Rozhľadňa Klenová a Orlie skaly

Názov expedície: Hranica
Heslo: Náladu ani blbci neskazia, čo sa v ceste postavia.

    V rámci hraníc pohybu osôb sme v krásny sviatočný deň nechceli sedieť doma a rozhodli sa omrknúť západnú časť nášho malého okresu. V Prašníku som tŕpol, či policajti nezatarasia cestu na Košariská. Prekvapkanie ma však čakalo v Pustej Vsi. Zákazová značka začala hneď za križovatkou a nie, ako podľa mapy, pri vodnom zdroji. Tak som cúvol dolu kopcom ku kope štrku a zaparkoval pred smetiakmi. Ako sa dostanú obyvatelia Hornej Vsi k domom? K vodárni to bolo asi 500m po asfaltovej ceste. Okolie vodného zdroja je pekne udržiavané. Začali čistiť aj jarok. Osada hrdinov červenej hviezdy, nad ňou kameňolom. Za plotom ochranného pásma modrá značka odbočuje hore doprava. Malá žltá kovová značka nás smeruje rovno do Šteruskej doliny k chatárskej osade. Koniec sveta. Vidíme jednu spustnutú chalupu. Podobnú, v tichu lesa, by sme radi vlastnili. Za novými i starými chatami vyjdeme na dlhú lúku. V zákrute sa na okamih objaví rozhľadňa. Vkročíme do lesa a začíname stúpať. Stretáme starší pár zhora. Ocitneme sa v skalnom meste. Nápadný je veľký kamenný hríb. Stúpanie i skaly končia a sme o5 na kraji ďalšej lúky a križovatky. Doľava sa ide na Lančár a doprava k rozhľadni. Na zelenom koberci vidíme ešte spiaci šafrán. Vojdeme do lesa. Pri polome začína znova asfaltka a posledné stúpanie a prekračujeme aj hranice okresu. Čo okresu, kraja. Cik cak serpentínami očakávame za akou zákrutou zbadáme rozhľadňu. Samozrejme za tou poslednou. Po niečo viac ako hodinke čumíme na drevenú vežu pripomínajúcu obrí lapač na mole. Pod dreveným monštrom sedí partia troch ľudkov.

Podobná veža je pri vodnej nádrži Nová Bystrica na Kysuciach.

    Z opačnej strany došli cyklisti a hneď sa derú hore. My si najprv navlečieme teplé oblečenie, lebo hore bude isto fúkať. Slnko je mdlé, skrylo sa za vysokú rôsolovitú oblačnosť. Po strmých schodoch sme vystúpali na 15m vysokú vežu. Vraj je protipožiarna, ale nezdá sa mi toto tvrdenie.  Na druhej strane konštrukcia nie je jediná u nás. Výhľad z nej je polovičný. Na juhu je najvyšší vrch Brezovských Karpát, Klenová, z východu rúbanisko Rovienky. Aký taký výhľad je na Považský Inovec, pod ním Lúka a Horná Streda, hrad Tematín. Malý kúsok z Hornej Pustej Vsi. Len vodný zdroj a pár domov. Na východe Skala a Malá Klenová. Popod rozhľadňu prefrčí červeno biely skúter. Mladý pár nedovolene prekračuje hranice okresu. Vidím ich ísť smerom na Lopašov. Kým dole na rúbanisku obedujeme, vracajú sa s5. Hoci je dnes pôst, vybalíme suchú salámu. Partia ľudkov mizne kdesi v lese (asi domáci). Sediac na pni sa nám v diaľke mihnú bielo-hnedé zadočky srniek. Pomaly sa dvíhame. Kontrolujem navigáciu, ukazuje polohu na meter presne. Zvažujem totiž obísť Pustú Ves po lesných cestách a napojiť sa na zelenú, ktorá by nás doviedla do Dolnej Vsi odkiaľ štartujeme na Orlie skaly. Mamina zamieta, ale uvažuje nad tým. Cestou dolu sa v tráve belejú ohlodané kosti. Baby bajačíme, že sú ľudské, ale na to sú príliš malé. Utekám hore vyfotiť ich. Zídeme na križovatku lesných ciest. Posledný krát zhodnocujeme, či sa vrátiť k autu alebo pokračovať rovno pod Malú Klenovú. Časovo vychádzajú trasy asi rovnako. Polovička rozhodne vrátiť sa s5 a odviezť sa tých 500m do Dolnej Vsi. Toto rozhodnutie sa neskôr ukázalo ako osudové. Dolu sme pomerne rýchlo. Niektorým nevadil zákaz vjazdu a parkovali pri vodnom zdroji. Sadáme do Voxhóla a odbočujem tentoraz doľava na zelenú značku. Staršia chytá hysáky, že nikam nepôjde a zostane v aute. Má nádchu, ale tak zle na tom nie je (za dva dni ju prejde). Auto odstavím vedľa akejsi Škodovky pri spustnutej hospodárskej budove. Žena preskúma terén, či niekomu nestojíme v záhrade. Na plecia hodíme batohy. Staršiu chytá amok a reve ako vytočený trabant. Zo zadu vidím blížiacich sa dvoch chlapov. Jeden kráča popredu a z očí mu sršia blesky. "Ja snád začnem prepichuvat gumy!" huláka už z diaľky. Vypasený, s dlhými šedivými vlasmi do copu mi pripomína Ringo Čecha. No tak vtipný zrovna nie je. "De to stojíte? To je mój pozemek. Už hentam jeden stojí", spustí v krásne slnečnej oblohe hromy na nás. "Prepáčte, ale nemusíte na mňa hučať. Môžete mi aj slušne povedať, že vám stojím na pozemku a preparkujem", hovorím kľudne. "A já tuná mám dielne, a vy tu stojíte jak hovado!" Vtom sa iniciatívy chopí žena. Chvíľu sa vadíme, prečo si územie neoznačí, ako máme vedieť, kde má výsostné práva a nech jedná slušne. Ukazujem mu, či mu bude vadiť zaparkovať bokom. "Je to síce tiéž mój pozemek, ale móžete". Nechápem, prečo nejdete k cinteru". Ako ste to tu vóbec našli?" "Veď máme mapu" hovorí polovička". Nakoniec obrátila vec na žart a popriali sme si pekné sviatky. Aj správnu cestu nám ukázal. Táto hádka je v podstate výsledok izolácie, v ktorej sa ľudia ocitli. Ochlasta nemá kam ísť, tak si svoju frustráciu vylieva na ľuďoch. Vydáme sa teda ponad vodnú nádrž Pustá Ves južným smerom.

Chodník nad nádržou bol posiaty mŕtvymi žabami.

    Svojrázne značenie na stromoch je opačné, ale vedie nás navigácia. Staršej rev vrcholí, ale neustupujeme. Spoločnosť nám robia mŕtve žaby, ktorých púť k vodnej ploche skončila na zaprášenej lesnej ceste. Obchádzame kopec Dúbrava a prídeme na križovatku, od ktorej sú smerovníky k Veľkej peci a k hrobu šľachtica. Pár stoviek metrov ideme spoločne, potom sa odpojujeme a stúpame na mierny kopček, na ktorom je hrob von Watenvylla. Kdesi nad nádržou mali šľachtici letné sídlo. Ani zmena prostredia, mladému barónovi nepomohla a skonal ako 21-ročný. Čierna šípka nás smeruje ďalej na východ k Orlím Skalám. Jedno malé stúpanie a obchádzame zo západu celý masív. Baby držia navigáciu. Lesná cesta schádza dolu a ja upozorňujem, že treba ísť hore. Je tam úzka lesná cestička a napokon aj značenie na strome: Vyhliadka 100m. Po prašnej černozemi teda stúpame posledný úsek hore. Zbadáme ohnisko a za ním turistov. Na skalách je docela živo. Cesta aj s trucovaním trvala hodinku. K Orlím skalám je chodník zaujímavejší ako k rozhľadni. A tá vyhliadka. Vľavo, na východe Šterusy a Kočín, za ním skládka Rakovice. V diaľke Hlohovec. Na juhovýchode tri zostávajúce komíny EBO a za nimi rúry komínov Trnavy. Celý Malokarpatský masív ako na dlani. Záruby, Roštún a trčiaca Vysoká. Dokonca vidím vežu na Kamzíku. Dohľadnosť je teda ďalekosiahla. Minieme posledné zásoby jedla v podobe malinovej bublaniny a jabĺk. Z mladšou zídeme dolu a lezieme po skalách. Mnoho ľudí sa slní na jarnom slniečku. Idylka bez rúška. Aspoň takto.

Orlie skaly naskytajú neskutočný pohľad na Malé Karpaty a okolie.

    Rovnakou cestou sa vraciame s5. Nejaký pár sa pýta na cestu do Pustej Vsi, ale nakoniec si idú po svojom, vraj skratkou. Dolu, pri aute, sme rýchlo. Gumy prepichnuté nemáme. Prázdnou cestou ideme domov. Presvedčili sme sa, že i náš malý okres ponúka zaujímavé miesta, ktoré sa oplatí navštíviť.