Stopy na Marse

Cesta na Mars

Stáva sa pravidlom, že na sviatok vierozvestcov obujeme túľavé topánky. Rovnako i tento rok. Vyrážame po piatej poobede smer Donovaly. Deti berieme u starých rodičov, kde prázdninovali. Teraz sme im pichli na starosť morča Tofi, nech im pár dní sere a hrkúta pri telke. Nad Novou Baňou vidíme vztýčenú novú 21m vysokú rozhľadňu Háj. Baby cestou driemu a neskôr hráme s nimi Meno, mesto, zviera, vec. 2,5h jazda pomerne rýchlo ubehne a sme na mieste pri penzióne Mars. "Voláre" pani domácej, aby sa dostavila k pultíku na recepciu. Býva hneď vedľa, takže zjavila sa rýchlo. Penzión Mars má meno po bernardínovi rovnakého mena. Jeho fotografie zdobia steny penziónu. Bohužiaľ psík sa už odobral na večnosť. Nebohý pes i penzión bol pomerne veľký. Dnes zíval prázdnotou. Celé Donovaly boli viac menej prázdne. Horská dedinka je predsa len zimné stredisko. Sympatická pani majiteľka nám ukázala izbu a dala kľúče od vchodu a izby. Od lyží sme fakt nepotrebovali a vzala si ich.  Dokonca zapla kúrenie, čo bolo v lete zbytočne milé.

Opäť nás cesty lúčne kamsi vedú.

Penzión

 Jednoduché, čisté a lacné ubytovanie. Apartmán na poschodí tvorili dve izby. Väčšia mala kuchynku a tv. Postele boli orientované trocha nešťastne, ale kvôli nedostatku priestoru sa asi inak nedalo. V druhej miestnosti boli len postele a komoda. Penzión má veľkú jedálenskú miestnosť na prízemí.
"Veteš" je dnes v móde a nechýbala ani na Marse.  Zbytočnosti boli kompenzované knihami, mapami a bedekrami za oknami. Večeru sme absolvovali v 300m vzdialenej reštaurácii patriacej apartm. domu Kamzík. Tam stojí nocľah s raňajkami 80Eur, u Marsa 66Eur (deti mali grátis).
 Navyše Kamzík je v blízkosti hlavnej cesty. Mars sa dotýka lesa a v okolí je božský kľud. Taký, že my, mestskí ľudkovia sme kvôli tichu ani spať nemohli. Druhý krát si nahrám do mobilu prdenie áut, kosačiek, ľudí pod oknami a hrkútanie holubov. Reštaurácia Kamzík patrí medzi ťažký priemer. Ponúkajú všetko možné od hamburgerov, pizze po bryndzové halušky. Všetko z polotovarov, aby jedlo bolo rýchlo hotové. Potom aj kvalita tak vyzerá. Na šťastný výlet sme si pripili tatranským čajom.
 

Dolomitový Čierny kameň.

Objavitelia z Marsu

Pani domáca chová 20 husky psov. Nečudujem sa, veď Donovaly sú známe pretekmi psích záprahov. Psíci vedia prejsť denne aj 200km. Majú "stop kohút", ktorý im povie dosť a odpočívajú. Sú vytrvalejšie ako kone. Momentálne obývajú voliéru, ale neodvažujeme sa k nim priblížiť. Panička pripravila pre nás bohaté raňajky v podobe švédskych  stolov. Chystáme náročnejšiu turistiku, preto si dám párky a ochutnám palacinku s pudingom. Čaj s mätou je vynikajúci, no trocha sladký na náš vkus. Penzión by si zaslúžil hviezdičku navyše. Dnes sa neponáhľame, z penziónu vypadneme okolo deviatej. Miesto na parkovanie je tesné a neuhne sa mi pri cúvaní skala. Cestu von blokuje auto s prívesným vozíkom. Neviem trúbiť. Trieskam do volantu ako hluchý do brány a nič. Drahá preto vyskakuje z auta a ide zavolať majiteľa džípu. Cúvam pomaly až k penziónu. Netuším, že cesta existuje aj vrchom. Ukáže mi ju blokujúci chlapík. Vo Vyšnej Revúcej sme za slabú polhodinku. Parkujem pri potravinách a krčme Vyšná. Po 9.30h teda vyrážame z Horca po žltej. Je celkom slušné teplo a hneď na začiatku prichádza s prvým prudkým stúpaním kríza. Baby bavíme tým, aký raj by tu malo morča. Všade kopa byliniek a iných dobrôt pre hlodavce. No neprežila by ani do večera, lebo by sa stala chutným sústom pre dravca. Po chvíli sme v lese a stúpanie sa zmierňuje. Mne paličky pomáhajú, baby s nimi nevedia. Stretáme dve ženy z Reštartni sa, ktoré už idú dolu. Je 10h, takže buď vyrazili s brieždením alebo spali na chate pod Borišovom. Držíme krok s jednou rodinou. Pani ide bosá. Tantrajána, mantrajána, vadžrajána. Dáma usiluje o duchovný rast alebo smeruje k niečomu konkrétnemu. Každopádne Ploská ani Borišovka to nebola. My sme konzumní ľudia a pasieme sa na lesných jahôdkach. Vychádzame z lesa a sme na salaši. Na rovinke fúka a na pocit je nám lepšie. Salaš je teraz prázdny, po ovciach ostal len smrad. Zvončeky cinkajú ďaleko, niekde pod Ploskou.

Odpočinok pred dobytím vrcholu.

Ploská

Krátko vchádzame do lesa. Za lesom chodník o5 prudko stúpa do sedla. Zopár bielych práchnivok sa krčí  na zemi, vôňa mäty, margarétok, klinčekov a všakovakých bylín, ktoré ani nepoznáme. Na kvetnatom koberci ma upúta oranžový Chlpánik obyčajný, ktorý je medzi modrými a žltými kvetmi ako päsť na oko. Vyfotím nápadnú orchideu päťprsticu obyčajnú. Osviežime sa v riavach, pasieme pre zmenu na sladkých čučoriedkach. V sedle sme s nadstaveným časom 20min. Na Ploskú je len kúsok. Miernym stúpaním ideme slovenskou prériou na hrebeň Ploskej. Naozaj je svah hodný svojho mena. Pripomína mi americké prérie, či africké savany. Nikde nič len tráva a z nej popálené nohy.  Že sme na horách dáva vedieť po pravej strane dominantný Čierny kameň, Rakytov a v diaľke Choč. Ani nevieme ako sa ocitáme na vrchole 1532m vysokej Ploskej. Z tohto plochého stolíka je pôsobivý výhľad na Veľkú Fatru a Nízke Tatry. Predo mnou je Borišov a v turčianskej kotline mesto Martin. V opare vidím aj siluetu malofatranskeho Kľaku. Provokatívny kopec ako Choč. Skaly Rozsutca tiež nevyzerajú až tak vzdialené. Nad Habakukami lieta padákové krídlo. Povinne foto na dvakrát (pri prvom nie je vidno tabuľku) a prudkým klesaním po červenej schádzame k "Borišofke". Poniže chaty je ďalší salaš, tentoraz pre hovädá a kravy. V sedle Nad Studeným je križovatka všetkých možných farieb, trás a ľudí. Z Necpal, alebo z Krížnej. Cyklisti šliapu do pedálov z belianskej doliny.

Z Ploskej ku "Borišovke".

 Borišovka

V chate je teplo a smrad jak v prdeli skapatej opice. Nezavidím chatárom motajúcich sa pri plotničke. Často sa striedajú a odpočívajú v záhradke za chatou. Čakáme v rade na párky, kapustnicu a parené buchty. Naše baby ochutnali snáď všetko, čo chata ponúka. Sediac na lavičke vonku si dáme kofolu. Chvíľu trvá, kým pripravia našu rozmanitú, rozmaznanú objednávku. Pohľadnice sú iba zimné alebo detské. Beriem obe. Mamina je anjelom spásy pre dievčinu s otlakom a podáva jej náplasť. Smejem sa na jednom mladom páre, ktorý sa snaží platiť platobnou kartou. Z Marsu sme my, ale vyzerá, že aj oni sem prišli z inej planéty. Nemajú mince ani na pivo. Odnášam taniere priamo do kuchyne a ponorím ich umývadla. Personálu sa nie veľmi pozdáva, že vstupujem do ich rozpálenej svätyne. Pokúšam sa o idylické foto chaty, Ploskej (tentoraz z iného uhla). Polar. filter sa len vezie, ako zistím pri Čiernom kameni. S5 sa snažíme obísť Ploskú severnou stranou po zelenej. I tak stúpame do 2/3 kopca. Z oparu vychádza Kriváň, dokonca i Gerlach. Naopak, najmenšia sa stráca vo vysokej tráve. V sedle Ploská odpočívame a dáme cukry pretavené v tyčinkách. Nad Čiernym kameňom počujem škriekať dravca. Zamierim na skalu ďalekohľad a naozaj si na skale sedí jastrab alebo sokol. Už aj mamina je zvedavá a šteluje malý binokulár. V jej rukách má dnes premiéru. Nabitý energiou prírodnou aj umelou ideme dolu posledný úsek do dediny. V tráve sedí unavený holub. Žeby poštovný? V košiari sú ovce a zastavujeme pri nich. Práve prechádzajú procesom dojenia. I na tomto výlete nás postretlo dačo zaujímavé. Českí turisti sú unesení a jeden skúša dojiť. Honelníci strkajú ovce do kojí, valasi doja. Keď je hotovo, potiahnu šnúrku a ovca vybehne do ohrady. Deti pijú surové mlieko. Borelióza si mädlí ruky. Hovorí sa, že ak má bača veľké nohy, má i veľký "riad". Ak tak pozerám, títo chlapíci majú väčší problém so zubami ako s riadom.

"Borišovka", križovatka a odpočinok uprostred Veľkej Fatry.

Na salaši je 497 oviec, 3 bačovia, 4 psi a v okolí 6 vlkov a dve medvedice. Pri tomto výčte môžete hádať, prečo 3 ovce chýbajú. Valasi dostanú za 25l mlieka biedne 3 eurá. S károu sa teperia do koliby. "Čo si jedol rožky?", pýta sa kšeftár bezzubého valacha, keď mu kára prešmykuje. Pepíkov posielame hore na "borúvky" a my sa obraciame dolu.  Do kopca stúpajú smrteľným tempom dvaja chlapi. Vyzerá, že budú bivakovať. V každom prípade majú do zotmenia, čo robiť týmto tempom aspoň k útulni pod sedlom. Baby vidia prvýkrát krtkov. Aj tí už sú dakde na pravde božej. Ktovie, kde sa zobrali na chodníku a hneď dvaja. Zasa čierny sladký mok (sme predsa lokál patrioti) v penzióne Horec, ktorý je asi jediný otvorený v letnej sezóne v Lipt. Revúcej. Dnes odpočívali pred ním len české povozy. Baby dostali odmenu v podobe nanukov. Rozčúlená žena vrieskala za nami do telefónu. Pre 6 ľudí ísť na slepo hľadať ubytovanie je odvaha. Okrem jej škriekania otravoval aj ovad, preto sme sa spakovali preč. Na večeru sme sa stavili v kolibe Jánošík. Reštaurácia sa nachádza na konci Liptovskej Osady smerom na Donovaly. Lokál je veľký, rozdelený na fajčiarsku a nefajčiarsku časť. Koliba je obkolesená predajňami s gýčmi. Panenka Mária, slon, jeleň v životnej veľkosti. Ktosi len takéto blbosti kúpi? Hoci jeden typ mám v Piešťanoch. No tento kraj akoby bol zakliaty. Nikde sa nedá kvalitne najesť. Ako veľmi rád by som sa mýlil.  Donovaly, Šachtičky, Lip. Osada. Všade majitelia len zarábajú. rozmýšľajú, ako ošmeknúť na jedle. Koliba nie je výnimkou. Našou chybou ako zákazníkov je, že nevieme jednoducho nekvalitne jedlo odmietnuť. Slepačia polievka z bujónu dováraná, dolievaná vodou. Bryndzové halušky boli zriedené smotanou. Rozpačitý dojem nezachránili ani drevené korýtka, v ktorých si hoveli halušky. Obsluha bola rýchla, zdvorilá. Reštaurácia z čias boľševika prešla čiastočnou rekonštrukciou, ale pýta väčší zásah. Nie len do koliby, ale aj do jedla! Za pár minút sme z Lipt. Osady na Marse. Zaplnil sa ďalšími návštevníkmi, predovšetkým z Hovadova. Požičiavam od pani domácej nabíjačku.

Ploská, 1532m n.m.

Základný tábor Rohozná,

Balíme a pohodlie izby vystrieda večer trocha nepohody v stane. Zostávame však ešte doobeda na Donovaloch. Hlásia dnes búrky, preto sa budeme motať pod Habakukmi pokiaľ nás nezaženie dážď. Na raňajky som si dal jogurt, ktorý pani domáca zmiešala s čučoriedkami a zváraným ovocím. Baby zasa len vločky s mliekom. Ovocný čaj chutil o5 vynikajúco a osladený bol akurát. Lúčime sa s milou domácou. Radi sa na Mars vrátime znova, keď nás do Veľkej Fatry cesty túlavé zavedú. Za skromné a domácke ubytovanie sme všetkými 10. Deti strávia tri hodiny v novo otvorenom Myšiačikovom detskom kútiku. Voda, to je pre ne. Mamina znudene sedí a opeká sa na slnku s nimi. Aj by
sa so mnou vymenila, ale náramok mi nepasuje na ruku. Idem do infocentra po pohľadnicu. Novinka tejto sezóny je, že si ich aj pečiatkujem. Vraciam sa a sedím na lavičke. Pozorujem lietajúce krídla
a týpkov drsných ako hladká múka, ktorí majú plné gate letieť. Mňa keby vzali aj lanovku hore si zaplatím. Počasie sa pomaly zhoršuje a oblohu, hlavne nad Tatrami zahaľujú ťažké, búrkové mraky. Baby veľmi neprehováram na bobovú dráhu, len nevedia povedať áno. Na obed si sadneme do blízkej chaty Magura. Chvíľu trvá, kým si naše maličkosti vôbec všimnú. Prednosť majú cudzinci. Pritom sa čašníci nejdú pretrhnúť. Presolenú polievku doniesli o 20min. Dievčatá mali prírodný rezeň s hranolkami. Rovnako sa im vysypala soľnička do panvice. Ja som mal cestovinu s čerstvými hríbmi. Oproti poslednej návšteve spred pár rokov, pokles na kvalite a obsluhe. Vyše hodiny sme strávili v kolibe. Vonku hrmelo na všetky strany. Dážď sa nám vyhýbal, no dobehol nás v Brezne, pri kempe.
Rozhodli sme sa počkať, kým prehánka prejde. Zakotvili sme v supermarkete a kúpili si niečo na raňajky a babám šišky na večeru.

Okolie plné zelene v Rohoznej.

Tmavých, poflakujúcich spoluobčanov je v Brezne bohato ako u nás. Na Horehroní vyzerajú biednejšie. Na mestskej radnici je svadba. Kordón policajtov robí ochranu, vyzerá to smiešne. Padlo len pár kvapiek a rozkladáme stan v kempe Rohozná. Využijeme ho ako základňu pre dobytie ďalšieho cieľa. Minulý rok sme v príjemnom a čistom prostredí strávili dve noci a lepší kemp si nevieme predstaviť. Odvtedy sa kemp sa zmenil. Rozpadajúci sa altánok zhodili a stavajú nový. Dokončili zastrešenie pre karavány a robia lepší prístup k jazierku. Je vidieť, že holandským majiteľom záleží na návštevníkoch a neryžujú. Dôkazom bol kemp plný Holanďanov, Nemcov, ba dokonca dvoch kempistov z Izraela. Budem sa opakovať, ale kto chce vidieť podnikanie, nech navštívi kemp v Rohoznej. Smutné je, že obec alebo Brezno nerobí nič preto, aby
prilákala viac ľudí, hlavne zo Slovenska. Prvýkrát som videl karaván na diaľkové ovládanie. Fíha, to je vec. Starší pán príves odpojil a pomocou ovládača a elektromotorov ho otočil a posunul, kde potreboval. Baby sú vo svojom živle, našli si kámošov a lietajú na hojdačkách, my staviame stan. Už máme prax a do polhodiny napíname poslednú šnúrku. Vidíme Čecha, ako vypustí odpad z karávanu, natankuje vodu a "táhne dál". Nocovať bude asi voľakde na parkovisku alebo pod lesom. Zadarmo. V telke beží futbal Belgicka s Brazíliou. Pohotoví domáci vytrepali do stodoly starý telezízor, na debničku od piva položili volič kanálov a sledovali. Pohodička pri pivku, len sme nerozumeli. Vysielalo sa v nemčine. Uvítací drink zdarma, ale nezneužili sme ich pohostinnosť a robili poctivo čiarky. Dcérka aj dvakrát. Čučoried. domáci likér sme spláchli pivom. Ležím v stane na karimatke a snažím sa zaspať. Dole v stane reve malé dieťa. Malo už dávno spať, ale len teraz sa rodinka vrátila
bohvie odkiaľ. Okrem neúnavných cvrčkov je po polnoci kľud a ticho.

Terénkozy

Skorý budíček pred siedmou. Pred nami ôsmy cieľ a náročná vrcholová turistika. Spod vnútorného stanu vyháňam obrieho lúčneho koníka. Rodinke robím čaj, kávu, dobrú náladu a bagetky s nutelou. Prežúvajúc polosuché pečivo sledujem pri tom kocúra ako naháňa vážku. Po ôsmej hodine zazipsujem stan a vyrážame z kempu. V Brezne je nový obchvat, ktorý ušetrí prejazd centrom. Idem na akože "kruháč" pred rampami a zídem dolu. Z Trangošky vyrážame o 8.45h. Staršia dcérka nahodí tempo ako pravá športovkyňa. Popri potoku mierne stúpame po zelenom chodníku. Po trištvrte hodinke sme pred rázcestím k najhlbšej jaskyni na Slovensku, Jaskyni mŕtvych netopierov. "Zavretá z byrokratických dôvodov", stroho oznamuje tabuľka. Baby si dajú sladké cukríky a šliapeme ďalej. Stúpanie sa zvyšuje. Dolu beží utečenec z JIS. Rôzne prístroje na ramene, zápästí a trupe visia na ňom ako  vianočné ozdoby. V polovici cesty sú naukladané klady dreva pre Štefánikovu chatu. Zopár polien po chodníku vidím pohodených. Niekto asi precenil sily. Na druhej strane nás obieha železný muž, ktorý má kladu prehodenú cez plece a šľape ako parný stroj do kopca.

Hrebeň Ďumbiera za pekného počasia.

Žľabom pomaly ideme hore. Kríza nastane tentoraz pri prudkom stúpaní u mňa. Mám ukrutný hlad a je mi zle. Nejako sa však dotrepem hore k sedlu a za zákrutou sa leskne strecha "Štefáničky". Cez tie moje pindy sme výstup ku chate dali za rekordný čas.1,50h. Baby si zaslúžili odmenu v podobe varenej čokolády, či vlastne len nejaký puding alebo čo to bolo. Ja sa uspokojím s fejkom Mars tyčinky . Dievčatá majú zážitok z malých chatárskych mačiek, ja z pohľadnice. Z chaty je impozantný výhľad na svahy Ďumbiera. Chopok je v oblakoch. Smerom dolu vidím komíny železiarní Podbrezová. Po 20min. sa dvíhame, teplo obliekame. Vtom prichádza ku chate skupina starších ľudkov. "Tí s deťmi sú už tu?", diví sa prekvapkane dáma v rokoch. Viacero ľudí obdivuje naše baby. Sme vlastne iba v štvrtine trasy. Hneď za chatou stretneme horala. Pýtam sa ho na cestu priamo hore. Vidím, že tam kráčajú ľudia, prečo neskúsiť? Je to zimná trasa a radí nám ju použiť. Dali sme na jeho radu a ideme pomaly kolmo hore na masív Ďumbiera. Z juhu sa plazia tmavé mraky a chystajú sa nás objať. Postupne mizne v nich Štefánička pod nami. Na hrebeni nás skutočne na malú chvíľu zahalia. Našťastie len slabé mráčiky zo severu. Pod nami biela cukrová vata. Sporadicky sa odkryjú výhľady do Demänovskej doliny a na Liptov. Presne na obed sa dotýkam chladného betónového stĺpa s tabuľkou Ďumbier, 2045m. Priamym výstupom sme ušetrili dobrých 45min. Vybalíme chlieb s paštétou. Mamina sa pritom poreže. Minieme poslednú náplasť. Za nami hrmí v diaľke búrka. Neradno podceňovať počasie na horách, preto chlieb nahádžeme do seba a klesáme klasickým chodníkom, nazývaným magistrálou, smerom na Chopok. Myslím na to, ako kládli nadšenci kamene a tvorili chodník. Denne 15m.  4,5km činí 300 dní. Len medzi dvom vrcholmi. Našli by sa i dnes? Ledva porobia opravy. Z dumania ma vyruší dcérka, ktorá sa pýta na malého lesklého, hnedého chrobáka. Vyzerá, že je to kováčik. Raňajšie mraky ustúpia a čoraz väčší kus krajiny vidíme pod sebou. Zrazu príde zážitok dňa, ktorý babám doleje života do žíl.

Terénkozy si nás obzerajú.

Za Demänovským sedlom sa v kosodrevine objavil kamzík. Za ním ďalší a ďalší. Staršia sa rozbehla za ním. Ani vietor jej nevadil. Potom zmizli za vyvýšeninou. Na stepného capa som sa premenil aj ja a rozhodol som sa ich nadbehnúť zhora. Baby šli opatrne za mnou. Vetrom ošľahanú kozu som zbadal v kosodrevine. Priblížili sme sa k nej na dva metre. Potom sme ju znudili a odcupitala dolu. Ďalšie terén kozy stretáme pred Chopkom. Pózujú pre skupinku turistov. Obzeráme si my ich alebo oni nás? Z ľudí už vyzerajú celkom zblbnuté. Zistili, že im neublížime tak sa motajú popri nás. Už len čakám, kedy ich ľudia začnú prikrmovať a budú sa s nimi voziť lanovkou. Pred poslednou zákrutou na Chopok ktosi predáva kamene. Malý chlapec s udicou. Je trištvrte na tri. Vysokohorskú túru sme zvládli za 6h, co je obdivuhodný výkon. Hlavne pre naše deti. Veríme, že by dali aj Kriváň. Horšie výstup zvládneme skôr my. Kamenná chata stratila svoj sympatický ráz a premieňa sa na komerčný brak. V rytme Tvoj Chopok, Tvoje leto. Inu, prispôsobuje sa pre Jirkov utáhni mi sandál a dôchodcovské zájazdníky. Ako celé naše veľhory. Strácajú stromy, tvár, dušu. Pri lanovke stretáme českú rodinku, ktorá ma tendenciu ísť na Ďumbier. Odhovárame ich od tejto šialenosti. Pôjdu teda pokiaľ sa dá. Nová lanovka ide len do Krúpovej. Pani pri pokladni nás ubezpečuje, že z parkoviska je to 20min. k Trangoške. Dolu sa vezieme s "pepíkmi". "Medvěd má psí boudu", robí si srandu dedo z dreveného domčeka. Naši bratia žijú v ilúzii, že medvede sú v Tatrách ako horali. Na pokraji vyhynutia. Rýchlo sme im teóriu vyvrátili, že je povolený ich odstrel. Medveďov. Na pokračovanie lanovky čakáme v Kosodrevine. Niektorí praštení sa dolu spustia károu. Batoh pred seba a opatrne idú dolu. Na Krúpovej si baby kúpia malého plyšového svišťa. Zvažujem cestu priamo cez les, ale na informáciach ma slečna upozorňuje, že chodník je neoznačený. Vidím oproti prichádzať nejakých
turistov z predpokladaného smeru Trangošky. Pýtam sa ich na chodník. I oni hľadajú cestu a najľahšia bude po "asfaltke". Pešo po asfalte ideme 25min. k autu.

Drevený kríž na Ďumbieri vynieslo 50 dobrovoľníkov v r.2002.

                                          
Plán večera je opekať. Kým sa však dôjdeme do kempu a rozložíme oheň, niečo ľahké by sa zišlo pod zub. V Bystrej zastavím pri jaskyni, kde je penzión. Usadíme sa, baby majú energiu na húpačky a čakáme. Z obedového menu na stole si vyberieme polievku. No čašníčka nás vzápätí schladí v horúcom dni, že kuchár varí večeru a polievku nám po 16h nenaloží. Zdvihli sme sa a odišli. Každopádne na stole nemalo menu čo hľadať. Vzdávame opekačku a ideme na istotu do Zbojskej. Trocha si zájdeme, ale tamojšia reštaurácia je veľká, rýchla a dobre varia. Iróniou je, že za večeru sme platili najmenej a najviac sa nasýtili z navštívených lokálov počas celého výletu. V krčme U Falťanov si kupujeme muránsku buchtu, lebo inak nám zostanú na večeru suché žemle. Buchty pečú priamo v Zbojskej a skutočne sú naplnené lekvárom, či makom. Nie ako polotovary v obchodných reťazcoch, kde zrniečka maku treba hľadať. Deti majú stále energiu a skáču na trampolíne. Sedím večer na plastovej stoličke, píšem tieto riadky a sledujem, ako mačka chytí hraboša a hrá sa s ním. Kruté radosti života.

8.7.

Kremnica-zlaté mesto, mesto duchov

Ráno balíme spacáky, karimatky a stan. Všetko sa stihne vysušiť, nebude treba rozkladať stan u svokry kvôli sušeniu. Príjemnej pani domácej necháme za dve noci 55Eur aj s tringeltom. Ako býva zvykom, zastavíme sa cestou domov niekde. Baby by radi na vláčik do Čierneho Balogu, ja na ľupčiansky hrad. Napokon navštívime zlaté mesto, Kremnicu. V nedeľu netreba platiť parkovné pred hradbami ako oznamuje krátka správa v telefóne. Vojdeme vstupnou bránou a napravo zamierime do info centra. Každý vie prečo, ale nadôvažok sa pýtame i na návštevu bane. Pani mi dáva do rúk mapku a vysvetľuje cestu. Cez námestie a banskú cestu sme pred starou baňou za 25 minút.

                                                      Hradby a vstupná brána z 15.st.

Akurát stíhame hodinový okruh. Babám vyrazím s patričným buchotom a úľakom na pamiatku medenáky. V chátrajúcom múzeu sa nakopí zopár ľudí. Oblečieme si tmavozelené plášte, na hlavu kanárikovské prilby s baterkami a môžeme ísť. Chodníkom cez vrakovisko hrdzavých banských mašín a rozpadnutých budov zastaneme pred bránou štôlne Andrej. Ovanie nás príšerný chlad z tmavej diery. Ešteže sa mamina vrátila po mikiny. Štôlňa slúžila v 80.-tých rokoch pri prieskume zlata. Takýchto vrtov, dier, bolo spravených viac. Geológovia predpokladajú, že v Kremnických vrchoch je stále asi 28t zlata a desaťnásobne viac striebra. No kopce a podložie mesta Kremnica by vyzeralo ako ementál. Na pár gramov zlata pre dajme tomu, prsteň, by sa vyťažilo 5t horniny. Ekológovia honbu za zlatom logicky zatrhli. Posledný pokus zlatokopov o obnovu ťažby bol v r. 2010. V našej štôlni sa naposledy zo zvedavosti špárali na konci minulého roka. Dlhou chodbou kráčame k ukážke strojov na dolovanie a potom ku križovatke. Mladá, pekná sprievodkyňa, budúca to právnička vysvetľuje koľko rôznych štôlní smeruje k Andrejovi a ukazuje plánik. Sme v hĺbke 80m pod povrchom. Neznalé dievča problematiky ventilácie si zamieňa oxid uhličitý s oxidom uhoľnatým. Väčšine laikov v bani je to jedno, no žena chemička sa nezaprie. Prechádzame storočiami v kolmých štôlňach.

Štôlňa Andrej pomenovaná podľa predáka jedného z baníkov.

V 16st. sa kladivkami a lopatkou vydlabalo 10cm skaly. Dnes s ťažkou technikou nie je problém 6m. Kedysi pracovali v bani celé rodiny. Kone, psy, potkany. Kone sa v bani rodili a umierali. Totiž nezvládajú prechod z tmy na svetlo a zošalejú. Dievčina na chvíľu zapálila kahanec, nech zažijeme "atmošku". Husté ako popova brada, hlavne keď ju sfúkne. Dcérka sa ozve: "Nič nevidím". Sme na konci vetranej časti bane. Ďalej je už len puch pliesne. Naľavo je miestnôstka s dreveným stolom a lavicami. V nej na objednávku prebiehajú ochutnávky vína. Jedno šumivé zostalo ležať. Je nám chladno, máme len krátke gate a legíny. Trielime von z bane do tepla slniečka. Pešibusom sa vraciame do centra. Opustené budovy, väčšinou na predaj. Na námestí takmer žiadnej živej duše. Časť pokročil a v žalúdku vyhráva orchester Karla Vlacha aj s dirigentom Belfínom.  Pátrame po reštaurácii. Rybárske ani poľovnícke špeciality nie sú v kurze. Zrak padne na reštauráciu Modrý kocúr na pešej zóne. V nedeľu asi iba jediná ponúkajúc jedlo. Nanešťastie. Veľké priestory (tri miestnosti plus sedenie vonku), veľký jedálny lístok, 3 čašníci, 1 kuchár a veľké sklamanie. Zúfalej situácií s obsluhou sa bezprizorne prizeral pán majiteľ, či prevádzkár alebo kto to bol. Asi sa hanbil pozrieť ľuďom do očí, keď vo vnútri mal tmavé okuliare. Potetovaný ako sixtínska kaplnka sa vo vnútri prechádzal, dal si obedík, koktejl a potkol na schodoch. Takmer hodinu sme striehli na objednané jedlo. Pritom žiadne špeciality, všetko rýchle jedlá. Chybou je, že ponúkajú všetko. Jeden kuchár sa potom nestačí obracať. Čašníčka nás mohla aspoň upozorniť, že budeme na jedlo čakať. Po takmer hodine k nám postupne priplávajú taniere s jedlom. Po jednom. Je teda badať, že všetko robí jeden človek. Nejakí pomocníci sa mihnú za dverami, ale asi veľa nepomôžu. Rizoto je celkom chutné. Hubové aj druhé, so sušenými rajčinami. Pizza ťažký priemer, až pod priemer. Toalety pripomínajú verejné záchodky, také mini kójky. Čistota si vybrala v nich dnes dovolenku. Podnik je čistá "ryža". Na zákazníkovi pramálo záleží. Obsluha sa síce snaží, lietajú. Verím, že i v kuchyni. Nerozumiem, ako uprostred sezóny môže reštaurácia takto fungovať na pár ľuďoch. Keď už majiteľ šetrí na personále, možno by stačilo ubrať z 30 stránkového menu a ponúkať zopár jedál, ale rýchlo a kvalitne. Podnik je dobrý tak na posedenie si pri káve, či pive, ale k stravovaniu isto nie. Po známej ceste rovno domov. Skúšam trúbiť. Klaksón ide. No keď potrebujem naozaj zatrúbiť, nič. Trieskam do volantu. Možno s ním treba jemne zaobchádzať. Za Novou Baňou sa zavdušníme na 40min v zápche. Morča prežilo nájazdy malých sesterníc, pes ho tiež nezožral. My sme mali super počasie, baby podali skvelý výkon, takže pekný výlet k horám za nami.

V bielej cukrovej vate je možno ukrytý náš ďalší cieľ...

Nabité víkendy

Slet čs. letadel  

 Každý víkend len čo je teplejšie máme nabitý akciami. Iróniou je, že v neobyčajne chladnú sobotu hlavne tatino bol vo svojom živle na letisku Boleráz. Baby mali inú "zábavu" a umývali okná. Pred obedom som nalial do seba trocha teplej hŕstkovej polievky a vyrazil v premenlivom počasí na kus pokoseného poľa pri Trnave. Cestou som videl, že jedna prehánková oblačnosť už odchádza východným smerom. Letisko je v časti Klčovany asi 10km za Trnavou. Vedie k nemu rozbitá asfaltová cesta. Na to, že miestny aeroklub sa stal domovom vyhnancov z Hovadova (konkrétne Vajnory), by si zaslúžila lepší povrch. Šípky ma smerovali poľnou cestou k opačnej strane letiska. Videl som, že veľa áut odchádza. Po ako tak upravenej oráčine, popri kukurici som zaparkoval medzi tých málo povozov, čo stálo na provizórnom parkovisku. Ďalší sa zberali preč, za mnou prišiel ešte jeden. Nahodil som bundu, batoh a vykročil smerom k odstaveným lietadlám. Vyfotil som možno prvé dva-tri Zlíny Z-43 na začiatku dlhej  zarovnanej rady, keď začalo popŕchať. Nejaký skúsený aviatik ma upozornil, že bude lepšie sa schovať, lebo bude ťažký dážď.

Aj v nárazovom vetre Follow Me predviedli peknú zostavu.

Do hangáru som prístup nemal a smrad latríny tiež asi nebude správna voľba. Vrátil som sa do auta. Nastal čas obeda, vytiahol som sladké pečivo a pustil sa doňho. Ako som dojedol aj prestalo slabo pršať. Boli sme len na okraji prehánky. O5 som sa vyzbrojil batohom, foťákom a vypadol von. Ľudia prichádzali aj odchádzali. Vietor a 15-16°C zrovna nebolo ideálne počasie, ale ani najhoršie. Mnoho ľudí, hlavne rodiny s deťmi, odradilo. Oplatilo sa však vyčkať. Úpek na slnku by bol horší. Zišiel som dolu ku koncu kovových zábran. Vpravo bol nový hangár a pódium. Vstup bol ohradený a dovnútra mohli len registrovaní účastníci. Pre tých obyčajných si stánok s pivom a žemľami rozložil protežant Zlatého Bažanta. Vzadu kadibúdky a zopár stánkov s hračkami. Toť všetko. Zo západu sa zasa približovali husté šedivé mraky. Pomaly som sa presúval nas5 popri hasičoch k parkovisku. Začalo smokliť a znova tvrdnem v aute. Prehánka trvala iba chvíľu a húľava letisko aj tentoraz obišla. Vykuklo teplé slniečko, rovnako aj ja z auta. Bolo po jednej hodine a piloti začali spúšťať mašiny. Presunul som sa do rohu, kde sa skýtala dobrá pozícia. Niektorí bez ostychu odsunuli zábranu a vošli na stojisko strojov. Na niečo tam plot bol, takže ja som disciplinovane stál za ním. Ako prvá začala štartovať Lockheed Electra.

Duralová kráska do ktorej sa zamiloval Baťa - Lockheed Electra.

 
 Hviezdicové motory P.W. Wasp tíško bublali na ploche pred obdivom divákov. Baťova znovuzrodená Electra ich má ešte pôvodné a počuť, že je to americká kvalitka. Dvojmotorák je v súčasnosti jediný lietajúci svojho druhu na svete. Ľudia registrovaní a pozvaní sa nahrnuli predo mňa do rohu  a nič som nevidel. Úžasné. Napokon sa presunuli pomaly až k dráhe a videl som čosi konečne aj ja. Vedľa mňa fotil jeden chlapík, s ktorým som sa zoznámil. Juro je vyučený letecký mechanik a robí česť svojmu remeslu na bratislavskom letisku. Za ženu má sympatickú letušku Zuzanu. Hodili sme reč o učňovských rokoch a samozrejme o predvádzaných strojoch. Potom sa mi kdesi stratil s nejakými kamarátmi. Postupne nahadzovali motory staré i nové mašiny. Na konci 1200m dlhej dráhy 32 sa zoradili a začali po poradí vzlietať. Najprv rýchle, dvojmotorové, potom športové a nakoniec pomalé Čmeláky a Čápy. Hluk ako v Biggin Hille za vojny. Skupina necelých 30 aparátov sa na okruhu zoradila a s dunivým burácaním preletela nad nami. Čmeliačiky sa komótne vznášali ďaleko za skupinou a točili hneď malý okruh na pristátie. Letecký deň sa rozbehol a nasledovala jedna ukážka za druhou. Komentátor moderoval česko-slovenčinou. Najlepší brept bol pri predvádzaní vírnika: " Jeho vývoj napreduje dopredu". No ešte, aby napredoval dozadu! Priletela i skupina z moravského Zábřehu  Follow me na obstaróžnych Z-226. Predviedli peknú skupinovú zlietanosť, i keď v nárazovom vetre lietali opatrne. Hlavne prešedivelý pán posledný vzadu. Po natankovaní hneď odleteli na ďalší letecký deň. Dnes boli až tri. V Žiline, Nových Zámkoch a v Bolerázi. Zo Žiliny sa predviedli i vojaci na L-410 a letka ministerstva vnútra na vládnom Fokkeri 100 a Airbus-e A319.

Jediné prúdové lietadla boli od MV.

To boli jediné prúdové mašiny. Sľubovaný Delfín neprišiel. Hoci jeho silueta zdobila propagačné tričká, bol ťahákom tých zopár ukážok počas poobedia, ľudia čakali márne. Dinosaurs aviatikov, Dušan Šamko, vyzvŕtal jemne na oblohe akrobatický špeciál Z-50M. Program skončil zostreľovaním balónov vrtuľou troch Zlínov Z-43. Jednému sa nedarilo, až posledný balón konečne dal. Skupinu mladých chalanov z Tábora viedol známy akrobat Petr Jirmus. Bravúrny chlapík neminul ani raz. Po pristátí kontrolovali motory, či sa do nich nedostala časť balóna. Komentátor zahlásil koniec ukážok. Hodiny ukazovali pol šiestej. Kto chcel mohol si počkať do 23h na ohňostroj. Lietadlá sa začali rozpŕchať do domovských letísk ako vrany, odišiel aj autobus firmy Zlín Aircraft tak, čo by som tam robil? Zlet bol prvýkrát na Slovensku. Poriadali ho Češi, čo dali jasne najavo veľkou zástavou vlajúcou pod vežou popri našej mini. Slováci poskytli prakticky len aerodróm. Na neveľkej ploche letiska bolo vyše 70 čs. strojov, hoci prihlásených bolo 100. I tak prekonali rekord minulého roka. Preto som si nenechal ujsť vidieť pokope pýchu našej konštrukčnej školy a kvalitnej výroby. Ktovie, kde bude "dostaveníčko" budúci rok. Pekná akcia, na pamiatku mi zostane tričko. Čo ma nemilo prekvapkalo je, že mám špinavý snímač na fotoaparáte. Pokúšal som sa špinku vyfúkať, ale zbytočne. Servis ho neminie. Zatiaľ upravujem pokazené fotky v počítači.

Nestor akrobatického lietanie Dušan Šamko za kniplom Z50.

 Detský festival

    I v nedeľu som obul túlavé topánky, tentokrát spolu s rodinou roztočil kolesá Voxhóla do Nitry.  4. rok ako vždy pred prázdninami je na ploche výstaviska detský festival. Po sýtom obede u Hoffera (kačica s lokšami) sme okolo pol tretej ešte stále plní fučali pred bránami. Rodinný lístok sa dal kúpiť len cez internet a aj to dopredu. Takže oj..bala mačka vtáčka a platili sme na hlavu 8Eur. Počasie bolo fajn, trocha studenil vietor. Prílišné horko by bolo vyčerpávajúce. Každým rokom sa prispôsobujú menším vekovým kategóriám, čo je veľmi dobre. Pomotali sme sa po nafukovacích atrakciách,
zahral som si s babami floorball, zajazdil na autíčkach. Nižší vzrast sa ukázal výhodou pri skákaní na trampolíne. Vek oboch sme umelo znížili. Skonštatovali sme, že ak by sa platilo, letopočet ani váha by pre starú babu nebola prekážkou. Maminu lámal spánok, preto som jej kúpil kapučíno. Neveľmi  pomohlo. Viac v ňom bolo mlieka ako kávy. Nakukli sme i do hál. Pri koncerte Mira Jaroša sa trocha vyprázdnili. Vybláznili sme sa na veľkých hlavolamoch, ktoré preverili, aký sme tím. Ja som bol však príliš ťažký a loptička sa kotúľala len ku mne. Vymenil som sa s akýmsi chlapcom. Skúsil som jazdiť na X-box, ale vôbec som sa nechytil. Baby boli potom v ďalšej hale u Matella. Staršia vysúťažila balón a nejaké kocky, či čo. Na cestu domov sme si kúpili bratislavské rožky. Cestou sme oproti míňali švagra s rodinou, ktorí si to šinuli domov.
Poobedné víkendové driemoty sú ta tam. Neprekáža  mi to. Doženiem to v zime.

Vládny Airbus 2m nad zemou.

Dobojované

Na Petra, Pavla majú naše hestery, aj starý somár zo ZUŠ, konečne na čas pokoj od školy a konečne dostanú k dispozícií náš tablet. Pokoj budú mať aj od rodičov, keď budú u babky. Denný tábor sa nepodaril na poslednú chvíľu vybaviť, babka nemá na výber. Staršia je bifľa a doniesla samé jednotky. Mne sa ako štvrtákovi už tlačila z matematiky kačička na vysvedčení. Teraz sa decká rehocú ako zubná kefka na štrbavom pri mojej žiackej knižke. Na poslednú chvíľu basketbalistka opravovala dvojtakt z prírodovedy. Učiteľka ju skúšala cestou na kúpalisko. Učila sa viac menej poctivo, až na zatajenú guľu spred pár týždňov. Odišla na turnaj do Popradu a pod paplón mi podhodila žiacku knižku, kde si pekne hovela nedostatočná už pár dní. Dobre vie, že bez učenia, bude lopta lietať do košíka bez nej. Za bifľovanie a odvrávanie rodičom ju odmeníme novým bicyklom. Od pančelky dostali na pamiatku fotoknihy. Ich tlač sa nezaobišla bez dramatických udalostí, keď sa dve knihy na poslednú chvíľu tlačili a posielali z Nitry prvou triedou (tlačila ich švagriná v robote). Triednej darovala vlastnoručne vyrobený hrad zo zatavených farebných korálok. Mali fajn triednu. Taká trocha chaosáčka pobláznená, ale deti má veľmi rada a myslím, že ich dokázala nadchnúť. Nepočul som od dcérky, že sa jej nechce do školy alebo ju nemá rada (školu) ako opakuje mladšia. Získala si maličkých pre akýkoľvek šport, čo je super a robila to vo svojom voľnom čase. Našu nútila na flórbal, lyže, skok do diaľky. Všetko možné až mamina zasiahla. Basket je prvoradý. V týchto dňoch prebieha na škole jej odvolanie pre akési pletky s chlapmi. Skôr však je nepohodlná pre iných a je za tým aj úpadok školy. Ani ten prvý stupeň nebude týmto spôsobom, ako bol. Aj jej zásluhou a teší ma, že s nimi vydržala do konca (i minulý rok pančelku rušili, ale ustála boj).  Mám pocit, že to bola posledná správna trieda a triedna na škole. Haranti bol mišmaš všetkých pováh, vrstiev, kultúry a spektra malomeštiakov. Po nich sa na školu vyváža už len odpad z mesta, ktorý nijaká škola nedokáže akceptovať a spracovať.
10 ročnú chytajú pubertálne záchvaty a pomaly badáme, ako kráča k adolescencii. Nahlas si púšťa muziku, odvrkuje, robí scény a inzultuje mladšiu. Závidia si už aj tie štrbavé zuby. Sama sa bitky bojí a ide do hystérie. Posledné týždne chodili so spolužiačkou a od nej tiež nič dobré nepochytila. Mama jej zakazuje s ňou chodiť von. Nudí sa, hlavne keď nemá úlohy alebo tréning. Animované rozprávočky už veru nepozeráme. Zato Profesionálov alebo Prázdniny si nenechajú ujsť. Bezcenné seriály na vymývanie mladých hlavičiek. Aj na tých riedko poskladaných programoch si vedia nájsť kravinu. Na detské ihrisko ju takisto nedostanem. Ešte tak na nejaké rozbité trieskať s loptou. Košíkovú sezónu sme ukončili na Sĺňave s celým klubom pána veľko manažéra. Pri vstupe sme dostali na ruku papierový náramok. Prakticky nám bol na nič. Umožňoval vstup iba na skákací hrad. Nápoje aj jedlo sme si platili sami. Dali sme si teda kofolu s čipsami, baby sa vybláznili vo vode a šliapali sme domov. Teraz sme ju pripravovali na úlohu opatrovateľky a pomocníčky deciek u babky. Zbytočne.

Mladšia má tiež "samé", ale ich triedna je oveľa prísnejšia. Typická učiteľka. Už sa i pýtala rodičov na pomoc pri zháňaní výletov. Čakám, kedy si bude zapisovať, kde aký rodič pracuje. Nepodarky v zošite a čítanke dcérke radšej učiteľka ani nehodnotila, dala len V. A zopár ich bolo! Takže jednotky sú také motivačná známka. Nesmel prepadnúť nikto, a tak tí, čo doslovne chodia ako cigán do školy, pokračujú.  Hoci ju teda chváli za úhľadné písmo, so školou je na nože, Nerada číta. S počtami tiež nie je zrovna kamarátka. Na prázdniny majú doraziť čítanku. To bude zápas. Po augustovej dovolenke potiahneme do boja s vetami. Ako introvert má svoj vlastný svet. Rada kreslí. Chodí na hádzanú, ale v tom nevidíme jej budúcnosť. Ťažko povedať, čo ju baví. Momentálne vyzerá, že nič. Akurát jesť, čo si každý všimne na jej zaoblenej postave. Snáď sa nebude potĺkať životom ako jej otec. Družinárka ju často napomína. Vraví, že aj zo správania bude mať jednotku. No nech sa tým radšej ani nechváli. Boli slzy, boli nervy a jačanie. Najťažšie máme hádam do puberty za sebou. A vytrhli sme prvý mliečny zub. Samozrejme kývajúci. Niekde v spodnom rade vpredu.

Nesmiem zabudnúť na malého člena našej rodiny morča Tofi. Ja mu hovorím Tofa, Kofa, mamina luntíček. Už sa udomácnila ako panička. Najviac priľne ku staršej. Keď sa jej niečo nepáči, stačí len
zvuk, buchnutie, hrkúta ako holub. Keď je pri malej, len sedí a pozerá, spokojne zavrní. Zožerie veľa, snažíme sa jej dať každý deň čerstvé listy, napr. púpavu. S príjmom sú spojené veľké výdaje. Kúpil som vedierko a baby s lopatkou vyberajú čierne poklady.
Takto si nažívame na začiatku prázdnin a čakáme kedy udrie konečne pravé leto.

Parný deň

S rozbehom letných dní sa rozbiehajú aj rôzne akcie. Už je ich toľko, že sa políme a ťaháme i nočné, aby sme všetko stihli, všade boli. Bol som zvedavý na výstavu železničných deduškov a babičiek, ktorá býva každý rok. Ostatný rok bol jubilejný, 20. ročník. V rovnaký deň sa uskutočnil i prvý ročník Parády. Mladšiu som teda nahovoril na vláčiky, staršia s maminou šla verbovať deti na basketbal. Ráno som sa márne pokúšal získať bezplatný lístok na poobedňajší vlak z Hovadova. Dôchodci idú po lístkoch jak sliepky po chrchli. Posledný pokus som uskutočnil na stanici, ale pekne krásne som lístok kúpil aj pre malú. O pol desiatej sme už čakali na peróne. Začal sa plniť cestujúcimi, ale i zvedavcami, ktorí túžili po zadymení parným rušňom. S malým meškaním dofučal na nástupište. Ľudia vo vnútri sa pozabudli a vystupovať začali až keď boli pristúpvší vnútri. Ešte aj frflali. Vlak bol poloprázdny. Sadli sme si uprostred vozňa. Nanešťastie okno bolo zaseknuté v strednej polohe. Ani hore, ani dolu. Účinky núteného vetrania sa vzápätí dostavili s priložením do kotla mašiny. Sadze z rušňa mi elegantne pristávali vo vlasoch a na tričku. Spad popolčeka mi však nevadil, veď sme radi sedeli v parnom vlaku. Chlapík vedľa dokonca schválne vystrčil hlavu z okna, aby sa nadýchal spáleného uhlia. Plešatý, vyzeral ako prihorená panvica. Ja som sa po incidente v Čiernom Balogu do takéhoto dobrodružstva neodvážil strčiť hlavu. Ale dieťa som posielal. Zbytočne, pochopiteľne.

                                                  Albatros nás priviezol na Rendez.

Zastavil sa pri nás jeden pán v tvíde a dobovom oblečení. Pýta sa, či máme lístky. Nuž, nie. "Zaplatíte pokutu 100 korún!, zhúkne jak rušeň vpredu. Tak mu dávam 10Eur, že si kúpim i lístok. Lenže on bol revízor a nie sprievodca. Za jedno euro nám teda symbolicky vystavil pokutu v podobe lístkov z 80.-tych rokov. Škoda, že rub lístka zatreli. Skutoční sprievodcovia prišli až za Leopoldovom. Tenký prúžok potlačeného papiera bola v podstate vstupenka na podujatie. Dostali sme aj mapku areálu. V Trnave sa vlak zahustil. V Pezinku som už videl zúfalé tváre konduktorov, ako všetkých tých ľudí zinkasujú. Krátko po jedenástej Albatros dotrmázgal na Rendez. Dlho sme vystupovali, pripadalo mi, že sa všetci hrnú von iba jednými dverami. Doma bolo zamračené, v Bratislave nás privítalo slnečné a horúce počasie. Začali sme sa motať po rušňoch a lokomotívach. Najprv dreziny s kapotou auta. Na tých sa dalo i previesť z jedného konca na druhý. Sunuli sme sa smerom k depu. Popri zamračenej, okuliarnikovi a posunovacích lokomotívach. Prezreli sme si vnútro veľmi pekne zrekonštruovaného Strieborného šípu. Vôňa koženky opojnejšia než parfém. Vláčik mal byť niečo ako Arriva express predvojnových rokov s konečnou v Prahe. Konkuroval Slovenskej strele, ale vypuknutím vojny zostal odstavený na vedľajšej koľaji. Českí nadšenci jediný existujúci motoráčik pred piatimi rokmi vzkriesili a slúži na propagačné jazdy. Popri mandelinke a karkulke sme došli do depa. Topoľčianski modelári v jeho útrobách postavili provizórne železnicu vo veľkosti H0. Srdce mi pištalo pri tej malebnej krajinke, vláčikoch motajúcich sa po koľajničkách, blikajúcich autíčiek (dokonca i hovnocuc a mini bytosti rúbali drevo, či nakladali uhlie). Fascinujúce detaily. Lokomotívy vydávali zvuk ako ozajstné, návestidlá mávali, blikali, výhybky šmýkali. Na ovládanie mali chalani akési bezdrôtové vysielačky. Ale vraj existujú aj apky do mobilu.

                                                       Malé mašinky vo veľkom vagóne.


Unesený som s malou prešiel do vedľajšieho depa. V ňom prebiehala ukážka sústruženia podvozkového kolesa mašiny. Odkiaľsi sa vynárali triesky a padali do kontajnera. Ak by naozaj odoberali materiál z kolesa, po dvoch dňoch konania Rendezu by rušeň stál na tyčiach. Natreli sme sa opaľovacím krémom a vyšli von. Pri modernejších elektrických lokomotívach Vectron, laminátka, či princezná sme sa akosi dostali do priestoru kde bývali organizátori. Dcérka, že či môžeme ísť do vnútra. Ja nadšene hovorím, že môžeme všetko. Tak sme vbehli do do jedálenského vozňa, kde sa práve sýtili mäsovými guľkami s kapustou. Zaželal som im dobrú chuť a vypochodoval von. Pri inom vozni som sa spýtal chlapíka, či v tom nesymetrickom rade rôznych vozňoch i bývajú. Vraj áno. Dali sme si čelom vzad a vrátili sa k dymiacim a fučiacim parostrojom. Pri pohľade na jedákov aj nám zaškvŕkalo v žalúdku a začali sme sa obezrať po poživni. No z tých dvoch stánkov, čo na ploche boli sa hadila 100m rada tak na trištvrte hodinu. Dcérka mi hovorila, nech ideme do reštauračného vozňa, ale na ňom sa belela ceduľka VIP. Banoval som, že som nevzal niečo z domu. Našťastie som našiel stánok, kde mali aspoň pagáče a štrúdľu. Kúpil som každému po slanom pagáči a jednu orechovo jablkovú štrúdľu. S vodou sme boli na tom tiež biedne. V najhoršom by som nechal vodu pre malú. Skutočne sa mi nechcelo stať v rade. No po defilé rušňov sa areál trocha vyprázdnil a zmizli rady aspoň na nápoje. Veru som bol nútený nám fľašku kúpiť. Nakukol som do stánkov s vernými a detailným miniatúrami vláčikov, čo asi stojí dnes taký špás. Lokomotívy nekúpim pod 100Eur, vozne sú najlacnejšie od 20-30Eur. Panenka skákavá. Prešli sme sa k vozňom, kde mali fanataci modelových železníc svoj raj. Blížil sa však čas prehliadky na točni, preto sme sa vrátili. Našiel som aké také miesto pri pódiu. Akciu moderoval herec Juraj Bača. Nič mi jeho meno nehovorí. Stáli sme za oceľovými zábranami ako na leteckom dni. Zo zadu sa na mňa tlačili ľudia. Jeden blázon sa vteperil nejako medzi stojany reproduktorov. Z točne som videl tak asi polovicu. Fotenie z tej strany teda nehrozilo najmä, keď tam ktosi pchal ruku s fotoaparátom. Z pravej strany zasa dvíhal ruku akýsi chlapec. Krútil prstom ako keby si rušne priťahoval neviditeľnou šnúrkou. Občas som mu ruku stiahol dolu, aby som mohol fotiť. Miesto nebolo zlé a spravil som pekné zábery. Predstaveniu mašín predchádzal nudný, 10 minútový, príhovor riaditeľa železníc. Otvorenie Rendezu začalo 30s pískaním, trúbením na signál všetkých divákov. Točiace sa vlaky predstavovala legenda p. Horník.  Šaškovanie mi pripomenulo piešťanské Zlaté stuhy. Rušne sa striedali na veľkom tanieri, prefrčali popri nás. Strojvedúci väčšinou pozdravili divákov pískaním alebo vypustením pary. Zopár sa na točňu ani nedostavilo a len vykukli spoza stojiska.

                             Mazutka. Jej kotol bol kŕmený ťažkým vykurovacím olejom.
 
Po vyše hodine, keď už korpuletný zriadenec odmával koniec sa ľudia začali rozchádzať. Areál sa pomaly vyprázdňoval. Šli sme si vystáť malú radu do stálej expozície parku miniatúr v bratislavskom depe. Unudený ujo tam prepínal gombíky a riadil premávku vláčikov. Neviem, prečo jazdili na koľajisku iba české súpravy RegioJet a ČD. Malú tiež fascinovali malé lokomotívky a vagóniky. Zostala by tam asi doteraz, ale vonku čakali ďalší a pomaly sme sa posúvali vôkol krajinky von. Pred východom je malý obchodík, kde som kúpil omaľovánku na pamiatku. Nie sebe samozrejme, ja som v sebe prebudil sen o železnici, ktorá u dedka zapadá 40 rokov prachom. Pokiaľ sa on nedá na jej postavenie, ešte zopár rokov zapadať bude. I som sa pýtal, či ju neodkúpia, ale nie. Vyšli sme von a vybrali sa omrknúť opačný koniec areálu múzea. Bolo tam funkčné torzo nemeckého pancierového vlaku. V tieni odpočívali doboví vojaci a čakali na vystúpenie. Opodiaľ jazdila parná zubačka z Tisovca. Márne som hľadal pohľadnicu, kúpil som aspoň magnetku. Naveľa som našiel akúsi maďarskú pohľadnicu, ktorá ako tak pripomínala Rendez.
Vzali sme si i brožúrku o múzeu. V rukách som držal knihu o súčasných lokomotívach brázdiacich slovenské železné more, ale 27Eur za pár strán farebných fotiek sa mi videla astronomická cena. Jej hodnota bola tak 5Eur, s prižmúrením 10. Pomaly sme sa presúvali k východu. Dcérka si šla vyfarbovať do akéhosi vagóna, ja som nakukol do ďalších, kde boli krajinky. Pod nimi som si všimol matrace a spacáky. Skutočne tam tí blázni spávajú. Chlapík mi to potvrdil. Čo majú robiť, keď takto kočujú. Malá absolvovala ešte jednu jazdu parným vlakom, tentoraz mini. Aj vonku mimo oplotenej a platenej časti múzea bolo zopár zaujímavých exponátov, preto sme pred príchodom vlaku na
stanicu, poprechádzali aj popri nich.

                                                           "Zamračená" slúži dodnes.

A to sme už skutočne počuli prichádzať súpravu, ktorá nás mala odviesť na Vinohrady. Nacúvala takmer k múzeu. Nastúpili sme a s miernym meškaním vyrazili. Počúvajúc teórie oproti sediaceho zapáleného borca, ako sú ovládané jednotlivé motoroví rušne sme vŕzgajúc opustili múzeum. Pred výhybkou na Vinhorady sme ostali stáť. "Ak tu zostaneme viac ako 5 minút, sme v kýbli", hovorím malej. Čakali sme na zmeškaný rýchlik. Našťastie sme sa včas pohli a stihli rýchlik domov. Bol natrieskaný a zostali sme stáť v chodbičke až do Trnavy.
Najlepšie bolo, keď si partia mladých kliesnila cestu ktovie kam a zostali stáť pri nás. Narvané, že ani pluť by som nemal kam. V Trnave sme sa začali mi s dcérkou hrnúť k sedadlám. Lenže tí vpredu tiež nečakali. Hovorím teda:" Budeme tu aspoň zavadzať, keď si už nesadneme a znepríjemňovať výstup." Jedna pani však uvolnila miesto a dcérka si sadla aspoň na pol cesty. Cestou domov som zjedol štrúdľu, z ktorej ostal len maglajz. Snažil som sa jej dat pôvodný tvar, aby nebola odpudivá. Doma sme zmyli zo seba sadze, najedli sa a deň pokračoval ďalej. Autom sme šli svokre, kde drahá zavárala uhorky. To však bolo len intermezzo pred nocou, ktorá nás čakala.

Svetlušky dobíjajú ďalší cieľ

Pred nami dlhá noc a krátky cieľ, v poradí už šiesty, v programe Reštartni sa! Aby sme urobili výstup na hrad zaujímavejší, pôjdeme po zotmení. Dnes priberáme i malú päťročnú sesternicu. S trojročnou
si netrúfame blúdiť tmavou nocou za svetluškami. Krátko pred deviatou večer sadáme do auta smer Čachtice. Spod hradu sa nedymí a som na vážkach, či vôbec horí vatra. O svetluškách vyslovujem teóriu, že im je zima a ich svetlá sezóna nenastala. Ešteže som sa mýlil! Parkujem na námestí pri ozrutnej drevenej Bátoryčke s nariekajúcou pannou (skulptúra je vytesaná z jedného kmeňa stromu) a vyrážame hore. Autá smradiac hore otravujú viac než hmyz a po pravej strane do nosa vlieza odér zo stoky. Dúfam, že sa aspoň objavia bludičky. Vtom mamina vraví, že jednu zbadala. Síce má nové okuliare, ale ja, ani ostatní sme nevideli nič a ostentatívne im opakujem, že doposiaľ nenastal ich čas a je chladno. Svätojánske minibytosti sa objavia najskôr o týždeň. Zmotávam, čosi o psychike, ako strašne čosi chceme vidieť, a preto predmet túžby všade vidíme. Momentálne vidím svietiť akurát mesiac a Venušu a preletieť sotva netopiera. Prejdeme plné parkovisko v polovici cesty do hradu. Vnoríme sa znova do lesa a naozaj sa začnú v tmavých zákutiach objavovať drobné svetielka. A po chvíli jedna na mne, neveriacemu, pristane. Teraz sa zasa ja tvárim ako pretrhnutá guma. Mikrovesmír pred nami sa začína rozsvecovať malými zelenkavými zázrakmi. Poletujú popri nás, vábia svojou bioluminiscenciou až sa mi pri tom slove jazyk motá čoby kravata. Pred ich svetielkujúcim zariadením žiarovky blednú závisťou. Takmer 100% energie premení na svetlo. Viditeľné je na úctyhodných 90m. Za zákrutou začujeme zhora spev a už vieme, že bude i ohník.

                                                      Obrátená úloha. Hasiči robia oheň.


Ocitáme sa pri riadnej vatre, hoci polovica pyramídy už vyhorela. Dáme si kofolu. Lokše o5 nie sú a nenašiel sa nik, kto by po ne zbehol do dediny ako vlani. V kotli buble ešte tak nejaký guláš. Snažím sa o poetickú fotku pri ohni, ale sála ohromné teplo a baby nechcú ísť blízko vatry. Ako statív mi slúži stôl obliaty od piva. Za mnou partia, asi hasičov, spieva V hlbokej doline. Ďalší hasiči sú pripravení ísť do akcie v Tatre poniže lúky. Malé dievčatko chodí s vyľakanou a vyhasnutou svetluškou. Vraj sa ešte mrví... Po doplnení pohonných hmôt ideme tentoraz už poľnou cestou k hradu. Ani zlý terén neodradí auto, aby sa šmýkaním vydriapalo až k bráne. Nuž, niektorí sú vymletí jak dno čachtickej hladomorne. S nádejou, že bude hrad osvetlený ako minulý rok ideme posledný úsek obkolesený ihličnanmi. Zostaneme však len pred tmavou siluetou báthoričkinho hradu.

                                            Takto pekne bol hrad nasvietený minulý rok.

Svetlá sa mihajú len z nádvoria. Škoda, minulý  rok bol veľmi impozantne nasvietený. Ani fakle nehoria vo vnútri hradu a neosvetľujú chodník. Svetlá sú naozaj len na nádvorí, čo trocha znižuje celkový dojem z tohoto inak pekne zrekonštruovaného hradu. Prídeme na nádvorie s posledným taktami vystúpenia chlapíka s veľkou brčkavou hrivou, bosého, vo voľnej košeli, ktorý si hovorí Maok. Čachtický hrad, či skôr jeho pani mu nie je celkom neznáma. Zložil hudbu ku Jakubiskovému Báthory. Vesmírna hudba snov nám teda ušla. Zato reprodukované  metalové rify Whiskey in the JAR od Metallicy mi v hlave dunia dodnes. Pri hradnom múre dredáci bivakujú pod hviezdnou oblohou, predávajú bylinkový čaj a zhasínajú osvetlenie podobne ako svetlušky. Fúka vietor. Preto len zopár fotiek. Foťák pokladám na kamene, kde sa dá.

                                                   Dredáči prevzali vládu nad hradom.

Baby preskúmajú hladomorňu. Trocha šachujem so správnou expozíciou a mamina so svetlom, nech máme nejakú netradičnú foto. Výsledok je rozpačitý. Pozrieme na svetielkujúce dedinky pod nami a ideme dolu. Svietime si baterkami, svetlušky zhasli. Svietia tak veľmi krátko alebo sa presúvajú inam? Zastavíme sa zohriať pri vatre, ale nezdržujeme sa dlho. Na lúke niekto rozložil na noc stan. Blíži sa polnoc a najmenšia je unavená. Mojej dcérke sa trasie baterka v ruke, preto svetielko beriem do rúk ja. Baví ma hnevať ich a počúvať pišťanie celej skupiny, keď zhasnem uprostred najväčšej tmy, kde nevidíme na seba. Ako na povel. Zhasnem, piskot, zažnem ticho a zasa zhasnem= piskot. Zasahuje manželka, čo mám za debilné nápady a ešte si voľakde narazíme akurát tak hubu. Známa chata žije aj tento rok a túto noc. Svieti sa, len sa neozýva hlasný rev ako minule. Najmenšia od únavy ledva prepletá nohami. V bdelom stave ju udržiavame tým, že nám spieva Kukurica-zlatý klas, s milučkým sa zídem zas. Vidím značku a viem, že sme v dedine. Poslednú tretinu cesty sa sesternička aj nesie. Dobiehajú nás inak "unavení" páni a jednému z nich nevyjde široká okľuka a skončí s nohou v stoke. To sme však už dolu pri aute a točíme domov. Kto by rád zažil nenáročný výstup na jeden z cieľov trocha netradične, je ten správny čas. Svetlušky sa snažia teraz svietiť, ako môžu a u nás sú veľmi vzácne.

Modrá je dobrá

    Počas týždňa som bol v hanáckom Vyškove. Cestou preskočila iskra k hradu Buchlov. Kedysi som ho vypálil so spolužiakmi v rámci školského výletu. Hneď som si aj spomenul, že okrem hradu je v okolí mnoho vidieť. Prišla sobota, naložil som milú rodinku do auta a o5 cestoval na moravské Slovácko. Cez Kunovice a Staré Město sme došli po vyše hodinke jazdy do obce Modrá. Na začiatku dedinky je areál skanzenu. Parkujem a znova mi do očí bliká kontrolka tlaku oleja. Viac menej ignorujem výstrahu, budúci týždeň ide auto do servisu, ale červík pochybnosti vŕta po celý výlet. Do skanzenu chodí i vláčik, ale to by bola drahá a hlavne dlhá cesta domov. Obídeme hotel a zamierime do Archeoskanzenu. Tvorí ju niekoľko hlinených domčekov so slamenou strechou v duchu 9.storočia. Slamenú strechu má i hotel a akvárium.

                                      Skanzen vznikol podľa hypotéz a nálezov z 9. storočia.


Platobnú kartu nepoznajú, hoci vo vedľajšej reštaurácií už terminál našli. Vchádzame bránou s vežičkami dnu. Vpravo strká do okna bufetu hlavu biela koza. Čaká na žrádlo. S vytlačeným plánikom ideme postupne po jednotlivých chatrčiach. Najbiednejší ľudia si kopali domy do zeme. Dnu sa šlo ako do partizánskeho bunkra. Ďalej sa podlaha domov zvyšovala ako pribúdalo movitejších obyvateľov. Po areáli behala hydina a napoludnie kikiríkali kohúti. Mladé húsky "kejhali" z nedostatku vody Ako sme vychádzali von, návštevník upozornil "týpka" pri kasičke, že husi trpia. Pod domom na koloch sa váľalo prasa. Somárov sme neuzreli. Ktovie, kde híkali. Možno v kostolíku povyše svadobný pochod. Vošli sme do najväčšej budovy, ktorá reprezentovala repliku akéhosi kláštora. Vnútri boli skromné kóje ako v base a na konci veľká miestnosť, kde sa hodovalo a modlilo. Predpokladám, že zhodné aktivity v dome pretrvávajú do dnešných dní. V skanzene sa natáčajú historické filmy, napr. Cyril a Metod. Išli sme za budovu, kde bola rotunda a malá vyhliadková veža pripomínajúca poľovnícky posed. Vrátili sme sa s5 do kniežacieho paláca. Vo vnútri je expozícia obchodu 9.st. Od toho dnešného sa líši len tým, že otroci už nenosia obojok... Na stoličke sedela pani Vlčková z Ostrožské Nové Vsi (neďaleko U. Hradišta) a zdobila veľkonočné vajíčka. Ukázala nám triky ako vzniká farebné vajíčko. Okrem slonej trpezlivosti, treba aj sviečku a vosk. Technika batikovaním je akýsi endemit na Morave. Maľovanie slepačej kraslice trvá asi 4h, pštrosieho vajca aj 2 dni. Pokračovanie maľovanej tradície sme podporili kúpou jednej voskovanej kraslice s chrámovými vzormi. Vyšli sme von k ešte vyššej veži. Výhľad je na rybník a susednú dedinu Velehrad. Dedinka Modrá je skrytá za kopcom.

                                              Veža slúžila ako posledné útočište obrancov.
 
 Vidím odchádzať z kostolíka svadobčanov. Bez somárov. Netuším, kde sa teda skrývajú. Kostolík je tiež iba replika z 9. st. Zachovali sa však základy, ktoré sú vedľa súčasnej atrapy. Malý svätostánok je mimo areál a ide sa k nemu kadesi poza skanzen. Nakukli sme do ďalších domčekov ako kováčska dielňa, hrnčiar, či klenotník. Tiež do akejsi experimentálnej dielne s pecou. Pomaly sa blížime k otravnej koze a k bráne. Baby chytá hlad, preto len rýchlo kúpim pohľadnicu a ideme do reštaurácie. Moja prvá otázka na personál je, či sa dá platiť kartou. Našťastie dá, neskončíme teda iba na stojáka vedľa v bufete s klobásou a horčicou. Jedlo je "nebíčko v papuľke". Ani u nás v meste takú nemáme so slovenskými špecialitami. Viac som si podal túto výbornú reštauráciu na Trip advisore. Za reštauráciou je ďalšia atrakcia, Živá voda. Podjazerné akvárium a rybník sladkovodných rýb. Je interaktívna, ako je to dnes moderné. Tí, ktorí navštívili Archeoskanzen, si v Živej vode môžu uplatniť pri predložení účtu zľavu. V prvej miestnosti je pódium vypchatých zverov žijúcich na a pri vode. Zaujímavejšia je však podvodná časť, ktorá je o poschodie nižšie. Presklený 8m dlhý tunel a nad nami jesetery, takmer 30 kilový kapor Jonáš a dvojmetrová Huso huso, teda vyza. Menšie ryby sú bezpečne oddelené prepážkou, aby ich obludy nepožrali. Na moje prekvapenie je pod nami ďalšia miestnosť. Ocitáme sa na dne a pri okne do podvodného sveta. Zahatali ho však egoistickí "pepíci" a nedostaneme sa k nemu. Je tam tmavá skrinka s otvormi, v ktorej sa skrýva čosi. Stačí strčiť ruku. Mladšiu vyľakal vyplašený ujko. Pri stene je akvárium votrelcov, teda nepôvodných druhov ako amur alebo korytnačka. Ich prítomnosť v našich vodách je potrebná asi ako brzda na húpacom koni. Po schodoch šliapeme k poslednej miestnosti, kde je za vitrínkou vodopád. Baby priraďujú popisy živočíchov k obrázkom. Staršia prekladá z češtiny. Konečne vyjdeme von k rybníku. Prejdeme po lávke, adrenalínových koloch a sadneme si na akože mólo. Baby sa vyzujú a omočia si nohy.

                          V dňoch, keď už ani Češi nemajú ponožky v sandáloch,  je sa kde ovlažiť.

Rybníku by sa zišla tečúca voda, lebo v teple sa tvoria riasy.  Vedľa stavajú oboru pre tury. Vyzerá, že čochvíľa ju otvoria. Návštevníci sa budú prechádzať po lávke nad oborou.  Mením plán a nejdeme na hrad Buchlov, ale pozrieť nové terárium. Šváby, tarantule, hady a jašterice. Mangusty mi do tohto panoptika akosi nesedia. Vstupné po nás nikto nepýta, tak vkročíme dnu. Neveľká výstava príšer, ale vraj v Čechách väčšia nie je. Terárium je pod hotelom. Prostredie ako vyšité na horor. Neubytoval by som sa v ňom ani zadarmo. Tarantula (po česky sklípkan) získava jed požieraním termitov. Tí zasa z jedovatých rastlín. Na domácej strave, po 2-3 mesiacoch prestane byť jedovatá. Potešujúca správa pre turistov hodlajúcich navštíviť hotel. Dosť máme kreatúr a ideme von. Terárnik nás zinkasoval až pri východe. V bufete si dajú baby nanuk a ja s drahou fejkovú kofolu. Sadáme do auta. Zamierim východným smerom, keď polovička sentimentálne zatúži vidieť po 20 rokoch zámok Buchlovice. Otočím auto a po chvíli sme pri parku. Do zatvorenia zostáva asi hodina. Nemienim platiť preto parkovné a idem trocha ďalej, kde je voľné miesto. Babám sa nechce. Na zámok je neskoro, tak sa prejdeme aspoň po parku. Elegantná stavba ako malé Valtice. Žena si zaspomína na zašlé študentské časy. Pred nosom nám zavrú výstavu fuksií. Motáme sa po parku a podľa plániku s číslami pomenúvame stromy.  No orientovať sa podľa neho nedá, lebo rovnakých čísiel je viac.

                                     400 drevín sa nachádza v zámockom parku Buchlovice.

Takže vlastne hrad, ktorý by som zasa rád videl, zostal nedobitý. Všetky tri baby aj tak nie sú príliš hradové. Videli sme však o5 niečo nové. Modrá si ctí tradície a vsadila na dobrú kartu.

Nielen ciele, ale i kaštiele

    Kostrbatá ako zuby hokejistu, silueta hradu Hrušov ma iritovala na obrázkoch ako predtým Kľak, či Choč. No soboty máme nabité zápasmi a turnajmi. Preto sme brali akúkoľvek vhodnú nedeľu. Koliesko volantu som sa snažil držať, čo najmenej, teda najkratšou cestou cez Topoľčany. V Skýcove, čo je takmer v cieli, nás autíčko vystrašilo blikaním svetielka tlaku oleja. Pp. za to môže chybný snímač. Odvtedy sa neukázalo, tak hádam je všetko v poriadku. Napokon budem čochvíľa meniť olej. Parkovisko pri smerovníku k hradu plné, autá stáli i na krajnici. Ja som voxhóla pichol trocha ďalej. Predsa len, keby si to s ďalšou jazdou rozmyslel, nech nezavadzia. Pešo sme šliapali sledujúc červenú značku strmo hore asi 15min. Dá sa ísť aj komótnejšie. Lesnú cestu z dola sme križovali dvakrát. Najprv pri horárni, potom za lúkou. Pod hradom je pamätník tatíčka Masaryka, ktorý sem z nedaľkých Topoľčianok často chodieval a sponzoroval sanáciu hradu. Odtiaľ je prechádzka dlhá asi 9km. Dajú sa požičať aj kolobežky.

                                             Gotický hrad leží na 488m vysokom kopci.

Združenie usilujúce sa o záchranu hradu k skrášleniu okolia prispelo veľkým dielom a pod hradom je ohnisko, lavičky a informačné tabule. I v nedeľu dobrovoľci pracovali. Vyžíňačkou kosili trávu a čosi sa motali pod hradom. Hrad sa rekonštruuje takmer 100 rokov. Je preto i pomerne zachovalý, ale práce idú korytnačím tempom. Najmä, keď brigádnikom ukradli pred pár rokmi náradie. Odvtedy sa vrchná časť hradu zamyká a môže sa stať, že skončíte v prednej veži.  Našťastie sa dnes tak nestalo a mohli sme si pozrieť veľkú porciu hradu aj so studňou, na ktorej bola, neviem prečo, otvorená mreža. Ku gotickým oknám sú síce urobené stupienky, no aj tak malí majú problém vidieť z hradu na okolie. Na juhu fajčia komíny Mochoviec a týči sa hrad Gýmeš. Zopár dedín, tríbečské pohorie všade vôkol. Topoľčianky a Zlaté Moravce sú ukryté za stromami. Zopár fotiek a vraciame sa k autu. Sľúbili sme zmrzlinu, tak to riskneme do blízkych Topoľčianok. Parkujem pri obecnom úrade. Rada na zmrzlinu jak na podporu u nás na pošte. Chuťovo ťažký priemer. Vydáme sa s kornútikmi do parku.

                                                Najlepšie sladké víno je z Topoľčianok.

Na návštevu žrebčína je neskoro, tak si aspoň obzrieme kaštieľ. Sme všade, kde sa čosi deje a i tentokrát je v parku hostina s komornou hudbou. Aby sme neboli ako sedláci, hodili sme dvakrát do kasičky po 50c. Ľudia starajúci sa o park mali otvorenie sezóny. Na výstave fotiek vidím navlas rovnaký záber hradu Gýmeš, s ktorým som vyhral súťaž. Akurát v zimnej nálade. Prechádzkou po parku si mladšia memorovala básničku, ale nešlo to. Babám vyhladlo, zamierili sme teda k pizzerií na hlavnom námestíčku U Majka. Už len na ostrove Skye (Škótsko) bola horšia pizza. Najlacnejší pretlak a šunka. Pohádzané na cesto hala-bala. Hrubšia ako zlaté stránky. Syr pripomínal turecký med, čo sa tak naťahoval. Každý si dal kúsok, ostatné sme vzali domov. Hrad Hrušov nie je veľmi známy a propagovaný. pritom je fotogenický a položený na kúzelnom mieste. V okolí je mnoho cyklotrás a je ľahko dostupný pre každého. Kľudne si ho viem predstaviť ako cieľ v projekte Reštartni sa!

                                                  Lovecký zámoček v Topoľčiankach.

    Na Tematín, čo už je jeden z cieľov Reštartni sa! sme vybrali najdlhšiu trasu z Lúky po modrej značke. Niektorí rádobyturisti sa na fasabuku pohoršovali nad tým, prečo nevedie cesta pre auto priamo k hradu. Že deti sú z takej turistiky unavené. Keď naša trojročná dcérka zvládla šliapať k hradu z Bezovca, hodinku prechádzky po hrebeni zvládne každý. Našu trasu sme si skrátili o 10-15min. tým, že som parkoval konča dediny pri výdatnom prameni, odkiaľ berie živú vodu Lucka a kedysi z nej čerpala aj čierna, sladká z 0 kalóriami a už aj bez kofeínu. Počasie sa doobeda ukazovalo pekne, poobede predpovedali búrky. Šla s nami švagriná. Trénuje na pivnú 13. Najmladšia pokašliavala, ale cieľ bol na dnes jasný. Cesta sa vinie najprv po lúke popod tematínske vrchy.

                                              Cestou na hrad sú nové informačné tabule.


Popri cest rástol iskerník a chocholačky. Cikády navodzovali svojim "spevom" klímu Stredomoria. V tôňach lietala všakovaká háveď, ktorá zvestovala dážď. Zo zvieracej ríše sme videli mihnúť sa akurát jašterice. Výšľap k zrúcanine nám trval asi hodinu trištvrte. Pod hradom je križovatka a zavádzajúca šípka k hradu. Mne sa smer nezdal, tak sme sa hneď otočili. Po krátkom strmom stúpaní sme začuli hlasy a boli sme pod hradom. Pokračovali sme k hradnej bráne. Pri bufete na nádvorí sa chystala vatra a nachystané boli kanvice s kávou a čajom. V hradnom bufete bolo i plechovkové pivo, voda a maškrty. Čuduj sa svete pohľadnice. Vrzgot fúrika dával znať, že na hrade sa stále pracuje. Momentálne na hradnom paláci. Oproti našej poslednej návštevy je vidieť pokrok. 7 Eurami za brožúrku a 2 pohľadnice si myslím, že som dosť podporil konzerváciu zrúcaniny a viacej do kasičky necinklo ani v podobe dobrovoľného vstupného, inak min.1 Eur. Prehliadka hradu, pri ktorej sa staršia tvárila ako keby mala v riti sklenú vatu. Ja som bol rád, že sa o5 môžem dívať na svoj rodný kraj, kde som 40 rokov. Na malú plošinku rozpadnutej delovej veže sa tlačili stále ľudia, tak som vycúval.

Zadný prístup do hradu je zarúbaný. Vnútro hradu je vyklčované, ale sú v ňom haldy kamenia. Zišli sme dolu pod hrad. Ľudí postupne pribúdalo, rozhorievali sa ohniská. K jednému takému sme sa s napichnutými špekáčkami priplichtili i my. Poľovníci z Hornej Stredy hodnotili opatrenia proti prasačiemu moru a úroveň výcviku poľovníckych hafanov. Aby sa nepovedalo, doniesli sme zopár suchých halúzok. Udržiaval som potom aký taký oheň. Staršia bola hladná a nevládala držať palicu. Oprsklá jak vrabec na stanici, odišla od vatry. Tak slzili oči od dymu iba mne. Klobásy i špekáčiky postupne dosiahli požadovaný stupeň ohorenia a mohli sme ich skonzumovať. Zajedali sme reďkovkou a mladou cibuľkou. Starí poľovníci začali  spievať ľudové o okolitých horách. Pomaly sme sa zdvihli a rovnakou cestou kráčali dolu. Utekali sme dolu akurát pred búrkou. Cez to všetko pršalo z modrej oblohy. Zázrak. Za zatáčkou sme už pri novom zdroji vody. Pred siedmymi rokmi tu len robili skúšobné vrty a teraz na lúke stojí hotová vodáreň. Prejdeme popri bývalom ihrisku a sme pri aute. Márne hľadáme krčmu. Jej miesto uzurpovali potraviny. Pri futbalovom ihrisku skapal pes. Dedinu sme s dlhým nosom a smädní ako dromedári opustili.