Patince 2

Tento rok sme sa rozhodli nechať more plávať bez nás. Tak sme šli užiť si do welness. Honosne to znie, honosne aj stojí. Predražené úniky za lacnými snami. Radosť najväčšiu mali hlavne deti.
Štvrtok

Malá šla ráno na odber krvi na imunoalg. Behal som po meste ako ťava na diaľnici so zdravotnou kartou. A zbytočne. Kým som sa tam dostal, už nebola treba. Mala totiž zaznam z gastro pobytu. Na obed sme dojedali, čo komora dala. Stále sme sa akosi motali a vyrazili krátko pred 13h. Šiel som po diaľnici až k Seredi. Odtiaľ potom na Sládkovičovo. Baby potiaľto spali. No tam sa prerába betonóva cesta. Je to fajn, lebo bola ako tankodrom, no nevedel som o tom (ani navigácia). Mali sme namierené do Jelky. Lenže teraz kade? Obchádzka viedla na Senec. Tak som zastavil pri akomsi vodnom zdroji. Ako pri každom, i tu bolo smetisko. Naštartoval som navigáciu, nech ma z toho dostane. Baby sa zatiaľ "vypišali". Vycúval som von a v tom sa mi rozsvietili oranžové kontrolky. S tým sa dá ísť, ale zasa som zastavil a vypol zapol auto. Potom bol kľud. Trielili sme teda do Jelky. Domové nekonečno. Až kdesi za tým je Némethov mlyn. Stojí roky rokúce na viac menej pôvodnom mieste (predtým bol na druhom brehu). Je tam i skanzen, ale spustnutý. Poloslepý mlynár tak akurát pokosí trávu, sem tam pretočí súkolesia mlyna. Zaprášené sejačky, kosačky, rozpadnutý holubník a úle.  Sú tam 3 občerstvenia, 2 aj fungovali. Obďaleč malý jazdecký areál a piknikový piko priestor. Mlyn navštevuje v lete veľa ľudí. Má tri poschodia. Na spodnom sa sypalo žito, hore múka do vriec a na samom vrchu bola prachová komôrka. Vodu zadržiavala hrádza. Tok bol usmernený na mlyn. Pred sebou mal koly, ktoré chytali veľké naplaveniny. Naposledy si "zamlel" niekedy v r.1951. Pustol 20 rokov, potom ho rekonštruovali a po revolúcií o5. Chvíľu sme si posedeli za reštikou. Všade Maďari. Mlynár, barmanka, hostia. Vyrazili sme na Dunajskú Stredu. Vojtechovce, Blahová ako mena ženiných kolegýň. Zle namierená polievačka nám umyla auto. Od Dunaszerdahely samé kamióny. Vo Veľkom Mederi autu predo mnou odpadlo ľavé predné koleso. Čap prerazil olejovú nádrž. Ešte som ho obišiel. Chceli sme sa zastaviť v komárňanskej pevnosti. No na to ako sú všade pútače, je otvorená 3x za deň. Takže smola. Ale v okolí sú aj iné pevnosti prístupné celý deň. O tom sme vtedy nevedeli. Blbá je stopka pri výjazde z parkoviska na kopci. Škola rozbiehania, smrad po spálených gumách po mne zostal. Ešte krátky "pit stop" na palivo. Potom už len do Wellnes. Izbu máme tentoraz na konci hotela v pristavenom pavilóne B. Nie je tu vaňa a centrálna klimatizácia, ale osobitne ladená. A stravujeme sa v hornej reštike. Máme orientáciu ako minule. Na kúpalisko. Pod nami v jazierku parkuje sumec. Len fúzy mu trčia ako Herculovi Poirtovi. Je nás tu v hoteli veľa. Pánbičkarská TV Lux tu zažíva rodinné pobyty. Omše, adorácie, prednesy o rodine. Označení sú extra červenými prúžkami. Tak teda vybalili sme si. Po večeri, kde nás baby privádzali do zúfalstva, nič nejedli iba chlieb s vajcom, boli na slabú hodinku v detskom kútiku. Chodí tu delfín Flipper. Baby sa pýtali, kde ma Opachu, či ako sa volá. Dievčence od animátoriek nevedeli, že je to Flippyho kámoš. Nemohli chýbať ani animačné odrhovačky. O 20h už bolo neskoro na kúpanie. Pozerali Minimax.
Piatok
O5 nejedli raňajky. Hlavne staršia. Jedna rodinka svätuškárov vykradla chladničku. Že šak je to tam, tak prečo si nedať? Budú prekvapkaní. Sumec je stále pod oknom. Sem tam zamrví fúzami. Samí mravec chodia. Mravce chovajú. "Tá špina vodu nedala spraviť" ako reve Meliško. V izbe sa prechádzaju mravce. Otázka dňa: "Dá sa tlieskať pod vodou?" Už sme sa aj kúpali. S mladšou som skúsil ísť von. Fakt len skúsil. Fúka studený vietor. Pred obedom sme sa rozhodli ísť do Ostrihomu. Cesta je taka uspávacia. Rovina a pár dedín. Zaparkoval som pri Lidl. Kúpili sme si niečo na obed. Cez akože promenádu, čo bol val, sme išli k mostu Márie Valérie. Promenáda je totiž na druhej strane mosta. Takto sme si predĺžili cestu k bazilike. Žena nadáva, ja idem na prieskum, či vôbec dôjdeme k tomu mostu. V zmenárni sme sa pýtali, či sa dá platiť kartou resp. Eur. Dá. Na moste je dokonca parkovisko. Tak sme teda popri daňovom úrade vykročili k bazilike, či katedrále alebo ako tomu hovoria. Na maďarskej strane je tiež dáke malé parkovisko. Prichádzali sme ku katedrále zo zadnej strany ponad rameno Dunaja, popri múzeu kresťanstva a zrazu... ľudia pred nami zmizli. Oproti reštike sú úzke schody, kde všetci miznú. Na pocit pôsobia skôr ako hajzle. Stúpame prudkými schodmi s výhľadom na Dunaj. To ešte netušíme koľko nás ich čaká. Cez tajné dvere v hradbách prehupneme až na zadné nádvorie. Vľavo sa týči socha sv. Ištvána királyho. Obídeme baziliku zo zadu. Je tam vchod. Do chrámu je vstup zdarma, no hore na kupolu alebo do hrobky sa platí. Predavačke sa snažím vysvetliť, že chceme vidieť všetko. Suma mi nesedí. Predá nám lístky len na kupolu. Vraciam sa s5 k pokladni a vysvetľujem, čo sme chceli. Volá dakde. Potom hovorí, že sme platili kartou a lístky nejdú späť. Našťastie ich odkúpi chlapík za nami. Potom ešte robím tlmočníka, lebo chlap si dokupuje ďalšie. Sme o5 na konci rady. Tentoraz máme tlmočníkov z maďarčiny. Konečne dostávame lístky. Chrám je obrovský, kopec malých oltárikov vôkol. Za hlavným je najväčší obraz na svete. Má 13m. Obrátim hlavu a za mnou je veľký 140 registrový organ so 6000 píšťalami. Ani sa nečudujem, že je v nekonečnej rekonštrukcii. Jeho píšťaly (najväčšia má 6m) trčia vysoko ako antény cirkvi. Vpravo sú vo vitríne lebky akýchsi mučeníkov. Nad hlavou mám presvetlenú  kupolu, kde je 2m veľkými písmenami čosi o nanebovzatí Panny Márie. Ideme k zlatému pokladu. To už cez turniket. Zhodím pritom prospekty. Teta mi posunkami ukazuje zákaz fotenia. Za vitrínami je najväčší poklad Maďarov. Pri tom pohľade na zlaté kríže, palice, misky pôsobí dnešná cirkev chudobne. Ale vraj len na oko. Skrývajú to. Brokátové kňazské rúcha (jedno i z trónu Mateja Korvína), mitry. Prejdeme to a ideme hore do panoramatickej miestnosti. Je tam bar a výhliadka za osratým sklom. Napijeme sa pri akejsi krypte. V miestnosti je aj model celého areálu. Stúpame železnými točitými schodmi k stĺporadiu nesúcemu kupolu. Mysleli sme, že vyššie už nepôjdeme. No na východnej strane zastavujeme. Chlap za retiazkou nás nepustí. Jeden Rus obdivuje nebeské oči mladšej. Čakáme. Vychádzajú ľudia z vrchu. Potom uzučkými schodmi ideme hore. Ktosi prisvecuje mobilom. Ideme v čele. Ocitáme sa pod kupolou. Ako v seriáli Stephena Kinga. Chlapík nás smeruje von. Fúka jak zadarmo. Panoramaticky výhľad je v super. Vďaka chladnému počasiu je vidieť na 50 -60km. Sútok Hrona, pohorie Burda, na opačnej strane Ostrihom, Dorog, Podunajská nížina. Mravčeky sa dolu pohybuju pred chrámom. Staršia veľmi opatrne schádza dolu. Rusi za nami si spievajú. Konečne sme dolu. Druhou vežičkou schádzame až do chrámu. A schádzame ďalej do krypty, ďalších vyše 50 schodov. Sú tam zabetonovaní uhorskí biskupi a kardináli. Nápad na túto megastavbu-baziliku skrsol v slovenskej hlavičke A.Rudnay-a z Považan. Jeho nenápadný rodný dom obrastený brečtanom nepripomína teda slávneho rodáka. Ale v krypte mu svätuškári nezabudli položiť veniec. Ovešaná vencami a stuhami je tiež krypta kontroverzného maďar. kardinála J. Mindszentyho. Nie všetko je prístupné. Tí menej slávni majú kľud. Je tu chladno, a tak stúpame hore. Vyjdeme pred baziliku. Ktosi v kostýme chudobného šľachtica hrá na zobcovej flaute. Začujem A je to aj Mozarta. Hneď sa pri nás staví cigán a ponúka opasky. Prepne aj na slovenčinu. Odmietame. Cez to všetko sa nájde slovač, čo kúpi 2. Po prejdeni 600 schodov odpočívame na lavičke pred bazilikou. Baby majú dosť energie na skákanie po betónových stĺpoch. Zo štúrovského kúpaliska chodí červený vláčik k bazilike. Aj so sprievodcom to trvá asi 2h. Nie je to zlý nápad. Nám nezostáva nič iné len klesať do uličiek Ostrihomu, potom cez most, kde zdravíme výletnú loď. Na moste vraj fúka aj keď nikde inde nie. Už ideme priamo po ceste k autu. Nudnou cestou k hotelu. Na večeru baby jedia lepšie. Asi preto, že cigáni hrali pri večeri. Mne to ich vŕzukanie akosi neladilo. Ani som toho veľa nezjedol. Romantické večerné kúpanie. Sviečky, lupienky ruží a ja s deťmi. Polovička oddychuje na izbe. Do polnoci je na kúpalisku diskotéka. A v našom meste horí krčma.
Sobota
Kvákaju v jazere žabiaci každú noc. Kto kváka najhlasnejšie priláka samičku. No, aspoň žerú komáre. Je v noci teplo. Ráno si všimneme "pepíkov", ktorí odchádzajú z raňajok s plnými vreckami. Cez deň ich vidíme ládovať sa. Skúšame doobeda vodu vonku, ale je chladná. Parkujeme uteráky vo vnútri. Na poludnie vyzdvihujem palubné lístky na loď. Chvíľa oddychu na izbe. Pred pol druhou čakáme pred hotelom na odvoz do prístavu Marina. Prevádzkar to spočítal na 3 otočky zodratého vanu. Vodič sa otočí síce 3x, no my ideme poslední, nadratí v aute ako v haringy. Víta nás kapitán a barman. Vyrážame na starej zrenovovanej bárke zo šesťdesiatych rokov. Prišli sme poslední a nemáme miesto na hornej palube. Ideme smerom k moru od kilometra 1750, teda dolu prúdom. Popri ostrove kormoránov, žiadnych nevidíme. Je to škodná a chránená. Ako naši politici. Po polhodine sa otáčame s5. Stretávame sa s ukrajinským vlečným rekmorkérom. Deti môžu ísť riadiť loď, krútiť kormidlom. Idem s nimi do kormidelne. Otravujem kapitána priblblými otázkami typu či má loď autopilota, ako vie kade sa má plaviť atď. Lodníci ostentatívne čakajú dolu. Každá dostane diplom, kapitán je šťastný, že sa nás zbavil. Obieha nás nemecká výletna loď. Pristávame. Myslel som, že pôjdeme aj ku Komárnu. Nuž, čo chcem zadarmo. Poobede skúšame o5 vonkajšie bazény. Tentoraz je aspoň v relaxačnom ako tak teplá voda. Staršia však stále chce ísť do vnútra. Jedine ona sa šmýka na hadovi, čo nám už lezie pekne na nervy. Ja neskôr skúšam tobogány v zadnej časti kúpaliska. V podstate je to predná časť. Neskôr nalákam aj ostatných. No počasie sa kazí a pribúdajú mraky. Staršia sa neskôr odváži na vlnu. Najprv so mnou, potom už aj sama. Ja som si na kamikadze oškrel lakte. Nie je to kĺzačka na dlhodobé užívanie. Mamina s mladšou idú do detského. Dcérka to komentuje: "To mám ísť do toho dosadzováka?" (dosadzovák je bazén na usadzovanie kalu na čističke odpd. vôd). Slnko sa schová za mraky a balíme to. Na večeri sa melioratívne povedané prejem. Smejeme sa na rezervovanom stole pre zamilovaný parik. To bude romantikuš pri pištiacich deckách. Dávame si 2dcl rulandského. Ideme sa prejsť tentoraz do živej časti, nie ako minule do mesta duchov. Väčšinou "pepíci". Ozýva sa spev, vpredu to žije. Maďarská kapela to rozbalila v reštike Rustica. Baby chcú ísť chytať malé rybičky. Hlúpy nápad im vyhovorím. Baví ich tiež pípanim otvárať dvere na izbe. Staršia uteká prvá, zavrie a za ňou mladšia s nami. Žene som natrel ubolené nohy sprcháčom namiesto telovým mliekom. Tá sa ráno čudovala, prečo jej penia nohy.
Nedeľa
Ťažko sa vstáva. V noci bolo teplo. Každé ráno ma trápi nádcha. Dnes vlastne stále. Asi som prechladol. Na raňajkách su nové učnice. Nie zrovna sympošky. I kopa nových tvári. Utekám fotiť komplex. Detský vnútorný vypustený a vydrží mu to chvalabohu do obeda. Káva sa vraj nedá piť. Po raňajkách sa idem s babami kúpať, mama balí. Hľadáme si vonku miesto. Nemáme deku, tak veci bachnem len tak na zem. Staršia začína "trucingérovať" a sedí pri bazénoch. Mladšia sa bojí sama plávať. Kde nedosiahne, drží sa sťa kliešť. Ja sa uškrňam nad veľrybou váľajúcou sa na bazénovom múriku. To by bola bomba leta. Prichádza mamina. Tej je aj v relaxačnom bazéne s 32° vodou zima. Presúvame sa na izbu a berieme veci do auta. Ideme sa odubytovať na recepciu. Uvítaci nápoj sme nevyužili ponúka nám na výmenu kávu. Napokon ani to sme nevyužili. Meníme náramky za čierne. Máme ešte tak 3h k dobru na využitie všetkých bazénov. Presúvame sa na lehátka. Trocha sa očápeme a baby pýtajú jesť. Ideme do hotelového baru. Hodinu čakáme na palacinky a gyros. Keď to chceme stornovať, objaví sa jedlo pred nami. Normálne na nás zabudli. Neboli by sme prví. Prevádzkar v smútočnom bol už rušiť nejednu objednávku. Nechápem prečo je v čiernom v 30°. Pán dôležitý? Čas nás tlačí, nahádžeme do seba obed. Baby sa omočia vo vnútri, ja idem do kľudového bazéna na 5-6 min. a prášime domov. Zastavujeme v Nitre u ženinho brata. Dáme si výborné palacinky hami-papi a trielime domov. Staršej sa páčil tobogan vlna, hoci dnes sa bála, mladšej vnútorný bazén, mame izba a tieň, mne komín na teplarni v Štúrove. Opálil som sa ako som sa natrel sám krémom. Na chrbte mam akýsi bledý trojuholník. Odpočinuli sme si a veru by sme tam boli aj dlhšie. Stráááášne sa nám nechce ísť do práce.

Gastrofestival

Začalo to nenápadne. Asi týždeň bolelo malú bruško. Zo soboty na nedeľu sme zažili jazdu divokou noc. Vracanie a neskôr hnačky. Polihovala. V nedeľu poobede sme šli na pohotovosť. Nepríjmala už ani vodu. Poslal nás doktor domov s tým, že jej máme dávať Dithiaden na skľudnenie žalúdka. V pondelok sme šli našej detskej lekárke. Tá skontrolovala moč a už aj volala do nemocnice. Mama sa tak nedobrovoľne ocitla s mladšou v nemocnici. Podozrenie na rotavírus. Začali do nej liať fyziologické kokteily a bohvie čo ešte. Z prstov jej brali stále krv. Cikali vraj do striekačky. Ja som šiel do roboty. Len na dva dni. Práve počas návštevy nemocnice to začalo u staršej vyvrhnutím obeda. Už aj sme sa pratali. A v stredu bola už "grogy". Ale zostali sme zatiaľ doma. Z horúčky sa dostala, zdalo sa, že to prekoná. No prišiel štvrtok a nevstala z postele. Bol som vyzdvihnúť baby v nemocnici. Potvrdil sa rotavírus. Ošetrujúca lekárka váhala, či má vypísať PN žene. Nakoniec ju s nevôľou napísala, nakoniec aj tak zle. My sme poobede váhali, či ísť na pohotovosť. Fosilis, ktorí tam slúžia nič nepredpisujú, nič neurčujú. Vyčkali sme do rána. Aspoň si žena odpočinula, lebo v nemocnici sú od 5h hore. A to netušila, čo ju ešte čaká. Kontrola moču u lekárky na 4 *.  To je ešte horšia dehydratácia ako u mladšej. Takže mama o5 do nemocnice so staršou. O5 si zaistila víkendový pobyt na nemocničnom lôžku. Nevedela, či má plakať alebo smiať sa. Sestričky na oddelení sa jej smiali. Dostali tú istú izbu, tú istú posteľ, tú istú stravu. Kuracie mäso so zemiakmi a mrkvou. Bez chuti. Dva dni sa to dalo jesť, potom už s nechuťou odtláčali plný tanier. Na prinesené krosanty sa vrhli ako modelka na boj s kilami. Ja som na tom s obedmi nebol lepšie. Za ten jeden deň, čo bola mama doma uvarila kuracie s mrkvou a ... ryžou. Iróniou bolo, keď mi to isté doniesla v nedeľu svokra. Zaťal som zuby. Z týždňového pobytu medzi vírusmi, bacilmi, mikróbami a podobnou črevnou mikroflórou už aj u maminy sa začala prejavovať viróza. Baby majú teraz diétu a ja s nimi, keďže sú v presile. V škole vypukla panika, o ktorú sa postaral pán riaditeľ. Pritom dcérka zostala doma, príde si už len pre vysvedčenie.
Akoby napísala Halina Pawlovská: Vírus to je hnačiek veľa,
                                                          všetko von, nič do tela.
                                                          Teraz si dávať treba smektu,
                                                           neradno sa špárať v rektu.

Knihy vs. filmové spracovanie 17

Kniha na aktuálnu tému buzíkov a ich problémov Domov na konci sveta. Film sa u nás objavil pod názvom Traja do páru. Vo filme sa Bobbyho otec upáli cigaretou, s ktorou zaspí. Táto scéna je tam vymyslená. Johnatanov otec zasa umrie na infarkt. To zasa vo filme nie je. Neobjavuje sa tam postava bukvy Erika a témy AIDS. Celkovo film pripadá nemastný, neslaný. Akosi som nepochopil odkaz. Kniha je v tomto jasná.
Šarlátové písmeno je útla knižka, ktorá donekonečna omieľa jednu vec. Režisér R. Joffe preto mal čo vymýšľať, aby sa vtesnal do 2h. Je to len voľná adaptácia prvého amerického románu. Indiáni v knihe vôbec nie sú, takže ani Hesterinho muža nezaujmú. Farár sa nechodí kúpať na nový Hesterin pozemok atď. V podstate je film celkom iný, len myšlienky, odraz tej puritánskej doby je spoločný s knihou.

Chlapec v pruhovanom pyžame. Jednoduchá  knižôčka J. Boyne-a s veľkým odkazom a mementom. Do filmového pásu ju pretavil v r.2008 r. M.Herman.   Možno by sa dalo vyťažiť viac a film by mohol byt veľkolepé dielo. Knižka to priam núka. Film začína inak ako kniha povýšením Brunovho otca a oslavou. Scéna pohrebu Brunovej starej mamy je vymyslená. Smuel si nezoberie koláč od Bruna, ale kus kuraťa. Vo filme nemá ostrihané vlasy, ale v knihe kvôli všiam áno. V knihe sa otec ani mama nikdy nedozvedia ako Bruno skončil. Jednoducho zmizne.
Ďalšou, v súčasnosti obľúbený žáner zlátaniny hororu a romantiky, je kniha Chutná tela od I.Marion-a. Film bol natočený v r.2013 režisérom J.Levine-om pod názvom Mrtví a neklidní. Netuším prečo je iný názov v preklade knihy a iný v preklade filmu. Zombík R bol v knihe počas života nejaký manžér. Bol v obleku. Vo filme je v mikine a bol nezamestnaný. Film trvá nejakých 90min. Preto nejaké tie scény z knihy tam chýbajú. Napr. prvá návšteva mŕtvol v meste. R mal dokonca na letisku rodinu s deťmi. To vo filme nie je. Nie je tam ani prechádzka R s Juliou a kamoškou po meste živých. Záverečný boj s kostlivcami má v knihe šťavu a spád. Vo filme je to akosi rýchlo odbyté a pomleté, bez nejakého veľkého napätia. Čo je vo filme navyše je spomienka na Perryho otca. V čom sa odlišuje film od knihy? R býval v inom lietadle, jazdil na inom aute BMW a Mercedes v knihe (to je asi o sponzoroch filmu a knihy). Mesto živých je za hradbami, v knihe na štadióne. R sa dostane do tohto mesta inak. Záver je úplne iný. R s Júliou neutekajú pred kostlivcami (v knihe pred armádou) a neskáču zo štadióna do vody (skáču do šachty). Juliin otec v knihe zomiera pádom zo strechy, vo filme táto scéna nie je a on si uvedomí, že zombíci sa menia. V tomto prípade sa oplatí skôr čítať knihu. Tá je akčnejšia. Škoda, že režisér nepreniesol viac scén do filmu.

Ostrava

Mojej láske som teda splnil sen v podobe adrenalínového zážitku hokejového zápasu nášho nešťastného tímu s Fínmi. Keďže sme zabili dve muchy jednou ranou, podelil som tento deň na dve časti. Tu je tá turistická. Vyrazili sme krátko po ôsmej. Do zadu si sadá švagriná, ktorá šla na zápas Rusov s Bielorusmi. Po diaľnici frčím na Bytču. Horský prechod Makov je nekonečný. Aspoň ma v serpentínach, a teda v náklonoch, neomíňal zadok po nudnej ceste diaľnicou. Po odbočke na Bílou nás sprevádza riečka Ostravice. Samoty u lesa. Krútim volantom na ďalšom prechode za Starými Hámrami. Priehrada Šance sa zdala vypustená. Z cesty je na ňu pekný výhľad. V Ostraviciach je semafor. Podobná haluz ako v našich Sučanoch. Vo Frýdlante opravuju most. Potom už vchádzame na dvojprúdovú cestu. Vo Frýdku-Místku schádzam na prvom "kruháči" do centra. Ďalej je totiž cesta spoplatnená až do Ostravy. Vyhýbam sa jej teda a motáme sa cez Sviadany a Paskov do Ostravy. Tam sa o5 pripájam na dvojprúdovú cestu (po jednom kufri). Po chvíli z nej odbočujem a po kilometri sme na záchytnom parkovisku. Môžem parkovať aj na mieste pre invalidov. Švagrinú s priateľom pohltí o chvíľu hokejová hala a my ideme hľadať cestu do centra. Pýtame sa policajtov, ktorí nám ochotne radia. "Elinou" sa potom dostávame za zhruba 10min. do centra Ostravy. Cestou vidíme múzeum vysokých pecí. Váhame, či nevystúpiť. Pokračujeme, ale s odstupom času, sme radšej mohli ísť sem. Hľadáme známu ulicu Stodolní. Vybrali sme sa od nej opačným smerom, takže stopujeme policajtov o5 a tí nás otáčajú s5. Popri múzeu umenia a divnej skulptúre s kovu a plastu nazývanej Úsvit (ironické hlasy tvrdia, že je to súmrak ostravskej architektúry, ktorý se prevŕtal zo zeme a musel si nasadiť okuliare, aby pohľad na Ostravu zvládol) uličku nájdeme. Samé bary, dávam jej prívlastok ulica alkoholikov. Najmä slovenskí fanúšikovia, na obed, sú už signifikantne unavení. Vidím padať z rúk spiaceho "našeho" zástavu. Aká to symbolika. Nám sa ozývajú rapkáče v žalúdkoch, ale akosi kde nič, tu nič. Striptíz bar. Na rohu objavujeme Potrefenú husu. Sadáme dovnútra. Dáme si na začiatok nealko pivo. Polovička si objednáva  cestoviny, ja sviečkovú. Za necelú polhodinku to prinesú. Veľké porcie, ale chuťovo nie som zrovna vo vytržení. Prechádzajú popri nás aj fanúšikovia Suomi ako kravy Milky. Takýchto extravagantných uvidíme dnes ešte viac. Oproti robia zásobu piva, sudy hrmia a nám sa zdá, že ide búrka. Nasýtení odchádzame bočnými uličkami. Hľadáme infocentrum a pritom stojíme pred ním. Pod lampou najväčšia tma. Zadovážim dve pohľadnice a mierime do obchodného centra Nová Karolínka. Je tam zmenáreň, a ak plánujeme navštíviť pec vysokú, treba meniť peniaze. No panička v jedinej v sobotu otvorenej zmenárni má "obedňajšiu" a príde o 10 minút. V hračkárni preto kupujeme babám drobnosti. Meníme peniaze, ale netušiac, že viac menej zbytočne. Ocitáme sa kdesi vzadu za nákupným centrom. K zastávke električky sa preto musíme vrátiť. Nadratí pod obraz boží vykrikujú na zástavke Fíni "Slovenskóóó". Blokujú výdaj lístkov. Nastupujeme do "tramvaje" pre zmenu k Slovákom s vodkou v ruke. Jeden tiež zreve "Slovenskóóó, ale v tichu kabíny to znie trocha trápne. Vypadneme pri vysokých peciach. Vstup do bývalého komplexu výroby železa je voľný. Je to národná kultúrna pamiatka. Je to však len zlomok celého areálu, no ten naj. Hemží sa to tam modrými, červenými a najmä žltými prilbami. Je tam dokonca i hokejová fan zóna. Rusi vyhrávajú s vysokým skóre. Mňa zaujme táto gigantická stavba, ideme preto do infocentra. Máme smolu. Prehliadka zo sprievodcom trvá dve hodiny a my máme k dispozícií max. hodinu. Pešo sa teda aspoň prejdeme popod 65m pece. Aký to bol ľudský um, čo dokázal spočítať, navrhnúť a zmontovať toľko ton železa. A potom ho v tej peci vyrobiť. Jedna pec vypľula 120t roztaveného kovu každé 3 hodiny. Sú tam 4. Robilo sa bez prestávky. A ďalšie tony prachu, čo vyprodukovala. Za deň 53t z jednej pece. Pec č.1 sa snažia majitelia uchovať, a tak ju ponechali ako je. Stojacu, mĺkvu po poslednom odpichu železa pred 17 rokmi. Obohnali ju sklenenou konštrukciou a nadstavili o 20m. Na vrchu je kaviareň. Trocha to kazí jej celkový vzhľad, ale obďaleč sú ďalšie pece. K peci stúpa evakuačný výťah. Je jediný v Európe, ktorý nie je počítaný na počet osôb, ale nosnosť. Preto je počet ľudí v ňom rôzny. Do pece urobili prierez v najhorúcejšej časti, v nisteji (pri prevádzke hriala pekelnými 2000°C). Dá sa tam vstúpiť a vidieť šamotové obloženie i vsádzací zvon. Pod nohami svieti do červena na dne pece posledná vsádzka. Po obvode pece sú otvorené aj iné technologické otvory. Dostanete sa k prašníku, ohrievaču vzduchu. Pri voľbe veľkého okruhu sa dostanete aj k výrobni koksu, plynojemu, elektrárni. Ak vás nohy nebolia vedľa je novo otvorený "dul Hlubina". Alebo sa dá ísť do sveta techniky. Megalomanské sú plány s týmito megalomanskými konštrukciami. Majitelia musia jednať, inak im to spadne na hlavu. Ich vízie sú smelé a areál vysokých pecí stratí svoju terajšiu oceľovú podobu. Preto odporúčam tam ísť, čo najskôr, kým sa dá vidieť ako tak v pôvodnej podobe. Nás to tak nadchlo, že radi by sme sa, čo najskôr vrátili a pozreli si to v kľude. Stretli sme tam starší pár, ktorý sa tiež chystal na zápas. Dedo musel babku odtiahnuť od nás, lebo by sa zakecávala. Blížil sa zápas a treba nám ísť. Na zastávke o5 stretáme fosils. Dedo nám podáva ruku, vzápätí si utiera ruky do vlhčenej servítky. Neviem, čo si mám myslieť. Električkou ideme popri oceliarni, míňame Vítkovické námestíčko s dominantným tehlovým kostolom sv. Pavla. Tehlové domčeky bez omietky pripomínajú Anglicko. Pri aréne zostupujeme dolu a pohltí nás vír fanúšikov.
Po hokeji ideme hneď domov. Policajti riadia dopravu. Pomerne rýchlo sa však dostaneme z centra na výpadovku. Rovnakou cestou s5. Po Frýdlant nás sprevádza nezameniteľná Lysá hora. Vidíme pindriť chatky v okolí Starých Hámrov. My sme ešte grilovaciu sezónu veru neodštartovali. O hokeji, kvôli ktorému sme šli do Ostravy sa toľko nebavíme ako vysokých peciach. Po dnešku sme bohatí na zážitky.

Fandíme našim

Prichádzame po dva a polhodinovej jazde do Vítkovíc. Na parkovisku je slovenská zóna pre fanúšikov. My však hneď ideme, nedočkaví, do fan zóny pri aréne. Pripájame sa k sprievodu fanúšikov z iných parkovísk. Hudba reve, čo ma trochu se...e. Nejaká Kabát atrapa skupina. V prípade vzájomnej straty alebo odcudzenia sa, navrhujeme použiť ako maják bieleho Yetiho. Všade veľa slovenských fanúšikov, sem tam Rusi, zopár Bielorusov. Otvárame dvere do oficiálneho obchodu pre potreby fanúšikov, skrátka suveníry. Hneď na dverách sú 2 cedule, že Euro nežerieme. "No, teda sme asi nahraní", vravím. Za dverami pozýva v angličtine týpek v rozhodcovskom drese. Melie stále dokola to isté. Je tam aj poobede, furt. Ako robot. Idem sa robota spýtať ako je to s tým Eurom. Skúšam v materinskom jazyku. Tupo hľadí na mňa. Prepnem teda na "ingliš". Chytá sa a hovorí, že sa dá platiť kartou. Fajn. Keď vidíme tie ceny, zisťujeme, že ani tú plat. kartu nebude treba. Len malý odznak stojí 190Kč. Z výrazom kyslého vína opúšťame obchod s tým, že skúsime sa obzrieť po napodobneninách, teraz sa im hovorí jednoduchšie, fejky. Presunieme sa ku vchodu do haly. Chvíľu tam stojíme. Ako majster sveta vybieha Lintner. Okamžite ho obchytávajú fanúšikovia a fotia sa s ním. Rýchlym krokom sa vzdiali, o chvíľu si privedie nejakých známych, ktorým dáva novinárske preukazy. Miznú rýchlo ako hlavné postavy v Ordinácií v Ružovej záhrade. Po chvíli pohltí aréna aj švagrinú. My máme relatívne kopec času, ktorý strávime obedom v Ostrave a nejakým tým motaním sa. O tom neskôr. Ako sa blížil čas zápasu, zmocňovalo sa nás vzrušenie. Opustili sme vysoké pece a popri oceliarňach, tepelnej elektrárni a starom riaditeľstve doviezli sa k ČEZ aréne. Sedeli sme so starším párom, ktorý spomínal na naše kúpeľné mestečko. Trocha ďalej sedeli fínski "Elvisovia". Myslel som, že je len jeden. Veď som ho videl pred pár rokmi v Las Vegas... Vonku pred arénou to už vrelo. Hral tam akýsi "band" svoje "fláky". Ten výraz sa mi páči. Odrhovačky neznie tak malebne. Pred dohovoreným autom sme sa stretli so švagrinou. Informovala nás ako to chodí vo vnútri. Napr. vám dajú fľašu bez vrchnáku. Oni ju potom opatrne nosili v taške. My sme im na oplátku dávali pokyny jak Vujtek ako sa dostať do Ostravy. I tak sa zamotali a nenašli cestu.  A vraj sa míňajú puky. Puky? Pozeráme na seba ako Cuky a Luky. Predierame sa teda nas5 do oficiálneho obchodu hokejových komodít. Neúnavný rozhodca-robot stále zve zákazníkov. Pukov je dosť. Premýšľame nad vlajočkou, ale niet ju kam povesiť. Stojí toľko, čo odznak. Obchod vlastnia američania alebo snáď kanaďania? Po zaistení jedného puka, zisťujeme, že sme švorc. Peňaženku mala švagriná. Tak jej v tom hukote, treskote voláme s nádejou, že ešte neopustila aspoň Vítkovice. Chvalabohu je kdesi pri úschovni. Myslíme, že tej pri zastávke električiek. Derieme sa stále hustnúcim davom na opačný koniec arény. Pol hodina do zápasu a nie je tam. Je pri druhej úschovni. Vraciame sa cez rohatých vikingov, fínske kravy a slovenských klobúkoch, či papierových Šatanov s5. Všimnem si, že fínski fanúšikovia sú viac nápadití. Priekupníci sa snažia získať lístky. Berieme "pudilár", odovzdávame batoh švagrinej a ukazujeme im všeobecný smer na Ostravu. Nakoniec skončia v akejsi "reštike" pri starom riaditeľstve oceliarní. Konečne sa presúvame aj my ku vchodu. Najprv my cez detektor a drobnosti cez rontgen. Až potom pípnu lístky a cez turniket sme vo vnútri. Je tam ako v úli. Bezpečnostná služba nás nasmeruje na naše sedenie. Sme v rohu na kraji, ale v prvom rade. Na našom mieste sedí novinár. Ukazujeme mu lístky. Niektorí "akože" novinári nemajú miesto, a tak len postávajú pri stene. Klzisko sa mi vidí akési malé. V "telke" vyzerá všetko omnoho väčšie, dlhšie, hráči menší. Je cca 10 minút do zápasu. Aréna sa pomaly plní. Vedľa nás si sadá "potrunžený" fínsky fanúšik. Ale drží sa. To sa nedá povedať o Slovákovi nad nami. Cez jeho opilecký rev, nepočujem nič. Pred koncom druhej tretiny sa chystá vyzliecť na schodoch. To ho ešte ochranka spacifikuje a sadá si do prestávky na svoje miesto. V ďalšej tretine už nenastúpi... Toto už nie je fanúšik, ale ožraté hovädo. Jedného takého, čo odhodil tričko na klzisko, odvádza ochranka v druhej tretine von z haly. Hala potemnie a predstavujú hráčov. Najprv domácich, čo sú Fíni. Pri našich komentátor vyslovuje len meno. Diváci kričia priezvisko. Bob a Bobek zahrá divadlo. Nastupujú hráči. Laco korčuľuje k bráne! Prvé buly. Prvá naša šanca. Hala začína vrieť. Atmosféra pohltí každého. Kto neskáče nie je Slovák! Hop! Hop! Hop! Hala sa otriasa. Fíni majú puk a mne idú prasknúť bubienky od pískania. Slovenskóóó. Pri mne pobehuje fínsky somár s gitarou. Strašne sa tomu smejem. Fíni tlačia, somár lieta a hrá na gitaru. Naša striedačka je akosi bez života. Naši sedia 100m od seba. Macejko dvíha náladu aspoň divákom. Koniec bezgólovej tretiny. Cez prestávku sa prejdeme na opačnú stranu. Nakukneme do VIP salónikov. Vidíme Lintnera mudrovať v kabínke. Nastupujeme do druhej tretiny. Pribúda mexická vlna. Prejde trikrát cez nás. Ani my, ani Suomi nedokážu vytvoriť nejakú akciu. Nevidím fauly, takže ani neviem, čo sa deje. Iba piskot divákov dáva tušiť, že čosi neblahé. V tejto tretine je ho veľa. Fíni majú o sto percent viac striel na Laca. "Jáno Laco!", volá hala. Počas komerčnej prestávky vybiehajú na ľad čierny mravčekovia a pudlujú priestor pred bránkami. Vysvetlite mi, prečo sa nemôžem počas zápasu pohybovať po hale a čakať na prerušenie hry. Koniec druhej tretiny a o5 bez gólov. Sledujeme spev 6 fínskych bratov. Fínska verzia Glory aleluja. Niečo ako naše Slovenskóóó. Usmejem sa nad transparentom: "My sme tu doma! Blava". Chalani nastupujú do záverečnej tretiny. " My chceme gól!" reve aréna. Ten padne, ale v našej sieti. Laco odhodí bránku. Napäto čakáme na verdikt rozhodcu. Na opakovanom zábere je vidieť, že odhodil hokejku a môže byť rád, že nedostal dve minúty. Fanúšikovia povzbudzujú ďalej. Objímam sa s Bobekom a kričím na neho Ahóój. Je hluchý a prelieza cez zábradlie. Po druhom góle hala stŕpne. Nikomu sa nechce do mexickej vlny, preto končí ani poriadne nezačala. Všetci vedia, že už len zázrak nám pomôže. Nad hlavou mi hrá celá fínska Apocalyptica so somárom. Trefné, pre slovenských fanúšikov. Tréner nezmyselne odvoláva minútu pred koncom brankára. Chce snáď potešiť fanúšikov gólom? Diváci pomaly opúšťajú halu. Dostávame tretí gól. Vedľa sediaci Fini deda nám podáva ruku. Smeje sa nám do očí. Odpískané. Jediný kto hral v tomto zápase je Laco, preto ako satisfakciu ho ocenia. To už vychádzame von a unáša nás prúd sklesnutých Slovákov. I napriek nezdaru prežili sme skvelý zážitok, precítili úžasnú atmosféru, nadýchali sa obrovskou fanúšikovskou energiou a máme na čo dlho spomínať. 

Zahajujeme hradnú sezónu

Aj tento rok dobíjame hrady. Začali sme zvoľna na Dobrej Vode. Zaparkovali sme v zrekonštruovanom centre dediny. Miestny prostáčik nás pozdravil, potom ešte asi 4-krát. Pozreli sme jeden z najvýdatnejších prameňov vody, nahodil som vibramy a posilnení makovníkom (veď zvonili na obed) po asfaltke sme šli na Mariáš. V diaľke na pahorku hrkoce traktor, ktorý hnojí pole, pod ním zurčí nenápadne riava Blava. Romantika dediny. Na Mariáši pramení. Rieka a asi aj tá romantika. Zdroj pitnej vody je však už viac-menej odstavený. Nie je treba. Vody je dosť. Je tam stále funkčné kúpalisko. Už mali vyvesený aj plán koncertov na tento rok. Kúpalisko ohrieva vodu pomocou solárnych panelov. Za kúpaliskom je odbočka na hrad. Cesta vedie popri opustených, chátrajúcich chatách. Obídeme 2 spadnuté stromy a o chvíľu sme na rázcestí. Škriabeme sa po skalách hore. Potom už len chodníčkom k hradu. Vojdeme do vnútra a sadáme si k ohnisku. Opekať nejdeme, vybaľujeme rohlíky so salámou. Tentoraz sa zdá, že máme málo proviantu. Zabudneme tam skladací nožík. Keď sa poň o 2h vrátim, samozrejeme tam nie je. Len pomarančove šupy. Niekomu teda poslúžil. Bol z tých lacnejších. Po prehliadke hradu schádzame dolu. Ideme hľadať jaskyňu Slopy. Cestou nás míňajú cyklisti a mechanik nášho "voxhóla". Svet je malý. Príroda sa ešte len prebúdza a listy na stromoch takmer nie sú (preto sme si aj vybrali na začiatok miesto, kde sme už boli). Tú dieru do zeme nachádzame na vrchu kopca. Jej vchod je zakrytý "pro forma" plechom. I tak do nej nakuknem. Pekný výhľad na hrad, no sú tam stromy. Baby si dávajú ovocnú šťavu. Až tu zisťujeme, že sme nechali na hrade nožík. Kaleráb preto putuje s5 do batohu. Vraciame sa po tej istej ceste, hoci sme rozmýšľali ísť po náučnom chodníku. A o5 k hradu.  Márne hľadám nožík. S5 ideme cez cintorín. Najprv židovský, ukrytý v lese, kde strašíme baby s nebožtíkmi. Zatvárajú si oči. Ja naopak, otváram bráničku na obecný cintorín. Zrovna tam je funus. I v kostole zvoní umieráčik. Omša je však neskôr. Zdiaľky počuť gajdy. Potom sa rozozvučia husle a harmonika. Dedinská mládež "džemuje" v miestnej krčme. Baby sa hrajú na ihrisku, kde do nich hádže nejaký chlapčisko štrk. Sediac na námestíčku popíjame kofolu a počúvame zádušnú omšu. Aká to idylka dediny. Cestou s5 si všímame opustený závod. Kedysi to bola filiálka pre smolenickú "chemičku". Do Dobrej vody kedysi viedla i železnica! Míňame aj plničku vody Zlatá Studňa (alebo aj Saguaro). Rátame, aké je to pre túto firmu ziskové, predávať vodu, keď oni ju majú viac menej za babku.
Ďalší pekný a teplý víkend využijeme na vypálenie hradu Šášov. Nachádza sa pri Žiari nad Hronom. Rozhodli sme sa ísť náučným chodníkom z Ladomerskej Viesky. Zastavujeme vo Vieske pri železnici. Tým vynecháme štartovací bod v Žiari. Popri ceste stojí kukurica. Netradičná zastávka po ceste náučným chodníkom. Len informačná tabuľa pri nich absentuje. Je čas obeda, a tak ju vyzdvihuje pasák a odváža ju preč. Ja nahadzujem zasa vibramy a vydáme sa do dediny. Popri kostole Krista Kráľa a ukrytom kaštieli vojdeme na námestie Ladomer. Aj toto je prerobené i s okolitými domami. Vyzerá pôvabne. Baby sa ovlažia vo fontáne a šliapeme do kopca na koniec dediny. Kopú tu práve kanalizáciu. Žene ako na slovo vzatej odborníčke sa vidia kontrolné šachty úzke. Objemnejší chlap by tam nevošiel. A že ich na závode majú... Konča dediny obiehame stolárstvo, psov a kozy. Vchádzame do lesa, kde sú stopy po ťažbe dreva. Vidíme chlapíka s prázdnym fúrikom fučať do prudkého kopca. Haluz. My ideme opačným smerom, dolu. Na lúke nad dedinou je impozantná výhliadka na hrad. Oddychujeme, cikáme, fotíme. Pokračujeme do Šášovského Podhradia. Chlapík s plným fúrikom hliny nás obieha. Nezdá sa mi, prečo ide pre hlinu tak vysoko, veď vôkol je tiež kopa zeme. Zhodujeme sa, že niečo pod ňou pašuje. Stavia plot vôkol domu. Keď o minútku ideme okolo, fúrik je prázdny. Krčma je ešte zatvorená. Už nás chytá hlad, ale vezieme tentoraz zo sebou "špekáčky". 2 batohy proviantu, aby nám deti nepomreli. I múzeum hradu je zatvorené. Škoda. Šliapeme hore na čistinku. Je tam ohnisko, tak sa usadíme tu. Pod altánkom je aspoň tieň. Akýsi chlapík značkuje novú trasu tzv. Barborinu cestu. Mamina zakladá oheň, ja hľadám palice na opekanie. Deti si chceli ísť opekať, ale po chvíli odpadávajú a ja pečiem s dvoma palicami. Ako vždy, dym si hľadá cestu len ku mne. Keď si myslíme, že je hotovo za účasti vlčieho hladu sa vrhneme na nedopečené "safalátky". Múky ako v košickom megamedovníku a na dlhšiu chvíľu nechcem špekáčky ani vidieť. S plnými bruchami prudko stúpame k hradu. O chvíľu fučíme pod ním. Tiež sú tam miesta-nemiesta na opekanie. Hradná pivnica a studňa v predhradí. Aké poklady skrývajú? Hrad je situovaný na skalnom brale. Prechádzame sa rozvalinami, niekde až nebezpečnými. Dcérky spravia prvé fotky v živote. Vietor nás prefúkne a schádzame dolu. Ideme ešte na skalu Bačkov. Rozmliaždený had dáva tušiť, že to bude kraj hadov. Popri miestnej skládke a "voňavom" Hrone dôjdeme k 20m skale. Mama sa zľakne opaľujúcej sa úžovky. On na tu tiež hľadí a stavia sa ako kobra indická. Ja ho zaháňam palicou slovenskou. Nechce sa mu, potvore klzkej, spod hrejúceho slnka. Baby zo strachu ostávajú dolu. Po chvíli sa osmelia a lezú za mnou hore. Priamo pod nami tečie Hron. Staršia si omotá mamin popruh na ruku a začne vymýšľať. Mama dostáva strach, že spadnú obe dolu. Preto radšej zliezame. Posadíme sa do novovznikajúcej krčmy Súsol. Prítulný pes typu labrador. Majitel robí dlažbu. Na pohodlnom diváne sa dobre sedí, ale hodina pokročila a ešte máme kus k autu. Preto sa lúčime a rovnakou cestou šliapeme s5. Stupák nás už čakal. V lese chlapi čosi kopú. Čističi? Nech už sme radšej von z lesa. V Ladomeri sedíme na námestí a vybaľujeme, čo iné ako makovník. Na ceste vidíme druhú zmenu šlapiek. Jedna ma strááášne krátku sukňu. Druhá odpočíva v tieni. Tá info tabuľa... Kým vyjdeme z mesta, ešte ich zopár uvidíme postávať. Musí to tu vynášať i napriek rýchlostnej ceste. S myriádami mušiek na skle a prednej maske pred siedmou sme doma.

Voxhól na kontrole

"Nielen my, ale aj autá musia chodiť niekedy na kontrolu k lekárovi". Takto som to vysvetľoval malým, keď som ich ráno hnal, aby som sa včas dostavil k emisnej a technickej kontrole. Znova nastal čas buzerácie našeho auta a hlavne vodiča. Rovnaká firma, no tentokrát to bolo iné. Zbytočne som baby naháňal. Prišiel som tam krátko po 7h. Objednaný som bol na 7.30h. Z diaľky som videl, že sa tam svieti. Už to mi bolo divné. Prišiel som k bráne, ktorá bola otvorená. Tak som pokračoval do dvora k hale. Najprv k zatvorenej rolete. Išiel som na príjem, že či tam niekto úraduje. Nie. Cez okno som videl, že na dielni sa motajú technici, 3 autá a ich tŕnuci majitelia. Myslel som, že začali robiť skôr. Vrátil som sa teda k autu a zaradil sa do druhej "lajny". To už vyšiel technik, či teda niekoho hľadám. Hovorím, že idem na kontrolu. "Na kedy ste objednaný?!", pýta sa viac menej nasrato. Hovorím na 7.30h. "Tak to sa vráťte na príjem a čakajte na pani". Tu sú teraz ""naše"" autá", vraví. "Máte tam parkovisko, nech sa páči môžete čakať".  "To tie naše autá tak akurát zožeriem", myslím si. Tak čelom vzad a vrátil som sa s autom pred otvorenú bránu. Čakal som vo vnútri na Príjme.  Pani sa pred pol ôsmou dovalila. Zaiste fajčením zostarnutá tvár ako monacká anorektička. Postrčil som jej cez okienko veľké papiere od predošlej kontroly. "Doneste mi tie malé", škrečí na mňa ospalým a prefajčeným hlasom. "Aha. Tie mám v aute." Zaseknutá brzda sa teda po ne vrátila. Zaplatil som o 5Eur viac ako minule. V kancelárií sa medzi tým ukázal prešedivelý technik. Úplne iný ako boli v hale. "Aj, aj." vraví mu pani. "Pristavte si vozidlo", odkazuje mne. Vypadol som a šiel s autom k rolete. Po chvíli ju technik zdvihol a vošiel som dnu. On si potom auto preparkoval na druhú stranu ku kontrole smradu. Najprv otvoril prednú kapotu. Snažil sa odskrutkovať veko nádržky brzd. kvapaliny. Bez úspechu. Tak tým poveril mna. Lebo keď sa to náhodou odtrhne, aby nebol on zodpovedný. Trápil som sa s tým. Keď som zbadal, že veko berie technik s hasákom útokom, bránil som auto telom a veko našťastie rýchlo otvoril. Strčil do nádržky akúsi sondu, na batériu pripojil kontakty a zmeral teplotu brzd. kvapaliny. Potom si prisunul meracie zariadenie. Nakoľko som si už ani nepamätal, kedy som menil kvapalinu, začalo mi lepiť. Vtom vošla motorka a priamo na kontrolu bŕzd. Pýtal som sa ho, či motorky nepodliehajú kontrole emisí.Vraj nie. Ale skôr preto, že nikto nevypracoval metodiku. Tentoraz auto až tak netúroval. Auto znečisťuje vzduch primerane, a tak si ho technik zasa preparkoval na druhú stranu. Pozeral kabínu. Dodrbkal ma, prečo nemám opierky na hlavu vzadu. Zrovna dnes som nechával jednu detskú sedačku svokrovi. Tak som mu to tam vysvetľoval. Nevedel som, že opierky podliehajú kontrole.Vraj jemu netreba opierky dávať dolu. Teraz sa mi zdalo, že tento technik robí dôkladnejšiu kontrolu ako ten pred 2 rokmi. Stierače, ostrekovanie, hlúpe opierky, pásy. Potom Voxhóla presunul pod brzdné valce. Dupal na brzdy ako pápež na biskupov. Zelené bodky na monitore asi svedčili o správnej funkcii. Pomkol auto ďalej na kontrolu podvozku a vôlí. To už som v ňom sedel ja s nohou na brzde. Auto tancovalo Harlem shake. "Preboha, veď ja s ním takto nejazdím", myslím si. Muselo ho to, chudáka štvorkolesového, bolieť. Posledná kontrola boli svetlá. Tušil som, že stretávacie sú zle nastavené. Veď svietili takmer ako diaľkové. Aj mi to technik potvrdil. Príliš vysoko sú. Pripomenul mi opierky a nastavenie svetiel. Vraj by som u kolegov neprešiel a auto by bolo nespôsobilé. Cez to všetko mi zoškrábal staré nálepky, dokonca po 5 rokoch aj kontrolu originality. Keď som sa ho pýtal prečo, odpovedal, že vraj to platí len 15 dní, a ak netúžim po pokute, je vhodné ju dať dolu. To už som bol na konci linky. Auto posunul až tesne k rolete. Netuším načo, asi kvôli poslednej fotke na pamiatku. Potom som šiel na odstavné parkovisko a čakal. Vyšiel technik, že papiere ma čakajú vnútri pri okienku a nepriletia mi samé do náručia. Pani o5 spomenula, že som tu oxidoval po siedmej a nečakal na ňu, milostivú. No. Tí, čo tu boli predo mnou tiež nečakali. Mám z toho zmiešané pocity a pochybujem o serióznosti firmy. Za mnou stála ženička, triasla sa ako Kmotríková, keď ju policajti naháňali. Potom spokojne bafala s paňou od priehradky. Tá prešla so svojim SUV akosi rýchlo linkou. Obdržal som konečne nové papiere na spôsobilosť smrada na cestných komunikáciách na ďalšie dva roky, o 55Eur ľahší som s výdychom vypadol.