Strážca majáka

Nevychádzaj von, vráť sa do vnútra, lebo vo vnútri prebýva pravda. Po 40 rokoch objavujem môj svet. Svet introverzie. Viac sa dá asi porozprávať s akváriovou rybičkou ako so mnou, ale na druhej strane tibetskí mnísi by zo mňa tiež nemali radosť. Som na tej horšej strane intro, preto sa teraz podelím s tým, čo často prežívam:

• každý sa ma pýta, prečo som furt zarazený ako prd a neuvoľním sa. A nechápem, čo na tom ako má byť zle? 
• už viem, prečo niekomu vadí, keď čumím. Som akože mimo, áno. A čo?
• hrozne si beriem i to, čo má väčšina ľudí na saláme. Trebárs  taká lienka bez jednej nohy ma dokáže totálne vykoľajiť,
• spontánne rozhodnutia sú pre mňa sci-fi, 
• večne čelím poznámkam, aký som depresívny a negativistický. Keď to vyjde, dajú mi za pravdu, keď nie, všetci sa tešia, že to dobre dopadlo a na moje slová sa zabudne, 
• na každom mecheche som za toho pošahaného, čo sa hrá s priborom, pohárom  alebo vedie s ľuďmi v rohu miestnosti hlbokomyseľné debaty,
• zato keď ma chytí rapel, som nezadržateľný a parím aj do rána, pretože to strašne prežívam,
• keď počujem romantickú hudbu alebo zriem film, som schopný sa zo všetkej tej nádhery rozrevať ako mimino,
• umieram z vety “a prečo sa niekedy neusmeješ?”,
• hrozne ma vytáča, keď si furt všetci myslia, že som smutný. Do prkínka, ME-LAN-CHO-LIC-KÝ! Zopakovať a neštvi ma!
• prípadne teda kontrujem tým, čo kedysi povedal Viktor Hugo: "Melanchólia je radosť zo smútku". A mal sakra pravdu, ten chlapec,
• môj životopis je len zoznam vecí, na ktoré, dúfajúc, sa ma nikdy nebudete pýtať, aby som robil,
• tímová práca je pretvárka a neznášam ju. Štýl "všetci na seba naskáčeme a pokúsime sa prebrodiť rieku za použitia piatich nôh a jednej ruky" mi spôsobuje záchvat paniky.

Je mi jasné, že predchádzajúce riadky sa možno zdajú napechované klišoidnými nezmyslami. Na základe svojich pozorovaní však trvám na tom, že uvedené často skutočne platí, i keď nie trebárs stopercentne.  Svet nám proste príliš nepraje, intro je eufemizmus od odľud. No radšej byť ľuďmi zatratený ako neúprimne pochopený. S tým sa stretávam dosť často.
Neviem, či je to dobrá alebo zlá správa, ale vyrastá nový melancholik z mojej mladšej dcérky. Nie žeby som ju podporoval, nedajbože učil. Gény. Už sa teším ako si budeme krásne introvertiť.