Veľký Javorník

Názov expedície: Nálepka
Heslo: Keď lezieme na Javorníky, už nefučíme ako parníky.

   O5 utekám z hudobnej, aby sme čím skôr vypadli do tónov stromov. Po jednotvárnych Malokarpatských lesoch pôjdeme do väčšej divočiny na sever krajiny. Cez Považskú Bystricu a dedinku roka Papradno zastavujeme auto na veľkom parkovisku v obci Podjavorník. Zopár áut už na ploche stojí a zrovna tatkovia vyvádzajú svoje ratolesti rovnakým smerom. Začíname po žlto značenom chodníku pri prudkom lyžiarskom svahu, ktorý má takmer kilometer. Ja dávam na rozbeh bielu fidorku. Pri chôdzi mi asistujú palice. Už sa nedám odhovoriť, že je to len kopček nízky ako nájom v Žehre. Hneď za záhradami začína prudké stúpanie. Najmenšia zasa pindá. Každú chvíľu stojíme. Stále rovnaká pesnička ako trebárs pred piatimi rokmi. Chodník sa na malých úsekoch zmierňuje. Treba však nastúpať zhruba 500m. Baby si merajú kroky a tep. V najexponovanejších úsekoch pomaly trhá srdce 150 údermi za minútu. Objavíme veľké lesné mravenisko v dutine stromu. Dobehneme aj tatkov s deťmi a psom Ruby. Rúška berú stále smrteľne vážne. Po ľavej strane je veľké spálenisko.

Les horel koreňovým spôsobom, čo sťažuje hasenie.

    Pred týždňom horelo a je stále cítiť štipľavý smrad zhorených konárov. Zrovna včera hotel les aj u nás na Zlatom vrchu. Ľudí šľak triafa so špekáčikmi aj keď je sucho. Pred vrcholom sa na Hladnej brodíme cez množstvo riav. Tesne na napojenie k hrebeňu je krytá studnička so škapuliarom, pri nej dvaja dedkovia, a čo nerobia? Opekajú klobásy. Za päť minút sme na širokom chodníku, ktorý ide od lyžiarskeho strediska a výborných buchiet na Kohútke až po Kasárne. Sme na pomedzí Trenčianskeho a Žilinského kraja. Kúsok dolu sú Čechy. Premávajú sa po ňom cyklisti. Cesta je nenáročná a po chvíli kráčania lesom sme na Stratenci. Objavujú sa mapy špinavého snehu, ktoré slnko nestihlo odpratať. Z diaľky vidím, že pod rozhľadňou je kopa ľudí, ale nik hore. Neblahé moje tušenie sa potvrdí, keď prídem k neveľkej drevenej vežičke. Rebrík je fuč a na podpere lakonicky oznam "Zákaz vstupu". Takže naše krásne Slovensko dnes z výšky neuzrieme. Hustota mrakov je pomerne veľká. 6/8. Ale vďaka chladnému počasiu vynikajúca dohľadnosť aspoň na moravskú stranu. Výrazný hrebeň Beskýd Radhošť a Radegast, Smrek a údolie riečky Bečva. Napravo veža vysielača na Lysej hore a Veľký Polom. Vľavo Vsetínske Beskydy s Tanečnicou.

Desať rokov vydržala veža, dokým sa nezborilo zábradlie.

    Nalejeme si teplý čaj, pokocháme pohľadom a pokračujeme od kamenných krížov na najvyšší vrch. Už z kopca vidíme tmavý dvojramenný kríž. Zídeme do sedla Gerža, kde pokračuje cesta do Kasární a úzkym, krátkym chodníčkom mierne vystúpame na Javorník. Viac je na vrchole Čechov ako Slovákov. Samotný vrchol nie je nijako označený. V zemi je zastoknutý žltý hríbik, ale názov kopca absentuje. Štyria chalani zaberú všetky lavice pri ohnisku. Páči sa mi, ako vytiahnu plastové misky s obedom. Podávajú sa špagety s mletým mäsom a dotrepali si hore aj kečup. A nie sú sami. V sedle vytiahnu moravské babky "gulášek". My klasicky: suchá strava. Kúpili sme si klobásu, ale baby nám ju zjedli skoro celú. Pred obedom však došlo k slávnostnému nalepeniu prvej nálepky Túlavých kapybár na stĺp turistickej značky.

Vrchol Veľkého Javorníka 1071m n.m.

   Zapínam tablet a preverujeme cestu dolu. Jedna zblúdilá víla z Čiech nás vyfotí a vraciame sa s5 do sedla. Odtiaľ šípka ukazuje do lesa k prameňu a do Podjavorníka. Studnička s pomerne novým dreveným prístreškom sa objaví po chvíli mierneho klesania. Pod strechou je palanda a dá sa núdzovo prespať. Prameň má "tlačítka" na teplú a studenú vodu. Mamina si robí srandu, že prameň je termálny. Staršia jej takmer naletí. Za chvíľu riešime závažnejší problém. V riedko zarastenom lese niet si kam odskočiť. Volanie prírody je mocné, aj tep dvíha, ale kam ísť? Celú cestu dolu sme nestretli živú dušu, zrovna v kritickej chvíli cyklistov. Zaseknutá mamina šla namrzene až domov. Prudšie klesáme dolu. Prídeme na križovatku. Šípka ukazuje doľava, ale podľa mapy si takto zájdeme. Nejaká nevychodená cesta ide priamo dolu. Vydáme sa teda strmo vymletým jarkom. Polovička si je neistá. Zrovna frekventovaný chodník to nie je. Ale sú stopy v prachu. Vyjdeme na slnkom zaliate rúbanisko. Vidíme lyžiarsky svah i dolinu pod nami. Sme blízko dediny. Za rúbaniskom je ďalšia križovatka. Mapa ukazuje o5 rovno dolu, ale tam žiadna cesta nie je. Pod nami asfaltka. Rozhodneme sa ísť doľava a napojiť sa na asfaltku. Ja by som šiel doprava, kde tuším dedinu, ale zašli by sme si.
Sedíme na skácaných pňoch. Už aj slniečko viac hreje a čaká nás posledný úsek. Mamina so staršou sedí na živici. Hovorím, že sa prilepia a dedo ich príde odrezať aj s pňom. Motajú sa v okolí domáci. Pod lesom sú víkendové chatky. Schádzame dolu popri potoku cez osadu Chuchmákovci. Vyfotím Záružie močiarne, ktoré krásne a jedovato kvitne do zlata. Za štvrť hodiny sme pri aute. Parkovisko je plné, a to je pol štvrtej. Väčšina ľudí sa však motá len po okolí. Ako sme videli Javorníky sú cyklistickou a asi aj Českou klasikou, pretože nenáročný hrebeň sa dá spraviť za jeden deň.

Pohľad zo Stratenca na Moravsko-slezské Beskydy.

Rozhľadňa Klenová a Orlie skaly

Názov expedície: Hranica
Heslo: Náladu ani blbci neskazia, čo sa v ceste postavia.

    V rámci hraníc pohybu osôb sme v krásny sviatočný deň nechceli sedieť doma a rozhodli sa omrknúť západnú časť nášho malého okresu. V Prašníku som tŕpol, či policajti nezatarasia cestu na Košariská. Prekvapkanie ma však čakalo v Pustej Vsi. Zákazová značka začala hneď za križovatkou a nie, ako podľa mapy, pri vodnom zdroji. Tak som cúvol dolu kopcom ku kope štrku a zaparkoval pred smetiakmi. Ako sa dostanú obyvatelia Hornej Vsi k domom? K vodárni to bolo asi 500m po asfaltovej ceste. Okolie vodného zdroja je pekne udržiavané. Začali čistiť aj jarok. Osada hrdinov červenej hviezdy, nad ňou kameňolom. Za plotom ochranného pásma modrá značka odbočuje hore doprava. Malá žltá kovová značka nás smeruje rovno do Šteruskej doliny k chatárskej osade. Koniec sveta. Vidíme jednu spustnutú chalupu. Podobnú, v tichu lesa, by sme radi vlastnili. Za novými i starými chatami vyjdeme na dlhú lúku. V zákrute sa na okamih objaví rozhľadňa. Vkročíme do lesa a začíname stúpať. Stretáme starší pár zhora. Ocitneme sa v skalnom meste. Nápadný je veľký kamenný hríb. Stúpanie i skaly končia a sme o5 na kraji ďalšej lúky a križovatky. Doľava sa ide na Lančár a doprava k rozhľadni. Na zelenom koberci vidíme ešte spiaci šafrán. Vojdeme do lesa. Pri polome začína znova asfaltka a posledné stúpanie a prekračujeme aj hranice okresu. Čo okresu, kraja. Cik cak serpentínami očakávame za akou zákrutou zbadáme rozhľadňu. Samozrejme za tou poslednou. Po niečo viac ako hodinke čumíme na drevenú vežu pripomínajúcu obrí lapač na mole. Pod dreveným monštrom sedí partia troch ľudkov.

Podobná veža je pri vodnej nádrži Nová Bystrica na Kysuciach.

    Z opačnej strany došli cyklisti a hneď sa derú hore. My si najprv navlečieme teplé oblečenie, lebo hore bude isto fúkať. Slnko je mdlé, skrylo sa za vysokú rôsolovitú oblačnosť. Po strmých schodoch sme vystúpali na 15m vysokú vežu. Vraj je protipožiarna, ale nezdá sa mi toto tvrdenie.  Na druhej strane konštrukcia nie je jediná u nás. Výhľad z nej je polovičný. Na juhu je najvyšší vrch Brezovských Karpát, Klenová, z východu rúbanisko Rovienky. Aký taký výhľad je na Považský Inovec, pod ním Lúka a Horná Streda, hrad Tematín. Malý kúsok z Hornej Pustej Vsi. Len vodný zdroj a pár domov. Na východe Skala a Malá Klenová. Popod rozhľadňu prefrčí červeno biely skúter. Mladý pár nedovolene prekračuje hranice okresu. Vidím ich ísť smerom na Lopašov. Kým dole na rúbanisku obedujeme, vracajú sa s5. Hoci je dnes pôst, vybalíme suchú salámu. Partia ľudkov mizne kdesi v lese (asi domáci). Sediac na pni sa nám v diaľke mihnú bielo-hnedé zadočky srniek. Pomaly sa dvíhame. Kontrolujem navigáciu, ukazuje polohu na meter presne. Zvažujem totiž obísť Pustú Ves po lesných cestách a napojiť sa na zelenú, ktorá by nás doviedla do Dolnej Vsi odkiaľ štartujeme na Orlie skaly. Mamina zamieta, ale uvažuje nad tým. Cestou dolu sa v tráve belejú ohlodané kosti. Baby bajačíme, že sú ľudské, ale na to sú príliš malé. Utekám hore vyfotiť ich. Zídeme na križovatku lesných ciest. Posledný krát zhodnocujeme, či sa vrátiť k autu alebo pokračovať rovno pod Malú Klenovú. Časovo vychádzajú trasy asi rovnako. Polovička rozhodne vrátiť sa s5 a odviezť sa tých 500m do Dolnej Vsi. Toto rozhodnutie sa neskôr ukázalo ako osudové. Dolu sme pomerne rýchlo. Niektorým nevadil zákaz vjazdu a parkovali pri vodnom zdroji. Sadáme do Voxhóla a odbočujem tentoraz doľava na zelenú značku. Staršia chytá hysáky, že nikam nepôjde a zostane v aute. Má nádchu, ale tak zle na tom nie je (za dva dni ju prejde). Auto odstavím vedľa akejsi Škodovky pri spustnutej hospodárskej budove. Žena preskúma terén, či niekomu nestojíme v záhrade. Na plecia hodíme batohy. Staršiu chytá amok a reve ako vytočený trabant. Zo zadu vidím blížiacich sa dvoch chlapov. Jeden kráča popredu a z očí mu sršia blesky. "Ja snád začnem prepichuvat gumy!" huláka už z diaľky. Vypasený, s dlhými šedivými vlasmi do copu mi pripomína Ringo Čecha. No tak vtipný zrovna nie je. "De to stojíte? To je mój pozemek. Už hentam jeden stojí", spustí v krásne slnečnej oblohe hromy na nás. "Prepáčte, ale nemusíte na mňa hučať. Môžete mi aj slušne povedať, že vám stojím na pozemku a preparkujem", hovorím kľudne. "A já tuná mám dielne, a vy tu stojíte jak hovado!" Vtom sa iniciatívy chopí žena. Chvíľu sa vadíme, prečo si územie neoznačí, ako máme vedieť, kde má výsostné práva a nech jedná slušne. Ukazujem mu, či mu bude vadiť zaparkovať bokom. "Je to síce tiéž mój pozemek, ale móžete". Nechápem, prečo nejdete k cinteru". Ako ste to tu vóbec našli?" "Veď máme mapu" hovorí polovička". Nakoniec obrátila vec na žart a popriali sme si pekné sviatky. Aj správnu cestu nám ukázal. Táto hádka je v podstate výsledok izolácie, v ktorej sa ľudia ocitli. Ochlasta nemá kam ísť, tak si svoju frustráciu vylieva na ľuďoch. Vydáme sa teda ponad vodnú nádrž Pustá Ves južným smerom.

Chodník nad nádržou bol posiaty mŕtvymi žabami.

    Svojrázne značenie na stromoch je opačné, ale vedie nás navigácia. Staršej rev vrcholí, ale neustupujeme. Spoločnosť nám robia mŕtve žaby, ktorých púť k vodnej ploche skončila na zaprášenej lesnej ceste. Obchádzame kopec Dúbrava a prídeme na križovatku, od ktorej sú smerovníky k Veľkej peci a k hrobu šľachtica. Pár stoviek metrov ideme spoločne, potom sa odpojujeme a stúpame na mierny kopček, na ktorom je hrob von Watenvylla. Kdesi nad nádržou mali šľachtici letné sídlo. Ani zmena prostredia, mladému barónovi nepomohla a skonal ako 21-ročný. Čierna šípka nás smeruje ďalej na východ k Orlím Skalám. Jedno malé stúpanie a obchádzame zo západu celý masív. Baby držia navigáciu. Lesná cesta schádza dolu a ja upozorňujem, že treba ísť hore. Je tam úzka lesná cestička a napokon aj značenie na strome: Vyhliadka 100m. Po prašnej černozemi teda stúpame posledný úsek hore. Zbadáme ohnisko a za ním turistov. Na skalách je docela živo. Cesta aj s trucovaním trvala hodinku. K Orlím skalám je chodník zaujímavejší ako k rozhľadni. A tá vyhliadka. Vľavo, na východe Šterusy a Kočín, za ním skládka Rakovice. V diaľke Hlohovec. Na juhovýchode tri zostávajúce komíny EBO a za nimi rúry komínov Trnavy. Celý Malokarpatský masív ako na dlani. Záruby, Roštún a trčiaca Vysoká. Dokonca vidím vežu na Kamzíku. Dohľadnosť je teda ďalekosiahla. Minieme posledné zásoby jedla v podobe malinovej bublaniny a jabĺk. Z mladšou zídeme dolu a lezieme po skalách. Mnoho ľudí sa slní na jarnom slniečku. Idylka bez rúška. Aspoň takto.

Orlie skaly naskytajú neskutočný pohľad na Malé Karpaty a okolie.

    Rovnakou cestou sa vraciame s5. Nejaký pár sa pýta na cestu do Pustej Vsi, ale nakoniec si idú po svojom, vraj skratkou. Dolu, pri aute, sme rýchlo. Gumy prepichnuté nemáme. Prázdnou cestou ideme domov. Presvedčili sme sa, že i náš malý okres ponúka zaujímavé miesta, ktoré sa oplatí navštíviť.

Vysoká

Názov expedície: /H/rušky
Heslo: Z korony strach, zmeníme vonku v prach.


    Aj z hudobnej som ušiel, aby sme vyrazili čo najskôr. I tak sme dorazili do Vývratu v prudkom predpoludní. Výstup na 754m kopec Vysoká však nie je odtiaľ časovo náročný. Boli sme zhrození kopou odstavených áut v chatovej osade. I na Kvetnú nedeľu vrčal bager za múrmi novobudovaného rezortu. Prepychové vily s vlastným jazierkom, ktoré práve dnes napúšťali. Už len s nafukovačkou sa je..núť do vody ako Bohuš Stejskal. Kamery, obrovská kovová brána. Ešte nie je pripojený zvonček. Skvelá, nenápadná rezidencia pre vyslúžilých mafiánov. Parkujem pri múre pod stromom. Snáď nebudem zavadzať nejakému traktoru. Za komplexom odbočujeme doprava na modro označený chodník. Miernym stúpaním po širokej lesnej ceste prejdeme za skalnú bránu. Poniže kopíruje našu cestu asfaltová cesta kade sa premávajú cyklisti. Po chvíli sa však dáme otočku o 180° a sme na úzkej cestičke, ktorá sa hadí hore po úpätí Vysokej. Za hadom je cesta zarúbaná.

Prišla víchrica.

    Prekračujeme prekážky ako na opičej dráhe s plnou poľnou. Teda aspoň ja. Baby majú malé poľné, mladšia vôbec nič. Dobíjame energiu ovsenou tyčinkou a zbavujeme sa šatstva. Zem je suchá a prašná. Staršia testuje nové vibramy. Po koreňopáde sa les sa na chvíľu odkryje a sme na malej čistinke. Oddychujú tam aj ďalší ľudia pred vrcholovým stúpaním. Je tam i ohnisko, ale neodvážime sa podpáliť ho. 200m šliapeme hore k plotu s vysokou trávou. Stromov ubúda a sme pred tabuľou prírodnej rezervácie. Zdá sa, že vrchol je na najbližšej skale, ale zdanie klame. Čaká nás prudký výstup po prachu, ktorý sa šmýka. Sem tam skaly. Mladé stromy vystriedali stáročné spráchnivelé buky. Za chrbtom sa odkrývajú výhľady na Kuchyňu a letisko. Po ľavej strane za stromami je vidieť rozsiahla strelnica a Rohožník. V diaľke veterné mlyny v Rakúsku. Obrovská rana v kopci Vajarská nad cementárňou. Vydlabaná ako nedojedená cukina. Kamene poukladané na okrajoch zvážnic ako zrniečka. Pod nami kvitne jedovatý žltý babí blysk (blýskač jarný) a ešte sú na svahoch aj smutné snežienky.
Konečne vidíme veľký drevený kríž s nápisom INRI. Sme na vrchu. Opodiaľ je hríbik. Skalnatý hrebeň Vysokej je tvorený, ako celé Malé Karpaty, dolomitami. Je iba o 2m vyšší ako neďaleká Vápenná. Z východnej strany sú strmé steny. Nad jedným vetrom ošľahaným bralom si nájdeme miesto, kde odpočívame. Severozápadný svah je posiaty medvedím cesnakom. Zvláštne, u nás máme z neho už dva týždne pastu na špagety. Vrch je masovka a ľudí sa mnoho strieda. Niektorí z rúškou, iní bez, ďalší len tak ledabolo. Najlepšie je, keď idú okolo, ako si rúško znova nasadia špinavými paprčami. Uprostred kopca je vyhasnutý stožiar. Kedysi svietil na vzdušnú cestu lietadlám z letiska Kuchyňa. Drôty boli strhnuté, a tak tam čnie ako zabudnutý, opustený vojak, pre ktorých kedysi slúžil.

Na vrchu je okrem typického dvojkríža, bývalý vojenský signalizačný stožiar.

    Celý hrebeň skytá impozantné výhľady. Južná časť odkrýva pohľad na hranatú televíznu vežu Kamzíku, na juhovýchode vidieť búdku novej rozhľadne na Homole. Východným smerom je hrad Červený kameň a za ním Trnava. Výhľad na západ zakrýva porast. Stromy pripomínajú vyšívanú pokrývku. Zvažujem spraviť si okruh cez Panské uhliská, ale mamina zmieta túto cestu ako peľ z púpavy, lebo z dvoch tretín sa ide po asfaltke. S mladšou kapybarou sa vyberieme aspoň na opačnú, severnú stranu hrebeňa. Suchú trávu vystrieda zelený koberec medvedieho cesnaku. Zídeme kúsok dolu, opustíme modrú značku, ktorá sa zvažuje dolu a ideme k tzv. zubom Vysokej. Skutočne. Sivé, ohlodané skaly trčia ako zuby zeme. Preliezame cez ne, hoci by sa dalo dajako prejsť spodom. Takto je to zábavnejšie. Na skalách si hovie iba mladý pár. Vyhliadka na sever Karpát je omnoho zaujímavejšia ako v južnej časti. Priamo pod nami Taricové skaly a nad nimi dlhý masív Vápennej s typickým "lodným" stožiarom.

Taricové skaly a zuby Vysokej.

   V diaľke najvyšší vrch Záruby a nebyť oparu, dovideli by sme hádam aj do Piešťan. Krásne sa odkryl kameňolom, kde i v nedeľu sa lenivo pracuje. V diere sa mi stratí osamelý sklápač vezúc 55t skál. Dominantou je však Plavecký hrad.
Nedá mi to zamieriť ďalekohľad aj na rozrytú strelnicu s rozsiahlymi fľakmi piesku. Hlboko pod nami je počuť kvílenie bŕzd. Partia cyklistov schádza dolu z Hubálovej. Vraciame sa s5. Malá objaví konárovú hojdačku. Naše dve kapybary sa slnia na holej pláni. Na jednej skale sú pripevnené tabuľky s menami. Rovnakou cestou dolu. Mamina nesie kus dreva zrezaného ako melón. Párkrát spadneme na prachu. Najmenšia od zlosti váľa sudy. Stále ide dosť ľudí hore. Babám sa už nechce ísť na záhoracke piesky a ťahám domov. Na pumpe nefunguje pištoľ, obsluha sa bojí vírusu alebo naopak zachraňuje chorých, takže jej niet a Voxhól ostáva smädný.
Vysoká je veľmi pekný kopec s impozantným výhľadom na celé Záhorie a Malé Karpaty. Pyšne vyčnieva nad ostatnými vrchmi a jej silueta sa vryje do pamäti.

Veľký Tríbeč

Názov expedície: Trhlina
Heslo: Kašleme na pandémiu, naše telá doma nehnijú.

    S prvým slnečným a teplý počasím Túlavé kapybary vyrážajú von do prírody. Vlastne nikde inde sa ani nedá ísť. A aspoň sa zbavíme na deň rúšok a kalórií (vlastne dúfam, že na veky). Na rozhýbanie po zime si dáme niečo ľahšie. Voľba padá na slovenský bermudský trojuholník, pohorie Tríbeč. Ja už ho mám zopár rokov v hľadáčiku počas našich potuliek.
Názov Tríbeč súvisí s archaickým slovesom trěbiti s významom „čistiť pálením, alebo rúbať, sekať“. Skrátka plieniť pôdu pre účely získania zeme. A deje sa tak v pohorí dodnes, o čom sme sa presvedčili. Deň predtým sa dohadujeme so švagrinou, že by sa ku kapybarám pridali surikaty. Niečo by sme opiekli a cesta by nám rýchlejšie a hlavne bez pindov ubehla. Mám trocha pochybnosti o 4-ročnej surikate, či turistiku zvládne. Veď pri najhoršom ju ponesieme na pleciach. Každopádne bude treba vyraziť skôr a rátať tak s 30% časom navyše. Ráno je však všetko inak. Najmenšia zo surikát mala večer teplotu, zle spala a výlet odpískali. Švagriná vydesená z korony je na pokraji nervového zrútenia. Pomaly by odstavila i jadrovú elektráreň. Švagor v nej štiepi jadro. Radíme jej malú pozorovať. Zaujímavé, že i naša kapybara mala večer rovnaké symptómy. Polovička potom nad nešvárom v sprche rozmýšľala a došla k záveru, že zjedli neumyté jahody. Táto verzia znela veľmi pravdepodobne. Takže špekáčiky nebudú, natrieme si paštétový chlieb. Ráno som ešte nahodil rúško a motal sa v obchode po chlieb a vodu. Plastová doska pred pokladňou pôsobí komicky ako plexi štít na skútri. Nakoľko kartou sa dá platiť iba z boku, predavačka je intezifikovaná mojim voňavým dychom tak či tak.

Náš dnešný cieľ - Veľký Tríbeč.

    Okolo pol deviatej rozbieham Voxhóla východným smerom na Nitru. Po starej vlnitej ceste na Zlaté Moravce. Krížikov je pri rovných úsekoch až príliš veľa... V Nevericiach odbočujem už k tríbečskému pohoriu. Pred nami sa už čnie Veľký Tríbeč s Malým. Po ľavej strane nás sprevádza silueta hradu Gýmeš. Prechádzame okolo dizajnového skvostu v Martine nad Žitavou. Strecha pripomína čiernu chobotnicu, ktorá sa snaží uchopiť dom. Nepredajné okrúhle obludárium s troma kúpeľnami je 4 roky na trhu za 400 tisíc éčiek. Pred desiatou míňam ihrisko v Zlatne, odkiaľ sa kvázi dobrodruhovia, či unudení lovci zážitkov v maskáčoch práve vydávajú do Trhliny. Moja snaha je ísť, čo najďalej do osady Kľačany. Po pár metroch nás otočí značka zákaz vjazdu. Vraciam sa do Zlatna. V úzkych uličkách dedinky je problém niekde pichnúť auto. Pri obchode a nejakom svätom sa s autom nevojdem. Opatrne cúvam nazad, aby som fatálne nezranil jedinú poštovú schránku v obci. Zaparkujem pri zastávke (veď aj tak nič nechodí) oproti nejakej garáži. V dedinke funguje pojazdná pekáreň. Našim príchodom sme ju vyplašili a ufujazdila preč. Vzápätí, ako sme vystúpili, nás oslovil jeden pán, či ideme pozrieť Trhlinu. Vravíme, že asi teda hej. Ubezpečuje nás, že sa netreba báť. Že sú to len povery. Jedna kniha a jeden film ako preslávi takýto zapadákov. A to ľudia stáli rady pred kinom, keď minulý rok vyšiel film na svetlo sveta. Rúšok v dedine nosí málo ľudí. Sprevádza nás dedko s káričkou naloženou drevom. Mladí dedinskí štamgasti a flákači so zubami ako rozpadnuté búdy za nimi sa ho typickou Nitránčinou pýtajú, či ide páliť kalvádos. "Nijéé. To mám na zakúrenie", odpovedá sellák v montérkach. Konča dediny vidíme voľnú lúku, kde je miesta na zaparkovanie habadej. No aspoň sme sa prešli po dedine a prebudili psov. Staršia iba v teniskách, turistické topánky sú už na ceste. Chvíľu ideme po okraji lúky a vchádzame do lesa. Obďaleč vidíme pomník partizánov, my však vyjdeme priamo k prvej križovatke Pod vŕškami na asfaltovú cestu smerujúcu do osady Kľačany. Stretáme jedného cyklistu, inak cestou hore ani živú dušu. Signál je slabý ako premávka na ceste, len jedna nesmelá palička v telefóne. Po miernom klesaní sme na križovatke Veľká paráda. Je odtiaľ konečne vidieť náš dnešný cieľ-Tríbeč. Paráda. Ešte kúsok zídeme dolu k osade. Pri hríbiku je močiar. Stále sa držíme červeno značeného chodníka. Vyzerá, ako by sme vošli niekomu do dvora. V jednom dome žije len jedna rodina. Desiatky včelích úľov a sústavný brechot psa. Na konci spustnutej usadlosti sú rozpadnuté budovy, stodoly a dvojposchodový Jágerský dom. Dnes už ho obývajú akurát mačky. Vchádzame do lesa a po ľavej strane je hlboká murovaná studňa, na ktorej sú položené zhnité drevené sane. Držia pletivo, aby nikoho nepokúšalo liezť do nej. Na dno nedovidíme a pokračujeme ďalej. Na pár metrov sa vynoríme z lesa pri ohrade za ktorou nič okrem stepnej vysušenej trávy nič nie je. Mladšia si spraví z trávy husté obočie. Na opačnom konci ohrady sa matne leskne zelená strecha chaty Sekanina. Ministerská chata, kde sa konali pitky. Je po rekonštrukcii, ktovie, na čo slúži teraz? Karanténne centrum asi ťažko. Za ňou je na kopci tmavá silueta hradu Gýmeš.

Lesný chodník na úpätí vrchu.

    Odkryje sa nám výhľad na poničené pásmo lesa, ktoré skosila víchrica v osemdesiatych rokoch. Križujeme ďalšiu asfaltovú cestu, kde sa zváža drevo. Prudko stúpame po zvážnici hore do sedla. V polovici cesty je posiedka pre starých poľovníkov. Vyštveráme sa hore. Deti desia vysušené kukly hmyzu a plesnivé linoleum. Ja snívam o ostrostrelcoch, ktorí na 800m odbachnú srnku na úpätí Malého Tríbeča. Drahá je realistickejšia a konštatuje, že to majú akurát starí dedovia zábavku, keď pohodia pod stanovište žrádlo, prilákajú zver a s puškou za tri tisícky odbachnú priamo pod nohami nejakú tú srnku. Na opačnom konci je plot, ktorý zabráni prípadnému úteku lovenej zveri. Kúsok povyše na Jelšovej studničke je čerstvé rúbanisko. Ani neodpratali všetky porúbané stromy. Krajina vyzerá bezútešne, len osamelý strom, ktorý pilčíci nevládali pre veľký priemer zrúbať, čnie ako memento. Baby by radi spočítali vek dubov cez letokruhy, ale do zajtra majú čo robiť. Prekračujeme pne a konáre a znovu sa napojíme na úzku cestičku s červenými značkami. Lesných ciest je v tríbečskom pohorí neúrekom a pretíname o5 jednu, no pokračujeme priamo hore po svahu Malého Tríbeča cez polom. Postavím sa na starý peň a obzriem za seba. Je odtiaľ jediná impozantná vyhliadka na Pohronský Inovec a údolie riečky Žitavy. Na severe Čierny hrad a nad ním Hrušovský hrad. Vedľa žlto svietiaci dolomitový lom v Hostie. Mestečko Zlaté Mravce. Lesknúce sa strieborné strechy obrovských skladov. Bez ďalekohľadu sa dajú ľahko zameniť s hladinou vodných plôch. Také sú veľké. Za kopcom Dobrica trčia obrovské komíny EMO. Na juhu sú skalnaté bralá Veľkého Lysca.

Výhľad na Čierny a Hrušovský hrad.

    Vnoríme sa o5 do lesa, ktorý sa čiastočne odhalí až na Veľkom Tríbeči. Znova prudšie stúpame kúsok pred sedlom. Stromy zostarnú a les sa stáva tajuplnejší, divokejší. Obehne nás pár turistov. Zadychčaní vidíme už trojfarebnú križovatku, no kúsok si zájdeme dolu k pustovníkovej chatrči a studničke. Žil tu pred sto rokmi a nikto ho nikdy poriadne nevidel. Vodu zo studničky neradím skúšať. Bohvieako čisto voda nevyzerala. Vraj mala byť fotka tuláka na studničke. Nie je, iba na strome priklincovaný škapulár. Je to čudné miesto s čudákom. Posledné prudké stúpanie ku kamennému valu. Hradisko, ktoré je tak trochu mimo záujmu archeológov, obklopuje celý vrch opisujúc elipsu. Kedysi mal úctyhodnú výšku 15m. Nemal trvalo obývateľný charakter, slúžil iba ako útočisko obyvateľov Samovej ríše pred nájazdom Avarov. Po pohodovom chodníčku sme za pár minút na krásne trávnatej lúke Veľkého Tríbeča. Hore sme stúpali dve a pol hodiny. Po okolí sú rozhodené stoly a jedna lavička. Na južnom konci je ohnisko. Uprostred votknutý kríž a v zemi kovový nivelačný bod.  Každoročne v jeseni je na vrchole odmenou za trojhodinový výšľap aj Božie slovo. Prichádza partia ľudí z opačnej strany, od Kovariec. Vrchol ožíva. Ďalší ľudkovia došliapnu z Kostolian. Nikto nemá rúško až na jedného týpka. Jeho žena nič. Ale predtým, ako nás vyfotí pred hríbikom si ho nasunie na tvár. Kým mamina namaže chlieb, baby nás zapíšu do vrcholovej knihy. V našich hlavách vzkrsne nápad spraviť Túlavým kapybarám vlastné nálepky. Keď môže mať aj nejaká Molnárka svoj extrémny tím, čo sme onakvejší? Treba len nejaký grafický nápad. Uvoľníme stôl ľudkom, ktorí založili oheň a pomaly nad ním otŕčajú klobásy a slaninku.

Vrcholová tabuľka - 830m.n.m.

Cestou dolu sa baby fotia v dutinách a divotvorných stromoch. Obom nám omieľajú o hre Minecraft. Už mi s tých praso zombíkov a skeletonov duní v hlave. Najprv staršia, potom mladšia. S5 zliezame tou istou cestou. Stretáme viac ľudí i cyklistov a obal z tyčinky, ktorý nám vypadol. Požierame oriešky. Nebo nad hlavami temnie. Pred horárňou odhadzujú kapybary palice. Ja sa zastavím ešte pri pamätníku partizánov v lese nad Zlatnom. Ako opúšťame dedinku, padnú mi na čelné sklo dve kvapky. Spúšťam teda ostrekovače, ale len si zamažem sklo a vidím veľký prd.
Nájazdy zážitkuchtivích sa teda nekonali ani žiadna veľká záhada. Len zopár miestnych si opekali na tríbečskom vrchu. Bermudský trojuholník už je otupený.

Knihy vs. filmové spracovanie 23

Ragtime režíroval v emigrácii M.Forman v r.1981. Deň filmu sa drží iba hlavnej dejovej línie knihy a udalosti bokom, ako eskamotér Houdini, je len okrajovo na začiatku a konci. Miliardár J.P. Morgan, či E. Goldmanová vo filme nie je vôbec. Príbeh čierneho Coalhousa je verne spracovaný. Vo filme absentuje cesta Otca k severnému polu, ani nepátra po osude mladšieho brata. Záverečná scéna je prekrutená. Vo filme najprv odíde Otec z knižnice, potom nešťastný Coalhouse. V knihe naopak. A černocha nepostrelia policajti na príkaz, ale on sa akosi zamrví, usmeje, čo si polícia mylne vysvetlí a odbachne ho. I scéna stretnutia Otca a Matky s Asterházym na brehu Atlant. oceánu je iná. S barónom Asterházy, v knihe nazývaným Tatko, sa nezoznámia pri filmovaní ako na plátne, ale v hoteli. Titul barón si vymyslel. Evelyn v knihe pri mori pritom vôbec nie je.
Jeden z prvých realistických románov Mníška od D. Diderota bol na plátna kín uvedený prvýkrát pomerne neskoro až v r.2013 francúzskym režisérom G.Nicloux-om. Hneď začiatok filmu je iný ako v knihe. Príbeh začína markízovým čítaním knihy a umierajúcim otcom Zuzany. Kniha začína rozprávaním Zuzany. V knihe v podstate ani nie je postava markíza. Vystupuje tam len ako adresát mníškiných pamätí. Naproti tomu vo filme nie je páter Lemoine, čoby spovedník, ale hneď preskočí na postavu spovedníka de Morel. Nie je vo filme ani smrť lesbickej matky predstavenej, ale dá sa dovtípiť. Záver je úplne iný. Zuzana neuteká cez múr, ale mních jej prinesie kľúč od brány. A film je so šťastným koncom, keď Zuzana slúži u markíza, ale autor knihy ponechal koniec románu otvorený. Zuzana zostáva v Paríži ako práčka. Kniha je útrpnejšia, film je len zlomok múk, ktoré Zuzana v kláštore prežívala.
Ani som netušil, že aj Povídky z jedné kapsy a Povídky z druhé kapsy od K.Čapka boli sfilmované. Učinil tak v r.1947 známy režisér M. Frič. Dielko zahrňuje päť príbehov. Celkovo sú podľa predlohy. Vo filme robí pojítko medzi príbehmi cesta komisára Bartoška vlakom. V knihe je komisár iba rozprávač a nie cestujúci. Vlastne vôbec nie vo vlaku. I scéna s utekajúcim vrahom Kuglerom z vlaku je vymyslená.

Na prahu puberty

Naše baby sú v čakárni na dospelosť. Teda tá staršia je k nej bližšie, i keď výškovo na to nevyzerá. Fyzickým znakom sú od zimy prvé chĺpky. Mamina jej už pod pazuchou dokonca zopár nesmelých skosila. A asi má veľmi špinavé uši, lebo všade nachádzam tyčinky do uší. Potom pozerám do prázdnej krabičky a puberťáčka sa tomu rehoce. Servítky a morčacie hovná sú tiež všade, ako aj jej škrekot (ten však počúvame od bábätka). Potrpí si na značkové veci. Uši pílila s batohom. Vans bol príliš drahý, dostala zľavnený Converse. V škole bolo na polročnom vysvedčení vidieť, že poľavila. Neučí sa zasa celkom na riť. No z biológie si mohla opraviť dvojku, ale vykašľala sa na učenie a neprihlásila sa. Polrok nezačala tiež najlepšie, s dvojkami. Ale ja nemám príliš, čo hovoriť. Sám som sa potĺkal s trojkami. Jednoducho lajdáčka. Je šťastná, že má cez vúkendy zápasy a nemusí upratovať. Vypúšťa pubertálne hlášky: "Idem sa znudzovať". "Si trapný". Ste zastaralí". Odvrkuje, povrchne odpisuje ľudí. Snažíme sa ju v tomto usmerniť. Jej "kámošky" stoja za prd a hovoríme, nech si vyberie lepšie. Nevidíme tak do vzťahov, ale robia jej zle. Nosí mobil s prasknutým displejom, prisadla jej ho mladšia.
V baskete ju začali pomaly odpisovať pre jej výšku. Pritom v klube nikto nie je výkvet. Už aj kapitánka prestúpila vyššie. Či vďaka talentu, veku alebo intervencií tatka, nevedno. Zo všetkého asi kúsok. Manažér s úbohou úrovňou hry nerobí nič. Načo aj, keď sprostí rodičia platia 35Eur mesačne. A telocvičňu platí mesto, čiže je zadarmo. Tréner i niektorí rodičia kšeftujú s dresmi a oblečením. Koľkým hráčkam sme sa zložili na tričko? Tento rok sme kvôli bezbrehému kšeftu nekúpili nič. Hotová basketbalová mafia. Najviac ma vytočilo, keď ide reprezentovať do Prahy najmenšia v klube. Inu-trénerkina dcéra. Obávam sa, že táto sezóna je pre našu malú posledná.
Mladšia dcérka klame a priberá. Nevadí jej ani ľahký hriech ani, že je knedlík. Učiť sa jej nechce, pritom hlúpa nie je. Básničku sa naučí rýchlo. Teraz sa jej venuje mama, ale pomaly ju necháme samú. Strašne sa nafukuje ako morka. To má z toho mena. I ja som sa ako malý dul, ale nie zakaždým. Mám dojem, že z nej vyrastá taký vychcanec. Kostol s najväčším sebazaprením. Čítať ani za boha. Násobilka ani za svet. Prízvukujem jej, že teraz je čas naučiť sa násobilku. V siedmej triede už musí byť automatika. Len to najnutnejšie sa naučiť, spraviť. Cez to všetko sa zdá, že patrí medzi tých lepších. Triednej preplo z korona vírusu a pripravuje si doma dezinfekčné olejčeky. Nabáda na ich "varenie" aj deti.
V hádzanej sa iba hrajú. Mali turnaj o5 v Topoľčanoch a zasa vyhoreli. Najmä chalani neberú šport príliš vážne. Odbiehajú z telocvične a nie raz som ich zaháňal. Jeden krpec si dal na hlavu dokonca kuklu. Videli sme aj dcérkine umelecké výtvory. Taký priemer, ale vyzerá, že ju maľovanie baví. I doma rada tvorí.
Máme za sebou narodeninové párty. Mladšia mala len doma. Chýbala drobná, tmavá spolužiačka z Macedónska. Jej tatko nemá Slovákov rád a vyzerá, že pôjde za lepším kšeftom do Rakúska. Ďalšia kámoška tu bola len hodinku.
Staršej najky sme vzali do staronovej pizzérie-mizérie 71. Hnus a odpad. Na mieste bývalej testujú, čo zákazník znesie. Nič sa nezmenilo. Vraj v lokáli nechcú kuchári variť, lebo majiteľ neplatí. Tak varí učeň a aj jedlo tak vyzerá. Pizza suchá a hrubá. Cestoviny utopené v Bambino syre. Ako narodeninová oslava, veľké fiasko.
Príšerné je s dievčatami hrať spoločenskú hru. Tam sú nervičky stále a nikdy nič nedokončíme v kľude. Tak im púšťam na telezízore staré české rozprávky ako Arabela.
Končím s heslom: "Milovať a vydržať!"

Nožnicovoruké Evy alebo malomeštiacky hér stajling

    Umrela mi babka, a tak som sa dal ostrihať. Po sviatkoch bolo plno u holiča i v dome smútku. Hrozilo, že zostanem v kaderníctve dakde pri radiátore čakať ako Matovič na Armagedon. Kým som zložil bundu, uvoľnilo sa hrobové miesto. Vtom sa otvorili dvere a chalanisko sa rovno jebol do kresielka ani som nestihol narátať do troch (Eur potrebných za stajling). Bundu si zložil, až keď bol na rade. Vkuse tasil mobil, potom zasunul a zase ho vtiahol. Drží ho v ruke viac ako svoju cicinu. Akoby zúfalo v tej miniatúrnej obrazovke hľadal odpoveď na najdôležitejšie otázky života. Ani erárne bulvárne noviny ho nebavili. Vzápätí sa však uvoľnilo ďalšie zelené miestečko v rohu, kam som zapadol. Predo mnou je detský kútik s dvoma plastovými stoličkami. Noviny sú príliš ďaleko na stolíku, takže mám čas okukávať. V "ordinácií" sú dva kaktusy pod oknom a nejaký Eschynantus padá dolu z police nado mnou. V kúte sa krčí fikus. Celú miestnosť zaplňuje chrčanie rádia. V lete sa ku kakofónií pridá klíma nad dverami.
"Je tu cicho jako v hrobe", zhodnotí počiatočnú situáciu melírovaná vedúca napriek hudbe z vrčiacej skrinky.
"To máme začat spievat?", ozve sa po mojom boku chalanisko.
"A šak móžete, mladý pán. Možno sa volado pridá", kričí z komôrky vedúca.
Obzerám sa po ďalších, ktorí spáchajú vlasovú genocídu a ešte si za ňu aj zaplatia. Za týpečkom s mobilom sedela mama zo synom. Mentolky. Matka si strihala ofinu sama, takže tú nechcela skrátiť. Pravú stranu vraj má inú ako ľavú a chce účes synchronizovať. Kým mamke dala dolu 2cm z vlasov, synátor vytrhol stránku z novín. Netuším, či si bude honiť nad holou babou alebo výhernou krížovkou. Holička a majiteľka v jednom si to všimla, až keď ma robila. ("Nechte si těch narážek"). Asi jej to vŕtalo v hlave a odbehla k novinám. Len som počul spoza rohu:
"Jebne ma. Ten debil mi furt ničí noviny! To nemá kurva šedesátpet centov na ten plátek?! Už minule mi odtrhel celú stranu, teraz ich zasek dotrhal".
Zakrytý od krku s plachtou sediac chrbtom k nej sa pýtam:
Kdo vám, čo urobev?"
"No to bol ten, s tú mamku trtnutú. Obidvaja sú mešuge. Šak dočkaj, len si sem sanne. Hákový kríž mu vyholím na gebulu. Mosím té noviny pred ným zebrat", skonštatovala a vrátila sa ku strihaniu. Druhá kaderníčka strihala malomeštiacku pipenku a jej potomka. Kreslo, v ktorom sedí je niečo medzi zubárskym a raketoplánom. Keď sa dá na hlavu prilba-sušička, Tereškovová jak vyšitá. Nerozumiem, prečo sa ženy dávajú pristrihnúť. Malej zobrala 3cm z dlhých gaštanových vlasov. Mamka sedela v kresle trištvrte hodinu a dala jej dolu 5cm z načierno zafarbených riedkych vlasov. Ale to je umývanie, sušenie, strihanie a zasa sušenie, vyčesávanie, balzamovanie, lakovanie a ďalšie chemické bomby. Pomaly ako smradi v autoumyvárke. Navyše to bola pre mamku len prestupná stanica. Mala vlasové požiadavky, ktoré tie dve nebohé, dobré duše, nevedeli splniť. Naveľa jej dali kontakt na štúdio v známom piešťanskom hoteli s modrými balkónikmi a červenými "chyžnými". Vedúca si po vyčerpávajúcom strihaní musí dať šluk pauzu. Hodí na seba bundu a pred dverami nám zamáva.
"To už ako neprídete?!", volá po nej šedivý pán s riedkym porastom a "garážami" na bokoch.
"Nóóó. Ve šlapkách pojdem až domov", spoza dverí vážne odpovedá šéfka a otrčí nohu.
"Chodí ven len húlit", dáva veci na pravú mieru druhá holička, keď zabuchla dvere.
O pár minút vedúca tipla špak o popolník na rímse a bola s5. Kým sedím, nedá sa nepočuť drby. Dozvedel som sa, že 13-mesačné dieťa má už chodiť. Inak ho treba diagnostikovať. Že jej malá chodila už v deviatich mesiacoch. A že 3-ročné nechce rozprávať. Diagnostikovať. Jej malá už rozprávala asi z brucha. Ohovárané genitálne dieťa sa vyslovene nudilo. Sedelo snáď všade, pomaly aj v umývadle. Zlízala lízatko, nabrala si pol deci...vody z delfínka.
No prevažne sa u holičky riešia vzťahy.
"A to víte, pred Vánocami došla sem taká piksla aj s frajérom. Ukázat ho. Šak on má pomály tolko rokov, čo jej mamka. Že vedúca?"
"Já sa do nykoho nestarám. Nevím," odpovedá vyhýbavo kučeravá vedúca.
Premýšľali ste niekedy, koľkokrát do dňa omieľajú túto historku? Po šedivom chlapíkovi usadám do kresla. Dnes si výnimočne môžem vybrať, ktorá Eva ma ostrihá. Volím vedúcu. Za tie roky ma vie ako ostrihať. Obligátnu otázku "Ako to teda ostrihám" vynechávame. Zaujímavé, koľko strihov si tak môže pamätať? Vedúca okríkne podriadenú, ktorá strihá netrpezlivého s mobilom (podľa mňa ho pod plachtou stále vyťahuje):
"A kotlety nyje! ."
"Áno, očujem vedúca. Nedodrbem ho jak minule."
" Aj na mna sa furt dosi stažuje. Tento nesce kotlety strihat, druhý sa stažuje, že som mala robit a nerobila som. Ešte vy volačo scite a pichnem do vás nožnice", hovorí žartovne.
Chlapi vedia čo chcú a sú rýchlo ostrihaní. Strihá, kto príde. Ani neviem, či sa objednáva. U najvychytenejších kaderníčok sa objedáva na ďalší termín pomaly pri prvom vstupe. Polovica ľudí i tak vyzerá po opustení kaderníctva rovnako, ako keď tam prišli.
A o5 holička spustí, aby reč nestála:
"A babka pozerá Senzus."
"Senzi", opravuje ju čakateľ."
"Bóže, tak Senzi. A včera som si aj ja zadžemuvala. O devátej tam dávajú dobrý program. Šak si kuknite."
Týpek je ostrihaný skoršie ako ja. Holičke dáva šesť Eur za strihanie.
"Dajte len tri, mladý pán. Šak keby sme brali po šest, tak tu sedzíme v tých kreslách celý den."
"Ále nič sa nebojte, sedeli by ste tu se mnu aj za šest", odpovedá a obsedantne o5 kontroluje mobil. Čo má komplexy? Diagnostikovať.
"A čo furt vzdycháte?", pýta sa ho na to.
"Jáj, šak idem z roboty a šecko ma bolí".
"Aj mna", sťažuje sa vedúca.
"Nohy ma bolá, celá som jak otrundžená. A že bolesti a únava sú prejavom rakoviny. No ale to by moja mama mala rakovinu šeckého. Ále de! Asi som len prechladla z toho bicykla. No šak vidíte? Postúpame jeden na druhého, a tak nám kosci zapraščá jak vajcá."
Nuž vedúca bola dnes chorá.
"Keby som si nejebla Nurofénu, tak tu nestojím celý den. To ma najsamprv babka nakazila, potvora jenna, dežé bicykel. A teraz to tuná roznášam".
No už som sa v duch modlil, ja neznaboh, nech nie som chorý.
Pred Vianocami zdražela. Asi za elektrinu, lebo začala fénovať od nového roku i suché vlasy všetkým. Diagnostikovať?
A nepoužíva už britvu na krk, ale mašinku.
Po mne prišli ešte dvaja chlapi. Jeden zostal, druhý to vzdal.
"A nesceš zmenit to háro konečne? Šak furt máš to isté", presviedča vedúca mladého blondiaka s briadkou.
"Nedáš to dneska?"
"Nyje", odvrkne.
"Ved číro sa už desat rokov nenosí. Olačo vymyslíme na budúce, že mladý pán".
Po dni v nudnej robote, je bárberšop príjemné osvieženie s obyčajnými ľuďmi, malomeštiakmi. Tie kaderníčky sa snáď učia v škole modelové situácie ako prinútiť hovoriť aj hejtera, introverta. Nie darmo sa hovorí "Má rečí ako holič v sobotu."
Okrem balastu som sa dozvedel, kde je dobré ísť o polnoci na Silvestra. Na hrad, odkiaľ je vidieť ohňostroje široko-ďaleko.
Kontrolná otázka: Viete, kde je Ľubianka? Odtiaľ vraj dobre hrajú.