Kysuce

     

     Aj na túto hajk bajk jazdu našim horským krajom som sa chystal pár rokov. Počasie je na Kysuciach veľmi vrtkavé a čakal som na priaznivé podmienky. Tie nastali v druhú júlovú sobotu. I v to poloblačné ráno som sa rozhodoval, či neísť na bližší Tríbeč alebo risknúť Kysuce. Nuž váhavé Váhy. Napokon som sa rozhodol ísť na sever, a dobre som spravil. Drahú netradične odprevádzam do Púchova. Ona pokračuje do Tatier na babskú jazdu, ja osobáčikom do Považskej Bystrice. Vo vlaku sa zoznámim až s príliš ukecanou Alenou. Vášnivá turistka, ale akosi sa motá pomedzi fasabukové skupiny turistov ako keby hľadala správnych ľudí alebo v 63. stále seba? Zamávam žene a o pár minút začínam šliapať do pedálov. Ani poriadne nevyrazím a v Považskej už kufrujem. Vraciam sa s5 na most a až po prekročení rieky schádzam dolu. Popod diaľnicu k hranici krajov.

  Žilinský sa bachol po vačku a dokončil asfaltový povrch popri Hričovskom kanáli. Paráda, nemusím ísť po ceste na Mikšovú a Malú Bytču. Do samotnej Bytče ma dovedie nový cyklochodník. Prečo to v iných krajoch ide a v našom nie? O5 myslím na madunickú betónku a nedokončené Šulekovo. Dobre, že som začal v Považskej. Rozmýšľal som aj začať v Bytči, ale to by som sa ochudobnil o testovanie novej, prakticky neskolaudovanej, cesty. 

    V Kotešovej sa lúčim z Vážskou cyklomagistrálou a odbáčam na Turzovku po modro značenom cyklochodníku. Nezvyčajne rušná cesta minimálne za Veľké Rovné. Natiahnutá dedina známa drotárstvom. Obloha sa zaťahuje tmavými mrakmi. S tým som počítal, poobede by sa malo vyjasniť. V doline riečky Rovnianka je pomerne chladno.

Veľké Rovné sa skladá z 50 osád a väčšinou z nich prechádza frekventovaná cesta 541.

    Nič to, zahrejem sa stúpaním do sedla Semeteš. Posledné 2km sú vskutku prudké a občas je tam stupňov ako v Nachmelenej opici (12°). Obieham cyklistu a na "jedničke" dofučím do sedla. Krížom cez cestu je odstavené auto. Z hostinca U Cipára vybehnú dvaja chlapi, ktorých zavolal šofér. Starší pán prosto spanikáril, zamkol sa mu volant a nevedel, čo robiť. 

"U Cipára" má hostinec názov podľa jediného preživšieho muža masaker z konca II.sv vojny.

    Posledný masaker II.sv. vojny sa odohral v osade Semeteš len pár dní pred oslobodením. Pucipajtáši Whermachtu regrutovaní z ruských zajatcov, tzv. Vlasovci, sa pomaly ťahali za svojimi vazalmi na západ. Pri ústupe narazili na mínu. Keďže boľševikom skopčáci príliš nedôverovali, naskytla sa vlasovovcom možnosť zastrielať si a minúť muníciu. Rozpútalo sa besnenie, kde pozabíjali všetkých chlapov v osade.  Zázrakom sa zachránil Štefan Cipár, ktorého guľometná dávka nezasiahla. I rana istoty do tyla nebola smrteľná. Iróniou je, že práve Kysuce sú dnes baštou neonacistov a ĽSNS.

    Márne sa motám po hostinci pri prázdnom pulte. Telefén zo začiatku minulého storočia je hluchý. Vrátia sa chlapi a zazvonia na zvonček. Z kuchyne vybehne staršia pani. Moja požiadavka je jasná - pohľadnica. Zasa len tie hlúpe magnetky. Sadám na Treka a vítajú ma Kysuce. Čím? Smetiskom. Prepokladám, že odpad sem vozí celý región. Za ním na mňa mrkne z priekopy divá sviňa. Nedá mi to a otočím bicykel. Ako sa k nej znova blížim, zakrochká a snaží sa postaviť. Zľaknem sa, no zadnú nohu len vlečie za sebou. Asi ju zrazilo auto. Guľka medzi oči by ju zbavila utrpenia. Idem radšej preč od trpiaceho zvieraťa.

    Po kilometri som v Turzovke. Upúta ma nové múzeum pána Lašuta. Netuším, kto to bol, preto vojdem do dvora a zaparkujem kolimahu. Vojdem do malého domčeka, kde ma privíta staršia pani. Má nejakú prácu, no cez to všetko začne s výkladom. Najprv ma zavedie do izbičky, kde p. Lašut prežil väčšinu života. Je pekne zrekonštruovaná s artefaktami Matúšovho života. I s kópiami lekárskych správ, zatykačov, ospravedlní, ďakovaní a podobne.  

    Matúš Lašut bol obyčajný lesník, neskôr hájnik. Z nudnej, no tvrdej služby ho vytrhne dvoj metrové zjavenie panenky Márie vo sviatok Najsvätejšej Trojice. Zdravas nedokončí, je excitovaný rôznymi výjavmi. Po tomto zážitku od základu zmení svoj život a v chráme božom je každý deň. V septembri 1958 usporadúva I. púť na Živčákovú s tými, čo uverili. Bolševik ho prenasleduje za poburovanie ľudu, skončí v blázinci na elektrošokoch a núteným popíjaním chemických koktejlov. Ani Verejná bezpečnosť ani psychiatri ho nezlomili. I cirkev sa stavala k zjaveniu dlhé roky skepticky a pútnické miesto vyhlásili až v r.2008. Aspoň tej kaplnky sa Matúš dožil. Rehabilitácie sa však nedočkal ani jeho potomkovia. Obec očistila jeho meno len v r.2025. Asi nech má starosta konečne pokoj od pamätníkov. Už neublíži nikomu.

    Až tak ma jeho život a presvedčenie nechytá za srdce, no pani je neodbytná a mele furt svoje. Keď som jej povedal, že sa neponáhľam, bola len voda na jej mlyn. Keď jej poviem, že som neznaboh, odpovie: "No ale niečo vás sem priviedlo". Povedal by som, že zvedavosť a vrtuľa v zadku.  Po pol hodine sa oslobodzujem. Každopádne ma zaujalo spomínané pútnické miesto na Živčákovej a mením plán. Vyberiem sa pešo od riečky Kysuca hore ku kaplnke a vyhliadkovej veži. Lesom ma sprevádzajú obrázky svatých, niekoľko krížových ciest, až po pol hodinke dorazím ku kaplnke. V obchode so suvenírmi kúpim jednu pohľadnicu. Do kaplnky, kde sa zjavila panenka Mária len zvonka nakuknem. Miesto je plné pútnikov. Pokračujem po spevnenej ceste k veži, či vlastne kostolu. Cestou je zopár prameňov. Slovenské Lurdy.

    Niektorí si berú vodu do bandasiek, iní sa doslova kúpu v nej. Možno, keď ma prikvári nejaký neduh, sa sem vrátim. Dnes rýchlym krokom mierim ku kostolu Panny Márie. Vstup do vyhliadkovej veže je zo zadu. Vstupné viac menej dobrovoľné. Z veže je pekná vyhliadka na Poľsko a Čechy. Lysá hora je čoby kameňom dohodil. Už viem, čo ma to onehdá z hory vtedy upútalo. Živčáková. O5 navštívim suveníry na parkovisku, ale okrem svatých, nič pre mňa nemajú. Vraj v kostole. Zrovna, keď doň vstupujem, volá drahá. Pochopiteľne vycúvam von na terasu. Oznamuje mi, že práve dorazila do Lomnice. Vskutku nájdem viacero pohľadníc v kostole. Hodím drobné medzi milodary a schádzam s5 k bicyklu.

Pohľad na Moravské Beskydy, v pozadí Lysá hora.

    Matúš Lašut však nemal privilégium na zjavenia Panenky Márie. V rafinovanej podobe sa prisnila viackrát Jurovi Kavalekovi a poslala ho neboráka v decembri kopať prameň. Aby nekopal len tak naverím boha, o5 sa mu zjavila a ukázala, kde položiť motyku. Následne sa s nadprirodzenými úkazmi a prameňmi roztrhlo vrece. Ďalšiemu Kysučanovi Karčimu Ž. Panenka Mária odkázala návod na použitie prameňa. Vykopali sa ďalšie tri sofistikovanejšie studničky s väčším prietokom, nech pútnici dlho nečakajú. Na tú pôvodnú si dnes nikto poriadne ani nespomenie.

    Cestou hore som nestretol nikoho, no teraz obieham pár pútnikov, dokonca i hríbara, ktorý zbiera tanečnice ako kysučania volajú kuriatka. Na parkoviku si sadnem na lavičku, vybalím salámu s chlebom a pozerám sa, ako ženička vláči fúrik so štrkom kamsi poza dom. Vyzerá, že prerábajú. Na vedľajšiu lavičku si sadne pani. Všimol som si ju cestou dolu. Dáme sa do reči. Prišla z Nového Jičína a je onko pacient (prsia), o čom svedčia jej krátke vlasy. Nesie zo sebou bandasky "lurdskej" vody. Súputníci odmietli niesť vodu, tak sa naštvala a zišla dolu. Rozhovor preruší miestny prostáčik, ktorý prosí vyzliecť mikinu, lebo mu je teplo. Je ochrnutý na pravú ruku. Pani robila v hospici, preto pohotovo vyskočí a vyzlečie mu ju. Dámu veľmi mrzí, ako sa k nej zachovali kamaráti a s jej sklamaním sa lúčime. Pokračujem do mesta.

V parku rodákov je socha šéfa kysuckých zbojníkov Uhorčíka.

   Vyfotím kolegov dom (ten je kdesi na treku na Orave). Haluz je železnica prechádzajúca stredom mesta. Ako keby v Piešťanoch chodil vlak popri Auparku. Vymotám sa z neveľkého mesta pod úpätím Lovášova. Vedeniu mesta tiež pekne je.e, keď si horu nad mestom vyrúbali. Nesmiem minúť Staškov - rodisko slávneho Pacha - herca Jozefa Krónera. Dokonca je domček i otvorený. Mladý muž robí výklad jednej rodinke, preto sa pridám. 

    Króner nikdy nedostal ozajstnú sošku Oscara za film Obchod na korze. I tá vo vitrínke je kópia kópie. "Pravú" kópiu má dcéra Zuza. Ale ja som dostal pohľadnicu, takže spokojný odchádzam ako keby so soškou. Do Čadce už nie je ďaleko. V Rakovej míňam svadbu. 

Nedávno obnovený neogotický kostol Panny Márie z konca 18st. v Rakovej.

 

    I v Čadci sú snahy o cyklochodník. Viac menej úspešne, no veľa kilometrov ešte chýba. Premýšľam navštíviť infocentrum, no o tretej už asi bude zatvorené. Preto sa vydám na vrchol dnešného výletu - rozhľadňu Briava. Od Matičného námestia  Treka tlačím. Nechce sa mi stúpať do zdanlivo, možno reálne, prudkého kopca. Bicykel odstavím v polovici cesty u Krkoškovcoch pri vodárni. Ďalej šliapem k horskému hotelu Husárik len s batohom.

Pohľad na Veľkú Raču a krivánsku Malú Fatru.

    Telo si pýta cukry. Sadnem si na krásnu vyhliadku na Veľkú Raču a Malú Fatru. K výhľadu veľkú kofolu. Odlomím si aj z makovníka. Potešia ma pohľadnicami Kysúc. Beriem aj tú zimnú. Po lesnej ceste vystúpam hore k rozhľadni Briava. 

Briava voňajúca novotou (2025) tvorí bránu do Javorníkov.

    Mraky pomaly ustupujú a je gýčové nebo s ďalekými výhľadmi. Na severe je Veľký Choč a panoráma krivánskej Fatry. Pod mnou Čadca ako na dlani. Na rozhľadni sú so mnou ako inak - Poliaci. Vychutnám si panorámu okolia a bežím k bicyklu. Predo mnou je vyše 30km do Žiliny. Dolu točím takmer 60km/h. Trochu sa motám po Čadci, kým nájdem správny cyklochodník. 

    Ten ma dovedie ku križovatke na Oščadnicu, kde musím asi 500m ísť po ceste. Nie je veľmi rušná. Od križovatky sa ide k rieke a je popri nej pekná cyklotrasa. Ľudí pribúda. Keby som šiel takto až do Žiliny, bola by to paráda.

    Ale nešiel. Vytriezviem po pár kilometroch niekde v okolí Dunajova. Prečo takýto názov, keď obec leží na rieke Kysuca? Pp. podľa mena nejakého valašského usadlíka. Zaujímavejší je jej erb-morská panna Meluzína. Za dedinou idem o5 po normálnej komunikácii. Pred Kysuckým Lieskovcom križujem rušnú cestu I11. Prebieha i v sobotu večer výstavba diaľnice, ktorá je potrebná ako soľ. Ale aj cyklochodník treba, pretož od K.Lieskovca sa ide práve po I11. Navyše sa po nej premávajú nákladiaky zo stavby diaľnice D3. 

Súčasťou kysuckej cyklomagistrály je i nemecký protitankový bunker Tobruk.

    Cez provizórne premostenie a poľnej ceste sa akosi dokotrbácam do okresného mesta Kysuckého. Popri železnici smerujem na juh. Vidím jediný stánok, no pohľadnice akurát blahoprajné. Ani neviem ako sa ocitnem na novom diaľničnom privádzači. Zobudím sa až nad riekou. Vraciam sa s5 do Rudinky. 

    A o5 sa mi nezdá smer ani zelená značka trasy. Vraciam sa dolu na križovatku a pokračujem po modrej na juh. Záver cyklojazdy je spestrený prudkým stúpaním vo Vranie. Inak sa ale nedá. Aj cez Brodno by bol asi kopček. Prakticky som v Žiline, už len nájsť cestu na stanicu. Viem, že musím prekročiť Váh. 

    Cez Budatín sa nedostanem. Úzka cesta vedie popri I11 ponad Váh až na Kysuckú. Odtiaľ sa potom poza štadión dostanem podchodom do stanice. Mám ešte viac ako polhodiny čas. Po siedmej mi odchádza posledný vlak domov. Lístok kúpim pri pokladni Regiojet. Tam je voľný wifi signál. O5 sa mi baží po kofole. Niektorí obchodníci namiesto platenia kartou, generujú QR kód. No ešte sa mi nestalo, že by fungoval. Treba totiž internet. Vo vlaku dojem makovník a o pol deviatej som doma. Krásna jazda a som rád, že mi to konečne vyšlo. Už mi v hlave šrotuje ďalšia potulka severovýchodom Kysúc. Ale to až budúci rok.