Na Orave zdravo

Sobota 13.8.

Boli sme už vyfúknutí ako kraslice z prerábky bytu. Tak sme sa rozhodli hodiť to za hlavu a odpočinúť si od takého toho cizelovania, tmelenia, pilníkovania a naháňania všelijakých majsterkov atď. Presne na obed sme vyrazili. Plynulosť narušila cik pauza na odpočívadle Prejta. Súľovské skaly v opare a v okolí Žiliny ako vždy dážď. Tam snáď majú mraky hniezdo. Zastávka v Dolnom Kubíne na obed. Hneď na rane bola pizzéria Mama. Najprv sme čakali, kým sa objaví nejaká obsluha. Mátožne sa z kuchyne zjavila unavená a unudena čašníčka s chrapľavým a tichým hlasom po fláme. Vyjedli sme všetku šunkovú pizzu. Mladšia však radšej pozerala TV. Televízor sa prekrikoval s rádiom. Pripomenulo mi to krčmu v Polívkovom Kurvahošigutentág.  Po nasýtení sme vyrazili do TIK. Zatvorené. Jedine zmrzlina otvorená. Všade mŕtvo. Vonku 18°C a pod mrakom, takže zo zmrzliny spadlo. Zdalo sa mi, že počujem fontánu. To len „roboši“ opravovali strechu (o týždeň, cestou domov som však zistil, že predsa len tam bola). Šli sme smerom k drevenému zázraku-mostu. Ocitli sme sa bokom od neho. Zvečnil som prečerpávaciu stanicu sračiek, ktorá zaujala ženu. Za úlohu som dostal zistiť, či je na vyústi mreža. Zdalo sa mi , že áno, ale ruku do hovna by som za to nedal. Prešli sme sa po kolonádovom moste a sadli do auta. Odbočil som zle na Ružomberok. Až na nejakej zastávke som sa otočil. Cez 4. najkrajšiu dedinu Sedliacka Dubová smerom k Podbielu. K penziónu v Habovke nás doviedli tabule. Je postavený na svahu. Auto som nechal kdesi nad ním na provizórnom parkovisku , kde boli asi základy domu, či čo. Pani majiteľka sa nejak vehemntne neunúvala, dala mi kľúče, ani so mnou na izbu nešla. Len ukázala, kde je apartmán 6. Vedú k nemu strmé schody. Po dvoch hafiroviciach som mal problém ich vyjsť.  Sme pod strechou. Všetko stiesnené, taká väčšia kutica. Okna sú poľské, lebo sa otvárajú do opačnej strany. Všetko tu je pp. z blízkeho Poľska. I hostia. Ale hovoria tak, že im rozumieme. Nejakí z pohraničia. Pomaly sa ubytujeme. Hneď  vedľa chajdy je ihrisko. Baby sú tam. Pri riadnej ceste je druhý, hlavný vchod. Pre páry, ktoré bývajú nižšie. Okolo pol siedmej ideme na večeru. Slížiková polievka , trocha pikantná. Čašník pripomína Ficovho brata. Dnes si nevyberáme. Zasa zemiaky. S bravčovým na prírodno. Dávame si hafirovicu na prípitok. Čučoriedky nevyjedám. Pre tentokrát. Žena ich hupsne do seba. Aj moje. Po večeri sa prejdeme centrom. Deti sú ešte na dvore. Sú tu aj české a poľské deti , ale naše sa hanbia. Ale okríknuť ich z kúpeľky , aby boli ticho, nie. Pozeral som TV. Nemohol som nájsť ovládač. Dokonca som sa pýtal na recepcii. Nakoniec bol na parapete.

14.8.

Niekoľko nocí ma mátajú zlé sny. Ráno ma navyše z mäkkého matracu bolí chrbát. Kikiríkanie ani štekanie psov ma už netankuje. Na raňajky celkom dobrá rybacia pomazánka. Čučoriedkový džem bol na naše sklamanie kupovaný. Nechcem ani vedieť kde. Turecka káva v cene, presso sa pripláca. Sme predsa na dovolenke, nebudeme trocháriť. Je polooblačno a teplo. Ideme do Oravíc. Šliapeme po asfaltke do Juráňovej doliny. Míňame rozhľadňu na Ostrivú i salaš. Baby to príliš nebaví. Konečne opúšťame asfaltovú cestu a cez lúku vchádzame do doliny. Blavákom radíme kade ísť. Hoci majú akúsi mapu, sú stratení ako naše štipce po prerábke. Tiesňava je fascinujúca. Užívam si ju viac ako minule. Možno je to lepším počasím alebo deťmi, s ktorými ideme pomalšie. Niekedy tak, že šliapeme kapustu. Na ruke mi sedí motýľ, perlovec. Vystúpame krátko do sedla Umrlá. Tam si dáme rohlík s paštétou. Ideme s5 cez Bobroveckú dolinu. Niektoré chodníky sú zavreté. Vraj kvôli macom. Za druhou horárňou nájdeme kríky čučoriedok, no väčšinou sú zčesané. Pred koncom objavíme akúsi cestičku z driev nad mokraďami. Ideme po najbližšiu info tabuľu. Potom sa otáčame s5. Neskôr zistíme, že zbytočne. Boli sme v polovici krátkeho chodníka a mohli sme sa prejsť. V Oraviciach si vystojíme radu na kofolu a hranolky. Štyria chudobní Poliaci si dajú jedno pivo a pijú ho zo slamkami. Guláš si dá len starý so synom. Ostatní si tak akurát namočia chlieb. Láka ich langoš, ktorý nik nechce. Okolo pol piatej sme v penzióne. Baby šli von. Kdesi našli cibuľu a požrali ju. Keď ju mali na druhý deň na raňajky, ani sa jej nedotkli. Na večeru som mal zemiakové placky. Vedľa sediaci „pepíci“ si ich pomýlili s palacinkami a čudovali sa, prečo sú slané. Čašníčka im vysvetľovala , že sladké na Slovensku nemáme. V plackách bolo viac múky ako zemiakov. Pre bezlepkáčov tu zrovna nevaria. Baby mali kuracie na horčicovo-medovej omáčke. Šli sme potom na ihrisko pri tamojšej škole. Je tam živé Človeče, nehnevaj sa. No len pre jedného. Tak sme si dali partičku. Vrátili sme sa do penziónu. Oslovil nás jediný Slovák. Rodinka bola z Brestovian pri Trnave. Pozval nás na dve deci. I deti sa zahrali. No zahnala nás búrka, tak sme víno exli. Dievčina bola večer chvíľu u nás. Škoda, že zajtra odchádzajú, celkom príjemne sa s nimi rozprávalo. Boli to takí jednoduchí , obyčajní ľudkovia.

15.8.

Hmlisté ráno. Veril som však, že sa hmla rozplynie. I stalo sa, ale úplne až poobede. Rozhodli sme sa ísť do Roháč. doliny a uvidíme. Obchádzka Zuberca, ktorú sme "onehdá" nezaregistrovali. A policajti ako vždy poľujúci na cudzincov. Je tam nové parkovisko a lanovka. Bolo rozhodnuté. Nebudú dnes plesá, ale lanovka. Tak skúsime teda aspoň vyškriabať sa na nejaký ten kopec. Veľkosť detí v pokladni zapôsobila a mali zadara.  Vyviezli sme sa teda kdesi pod Predný Salatín. Ďalších asi 400m sme pomerne prudko stúpali po novom chodníku. 40 tabuľkových minút bol utopistický čas. Trvalo nám to vyše hodiny. Deti sa pásli na čučoriedkach. Raz sme sa ocitli pod mrakom. Baby sa pýtali, či je mrak teplý. Povedali sme im, nech skúsia. Hore na hrebeni bolo oblačno. Vrcholy Roháčov boli zahalené ako beduíni. Sem tam vykukli Skriniarky alebo Baníkov. V opare bola vidieť Trstená a Oravská priehrada. Dali sme si chlieb s paštétou. Baby sa divili prečo zasa to isté. No snáď by nechceli váru. Vybrali sme sa ešte kúsok po hrebeni, ale dievkam sa nechcelo. Vrátili sme sa s5. O5 zastávka na čučoriedkach. Slnko sa ukázalo viac a začalo byť horúco. Dolu na parkovisku sme stretli známych z Trnavy. I oni boli na lanovke, ale hore nešli. Nebolo ešte ani 15h. Šli sme teda do múzea Oravskej dediny. Baby to zaujalo. Oproti minulosti pribudli obchodíky so suvenírmi. Ale vhodný košík na hríby ešte neuplietli.  Žena stretla spolužiačku z VŠ. Vraj ma aj pozná. I mne jej tvár znela povedome, ale nespomenul som si. Husi, kozy, unudený baran, ktorý hádam i nás pamätá, i keď pred 11 rokmi bol baránok. Kúpili sme magnetky pre rodinu a s väčšími, či menšími nervami sa pofotili. Oproti je zaistená lanová dráha, ferrata, ako sa tomu moderne hovorí. Riskli sme to nech baby skúsia. Dievčina spanikárená ako Ferdo mravec, visiaca a čakajúca na princa vysloboditeľa im na odvahe nepridala. Ale šli a dokonca dve kolá. Možno by tam boli doteraz, keby chlapík neskončil. Baby to potom komentovali, že tam bude každý deň pokiaľ nezomrie. Alebo nepôjde do dôchodku. A blížil sa i čas večere. Hostia sa v penzióne pomenili. Väčšina sem chodí na zľavové kupóny. Úroveň penziónu ani k dlhším pobytom neláka.  Túto dovolenku všetci varia podľa „môjho“ gusta. Ja už ani neviem, čo je ryža, nieto ako chutí. Ale mrkvovo cesnakový šalát mi dnes napríklad šmakoval. Po večeri sme si dali horúcu čokoládu. Robia ju z vrecka. Nuž, nie je to Monsalvy. Je to taký pudinček. Čokoláda nie je súčasťou ich života ako zemiaky. Vyberali sme si vyrezávané obrazy, ale napokon z kúpy zišlo.

16.8.

Ráno ma zobudil dupot z izby pod nami ako keby odzemok tancovali. Dnes bol na programe voľný deň. Išli sme poslední na raňajky (ostatne ako väčšinou). Rozmýšľali sme ísť na Oravskú priehradu. Napokon sme sa vybrali opačným smerom do Liptovského Mikuláša. Navštívili sme kontaktnú Zoo. Masovka. Príliš ma to nebavilo, všade čakáme jak cicinbusy. Vstupné 5 Eur neúmerné tomu, čo vidím. Trochu som bol nesvoj z toho, čo podporujem. Prvý stan s jaštermi a korytnačkou sme nateraz vynechali.  Prišli sme ku kozám a ovciam. Potom k somárovi. Okrem ošetrovateľov aj každé zviera má meno. Záchody len Toi Toi. Vybudované-mimo prevádzky. Čínske prasce ležali. Zasa ovce i čierne, husi a kačice. Ďalšia kopa smradľavých prasiat, ktoré hľadali svoju orientáciu. Rovno mohli kráčať v dúhovom pochode v Prahe . Na kone sme ani nešli. Páčilo sa mi ako ľudia nakŕmia zvieratá a ešte to aj zaplatia. S kelímkom ich tam pobehovalo dosť. Čakáme vyše pol hodiny na pohladenie levíčaťa, pumy a tigríka. Bola totiž obedná pauza. S nevôľou vstupujeme so ženou do ohrady. Staršia má obavy. Pýtam sa, čo bude so zvermi , keď vyrastú. Ostanú tu, a ak budú kontaktné, ľudia si ich môžu pohladiť. Zatiaľ len puma vyzerá priateľsky (ak so to dá o šelme tvrdiť). Boli sme len chvíľu. Potom sme popri kobyle, ďalších somároch váľajúcich sa v prachu, pomedzi klietky s polárnymi líškami a odutým vtákom Kookabura prišli k lamám a pštrosom. Boli tam tiež sovy a púštna líška. Tie sa nehladia. A veverička sa nedá. Maco Kubo zrovna spal, baby hladili teda bernardína. 7 mesačný maco bol váhová kategória mojej drahej. Je z českého chovu. Po chvíli sa prebral, a tak si ho dievky mohli pohladiť. Vraj cez zimu nespí a robí akurát zle. Klokany mali mená podľa jogurtov. Yogobela, Fantázia. Krkavce Fero a Alfréd vraj vedia rozprávať. No momentálne hlodali kosti. Pelikáni Filip a Jana. Trepali hrvoľmi ako plachetnice. Chladia sa tak. Priepastný rozdiel medzi dvoj a štvormesačnými. Tie staršie som si myslel, že sú rodičia tých malých. Vzácne čierne labute si nikto nevšímal. Hydina všetkého druhu. Od malých perličiek po obrie slepice. Voliéry s makakmi a utýranými opičkami. Nemali radi deti. Potom už len stan s malými hlodavcami. No malými. Bol tam obrí zajac. Malé to zaujalo. Naháňať morské prasiatka, či zajačikov. Ja som ich videl ako potravu pre šelmy (boli hneď oproti), žena prešpikovaných slaninou na smotane. Chrápajúce šelmy sme neboli hladkať. Vrátili sme sa do stanu s jaštermi. Možno si siahnuť na ježka alebo leguána. V rohu sa tiesnila korytnačka. Osamelá opička, ktorej hľadajú partnera. Zo smradu radšej rýchlo von. Dom postavený naopak sme za 4 Eur vynechali. Najesť sme sa boli v „mekáči“. Stretli sme sa potom v centre Mikuláša s bývalým ženiným kolegom, ktorý tam zarezáva. Hoci nás pozval na zákusok, nevládal som dojesť ani po staršej. Inak kašlú už obe.  Hlavne noci sú krušné. V meste sme kúpili sirup proti kašľu a hneď naordinovali. Nepomohol. Nebyť toho, dnes by sme sa kúpali. Takto sme šli do penziónu. Rozdiel teplôt v Mikuláši a Habovke takmer 5°C. Do izby nik nechodí upratovať a došiel „hajzl“ papier. Ešteže som stihol skočiť poň do potravín. Parkujem tentoraz dolu pri obecnom úrade. Schyľuje sa k dažďu. I tu lieta lišaj marinkový. Na večeru kapustová polievka a bryndzové halušky. Časť porcie dávam staršej. Hrajú sa s "pepčounmi" a preberajú ich slová. V noci mladšia kašle a ja si radšej čítam.

17.8.

Ráno pršalo. Vlastne celé doobedie prehánky. Na raňajky som nevidel ešte zeleninu. Vajcia na všetky možné spôsoby. A salámy. Dnes sme šli na opačný koniec Oravy. Najprv na Oravský hrad. Po kúpe lístka sme mali hodinu, tak sme sa motali. Kúpili sme si základný okruh i ten trvá 2h. A bola to zasa masovka. Výklad bol len pre prvých 10 ľudí. Jedni Česi dokonca prehupli do druhej skupiny. Zbrane strelné i sečné vystavené. Dievčina hrajúca na harfu. Moje baby tak videli čo znamená, keď sa povie: „Ty harfa“. V inej sále princezná čítajúca knihu . V dnešnej dobe načim tablet. Ten mala možno pod ňou. Inak dobrá brigáda. Len sedieť a usmievať sa ako Joker z Batmana. A na obraze šesťprstý.  Po úzkych schodoch hore a sme na strednom nádvorí.  Dominuje mu studňa. Hádzali do nej malé "lily", aby videli, či dosiahli hladinu rieky, keď vyplávali hore. Aj my stúpame cez strieľne s bielou pani s useknutou rukou. Biela pani sa stane mátohou týždňa. Damoklov meč pre nečisté úmysly visí nad dverami. Ideme do expozície oravskej prírody. Nerozoznám lasicu od vydry. Ďalej sme v expozícii života ľudí na Orave. Potom ideme do najsamvrchnejšej citadely. Tam je história osídlenia Oravy. Je tam tiež miestnosť s filmami, ktoré sa na hrade točili. Na zadnú vežičku sa nedostaneme, lebo sa rozpadáva. Schádzame cez jaskyňu, kde sa pivo chladilo, dolu. Máme za sebou 660 schodov a vyše 100m. Babám kupujeme loptičky na gume, čo je tu hit a stane sa ním aj na penzióne. Na obed pár fornett. Tlačí nás totiž čas. Ideme takmer 40km do Oravskej Lesnej. Kamióny pred nami nám zrovna čas neskracujú. Železnička je pomerne nová. Funguje iba od r.2008. A od tohto roku je dokonca možnosť ísť na Výchylovku v Kysuciach. No len 5 ľudí denne, čo väčšina prehliadne. Žena si pomýlila Výchylovku a nazvala ju pred milou pani Úchylovkou. Dáme si chrumky, zalejeme Radlerom a nastupujeme. Rušňovodič v sukni. Teatrálne odbavenie vlaku výpravčičkou. Mašinka má motor snáď z Multikáry. I tak by mohla ísť pomalšie, lebo na mňa fúkalo. Ale keby takáto chodila u babky na hríby... Je to rozprávková železnička. Míňame obrovskú tarantulu, ježibabu, bystrušku a chrobáka alebo draka (?), či čo to malo byť. Po 15min. sme dorazili do sedla Beskydy. Na stanici je expozícia goralského domu. Neďaleko malá rozhľadňa. Je vidieť Rozsutec, Oravskú Maguru a Beskydy. Sme prakticky na hranici s Poľskom. Po 20min. odchádzame. Na veľké sklamanie pubertiakov sa horská dráha nekoná a vlak dolu brzdí. Dokonca i vagóny. Vyzerá, že bude ďalšia jazda, hoci to nie je cez pracovný týždeň v pláne jázd. S5 ideme popri priehrade. Lidl v Tvrdošíne prestavujú, krútim sa na "kruháči" ako Mr. Bean. Radi by sme teda do Billy. Tá vyzerá, že je v Trstenej. Po jednoprofilovej diaľnici idem tam. Zbytočne si tak nadbieham a obchádzam mesto. Potom sa zasa vraciam smerom na Tvrdošín ako idiot. Pumpa v Trstenej ma tak nenaštve ako v Tvrdošíne na konci malé Tesco. Na večeru parené buchty a 2dcl vína. Nedobrovoľne koštujeme cuvée zmiešaním dvoch fliaš, ktoré čašníčke ostali nedoliate.

18.8.

Túto noc zasa staršia kašľala. Zatiaľ najdlhšia túra našich malých. Nie tá kašliaca, na tú si počkáme do ďalšieho týždňa. Na Roháčske plesá. Na raňajky malý langoš. Šiel som k mestskému úradu sa spýtať, kde majú pohľadnice. Milá pani Táňa dovešala oznamy a vzala ma na úrad. Tam mi dali všetky druhy, čo mali. Na príkaz starostu. Hoci sme plánovali vyraziť skôr, napokon sa kolesá auta roztočili ako obvykle, pred desiatou. Pred vstupom na parkovisko kolóna. Počasie prialo na vrcholovú turistiku. Viac Čechov ako Slovákov. Sme snáď takí komótni? My sme sa vybrali najprv po krátkej zelenej k Šindlovcu. Tam je už bufet. Asfaltkou potom až k Tatliakovej chate. Rozhodli sme sa pre miernejšie stúpanie k plesám. Predsa len. Pred nami sme sledovali ľudí kráčajúcich so sedla na Ostrý Roháč. Pri „tatliačke“ sme si oddýchli. O5 sledovali teleobjektívom vrcholových turistov. Bolo takmer 12h. Vyrazili sme teda k plesám. Dolné je najväčšie. Tam sme mali obed. Žujeme suchý chlieb s paštétou. A šliapeme o5 hore. Strieda sa prudké stúpanie s rovinkami v okolí plies. Sme na dvoch stredných. Rastie tam tatranský endemit ježohlav, čo je znakom čistej vody.  Pobavili sme sa na rašeline, ktorá pruží pri chôdzi ako guma. Posledné vrcholové stúpanie. Sme na hornom plese. Nad nami Hrubá kopa a Tri kopy. Sme im na dosah, delí nás 300 výškových metrov. Baby kŕmia divoké kačice zbytkami chleba. Sú zvyknuté na ľudí. Že sa im páči v takej výške. Pofotím baby na skale a schádzame dolu. Táto etapa je prudká. Preto je možno lepšie ju absolvovať na konci. Na križovatke smerom na Baníkov oddychujeme. Baby sa pasú na čučoriedkach. Žobrajúci psíci sa motajú pod nohami. Dozvedám sa, že ráno sa nenajedia vo vidine lepšej stravy od paničky, prípadne turistov. O5 prudko klesáme po kameňoch popri riavach k vodopádu. Je to krátka odbočka. Potom už len kúsok prudšieho klesania. Na poslednej lávke mladšej padne pomedzi polená noha do potoka. A už sme na asfaltke. Popri drevorubačoch sa ocitáme na Adamcule. Únavná posledná časť cesty k autu. Trvalo nám to 7h a prešli sme 13km. A na večeru kapustová polievka s trochou mastného mäsa a so 4 plackami. Od guláša to malo ďaleko. Na vrch zasa syr. O5 sa vystriedalo osadenstvo penziónu a došli ďalší „kupónoví“. Keďže sme sa nenajedli a škvŕka v bruchu, bol som kúpiť aspoň čipsy. Nápad kúpiť celú pizzu, nech sa hanbia, neprešiel. A vybral som peniaze. Mladšiu bolia nožičky. Horský vzduch im pomohol, nekašľali pokiaľ sme nesadli do auta. Nevoňajú mi podušky, hodilo by sa občas ich vyvetrať.

19.8.

Dnes bol tiež pekný deň. Ráno párky. Zastávka v lekárni pre Ditustat. Veľa sme totiž v noci nenaspali. Staršia stále kašľala.  Boli sme o5 v Kvačianskej doline, kde aj minulý rok. No vtedy nám pršalo. Tentoraz z opačnej strany, od Borovej. Chvíľu sa ide popri lúke s vretenicami. Potom sa vstúpi do samotnej doliny. Za polhodiny sa to dá spraviť až na Oblazy ku mlynom. O5 dotieravé kozy a sliepka. Ľudia ich v tom podporujú. Rohlíky s paštétou na obed. Potom, čo si mladšia namočila nohy, sme šli s5. Na začiatku doliny čakal konský povoz, ktorý lenivcov odvezie do krčmy v Borovej. Bolo ešte len pol druhej. Čo s načatým dňom? Rozmýšľali sme ísť do Prosieckej doliny, ale polovičke sa nechcelo. Nebol ani proviant. Šli sme naspäť do Habovky čosi kúpiť. Tam sme sa rozhodli previesť sa loďkou po Oravskej priehrade. Došli sme 5 min. pred vyplávaním. Takže hore na palube miesto už nebolo. A ďalšiu poldruha hodiny čakať nebudeme. Sedeli sme teda v nevetranom podpalubí. Ale vytiahli sme chrumky, čipsy. Mladšia vytiahla vodu na stôl a povedala, že teraz budeme mať fantastický zážitok. V popredí panoráma Minčolu, oboplávali sme Slanický i vtáčí ostrov a zakotvili z druhej strany na Slanickom. Vstup z tejto strany je podmienený zaplatením 1Eur alebo 50c. Bez výnimky. Ani skupina postihnutých nemala úľavu, hoci dohodnúť by sa dalo. Po polhodine sme zdvihli kotvu a popri hati s panorámou Tatier zamierili do prístavu. Okolie priehrady pripomína občas mesto duchov. Reštaurácia Kotva sa zmenila na bar, disco a potom zanikla aj tak. Ale črtá sa i zopár novostavieb. Cestou do Habovky sme sa zastavili pri Františkovej huti. Vraj nikdy pec netavila železo. A celé je to akási záhada. Kravské hovná taká záhada nie sú. Oproti sa dá jazdiť na obrnenom transportéri.  Nešli sme hneď do penziónu, ale zastavili sme sa v Zuberci kúpiť košík na hríby. A hafirovicu. Cestou s5 sme šli okolo penziónu U Michala, kde sme "onehdá" bývali. Teraz existuje obchádzka týchto domov i nová cesta do Oravíc priamo zo Zuberca. Na večeru sa grilovalo. I z kuracieho stehna dokázali odrezať plátok a ten hodiť na tanier. A to deti mali ešte aj z toho polovicu. Zato pes a mačka Garfield sú hojní. Zapili sme to 2 štamperlíkmi hafirovice. Dievčatá si dali bielu čokoládu. No asi sme jediní hostia, čo ju pijú, lebo nevedia obsluhovať stroj. Tentoraz bola hrudková. Vypýtal som účet. Dala mi ho len na papieri vytrhnutom z písanky. Doplácali sme 420 Eur, nechal som jej 10 navyše. Mala dobrú náladu, lebo šla na dovolenku. Zaúčal sa malý chlapec. A fakt to bol elév, lebo hafirovicu doniesol iným. Baby sa naučia aj česky. Mladšia sa českého kámoša pýtala, či hovorí slovensky. Staršia zasa zmotáva, že všetko "udělá".

20.8.

Balíme kufre. Dnešné dožinky v Habovke budú bez nás. Na raňajky salámový šalát. I dnes bol krásny a horúci deň. Bohužiaľ kašeľ deťom neprechádza, naopak zdá sa, že sa zhoršuje. Čašník je aj hasič a má výjazd. My máme výjazd do Dolného Kubína. Prešli sme sa po námestí. "Huóvó zhauyí didá". Prvú reč, čo som tam počul bola čínština. V mestskom úrade bolo zatvorené, až keď som sa otočil s5, pani v TIK otvorila. No žiadna pekná pohľadnica. Kúpil som jednu a reporelo. Pokračovali sme ďalej do Šútovskej doliny.Tam som šiel až k bufetu Fatranka. Sú tam na hrboľatej lúke urobené parkovacie miesta. Ľudia však parkujú kde kade, aby nemuseli platiť 2.50Eur. Dolinou ide tak do jednej tretiny asfaltová cesta ku chate Vodopád. Potom kamenistá. Stúpanie je mierne. I tak nám cesta trvala dlhšie. Ide sa popri potoku. Sem tam prekážky v podobe potôčikov a riav. Ironicky pôsobí značka prírodnej rezervácie a za skalou hajzel. K Šútovskému vodopádu vedie krátka odbočka od modrej. Je fascinujúci a prechádzka stojí za to. Vytiahli sme vysočinu a „zbaštili“. Stretali sme veľa ľudí idúcich odtiaľ, ale málo tam. Šli snáď z Vrátnej? Cesta s5 ubehla rýchlo. Nakukli sme do chaty, ale okrem kapustnice alebo klobásy tam nič nemali. Dá sa tam prespať. Zastavili sme sa teda dole v motoreste. Funguje ako samoobsluha. Bryndzové halušky na objednávku, ale boli za 5min. Aj boli s bryndzou. Vybehli sme ešte ku kameňolomu, ktorý je zaplavený a ľudia sa v ňom kúpu. Romantika ako s Bredom Pittom.  I tam sa vyberá parkovné. My sme nechali auto pred reštauráciou. Potom už len rovno domov. Tam nás privítalo o 5°C tepla viac a kašľajúca babka.