Cestovanie vlakom dnes

    S vlakom, akože serióznym prostriedkom dopravného typu, sa stretávam od raného veku. Dalo by sa notabene povedať, že je môj osudový typ. Vo vlaku som spoznal svoju životnú lásku. Nebudem však spomínať na časy dávno minulé. Teraz sú už naše deti veľké, trať prerobená, vozne klimatizované, smrad a meškanie nepominuteľné - prečo sa teda nevrátiť o5 medzi dve koľaje? Veď vo vlaku je čas na premýšľanie, a to je tvorivé. Alebo môžem kukať do blba.
Ako každý priemerný cestujúci do vlaku nastupujem v stanici. Práve stanica je semenište úbožiakov. Drobní zlodejíčkovia, opilci, utečenci a žobráci - niektorí pomätení, iní zmrzačení. Zaujímavé, že ich priťahujem. Aj nedávno ma oslovil nejaký s krivou hubou ako jeden nemenovaný prezident. Po mnohých rokoch som zistil, že najlepšia taktika je nenadviazať očný kontakt. Akonáhle vás chytí kalika do sietnice, ste u/lóve/ný. Čo som Vilo Rozboril? Príchod k vlaku mám vyrátaný na minútu. Pri nastupovaní sa snažím byť posledný. No ľudia, najmä ranní zombíci, predo mnou zostanú z nepochopiteľných príčin stáť a musím ísť do druhého vozňa. Niekedy ma dokonca prenasledujú. Konečne mám kúsok miesta pre seba. Teraz v zásade nastávajú dve situácie: ranná a poobedná. Ráno všetci driemu. Zážitok býva obohatený revom školského zájazdu, zavadzajúcimi bicyklami sezónnych pedálistov alebo zvláštne páchnucim dôchodcom vedľa mňa, ktorý sa uchádza o medialu na majstrovstvá sveta v potení. Poobede sa všetci radujú, že sa konečne približujú domovu a vypočujem si rozhovory, ktoré /ne/chcem počuť. Hrúbka hasičskej hadice, ako pretáčať nevládnu babku, kde je najlepší kaderník, aký chuj alebo piča učí na ekonomickej škole, ako nádherne sa dá narábať so smútkom a iné pubertálne depresie. Okrem auditívnych vnemov, v bezprostrednej blízkosti prídu vizuáne: cigán, čo spieva Coco Jumbo šušlavo a falošne ako cigarety z Maduníc, pšenicu, čo robí ššš na vnúčatá. Za švrťhodinku jazdy aspoň 20 krát. Dokonca mávam kultúrne predstavenie i v 4D, napríklad pipulenku, čo si púšťa techno a lakuje nechty. Aby ju nielen každý vnímal, ale aj cítil. Horšie bolo, keď som počul ako sa nejaké hovädo naklonilo na sedačke a nahlas si usralo. Sedel som za ním a pakoval sa odtiaľ. Z neho som videl len ľaliu, ktorú som ľutoval, lebo nemohla z kvetináča ujsť. Naostatok poznám aj každodenných cestujúcich. Pani, čo sa starala o mamu. Vyzerala svoju kámošku, kde pristúpi. A potom len mlela a mlela ako mlyn v Kvačianskej doline. V lete zmizla. Zostala len krívajúca kámoška. Tiež násťročného suseda, čo chodí na stavebnú. Cestou domov sa predbiehame, kto bude prvý pri dome. Keď mám teda cestu dostatočne spestrenú, prejdem k dverám. Vozne sú síce klimatizované, ale nie v tejto časti. V lete som spotený ako brazílska striptérka na karnevale. V zime cez zahlmlené okno prd vidím. Bavím sa na ľuďoch, ako dobývajú hajzle. Veľa z nich sa asi domnieva, že aj tieto sú na fotobunku a nestlačí kľučku. A čaká. Jedna pani skúšala viackrát, až som jej dvere otvoril. Iná pšenica šla na to zhurta a dvere vyvalila aj s pántami. Záchodky sú odvekým útočiskom čiernych pasažierov. Niektorí odolajú, iných bdelí sprievodcovia odhalia. Vtedy sa  tvária nevinne ako tartaletky v chladničke.  Nedávno sa dokonca traja cigáni natlačili do hajzla. Vyholení s poloprázdnymi igelitkami ako z titulnej strany leopoldovskeho katalógu. Raz išla zadarmo mama so synom. Ukľudňovala ho: "Ved už pojdeme dole". Zažil som aj falošného čierneho cestujúceho. Invalid po mozgovej porážke (vlak má teda zadara), čo sa skrýval na hajzli. Bránil vstupu nasranému tatkovi, ktorý bezradne držal chlapčiska za ruku a nevedel kam s ním. Fosils turistika kulminuje hlavne vo štvrtok a piatok. Bez ohľadu na sezónu. Po pár minútach vlak vpáli do stanice. Keď má výpravca dobrý deň, prehodí nás bližšie k východu. Dopytové tlačidlo otvárania dverí niektorí mačkajú ako Van Diesel hyperakcelerčaný gombík. Rýchlo a zbesilo. Je to zbytočné. Trpezlivosť dvere otvára. Novšie vozne otvárajú chválabohu dvere rýchlejšie. Masa ľudí sa vyleje von. Čaká ma slalom alebo ľudoborec. Nástupštiví úspešné zavadzajú vo východe. Platí Murphyho zákon, keď najviac ich je v strede alebo v smere, ktorým by som zrovna rád prešiel. Kňažkov koridor ako v "nežnej" nehrozí.
Vlaky sú zvláštny svet. Nie každý je s ním stotožnený. Na malom kúsku vagóna sa vie zísť celá vzorka sebcov národa. Cestoval som s rodinkou a švagrovými deťmi z Trenčína. Šesť deciek, totálny babinec. Najmenšia spala na ramenách drahej polovičky. Myslíte, že ju niekto pustil sadnúť? Starý petržlen sa tlačil pri nástupe dopredu. Staršiu len odstrkol, aby si mohol sadnúť na jediné miesto vo vlaku. Až keď uvidel ženu s malou na pleciach s hundraním uvoľnil sedadlo. Oproti sedel holohlavý týpek. Len čumel na nás, počúval tvrdú muziku, z ktorej mu tvrdol mozog a ani ho nenapadlo uvoľniť. Vedľa neho sa iný mladík tváril, že hibernuje. Zázračne sa z kómy prebral, keď mal vystúpiť. Pri okne sedela praženica, ktorá sa v polovici cesty uskromnila, aby si ďalšie z detí mohlo sadnúť. Na druhej strane uličky sedela iná pšenica. V polovici cesty vystúpil petržlen a ona sa posunula na jeho miesto. Pri okne sa jej vraj zle sedí. Fúkalo na ňu. Tak si deti sadli tam. Zostali stáť ešte dve. Uvoľnili sa miesta za nami. Sliepka však kotkodákala, že sú obsadené. Zostali prázdne, kým sme neprišli do cieľa.
Nakoniec, nedá sa vyhnúť téme meškania. Na jeseň meškal rýchlik takmer pol hodinu. Kvôli čomu? Ožratému cigánovi, ktorého záchranka preberala na stanici. Iné kuriózne meškanie spôsobil týpeček, ktorý si fotil na koľajách odchádzajúci vlak. Z opačného smeru ho zachytil v stoštyridsať kilometrovej rýchlosti IC z Košíc. Alebo udrel blízko blesk cestou domov a okamžite sme prudko zastavili. Až po chvíli sme sa pohli. To sú známe objektívne príčiny. Väčšinou však mešká, keď pred nami ide po trati slimák alebo čo. Snáď by ani nemohli vlaky na Slovensku existovať bez pravidelného meškania. A vraj express. Kedy už nebudem musieť pozerať, koľko ten vlak zasa mešká? Veď sa tým živí celá jedna internetová stránka. V Japonsku vypukla minulý rok aféra kvôli odchodu rýchlovlaku shinkansen-u o pár sekúnd skôr. Na Slovensku budeme mať skôr marťanského kozmonauta. Ani po 30 rokoch snaženia vlaky nikde neprídu na čas. Mali nespokojných aziatov poslať k nám. Vo Francúzsku je vo vlaku zasa digitálny ukazovateľ, ktorý ukazuje 310. To je rýchlosť vlaku v km za hodinu. U nás sú tiež také ukazovatele - meškania. Traduje sa historka ako japonský turista cestoval do Liptovského Mikuláša. V Bratislave sa pýta na stanici, koľko trvá cesta. Odpoveď pani za okienkom bola tri hodiny. Po uplynutí troch hodín vystúpil a ocitol sa v ... Žiline. V 90% vlaky meškajú do 10min. Nechápem, prečo teda neupravia poriadok. Rokmi som však prišiel na koreň záhady. Vlaky sa totiž riadia princípom kvantovej mechaniky. Iba sa s určitou pravdepodobnosťou dakde vyskytujú. Nikto nevie kde a kedy.
V neposlednom rade pri prechádzke vlakom nemusím ísť do galérie. Ikonické výtvory na vozňoch poskytnú bohatú vizuálnu saturáciu.
Zadarmisti znížili kultúru cestovania na dobytok. Je to istá forma masochizmu. Nič pre neurotikov. Stále pôsobia železnice ako zlý vtip. Ak by neboli zadarmo, pretrvávajúca nespoľahlivosť by ľudí masovo presunula do smradov. Takto hromadná preprava skutočne naplňuje svoje meno.
Vlaky sú pre mňa fascinujúce prostredie. Zažijem v nich veľa neočekávaných situácií, vtipných historiek, hlášok, ale aj iritujúcich okamžikov.

Parný deň

S rozbehom letných dní sa rozbiehajú aj rôzne akcie. Už je ich toľko, že sa políme a ťaháme i nočné, aby sme všetko stihli, všade boli. Bol som zvedavý na výstavu železničných deduškov a babičiek, ktorá býva každý rok. Ostatný rok bol jubilejný, 20. ročník. V rovnaký deň sa uskutočnil i prvý ročník Parády. Mladšiu som teda nahovoril na vláčiky, staršia s maminou šla verbovať deti na basketbal. Ráno som sa márne pokúšal získať bezplatný lístok na poobedňajší vlak z Hovadova. Dôchodci idú po lístkoch jak sliepky po chrchli. Posledný pokus som uskutočnil na stanici, ale pekne krásne som lístok kúpil aj pre malú. O pol desiatej sme už čakali na peróne. Začal sa plniť cestujúcimi, ale i zvedavcami, ktorí túžili po zadymení parným rušňom. S malým meškaním dofučal na nástupište. Ľudia vo vnútri sa pozabudli a vystupovať začali až keď boli pristúpvší vnútri. Ešte aj frflali. Vlak bol poloprázdny. Sadli sme si uprostred vozňa. Nanešťastie okno bolo zaseknuté v strednej polohe. Ani hore, ani dolu. Účinky núteného vetrania sa vzápätí dostavili s priložením do kotla mašiny. Sadze z rušňa mi elegantne pristávali vo vlasoch a na tričku. Spad popolčeka mi však nevadil, veď sme radi sedeli v parnom vlaku. Chlapík vedľa dokonca schválne vystrčil hlavu z okna, aby sa nadýchal spáleného uhlia. Plešatý, vyzeral ako prihorená panvica. Ja som sa po incidente v Čiernom Balogu do takéhoto dobrodružstva neodvážil strčiť hlavu. Ale dieťa som posielal. Zbytočne, pochopiteľne.

                                                  Albatros nás priviezol na Rendez.

Zastavil sa pri nás jeden pán v tvíde a dobovom oblečení. Pýta sa, či máme lístky. Nuž, nie. "Zaplatíte pokutu 100 korún!, zhúkne jak rušeň vpredu. Tak mu dávam 10Eur, že si kúpim i lístok. Lenže on bol revízor a nie sprievodca. Za jedno euro nám teda symbolicky vystavil pokutu v podobe lístkov z 80.-tych rokov. Škoda, že rub lístka zatreli. Skutoční sprievodcovia prišli až za Leopoldovom. Tenký prúžok potlačeného papiera bola v podstate vstupenka na podujatie. Dostali sme aj mapku areálu. V Trnave sa vlak zahustil. V Pezinku som už videl zúfalé tváre konduktorov, ako všetkých tých ľudí zinkasujú. Krátko po jedenástej Albatros dotrmázgal na Rendez. Dlho sme vystupovali, pripadalo mi, že sa všetci hrnú von iba jednými dverami. Doma bolo zamračené, v Bratislave nás privítalo slnečné a horúce počasie. Začali sme sa motať po rušňoch a lokomotívach. Najprv dreziny s kapotou auta. Na tých sa dalo i previesť z jedného konca na druhý. Sunuli sme sa smerom k depu. Popri zamračenej, okuliarnikovi a posunovacích lokomotívach. Prezreli sme si vnútro veľmi pekne zrekonštruovaného Strieborného šípu. Vôňa koženky opojnejšia než parfém. Vláčik mal byť niečo ako Arriva express predvojnových rokov s konečnou v Prahe. Konkuroval Slovenskej strele, ale vypuknutím vojny zostal odstavený na vedľajšej koľaji. Českí nadšenci jediný existujúci motoráčik pred piatimi rokmi vzkriesili a slúži na propagačné jazdy. Popri mandelinke a karkulke sme došli do depa. Topoľčianski modelári v jeho útrobách postavili provizórne železnicu vo veľkosti H0. Srdce mi pištalo pri tej malebnej krajinke, vláčikoch motajúcich sa po koľajničkách, blikajúcich autíčiek (dokonca i hovnocuc a mini bytosti rúbali drevo, či nakladali uhlie). Fascinujúce detaily. Lokomotívy vydávali zvuk ako ozajstné, návestidlá mávali, blikali, výhybky šmýkali. Na ovládanie mali chalani akési bezdrôtové vysielačky. Ale vraj existujú aj apky do mobilu.

                                                       Malé mašinky vo veľkom vagóne.


Unesený som s malou prešiel do vedľajšieho depa. V ňom prebiehala ukážka sústruženia podvozkového kolesa mašiny. Odkiaľsi sa vynárali triesky a padali do kontajnera. Ak by naozaj odoberali materiál z kolesa, po dvoch dňoch konania Rendezu by rušeň stál na tyčiach. Natreli sme sa opaľovacím krémom a vyšli von. Pri modernejších elektrických lokomotívach Vectron, laminátka, či princezná sme sa akosi dostali do priestoru kde bývali organizátori. Dcérka, že či môžeme ísť do vnútra. Ja nadšene hovorím, že môžeme všetko. Tak sme vbehli do do jedálenského vozňa, kde sa práve sýtili mäsovými guľkami s kapustou. Zaželal som im dobrú chuť a vypochodoval von. Pri inom vozni som sa spýtal chlapíka, či v tom nesymetrickom rade rôznych vozňoch i bývajú. Vraj áno. Dali sme si čelom vzad a vrátili sa k dymiacim a fučiacim parostrojom. Pri pohľade na jedákov aj nám zaškvŕkalo v žalúdku a začali sme sa obezrať po poživni. No z tých dvoch stánkov, čo na ploche boli sa hadila 100m rada tak na trištvrte hodinu. Dcérka mi hovorila, nech ideme do reštauračného vozňa, ale na ňom sa belela ceduľka VIP. Banoval som, že som nevzal niečo z domu. Našťastie som našiel stánok, kde mali aspoň pagáče a štrúdľu. Kúpil som každému po slanom pagáči a jednu orechovo jablkovú štrúdľu. S vodou sme boli na tom tiež biedne. V najhoršom by som nechal vodu pre malú. Skutočne sa mi nechcelo stať v rade. No po defilé rušňov sa areál trocha vyprázdnil a zmizli rady aspoň na nápoje. Veru som bol nútený nám fľašku kúpiť. Nakukol som do stánkov s vernými a detailným miniatúrami vláčikov, čo asi stojí dnes taký špás. Lokomotívy nekúpim pod 100Eur, vozne sú najlacnejšie od 20-30Eur. Panenka skákavá. Prešli sme sa k vozňom, kde mali fanataci modelových železníc svoj raj. Blížil sa však čas prehliadky na točni, preto sme sa vrátili. Našiel som aké také miesto pri pódiu. Akciu moderoval herec Juraj Bača. Nič mi jeho meno nehovorí. Stáli sme za oceľovými zábranami ako na leteckom dni. Zo zadu sa na mňa tlačili ľudia. Jeden blázon sa vteperil nejako medzi stojany reproduktorov. Z točne som videl tak asi polovicu. Fotenie z tej strany teda nehrozilo najmä, keď tam ktosi pchal ruku s fotoaparátom. Z pravej strany zasa dvíhal ruku akýsi chlapec. Krútil prstom ako keby si rušne priťahoval neviditeľnou šnúrkou. Občas som mu ruku stiahol dolu, aby som mohol fotiť. Miesto nebolo zlé a spravil som pekné zábery. Predstaveniu mašín predchádzal nudný, 10 minútový, príhovor riaditeľa železníc. Otvorenie Rendezu začalo 30s pískaním, trúbením na signál všetkých divákov. Točiace sa vlaky predstavovala legenda p. Horník.  Šaškovanie mi pripomenulo piešťanské Zlaté stuhy. Rušne sa striedali na veľkom tanieri, prefrčali popri nás. Strojvedúci väčšinou pozdravili divákov pískaním alebo vypustením pary. Zopár sa na točňu ani nedostavilo a len vykukli spoza stojiska.

                             Mazutka. Jej kotol bol kŕmený ťažkým vykurovacím olejom.
 
Po vyše hodine, keď už korpuletný zriadenec odmával koniec sa ľudia začali rozchádzať. Areál sa pomaly vyprázdňoval. Šli sme si vystáť malú radu do stálej expozície parku miniatúr v bratislavskom depe. Unudený ujo tam prepínal gombíky a riadil premávku vláčikov. Neviem, prečo jazdili na koľajisku iba české súpravy RegioJet a ČD. Malú tiež fascinovali malé lokomotívky a vagóniky. Zostala by tam asi doteraz, ale vonku čakali ďalší a pomaly sme sa posúvali vôkol krajinky von. Pred východom je malý obchodík, kde som kúpil omaľovánku na pamiatku. Nie sebe samozrejme, ja som v sebe prebudil sen o železnici, ktorá u dedka zapadá 40 rokov prachom. Pokiaľ sa on nedá na jej postavenie, ešte zopár rokov zapadať bude. I som sa pýtal, či ju neodkúpia, ale nie. Vyšli sme von a vybrali sa omrknúť opačný koniec areálu múzea. Bolo tam funkčné torzo nemeckého pancierového vlaku. V tieni odpočívali doboví vojaci a čakali na vystúpenie. Opodiaľ jazdila parná zubačka z Tisovca. Márne som hľadal pohľadnicu, kúpil som aspoň magnetku. Naveľa som našiel akúsi maďarskú pohľadnicu, ktorá ako tak pripomínala Rendez.
Vzali sme si i brožúrku o múzeu. V rukách som držal knihu o súčasných lokomotívach brázdiacich slovenské železné more, ale 27Eur za pár strán farebných fotiek sa mi videla astronomická cena. Jej hodnota bola tak 5Eur, s prižmúrením 10. Pomaly sme sa presúvali k východu. Dcérka si šla vyfarbovať do akéhosi vagóna, ja som nakukol do ďalších, kde boli krajinky. Pod nimi som si všimol matrace a spacáky. Skutočne tam tí blázni spávajú. Chlapík mi to potvrdil. Čo majú robiť, keď takto kočujú. Malá absolvovala ešte jednu jazdu parným vlakom, tentoraz mini. Aj vonku mimo oplotenej a platenej časti múzea bolo zopár zaujímavých exponátov, preto sme pred príchodom vlaku na
stanicu, poprechádzali aj popri nich.

                                                           "Zamračená" slúži dodnes.

A to sme už skutočne počuli prichádzať súpravu, ktorá nás mala odviesť na Vinohrady. Nacúvala takmer k múzeu. Nastúpili sme a s miernym meškaním vyrazili. Počúvajúc teórie oproti sediaceho zapáleného borca, ako sú ovládané jednotlivé motoroví rušne sme vŕzgajúc opustili múzeum. Pred výhybkou na Vinhorady sme ostali stáť. "Ak tu zostaneme viac ako 5 minút, sme v kýbli", hovorím malej. Čakali sme na zmeškaný rýchlik. Našťastie sme sa včas pohli a stihli rýchlik domov. Bol natrieskaný a zostali sme stáť v chodbičke až do Trnavy.
Najlepšie bolo, keď si partia mladých kliesnila cestu ktovie kam a zostali stáť pri nás. Narvané, že ani pluť by som nemal kam. V Trnave sme sa začali mi s dcérkou hrnúť k sedadlám. Lenže tí vpredu tiež nečakali. Hovorím teda:" Budeme tu aspoň zavadzať, keď si už nesadneme a znepríjemňovať výstup." Jedna pani však uvolnila miesto a dcérka si sadla aspoň na pol cesty. Cestou domov som zjedol štrúdľu, z ktorej ostal len maglajz. Snažil som sa jej dat pôvodný tvar, aby nebola odpudivá. Doma sme zmyli zo seba sadze, najedli sa a deň pokračoval ďalej. Autom sme šli svokre, kde drahá zavárala uhorky. To však bolo len intermezzo pred nocou, ktorá nás čakala.