Cyklohaluzice - na inom Treku

      

     Aby mi nespadla kondička v čase odstaveného Treka druhého, sedlám ženinho Treka tretieho, ktorý je veľmi podobný. Nevýhodou je, že má len jeden držiak na fľašu. Navyše ho nebudem trápiť po kopcoch a lesoch. V prvú júlovú nedeľu bolo oblačné počasie s malými prehánkami. Po obede zbalím nejaké zbytočnosti do batoha. Tiež druhú fľašu. Popri priehrade, a potom stále popri Váhu pôjdem do Serede. Do Hlohovca cestu popri rieke poznám, no tento rok som ju veru nešiel. Terén nie je zrovna pre cesťák. Od Koplotoviec je asfaltový povrch hrádze. Končí pod vinohradmi Tokajka zároveň s hrádzou. 

     Ďalej sa ide po poľnej ceste. Povrch je tvrdý a prašný. Zvládol by to asi aj cesťák. Cestou sú pekné zákutia, typické pre našu najväčšiu rieku. Na úrovni Siladíc, ako sa vlieva Horný Dudváh, modro značený cyklochodník odbáča prudko hore k Dvorníkom. Dá sa pokračovať do dediny a odtiaľ na Šintavu alebo ísť po úzkej asfaltovej ceste ponad rieku. Ja volím tretiu možnosť a pokračujem tzv. Porondou stále popri Váhu. Vidím pár cyklistov, ktorí tiež idú rovnakú trasu.

   Zastaví ma týpek so synom na horských bicykloch, či nemám lepiacu sadu. Zrovna mám ženin bicykel a kapsička s náradím zostala v servise. Akurát trepem kompresor zo sebou. Smola, keby som vedel konečne pomôcť, mám iný stroj. Nevýhodou poľnej cesty sú jamy a nekončiace klikyhaky, čo vyžaduje neustálu pozornosť. Ale vinie sa v tieni stromov. Pred Vinohradmi sa ešte rozhodujem, či sa nevrátiť na cyklochodník, ale pokračujem popri toku.  

    Niekedy na budúce pôjdem regulárnou cestou. Jediný krát Treka tlačím nad Vinohradskú motokrosovú dráhu. Ani nie je prevýšenie strmé ako skôr kamenisté a šmykľavé. V Bobrej doline som blízko Šintavy. Umelo vytvorená dolina. Rád by som sa ocitol na normálnej ceste, toho 30km natriasania mám plné zuby. Dám sa zlákať nejasným chodníkom popri záhrade, no vedie len do ďalšej záhrady. Správna odbočka je ďalej cez štrk. Aby som sa nezj.bkal, musím bicykel tlačiť. 

Bobria dolina pre detičky.

    Konečne na asfalte, ktorý už neopustím s malým intermezzom v Šúrovciach. Prekleniem Váh a šliapem k Šúrovicam. Odtiaľ si výlet predĺžim odbočením k Zavaru. Vietor je západný a idem proti nemu. Ale nič hrozné. V Zavare na kruháči volím smer doľava na 8km vzdialené Bučany. Konečne sa vraciam domov. V Brestovanoch ma prekvapí kaštieľ na kopčeku. Patril poľskej rodine Zamoyski do r.1946.

V Brestovanskom klasisistickom kaštieli z 19st. je základná škola.

    Zastávku využijem aj na doplnenie hladného žalúdka. No len banánom. Hoci trepem zo sebou nejaké sladkosti, nenačnem ich. Čo je asi chyba, pretože domov dôjdem na energetickom minime. Z brestovanského kaštieľa je základná škola. Pomerne roztiahnutá dedina, ale to sú aj susedné Bučany. Rozpadnutý kaštieľ, nový kaštieľ a idem po vedľajšej ceste na Trakovice. 

Zayovský rokokový kaštieľ v Bučanoch chátra od polovice minulého storočia.

    Tam sa napojím na rušnú cestu do Lepáku. Cez Malženice a kopčeky, i keď neveľké sa mi nechce. Nad Lepákom práve prelietava chartrový let z Turecka. Akosi sa mi vidí stále vysoko, ale snáď pristane, kde má. Známou cestou dôjdem domov. V Maduniciach slabá prehánka. Krúžim po centre v nádeji nejakej fľaškovej kofolky. Nič. Mám ešte vodu a domov je to nejakých 15km. O siedmej odkladám do pivnice Treka. O dva dni mám svojho Treka opraveného a môžem sa rozbehnúť do diaľav.

Baza hajk bajk

  

   Doma nám zachutila bazovica, či burčiak z nej. V nedeľu sme dokondiciovali posledný pol liter a hneď som sa aj bral po ďalšiu bazu. Lenže nešiel som priamo po ňu, ale spestril si cyklo jazdu šliapaním do kopca k penziónu Bezovec a po svojich ďalej na kopček rovnakého mena. Doobeda ešte nebolo také horko, ale pieklo. Treka druhého som oprel o stĺp lyžiarskeho vleku a šliapal dole a hore na vrchol. Na samotnom vrchole sa pásla koza. 

   Ochočená, vôbec sa ma nebála. No už som videl na cyklochodníku aj sliepku pobehovať. Keď som vytiahol Margot tyčinku, už aj šla koza mne. No zahnal som ju a kľudne sa pásla poblíž. Z Bezovca sú nádherné výhľady na rodný kraj a domov. Kopec pritom nie je tak ďaleko. Cesta hore mi trvala vyše poldruha hodiny. 

   Lúkou bežím dolu k vleku. Sadám na bicykel a po modro značenom turistickom chodníku idem smerom k Tematínskemu hradu. Viem, že baza je v Hrádockej doline. Mohol som ísť aj cez Skaliny, ale naivne som si myslel, že cesta popri hrade je schodnejšia. Nie je. Sprvu vyzerá všetko perfektne, pokiaľ nepríde stúpanie k Javorníčku. A potom kamenistý chodník. Nadávam, keď tlačím 15kg kolimahu do svahu. No podľa stôp na zemi bicykle tadeto jazdia. Nie však cesťáky, či čo to vlastne tlačím. Míňam pomerne hodne turistov mieriacich k hradu. Ja dnes hrad nenavštívim. Je poludnie, keď som kdesi pri hrade. A to som nenašiel ešte bazový krík.

   Po cyklochodníku smerujem kdesi do Hrádockej doliny. Je nekonečné to natriasanie po vrstevnici. A zasa menšie stúpanie ako je Hlinená. Do kolesa sa mi dostane tŕnistý krík ruže. Ešte tak defekt by mi chýbal. Mám síce vystužené kolesá, ale ktovie, čo vydržia? Zadným kolesom odpálim veľký kameň. Vtedy, keď sa musím vyhnúť zlomenému konáru. Konečne vidím el. vedenie a viem, že som v doline. Zacítim omamnú vôňu bazy a zastanem. Za mnou je zopár kríkov s pekne veľkými kvetmi. Preto neváham a začnem trhať. Ani nožík nevyťahujem. Pár "pošteklení" od žihľavy a môžem juchať dolinou domov. O pol druhej zdravím susedy drbniace na schodoch. Krátko po mne príde i mladšia z víkendového pobytu svätuškárov a birmovancov. O pár dní sa po bazovici len zapráši.