Kostrbatá ako zuby hokejistu, silueta hradu Hrušov ma iritovala na obrázkoch ako predtým Kľak, či Choč. No soboty máme nabité zápasmi a turnajmi. Preto sme brali akúkoľvek vhodnú nedeľu. Koliesko volantu som sa snažil držať, čo najmenej, teda najkratšou cestou cez Topoľčany. V Skýcove, čo je takmer v cieli, nás autíčko vystrašilo blikaním svetielka tlaku oleja. Pp. za to môže chybný snímač. Odvtedy sa neukázalo, tak hádam je všetko v poriadku. Napokon budem čochvíľa meniť olej. Parkovisko pri smerovníku k hradu plné, autá stáli i na krajnici. Ja som voxhóla pichol trocha ďalej. Predsa len, keby si to s ďalšou jazdou rozmyslel, nech nezavadzia. Pešo sme šliapali sledujúc červenú značku strmo hore asi 15min. Dá sa ísť aj komótnejšie. Lesnú cestu z dola sme križovali dvakrát. Najprv pri horárni, potom za lúkou. Pod hradom je pamätník tatíčka Masaryka, ktorý sem z nedaľkých Topoľčianok často chodieval a sponzoroval sanáciu hradu. Odtiaľ je prechádzka dlhá asi 9km. Dajú sa požičať aj kolobežky.
Gotický hrad leží na 488m vysokom kopci.
Združenie usilujúce sa o záchranu hradu k skrášleniu okolia prispelo veľkým dielom a pod hradom je ohnisko, lavičky a informačné tabule. I v nedeľu dobrovoľci pracovali. Vyžíňačkou kosili trávu a čosi sa motali pod hradom. Hrad sa rekonštruuje takmer 100 rokov. Je preto i pomerne zachovalý, ale práce idú korytnačím tempom. Najmä, keď brigádnikom ukradli pred pár rokmi náradie. Odvtedy sa vrchná časť hradu zamyká a môže sa stať, že skončíte v prednej veži. Našťastie sa dnes tak nestalo a mohli sme si pozrieť veľkú porciu hradu aj so studňou, na ktorej bola, neviem prečo, otvorená mreža. Ku gotickým oknám sú síce urobené stupienky, no aj tak malí majú problém vidieť z hradu na okolie. Na juhu fajčia komíny Mochoviec a týči sa hrad Gýmeš. Zopár dedín, tríbečské pohorie všade vôkol. Topoľčianky a Zlaté Moravce sú ukryté za stromami. Zopár fotiek a vraciame sa k autu. Sľúbili sme zmrzlinu, tak to riskneme do blízkych Topoľčianok. Parkujem pri obecnom úrade. Rada na zmrzlinu jak na podporu u nás na pošte. Chuťovo ťažký priemer. Vydáme sa s kornútikmi do parku.
Najlepšie sladké víno je z Topoľčianok.
Gotický hrad leží na 488m vysokom kopci.
Združenie usilujúce sa o záchranu hradu k skrášleniu okolia prispelo veľkým dielom a pod hradom je ohnisko, lavičky a informačné tabule. I v nedeľu dobrovoľci pracovali. Vyžíňačkou kosili trávu a čosi sa motali pod hradom. Hrad sa rekonštruuje takmer 100 rokov. Je preto i pomerne zachovalý, ale práce idú korytnačím tempom. Najmä, keď brigádnikom ukradli pred pár rokmi náradie. Odvtedy sa vrchná časť hradu zamyká a môže sa stať, že skončíte v prednej veži. Našťastie sa dnes tak nestalo a mohli sme si pozrieť veľkú porciu hradu aj so studňou, na ktorej bola, neviem prečo, otvorená mreža. Ku gotickým oknám sú síce urobené stupienky, no aj tak malí majú problém vidieť z hradu na okolie. Na juhu fajčia komíny Mochoviec a týči sa hrad Gýmeš. Zopár dedín, tríbečské pohorie všade vôkol. Topoľčianky a Zlaté Moravce sú ukryté za stromami. Zopár fotiek a vraciame sa k autu. Sľúbili sme zmrzlinu, tak to riskneme do blízkych Topoľčianok. Parkujem pri obecnom úrade. Rada na zmrzlinu jak na podporu u nás na pošte. Chuťovo ťažký priemer. Vydáme sa s kornútikmi do parku.
Na návštevu žrebčína je neskoro, tak si aspoň obzrieme kaštieľ. Sme všade, kde sa čosi deje a i tentokrát je v parku hostina s komornou hudbou. Aby sme neboli ako sedláci, hodili sme dvakrát do kasičky po 50c. Ľudia starajúci sa o park mali otvorenie sezóny. Na výstave fotiek vidím navlas rovnaký záber hradu Gýmeš, s ktorým som vyhral súťaž. Akurát v zimnej nálade. Prechádzkou po parku si mladšia memorovala básničku, ale nešlo to. Babám vyhladlo, zamierili sme teda k pizzerií na hlavnom námestíčku U Majka. Už len na ostrove Skye (Škótsko) bola horšia pizza. Najlacnejší pretlak a šunka. Pohádzané na cesto hala-bala. Hrubšia ako zlaté stránky. Syr pripomínal turecký med, čo sa tak naťahoval. Každý si dal kúsok, ostatné sme vzali domov. Hrad Hrušov nie je veľmi známy a propagovaný. pritom je fotogenický a položený na kúzelnom mieste. V okolí je mnoho cyklotrás a je ľahko dostupný pre každého. Kľudne si ho viem predstaviť ako cieľ v projekte Reštartni sa!
Lovecký zámoček v Topoľčiankach.
Na Tematín, čo už je jeden z cieľov Reštartni sa! sme vybrali najdlhšiu trasu z Lúky po modrej značke. Niektorí rádobyturisti sa na fasabuku pohoršovali nad tým, prečo nevedie cesta pre auto priamo k hradu. Že deti sú z takej turistiky unavené. Keď naša trojročná dcérka zvládla šliapať k hradu z Bezovca, hodinku prechádzky po hrebeni zvládne každý. Našu trasu sme si skrátili o 10-15min. tým, že som parkoval konča dediny pri výdatnom prameni, odkiaľ berie živú vodu Lucka a kedysi z nej čerpala aj čierna, sladká z 0 kalóriami a už aj bez kofeínu. Počasie sa doobeda ukazovalo pekne, poobede predpovedali búrky. Šla s nami švagriná. Trénuje na pivnú 13. Najmladšia pokašliavala, ale cieľ bol na dnes jasný. Cesta sa vinie najprv po lúke popod tematínske vrchy.
Cestou na hrad sú nové informačné tabule.
Popri cest rástol iskerník a chocholačky. Cikády navodzovali svojim "spevom" klímu Stredomoria. V tôňach lietala všakovaká háveď, ktorá zvestovala dážď. Zo zvieracej ríše sme videli mihnúť sa akurát jašterice. Výšľap k zrúcanine nám trval asi hodinu trištvrte. Pod hradom je križovatka a zavádzajúca šípka k hradu. Mne sa smer nezdal, tak sme sa hneď otočili. Po krátkom strmom stúpaní sme začuli hlasy a boli sme pod hradom. Pokračovali sme k hradnej bráne. Pri bufete na nádvorí sa chystala vatra a nachystané boli kanvice s kávou a čajom. V hradnom bufete bolo i plechovkové pivo, voda a maškrty. Čuduj sa svete pohľadnice. Vrzgot fúrika dával znať, že na hrade sa stále pracuje. Momentálne na hradnom paláci. Oproti našej poslednej návštevy je vidieť pokrok. 7 Eurami za brožúrku a 2 pohľadnice si myslím, že som dosť podporil konzerváciu zrúcaniny a viacej do kasičky necinklo ani v podobe dobrovoľného vstupného, inak min.1 Eur. Prehliadka hradu, pri ktorej sa staršia tvárila ako keby mala v riti sklenú vatu. Ja som bol rád, že sa o5 môžem dívať na svoj rodný kraj, kde som 40 rokov. Na malú plošinku rozpadnutej delovej veže sa tlačili stále ľudia, tak som vycúval.
Zadný prístup do hradu je zarúbaný. Vnútro hradu je vyklčované, ale sú v ňom haldy kamenia. Zišli sme dolu pod hrad. Ľudí postupne pribúdalo, rozhorievali sa ohniská. K jednému takému sme sa s napichnutými špekáčkami priplichtili i my. Poľovníci z Hornej Stredy hodnotili opatrenia proti prasačiemu moru a úroveň výcviku poľovníckych hafanov. Aby sa nepovedalo, doniesli sme zopár suchých halúzok. Udržiaval som potom aký taký oheň. Staršia bola hladná a nevládala držať palicu. Oprsklá jak vrabec na stanici, odišla od vatry. Tak slzili oči od dymu iba mne. Klobásy i špekáčiky postupne dosiahli požadovaný stupeň ohorenia a mohli sme ich skonzumovať. Zajedali sme reďkovkou a mladou cibuľkou. Starí poľovníci začali spievať ľudové o okolitých horách. Pomaly sme sa zdvihli a rovnakou cestou kráčali dolu. Utekali sme dolu akurát pred búrkou. Cez to všetko pršalo z modrej oblohy. Zázrak. Za zatáčkou sme už pri novom zdroji vody. Pred siedmymi rokmi tu len robili skúšobné vrty a teraz na lúke stojí hotová vodáreň. Prejdeme popri bývalom ihrisku a sme pri aute. Márne hľadáme krčmu. Jej miesto uzurpovali potraviny. Pri futbalovom ihrisku skapal pes. Dedinu sme s dlhým nosom a smädní ako dromedári opustili.
Popri cest rástol iskerník a chocholačky. Cikády navodzovali svojim "spevom" klímu Stredomoria. V tôňach lietala všakovaká háveď, ktorá zvestovala dážď. Zo zvieracej ríše sme videli mihnúť sa akurát jašterice. Výšľap k zrúcanine nám trval asi hodinu trištvrte. Pod hradom je križovatka a zavádzajúca šípka k hradu. Mne sa smer nezdal, tak sme sa hneď otočili. Po krátkom strmom stúpaní sme začuli hlasy a boli sme pod hradom. Pokračovali sme k hradnej bráne. Pri bufete na nádvorí sa chystala vatra a nachystané boli kanvice s kávou a čajom. V hradnom bufete bolo i plechovkové pivo, voda a maškrty. Čuduj sa svete pohľadnice. Vrzgot fúrika dával znať, že na hrade sa stále pracuje. Momentálne na hradnom paláci. Oproti našej poslednej návštevy je vidieť pokrok. 7 Eurami za brožúrku a 2 pohľadnice si myslím, že som dosť podporil konzerváciu zrúcaniny a viacej do kasičky necinklo ani v podobe dobrovoľného vstupného, inak min.1 Eur. Prehliadka hradu, pri ktorej sa staršia tvárila ako keby mala v riti sklenú vatu. Ja som bol rád, že sa o5 môžem dívať na svoj rodný kraj, kde som 40 rokov. Na malú plošinku rozpadnutej delovej veže sa tlačili stále ľudia, tak som vycúval.
Zadný prístup do hradu je zarúbaný. Vnútro hradu je vyklčované, ale sú v ňom haldy kamenia. Zišli sme dolu pod hrad. Ľudí postupne pribúdalo, rozhorievali sa ohniská. K jednému takému sme sa s napichnutými špekáčkami priplichtili i my. Poľovníci z Hornej Stredy hodnotili opatrenia proti prasačiemu moru a úroveň výcviku poľovníckych hafanov. Aby sa nepovedalo, doniesli sme zopár suchých halúzok. Udržiaval som potom aký taký oheň. Staršia bola hladná a nevládala držať palicu. Oprsklá jak vrabec na stanici, odišla od vatry. Tak slzili oči od dymu iba mne. Klobásy i špekáčiky postupne dosiahli požadovaný stupeň ohorenia a mohli sme ich skonzumovať. Zajedali sme reďkovkou a mladou cibuľkou. Starí poľovníci začali spievať ľudové o okolitých horách. Pomaly sme sa zdvihli a rovnakou cestou kráčali dolu. Utekali sme dolu akurát pred búrkou. Cez to všetko pršalo z modrej oblohy. Zázrak. Za zatáčkou sme už pri novom zdroji vody. Pred siedmymi rokmi tu len robili skúšobné vrty a teraz na lúke stojí hotová vodáreň. Prejdeme popri bývalom ihrisku a sme pri aute. Márne hľadáme krčmu. Jej miesto uzurpovali potraviny. Pri futbalovom ihrisku skapal pes. Dedinu sme s dlhým nosom a smädní ako dromedári opustili.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára