá to dlho. nevidím v nich teraz využitie. Možno neskôr doba dozreje. Ďalej svietil prístroj na meranie a skenovanie súčiastok. Taká naša automatická vstupná kontrola. Prístroj aj dostal meno po chlapíkovi zo vstupnej. Uvedomil som si, že ak by som sa pri každom stolíku zastavil a čosi zobol aj sa naobedujem a napijem. Naše kroky pokračovali do vedľajšieho pavilónu V. Lepidlový gigant SIKA vystavoval polepenú karosériu auta, či kabínu bágra. Jediné, s čím neúspešne bojujú je náhrada kútového zvaru. I tak fandím lepeniu. Dvojica našich fajčiarov pocítila potrebu a šli von. Keď sme tam po chvíli vyšli za nimi, zmizli ako rumové pralinky v ústach anonymných alkoholokov. Po pár pokusoch sme sa "pralinkám" dovolali. Ďalšou zastávkou bol pavilón A2. Tam bolo balenie a manipulácia. Nie sympatických hostesiek, ale chladných plechov a súčiastok. Robot mi priniesol cukríky. No bol príliš neživý a nežný.Viac menej mi drbol ten cukrík o zem. Diaľkovo ho ovládal človek. Aj mrkanie očami. My sme pomaly mrkali po jedle. Kolega až tak, že sa nám o5 na chvíľu stratil. Ešte sme sa prešli po vagóne zo ŽOS Zvolen. Zvonka vyzeral moderne, zvnútra, a to ani veľmi nepreženiem, 80 roky. Snáď retro štýl. Zakotvili sme v stánku s rýchlym občerstvením EXPO. Bagety neboli, dal som si syrovú žemľu. Divná kombinácia. Predavačka si myslela, že chcem surové mäso. Nedal som patrične dĺžeň na y. Teda "sýrová" žemľa je v Čechách. "Gitarový" hamburger si nedal nikto. Znudení puberťáci posedávali na lavičkách pri zámočku. Keď som videl tie ksichty skoro som sa rozrehotal.I taký industrialny park má svoj zámoček. Po hlavnej veľtržnej ulici sme sa dostali na opačný koniec areálu. Popri fy. Bosch a živej soche Einsteina držiacej uťahovačku.Stačí sa prejsť po našej výrobe a navlas rovnaké živé sochy držiace uťahovačku sú aj tam. Už len ich poprášiť zlatým prachom ako tú na výstave. Ocitli sme sa v P. Tak bol označený ďalší pavilón, kde boli obrábacie centrá. Zdržal by som sa aj dlhšie, lebo toto je podľa mňa tá pravá strojarina, ale kolegovia hnali. Zaujal ich len monopost Renault sponzorovaný Red Bull. Tu ma okrem strojov aj lietajúci bicykel od Technodat. Bohužial bol len na statike. Slovenské firmy reprezentoval len TRENS, ktorý ťahal na konci nie len pavilónu, ale aj čo do ponuky strojov. Stretli sme tam bývalého kolegu ako mení kusy na sústruhu. Posledný pavilón v ceste bola rotunda. Hneď nás privítala turecká
exhibícia. No neviem, aká je to kvalita. Ani skrutky od nich. Po závane Ázie, vystavoval ČEZ predpotopné elektrónkové súčiastky. Aj školy sa pochválili svojimi malými projektami. Na konci bol projekt atom. elektrárne od ruskej fy. Rosatom. Impozantný rez elektrárňou, či jadrom. Malú plochu
zaberali elektromobily, hoci by si zaslúžili viac pozornosti. Ich umiestnenie blízko atom. elektrárne hovorilo za všetko. Obehli sme takto rotundu dokola a vyšli von popri živo diskutujúcich starších pánov pri burčiaku. Kolegu zaujala výstava krbov, novú Tatru sme len očami pohladili. Rozmýšľali sme ako zapriahnuť krb za auto, no cena kolegu odradila. Z takého krbu však stačí zamiesť popol raz za mesiac! Hlavnou ulicou, kde medzitým zmizla socha a popri osamotenom Zetore sme došli k východu. S5 si už kolega omakal auto, a tak dupal na plyn ako bratislavský Volkswagen po kríze. Boli aj rýchlejší. Čas sme aj tak neušterili. Po polpiatej sme boli doma. Na pár rokov mám teda vystavené a pokiaľ tam nebude robot Asimo ani tam nepáchnem.
2.10.13
Knihy vs. filmové spracovanie 11
Adaptáciu kedysi poburujúceho románu H.D.Lawrenca Milenec Lady Chatterleyové som si
pozrel hneď dvakrát. Prvú od českého režiséra V.Polesného z r.1998.
Je to nízko rozpočtový film, poplatný dobe vzniku po revolúcií. Všetko sa odohráva iba v lese a zámku. I tak je to asi najlepšie spracovanie, film sa v podstate drží knižnej predlohy.
Politickú a erotickú rovinu knihy sa režisérovi podarilo osekať. Zbytočne by asi film naťahovala. Hájnikov pes sa neviem prečo volá inak ako v knihe. Výlet do Benátok je len z pohľadníc. Connie nepošle list Cliffordovi z horárne po poštárovi, ale v knihe až z Benátok. Odtiaľ sa dej zrýchľuje.
No a posledných 7 min. je už od knihy na míle. Začína to podpálením horárne Mellrousovou bývalou. Pritom v knihe ani veľmi nevystupuje. To a ďalší dej sú do konca vymyslené. Tento film mi pripadá taký príliš televízny ale herecké výkony sú presvedčivé.
Ďalšie spracovanie z r.2006 pod názvom Lady Chatterlay od P.Ferran-a sa zhruba drží myšlienky deja, i keď tu vystupuje najmä erotická stránka predlohy. Tento film bol vraj založený na druhej verzii knihy. Tú som nečítal. Clifford vystupuje len ako vedľajšia postava. Koniec je tiež úplne iný ako v knihe.
Kniha W. Faulkner-a Vesnice (v origináli The Hamlet) vyšla iba v českom preklade. Ani sa nečudujem, väčšiu kravinu som dávno nečítal. Mala by sa nazývať Bľabot a Bes II. Podľa voľnej predlohy bol v r.1958 natočený režisérom M. Ritt-om film Dlhé horúce leto. Vo filme vystupujú postavy z knihy, ale dej je iný. Napr. B.Quick je v knihe vedľajšia postava, vo filme hlavná. Cez to všetko film vyznie lepšie ako kniha, i keď má málo čo spoločné.
Impozantná kniha je od R. Schneider-a Sestra spánku. Film bol natočný režisérom J.Vilsmaeir-om v r.1995 pod pôvodným názvom Schlafes Bruder. K nám sa tento film nedostal, čo je škoda. Pripomína mi témou neopätovanej lásky Parfém P.Suskind-a. Videl som ho teda iba v jednohlasnom ruskom dabingu. Dej je trocha iný, niektoré scény poprehadzované. Veľmi pekné je vo filme prostredie alpskej dedinky akoby zo stredoveku a ich ľudí. Charaktery postáv sú tie isté. Chlapec Eliáš je vo filme krásavec oproti tomu ako ho popisuje kniha. Do Feldbergu s Alžbetou nejde na oslovi, ale byvolovi. Alžbete sa páči a nadbieha mu vo filme, no v knihe je to skôr naopak. Tam obaja mlčia. Alžbeta len na chvíľu nad ním uvažuje, vo filme ho dokonca miluje, čím sa netají, ale láske nedopraje jej brat Peter. Eliáš, tak ako v knihe, nevie jej city opätovať. Dáva ich najavo cez organovú hudbu. Eliáš nedáva meno organu Alžbeta. Eliáš ani nepristihne Alžbetu s Lukášom ako je to vo filme. Alžbeta má vo filme celkovo viac priestoru ako v knihe. V knihe je skôr vedľajšia postava a s Eliášom sa stretne prakticky len cestou do mesta. V knihe je potom už len zmienka o jej svadbe s Lukášom. Ani po požiari z dediny neodchádza. Učiteľov koniec je zhodný. Ako skončil senilný farár a ďalšie vedľajšie postavy sa dozvieme len v knihe. Eliáš sa nenarodí v daždivom dni, ale naopak počas dusného letného dňa, žlté oči má od narodenia, no vo filme ako 7 ročný, na konkurze sú vo filme 3 elévi, namiesto 5 sú len drobné odlišnosti. Organová hudba v podaní Eliáša veľmi umocňuje dojem z príbehu a tu má film pochopiteľne navrch. Eliáš umiera po takmer týždni na otravu bylinami, no vo filme zomiera asi na vyčerpanie.
pozrel hneď dvakrát. Prvú od českého režiséra V.Polesného z r.1998.
Je to nízko rozpočtový film, poplatný dobe vzniku po revolúcií. Všetko sa odohráva iba v lese a zámku. I tak je to asi najlepšie spracovanie, film sa v podstate drží knižnej predlohy.
Politickú a erotickú rovinu knihy sa režisérovi podarilo osekať. Zbytočne by asi film naťahovala. Hájnikov pes sa neviem prečo volá inak ako v knihe. Výlet do Benátok je len z pohľadníc. Connie nepošle list Cliffordovi z horárne po poštárovi, ale v knihe až z Benátok. Odtiaľ sa dej zrýchľuje.
No a posledných 7 min. je už od knihy na míle. Začína to podpálením horárne Mellrousovou bývalou. Pritom v knihe ani veľmi nevystupuje. To a ďalší dej sú do konca vymyslené. Tento film mi pripadá taký príliš televízny ale herecké výkony sú presvedčivé.
Ďalšie spracovanie z r.2006 pod názvom Lady Chatterlay od P.Ferran-a sa zhruba drží myšlienky deja, i keď tu vystupuje najmä erotická stránka predlohy. Tento film bol vraj založený na druhej verzii knihy. Tú som nečítal. Clifford vystupuje len ako vedľajšia postava. Koniec je tiež úplne iný ako v knihe.
Kniha W. Faulkner-a Vesnice (v origináli The Hamlet) vyšla iba v českom preklade. Ani sa nečudujem, väčšiu kravinu som dávno nečítal. Mala by sa nazývať Bľabot a Bes II. Podľa voľnej predlohy bol v r.1958 natočený režisérom M. Ritt-om film Dlhé horúce leto. Vo filme vystupujú postavy z knihy, ale dej je iný. Napr. B.Quick je v knihe vedľajšia postava, vo filme hlavná. Cez to všetko film vyznie lepšie ako kniha, i keď má málo čo spoločné.
Impozantná kniha je od R. Schneider-a Sestra spánku. Film bol natočný režisérom J.Vilsmaeir-om v r.1995 pod pôvodným názvom Schlafes Bruder. K nám sa tento film nedostal, čo je škoda. Pripomína mi témou neopätovanej lásky Parfém P.Suskind-a. Videl som ho teda iba v jednohlasnom ruskom dabingu. Dej je trocha iný, niektoré scény poprehadzované. Veľmi pekné je vo filme prostredie alpskej dedinky akoby zo stredoveku a ich ľudí. Charaktery postáv sú tie isté. Chlapec Eliáš je vo filme krásavec oproti tomu ako ho popisuje kniha. Do Feldbergu s Alžbetou nejde na oslovi, ale byvolovi. Alžbete sa páči a nadbieha mu vo filme, no v knihe je to skôr naopak. Tam obaja mlčia. Alžbeta len na chvíľu nad ním uvažuje, vo filme ho dokonca miluje, čím sa netají, ale láske nedopraje jej brat Peter. Eliáš, tak ako v knihe, nevie jej city opätovať. Dáva ich najavo cez organovú hudbu. Eliáš nedáva meno organu Alžbeta. Eliáš ani nepristihne Alžbetu s Lukášom ako je to vo filme. Alžbeta má vo filme celkovo viac priestoru ako v knihe. V knihe je skôr vedľajšia postava a s Eliášom sa stretne prakticky len cestou do mesta. V knihe je potom už len zmienka o jej svadbe s Lukášom. Ani po požiari z dediny neodchádza. Učiteľov koniec je zhodný. Ako skončil senilný farár a ďalšie vedľajšie postavy sa dozvieme len v knihe. Eliáš sa nenarodí v daždivom dni, ale naopak počas dusného letného dňa, žlté oči má od narodenia, no vo filme ako 7 ročný, na konkurze sú vo filme 3 elévi, namiesto 5 sú len drobné odlišnosti. Organová hudba v podaní Eliáša veľmi umocňuje dojem z príbehu a tu má film pochopiteľne navrch. Eliáš umiera po takmer týždni na otravu bylinami, no vo filme zomiera asi na vyčerpanie.
20.9.13
O5 v škôlke
Začali sa nám, teda hlavne staršej dcérke o5 školkárske povinnosti. Tentoraz už posledné.
Stále nám to pripomína, že budúci rok ide do školy. Ešte nevie, čo ju čaká a na ako dlho.
Už teraz ich pomaly pripravujú. Učia sa hodiny, abecedu. Majú čosi robiť na počítači. Paradoxne mi jej počítač nedovolíme, ale v škôlke veselo fičia aj s hrami. Už vie, že keď mladšia nezie večeru do pol deviatej, pôjde spať hladná. Predškolák vraj má vedieť kresliť zvieratá a rozpoznať stromy! Načo potom tá škola je?
Prvý deň znášala ťažko mladšia. Predsa len on do škôlky ešte nepôjde aj keby tam rada zostala.
Príjemne nás prekvapilo, že sa už neplatí školné, ale veľkodušne to zatiahne primátor.
Naproti tomu strava išla hore. Na druhý deň sa začala učiteľka pomaly vyvršovať na dcérke. Nie je žiadny svätúšik, ale niekedy je v lapajstvách nevinne. A hlavne vie provokovať. No dostala aj pochvalu za pekne namaľovanú kresbu. Iné deti akosi stagnujú, ale u našej je vidieť pokrok. Prihlásili
sme ju na tanečnú a angličtinu. V októbri štartujú. Najkrajšie je ako sa snaží usmerniť, "muštrovať" mladšiu. Aj násilím. Niekedy jej to s detským rozumčekom celkom nevyjde. A niekedy ju menšia neposlúcha
("Nepošuta" ako hovorí mladšia). Obe začali jesť. Menšia tuším až priveľa, staršia zasa rýchlo.
Ak sa nehrá, len pýta. Staršiu nedávno skoro auto zrazilo. Prechádzali na zelenú ráno do škôlky.
Našťastie to v daždi ubrzdil a len ju lízol. Šok pre mamu, malá si to ani neuvedomila. Dostavili si aj choroby. Začínajú ako vždy cez víkend. Po 2 týždňoch týždeň doma. Nič vážne, každá niečo iné.
S mladšou máme teraz veľmi pekné obdobie, keď sa svojím detskou hlavičkou snažé pochopiť zložitý svet. Posadila mi na nohy bábiku. Povedala, že sa na mňa vycikala. Potom ju zobrala
do izby, kde ju otrieskala o zem so slovami:"Ty neni noumálna si". Trhala kvietky a
mame povedala: "To je na teba". Má poobede rituál, keď vstane tak si na kočáriku donesie veci na oblečenie. Sama sa potom oblieka a nesmie jej nik pomáhať. No a keď vstane ráno, príde za mamou zo slovami: "Poj hoje. Šom huadna".
Boli sme na návšteve u malej sesternice. Mladšia ju kŕmila mafinom. Ešte jej aj hlavu chytila a "džgala". Nedávno sa buchla o zábradlie na schodoch. Povedala, že to ju "zabduie" búcha. A ukázala ešte raz ako. Sedela v stoličke a spadla jej na zem kľúčenka. Mamu poklepala po ruke a ukázala na zem, aby ju zodvihla. Humorná to scénka od 2.5r dieťaťa. Kýveme hlavami. Najčastejšie slovo je teraz "Poži ša." Takto nás teda vedia potešiť naše detičky.
Stále nám to pripomína, že budúci rok ide do školy. Ešte nevie, čo ju čaká a na ako dlho.
Už teraz ich pomaly pripravujú. Učia sa hodiny, abecedu. Majú čosi robiť na počítači. Paradoxne mi jej počítač nedovolíme, ale v škôlke veselo fičia aj s hrami. Už vie, že keď mladšia nezie večeru do pol deviatej, pôjde spať hladná. Predškolák vraj má vedieť kresliť zvieratá a rozpoznať stromy! Načo potom tá škola je?
Prvý deň znášala ťažko mladšia. Predsa len on do škôlky ešte nepôjde aj keby tam rada zostala.
Príjemne nás prekvapilo, že sa už neplatí školné, ale veľkodušne to zatiahne primátor.
Naproti tomu strava išla hore. Na druhý deň sa začala učiteľka pomaly vyvršovať na dcérke. Nie je žiadny svätúšik, ale niekedy je v lapajstvách nevinne. A hlavne vie provokovať. No dostala aj pochvalu za pekne namaľovanú kresbu. Iné deti akosi stagnujú, ale u našej je vidieť pokrok. Prihlásili
sme ju na tanečnú a angličtinu. V októbri štartujú. Najkrajšie je ako sa snaží usmerniť, "muštrovať" mladšiu. Aj násilím. Niekedy jej to s detským rozumčekom celkom nevyjde. A niekedy ju menšia neposlúcha
("Nepošuta" ako hovorí mladšia). Obe začali jesť. Menšia tuším až priveľa, staršia zasa rýchlo.
Ak sa nehrá, len pýta. Staršiu nedávno skoro auto zrazilo. Prechádzali na zelenú ráno do škôlky.
Našťastie to v daždi ubrzdil a len ju lízol. Šok pre mamu, malá si to ani neuvedomila. Dostavili si aj choroby. Začínajú ako vždy cez víkend. Po 2 týždňoch týždeň doma. Nič vážne, každá niečo iné.
S mladšou máme teraz veľmi pekné obdobie, keď sa svojím detskou hlavičkou snažé pochopiť zložitý svet. Posadila mi na nohy bábiku. Povedala, že sa na mňa vycikala. Potom ju zobrala
do izby, kde ju otrieskala o zem so slovami:"Ty neni noumálna si". Trhala kvietky a
mame povedala: "To je na teba". Má poobede rituál, keď vstane tak si na kočáriku donesie veci na oblečenie. Sama sa potom oblieka a nesmie jej nik pomáhať. No a keď vstane ráno, príde za mamou zo slovami: "Poj hoje. Šom huadna".
Boli sme na návšteve u malej sesternice. Mladšia ju kŕmila mafinom. Ešte jej aj hlavu chytila a "džgala". Nedávno sa buchla o zábradlie na schodoch. Povedala, že to ju "zabduie" búcha. A ukázala ešte raz ako. Sedela v stoličke a spadla jej na zem kľúčenka. Mamu poklepala po ruke a ukázala na zem, aby ju zodvihla. Humorná to scénka od 2.5r dieťaťa. Kýveme hlavami. Najčastejšie slovo je teraz "Poži ša." Takto nás teda vedia potešiť naše detičky.
13.9.13
Na sklonku leta
Posledné letné dni sme využili na výlety. Koncom augusta sme boli na Súľovských skalách.
Staršej sa páči lezenie po kameňoch, tak si ho mohla užiť do sýtosti. Počasie vyzeralo spočiatku všelijako. I pár lenivých kvapiek spadlo na skaly. Výstup je strmý a trocha zdĺhavý. Prešli sme si celý náučný chodník. Baby samozrejme najviac zaujímal pomníček tragédie z pred 5 rokov. Teda hlúpa náhoda, že blesk si našiel cestu do hradnej diery. Prameň poniže kvôli stále trvajúcemu suchu netiekol. Mladšia na moje potešenie prešla skoro celú cestu s5. Pozná už motýľa Babôčku admirál.
Potom sme ešte boli na Vršatských bralách. Pôvodne som mal plán ísť na Korlátku, ale využili
sme stále platnú diaľničnú známku. Ešte som si odskočil kvôli tomu pre ďalekohľad. Na hrade sme
si opiekli špekáčky, hoci sa to tam nesmie. No a čo, na tú polhodinku, čo sme to rýchlo opiekli...
Pahrebu sme pre istotu ocikali. Na bralá už staršia dosť frflala. Vedie tam lesný chodníček cez prekážky. Za ten výhľad to však stojí. Obďaleč sme ďalekohľadom mohli vidieť aj prebiehajúci letecký deň v Slávnici. Neviem, či staršia niečo videla. Snažil som sa jej ostriť. Mladšia samozrjeme mimo. Tá je príliš malá na to. Na vrchole nám robil spoločnosť vidlochovost, ktorý tu je často vidieť. Nad hlavami poletovali krkavce. Menšia zavelila dolu, a tak sme zliezli a pobrali sa domov.
Navštívili sme aj "domácu" Balónovú megafiestu. Skôr to však bola minifiesta. Neprišla ani polovica z 50 balónov. Viac tam bolo stánkov a poletujúcich polystyrénových lietadielok z Číny. Jedno mi frnglo do nosa. Staršia si zapchávala uši len čo sme sa priblížili k balónom. A pritom si ani nestihla uvedomiť nečakanú ranu z húfnice, ktorá odštartovala balóny. Mala strielať aj ráno o 6.30h, ale našťastie to presunuli o hodinu neskôr. Veď to bol debilný nápad, budiť takto mesto v sobotu ráno.
Megakrava nevládala vzlietnuť alebo sa o jej prevzdušnený život báli? Ostala teda priviazaná o auto.
Trocha oživenia prišlo od posádky jedného auta s ampliónom, kde spolujazdec bučal zatiaľ, čo krúžili okolo kravy. Dali sme si podplameník (niečo medzi pizzou a kysnutým koláčom) a studenú kofolu. Baby dostali skrútený zemiak a la čipsy. Srnčí guláš premenovaný na Hav! Hav! od "Starého lampasáka" sme radšej neskúšali. Ratolesti sa hrali s nejakými deťmi zo škôlky. Ako slnko zapadalo, začalo byť chladno. Vyúdili sme sa v dyme určenom pre pstruhy a pomali pobrali k bráne. Váhal som, či ísť na viacosový trenažér. Je to otáčajuca sa sedačka vo všetkých možných aj nemožných smeroch ručne ovládaná. Potom, čo som ukecal obsluhujúceho chlapíka na 2 Eur, som sa rozhodol okúsiť výcvik kozmonautov. Celkom v pohode. Rovnovážny systém si príde na svoje. Chvíľu mi trvalo, kým som šiel rovno. Ťahalo ma doľava. Dlhšie mi však bolo megazle. No na megafieste ani inak nemoholo. Podplamenník aj s kofolou si hľadali cestu von. Našťastie nenašli. Baby sa mi megasmiali. Taká malá opica. Tma aj vreskot skupiny Paranoid už pohltil letisko a šli sme teda domov. Na bickyli sa mi išlo všeliajko. A to som mal vzadu malú. Pekná akcia, počasie vyšlo, len veľa sa nasľubovalo a polovica z toho sa ukázala.
Staršej sa páči lezenie po kameňoch, tak si ho mohla užiť do sýtosti. Počasie vyzeralo spočiatku všelijako. I pár lenivých kvapiek spadlo na skaly. Výstup je strmý a trocha zdĺhavý. Prešli sme si celý náučný chodník. Baby samozrejme najviac zaujímal pomníček tragédie z pred 5 rokov. Teda hlúpa náhoda, že blesk si našiel cestu do hradnej diery. Prameň poniže kvôli stále trvajúcemu suchu netiekol. Mladšia na moje potešenie prešla skoro celú cestu s5. Pozná už motýľa Babôčku admirál.
Potom sme ešte boli na Vršatských bralách. Pôvodne som mal plán ísť na Korlátku, ale využili
sme stále platnú diaľničnú známku. Ešte som si odskočil kvôli tomu pre ďalekohľad. Na hrade sme
si opiekli špekáčky, hoci sa to tam nesmie. No a čo, na tú polhodinku, čo sme to rýchlo opiekli...
Pahrebu sme pre istotu ocikali. Na bralá už staršia dosť frflala. Vedie tam lesný chodníček cez prekážky. Za ten výhľad to však stojí. Obďaleč sme ďalekohľadom mohli vidieť aj prebiehajúci letecký deň v Slávnici. Neviem, či staršia niečo videla. Snažil som sa jej ostriť. Mladšia samozrjeme mimo. Tá je príliš malá na to. Na vrchole nám robil spoločnosť vidlochovost, ktorý tu je často vidieť. Nad hlavami poletovali krkavce. Menšia zavelila dolu, a tak sme zliezli a pobrali sa domov.
Navštívili sme aj "domácu" Balónovú megafiestu. Skôr to však bola minifiesta. Neprišla ani polovica z 50 balónov. Viac tam bolo stánkov a poletujúcich polystyrénových lietadielok z Číny. Jedno mi frnglo do nosa. Staršia si zapchávala uši len čo sme sa priblížili k balónom. A pritom si ani nestihla uvedomiť nečakanú ranu z húfnice, ktorá odštartovala balóny. Mala strielať aj ráno o 6.30h, ale našťastie to presunuli o hodinu neskôr. Veď to bol debilný nápad, budiť takto mesto v sobotu ráno.
Megakrava nevládala vzlietnuť alebo sa o jej prevzdušnený život báli? Ostala teda priviazaná o auto.
Trocha oživenia prišlo od posádky jedného auta s ampliónom, kde spolujazdec bučal zatiaľ, čo krúžili okolo kravy. Dali sme si podplameník (niečo medzi pizzou a kysnutým koláčom) a studenú kofolu. Baby dostali skrútený zemiak a la čipsy. Srnčí guláš premenovaný na Hav! Hav! od "Starého lampasáka" sme radšej neskúšali. Ratolesti sa hrali s nejakými deťmi zo škôlky. Ako slnko zapadalo, začalo byť chladno. Vyúdili sme sa v dyme určenom pre pstruhy a pomali pobrali k bráne. Váhal som, či ísť na viacosový trenažér. Je to otáčajuca sa sedačka vo všetkých možných aj nemožných smeroch ručne ovládaná. Potom, čo som ukecal obsluhujúceho chlapíka na 2 Eur, som sa rozhodol okúsiť výcvik kozmonautov. Celkom v pohode. Rovnovážny systém si príde na svoje. Chvíľu mi trvalo, kým som šiel rovno. Ťahalo ma doľava. Dlhšie mi však bolo megazle. No na megafieste ani inak nemoholo. Podplamenník aj s kofolou si hľadali cestu von. Našťastie nenašli. Baby sa mi megasmiali. Taká malá opica. Tma aj vreskot skupiny Paranoid už pohltil letisko a šli sme teda domov. Na bickyli sa mi išlo všeliajko. A to som mal vzadu malú. Pekná akcia, počasie vyšlo, len veľa sa nasľubovalo a polovica z toho sa ukázala.
6.9.13
Letecký deň SIAF 2013
Pomaly sa stáva tradíciou letecký deň na letisku Sliač.
Vyrážal som o 6h, čo je tak akurát. Cesta tam trvá jeden a trištvrte hodiny. Na minuloročnom parkovisku rástla ešte kukurica, tak som zaparkoval na ploche pre Zvolenčanov. Bol som lenivý ísť tých 400-500m na parkovisko pri dialnici. Časom som neušetril, možno iba nohy. Pri cúvaní som počul tupý náraz. Zvalil som kolík vytyčujúci parkovisko. Nič sa nestalo, iba som viac kolík nenarovnal. So schodíkmi som sa pobral tlačiť do autobusu. Hneď mi šla kyvadlová doprava. V autobuse nastal šum, keď viseli blázna so schodíkmi. No neviem si ich vynachváliť.
Krátko po 8h som bol na letisku. Poučenie organizátorov a predaj lístkov nebol cez cestu, ale posunuli to k vstupu. Zrovna k hangáru, kde som vojenčil. Už je to 15rokov. Strážna unimobunka tam už dávno nie je, hangár je namaľovaný. Autá, čo tam parkovali, predpokladám v šrote.
Vojaci, čo tam slúžili tiež.
Stánkari boli práve v rozklade, na knižky mi nič iné neostalo ako čakať. Na mojito tiež ešte len ľad chystali. Pofotil som si, pokiaľ mi slnko dovolilo, statickú ukážku. Švédi sa sem tlačia so svojimi stíhačkami. Letáčiky hovoria za všetko. Súkromníci si tak leštili svoje mašiny až sa fotiť nedalo. Konečne pristupujem k jedninému serióznemu stánku s let. tématikou. Jeden chlapík dal za knihy 125Eur. "Pan bože!", v duchu som si pomyslel. Ja som sa uskromnil desatinou tejto sumy na knihu. Našiel som si potom miesto pri nízkej, v kreslielku sediacej ženičke. Bola otočená zatiaľ ku mne a chytala lúče slnka. Sedela tam aj s mužom. Synátor sa kdesi motal po ploche. Po pravici začal nenápadne plávať takmer plešatý kapor. Postupne sa počas dňa dopracoval až k plotu. Na pravo sa usadili veteráni z Kórskej vojny aj s rovnako starým ďalekohľadom zo seriálu MESH. Ten bol upevnený na tyči zapichnutej do zeme. Nezdalo sa mi zrovna pohodlné takto sledovať ukážky.
Za mnou pochopiteľne najmenej 2m nikto nebol. Cez 2m stožiar by nič neuvidel. Do uší mi hralo rádio SIAF a obďaleč reproduktor. Ani jedno nestálo za to. Komentáre boli skôr pre zábavu. Prázdne tláchanie. Také džusíky, prdíky. Rádio som vypol, jačiacu, prevažne techno hudbu, by som aj s "reprákom" tiež najradšej odkopol. Hodinu som strávil úpravou a tlačením programu. Ešte som si ho aj dal do nepremokavého obalu. Ostal doma. Aj tak ako medzi vojakmi, bolo všetko inak.
Hneď na začiatku organizátori prichystali prekvapenie. "Vybuchlo" im lietadlo. Teda nie doslovne, ale jednoducho sa neráčilo dostaviť, a tak improvizovali. Jeho ukážku našinci veľmi kladne hodnotili, ale mne sa ten pád akosi nezdal súmerný. Potvrdí to záznam. Nebudem však nič hovoriť, lebo ma fanúšici roznesú v zuboch ako futbalového rozhodcu. Bola to posledná ukážka pre tohto pilota. Na pamiatku mu organizátori aj akúsi cenu dali. Lietadlá z I.sv. vojny komentátor "omladil" o 20 rokov a zadrel, že sú z II.sv. vojny. Nemec bol hotový skôr ako protivník vystrelil. Predčasne vypustený dym o tom svedčil. Vrtuľník ešte šaškoval bez záchranárov a vypĺňal hluché miesto pred oficiálnym štartom. Druhý vrtuľník už nervózne poletoval vzadu aj s padačkármi. Kapela ladila nástroje. Špeciálny pluk nasadzoval v mašine nad nami padáky. Po pár ukážkach prišlo teda slávnostné zahájenie. Bola asi jediná chvíľa, keď rádio aj reprák vonku ladili. Do poludia sa predviedlo
v ukážkach všetko naše letectvo a prišli zahraničné skvosty. Veľmi pekne lietal český brat akrobat na upravenom lietadle. Cenu si zaslúžil. Vidieť visieť lietadlo ako vrtuľník. Hmm. Rakúska stíhačka pre poruchu nepriletela. Z nejakej p.ičiny nelietal ani sólo vetroň. Titul Pán pilot nosí na Slovensku len Dušan Šamko. Starší pán už tak nerozpálil mašinu ani mňa. Prišiel čas na jeden z magnetov leteckého dňa, španielsku skupinu na siedmich strojoch. Komentátor perlil, keď sa snažil hovoriť po slovensky. Šíp prepichujúci srdce nazval prebíjač romantiky. Ďalším špeciálom bol akrobatický vrtuľník. No vystúpenie bolo kratšie ako býva zvykom. Holandania na stíhačke improvizovali tiež a prevetrali
záložnú mašinu. Smola pre fotografov. A nezvykle nepoužili svetlice. Holandskú šedivku vystriedal švistot Mustanga. Talianska mini skupina s mini lietadlami mala impozantnú mini ukážku. Pri zliezaní komanda z vrtuľníka do transportéru bol tak blízko, že mi moju odratú čapicu odfúklo. Keďže som bol na schodíkoch, letelaaa..."Kabrňák" Vereš začal s pokazeným srdcom. Neskôr spravil potom vydarenejšie aj s prebíjačom romantiky. 3 v 1. Mňa už jeho vystúpenie za srdce nechytá, lebo som ho x-krát videl. To už do kabíny svojho dvojmiestneho stroja usadali ukrajinskí sokoli.
Porachotili, 2-krát spadli z oblohy a bolo. Také polietaníčko. Po nich sa začal hromadný odchod.
Bodku za dňom na oblohe spravila švédska stíhačka. Tiež len také jemné polietaníčko, krátke, aby sa ukázali, keď to už chcú predať. Pomasírovať trochu verejnosť. Chvíľu som sa pomotal a pomalým krokom vydal k bráne. Oproti minulým rokom to bolo omnoho lepšie zvládnuté. Autobusy odchádzali len smerom k Zvolenu a točili sa stále. Čakal som nejakých 20 minút. Policajtov riadiacich dopravu vyhnali až z kancelárií.
Navigácia ma dobehla. Sľúbený výjazd na rýchlostnú cestu zmizol. Možno som si to zle pozrel. Nič to šiel som cez Budču a za ňou je výjazd. I to je možná alternatíva do budúcna.
Cez všetky tie lákadlá treba povedať, že letecký deň zovšednieva. Chýbalo mi tam viac skupín.
Je každý rok a takáto perioda mu neprospieva. Navyše tento rok bolo veľa leteckých dní a
účastníci si mohli vyberať. Bolo to vidieť aj na návštevnosti, ktorá nepresiahla minulý ročník.
Každopádne v organizácií nastalo veľké zlepšenie, laťka je daná vysoko.
Vyrážal som o 6h, čo je tak akurát. Cesta tam trvá jeden a trištvrte hodiny. Na minuloročnom parkovisku rástla ešte kukurica, tak som zaparkoval na ploche pre Zvolenčanov. Bol som lenivý ísť tých 400-500m na parkovisko pri dialnici. Časom som neušetril, možno iba nohy. Pri cúvaní som počul tupý náraz. Zvalil som kolík vytyčujúci parkovisko. Nič sa nestalo, iba som viac kolík nenarovnal. So schodíkmi som sa pobral tlačiť do autobusu. Hneď mi šla kyvadlová doprava. V autobuse nastal šum, keď viseli blázna so schodíkmi. No neviem si ich vynachváliť.
Krátko po 8h som bol na letisku. Poučenie organizátorov a predaj lístkov nebol cez cestu, ale posunuli to k vstupu. Zrovna k hangáru, kde som vojenčil. Už je to 15rokov. Strážna unimobunka tam už dávno nie je, hangár je namaľovaný. Autá, čo tam parkovali, predpokladám v šrote.
Vojaci, čo tam slúžili tiež.
Stánkari boli práve v rozklade, na knižky mi nič iné neostalo ako čakať. Na mojito tiež ešte len ľad chystali. Pofotil som si, pokiaľ mi slnko dovolilo, statickú ukážku. Švédi sa sem tlačia so svojimi stíhačkami. Letáčiky hovoria za všetko. Súkromníci si tak leštili svoje mašiny až sa fotiť nedalo. Konečne pristupujem k jedninému serióznemu stánku s let. tématikou. Jeden chlapík dal za knihy 125Eur. "Pan bože!", v duchu som si pomyslel. Ja som sa uskromnil desatinou tejto sumy na knihu. Našiel som si potom miesto pri nízkej, v kreslielku sediacej ženičke. Bola otočená zatiaľ ku mne a chytala lúče slnka. Sedela tam aj s mužom. Synátor sa kdesi motal po ploche. Po pravici začal nenápadne plávať takmer plešatý kapor. Postupne sa počas dňa dopracoval až k plotu. Na pravo sa usadili veteráni z Kórskej vojny aj s rovnako starým ďalekohľadom zo seriálu MESH. Ten bol upevnený na tyči zapichnutej do zeme. Nezdalo sa mi zrovna pohodlné takto sledovať ukážky.
Za mnou pochopiteľne najmenej 2m nikto nebol. Cez 2m stožiar by nič neuvidel. Do uší mi hralo rádio SIAF a obďaleč reproduktor. Ani jedno nestálo za to. Komentáre boli skôr pre zábavu. Prázdne tláchanie. Také džusíky, prdíky. Rádio som vypol, jačiacu, prevažne techno hudbu, by som aj s "reprákom" tiež najradšej odkopol. Hodinu som strávil úpravou a tlačením programu. Ešte som si ho aj dal do nepremokavého obalu. Ostal doma. Aj tak ako medzi vojakmi, bolo všetko inak.
Hneď na začiatku organizátori prichystali prekvapenie. "Vybuchlo" im lietadlo. Teda nie doslovne, ale jednoducho sa neráčilo dostaviť, a tak improvizovali. Jeho ukážku našinci veľmi kladne hodnotili, ale mne sa ten pád akosi nezdal súmerný. Potvrdí to záznam. Nebudem však nič hovoriť, lebo ma fanúšici roznesú v zuboch ako futbalového rozhodcu. Bola to posledná ukážka pre tohto pilota. Na pamiatku mu organizátori aj akúsi cenu dali. Lietadlá z I.sv. vojny komentátor "omladil" o 20 rokov a zadrel, že sú z II.sv. vojny. Nemec bol hotový skôr ako protivník vystrelil. Predčasne vypustený dym o tom svedčil. Vrtuľník ešte šaškoval bez záchranárov a vypĺňal hluché miesto pred oficiálnym štartom. Druhý vrtuľník už nervózne poletoval vzadu aj s padačkármi. Kapela ladila nástroje. Špeciálny pluk nasadzoval v mašine nad nami padáky. Po pár ukážkach prišlo teda slávnostné zahájenie. Bola asi jediná chvíľa, keď rádio aj reprák vonku ladili. Do poludia sa predviedlo
v ukážkach všetko naše letectvo a prišli zahraničné skvosty. Veľmi pekne lietal český brat akrobat na upravenom lietadle. Cenu si zaslúžil. Vidieť visieť lietadlo ako vrtuľník. Hmm. Rakúska stíhačka pre poruchu nepriletela. Z nejakej p.ičiny nelietal ani sólo vetroň. Titul Pán pilot nosí na Slovensku len Dušan Šamko. Starší pán už tak nerozpálil mašinu ani mňa. Prišiel čas na jeden z magnetov leteckého dňa, španielsku skupinu na siedmich strojoch. Komentátor perlil, keď sa snažil hovoriť po slovensky. Šíp prepichujúci srdce nazval prebíjač romantiky. Ďalším špeciálom bol akrobatický vrtuľník. No vystúpenie bolo kratšie ako býva zvykom. Holandania na stíhačke improvizovali tiež a prevetrali
záložnú mašinu. Smola pre fotografov. A nezvykle nepoužili svetlice. Holandskú šedivku vystriedal švistot Mustanga. Talianska mini skupina s mini lietadlami mala impozantnú mini ukážku. Pri zliezaní komanda z vrtuľníka do transportéru bol tak blízko, že mi moju odratú čapicu odfúklo. Keďže som bol na schodíkoch, letelaaa..."Kabrňák" Vereš začal s pokazeným srdcom. Neskôr spravil potom vydarenejšie aj s prebíjačom romantiky. 3 v 1. Mňa už jeho vystúpenie za srdce nechytá, lebo som ho x-krát videl. To už do kabíny svojho dvojmiestneho stroja usadali ukrajinskí sokoli.
Porachotili, 2-krát spadli z oblohy a bolo. Také polietaníčko. Po nich sa začal hromadný odchod.
Bodku za dňom na oblohe spravila švédska stíhačka. Tiež len také jemné polietaníčko, krátke, aby sa ukázali, keď to už chcú predať. Pomasírovať trochu verejnosť. Chvíľu som sa pomotal a pomalým krokom vydal k bráne. Oproti minulým rokom to bolo omnoho lepšie zvládnuté. Autobusy odchádzali len smerom k Zvolenu a točili sa stále. Čakal som nejakých 20 minút. Policajtov riadiacich dopravu vyhnali až z kancelárií.
Navigácia ma dobehla. Sľúbený výjazd na rýchlostnú cestu zmizol. Možno som si to zle pozrel. Nič to šiel som cez Budču a za ňou je výjazd. I to je možná alternatíva do budúcna.
Cez všetky tie lákadlá treba povedať, že letecký deň zovšednieva. Chýbalo mi tam viac skupín.
Je každý rok a takáto perioda mu neprospieva. Navyše tento rok bolo veľa leteckých dní a
účastníci si mohli vyberať. Bolo to vidieť aj na návštevnosti, ktorá nepresiahla minulý ročník.
Každopádne v organizácií nastalo veľké zlepšenie, laťka je daná vysoko.
25.8.13
Mŕtva voda pre život v Podhájskej
Načo cestovať k moru, keď u nás máme priam Mŕtve more? Už len tie vlny chýbajú. Vybrali
sme sa pomerne neskoro, lebo baby si pospali. Na druhej strane celý deň by tam
aj tak nevydržali. Cesta trvá poldruha hodiny. Je vcelku fajn, iba v Mani
smerom na Trávnicu sú veľké diery a treba byť obozretný. Posádka zvládla cestu
v pohode. Došli sme tesne poobede, v čase špičky. Platené parkoviská boli beznádejne
plné. Otočil som sa (nie jediný) a šiel na vzdialenejšie, ale bezplatné
parkovisko. Je asi 500m od kúpaliska. Ľudia su leniví, a preto parkujú, špekulujú,
zdržujú, kde sa dá, napr. za 1eur sa dá parkovať aj pri potravinách asi 250m od
kúpaliska. Kúpalisko je veľké, s množstvom bazénov. Podobné Vincovmu lesu pri
Sládkovičove. Mrochtiacia časť má salinitu viac ako 5000mg/l. Ani baktérie sa v nej nešíria, nešíril som sa ani ja a je to škoda. Je vidieť staršia (prerobená) časť a letná, novšia. Cez extra
pokladňu sa dá ísť aj do vnút. bazénov wellness centra, ale kto by to v lete skúšal.
Vstupné prijateľné na to, čo kúpalisko ponúka. Na začiatku je obchodná ulica,
ktorej sa dá vyhnúť iba z časti. Dobrá pasca na kúpajúcich. Ďalej sú aj reštaurácie.
Areálom preteká riečka Liska a tiež div nie železnica. Pri odchode udrie do očí
minizoo. Sú tam holuby, sliepky a daniele. To sme nemohli vynechať. Letná časť
sa nájde pomerne rýchlo. Staršie bazény s horúcou vodou i v detskom má 35°C. Tie sú
skryté za budovami. Tam je i 80°C term. prameň. Dobrá vec je pitná voda a
pramienky. Aj sme si nabrali do fľaše, lebo sa nám už uvarila. Staršia tam
spravila fontánku, tak silno otvorila kohútik. Tobogan je len taký, aby sa
nepovedalo. Vsadený, kde nepatrí. Ľudia sa opekajú na stupňovitých terasách, miesto
sme chvíľu hľadali, a to tam vraj v čase najhorúčav bolo ešte viac ľudí. Rozložili
sme prístrešok, natreli sa a polovica sa
šla kúpať, druhá polovica najesť makovníka. Keď som už pri jedle. Zasluhuje si
osobitnú pozornosť. Rady v reštaurácií Pod toboganom nie sú veľke, ale zvlášť
sa objednáva a zvlášť vydáva. Po obdržaní poradového čísla sa čaká. Rôzne dlho,
závisí od objednávky. Ja som mal hranolky a poradové č. 94. Vydávali sa zložitejšie
menu a boli okolo čísla 60. Nečakal som dlho. Rýchle jedlá ako “cigáň”, či párok
v rožku sa špeciálne pripravujú za reštauráciou. Nápoje v oboch. Najprv teda
hranolky za 1.50Eur bez omajdy za 0.40Eur. Riadne prehnaná cena. Ale baby mali
na ne chuť. Tretiu porciu som si už nepýtal. Skôr sa oplatí menu za 3Eur, bolo “vepřo
knedlo, zelo”, určite pre početných českých návštevníkov. S drahou sme si dali “cigáňa”
za 3Eur. Bez nejakej extra prílohy, iba horčica a cibuľa. Jedna porcia bola
spravená, na druhú som 10 min. čakal. Potom aj tak nedopečeno chutila. Mäso
bolo šľachovité, tučné. Ledva som ho požul. Žena to rovno vyhodila. Napodiv,
našim malým to chutilo. Záver teda znie: doniesť si vlastné jedlo. Viem, minimálne
čo tam je a za rozumnú cenu. Týmto asi kompenzujú lacné vstupné. Nápoje, pivo a
kola sú v normálnej cene ako všade inde. Tých pivných sudov, čo bolo za reštauráciou...
Bazény aj okolie sú čisté. Dostatok košov. Plavčíci
vstupné brodisko a sprchy pravidelne čistia. Odpadky sa nepovaľujú. Záchody sú
však "iné kafe". Niekto v mužských nestíhal a vysral sa mimo misy. Hovno je tam
snáď doteraz. Naše malé sa v neprítomnosti rodičov (zháňali ako lastovičky
jedlo) vykadili na schody. Mama mala s tým robotu a počas nej si našla rovnaké
prekvapkanie od mladšej aj v prístrešku. Detský bazén je zvarenec z antikor. ocele
a la Galandia. Deti sa len kĺzali na šmýkľavke. Pozorná plavčíčka čistila aj bazén od slonov
a močiacich sa mrožov. Správne. Vedľa je predsa bazén pre väčšie deti. V ňom sa aj cvičí.
Bola zábava sledovať ľudí, hlavne ženy nedočkavo (jemne povedané) čakajúc na animátorky. Ja som
im to v tom horku nezávidel. Nudu návštevníkov však treba zahnať. Ďalší spôsob
bolo vodné pólo v neplaveckom bazéne. Na malom vyhradenom kúsičku sa tlačilo pár hráčov. Pripadalo mi
to také nasilu s detskou loptou. Vedľa sú tiež megašachy. Ihrisko obďaleč zívalo prázdnotou.
Detské ihrisko je pomerne ďaleko pri aleji obžerstva. Robia tam aj mojito, no
dnes bola akcia na piňakoládu. Hore pod strieškou sú aj nejaké stolové hry.
Okrem toho tam sústavne niekto brnká. Jedni hrajú, ďalší sa chystajú. Neplavecký
bazén ma osviežujúcich 25°C. Malé však nebavil a stále ich ťahala kĺzačka v detskom. Na konci leta
sme zistili, že mladšiu dávať do rukávkov a kolesa. Z kolesa potom nevypadne.
Jeden rukáv sa však porúčal. Ventil sa nedá zatvoriť. Divné. Skúsil som aj
plavecký bazén. Tam je ľadová sviežosť 20°C. To som vtedy nevedel. Tam sa treba
naozaj hýbať, aby človek nestuhol. “Pepčouni” sa spoznajú podľa vodotesného púzdra
na krku, kde nosia euráče. Napodiv, som tam vôbec nepočul maďarčinu. Tí asi
chodia do lepších kúpalísk na “maďare”. Mamina sa tam nudila. Po piatej sme začali
baliť. Kúpa neodmysliteľnej pohľadnice, návšteva zoo a potom s menšou na
pleciach k autu. Zastavili sme sa v Lidl, keďže doma nič a potraviny by sme u
nás už nestihli. Potom som ešte aj auto nakŕmil a pred 20h sme boli doma. Pekný
výlet aj kúpanie, no je to trocha ďaleko.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)