28.5.20

Veľký Javorník

Názov expedície: Nálepka
Heslo: Keď lezieme na Javorníky, už nefučíme ako parníky.

   O5 utekám z hudobnej, aby sme čím skôr vypadli do tónov stromov. Po jednotvárnych Malokarpatských lesoch pôjdeme do väčšej divočiny na sever krajiny. Cez Považskú Bystricu a dedinku roka Papradno zastavujeme auto na veľkom parkovisku v obci Podjavorník. Zopár áut už na ploche stojí a zrovna tatkovia vyvádzajú svoje ratolesti rovnakým smerom. Začíname po žlto značenom chodníku pri prudkom lyžiarskom svahu, ktorý má takmer kilometer. Ja dávam na rozbeh bielu fidorku. Pri chôdzi mi asistujú palice. Už sa nedám odhovoriť, že je to len kopček nízky ako nájom v Žehre. Hneď za záhradami začína prudké stúpanie. Najmenšia zasa pindá. Každú chvíľu stojíme. Stále rovnaká pesnička ako trebárs pred piatimi rokmi. Chodník sa na malých úsekoch zmierňuje. Treba však nastúpať zhruba 500m. Baby si merajú kroky a tep. V najexponovanejších úsekoch pomaly trhá srdce 150 údermi za minútu. Objavíme veľké lesné mravenisko v dutine stromu. Dobehneme aj tatkov s deťmi a psom Ruby. Rúška berú stále smrteľne vážne. Po ľavej strane je veľké spálenisko.

Les horel koreňovým spôsobom, čo sťažuje hasenie.

    Pred týždňom horelo a je stále cítiť štipľavý smrad zhorených konárov. Zrovna včera hotel les aj u nás na Zlatom vrchu. Ľudí šľak triafa so špekáčikmi aj keď je sucho. Pred vrcholom sa na Hladnej brodíme cez množstvo riav. Tesne na napojenie k hrebeňu je krytá studnička so škapuliarom, pri nej dvaja dedkovia, a čo nerobia? Opekajú klobásy. Za päť minút sme na širokom chodníku, ktorý ide od lyžiarskeho strediska a výborných buchiet na Kohútke až po Kasárne. Sme na pomedzí Trenčianskeho a Žilinského kraja. Kúsok dolu sú Čechy. Premávajú sa po ňom cyklisti. Cesta je nenáročná a po chvíli kráčania lesom sme na Stratenci. Objavujú sa mapy špinavého snehu, ktoré slnko nestihlo odpratať. Z diaľky vidím, že pod rozhľadňou je kopa ľudí, ale nik hore. Neblahé moje tušenie sa potvrdí, keď prídem k neveľkej drevenej vežičke. Rebrík je fuč a na podpere lakonicky oznam "Zákaz vstupu". Takže naše krásne Slovensko dnes z výšky neuzrieme. Hustota mrakov je pomerne veľká. 6/8. Ale vďaka chladnému počasiu vynikajúca dohľadnosť aspoň na moravskú stranu. Výrazný hrebeň Beskýd Radhošť a Radegast, Smrek a údolie riečky Bečva. Napravo veža vysielača na Lysej hore a Veľký Polom. Vľavo Vsetínske Beskydy s Tanečnicou.
Desať rokov vydržala veža, dokým sa nezborilo zábradlie.

    Nalejeme si teplý čaj, pokocháme pohľadom a pokračujeme od kamenných krížov na najvyšší vrch. Už z kopca vidíme tmavý dvojramenný kríž. Zídeme do sedla Gerža, kde pokračuje cesta do Kasární a úzkym, krátkym chodníčkom mierne vystúpame na Javorník. Viac je na vrchole Čechov ako Slovákov. Samotný vrchol nie je nijako označený. V zemi je zastoknutý žltý hríbik, ale názov kopca absentuje. Štyria chalani zaberú všetky lavice pri ohnisku. Páči sa mi, ako vytiahnu plastové misky s obedom. Podávajú sa špagety s mletým mäsom a dotrepali si hore aj kečup. A nie sú sami. V sedle vytiahnu moravské babky "gulášek". My klasicky: suchá strava. Kúpili sme si klobásu, ale baby nám ju zjedli skoro celú. Pred obedom však došlo k slávnostnému nalepeniu prvej nálepky Túlavých kapybár na stĺp turistickej značky.
Vrchol Veľkého Javorníka 1071m n.m.

   Zapínam tablet a preverujeme cestu dolu. Jedna zblúdilá víla z Čiech nás vyfotí a vraciame sa s5 do sedla. Odtiaľ šípka ukazuje do lesa k prameňu a do Podjavorníka. Studnička s pomerne novým dreveným prístreškom sa objaví po chvíli mierneho klesania. Pod strechou je palanda a dá sa núdzovo prespať. Prameň má "tlačítka" na teplú a studenú vodu. Mamina si robí srandu, že prameň je termálny. Staršia jej takmer naletí. Za chvíľu riešime závažnejší problém. V riedko zarastenom lese niet si kam odskočiť. Volanie prírody je mocné, aj tep dvíha, ale kam ísť? Celú cestu dolu sme nestretli živú dušu, zrovna v kritickej chvíli cyklistov. Zaseknutá mamina šla namrzene až domov. Prudšie klesáme dolu. Prídeme na križovatku. Šípka ukazuje doľava, ale podľa mapy si takto zájdeme. Nejaká nevychodená cesta ide priamo dolu. Vydáme sa teda strmo vymletým jarkom. Polovička si je neistá. Zrovna frekventovaný chodník to nie je. Ale sú stopy v prachu. Vyjdeme na slnkom zaliate rúbanisko. Vidíme lyžiarsky svah i dolinu pod nami. Sme blízko dediny. Za rúbaniskom je ďalšia križovatka. Mapa ukazuje o5 rovno dolu, ale tam žiadna cesta nie je. Pod nami asfaltka. Rozhodneme sa ísť doľava a napojiť sa na asfaltku. Ja by som šiel doprava, kde tuším dedinu, ale zašli by sme si.
Sedíme na skácaných pňoch. Už aj slniečko viac hreje a čaká nás posledný úsek. Mamina so staršou sedí na živici. Hovorím, že sa prilepia a dedo ich príde odrezať aj s pňom. Motajú sa v okolí domáci. Pod lesom sú víkendové chatky. Schádzame dolu popri potoku cez osadu Chuchmákovci. Vyfotím Záružie močiarne, ktoré krásne a jedovato kvitne do zlata. Za štvrť hodiny sme pri aute. Parkovisko je plné, a to je pol štvrtej. Väčšina ľudí sa však motá len po okolí. Ako sme videli Javorníky sú cyklistickou a asi aj Českou klasikou, pretože nenáročný hrebeň sa dá spraviť za jeden deň.

Pohľad zo Stratenca na Moravsko-slezské Beskydy.

Žiadne komentáre: