Skúška v Brusne

Svokor si spríjemnil život kúpeľným pobytom v Brusne. Aby ho mal ešte príjemnejší dovalili sme sa tam pred skončením pobytu aj my. Vyrazili sme v nedeľu doobeda. Pohodlnejšia je cesta cez Nitru. Ľahko sa napíše, horšie spraví. Vjazd na rýchlostnú cestu nie je v Nitre označený. Keď sa mi zdalo, že akosi dlho idem po obyčajnej ceste a potom uvidel po strane rýchlostnú cestu, vedel som, že som dakde inde ako by som rád bol. V Beladiciach sme si dali prestávku a ja som na navigácii našiel najbližší vjazd. Druhá prestávka bola tesne pred Banskou Bystricou. Posádka už bola totiž zjavne nervózna a urevaná. Nešiel som cez nový obchvat, ktorý otvorili len pred dvoma dňami, ale cez mesto po starej ceste. Aké bolo moje prekvapkanie, keď som sa ocitol v protismere! Zo starej cesty totiž urobili výjazd z rýchlostnej. Nie len ja som išiel  po starej ceste. Za mnou som pozoroval synchronizovaný balet ďalších dvoch áut pri otáčaní. Potom už len rovná čiara do Brusna. Tam sme došli na koniec dediny a zostali stáť. My sme nevedeli ako sa dohodli svokrovci. Vraj máme ísť ku privátu. Lenže kde je? Otočili sme teda autá (v druhom šli svokra so švagrinou). Volali dedovi. Ten nás čakal pri kúpeľoch. Znova sme teda otočili autá a šli do kúpeľov. Svokor nás tam teda čakal. Predstavil nás spolubývajúcemu, kúpil syry a až potom sme šli na privát. Ten bol na druhej strane Hrona vo Svätom Ondrejovi. Bývali sme takmer v podzemí, ale na dve noci môže byť hocičo. Bolo už dosť po obede, tak sme zapadli do najbližšej reštaurácie. Už to prázdno tam dávalo tušiť, že žiadna kulinárska špička to nebude. Dali sme si "zdravé" hranolky s kuracím mäsom a akúsi bylinkovú omáčku. Žiadne kuchárske umenie, kuchár sa to snažil napraviť aranžmán. V hranolkoch som našiel vlas. Mal som chuť to vrátiť. Babka povedala, že čašníčka to za plachtou vyberie a bude. V horšom prípade napľuje. Tým ma rozosmiala. Naveľa sme to zjedli. Nezdravá strava chutila aj malým. Potom sme sa šli prejsť k prameňom a k starým kúpeľom. Dedko pozval na zmrzlinový pohár do kúpeľov. Potom, čo sa dedko "pošprtkal", by nás pomaly poslal domov. Malé sa hrali na ihrisku, ale po 2 hodinách boli zunované. Narýchlo som hodil do seba pohár rosso a s deťmi sme šli na privát. Čakalo nás kŕmenie a kúpanie. Ja som spal sám na oddelenej posteli. V noci hrmelo a popršalo. Ráno som zbehol do potravín na maslo a slané tyčinky, aby posádka vydržala na výlete. Rozhodli sme sa ísť do Čierneho Balogu a drevárskeho skanzenu vo Vydrovej doline. Čakali sme na dedka, kým skončí posledné procedúry a vyšetrenia. Ešte sme ani nezačali a staršia dcérka si dooškierala do krvi nohu o betónový plôtik. A horšie malo len prísť. Cez Brezno som tam trafil v pohode. Cesta je ako tak označená. Do skanzenu je najkratší úsek trvajúci necelých 15min. Na naše baby akurát. Prišli sme na poludnie a bolo dosť dusno. Cestu parným vláčikom som si vychutnával pokiaľ ma nezasiahla špina z lokomotívy. Najprv som si myslel, že sadza. Tá by sa však rozpustila. Bolo to niečo konzistnejšie. Okamžite som si to vo Vydrovej doline oplachoval vodou, ale nepomohlo. Ani dezinfekcia z lekárničky u správcu skanzenu. Všetci okrem mňa si dali polievku. Ja som vtedy na jedlo ani nepomyslel. Po asfaltovej ceste sme si skanzen prešli, ale ja som z toho pre bolesť veľa nemal. Na dovŕšenie všetkého mladšia stúpila do smoly. Cestou späť som sa opieral o kočík a krivkal pri obrubníku, aby som nezišiel z cesty. To už som vedel, že nebudem schopný šoférovať a treba ísť na pohotovosť. Niečo mám v oku. (Naveľa po týždni sme boli v múzeu Liptovskej dediny, kde je aj expozícia Považskej lesnej železnice. Strojník má v Balogu kamaráta. A tak som sa dozvedel, že práve v ten pondelok na rušni praskli nekvaliltné výlevníky kotla. A pravdepodobne čiastočka z toho mi zasiahla oko.) V Čiernom Balogu na stanici prišla našťastie spása v podobe pani, čo tam robila v kancelárií. Mala kurz prvej pomoci a nejednému rušňovodičovi vyberala z oka špiny. Na zápalku si namotala viečko a moja drahá polovička tam našla smietku.Vybrali ju a mal som pokoj. Čokoláda Milka bola pre nich zaslúžená odmena. Trúfal som si aj šoférovať, hoci oko mi slzilo. To sme zasa hľadali, kde sa najesť. Dedkovi sa bažilo po bryndzových haluškách. Prvú zastávku Pizza Italy vo Chvatimechu žena zamietla. Vraj je to horšie ako IV. cenová na stanici. Tak sme chceli nájsť ospevovanú reštauráciu GROŠ. Na prvýkrát som odbočil zle, museli sme sa vracať. Nervozita sa stupňovala už aj hladom. Najmä u dedka, ktorému prišiel do kúpeľov brat a chcel sa šprtkať. Keď sme ju konečne našli a usadili sa, bryndzové halušky uz nemali. Ja som bol ochotný ísť inde, ostatní nie. Tak sme si dali o5 hranolky s kuracém mäsom. Lepšie ako v predošlý deň. Babkovci so švagrinou išli teda do kúpeľov sa zabávať a my sme sa zabávali s deťmi. V útorok ráno som ešte zbehol do lekárne pre opaľovací krém. No počasie veľmi nenasvedčovalo, že sa bude dať kúpať. Ani sme sa napokon nešli. Cestou s5 boli menšie prehánky, ale v Nitre sa úplne vyčasilo. Navštívili sme švagra, ktorému sa narodil potomok a dedo ani ja sme bábo ešte nevideli. Naobedovali sme sa tradične U Hoffera. Vraj sú tam väčšie porcie. To sú, ale aj drahšie. Týmto krátkym výletom sme si vyskúšali a otestovali ako budeme režírovať týždňovú dovolenku na Litpove.