5 rokov ubehne veľmi rýchlo. Čím sme starší, tým rýchlejšie. Ako by som sa nedávno stretol so spolužiakmi. A teraz je tomu 25 rokov. Kvôli spolužiačke z Ameriky, ktorá u nás trávi leto, sa uskutočnila stretávka v júni. Predtým bývala na jeseň. Trocha nešťastný deň bol piatok, po robote. Bolo horúco. Pomaly sme sa trúsili v parku pred bývalým kinom. Môj spolusediaci o5 neprišiel. Mrzí ma to. Prehodíme iba zopár emailov. Zdalo sa mi, že oproti minulej stretávke, baby dostali postavu do formy. Nuž, keď nemusia riešiť plienky a kašičky, majú viac času na seba. Možno aj táto stretávka bola motiváciou. Spolužiažka doniesla medovníčky s menami, predsedkyňa tortu. Keď už sme boli akože všetci (jeden spolužiak na poslednú chvíľu odišiel do práce naháňať "kmínov"), vystúpali sme do reštaurácie. Bol to skleník, len vetranie, žiadna klimatizácia. Dievčatá sedeli pod oknami a pražilo na ne. Rozdali sa medovníčky, jedno pomýlené meno. Po úvodnom štamperlíku domáceho repáku, nás predsedkyňa privítala a povedala o spolužiakoch, ktorí nemohli prísť. Jeden z nich je na tom veľmi zle. Zomiera. Bojuje, ale... veľa času nezostáva. O niektorých ani nevieme, na niektorých si už ani nespomenieme. Mnohokrát sme sa miešali, zlučovali, rozchádzali. V podstate sú v triede len učiteľky a policajti. Nejakí tí ošetrovatelia, pár živnostníkov a ja. Všetci majú postavené domy a potom som ja (ešte jeden spolužiak teda). Prehovorila triedna. Poďakovala za pozvanie a napomenula tvorcov pozvánky, že za 25 rokov sa nedáva bodka. Pred dvom rokmi urobila za učiteľovaním definitívnu bodku. Nechce sledovať kontinuálny úpadok školstva. Doniesla zo sebou čitateľský denník a úvahy. Po sýtej večeri sme si ich čítali. V čitateľskom krúžku sa ocitla aj moja práca na tému "Kniha, najlepší priateľ." No sám by som to lepšie nenapísal, ale čítať to som odvahu nemal. Každý z prísediacich porozprával svoj príbeh. U mňa sa za tie roky nič nezmenilo, takže som mal asi najkratšiu rozpravu. My, intorverti toho celkovo veľa nenahovoríme. Obyčajné životy s obyčajnými starosťami. Niektorí sa aj po neúspechoch postavili a ctižiadosťou sa stali úspešní. Triednej sme darovali mixér na výrobu kokteilov, čo je teraz veľmi populárne. Spolužiačka preskenovala nejaké fotky, ale na malý formát. Takže sme si ich pozreli radšej len na papieri. Na radu prišla torta. Načim ju vyzdvihnúť, po viac menej rovnakých chutiach od svokry, táto bola super. Viac nadýchaná, iné plnky. Metrový koláč som už ale nezvládal. Chlapská konverzácia sa v podstate točila len okolo jedného spolužiaka, ktorý bol na 5 mesiacov uväznený. Samozrejme nevinne ako každý. Obvinili ho s nelegálneho držania zbraní. Prišli si poňho maskovaní muži, teda "kukláči". Viac na http://www.pluska.sk/krimi/domace-krimi/z-obchodovania-so-zbranami-obvinili-7-ludi-traja-su-policajti.html. Iróniou bolo, že tam bol s bratmi, tiež policajtami (vraj 3 policajtov v jednej base ešte nemali). A ešte väčšia irónia bola. keď stretol tých, čo tam kedysi odprevádzal. Rozprával zážitky s feťákmi a zlodejmi. Ako sa dá uvariť voda z drôtov postele strčených do zásuvky, vyrobiť šachy z chleba. Prepustili ho bez udania dôvodu a teraz čaká na súd. Aj iní spolužiaci občas reinkarnovali svoje spomienky ešte z lavíc. No hlavnou témou bola basa.
Kým ešte nenastala tma, pofotili sme sa vonku. Mal som so sebou aparatúru, ale prenechal som fotenie spolužiačke. Nesklamala, keď používa rovankú značku. Chvíľu sme kvákali vonku, bolo tam príjemnešie ako vo vyhni. Sedeli sme už všetci za jedným stolom. Ako každú stretávku, i na tejto, nás pravidelne opustí spolužiak, ktorý ide na nočnú. Potom už aj triedna vstala, a to bol signál
pre mňa. Viezol som ju domov. Nebola to žúrka desaťorčia (ani takým neholdujem), ale som rád, že mám takých spolužiakov akých mám a že sme sa zišli v takej veľkej zostave. Ad revidendum!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára