Smrk

    

     Marec začal slnečným počasím, ktoré trvalo veľmi dlho. Pekné počko praje turistom, na druhej strane príroda skapínala od smädu. V prvú marcovú sobotu som sa so ženou vybral do moravských Beskýd na jej druhý najvyšší kopček Smrk (1276m n.m.). Cesta do Ostravice trvá vyše poldruha hodiny. V Bílé na svahoch stále jazdia lyžiari. V údolí je ráno +1°C, takže to ide. Cez deň sa sneh topí, preto sa lyžiari vrátia až so západom slnka. V Ostravici sú  pred desiatou obe  malé zadarmenko parkovacie plochy beznádejne obsadené. Obec však zriadila mega parkovaciu plochu "U píly" za železnicou. Akurát nie je v pepíkovskom štýle "hlavně levně". Pepíci sú však vynaliezaví, a keď nie sú zaparkovaní v Čeladnej, auto nechajú na výhybke lesnej cesty. Celodenný lístok stojí 250 kačenek, čo je asi 10Eur. Pomaly ako v Tatrách. Veľa áut na ploche ani nestojí. Nemáme na výber. Prezujeme karimory a vyrážame západným smerom popri prítoku Ostravice, Bučacom potoku. Na peknej asfaltovej ceste práši pomerne dosť smradov. Kam všetci idú? Väčšina sa zdá, venčí psov. Odstavia autá na výhybke a robia vychádzku. "U otočke" opúšťame asfaltku a stále popri potoku stúpame hore po lesnej ceste. Na hranici prírodnej rezervácie prekračujeme cez kamene potok. 

    Pomaly sa riave vzďaľujeme a nechávame ju pod sebou. Na to, ako turisti, vychvaľovali kľud v masíve Smrku, na chodníku je pomerne rušno. Obiehajú nás mladí, naľahko zbalení. Ideme si svojím tempom. Krátku odbočku si urobíme k potoku, no vodopád je vyššie. Cez údolie potoka vyzerá byť ťažko schodná cesta, preto vodopád oželieme. Dostať sa k vodopádu dá po lesnej ceste od Skalky. Inú cestu som k nemu nevidel. Nenáročným stúpaním sa ocitneme v sedle Nad Holubčankou. 

    Z opačného smeru dohrmia dvaja cyklisti. Netušia poriadne ani kde sú. Idú z Havířova a hľadajú cestu na žel. stanicu. Schádzajú dole, my pokračujeme na Smrk. Niektorí znalí si cestu skracujú priamo hore. Je dosť strmá, ale nie taká zľadovateľá. Na kúsok zláka skratka aj nás, no máme dosť a vraciame sa po vrstevnici Barborskou cestou na červeno značený chodník. Nad 1000m je už snehová pokrývka. 

    Namáhavá cesta stupajami je aspoň odmenená výhľadmi na sever a čiastočne na východ. Medzi vrcholmi smrekov sa mihne Lysá. Napojenie na červenú značku sa nezaobíde bez pádu. Pošmyknem sa na ľade. Čas sme teda neušetrili. Bez váhania nasadzujeme hroty. A veru po chvíli ako opustíme súbežnú lesnú cestu, nasleduje prudšie stúpanie po ľade. Nie raz vidíme pád borcov idúcich dole. Zastavíme sa u studničky Tajemná Řasenka, ale riasy nehodláme ochutnať. Vylúštime nápis "Kto mně ukradne, ať mu ruka odpadne", na termonhrčeku zavesenom na studničke. 

    Po pár minútach sme v sedle Smrk. Čaká nás posledný výstup na hrebeň a samotný vršok. Vstupujeme do nedotknutej prírodnej rezervácie. Pripomína Jeseníky. Smrk bol v minulosti mimo hľadáčika drevorubačov, preto sú tamojšie lesy pekne zachované. S hrotmi sa nám pekne stúpa priamo po ľade. Snažím sa odopäť idúcky paličky a šetriť nohy. Po chvíli tancovania a hmatania sa mi podarí dostať ich do rúk. Už ich ani nepotrebujem, lebo kráčame po hrebeni. Poskrúcané torzá, solitéry, ako rečie drahá, pripomínajú rôzne zvery. Nejako minieme malé pomníčky a predtým, ako dobijem kopec, sa kúsok vrátim. Skalné mohyly sú mimo chodníka a navyše čiastočne pod snehom. Pomôže navigácia. Čo však robí portrét Jana Palacha, či Johna Lenona na kopci, netuším. Nejaké symboly slobody. Palachova mohyla (nová od r.2019) tiež už zažila svoje. Čo nezničila príroda, tomu pomohli vandali. 

     O chvíľu však uvidíme ďalšiu bizarnosť. Zatiaľ ma drahá čaká na slnkom zaliatej vyhliadke. Na skale piknikuje staršia ženička a s plechovkou piva nevyzerá, že by odchádzala. Preto nastane rýchle foto a prejdeme pár metrov k hríbiku. Poniže je ďalšia vyhliadka viac na severozápad. Ostrava je už v sivom opare. Frýdek s Olešnou, kde som kempoval, je ešte vidieť. Fúka teplý vzduch a kazí rozhľad do diaľav. Drahá vyzerá na Smrku medveďa, ale ja vidím iba opicu. Vskutku nejaký domáci čudák vytrepal hore plyšovú opicu. Žena sa s ním dá do reči. Z češtiny plynulo prejde na slovenčinu. Dozvie sa všeličo o okolí, i napr. to, že červeno značený chodník takmer nikto nepoužíva a všetci ťahajú priamo hore. My sme však dosť ľudí stretli aj v sedle. Takto podľa mňa prídu o krásy hrebeňa. Veci si zložíme na vyhliadke do snehu. Najeme sa rožkov so salámou, zapijeme čajom. Zdola dosupia rodinky s ratolesťami. Počuť ich už hodnú chvíľu spoza stromov. 

    Rozhodujeme sa pre návratovú cestu. Vo vrcholovej knihe je nápis: "Nešmeky jsou jen pro padavky". Napíšem: "Padavky zdraví dobrovolných dárcu orgánu", opečiatkujem nálepkou a pokračujeme na juh do Čeladnej. Lenže zdá sa mi trasa nejaká dlhá. Nahodím ju do navigácie a pred sebou máme ešte 21km. Volám na ženu a hneď sa obraciame s5. Cez vrchol len preletíme a po pár minútach sme o5 v sedle. Ideme rovno na Malý Smrk, ktorý je len kúsok na východ. 

    Výhľady z neho žiadne. Vrchol tvorí len kopček a na strome papierik s fixkou napísaným názvom. Odtiaľto mám jedinú fotku seba sa. Vrátime sa do sedla, po via Čechia - severní klesáme už len dolu. 

    Pod Malým Smrkem končí ľad a zbavujeme sa stúpacích želiez. Po chvíli sme o5 na asfaltke a stáčame sa na sever. Pod nami je zásobáreň pre Ostravsko - vodná nádrž Šance. V údolí hrozí pri zosuve pôdy vlna tsunami, preto sa svah monitoruje. Sprevádza nás malý čiernobiely psík. Sme však rýchlejší ako majitelia a ako sa odpájame z lesnej cesty, psík beží za majiteľmi. Žlto značený chodník sa stočí znova na juh a pokračuje prudšie dolu k nádrži. Z obmedzených výhľadov sa mihne pod nami vodná hladina. Sklesáme k potoku Rúžanec a počujeme už smradov na hlavnej ceste. Chceme sa jej však vyhnúť, preto na rázcestí sa pripojíme k Krkavčí stezce. Omylom ju drahá nazve Medvědí. Upúta ma útulňa bezdomovca v betónovom kvádri. Chodník znova stúpa nad frekventovanú cestu č.56 do Frýdku Místku. Existuje i skratka zo žltej, no cestou dolu sme si ju nevšimli. Teraz ju vpravo vidíme. Čaká nás dobrých 5km k autu. No viac menej po vrstevnici. Odkrýva sa impozantný výhľad na Šance.

     Na severe je stále na hladine vrstva ľadu. Dobrý nápad by bol spraviť vyhliadkovú vežu. Miesto popri lesnej ceste je. Pod nohami sa kde tu objavia výživové tepny nádrže. Minieme priehradný múr a motáme sa pomedzi chatkami. Cesta ma zláka dolu, no ešte treba nastúpať pár metrov ku drevenému rámu "lehni, sedni" na lúke. Vidno odtiaľ ikonickú Lysú horu a pod ňou gýčový zámoček Zlatý Orel. V 19 st. sídlo baróna von Rothschield, majiteľa železiarní, dnes kvázi romantický hotel. Prechádzame kúsok nad Ostravicou a sme nas5 v obci. 

    Mládežníci piknikujú pri transformátore na brehu rieky. Elektrická romantika pod drôtmi VN. Pred piatou sme pri lesknúcej sa Jarise (včera večer som ju umyl). Nejaký týpek šaškuje pred rampou. Myslí si, že sa otvorí len tak naverím boha. Až potom si všimne, že v drevenej búdke je parkovací automat. Púšťam ho k automatu pred seba, veď aj tak blokuje výjazd. Voláme domov, nech  baby objednajú MacDonald menu pre každého. Že prekročíme hranice, vieme ako vždy zmenou povrchu vozovky. Na Českej strane je cesta E442 pekne zrekonštruovaná, na Slovensku sa vyhýbam kráterom. Na druhej strane, Česi ju majú jednoduchšiu, s menším množstvom serpentín. Zastavíme sa v trenčianskom Decathlon pre kúpu nových turistických nohavíc. Tie, čo mám na sebe nosím každý deň a sú už celkom zodraté z bicykla alebo i behu. 
    Smrk je pekná, nenáročná turistika. Je to tretí najvyšší kopček, na ktorý sme v Moravskoslezských Beskydoch vystúpili. Pomaly tie Beskydy zdoláme i celé. Výhľady z neho nie sú veľké, no svojou nedotknuteľnosťou má, čo ponúknuť. Smrk sa trocha  vymyká českým zvyklostiam a bufet alebo chatu v okolí nenájdete. Preto ani nie je až tak veľmi navštevovaný.

Lysec

 

Heslo: Strmá cesta na Lysec, čo máš v batohu si všetko zec.

Názov výpravy: Chorizo trek

 

    Naša prvá tohtoročná turistika viedla do Veľkej Fatry pre mňa doposiaľ neznámy kopček Lysec. Drahá ho kdesi vyšťuchala na fasabukovej grupe. Je k nemu pomerne dobrý a krátky prístup z Jasenskej doliny. No tým pádom šialene strmý. Počasie nebolo ideálne, ale ani najhoršie. Dúfal som, že sa nejaké výhľady naskytnú spod nízkych mrakov. 

    Ráno vstávam pred siedmou a po raňajkách idem kúpiť rožky na cestu. Medzitým vstanú baby. Staršia je na chate, mladšiu vyklopíme u svokry. Svokor nás už od šiestej čaká pred dverami. Údajne. S drahou vhupneme na diaľnicu a ťahám sto štyridsiatkou do Žiliny. Mraky nad Fatrou nedávajú zrovna šancu na nejaké panoramatické kochanie sa. Prebúdzajúcim sa mestom prefrčím po deviatej hodine a schádzam k meandru Váhu pod Strečnom. Zrušenie dvoch jazdných pruhov zdá sa prispelo k plynulejšej premávke. Ale ešte sme nešli tadeto v špičke. Pokračujem cez Vrútky a kúsok za Martinom odbočujem v Košťanoch doľava k Jasenskej doline. Sledujúc torzo martinských strojárni sa zamýšľame, prečo závod produkujúci tretinu objemu strojárskej výroby u nás kľakol rýchlo na kolená. Koniec výroby tankov bol rýchlejší ako konverzia na traktory. V areáli zostali doslova len garážové firmy. A geto Bambusky. Za Belou-Dulice sa otáčam Pod skalkou, pretože som vbehol omylom do Slavkovskej doliny. Tabuľa ukazuje doľava, nie rovno. V Jasenskej je už na ceste poľadovica. Pred lyžiarskym strediskom na ceste prestáva sranda a asfalt vystriedal hrubý ľad z nespočetných riav valiacich sa po ceste. Trocha sa zakývame na zľadovatených koľajach a žena sa prežehná. Spomalím a s jej zopnutými rukami a tichým "mollením" sa posúvame na parkovisko k chate Lysec. Vlek bol funkčný možno tak za prezidenta Gašparoviča, dnes veľké parkovisko zíva prázdnotou. 

 

 

Za nami príde ešte jeden týpek z Galanty. Rýchlo sa obuje a vyrazí dolinou po modro značenom chodníku. My sa tiež pomaly prezúvame. Je pol jedenástej. Ja si zapnem ešte návleky, žena si zavesí na krk píšťalku. Proti mackom. Čo však zakrátko potrebujeme sú hroty. Len čo vyrazíme na svah, na ktorého vrchole sa napojíme na žltú značku, šmýkame sa dole. Už aj nasadzujeme nešmeky. Ja mám však problém zaistiť si turistickú paličku v požadovanej výške. Na poslednej turistike z Portáša dostala zabrať, teraz sa naštvala a nechala ma v štichu. No nič, pripnem ju o batoh a cestou sa spolieham len na jednu. Zhora sa valia nejakí chlapi a upozorňujú na zľadovatený svah. Hroty na topánkach nám však dávajú potrebnú istotu a supíme hore po zjazdovke. Zhora stekajú potôčiky vody a tie tvoria klzisko na svahu. Konečne sme hore na Medzijarkoch a na miernom stúpaní sa trocha vydýchame. Ďalšie začína za lúkou Pod Prietrž. Dostávame sa do polovice, kde začína masív Lysca. Turistický chodník pokračuje traverzom popod hrebeň, ale neznačená cesta vedie aj rovno na hrebeň Ježová. Uvoľnil sa mi drôtik držiaci predok hrotov pokope. Nie je to chyba, ktorá by bi neumožňovala pokračovať, ale na pník zdvihnem nohu a skrehnutými rukami neposlušný drôtik nasadím. Mal som nakrivo nasadené nešmeky. Ideme po žltej a pribúda snehu. Na hrebeň nejdeme cez les značeným chodníkom, ale si zájdeme kúsok až na koniec vrstevnice. Prudko potom šliapeme hore na Ježovú. Za námahu sa odkrývajú výhľady na kopce Fiškálová, či Hradište, či pod nimi sa rozprestierajúcu Turčiansku kotlinu. Tlstá je ukrytá v mraku.  Na žltú značku narazíme až na vrchole hrebeňa. Nie sme však ešte na vrchole kopca. Lysec si pripravil ešte pár výživných stupákov. Asi v polovici je útulňa Halmešová. 

 

Skrytá pod snehovou dunou, opustená. Ale nejaké stopy vôkol búdy sú, takže možno v nej niekto prebýval. Lysec neleží na hlavnom hrebeni, takže "vybúkovaná" ako Borišovka na rok nebude. Na južnej strane sú naviate aj vyše metrové duny. Tesne pred vrcholom po jednej takej kráčame. Vrchol je, ako bolo vidno zdola, v mraku. Výhľady žiadne. Ledva vidíme prichádzajúcich zdola. Partia ide za nami takmer od začiatku. „ Načo som sa sem trepal, keď tu nie je ani wifina“, privíta nás borec. Stretáme aj týpka z parkoviska. Ide opačným smerom ako my. Čakal chvíľu na slnko, ktoré sa malo usmiať okolo obeda, ale bol malo trpezlivý. Pobral sa preč, ale stačilo pri hríbiku mrznúť o 10min. viac a usmialo by sa na neho slniečko. Ako na nás. Od nejakej baby som len počul „Wov“. Drahá ani rožok s chorizom nedojedla a strčila mi ho do ruky, len aby vystihla 5min. okno slnečných lúčov a porobila zábery. Ako len hriali. Odkryli na chvíľu bielu perinu zahaľujúcu kopce na vôkol. Ďalšia baba sa vrátila hore, potom, čo dali Lyscu zbohom. 

 

Čo však bolo prekvapivé, bol veterný kľud. Na kopci fúka 360 dní v roku a zrovna dnes sa čerti neženili. Na druhú stranu, možno bezvetrie bolo príčinou, že boli nízko mraky. Vietor vo väčších výškach ich tlačil dole. Naobliekali sme sa do silne veterných podmienok, ale okrem mrakov sa nehýbalo nič. Modré nebo bolo naozaj toľko, že ani rožok nedoješ a o5 sa Fatra ponorila do ponurej šedi. Po dúšku čaju sme si dali rukavice (už ma boleli premrznuté prsty) a pustili sa modro značeným chodníkom dolu. Cesta je prakticky stále prudká. Ide lesom, ale ponúka krásnu zimnú rozprávku až po Grúň. Za ním je len kamenistý chodník, odopíname si hroty a snímame rukavice. Ich škriabavý zvuk je nepríjemný. Prudké klesanie nemá konca. Jasenská dolina sa zdá byť na dotyk, ale dobrých 500m stále klesáme až ku sútoku Lyseckého potoka s Vôdkami. Vodstvo je pomerne roztatárené a hľadáme prechod. Nejako sa prebrodíme podľa stôp a prechodom lávky sa ocitáme v doline. 

 

Pofotíme zopár ľadových skulptúr vyčarovaných prírodou a prejdeme tých pár metrov k autu. Týpek je už tiež dolu a sediac v aute tlačí niečo do seba. Z chaty Lysec sa plazí nejaký dym, ale vyzerá roky nedokončená. Cestou s5 stojíme v Žiline a kupujem si nové paličky McKinley Hiking III.

 

Tlstá a Ostrá

Názov expedície: Fatranský horec 23

Heslo:  Tlstá, Ostrá, Mažarná, túra je to nadmerná.

 

 

   Konečne nastalo stabilné počasie, takmer letné. Nedeľa je deň oddychu a ja si najviac oddýchnem v lone prírody. Poriadnu turistiku sme mali pred dvoma mesiacmi v Malej Fatre, preto nastal čas prepotiť ďalšie tričko a pokochať sa na našu malebnú krajinu z výšky. I z hĺbky. Po pol roku sa o5 vraciame do Blatnice. Tentoraz bez bicyklov a vystaviť Dračicu namiesto Sopla. Deti zostali o5 u svokry. Čo čert nechcel, zrovna pred nami sa zaplnilo posledné voľné miesto na parkovisku Gaderka. Nebyť čakania pred semaforom vo Vesteniciach (oprava mosta), či Nedožeroch (nová križovatka), boli by sme miesto uchmatli my. Obraciam auto s5 do dediny a parkujem na rovnakom mieste ako na jeseň. Pred Jednotou. K ústiu doliny je to naprieč dedinou asi 700m navyše a o 6Eur menej.

Typicky olejkársko-bylinársky domček z 19.st.

     Blatnica je starobylá rázovitá dedinka s pekne maľovanými dvestoročnými domčekmi. Znie to pekne. Reálne sú niekde rozpadajúce sa chajdy, inde nové domiská. Obec má krušnú históriu počas povstania v r.1944, keď bola vypálená a dokonca i neskôr, keď v dedine úradovali Banderovci. Mementom sú vystavené zbrane partizánov v parčíku pred vstupom do Gaderky. Dedinka sa pýši botanickou záhradou, hradom, kaštieľom, rančom a fontánkou. Okrem terajšieho arogantného starostu tu pôsobili fotograf  Karči Plicka, spisovateľka Maša Haľamová, či botanička Ízy Textorisová a nejaké veľkomoravské knieža, ktorého meč našli pri stavbe kravína. Ale napr. pohľadnice v obci nenájdete ani medzi kravami, tobôž pod zemou.

    Po asfalte pokračujeme cez drevenú bránu. Kiosk je zasa zatvorený, takže na pohľadnice stále čakám. Týmto pozdravujem starostu Blatnice. Obiehajú nás českí fosils-cyklisti z českého Mosta. Vyhýbal som sa im v Mošovciach. Vybrali sa zo sedla objavovať krásy Slovenska. 

Gaderka je krásna v akomkoľvek ročnom období.

   Na odbočke stretáme mladú rodinku na bicykloch, ktorú nasmerujeme na križovatku pri horárni odkiaľ sa im k hradu pôjde na bicykloch lepšie. Oproti sa rútia skejtbordisti. Zdá sa, že dakde bivakovali a teraz sa spustili dolu Gaderkou. Nie je to zlý nápad. My sa ešte pred horárňou dáme doprava Vápennou dolinou hore k jaskyniam. Modro značený chodník začína príkro, vážne stúpanie začína s objavením sa skalných brál. Fotíme sa pri previsoch a obdivujeme široké terasy. Nad nami počujeme detský džavot a viem, že Mažarná je blízko.

    Strop ako keď niekto prskne bielu hustú šľahačku na zmrzlinu z čiernych ríbezlí. Plná puklín a štrbín ako škrupiny ťuknutých vajíčok. Ticho kvapkajúca voda do priezračných sintrových jazierok. Spiaci netopier visiaci na nožičkách tenkých ako kniha mojich dobrých skutkov. Toto všetko ponúka Tlstej pootvorená papuľa - Mažarná. Najkrajšia voľne prístupná jaskyňa, do akej som sa ponoril.

 

Perlou Veľkej Fatry je 130m dlhá jaskyňa Mažarná.

 

    Z jaskyne nás vyhnal prebudený podkovár. On je tu doma, my sme narušitelia. Po reťaziach sa štveráme hore na vyhliadku. Dvakrát mi pritom spadne krytka z foťáku. Moja nemohúcnosť normálne vyliezť vytáča drahú rovnako, ako keď sa pokúšam pripnúť si paličky o batoh. Na trávnatom svahu je mladá pani učiteľka so svojimi žiakmi. Divíme sa, že si útla ženička trúfne na toľko detí. Tých pár dievčat a dvaja chlapci však milujú svoju učiteľku a nie sú na výlete z donútenia. Preto nemá s nimi veľa starostí. Oni zostupujú dole na hrad, my naopak supíme hore. Ja som na nejakom chodníčku nad skalami, drahá sa motá niekde podo mnou. V lese sa naše cesty spoja. Tlstá je ešte relatívne ďaleko, i keď jej vrchol, zdá sa, vidíme. Masív obchádzame však akosi zo severnej strany. Chvíľu "kufrujeme" pri obchádzke spadnutého stromu, kým neuvidíme nad nami turistov zostupujúcich dolu. Pomaly miznú stromy a objavujú sa trávnaté fľaky. Záver nebude ďaleko. Odbočku na ďalšiu vyhliadku minieme a stúpame smerom, kde je modrá obloha. Po chvíli sme na širokom trávnatom vrchole (ak sa vôbec široká pláň dá nazvať vrchol) posiateho, kde tu akoby hodenými skalami. A najmä krásne fialovými horcami. Dokonca ešte i prvosienky vykúkajú spoza trávy. Kocháme sa výhľadmi na celú Malú Fatru od Kľaku až po Stoh a Rozsutec za ním. Kúsok je vidieť z Krížnej a Západných Tatier. Teplom sa robí opar, preto je obraz rozostrený.  

Pohľad z Tlstej na Horný Turiec s mestom Martin.

     Oprieme sa o jednu skalu, vytiahneme rožky so salámou. Vtom pribehne retriviér, ktorý zaňuchal žrádlo. Obiehal nás už vo Vápennej doline. Jeho pániček suší svoje oblečenie na kríkoch. Nechápem, prečo sa v teplý deň zabalil do troch vrstiev oblečenia. Veď mu je teplejšie ako jeho psovi v kožuchu. Hafan najprv stojí, potom sa posadí a psími očami hľadí na nás. Cudzieho psa však neradno kŕmiť. V kožuchu sa mu nechce stáť na slnku, preto si ľahne nižšie do kríkov. Stále nás má však v hľadáčiku. Čo keby koliesko spadlo na zem? Po akom takom zasýtení, stiahneme paličky a pokračujeme zeleno značeným chodníku po hrebeni. Najprv sa zasa štveráme po skalách až na vyše 1400m vysokú Lubenú. Neďaleko nej je ďalší hríbik s nápisom Bágľov kopec. Podľa mapy by kopec mal byť niekde uprostred našej trasy. Na mape sa však volá Veľká Hubená. Miestni si vraj vyžiadali preloženie kopca. Vraj je to tak správne. Miasť turistov. Hubená, Lubená. Otvárajú sa nám výhľady na východ a v diaľke je vidieť neprehliadnuteľný, zasnežený tatranský Kriváň. A rovnako bližší Choč s bradavicou. Za Veľkou Hubenou prudko klesáme. Nechávame za sebou strmé skaly a ponárame sa do lesa. Príjemným chodníčkom dôjdeme na Zadnú Ostrú. O5 sa otvárajú výhľady na panorámu Veľkej Fatry. A objavia sa ďalšie malé kvietky podobné nevädzi. Zdajú sa mi príliš drobné. Partia dievok si trúfa na Tlstú a opúšťajú vrchol. My ideme opačným smerom k pyramídam Ostrej. 

 

Ostrá (1263m n.m.) je jedným z mála skalnatých vrcholov V. Fatry.

     Chodník ide po hrebeni, ale potom obchádza skaly a ústi v sedle. Odtiaľ idú hore reťaze a schody. Foťák pre istotu schovám do batoha. Nejakí feferóni schádzajú dole. Trvá im to, preto sa liepam po skalách mimo reťaze. Úsek je dobre vyšliapaný, takže to nie je problém. Prehupnem sa cez skalné okno a čakám na drahú. Ešte zostane asi meter reťaze, ktorú rovnako nevyužijem (chytím sa skaly) a sme takmer na vrchole. Poniže je nový drevený kríž. Vyjdeme kúsok na vrchol a stretáme mladý pár z Tlstej. Odfotím ich a vychutnávam si pohľady na Tlstú, či trávnatú časť Fatry od "spaľovne mŕtvol" po Borišov a Lysec. Konečne vytiahnem aj binokulár a preskúmam ďaleké štíty. Zápis do knihy nie je vykonať čím, preto nalepím na prvú stranu aspoň nálepku Kapybár a schádzame dolu. Korpulentná Maďarka dostane blok a váha nad cestou dolu. Frajer sa na ňu vykašle a nechá ju napospas iným turistom. Na ženu sa vykašľú hodinky a žijú si svojim životom. Mňa až neskôr opúšťa navigácia v telefóne. Pripadá mi, že si trasu len akosi dopočítava. Napokon ju zabudnem vypnúť, takže i tak je celá turistika navigačne v háji. Zo sedla pokračujeme po žlto značenom chodníku prudko dolu. Obehne nás starší pár. Nasledujeme ho a odbočíme z chodníka. Strmo sa šmýkame po hline a lístí dolu. Je to síce skratka, ale pomerne strmá. Pádu sa nevyhnem i napriek podpore paličiek. Rovno sa ocitneme na modrom chodníku, ktorý chvíľu  prudšie klesá. Väčšinou je však malé, príjemné klesanie a paličky už mám skôr na ozdobu. Konský dol je pomerne dlhý a jeho prechod trvá hodinu. Počujeme hukot potoka a sme v Gaderke. Opláchneme si ruky, veru i nohy by sme zmočili. No je už takmer šesť hodín a čaká nás vyše dvojhodinová cesta domov. Obiehajú nás bicykle z Mounfiedlu, kolobežky. Bufetík v centre dedinky zavretý. Bodlo by nejaké osvieženie i zvnútra. Nájdeme ho až "U Mustanga" v Oslanoch. Aj to preto, že som v Novákoch neodbočil na Trenčín, ale zišiel dolu. Sity pub, ako správne znie názov krčmy, však už poznáme. Ku grepovému radleru si objednáme hranolky s kečupom. To je naša večera. S romantickým západom slnka sa naša cesta chýli ku koncu a po desiatej parkujem Jarisu.

Západná časť Veľkej Fatry je viac bralnatá oproti trávnatej východnej časti a je práve vďaka tomu krajšia a atraktívnejšia. 

Hrebeň Veľkej Fatry.

Pestré víkendové všeličo

 

  V poslednú aprílovú sobotu sa pri pohľade z okna črtalo škaredé počasie a pri pohľade do vnútra kuchyne mi udreli do očí rozbité stoličky a dorezaný stôl. Zrovna prebiehala výstava nábytku v Nitre. Rozhodnutie bolo teda jednoznačné. Treba nový nábytok. Pred obedom som teda roztočil kolesá Voxhóla a okľukou cez Hornú Stredu sme sa so svokrou vybrali do Nitry. Pred Hlohovcom stála kolóna áut, čo ma cez víkend prekvapilo. Križovatku navyše blokoval pokazený autobus. Pomaly sa sunieme k mestu a počúvame, ako sa Boris Filan rozplýva nad krásou Tatier. My sa rozplývame nad krásou kolóny. V Lužiankach frézujú cestu a znova stojíme v rade áut. Cesta do Nitry nám trvala vyše hodiny. A v meste stále tvrdneme v aute. Niet kde zaparkovať. Výstava zaujala mnoho ľudí. Krúžim okolo Chrenovej ako Lantoši okolo brány a napokon auto odstavím pri štadióne Stavbára dakde medzi vraky. Pešo prejdeme k výstavisku. Pokladne sa zasekli v 20st. a iba niektoré majú terminály na platbu kartou. My sme vybavení  hotovosťou, no veľa ľudí hejtuje babky za kasami, keď stoja v rade zbytočne. Štátny podnik, čo sa čudujú. Sme v areáli a je obed, takže prvá zastávka je pod šiatrom obkoleseného búdkami s jedlom a uprostred s lavicami a stolmi na sedenie. Ani nepozeráme na ponuku a postavíme sa do prvého radu. Za necelých 8Eur dostaneme veľkú žemľu s dvoma plátkami mäsa (prasacé+kuracé) a cibuľou. Stolík na vratkých nožičkách sa kýva ako spitina v bistre U námorníka a kofola i napriek opatrnosti ako panna skončí na mojich rifliach. S plnými banderami potom ideme na koniec a začneme v pavilónoch M. Prvý je však len o kúpeľniach a kúrení. Až v druhom žena zbadá ju. Láska na prvý pohľad. Žltá farba ako sračka alkoholika (vraj sa dnes divoké farby nosia) a hebká ako detská prdelka. Chodíme aj po ďalších pavilónoch, ale nakoniec skončíme o5 v M5. Objednáme teda trojku sedaciu súpravu, potom kúpime zopár sladkostí pre deti. Predsa sa ešte vrátime ku kuchynskému nábytku do haly F. Stolík z masívu nám nedá pokoja, no farebne sa nám príliš nehodí do kuchyne. Podobne nás straší aj retro kreslo. Obe nakoniec objednáme až doma. Svokra si odniesla vo veľkom kvetináči metrovú kryptomériu. Dramaticky ich nakladám do auta, keď som zastavil na zákaze zastavenia. Ako sa do auta babka pchala aj zo stromčekom, opršalo z neho ihličie. Musel to byť komický pohľad, ale nervózny šofér sa zabával trúbením. Rovnako som mu kontroval. Zlý nápad je po výstave zastaviť sa v nábytkovom obchodnom reťazci. 50 odtieňov šedi utkanej v sedačkách a predražené stolíky pripomínajúce brak v kantíne nám nedávali na výber a rýchlo sme prášili domov.

    V nedeľu vyzerá počasie o čosi lepšie, no kazí ho silný severák. Napadlo ma zviesť sa pekne po vetre z Púchova domov. Drahá súhlasila, dievky zostanú doma. Ráno ešte pred jazdou vlaku kúpim lístky. Aby sme neostali trčať na stanici ako minule, keď sa pre bicykle minuli. So štvrťhodinovým meškaním sa vlak dovalil. Za Dubnicou začali hustnúť mraky a v Púchove už bolo totálne zatiahnuté. Po zorientovaní pred stanicou sme sa pustili smerom do centra ku cyklochodníku. Momentálne ho tvorí iba kopa popraskaného asfaltu vyliata na teleso hrádze, ale pod ňou sa už buduje nový chodník. Okolo betónového plota štadióna, odkiaľ počujeme iba hlasy prebiehajúceho zápasu, prejdeme popod most ku križovatke oproti Makyte. Dáme sa doľava k Streženiciam. Značenie cesty je chabé, ale naštudoval som si trasu pred cestou. Zopár (pre mňa až priveľa) menších prevýšení vrcholí v Lednickom Rovnom. Vietor je však do chrbta a sme na začiatku. Za chrbtom nám funel starší pár na horských bicykloch. Predbehol nás až pri  jazde z kopca v dedinke Horovce. V rovnomennej obci zdravia trekáčov pojazdní dôchodcovia stojaci pri krčme. My zastavíme, kým došliapeme za dedinu a zvliekame jednu vrstvu oblečenia. Pomaly prekukuje teplé slniečko. Po pravej strane sa impozantne črtajú Vršatecké bralá. Prechádzame cez rozkopané (kanalizácia) a zaprášené Pruské. V strede dediny stojíme na červenej, pred nami smradí autobus. V protismere obchádzam kamenistú cestu. Pred Slávnicou preletím tabuľku "Románsky kostol Pominovec". Zaujal nás kostolík po ľavej strane a otáčame s5. Máme slušnú rýchlosť, blížiacu sa tridsiatke, prečo sa nezastaviť? Po poľnej ceste sme po nejakých 500m pred malým šedivým kostolíkom.

Kostolík prešiel v r.2008 čiastočnou rekonštrukciou.

    Románsky kostol s morbidným menom Sťatia sv. Jána Krstiteľa je jednou z najstarších pamiatok na Slovensku. Len tak si sedí osamotený v poli v spoločnosti starých hrobov, ktoré tu zostali ako memento mori na majer Pominovec. Jeho pôvodná podoba zachovaná do dnešných dní robí kostolík výnimočným. Podobný je dražovskému kostolu, no Pominovec bude pp. starší, keď vraj kázali v ňom Cyril a Metod. Každopádne pútnický kríž pripomína, že každoročne v auguste sa pri kostolíku koná žehnanie bicyklov.

    Zabudnutý obedár pod lavičkou, plný vajglov, nám pripomenie, že je už dávno poobede. Preto vytiahneme aspoň sladkú tyčinku. Slnko sa o5 skrýva za mraky a kazí záber. Nad hlavami nám lietajú pararušisti a v diaľke sa čnejú chvosty dopravných lietadiel. Blízko je lokálne letisko Slávnica. Poľnou cestou ideme k dedine. Keď už sme blízko letiska, zahneme k múzeu vrakov. Zrovna štartuje turbovrtuľový Pilatus s ďalšou várkou skokanov. Pofotíme si "exponáty", ktoré sú v rôznom štádiu rozkladu a sledujeme pararušistov plachtiacich dolu. Pán s barlami ma upozorňuje nad drámou predo mnou. Jednému sa zamotali šnúry padáka a rúti sa kolmo k zemi. Chvíľu trvá kým neboráka na oblohe nájdem. Zapadne dakde za stromy. Zarazilo ma, že neotvoril záložný padák, ale ešte viac ma zarazila ľahostajnosť členov aeroklubu. Hoci ktosi chcel vyraziť pre nešťastníka, džíp zostal stáť pred hangárom. Len si prešli zoznam, kto sa nevrátil a hotovo.  

"Piešťanské" túčko ukončilo svoju púť v Slávnici.

    Žene je zima, preto sadáme na Treky a pokračujeme cez Kameničany a Bolešov ďalej. Pozdraví nás bocian a my zabáčame k Váhu. Pred skládkou vidím nejaké zaparkované autá pri lesíku, možno hľadajú spadnutého paragána. Pripadá mi to však dosť ďaleko. V denníkoch nevyšla žiadna správa. Cyklochodník nás vedie popri kanáli až za hydrocentrálu. Medzi bielymi labuťami je čierna ovca, teda vzácna labuda Cygnus atratus. Bežne sa u nás nevyskytuje, asi sa vybrala od chovateľa na výlet za bielymi príbuznými. Za mestom o5 prekračujeme Kočkovský kanál a začína pribúdať nedeľných cyklistov. Váh prejdeme cez železničný  most. Je dosť široký na jedno auto a veru sa na ňom Oktávka objaví. Ešte aj to hovado za volantom odháňa cyklistov od seba. Neskutočné. Na moste sú výklenky, takže sa pichnem do jedného. Za mostom je už pekná, nová cyklotrasa. Rozmýšľam kam vedie. Neskôr zistím, že ide len o akýsi obchvat Nemšovej. Šliapeme už po viac-menej známej trase cez Nemšovú. Zastavíme sa na oddych a posilnenie v pitt stope Eco bike pod diaľnicou. Na cyklotrase je celkom slušná plnka. O5 dávame dolu ďalšie vrstvy oblečenia. Takéto cvičenie sme absolvovali viackrát, ale od Nemšovej je už obloha bez mráčika. Ďalší úsek je nám známy. Čo ma však prekvapkalo, bolo vypnutie ľudí na poslednej etape. Kam sa všetci podeli v tak nádhernom počasí?

Máme za sebou polovicu cesty.

    V pondelok sme usúdili, že nenecháme deti podaromnici samé doma, ale pekne ako rodina si urobíme výlet. Pubertiačky sa nedelili o tento názor rodičov a radšej by strávili deň v posteli. Cez daromné protesty sme ich vyhnali do prírody. Nič náročné. Prechádzka v okolí valašského Pulčína. Rád by som vyrazil čo najskôr, nech mám kde Dračicu pichnúť. Nepodarilo sa a veru došiel som na poslednú chvíľu. Parkovací automat bral len mince a okrem 20 kačenek som žiadne iné nemal. Odstavím auto pred rampou a idem do krčmy U Willyho rozmeniť papierovú dvojstovku. Čašníčka mi však rovno vydala lístok na parkovanie. Vonku sa už kopili autá a parkovisko na trávnatej ploche bolo vcelku plné. Kúpim ešte predražené pohľadnice a môžeme vyraziť. Cesta prechádza malou obcou dolu k skalám. Baby štrajkujú ako hollywoodskí scenáristi proti umelej inteligencii a správajú sa horšie ako keď mali dva roky. Nad skalami je spravené pekné táborisko aj s kadibúdkami. V riave sa dievčatá pokúšajú lapiť skokana. Cez skaly vedie jednosmerná cesta pretkaná kovovými schodmi, či reťazami. Na vrchole skál kedysi stál hrad. Dnes z neho zostali len tri schody vytesané do kameňa podobne ako z hradu Střmen v Teplických skalách. Impozantná plošinka láka na romantické fotky. Počkám, kým zlezie skupinka a vydám sa hore. Udriem si lakeť. Výhľady zo skaly sú na dedinku Pulčín a Vizovické vrchy. Za nami ide rodinka, tiež už s tínejdžermi. Chlapi žartujú, že sa nafotia do zoznamky: Jsem veselej, milej a hravej". Babenka strieda polohy ako huslista na hmatníku: zpredu, zozadu, sediac, stojac. Zídeme dolu na križovatku a dáme sa po modrej na kopec Hradisko.

 

Kedysi viedol chodník i popod skaly.

 

   Malý pieskovcový labyrint Pulčínské skály (ľudovo Pulčiny) a kopec Hradište je začiatok Javorníkov. Oblasť sa pýši magickým tichom, ale zrovna mi to tak nepripadalo. Ani tie ovce sme nevideli. Najväčšie skalné mesto na Morave s útvarmi vysokými ako náš deväťposchodový činžiak v okolí Hradiska bolo obohnané červenou páskou, nech dáme na jar pokoj zvieratám. Zopár zaujímavých, osamotených skál je popri turistickom chodníku.

   Na ani nie 800m kopci rozbalíme paštétové rožky. Baby však snívajú o normálnom obede. Dlho sa nezdržujeme a zídeme na križovatku. Odtiaľ pokračujeme červeno značeným chodníkom dolu. Zájdeme k prameni vody, kde je zhodená strieška. Potom už len po poľnej ceste s veľmi pekným výhľadom na skaly sa vraciame s5. U Willyho vedoucí Jura prakticky nič neponúka, preto sadáme do auta a ideme do Lidečka. Auto odstavím dolu pod železničným nadjazdom a pešo sme popri ceste prešli do najbližšieho lokálu Čertovy skály. Ja som si dal iba valašskú kyselačku a baby "řízek" s ryžou. Kým čakali na rezeň, ja som aj polievku zjedol. Nasýtení sme sa prešli na druhú stranu k Čertovým skalám. Dajú sa prešmejdiť dokola i bez horolezeckej výstroje. 

  

Malé skalné mesto postavil čert, keď chcel prehradiť rieku Senicu.

  

 

    Aký je svet malý sa ukázalo pod jednou skalu, keď na ženu ktosi kričí. Až na druhé zavolanie sme zastavili a obzreli sa. Sediac na zemi nás zdravila grécka Eňu. V dobe kovidovej sme s ňou boli na turistike na Marháte. Teraz žije v Olomouci a asi rok lozí po skalách. Ja som ju videl iba s čelenkou, takže som ju ani nespoznal. Po prekvapivom stretnutí utekám po auto zatiaľ čo baby ma čakajú pri ceste. Skúsime ešte vypáliť jeden zámok v Bojkoviciach. Krásnou moravskou krajinou plnou kráv a koní dojucháme k zámku Nový Světlov. 

 

Zámok je otvorený len sezónne, aj to nie hocikedy.

   

    Dnes je impozantný zámoček v štýle anglickej gotiky už zavretý, preto pokračujeme do neďalekých Luhačovic. Malebné kúpeľné mestečko je zasadené v Luhačovickej doline pod kopcami Bielych Karpát. Kúpele patria medzi tie väčšie. V centre sa vyriadil známy architekt Dušan Jurkovič (Bradlo, Pustevny), čo mestečku dodalo neopakovateľný ráz.

Farebná rozprávka - najkrajšia a najvzácnejšia stavba v kúpeľoch.

   Ešte zopár obchodíkov s oplátkami bolo otvorených, ale pohľadnicu som si nemal kde kúpiť. Lížuc zmrzlinu, prešli sme sa po centre i kolonáde. Páčil sa mi nápad umiestniť mená známych osobností, ktoré sa v kúpeľoch liečili na múr. No na objavenie krás mestečka by to chcelo viac času. Vedeli ste, že ospevovaná Vincentka pramení v Luhačoviciach? Naveľa, so západom slnka sme sa pobrali Jarisou domov.