Aj tento rok dobíjame hrady. Začali sme zvoľna na Dobrej Vode. Zaparkovali sme v zrekonštruovanom centre dediny. Miestny prostáčik nás pozdravil, potom ešte asi 4-krát. Pozreli sme jeden z najvýdatnejších prameňov vody, nahodil som vibramy a posilnení makovníkom (veď zvonili na obed) po asfaltke sme šli na Mariáš. V diaľke na pahorku hrkoce traktor, ktorý hnojí pole, pod ním zurčí nenápadne riava Blava. Romantika dediny. Na Mariáši pramení. Rieka a asi aj tá romantika. Zdroj pitnej vody je však už viac-menej odstavený. Nie je treba. Vody je dosť. Je tam stále funkčné kúpalisko. Už mali vyvesený aj plán koncertov na tento rok. Kúpalisko ohrieva vodu pomocou solárnych panelov. Za kúpaliskom je odbočka na hrad. Cesta vedie popri opustených, chátrajúcich chatách. Obídeme 2 spadnuté stromy a o chvíľu sme na rázcestí. Škriabeme sa po skalách hore. Potom už len chodníčkom k hradu. Vojdeme do vnútra a sadáme si k ohnisku. Opekať nejdeme, vybaľujeme rohlíky so salámou. Tentoraz sa zdá, že máme málo proviantu. Zabudneme tam skladací nožík. Keď sa poň o 2h vrátim, samozrejeme tam nie je. Len pomarančove šupy. Niekomu teda poslúžil. Bol z tých lacnejších. Po prehliadke hradu schádzame dolu. Ideme hľadať jaskyňu Slopy. Cestou nás míňajú cyklisti a mechanik nášho "voxhóla". Svet je malý. Príroda sa ešte len prebúdza a listy na stromoch takmer nie sú (preto sme si aj vybrali na začiatok miesto, kde sme už boli). Tú dieru do zeme nachádzame na vrchu kopca. Jej vchod je zakrytý "pro forma" plechom. I tak do nej nakuknem. Pekný výhľad na hrad, no sú tam stromy. Baby si dávajú ovocnú šťavu. Až tu zisťujeme, že sme nechali na hrade nožík. Kaleráb preto putuje s5 do batohu. Vraciame sa po tej istej ceste, hoci sme rozmýšľali ísť po náučnom chodníku. A o5 k hradu. Márne hľadám nožík. S5 ideme cez cintorín. Najprv židovský, ukrytý v lese, kde strašíme baby s nebožtíkmi. Zatvárajú si oči. Ja naopak, otváram bráničku na obecný cintorín. Zrovna tam je funus. I v kostole zvoní umieráčik. Omša je však neskôr. Zdiaľky počuť gajdy. Potom sa rozozvučia husle a harmonika. Dedinská mládež "džemuje" v miestnej krčme. Baby sa hrajú na ihrisku, kde do nich hádže nejaký chlapčisko štrk. Sediac na námestíčku popíjame kofolu a počúvame zádušnú omšu. Aká to idylka dediny. Cestou s5 si všímame opustený závod. Kedysi to bola filiálka pre smolenickú "chemičku". Do Dobrej vody kedysi viedla i železnica! Míňame aj plničku vody Zlatá Studňa (alebo aj Saguaro). Rátame, aké je to pre túto firmu ziskové, predávať vodu, keď oni ju majú viac menej za babku.
Ďalší pekný a teplý víkend využijeme na vypálenie hradu Šášov. Nachádza sa pri Žiari nad Hronom. Rozhodli sme sa ísť náučným chodníkom z Ladomerskej Viesky. Zastavujeme vo Vieske pri železnici. Tým vynecháme štartovací bod v Žiari. Popri ceste stojí kukurica. Netradičná zastávka po ceste náučným chodníkom. Len informačná tabuľa pri nich absentuje. Je čas obeda, a tak ju vyzdvihuje pasák a odváža ju preč. Ja nahadzujem zasa vibramy a vydáme sa do dediny. Popri kostole Krista Kráľa a ukrytom kaštieli vojdeme na námestie Ladomer. Aj toto je prerobené i s okolitými domami. Vyzerá pôvabne. Baby sa ovlažia vo fontáne a šliapeme do kopca na koniec dediny. Kopú tu práve kanalizáciu. Žene ako na slovo vzatej odborníčke sa vidia kontrolné šachty úzke. Objemnejší chlap by tam nevošiel. A že ich na závode majú... Konča dediny obiehame stolárstvo, psov a kozy. Vchádzame do lesa, kde sú stopy po ťažbe dreva. Vidíme chlapíka s prázdnym fúrikom fučať do prudkého kopca. Haluz. My ideme opačným smerom, dolu. Na lúke nad dedinou je impozantná výhliadka na hrad. Oddychujeme, cikáme, fotíme. Pokračujeme do Šášovského Podhradia. Chlapík s plným fúrikom hliny nás obieha. Nezdá sa mi, prečo ide pre hlinu tak vysoko, veď vôkol je tiež kopa zeme. Zhodujeme sa, že niečo pod ňou pašuje. Stavia plot vôkol domu. Keď o minútku ideme okolo, fúrik je prázdny. Krčma je ešte zatvorená. Už nás chytá hlad, ale vezieme tentoraz zo sebou "špekáčky". 2 batohy proviantu, aby nám deti nepomreli. I múzeum hradu je zatvorené. Škoda. Šliapeme hore na čistinku. Je tam ohnisko, tak sa usadíme tu. Pod altánkom je aspoň tieň. Akýsi chlapík značkuje novú trasu tzv. Barborinu cestu. Mamina zakladá oheň, ja hľadám palice na opekanie. Deti si chceli ísť opekať, ale po chvíli odpadávajú a ja pečiem s dvoma palicami. Ako vždy, dym si hľadá cestu len ku mne. Keď si myslíme, že je hotovo za účasti vlčieho hladu sa vrhneme na nedopečené "safalátky". Múky ako v košickom megamedovníku a na dlhšiu chvíľu nechcem špekáčky ani vidieť. S plnými bruchami prudko stúpame k hradu. O chvíľu fučíme pod ním. Tiež sú tam miesta-nemiesta na opekanie. Hradná pivnica a studňa v predhradí. Aké poklady skrývajú? Hrad je situovaný na skalnom brale. Prechádzame sa rozvalinami, niekde až nebezpečnými. Dcérky spravia prvé fotky v živote. Vietor nás prefúkne a schádzame dolu. Ideme ešte na skalu Bačkov. Rozmliaždený had dáva tušiť, že to bude kraj hadov. Popri miestnej skládke a "voňavom" Hrone dôjdeme k 20m skale. Mama sa zľakne opaľujúcej sa úžovky. On na tu tiež hľadí a stavia sa ako kobra indická. Ja ho zaháňam palicou slovenskou. Nechce sa mu, potvore klzkej, spod hrejúceho slnka. Baby zo strachu ostávajú dolu. Po chvíli sa osmelia a lezú za mnou hore. Priamo pod nami tečie Hron. Staršia si omotá mamin popruh na ruku a začne vymýšľať. Mama dostáva strach, že spadnú obe dolu. Preto radšej zliezame. Posadíme sa do novovznikajúcej krčmy Súsol. Prítulný pes typu labrador. Majitel robí dlažbu. Na pohodlnom diváne sa dobre sedí, ale hodina pokročila a ešte máme kus k autu. Preto sa lúčime a rovnakou cestou šliapeme s5. Stupák nás už čakal. V lese chlapi čosi kopú. Čističi? Nech už sme radšej von z lesa. V Ladomeri sedíme na námestí a vybaľujeme, čo iné ako makovník. Na ceste vidíme druhú zmenu šlapiek. Jedna ma strááášne krátku sukňu. Druhá odpočíva v tieni. Tá info tabuľa... Kým vyjdeme z mesta, ešte ich zopár uvidíme postávať. Musí to tu vynášať i napriek rýchlostnej ceste. S myriádami mušiek na skle a prednej maske pred siedmou sme doma.
Ďalší pekný a teplý víkend využijeme na vypálenie hradu Šášov. Nachádza sa pri Žiari nad Hronom. Rozhodli sme sa ísť náučným chodníkom z Ladomerskej Viesky. Zastavujeme vo Vieske pri železnici. Tým vynecháme štartovací bod v Žiari. Popri ceste stojí kukurica. Netradičná zastávka po ceste náučným chodníkom. Len informačná tabuľa pri nich absentuje. Je čas obeda, a tak ju vyzdvihuje pasák a odváža ju preč. Ja nahadzujem zasa vibramy a vydáme sa do dediny. Popri kostole Krista Kráľa a ukrytom kaštieli vojdeme na námestie Ladomer. Aj toto je prerobené i s okolitými domami. Vyzerá pôvabne. Baby sa ovlažia vo fontáne a šliapeme do kopca na koniec dediny. Kopú tu práve kanalizáciu. Žene ako na slovo vzatej odborníčke sa vidia kontrolné šachty úzke. Objemnejší chlap by tam nevošiel. A že ich na závode majú... Konča dediny obiehame stolárstvo, psov a kozy. Vchádzame do lesa, kde sú stopy po ťažbe dreva. Vidíme chlapíka s prázdnym fúrikom fučať do prudkého kopca. Haluz. My ideme opačným smerom, dolu. Na lúke nad dedinou je impozantná výhliadka na hrad. Oddychujeme, cikáme, fotíme. Pokračujeme do Šášovského Podhradia. Chlapík s plným fúrikom hliny nás obieha. Nezdá sa mi, prečo ide pre hlinu tak vysoko, veď vôkol je tiež kopa zeme. Zhodujeme sa, že niečo pod ňou pašuje. Stavia plot vôkol domu. Keď o minútku ideme okolo, fúrik je prázdny. Krčma je ešte zatvorená. Už nás chytá hlad, ale vezieme tentoraz zo sebou "špekáčky". 2 batohy proviantu, aby nám deti nepomreli. I múzeum hradu je zatvorené. Škoda. Šliapeme hore na čistinku. Je tam ohnisko, tak sa usadíme tu. Pod altánkom je aspoň tieň. Akýsi chlapík značkuje novú trasu tzv. Barborinu cestu. Mamina zakladá oheň, ja hľadám palice na opekanie. Deti si chceli ísť opekať, ale po chvíli odpadávajú a ja pečiem s dvoma palicami. Ako vždy, dym si hľadá cestu len ku mne. Keď si myslíme, že je hotovo za účasti vlčieho hladu sa vrhneme na nedopečené "safalátky". Múky ako v košickom megamedovníku a na dlhšiu chvíľu nechcem špekáčky ani vidieť. S plnými bruchami prudko stúpame k hradu. O chvíľu fučíme pod ním. Tiež sú tam miesta-nemiesta na opekanie. Hradná pivnica a studňa v predhradí. Aké poklady skrývajú? Hrad je situovaný na skalnom brale. Prechádzame sa rozvalinami, niekde až nebezpečnými. Dcérky spravia prvé fotky v živote. Vietor nás prefúkne a schádzame dolu. Ideme ešte na skalu Bačkov. Rozmliaždený had dáva tušiť, že to bude kraj hadov. Popri miestnej skládke a "voňavom" Hrone dôjdeme k 20m skale. Mama sa zľakne opaľujúcej sa úžovky. On na tu tiež hľadí a stavia sa ako kobra indická. Ja ho zaháňam palicou slovenskou. Nechce sa mu, potvore klzkej, spod hrejúceho slnka. Baby zo strachu ostávajú dolu. Po chvíli sa osmelia a lezú za mnou hore. Priamo pod nami tečie Hron. Staršia si omotá mamin popruh na ruku a začne vymýšľať. Mama dostáva strach, že spadnú obe dolu. Preto radšej zliezame. Posadíme sa do novovznikajúcej krčmy Súsol. Prítulný pes typu labrador. Majitel robí dlažbu. Na pohodlnom diváne sa dobre sedí, ale hodina pokročila a ešte máme kus k autu. Preto sa lúčime a rovnakou cestou šliapeme s5. Stupák nás už čakal. V lese chlapi čosi kopú. Čističi? Nech už sme radšej von z lesa. V Ladomeri sedíme na námestí a vybaľujeme, čo iné ako makovník. Na ceste vidíme druhú zmenu šlapiek. Jedna ma strááášne krátku sukňu. Druhá odpočíva v tieni. Tá info tabuľa... Kým vyjdeme z mesta, ešte ich zopár uvidíme postávať. Musí to tu vynášať i napriek rýchlostnej ceste. S myriádami mušiek na skle a prednej maske pred siedmou sme doma.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára