Kým ešte nie sú horúčavy, beriem ďalší kopček v štýle hajk bajk. V jedno slnečné nedeľné popoludnie nakladám Treka druhého do vlaku. Sú dlhé dni, takže sa dá vyraziť aj po obede. Poschodový Stadler ma vyklopí v Ilave a začínam šliapať na Pruské. Konča obce je kaštieľ, no ako je zvykom je to polepšovňa, či čo. Z obce začína stúpanie, ktoré prudko narastá prejdením tabule. Prevýšenie na 6km je vyše 400m. Podobá sa na Bezovec. Vybral som si najhorší možný čas, keď poobede teplota dňa vrcholí. Mám zo sebou dosť tekutín. Do Vršatckého Podhradia dofuním viac menej v pohode.
No posledných 60m nad dedinou Treka tlačím. A nie som jediný. I za mnou chlapi tlačia svoje kolimahy. Iba jedna babenka na električke ma obieha. Zdravím motorkárov vysunutím ruky. Niektorí mi aj odmávajú. Je to pre mňa aspoň aká taká morálna vzpruha. Bicykel odstavím, ako zvyknem počas hajk bajk štýlu, pri hríbiku a s fľašou vody stúpam hore na Chmeľovú. Kravy na mňa pozerajú, kam sa ten dvojnožec v tomto horku driape. Našťastie sa po chvíli ponorím do lesa. Po koreňoch prudko stúpam na vrchol.
Hore sú dvaja česky hovoriaci chalani. Na čo sa sem lápem, keď v chatke nečapujú? Chlapcov však zaujíma pózovanie pred mobilom. No výhľady sú impozantné. Vidím až dymiace bohunické chladiace veže. Domov mi zakrýva kopec Lašid v Považskom Inovci. Na západe však neviem poriadne nájsť neďalekú rozhľadňu Královec. Je dobre zamaskovaná v korunách stromov. Posedím na polienku a za necelú hodinku som s5 pri bicykli. Omrknem recepciu hotela Vršatec, ale pohľadnice nie sú. "Budú", počujem už koľkokrát omieľanú formulku zamestnanca. Parkovisko je plné áut, ale ľudí poskromne. Kde všetci sú? Vo vnútri reštiky? Vypaľujú hrad? Zeleno značeným chodníkom pokračujem na západ. Stúpanie by nemalo byť viac ako 75m. Ako veľmi som sa mýlil, keď som si naivne myslel, že pôjdem iba dolu. Asfaltová cesta sa mení na lesnú cestu. No pod Lysou sú na ceste porozsýpané "milované" kamene. Našťastie je vedľa vychodená cestička. Murphyo zákon prišiel o5 do platnosti. Cesta, ktorá ide prudko hore je tá pravá. Takže vytlačím tých pár metrov Treka a stáčam sa na juh.
Krásne výhľady z lúk pod Chmeľovou. Vidím Strážovské vrchy a celú Malú Fatru až na Veľký Kriváň. Samozrejme Horné Považie. Nádhera. Ponorím sa do lesa. Zeleno značený chodník odbáča, no mne sa zdá prudký. Idem pár stoviek metrov rovno. Naveľa, lesnú cestu dolu nenájdem. Naštvaný sa vraciam s5, ešte mi aj Trek spadne zo stojana do blata. V kaluži si umývam ruky a riadidlá, no úplne ich nevyčistím. Stratil som tak 10min. a prudkému klesaniu sa nevyhol. Navyše popílené konáre a musím zosadnúť.
Konečne som pri horárni Chrastková, odkiaľ vedie asfaltová cesta. Letím dolu po Dračiu studňu. Je sucho a vodička len nepatrne ciká zo skál. Mal som sa osprchovať v tej Bolešovke, lebo mi už asi načisto je.lo v hlave. Zmyslel som si, že prejdem ešte na Moravu do Vlárskeho priesmyku. Vraciam sa kúsok hore ku križovatke. O5 mierim na západ na Moravu. Lenže ma čaká nekonečné stúpanie. Viac Treka tlačím ako šliapem do pedálov.
Odbočka do moravskej Sidonie je vyznačená na strome. Teraz už len rovno dolu. Nie tak celkom. Za akýmsi prameňom je menšie stúpanie. Na križovatke pokračujem rovno neznačenou cestou. Celé zle. Lesná cesta sa mi po chvíli stratí. I keď sa vrátim kúsok s5, nenájdem ju. Sidonie však vidím priamo pod sebou. Preto lesom tlačím prudkým kopcom kolimahu dolu. Super, najlepšie ma čaká dolu. Lesníci rozryli zem a bicykel musím prenášať cez popílené konáre. Stále hľadám lesnú cestu, kade mám ísť. To už som pred prvými domami. No vidím len hraničné kamene a cestu posiatu konármi.
Ako bonus ma dačo poštípe do krku. Naveľa prekročím potok a z posledných síl vytlačím Treka hore na lesnú cestu. Kofolka veru nebude. Je pol šiestej prešiel som len 30km. Pred sebou mám dobrých 60km. Pozitívne je, že idem len po cyklochodníku. Zjem makovník, za Trenčínom aj detskú výživu v tube. Len je jej málo a preto zjem i cereálnu tyčinku. V polovici prvej tretiny zápasu s Kanadou som doma. Vycucaný ako hašlerka.
Májové slnečné počasie vrcholilo koncom mesiaca a po robote som Treka druhého rozkrútil do blízkeho Prašníka. Na náučnom chodníku som sprvu navštívil 2 mlyny karpatského typu pri potoku Holeška. Z Dobrovodského je len ruina, druhý Devátnikov (Frndákov) je ako tak zachovalý. Aspoň trávu na dvore ktosi kosí.
Z dediny sa poza humná s hydinou vnorím do lesa. Stúpanie je vytrvalé, no nenáročné. Až pokiaľ lesnú cestu nezaj.bú konáre z ťažby dreva. Potom bicykel viac menej tlačím. Za rezerváciou Čerenec sa stúpanie zvyšuje. V okolí Tlstej hory je veľa lesných ciest a často pozerám do mapy. Obchádzam nevysoký zalesnený kopec pokiaľ nedôjdem k oplotenej lúke. Nejdem rovno na Malú pec, ale odbáčam doľava na Veľkú. Oproti ide cyklista s detskou sedačkou, kde sedí potomok. Takže ani o pol šiestej nie som v lese sám. Miniem odbočku k Peci. Až keď začína chodník klesať, zastavím a otočím sa. Kolimahu nechám zamknutú a pešibusom vybehnem hore.
Vyhliadka žiadna, tak som zbehol dolu k jaskyni. Vrátim sa k Treku a miernym klesaním idem ďalej. O5 musím dávať pozor, kde odbočím. Aj tak sa kúsok vraciam s5. Zastavím sa pri hrobe baróna A. von Wattenvylla. Je len kúsok od cesty. S deťmi sme sa už po okolí motali z Pustej Vsi. Orlie skaly vynechám. Pod Dúbravou je lesná paseka s výhľadom na severozápad. Všimnem si budúci cyklochodník, či len došla farba?
Rezerváciu Orlie skaly liznem okrajom a prudším klesaním schádzam dolu. Ani zajac sa ma nebojí a čumíme jeden na druhého. Skratkou sa napojím na ďalší náučný chodník a stáčam do Lančára. Dostal som skvelý nápad na prašnej lesnej ceste sa pozrieť do mobilu na cestu. Pri malej rýchlosti sa mi zvrtol korman a padám dolu.
Telefén sa vybral vlastnou cestou. Pozviecham sa, vodou z fľašky umyjem špinavú a zakrvavenú holennú kosť i lakeť. Žiadne veľké škody, akurát bolesť. Trek pojazdný, pomaličky vysadnem a pokračujem do Lančára. A znova miniem odbočku na Chríb. Vraciam sa s5. Oproti sa rúti stará Lada Niva. Kde sa tu týpek berie v rezervácii?
Končia borovice a predo mnou je ikonický kostolík sv. Michala archanjela. Prudko schádzam dolu a lepí mi, či sa znova nestrtkám na šotoline. Konečne kolesá na asfaltke a môžem valiť domov. Okrem odrenín sa môžem pochváliť 3 kliešťami.
Poslednú májovú sobotu bolo premenlivé počko, preto sme so ženou sa rozhodli len v rámci udržania kondičky prejsť 114km do hlavnej dediny. V podstate v Hovadove z domu na bicykli ešte nebola. Vybral som východnú trasu cez Sereď a tiež nech nám fúka do chrbta. Otrasnou betónkou z Maduníc do Hlohovca sa natriasame pod železničný most. Z prvu oblačnej oblohy vykuklo slniečko, preto stojíme v Hlohovci a kupujeme malý opaľovací krém. Akonáhle sme sa natreli, slnko zašlo. Po ceste ideme do Siladíc, kde si robíme zachádzku na cyklotrasu.
Vidieť, že sa buduje pokračovanie cyklochodníka do Horných Zeleníc. Dôležitejšie by však bolo spraviť tie Madunice. A vraj Vážska cyklomagistrála... Ani z jednej ani z druhej strany Váhu nie je poriadna cyklotrasa. Plány na premostenie v Koplotovciach padli počas korony. Dnes už je to však lacná výhovorka. Z neba padne pár kvapiek, no mračná sa uberajú na juhovýchod. Cez to všetko zastavíme pri odpočívadle a najeme sa. V Hornej Čepeni schádzame z hrádze na okruh okolo Serede. Prekvapí nás kopa smradov, ktoré po tejto relatívne nezaujímavej komunikácii premávajú.
Za diaľnicou obchvat opúšťame, vlastne i cyklotrasu a ideme po poľnej ceste. Je asfaltová, takže sa ide pohodlne. I slnko sa objavuje. Pred Majcichovom je krátky úsek bez asfaltu. Vylezieme z koryta Dudváhu hore do dediny. Zájdeme na opačný koniec, kde je kaštieľ. Dnes je tam lekáreň. Okolie vyzerá neudržiavané.
Vraciame sa s5 a mierime na juhovýchod do Hoste a Abraháma, kde sa ďalej stočíme do Pustých Úľan. Až v obci zistím, že park s kaštieľom bol v Abraháme. Vracať sa nebudeme. Niekedy sa sem ešte vrátim. Aj do Pustých Úľan, lebo i tam sme netrafili rybníky. Rozhľadňa Hniezdo asi neexistuje, resp. sme ju akosi minuli. Každopádne vôkol je pole s dyňou. Rovno pokračujeme do Veľkého Grobu. Ideme chvíľu medzi poliami po modro značenom cyklochodníku. V Novom Svete chvíľu pátram po cyklochodníku. Je za bielou mačkou vľavo, skrytý za novostavbami. To už sme zasa na žltom chodníku, ktorý nás dovedie pri Čiernej vode do Kráľovej pri Senci.
V centre obce je vynikajúca fontánka na vodu pre nás tulákov. Stačí vložiť fľašu a fotobunka načapuje chladnú vodu. Hneď si aj vymeníme teplú vodu za čerstvú. Treba však aj živiny, a tak prejdem len pár metrov do hostinca U Petra. Dám si kofolu, drahá nealko pivo. Miestni štamgasti a spitiny nadávajú pri sledovaní hokeja. A chvália sa, ako robia od 10. do 20. v mesiaci. Takýchto máme i doma. Pokračujeme do Kostolnej pri Senci a Hrubého Šúra. Vietor sa náhle akosi otočí na juhozápadný a bojujeme proti nemu až do Malinova. Tamojší park aj kaštieľ sú zatvorené pre rekonštrukciu, preto smerujeme k Mostu pri Bratislave. Za Malým Dunajom odbáčame doľava na Sacravelo. Nečakal som poľnú cestu a hromžím. Sacra. Nepochopiteľný kilometrový asfaltový úsek (odnikiaľ nikam) prejdeme po opätovnom prekročení rieky. Blikajúce letisko a sme vo Vrakuni. V tamojšom parku som si vyhliadol rozhľadňu a pod ňou bufet, kde sa najeme.
Pekná predstava, len vrakunskí sa rozhodli dnes osláviť Deň detí. Park okupuje kopa deciek a tým pádom aj jediný bufet. Hneď sa i postavím do radu. Musíme objednať niečo rýchle, no i tak čakáme na hranolčeky 20min. Za ten čas sa vylápem na drevené rozhľadňu, no aj na nej je drobizg. Konečne mi zavibruje hlásič a môžem si vyzdvihnúť jedlo. Nahádžeme hranolčeky do seba a ponáhľame sa na hlavnú stanicu. Telefén s navigáciou si vložím do kapsičky, aby som videl. Pod diaľnicou i tak odbočíme zle. No potom už len ťaháme po Ružinovskej a Mickiewičovej k Alma mater na Kolárku a hore na stanicu. Dojuchali sme ani nie 10min. pred odchodom. Cez internet rýchlo beriem lístky a zo 4. nástupišťa odchádzame 19.20h domov. Na výlete sme nejaké pekné pamiatky alebo prírodné skvosty nevideli. I mojou navigačnou chybou. Hlavne však išlo o to, nesedieť doma.
