Nabité víkendy

Slet čs. letadel  

 Každý víkend len čo je teplejšie máme nabitý akciami. Iróniou je, že v neobyčajne chladnú sobotu hlavne tatino bol vo svojom živle na letisku Boleráz. Baby mali inú "zábavu" a umývali okná. Pred obedom som nalial do seba trocha teplej hŕstkovej polievky a vyrazil v premenlivom počasí na kus pokoseného poľa pri Trnave. Cestou som videl, že jedna prehánková oblačnosť už odchádza východným smerom. Letisko je v časti Klčovany asi 10km za Trnavou. Vedie k nemu rozbitá asfaltová cesta. Na to, že miestny aeroklub sa stal domovom vyhnancov z Hovadova (konkrétne Vajnory), by si zaslúžila lepší povrch. Šípky ma smerovali poľnou cestou k opačnej strane letiska. Videl som, že veľa áut odchádza. Po ako tak upravenej oráčine, popri kukurici som zaparkoval medzi tých málo povozov, čo stálo na provizórnom parkovisku. Ďalší sa zberali preč, za mnou prišiel ešte jeden. Nahodil som bundu, batoh a vykročil smerom k odstaveným lietadlám. Vyfotil som možno prvé dva-tri Zlíny Z-43 na začiatku dlhej  zarovnanej rady, keď začalo popŕchať. Nejaký skúsený aviatik ma upozornil, že bude lepšie sa schovať, lebo bude ťažký dážď.

Aj v nárazovom vetre Follow Me predviedli peknú zostavu.

Do hangáru som prístup nemal a smrad latríny tiež asi nebude správna voľba. Vrátil som sa do auta. Nastal čas obeda, vytiahol som sladké pečivo a pustil sa doňho. Ako som dojedol aj prestalo slabo pršať. Boli sme len na okraji prehánky. O5 som sa vyzbrojil batohom, foťákom a vypadol von. Ľudia prichádzali aj odchádzali. Vietor a 15-16°C zrovna nebolo ideálne počasie, ale ani najhoršie. Mnoho ľudí, hlavne rodiny s deťmi, odradilo. Oplatilo sa však vyčkať. Úpek na slnku by bol horší. Zišiel som dolu ku koncu kovových zábran. Vpravo bol nový hangár a pódium. Vstup bol ohradený a dovnútra mohli len registrovaní účastníci. Pre tých obyčajných si stánok s pivom a žemľami rozložil protežant Zlatého Bažanta. Vzadu kadibúdky a zopár stánkov s hračkami. Toť všetko. Zo západu sa zasa približovali husté šedivé mraky. Pomaly som sa presúval nas5 popri hasičoch k parkovisku. Začalo smokliť a znova tvrdnem v aute. Prehánka trvala iba chvíľu a húľava letisko aj tentoraz obišla. Vykuklo teplé slniečko, rovnako aj ja z auta. Bolo po jednej hodine a piloti začali spúšťať mašiny. Presunul som sa do rohu, kde sa skýtala dobrá pozícia. Niektorí bez ostychu odsunuli zábranu a vošli na stojisko strojov. Na niečo tam plot bol, takže ja som disciplinovane stál za ním. Ako prvá začala štartovať Lockheed Electra.

Duralová kráska do ktorej sa zamiloval Baťa - Lockheed Electra.

 
 Hviezdicové motory P.W. Wasp tíško bublali na ploche pred obdivom divákov. Baťova znovuzrodená Electra ich má ešte pôvodné a počuť, že je to americká kvalitka. Dvojmotorák je v súčasnosti jediný lietajúci svojho druhu na svete. Ľudia registrovaní a pozvaní sa nahrnuli predo mňa do rohu  a nič som nevidel. Úžasné. Napokon sa presunuli pomaly až k dráhe a videl som čosi konečne aj ja. Vedľa mňa fotil jeden chlapík, s ktorým som sa zoznámil. Juro je vyučený letecký mechanik a robí česť svojmu remeslu na bratislavskom letisku. Za ženu má sympatickú letušku Zuzanu. Hodili sme reč o učňovských rokoch a samozrejme o predvádzaných strojoch. Potom sa mi kdesi stratil s nejakými kamarátmi. Postupne nahadzovali motory staré i nové mašiny. Na konci 1200m dlhej dráhy 32 sa zoradili a začali po poradí vzlietať. Najprv rýchle, dvojmotorové, potom športové a nakoniec pomalé Čmeláky a Čápy. Hluk ako v Biggin Hille za vojny. Skupina necelých 30 aparátov sa na okruhu zoradila a s dunivým burácaním preletela nad nami. Čmeliačiky sa komótne vznášali ďaleko za skupinou a točili hneď malý okruh na pristátie. Letecký deň sa rozbehol a nasledovala jedna ukážka za druhou. Komentátor moderoval česko-slovenčinou. Najlepší brept bol pri predvádzaní vírnika: " Jeho vývoj napreduje dopredu". No ešte, aby napredoval dozadu! Priletela i skupina z moravského Zábřehu  Follow me na obstaróžnych Z-226. Predviedli peknú skupinovú zlietanosť, i keď v nárazovom vetre lietali opatrne. Hlavne prešedivelý pán posledný vzadu. Po natankovaní hneď odleteli na ďalší letecký deň. Dnes boli až tri. V Žiline, Nových Zámkoch a v Bolerázi. Zo Žiliny sa predviedli i vojaci na L-410 a letka ministerstva vnútra na vládnom Fokkeri 100 a Airbus-e A319.

Jediné prúdové lietadla boli od MV.

To boli jediné prúdové mašiny. Sľubovaný Delfín neprišiel. Hoci jeho silueta zdobila propagačné tričká, bol ťahákom tých zopár ukážok počas poobedia, ľudia čakali márne. Dinosaurs aviatikov, Dušan Šamko, vyzvŕtal jemne na oblohe akrobatický špeciál Z-50M. Program skončil zostreľovaním balónov vrtuľou troch Zlínov Z-43. Jednému sa nedarilo, až posledný balón konečne dal. Skupinu mladých chalanov z Tábora viedol známy akrobat Petr Jirmus. Bravúrny chlapík neminul ani raz. Po pristátí kontrolovali motory, či sa do nich nedostala časť balóna. Komentátor zahlásil koniec ukážok. Hodiny ukazovali pol šiestej. Kto chcel mohol si počkať do 23h na ohňostroj. Lietadlá sa začali rozpŕchať do domovských letísk ako vrany, odišiel aj autobus firmy Zlín Aircraft tak, čo by som tam robil? Zlet bol prvýkrát na Slovensku. Poriadali ho Češi, čo dali jasne najavo veľkou zástavou vlajúcou pod vežou popri našej mini. Slováci poskytli prakticky len aerodróm. Na neveľkej ploche letiska bolo vyše 70 čs. strojov, hoci prihlásených bolo 100. I tak prekonali rekord minulého roka. Preto som si nenechal ujsť vidieť pokope pýchu našej konštrukčnej školy a kvalitnej výroby. Ktovie, kde bude "dostaveníčko" budúci rok. Pekná akcia, na pamiatku mi zostane tričko. Čo ma nemilo prekvapkalo je, že mám špinavý snímač na fotoaparáte. Pokúšal som sa špinku vyfúkať, ale zbytočne. Servis ho neminie. Zatiaľ upravujem pokazené fotky v počítači.

Nestor akrobatického lietanie Dušan Šamko za kniplom Z50.

 Detský festival

    I v nedeľu som obul túlavé topánky, tentokrát spolu s rodinou roztočil kolesá Voxhóla do Nitry.  4. rok ako vždy pred prázdninami je na ploche výstaviska detský festival. Po sýtom obede u Hoffera (kačica s lokšami) sme okolo pol tretej ešte stále plní fučali pred bránami. Rodinný lístok sa dal kúpiť len cez internet a aj to dopredu. Takže oj..bala mačka vtáčka a platili sme na hlavu 8Eur. Počasie bolo fajn, trocha studenil vietor. Prílišné horko by bolo vyčerpávajúce. Každým rokom sa prispôsobujú menším vekovým kategóriám, čo je veľmi dobre. Pomotali sme sa po nafukovacích atrakciách,
zahral som si s babami floorball, zajazdil na autíčkach. Nižší vzrast sa ukázal výhodou pri skákaní na trampolíne. Vek oboch sme umelo znížili. Skonštatovali sme, že ak by sa platilo, letopočet ani váha by pre starú babu nebola prekážkou. Maminu lámal spánok, preto som jej kúpil kapučíno. Neveľmi  pomohlo. Viac v ňom bolo mlieka ako kávy. Nakukli sme i do hál. Pri koncerte Mira Jaroša sa trocha vyprázdnili. Vybláznili sme sa na veľkých hlavolamoch, ktoré preverili, aký sme tím. Ja som bol však príliš ťažký a loptička sa kotúľala len ku mne. Vymenil som sa s akýmsi chlapcom. Skúsil som jazdiť na X-box, ale vôbec som sa nechytil. Baby boli potom v ďalšej hale u Matella. Staršia vysúťažila balón a nejaké kocky, či čo. Na cestu domov sme si kúpili bratislavské rožky. Cestou sme oproti míňali švagra s rodinou, ktorí si to šinuli domov.
Poobedné víkendové driemoty sú ta tam. Neprekáža  mi to. Doženiem to v zime.

Vládny Airbus 2m nad zemou.

Modrá je dobrá

    Počas týždňa som bol v hanáckom Vyškove. Cestou preskočila iskra k hradu Buchlov. Kedysi som ho vypálil so spolužiakmi v rámci školského výletu. Hneď som si aj spomenul, že okrem hradu je v okolí mnoho vidieť. Prišla sobota, naložil som milú rodinku do auta a o5 cestoval na moravské Slovácko. Cez Kunovice a Staré Město sme došli po vyše hodinke jazdy do obce Modrá. Na začiatku dedinky je areál skanzenu. Parkujem a znova mi do očí bliká kontrolka tlaku oleja. Viac menej ignorujem výstrahu, budúci týždeň ide auto do servisu, ale červík pochybnosti vŕta po celý výlet. Do skanzenu chodí i vláčik, ale to by bola drahá a hlavne dlhá cesta domov. Obídeme hotel a zamierime do Archeoskanzenu. Tvorí ju niekoľko hlinených domčekov so slamenou strechou v duchu 9.storočia. Slamenú strechu má i hotel a akvárium.

                                      Skanzen vznikol podľa hypotéz a nálezov z 9. storočia.


Platobnú kartu nepoznajú, hoci vo vedľajšej reštaurácií už terminál našli. Vchádzame bránou s vežičkami dnu. Vpravo strká do okna bufetu hlavu biela koza. Čaká na žrádlo. S vytlačeným plánikom ideme postupne po jednotlivých chatrčiach. Najbiednejší ľudia si kopali domy do zeme. Dnu sa šlo ako do partizánskeho bunkra. Ďalej sa podlaha domov zvyšovala ako pribúdalo movitejších obyvateľov. Po areáli behala hydina a napoludnie kikiríkali kohúti. Mladé húsky "kejhali" z nedostatku vody Ako sme vychádzali von, návštevník upozornil "týpka" pri kasičke, že husi trpia. Pod domom na koloch sa váľalo prasa. Somárov sme neuzreli. Ktovie, kde híkali. Možno v kostolíku povyše svadobný pochod. Vošli sme do najväčšej budovy, ktorá reprezentovala repliku akéhosi kláštora. Vnútri boli skromné kóje ako v base a na konci veľká miestnosť, kde sa hodovalo a modlilo. Predpokladám, že zhodné aktivity v dome pretrvávajú do dnešných dní. V skanzene sa natáčajú historické filmy, napr. Cyril a Metod. Išli sme za budovu, kde bola rotunda a malá vyhliadková veža pripomínajúca poľovnícky posed. Vrátili sme sa s5 do kniežacieho paláca. Vo vnútri je expozícia obchodu 9.st. Od toho dnešného sa líši len tým, že otroci už nenosia obojok... Na stoličke sedela pani Vlčková z Ostrožské Nové Vsi (neďaleko U. Hradišta) a zdobila veľkonočné vajíčka. Ukázala nám triky ako vzniká farebné vajíčko. Okrem slonej trpezlivosti, treba aj sviečku a vosk. Technika batikovaním je akýsi endemit na Morave. Maľovanie slepačej kraslice trvá asi 4h, pštrosieho vajca aj 2 dni. Pokračovanie maľovanej tradície sme podporili kúpou jednej voskovanej kraslice s chrámovými vzormi. Vyšli sme von k ešte vyššej veži. Výhľad je na rybník a susednú dedinu Velehrad. Dedinka Modrá je skrytá za kopcom.

                                              Veža slúžila ako posledné útočište obrancov.
 
 Vidím odchádzať z kostolíka svadobčanov. Bez somárov. Netuším, kde sa teda skrývajú. Kostolík je tiež iba replika z 9. st. Zachovali sa však základy, ktoré sú vedľa súčasnej atrapy. Malý svätostánok je mimo areál a ide sa k nemu kadesi poza skanzen. Nakukli sme do ďalších domčekov ako kováčska dielňa, hrnčiar, či klenotník. Tiež do akejsi experimentálnej dielne s pecou. Pomaly sa blížime k otravnej koze a k bráne. Baby chytá hlad, preto len rýchlo kúpim pohľadnicu a ideme do reštaurácie. Moja prvá otázka na personál je, či sa dá platiť kartou. Našťastie dá, neskončíme teda iba na stojáka vedľa v bufete s klobásou a horčicou. Jedlo je "nebíčko v papuľke". Ani u nás v meste takú nemáme so slovenskými špecialitami. Viac som si podal túto výbornú reštauráciu na Trip advisore. Za reštauráciou je ďalšia atrakcia, Živá voda. Podjazerné akvárium a rybník sladkovodných rýb. Je interaktívna, ako je to dnes moderné. Tí, ktorí navštívili Archeoskanzen, si v Živej vode môžu uplatniť pri predložení účtu zľavu. V prvej miestnosti je pódium vypchatých zverov žijúcich na a pri vode. Zaujímavejšia je však podvodná časť, ktorá je o poschodie nižšie. Presklený 8m dlhý tunel a nad nami jesetery, takmer 30 kilový kapor Jonáš a dvojmetrová Huso huso, teda vyza. Menšie ryby sú bezpečne oddelené prepážkou, aby ich obludy nepožrali. Na moje prekvapenie je pod nami ďalšia miestnosť. Ocitáme sa na dne a pri okne do podvodného sveta. Zahatali ho však egoistickí "pepíci" a nedostaneme sa k nemu. Je tam tmavá skrinka s otvormi, v ktorej sa skrýva čosi. Stačí strčiť ruku. Mladšiu vyľakal vyplašený ujko. Pri stene je akvárium votrelcov, teda nepôvodných druhov ako amur alebo korytnačka. Ich prítomnosť v našich vodách je potrebná asi ako brzda na húpacom koni. Po schodoch šliapeme k poslednej miestnosti, kde je za vitrínkou vodopád. Baby priraďujú popisy živočíchov k obrázkom. Staršia prekladá z češtiny. Konečne vyjdeme von k rybníku. Prejdeme po lávke, adrenalínových koloch a sadneme si na akože mólo. Baby sa vyzujú a omočia si nohy.

                          V dňoch, keď už ani Češi nemajú ponožky v sandáloch,  je sa kde ovlažiť.

Rybníku by sa zišla tečúca voda, lebo v teple sa tvoria riasy.  Vedľa stavajú oboru pre tury. Vyzerá, že čochvíľa ju otvoria. Návštevníci sa budú prechádzať po lávke nad oborou.  Mením plán a nejdeme na hrad Buchlov, ale pozrieť nové terárium. Šváby, tarantule, hady a jašterice. Mangusty mi do tohto panoptika akosi nesedia. Vstupné po nás nikto nepýta, tak vkročíme dnu. Neveľká výstava príšer, ale vraj v Čechách väčšia nie je. Terárium je pod hotelom. Prostredie ako vyšité na horor. Neubytoval by som sa v ňom ani zadarmo. Tarantula (po česky sklípkan) získava jed požieraním termitov. Tí zasa z jedovatých rastlín. Na domácej strave, po 2-3 mesiacoch prestane byť jedovatá. Potešujúca správa pre turistov hodlajúcich navštíviť hotel. Dosť máme kreatúr a ideme von. Terárnik nás zinkasoval až pri východe. V bufete si dajú baby nanuk a ja s drahou fejkovú kofolu. Sadáme do auta. Zamierim východným smerom, keď polovička sentimentálne zatúži vidieť po 20 rokoch zámok Buchlovice. Otočím auto a po chvíli sme pri parku. Do zatvorenia zostáva asi hodina. Nemienim platiť preto parkovné a idem trocha ďalej, kde je voľné miesto. Babám sa nechce. Na zámok je neskoro, tak sa prejdeme aspoň po parku. Elegantná stavba ako malé Valtice. Žena si zaspomína na zašlé študentské časy. Pred nosom nám zavrú výstavu fuksií. Motáme sa po parku a podľa plániku s číslami pomenúvame stromy.  No orientovať sa podľa neho nedá, lebo rovnakých čísiel je viac.

                                     400 drevín sa nachádza v zámockom parku Buchlovice.

Takže vlastne hrad, ktorý by som zasa rád videl, zostal nedobitý. Všetky tri baby aj tak nie sú príliš hradové. Videli sme však o5 niečo nové. Modrá si ctí tradície a vsadila na dobrú kartu.

Biely kameň a kopec krížov

V krásne sobotné ráno sme sa vybrali pokoriť ďalší cieľ v rámci Reštartni sa! Najprv som si ako správny letecký fanúšik nevynechal prelet dvoch stíhačiek nad našim letiskom a aj zoskok pararušistov v silnom vetre. Nikto neskončil vo Váhu, i keď dcérka to videla spočiatku všelijak.
Potom už nič nebránilo ceste do Sv. Jura, kde sme mali naplánovanú turistiku. Pezinok som obišiel cez dedinu Zlatej kačice, Slovenský Grob. Adrenalín mi zdvihla križovatka konča Pezinku. Predsa som sa mestu nevyhol a skoro aj Renaultu na križovatke. Auto som nechal pred mestskou časťou
Neštich. Pešo sme potom popri kostole vošli do úzkych uličiek Neštichu. Pripomenula nám to ošúchaná tabuľa pamätajúc časy Veľkomoravskej ríše. Páči sa mi ten názov, je taký provokujúci ako Neštvi ich (Slovanov). Pri prvom svatom kríži sme odbočili smerom k hradu Biely kameň. Za prevalenými plotmi záhradiek sme asi za 20min došli k zrúcanine. Pod nami bola ešte stále časť dediny. Budeme sa potom spodkom vracať. Hrad je neudržiavaný. Aj info tabuľa zničená. Ukrytý v lese nejavia oň záujem žiadny dobrovoľci. Pritom ruina je v stave ako bol pred pár rokmi napríklad Tematín. Nie je však z neho ani naň žiadna vyhliadka, možno preto je neatraktívny. Samotný výstup je krkolomný, vybudované, akože stupne, neplnia dávno svoju funkciu a šmýka sa na spráchnivenej zemi. Ako tak sú zachované obvodové múry a časť veže. Snaha bola tiež podoprieť klenbu pivnice, aby sa nezrútila. Inak je hrad viac menej pochovaný pod vrstvou kameňa a zeme. Uprostred je veľké ohnisko. Stretáme rodinku, ktorá si urobila výlet na bicykloch. Sviatoční cyklisti však nechali pri záhradkách "kolimahy" a k hradu vyšli pešo. Pár fotiek, zošmykneme sa priamo na chodník a sledujúc žltú značku šliapeme ďalej.
 

                                                          Zanedbaný hrad Biely kameň.

Stretáme na tejto ceste jediných peších turistov. Viac vidíme krížov ako turistov. Matulov, červený, modrý, zelený. Každých 500m je nejaký a každých 500m deti vykonávajú rôzne potreby (nič netušiac, že nás najhoršie ešte čaká). Za zeleným krížom vojdeme na asfaltovú cestu. Po nej sa ženú cyklisti hore, dolu. Vidíme meteo radary na Javorníku.  Akosi sa nám zdá, že ideme dlho k Bielemu krížu. Sme z toho nesvoji, neradi by sme sa ocitli na zastávke eliny v Rači. Oproti vykračuje s palicami starší pán. Posledný turista po svojich, ktorého stretáme na tomto výlete. Otvára sa malá vyhliadka na Bratislavu. Míňame malý Biely kríž, odbočku na Štefánikovu magistrálu a sme pred horárňou. Tá sa rekonštruuje. Povinné foto od náhodne sediaceho turistu a ideme k chate Klinec. Na lúke sa váľajú alebo pasú cyklisti. Pre paštikárov je táto časť Karpát ako stvorená. Je tu veľa cyklistických chodníkov a dokonca aj jazdecký. Pre kone. Na stromoch ho tvorí okrúhla značka s inofarebnou bodkou. No koňa sme stretli akurát v stajni vo Sv. Jure. Hore v chate sa polievka nevarí, čo zistím, keď sa pokúšam dobiť dovnútra. Dole, v tzv. Včelíne, je malý bufet. Ten tam presťahovali, keď pôvodná búda ľahla popolom. Najprv stojíme pred "pípou" na kofolu, krčmár nám dá na výber 2 polievky rybaciu a hríbovú. Deti okamžite odmietli, dospeláci si dali hríbovú. Tú vydával brigádnik vo vedľajšej miestnosti. Cez akési žetóny z detskej stavebnice nám ju nalial do plastových pohárov. Polievka bola na kyselo s kôprom a s kúskami slaniny. Tá tam zrovna nepasovala, ale šlo len o kalórie. Keď už sme boli nasýtení polievky, deti salámy a všetci sprostých rečí vedľa sediacich "rádoby športovcov", vyvalili sme sa na lúku. Robil som si zálusk pozrieť miesto leteckého nešťastia spred takmer 50 rokov, ale Sakrakopec je sakra ďaleko a nás čakala ešte sakra dlhá cesta do Jura.

                              Biely kríž je križovatka a oddychové miesto hlavne cyklistov.
 
Naspäť sme kopec Javorník obchádzali zo západnej strany po Štefánikovej magistrále. Magistrála o5 hlavne pre cyklistov. Križujeme asfaltku, ktorá ide do Sv. Jura. Kúsok je chodník už len pre peších. Po modrej potom schádzame dolu. Zčasti po asfaltke, ale väčšinou sa rútime kratšou cestou dolu. No cesta zarúbaná nás privíta ako po hurikáne Irma. Je vidieť, že na chodník nevkročí ľudská noha, jak je rok dlhý. Pomedzi popadané stromy si kliesnime cestu. O5 sme na asfaltovej ceste pri Hradisku. Robíme tabuľkové časy, čo je dobre. Odbehnem k hradisku, ale je tam veľká opekačková párty. Partiu pofotím aj s kameňom, čo iné mi zostáva. Dolu zídeme neoznačenou skratkou a vyhneme sa tak ceste. Ušetríme možno 5min. Sme na konci dediny Neštich. Je tu niečo ako lyžiarsky svah, tenisový kurt a dokonca vypustený bazén. Oproti je horský hotel Eva. Prívlastok "horský", vo výške, nech nežerem, 250m je divný. Pýtam sa na pohľadnicu, ale tie tu nevedú. Popri domčekoch "chudobných" a aj takých obyčajných sa dostaneme do Jura. Celý deň si robíme chuť na čokoládu, zapadneme teda do nejakej kvázi kaviarne a vinárne. Je tu svadba, a preto sedíme vonku. Kaviarnička a asi jediná cukráreň vo vinárskom raji je na hornom konci dediny a podľa mňa strategicky pri ceste do kostola.  Kaviareň je spravená v pamiatkovej budove vinárskeho domu. Interiér je jednoducho zariadený, sú tam pohovky, knižky, všetko na príjemný oddych. So ženou sme si dali tmavú čokoládu, deti bielu. Sedeli sme vonku v pohodlných kresielkach. Hnedá čokoláda bola chutná, biela dosť sladká. Pripomínala len uvarené kondenzované mlieko. Široký výber zákuskov i zmrzliny.Na pohľadnicu mestečka mám smolu, hoci nie tak celkom. Poniže zaparkujem "na chrapúňa" a starobylú pohľadnicu získam.

                                                                   Cesta zarúbaná.

V kraji viníc nesmiem vynechať burčák. V dedinke s príznačným názvom Viničné, kupujem od babky 2,5L hroznovej šťavy. O5 parkujem tak akosi na chrapúňa, ale veď robím babke kšeft. Nepochopí to. Je to naj burčák mojej tohoročnej sezóny. Žena vyskakuje pri dome na červenej z auta a beží k baráku. Momentálne je jej najväčšia výzva zbaviť črevá včerajšieho burčáka. A my máme za sebou siedmu výzvu, mamina i žolíka, tie poriadne nás však ešte len čakajú.