Jazdenie do práce

Jazdím už tretím rokom. I za tých pár mesiacov stretávam všelijaké individuá. Naposledy ženu s diplomatickou EČV. Porušila snáď všetko, čo sa v danom momente dá. Bez svetiel ma predbiehala v dedine cez plnú čiaru. A navyše stálo na prednom sedadle asi 3-ročné dieťa. IQ "tykve". Patrím medzi najpomalších. Všetci ma obiehajú. Išiel som aj 95km/h a aj tak ma obiehali. Akokoľvek rýchlo pôjdem, vždy ma obehnú. Niektorí asi nemajú radi juchať za niekým. Aj ženy ma obiehajú. Zaujímavé, že jazdia len staršie. Stretol som dve autá, ktoré šli rovnako rýchlo, obiehali spolu, všetko. Aj tri autá a druhé obiehalo prvé. V lete jazdil mercedes iba v ľavom pruhu. Pravý používal na obiehanie protiidúcich. Najhorší sú 70-kári. 70 mimo obce, 70 v obci. Obehnem ho na ceste, on mňa v dedine. Čím väčší šrot a smrad, tým dymí a ide rýchlejšie. Raz sa mi zatiaľ stalo, že policajti chytili šoféra Oktávie, ktorý ma predbehol. Pravidelne ma predbieha auto z Bid Vest.
Tak ako vyzerajú moje jazdy? Ráno vyrážam z parkoviska. Minulý rok som sa striedal na parkovacom mieste s chlapíkom z mesta. Ja som odchádzal, on prichádzal. Vidím ho stale jazdiť do mesta, ale parkuje niekde inde. Vzadu mám staršiu, ktorá ide do školy. V lete som šetril svetlá, v týchto dňoch sa to veľmi nedá. V apríli ma už už stopli zelení mužíci. Stáli oproti. Videl som ako načahuje ruku s plácačkou, ale nestihol a bol som na jeho úrovni, keď som otočil gombíkom svetiel. Tieto jesenné dni mám občas zahlemené sklá. Veľa sa s tým nedá robiť, idem pomaly, naslepo, pri najlepšom ako v tanku. Najhoršie je, keď ešte aj slnko svieti. Cyklisti, traste sa. Niekde pri škole sa mi rozjasní. Proti mrazu som si kúpil tento rok fóliu. Uvidím, ako pomôže. V zime ma veru nebaví škriabať ľad. Dcérku som vodil až po školu, ale teraz sa otáčam na križovatke. Inak by som šiel kolokruh. Na križovatku si nadbieham, aby som to potom otočil. Touto cestou sa mi aj ľahšie vychádza na hlavnú. Za letiskom dupnem na plyn. Nie veľmi, lebo je tam teraz 70. Začínajú ma predbiehať továrni jazdci firmy Porsche. Najviac áut je v pondelok. Je tu prvá dedina. Mám už vyrátané, kde dať nohu z plynu, aby som mal na začiatku 50km/h. Tých za mnou ide asi aj roztrhnúť ako štichy na bruchu. Nedajbože, keď idem svokre. To spomalím ešte skôr. Prejdem teda prvú dedinu a rozbieham sa. Občas sa mi mrdne do cesty autobus. Ten sa rozbieha ako Babetta, a kým dosiahne 90km/h, spomaľuje. Pred ďalšou dedinou už poznám reklamné pútače. Čaká ma dlhý úsek na 50km/h. O5 ma predbiehajú, raz ma šmykol aj kamión s burgyňou. Tieto kamióny jazdia s repou od jesene až do nového roka. Sviatky, piatky. V kuse rotujú. Tento rok jazdili i v lete, ale netuším s čím. Noha plynu vyšliapnutá na podlahe, ale voxhól zrýchľuje ako kačica. Míňam zastávku a za prvým pútačom dávam nohu z plynu. Som v ďalšej dedine. Pri škole začali od tohto škol. roka stáť ráno hekáči. Tam sa nikto neodváži zrýchliť. Niekedy zo zábavy si všímam ksichty oproti. Dá sa to iba, keď idem pomaly. Poznám už i niektoré EČV. V jednej starej fóbií neviem doteraz, či sedí chlap alebo baba. Míňam ďalšie zastávky. Tiež už poznám ľudí na nej. Na jednej občas stáva pani s naklonenou hlavou takmer na pleci.  Rozbieham sa na poslednom rýchlom úseku. Pri robote je odstavené nákladné auto už od leta. Odstavený vrak alebo čo. Periférne skúmam voľné miesto na firemnom  parkovisku. Firma bojuje s voľnými park. miestami. Paradoxne , čím je ich viac, tým aj áut pribudne. O takej 7.45h je problém zaparkovať. Vpálim do kruháča pred firmou. Brzdím iba motorom. Rýchlosť sa v zákrute pomaly vytráca. Rampa je ráno vždy otvorená. Na parkovisku vypínam svetlá, prípadne ventiláciu. I tam poznám ľudí, ktorí prichádzajú v rovnakom čase.
Poobede idem z roboty. Keď mám šťastie, nemusím dvíhať rampu. Lebo sa stane, že nedočiahnem na ňu a z okienka sa vykloním celý. Poobede si púšťam cez telefón obľúbenú hudbu. Dnes nie, lebo veziem kolegu. Ide len do polovice cesty. Kedysi sa s priateľkou pokúšali so mnou chodiť, ale vydržalo im to asi mesiac. Asi chodim skoro, hoci posledný rok možno len o 5 min. od kolegyne. Nikto so mnou nechce chodiť. Vlak je lacnejší. Sporadicky niekoho veziem. Vysadzujem ho teda a pokračujem ďalej. Zrýchľujem na 90km/h, keď v tom zbadam značku obce. V lete tam bola asi 2 týždne, potom ju zrušili. Ani ráno tam ešte nebola. Dnes je s5. Idú dušičky, preto. Dupem na brzdu. Autá oproti na mňa blikajú. Asi niekde grilujú. A v skutku, pred mestom zastavujú autá pukance. Mal by som si zaťukať, ale ešte ma na tejto ceste nezastavili. Pred parkoviskom sa snažím brzdiť o5 motorom. Zacúvam na miesto a vypínam motor. Som doma. Hoci každá jazda je iná, je to nuda. Sranda je, keď je sneh alebo husty dážď. To už sa tak nenudim. Vyhlasujem akciu "Nauč svojho robota jazdiť".

Jazda vo veľkej dedine

Vo štvrtok sme boli v Bratislave. Pôvodne som chcel ísť na Martinský cintorín. No, naivne som si myslel, že pravý pruh na križovatke Galvaniho a Ivánskej cesty pôjde tiež rovno. Nešiel. Bol som nútený ísť na Galvaniho. "Nie je to až taká tragédia" hovorím si. Prídem k cintorínu z druhej strany. Tak som šiel na Ružinovskú cestu. Tam bola zápcha a pomaly som sa posúval. Pri starej Ikei som zabočil doľava. Lenže zle. Mal som byť v ľavom pruhu a točiť razantne doľava. Po chvíli som zistil, že toto nie je správny smer. Treskol som do volantu. Kade teraz? Odbočil som na Gagarinovu. Niekde som sa potreboval otočiť. Napadlo ma sa spýtať na cestu k cintorínu a dokonca som zabočil k pumpe. Ale zavrhol som to. Zvažoval som ísť naspäť k diaľnici a ísť znova po Ivánskej ceste. Kolóna áut ma odradila. Takto som zúfalo došiel až do Podunajských Biskupíc. Tam som to zvrtol doľava, urobil kolečko cez túto štvrť a vrátil sa do Ružinova. Približne som vedel, kde je cintorín. No i tak som blúdil v dvoch uličkách. To už som sa radšej pýtal na cestu. Ktosi na mňa trúbil. Asi som mu vadil v jazde. Musím sa naučiť používať vonkajšie spätné zrkadlá. Tak som kľučkovaním opäť došiel k k starej Ikei. Konečne som za pumpou Agip zatočil správnym smerom. Od cintorína som potom šiel po Trnavskej smerom von cez nešťastný železničný prechod. Pomaly som sa hýbal v kolóne, keď auto predo mnou zastalo. Až potom som si všimol, že na priecestí svieti červená. Stál som uprostred cesty. Ešteže dodávka za mnou nechala voľný priestor. Zablokoval som cestu protiidúcemu. Ten ostal chudák na prechode! Akosi sa potom poza mňa dostal. Auto predo mnou začalo cúvať. Musel som aj ja, čím sa voľný priestor zmenšoval. A do toho sa pchala sanitka! Musel som si pustiť klimatizáciu, ktorá ovievala môj smrteľný pot. Konečne vlak prešiel a mohol som ísť. S krátkej 2km odbočky na Martinský cintorín, tak bol 20-25km okruh východnou časťou Bratislavy. Veľa vodičov myšičkuje medzi pruhmi, čo privádza infarktové situácie. O 2 týždne som si počas služobky jazdenie zopakoval. A hneď dva dni. V najväčšej špičke. Kritické miesta sú mosty. Na prístavnom mi auto zdochlo a musel som sa rozbiehať na ručnej. Na Novom moste som sa zaradil, že vodič za mnou spanikaril. Skoro som ho ošuchol. Ešteže som to nevidel. Tak som blavákom vrátil nervy, ktoré mi spôsobujú. Pekne som sa vyjazdil, ale ďakujem. Buďme ľudia.