Prvýkrát som sa pripojil k partii kolegov, aj bývalých, na turistiku. Rakytov vo Veľkej Fatre som mal dlho v hľadáčiku a pozval som aj kolegu P. mysliac si, že na kopci ešte nebol. On mi len svojou prítomnosťou robil radosť. Navyše obetoval sobotu, ktorú trávi robotou na chalupe. P. zvolal ďalších 3, čo som neprijal z nadšením. Ale som si povedal, že bude aspoň veselo. Aj bolo. Navyše sme mali k dispozícii dve autá a boli sme tak nezávislí na spojoch. Pôvodne som plánoval s prespatím v Ružomberku, ale to sa mi príliš nechcelo. Autobus odchádzal o 7.50 ráno a nemal som sa ako vlakom dostať do Ruže. Potom som prišiel s nápadom otočiť trasu a vyraziť z Hrabova pred desiatou. To už by som sa z domu vedel ráno dostať. Z Lipt. Revúcej s5 je večer poskromne spojov, ale taxíkom do Lipt. Osady by sme sa vedeli nejako dostať. Z Banskej Bystrice chodí do Osady viacero spojov. No ale napokon sa dali dokopy dva autá a logistika sa podstatne zjednodušila.
 |
| Minčol a Rakytov pri výstupe z Liptovskej Revúcej. |
V krásne májové sobotné ráno vstávam pred šiestou. Večer predtým som umyl sklá na Sopli, pre istotu pozrel, či zasa nemám defekt. Kúpil aj jednodňovú diaľničnú známku za 8,10Eur a poistenie na hory. To tuším ešte jediné nezdraželo a stále stojí SMS 80c. Odpíšem kolegovi P. a o 6.40h sa odlepím z parkoviska. Dohodnutí sme boli na 7h, no cestu neskrátim ani keď juchám 140km/h. Mám relatívne čas, lebo ďalšieho súputníka vyzdvihujem na zastávke o 7.20h kdesi medzi Tr. Teplou a Dubnicou. Už čaká. Vzápätí volajú kolegovia, že vyrážajú. Preto ani nevalím po diaľnici, nech nás dobehnú. Vskutku nás kdesi v Ratkove dobehnú. Sprvu som si nie istý, či sú to oni, ale priblížia sa asi aj kvôli našej identifikácii a rekognoskujeme J. a M. za volantom Toyoty.
 |
| Pod Skalnou Alpou. Výskyt vzácnych orchideí. |
Spoločne dôjdeme do Hrabova, kde zostáva Toyota a my piati sa presúvame Soplom 26km do Liptovskej Revúcej. Auto je ťažké a teda má dlhšiu brzdnú dráhu. Pýtam sa, či sa všetci vysrali, že sme ťažkí a neubrzdím Sopla. Zapečiem brzdy. J. dokonca ani neraňajkoval. Pred pol desiatou sme v strede dlhej dediny. Pri kostole je parkovisko plné, preto sa vraciam k obesenému úradu a autíčko zostane pred domom. Štartovné na pohoršenie nepriniesol nikto, iba P. vybalí pagáče zo včerajšej firemnej párty. To už sa aj najväčší okúňači nezdráhajú.
Opaľovacím krémom, ktorý vybalím, nikto nepohrdol. Vyrážame teda po červeno značenom chodníku hore Malou Tureckou. O. sa odtrhuje a je ďaleko vpredu. Prekračujeme potôčik Malú Tureckú a po krátkom stúpaní sme na lúke Marčekovo. O5 sa ponoríme do lesa a príkro stúpame do sedla pod Čiernym kameňom. Scenéria sa mení a pribúdajú skaly, miznú stromy. Dohadujem sa s kolegom, či vidno Starohory. Vytŕča však len fatranský Zvolen, za ním tatranská Prašivá, Letiborská hoľa atď. Otvárajú sa i výhľady na Rakytov. V sedle nás už čaká O. a M. O. otvorí balíček s želé červíkmi, ale ja jediný odmietnem umelé cukry a dám si banán. 2h výstup sme dali za poldruha hodiny. Miernym stúpaním kráčame k prvému kopčeku - Minčol. To už sme na zeleno značenom chodníku. Za chrbtom nechávame Čierny kameň a vyčuhuje i nezameniteľná Ploská.
 |
| Ploská a Borišov. |
Na vrchol Minčolu vedie neznačený chodník, pp. zimná trasa hrebeňom Fatry, ako dávajú tušiť zapichnuté palice. Keď sa pozriem na Rakytov pred nami a to stúpanie len povzdychnem. No z vrchu vyzerá chodník strmšie ako v skutočnosti je. To už poznám z bicykla. Pár foto a schádzame dolu do južného rakytovského sedla. M. berie kopec proste ako prekážku, iný ako výzvu. Kto si netrúfa, môže kopček obísť po vrstevnici (žlto značený chodník). Sme však vo Fatre práve kvôli tomuto výstupu. Do 2/3 je naozaj prudšie stúpanie, ale tie výhľady sú neskutočné. Takže časté prestávky na vydýchanie sú vítané. V polovici je prechod skalnou úžinou. Oproti schádza pomerne dosť turistov. Ako náhle sme v kosodrevine, viem, že sme takmer hore. S P. sme pri kríži poslední, ale vychutnávam si krásu okolitých hôr.
Posadíme sa na trávu kúsok pod vrcholom a vybalíme poživeň. Je akurát poludnie. Neskutočne si užívam panoramatické výhľady. Keďže Rakytov je uprostred Veľkej Fatry, mám ju celú ako na dlani. Dovidím až na Poľanu alebo na sever k Babej hore. I Krivý kopček je v opare ako tak vidno. Rád by som do návštevnej knihy vlepil nálepku, no schránka je prázdna. Akurát chalani hádžu po muchách kamene pod nohy. Nálepku teda nacapím na stĺpik pod kovovú ružicu. Nastane foto. Zveční nás ukecaná babenka dakde zo Záhoria podľa prízvuku. "Hentam sa postavte, blíž ke krížu". Na plecia hodíme noše a schádzame kamenistým chodníkom do Severného sedla. I z tejto strany je výstup strmý.
Na Tanečnicu, čo je ďalší kopček pred nami, je zákaz výstupu. Povyše je zábrana. Pokračujeme stále po zelenom chodníku a kopec obchádzame. J. príde ku mne a smeje sa, ako mama upozorňovala dcéru, či nevie pozdraviť. No adolescentné dievča bola - mentolka. Pod Skalnou alpou objavím nádhernú a vzácnu orchideu - červenohlav. Škoda, že som ju nezvečnil. Márne po nej pátram zvyšok túry, viac ju neuvidím. Kto by ju chcel na pamiatku, nech si nachystá pre ochránarov 300Eur. Prejdením Skalnej alpy sme na Močidlách. Zopár cyklistov s električkami sedí pri reštaurácii. Nie je tu oficiálna cyklotrasa, ale nejaká lesná cesta zdola sem vedie. Na Močidlách je chata Smrekovica, kde zakotvíme.
Trochu ma mätie rok založenia 2023. Kedysi ju vlastnili ružomberské papierne a v r.2018 ju kúpili v schátralom stave českí turisti. Preto i chatár "mluví". Hanba pre nás, Slovákov. Česi proste nevedia, že sa nedá. Chceli by sme si odpočinúť v tieni, ale po prvotnom postávaní pod smrekom, si predsa len sadneme na slnkom zaliatu lavicu. Pohľadnica zasa len veľká, ale beriem ju aj s nálepkami. Chalani si dajú pivo. No zo suda Čierny kameň sa iba pení, preto im chatár načapuje nejaké obyčajné šťanky. Sediac na lavičke, P. plánuje Poloniny. 7 dňovú túru na východe našej krajiny. To je mimo mojej pôsobnosti a schopností. Aj ostatní chalani sa ošívajú. Predsa len vziať si 10 dní dovolenky. Trepať zo sebou zásoby na 7 dní je dosť. Už si taký trek skúsili v Beskydoch a po 2 dňoch to pre vyčerpanie J. vzdali. Ale ja im prajem veľa šťastia v auguste. Močidlá dostali svojmu menu a pod chatou je umelé jazierko. M. sľúbi 20Eur, ak sa J. doň ponorí. Ten vraví, že za 50Eur vojde do jazierka aj so šatami. Na to M. odpovedá, ale aj s batohom a za 45Eur. No nedohodnú sa.
 |
| Tri kľaky. |
Močidlá však nie sú tá oblasť, kde je hotel Granit. K vojenskej ozdravovni musíme prejsť kilometer severne. Lampasáci tu majú pekné prostredie s ihriskami a cvičiskami. Verím tomu, že sme ich zopár stretli cestou na Rakytov. Zamierim do hotela, kde čakám, kým sa recepčná vykecá do telefénu. Chalani čakajú trpezlivo vonku, kým moja pohľadnicová obsesia dostane, čo treba. Hneď za Smrekovicou je prameň vody. Chalani sa len očáčajú, ja risknem si ju nabrať do fľaše. Keďže píšem tieto riadky, prežil som, ani sračku som nedostal. O. si dokonca namočí klobúk. Večer sa prizná, že asi dostal úpal. Obídením Malej Smrekovice sme na veľmi peknom mieste - Jánošíkovej kolkárni.
Legenda vraví, že v stredoveku sa páni po poľovačke chodili hrať do dediny kolky - živé. Deväť figúrok im robili poddaní. Dopočul sa to hôrny chlapec Jánošík, čo ho vytočilo, milých feudálov poviazal a vyviedol na neveľkú plochú skalu pod Malou Smrekovicou. Hra sa obrátila a poddaní chlapi hádzali do pánov gule veľké ako konská hlava. Dostali príučku a okrem toho ich jánošíkovci ešte aj ozbíjali o peniaze.
 |
| Šiprúň. |
Nezdržujeme sa, sme niekde len za polovicou cesty. Po vrstevnici miernym klesaním dôjdeme do Šiprunského sedla. P. vyjde s výrokom dňa: "Keď teraz zomriem, budem spokojný. Nádherné počasie, krásne výhľady, dobrá partia, čo viac?" I takto sa dá prejaviť šťastie. Pod nami je útulňa a pod ňou začína známa Čutkovská dolina. Nasleduje prudšie klesanie do 1090m na kopček Vtáčnik. Ďalší Vtáčnik je na druhej strane doliny. Od Šipruňa vedie k nemu červeno značený chodník. O5 prídu na rad želé dážďovky, ja ukusujem suchý chlieb a bagetu. Hľadiac na hrebeň Nízkych Tatier debatujeme o výzvach. Ultra bežci zabehnú 90km dlhý hrebeň za 12h.
Až teraz sa dozviem, že P. už 56km hrebeň Veľkej Fatry absolvoval. Ako bežec. A ja som ho sem vytiahol v naivite, že na Rakytove ešte nestál. I Šipruň by možno stál za výstup, ale je to zachádzka. Miernym stúpaním sme v sedle pod Vtáčnikom a rozhodujeme sa, či ísť hore po modrej alebo obísť kopec po zelenej. Murphyho zákon hovorí, že keď si na križovatke, vždy tá horšia cesta je tá pravá. Naviguje nás M., ktorý je v okolí domáci. Takže stúpame na nevysoký kopček. Až napokon zbadáme lanovku. "Ru-ža!", vykríknem. M. oznamuje, že sme na Malinnom. Pešo na vrchole teda nikdy nebol. Vždy sa vyviezol lanovkou. Pôvodne sa chcel vyhnúť tomuto kopcu. Nevadí. Na druhej strane máme krásne výhľady na sever a Liptovskú kotlinu. Zasa ten koniec sveta. Tam je už len plot.
Lyžiarskym svahom prudko schádzame dolu. Kolienka dostanú zabrať všetkým. V Malinom Brde máme na výber. Asfaltkou alebo chodníkom do Hrabova. Vyberieme asfaltovú cestu. Dĺžkovo je to jedno. Pod Halinami sa predvádza pár brhlíkov lesných. Cez Vlkolínske lúky, kde sme mali pôvodne vyjsť, sa napojíme na žltý chodník, ktorý nás klesaním dovedie na parkovisko. Hore stúpa s vozíkom cyklista. No dole to bude tiež výzva, aby dieťa v zákrute nevysypal. Po celodennej túre si telo pýta tekutiny. V bufete Lavína nečapujú nič, v hoteli Hrabovo je svadba. Žeby sme šli popriať šťastíčko? Vtierkli sa a navečerali? Smrdíme ako.... Preto radšej ideme do baru Motajka, kde chalanom načapujú 10° a mne kofolku. M. si zlíže zmrzlinu. O. ochutná Blue Moon pivo, ale nepotešilo jeho chuťové poháriky. Ja len rýchlo hupnem pol litra sladkej vody a M. ma vezie do Revúcej po Sopla. Kým to otočím, prejde hodina. M. sa lúči, zostáva v Ruži. Chalani ma zbadajú, keď sa blížim, preto nečakám a okolo trištvrte na osem opúšťame Hrabovo. S krásnym západom slnka sa lúčime s Fatrou a nádherným výletom. Je jasné, že O. bus do Teplíc nestihne, preto po diaľnici nejdem ani 120km/h, nech mám lepšiu spotrebu. I tak som spálil nejakých 25l benzínu. Kým všetkých rozveziem domov a vypnem kľúčiky od zapaľovania je štvrť na jedenásť, no som príjemne unavený. Vrchol tohtoročnej turistiky mám za sebou. Veľká Fatra ma prosto uchvátila.
