Rok 2017

Napriek existencii internetu a fasabuku, 200 mil. zvonení mobilov denne a lesbických rozvodov, existujú udalosti, ktoré zasiahli do nášho života:

-1.1. dnes sme šli svokrovcom na obed. Neskôr však nastavíme zvyk, že oni chodia k nám. Rachot petárd trval tento rok dlhšie ako minulý,
- 2.1. už je tuším pravidlo, že máme dvoch Ježiškov. Kupujem LCD telezízor. A všetci sme chorí,
- 4.1. konečne sa deti dočkali snehu. Sánkoval som sa s babami u svokry. Sneh je aj na Kréte, Grécko hlási -15°C,
- 13.1. začíname basketbalovú sezónu. Nikdy by som nepovedal, že tento rok budem na ženskom basketbale,
- 16.1. Hjúston máme problém. Nemohol som sa skrz zamrznutú ručnú brzdu dostať z parkoviska. Ostal som stáť a točiť kolesami 10min. v kaluži, kým brzda povolila,
- 17.1. prvá platba v knižnici (upomienka) po 11 rokoch. Predsedu SNS Danka povýšili o 8 hodností na kapitána, Toľko dostal "blahoprianí" až mu strana zablokovala stránku. Internet tiež oslavuje povýšenie. Niet videa, kde by sa nestrápnil a na sieti existuje i malá  hra,
-25.1. dcérkin prvý zápas na Starej Turej. Úplne vyhoreli. I keď súper mal nasadené aj staršie hráčky. Behom nasledujúceho roka sa ich hra nanešťastie nikam neposunula,

- 4.2. na návšteve u švagrinej vo veľkej bubline. Do Petržky sme šli so Schumacherom, ktorý bral červenú na semafore len ako iný odtieň zelenej. Na najbližšej zastávke ho stopli policajti. Prišiel o papiere a my sme museli presadnúť do druhého busu. Baby sa chceli sánkovať kdesi v Šenkviciach.
- 7.2. na odd. kvality je môj výrok "Nebudem tu zo seba robiť tajtrlíka" na tabule cti. Manželka je tiež poctená fotkou vo firemnom časopise, ako sa pokúša dostať do sacieho vozidla,
- 17.2. u svokry sa porcuje prasa, svokor má tretiu nohu (drevenú). Z týchto dôvodov máme u nás švagrov drobizg. Slovo "mama" je tabu, menšiu nesmieme kŕmiť, iba ona sama. Slíže z polievky som nachádzal ešte aj na druhý deň,
- 21.2. namiesto krému na ruky som si dal zubnú pastu. Behom roka sa mi tiež podarilo zameniť šampón za telové mlieko. I drahej,
 - 22.2. téééda kiahne. Aj naše malé sa zaradili medzi pacientov s týmto vírusom. Najprv mladšia o 2t staršia. Moja mama kedysi napísala, že som mal osýpky. Ako som sa presvedčil, mýlila sa. Mladšia ochorenie zvládala horšie, na tvári jej zostali drobné jazvičky,
- 1.3. vedci objavili 7 obývateľných planét. Vzdialené sú 44mil. rokov. V novembri dokonca najlepšieho kandidáta na Zem č.2. My sme však stále civilizácia na úrovni 0 a tam aj skončíme,
- 4.3. nech už je jar. Babám šibe z tv. Počujem hlášky ako "pomocné bytosti" alebo "zombícka krv",

-6.3. montážnik sa sťažoval, že má málo čas na zostavenie jednotky. Keď technológ´g natočil na kameru ako systém zostavuje, čas mu ešte znížil,
- 14.3. váha jedného neschopného manažéra sa rovná súčtu váh od neho schopnejších podriadených pracovníkov, ktorých vytlačil zo zamestnania,
- 20.3. zdá sa, že jar prichádza. Objavili sa motorkári, muchy a dcérka s bicyklom v škole. Zhoršuje sa parkovanie pred firmou,
- 27.3. v miestnom hoteli som nám so ženou doprial neskorého Valentína-masáž a vírivku,
- 1.4. s teplejšími dňami sa rozbiehajú povinné práce u rodičov. So štetkou sa plazím po streche chatky na záhradke a drahá čistí dvor u svokra,
- 7.4. mladšia na zápise. Tak sa jej páčilo, že i na druhý deň chcela ísť. Už len kvôli hračke,
- 13.4. na kontrole auta robia technici problém. Kvôli brzdám, svetlám a absencii úplatku som neprešiel. Naháňam servis, kde by mi auto rýchlo uspôsobili do prevádzky. Do roboty chodím vlakom. Zachutila mi jazda a do jesene chodím vždy, keď to ide. Zachutili mi aj zeleninové taniere alebo už sa na tú biedu v kantíne nemôžem pozerať,
- 2.5. mám nové slnečné okuliare. Staré sa mi rozpadli jak náš hokejový káder,
- 4.5. MS v hokeji predpovedajú tento rok dve vajcia. Vložia sa do mikrovlnky, a ktoré prvé vybuchne, to mužstvo prehrá. Naše mužstvo hrá slabučkú hru i s outsidermi. Sme v kóme, i keď neodpojení od prístrojov. V robote máme v pisoároch hokejové bránky. Za to aj naša hra stojí,
- 10.5. nazbierali sme takmer tonu papiera, 872kg. Úprimne nás dojala správa, že dcérku draftovali do basketbalového družstva. Pri jej výške...
 -14.5. s dcérkami sme zosnovali tajne plán na Deň matiek. Mám mamu pozvať do cukrárne. Šli sme však na výlet, tak som zákusky kúpil,
- 18.5. žena má tento rok bohatú žatvu defektov na bicykli,
- 20.5. umelecká derniéra mladšej dcérky v dramatickom a tanečnom krúžku. Na sklonku roka sa dá na športovú kariéru - hádzaná,
- 21.5. so staršej je duchovný pubertiak. Dostala hodinky a mobilný telefón. Hodinky zapadajú prachom, mobil špinou z rúk,
- 25.5. voxhól má 100tis. km a k výročiu dostal nové brzdy,
- 30.5. návšteva p.p. vo firme Čistili sa múry, vysýpali smeti, zametala zem. Ľudia na neho zazerali. Tí, ktorí sa pekne usmievali, dostali spoločnú fotku v rámiku (neviem o takom), 

- 5.6. v parku začíname drtiť "pinčes". S postupom času sa zlepšujeme, ale treba vystihnúť čas, keď sú voľné stoly,

- 8.6. sedím 1h so šéfom nad hodnotením zamestnanca, keďže ma nikto zo skupinárov nechcel. Rád by ma videl ako šéfdizajnéra. Dal som si čas na rozmyslenie, ale napokon ostávam pešiakom. Šéf na to, že som v komfortnej zóne,

- 16.6. zisťujem, že mám rozbité pravé sp. zrkadlo. Našťastie chlapík nechal na seba kontakt. Pomerne rýchlo sa záležitosť vybavila, len mňa ako poškodeného to stálo viacej úsilia,

- 20.6. 1x kúpeme sa v bazéne,

- 23.6. Slovensko má vo vesmíre svoju prvú družicu skCUBE. V septembri pribudnú ďalšie dve, ale tie krúžia iba jeden deň okolo našeho mesta,

-7.7.  perly našej "ceremoniárky", resp. šéfky projektov: Column in losos colour (namiesto solmon). 

       - na otázku, kedy bude hotová nejaká sada výrobkov jej kolega odpísal: "<system error> <work inprocess> <please wait>. Pochopila to ako seriózny výpis z databázy.   

       - poslala mi mejl, prečo nie sú skrine uvoľnené do výroby. Pritom si nepozrela ich číslovanie, že sa jedná o úplne iné skrine z Nemecka,

      - chcela od mňa zoznam nových častí, ale zároveň písala, že neviem, o čo ide. Ako som jej ho potom mohol dať?

      - dala príkaz na zmenu ročného objemu súčiastok pre nové skrine podľa akejsi tabuľky. Bohužiaľ zlej. Takže zbytočná robota,

      - hltá lieky, i keď je zdravá. Sú to vitamíny a výživové doplnky Kompava, 

      - nie raz sa jej stalo, že poslal pozvánku na poradu, hoci musela vidieť, že mám inú v danom čase,

- 10.7. staršia je vo vytržení na basketbalovom kempe so svojim dospeláckym idolom. I moja polovička sa dala na basketbal. Staré vrany. V práci to má veľmi ťažké, stala sa šéfkou dvoch divízií. Lopta je pre ňu ohromný relax,

- 20.7. sucho a teplo. Žatva v plnom prúde. Nebojte sa veľkých výziev, nikto nečaká, že ich splníte,

- 3.8. s babami si užívam horúce letné dni. Chodím sa s nimi kúpať po okolí. Prvý a posledný krát sme boli vo Funny parku na nafukovacích atrakciách a bazénoch. Obria šmykľavka bola super. Ďalší rok nafukovací aquapark skrachoval,

- 22.8. v starej zubnej ordinácii, ale s novým zubárom v novej polohe,

- 29.8. normálnosť je ako vydláždený chodník. Pohodlne sa po ňom kráča, no nerastú tam žiadne kvety,

- 4.9. sprevádzame mladšiu prvýkrát do školy. Triedu má hneď vedľa staršej. Nastúpi asi 5 tmavších spoluobčanov. Do konca roka sa tento počet ustáli na troch, z toho je jasné, že ani tí všetci neskončia prvú triedu,

- 5.9. začal som cvičiť dosku. Po pár týždňoch som sa dostal na 3x1.40min, ale bolia ma ramená. Poľavil som, ramená ma nebolia, ale stagnujem, 

- 8.9. mladšia dnes dostala varechou od mamy. Spolužiakovi nadávala do úchylákov, keď jej pozrel do zošita. Najhoršie, že pred jeho rodičmi. Teraz je to citlivé. Doniesla chlapcovi potom lízatko,

- 14.9. vrcholí svadobný stres. Svokra prakticky nespí, ráta koláče, nevesta plače. A my? My ideme do Tatier plniť posledné výzvy,
- 22.9. tak už aj nás dostihla udalosť roka a prípravy na ňu,
- 24.9. konečne za nami. Všetko sa začína hádkou a panikou, potom sa nasadne do auta s bábikou,
  všetci už chystajú torty a koláče, mama je dojatá asi sa rozplače,
- 27.9. auto aj kolobežka majú nové kolesá,
- 30.9. ani ďalšia myš sa nedožila dlho. Biancu po vyše roku sklátila zákerná rakovina hrtana. Vyhadzujeme celú klietku, niečo zlé v nej je,
- 2.10. oddelenie sa rozrastá o nových inžinierkov. Dnes nastúpil Martin Č. Pamätal si ma z parkoviska. O týždeň prišiel Matúš B. Nosil "bomberu"M, robil aj vyhadzovača v bare. al mindráky z plešiny. Plán je odpíliť nešťastnú Indiu,
- 7.10. rozpadla sa mi nádoba na kvapalinu do ostrekovačov. Zborilo sa dno. Na inej zasa vyžralo vrchnák. Hoci mi kolega dal nejaký iný, celkom netesnil a pri prevrhnutí nádoby sa jej obsah vylial do kufra,
- 14.10. prvý a posledný krát v roku na hríboch. Je sucho, úroda biedna. Navrhujem zmenu kraju,
- 15.10. zavŕšil som memorovanie svetových dní. Trvalo mi to rok, najdlhšie som sa učil 10. mesiac. Nič z toho,
- 21.10. predvolebné lepšie časy. Často sú vynesené smetné nádoby, upratané lístie, opravená lávka cez potok i spravený kamienkový chodník. Po krajských voľbách hnije lístie na zemi spolu s odpadkami a sľubmi. Lávky sa rozpadávajú ako miestne letisko,
- 27.10. k narodeninám som si dovolil kúpiť novú tašku. Je malá, dáždnik mi už do nej nevojde. Vydržala mi až týždeň, potom sa odtrhol remeň. Mesiac som čakal na novú,
- 31.10. aféra s elektron. občianskymi preukazmi sa prevalila, hoci už od augusta visel Damoklov meč nad kusom plastu. I mňa čaká prečipovanie na konci roka,
- 9.11. Lexus aj naše baby prešli na 4. stupeň autonómnosti,
- 11.11.medailobranie a staršia prvý zápas proti Nitre,
- 21.11. bomba v Tescu oproti firme a viróza v hrdle,
- 8.12. manažérske škatule sa hýbu. Môj šéf sa stal šéfom celej divízie. Vytvorila sa nova pozícia COE (Civilná Ochrana Ekonomicky činných osôb). Šušká sa, že budem mať nového vedúceho skupiny dizajnu skríň,
- 11.12. choroby sú o5 tu.Staršia pobudne aj s prázdninami takmer mesiac doma,
- 17.12. Krampus-pochod čertov. Deti z výchovného a strašiaceho hľadiska nešli. Pánbíčkári exhibíciu ostro odsúdili. Ani porno v prešovskom kostole svatuškárov tak nevzrušilo, ako zopár masiek. Kvôli tomu sa zmenila aj trasa. Najlepšia maska bol dedo zakliaty v duši dieťatka, ktorý cez mŕtvoly si prerazil cestu k zábradliu, aby sa mohol vyfotiť a poslať status na "fejs",
- 19.12. vrcholí vianočný stres. Naháňame kaprov, šaty na večierok.  Prišiel nám balík s loptami. Po otvorení sa v ňom nachádzali potápačské okuliare a termoprádlo. Tak sme pekne všetko vložili do krabice a zalepili, poslali s5. Najlepšie na tom, že po preverení, tá firma tovar vôbec ani nemá! My nemáme doteraz peniaze,
- 23.12. každý deň som na pošte. Prišli lopty, ale od iného predajcu. Kupujem stromček. Pekný, súmerný, asi najkrajší, aký doteraz máme. Deň  pred Vianocami som strhaný ako pero v kukučkových hodinách,
- 29.12. Silvestrovský turnaj v basketbale vo Vrbovom. Hrajú aj Staré vrany v nových dresoch labutí. Vypili sa 4 fernety, vodka, domáca a 5l vína. Posledné zápasy aj tak vyzerali. Ja som podchladený fotil,
- 31.12. Doobeda prší a tak tradičný výstup na kopec sa koná v obývačke iba proti kopcu sladkostí,

My všetci školopovinní

Naša malá prváčka ťažko bojuje na školskom frontovom poli s písmenkami a číslami. Ma, me, Ela, malá, 1 a 5. Útočia zo všetkých strán a ešte aj doma. Už aj rodičia sú zatiahnutí do konfliktu s čítankou a počtovnicou. Nečudujem sa, že po troch čítaniach dokola sa jej písmenka krížia. Ako obranu neúspešne nasadzuje zívanie. No ani slzy nepomáhajú. Povedala, že úlohy sú pre ňu utrpenie. Je to tvrdá palica. Niekedy sú lepšie dni, niekedy horšie a učí sa aj dve hodiny. Učí sa s ňou najmä mama, sem tam suplujem ja. Prihlásila sa na hádzanú a ukazuje nám ako chytať loptu. Pohyb jej každopádne nezaškodí a možno sa konečne naučí počúvať autority. Ich trieda je zvláštna, experimentálna. Je v nej veľa zahraničných a tmavých žiakov. Slabší majú asistentky. Polovica nevie ani po slovensky. Zbierka detí, ktoré iná škola v meste nechce. Tu dostal každý šancu, tak uvidíme na konci školského roka. Situácia sa v zmiešanej klase ukľudnila, riaditeľ stále chodí po kanáloch.
Na staršie dieťko dozerám hlavne ja. Vybrané slová, násobilka. Plátame diery v hlave, aby jej všetko z nej nevyfučalo. Dcérka takmer týždeň nepriznala 3 z prírodovedy, a tak pokiaľ si ju neopravila, nepoznala tablet. Reparát vykonala, až keď jej hrozilo, že nepôjde reprezentovať školu v baskete. Učiteľka nakoľko nemá koho dať na športové hry jej dala 1 asi z milosti. 3 je najhoršia známka, pretože je znakom lajdáctva. Kto má za 5, je vymletý a nerozumie tomu. Telefón ma tiež zakázaný na mesiac, pretože ho zablokovala. Vymieňali sme v ňom telef. kartu, lebo stará nefungovala. A ona motana nevedela číslo pin. I ja som sa dočkal zmeny čipu. Na mojom OP. Na výlety už nechodíme, ale každý víkend čosi máme. Začína basketbalová sezóna malých i idolov. V živote by som nepovedal, že budem chodiť na ženský basket. Pomaly by sa mi už aj permanentka oplatila. Naša mini má prvý zápas. Lejeme peniaze do zjavne nefungujúceho spolku, ale pokiaľ dcérku baví triblovať s loptou, nech chodí. Drahá po jej vzore hráva vo frustrovanom basketbalovom združení Starých vrán. Tímom sa tento babský spolok nedá nazvať a väčšina báb si tam chodí liečiť komplexy. Zadovážili si i trénera. Ten keď videl ich hru, povedal, že je to výzva a berie ich aj zadarmo. Dávam im zabrať. Nejedno ráno sa žena nevie ani postaviť. A ja si pri tom všetkom brnkám na klávesoch. Idú Vianoce, tak oprašujem klasické odrhovačky. Cítim však, že je čas na hodiny klavíra v ZUŠ. Akosi sa neposúvam ďalej. Začal som cvičiť dosku (planck), ale bolí ma rameno. Rád by som spravil niečo pre seba, no niekde robím chybu. Chtiac nechtiac asi i tento jednoduchý cvik zakape ako direktorova vízia športovej školy. Čo však zdá sa neskončí, bude akcia 7 vrchov, 3 jazerá a čo vymyslí svokor budúci rok. Teraz nás čaká tá príjemnešia časť,  medialobranie. Ciele na ďalší rok sú tiež stanovené (o5 sme polovicu absolvovali v minulosti). Každopádne sa na výzvy tešíme a v hlave nám to už šrotuje, ako ich naplánujeme, vyšlapeme. Takto si pomaly pekne žijeme. Ja medzi augurmi a klamármi, manželka medzi chudákmi a skrachovancami a decká v guláši žiakov pozbieraných z osád celej Európy. Až sa divíme, ako nám dobre je.

7 kopcov, 3 jazerá a 1 jama

Drahej kolegyňa dala zdielať na fasabuku program Reštartni  sa! Chytili sme sa ako rybička na udicu, ale nie hneď tak rýchlo. Najprv sme spravili aspoň polovicu výziev, kým sme sa teda prihlásili. Ciele sú na internete a na mojom blogu, ale o jednej výzve však načim napísať viac. 1 jama alebo šachta, či letný kardio nápravník. Svokor sa sám ledva zmestí do vybudovaného protiatómového krytu, preto sa rozhodol budovať a betónovať (v tom sa vyžíva) ďalšie. Tento rok po jednom kryte za domom bol v pláne ďalší za pivničkou hororničkou. Kopáč však nečakane vypustil dušu. Babka zalamovala rukami: "Kto nám teraz bude kopať?" V jeden júlový piatok, keď sa ukazovalo zlé počasie, som zahlásil, že ja tu poondiatu jamu teda dám. Ráno v sobotu som sa polovičky spýtal, či turistika v rámci 7 vrchov atď. alebo jama. Na turistiku nechcela ísť, bolo rozhodnuté a šli sme svokrovcom. Tí boli prekvapení, lebo si mysleli, že táram do vetra najmä, keď sme prišli o desiatej. Hneď som sa prezliekol a vykotkodákal sa na dvor. Najprv zamerať a vyznačiť kolíkom pokiaľ kopať. 1.2x1.2m a do hĺbky, kde ma už nebude vidieť. Našťastie nie som až taký vysoký a ušetril som si "štich" - dva na rýle. Tak som začal. Prvý kop zapadol relatívne dobre. Svokor šiel kúpiť medzitým tvárnice, lebo som sa dušoval, že my ešte aj spodok dnes zabetónujeme. Druhý riadok boli kamene. Už som sa trápil a nešlo to tak rýchlo. Začalo ma bolieť pravé rameno. Po zahriatí prestalo. Po kameňoch nasledovali riadky plné koreňov. A živých, kvapkala z nich voda, či miazga alebo čo. Tak odhrabať, vziať sekeru a preťať. Babku sme pri obede spovedali, kde sa tam v polmetrovej hĺbke zobrali. Vraj tam boli marhule. Najpravdepodobnejšie to však boli pozostatky krovín, ktoré sa likvidovali na jar. Mne sa však videli príliš hrubé. Vykuklo slnko, na gebuľu som si dal šiltovku. Predpoveď bola i na nejaký ten dážď, ale spadli azda tri kvapky. Bol som teda len vzduchom chladený. Smädný ako saharský piesok som lial do seba Vineu. Pred obedom mi prišla pomôcť žena. Inak by som tam kopal asi doteraz. Na obed mastné fašírky. Do obeda bola hotová asi tretina. Zúfale málo, ale prišla pomocníčka a zem bola lepšia. Horšie sa však vyhadzovala. Najprv som ju dával len nad jamu, neskôr už len do vedra. Svokor ich potom vyťahoval hore. V metrovej hĺbke sme objavili chodby. Ja som tvrdil, že to vyryl krt, dedo potkan. Zlatým klincom výkopu mala byť praktická ukážka otvorenia šumivého vína bodákom. Dedo chladil šampanské so špeciálnym korkovým štupľom celý deň v mrazáku a básnil o tom, ako sa to naučil, keď otváral 35 fliaš kdesi na Morave. Okolo piatej trčala z jamy len moja čiapka. Posledný štich. Ešte nejakú hodinu trvalo dorovnanie jamy na rozmer rovným rýľom a malou lopatkou. Pritom sme objavili hlinenú misu. Dedo sekol krompáčom, že ju podberie, ale rozpadla sa (mysleli sme, že je to plechový hrniec). Baby hneď mali zábavku a čistili črepy. V mise sa objavili kosti. Asi nejakej sliepky, lebo na človeka boli malé. Po hodine pogo v jame skončilo. Ešte svojka do telefónu a po rebríku šup z jamy. Betónovať sa už nebude, nie je dosť štrku (teraz je ho zasa veľa), ani síl. Nastala chvíľa  exhibície someliéra deda. Najprv hľadal lepený spoj. Krútil sa s fľašou ako akrobatka na tyči a nič nevidel. Prišla šarmantná asistentka babka a ukázala mu spoj. Tak trieskal tupým ostrím o hrdlo. Nič. Asistentka, že je to inde. Pootočil teda fľašu a trieska znova jak Číňan na petardu. Lietajú prach a iskry, ale fľaša odoláva. Odhodí bodák a mieri s fľašou na babku. Tá sa zľakne, nech sa otočí s tým mimo. Nejde mu ani korkový štupeľ vystreliť. Vraj zamrzol. Naveľa však povolí a môže naliať. Tak sme si pripili na zdarné vykopanie jamy. Mne kopanie pomohlo, pretože som mohol chodiť iba vzpriamený a nehrbil som sa. Nemohol som spať na bruchu, lebo sa mi prehne chrbát až to bolí. Drahú čaká basketbal. Najhoršie bolo utekať na vlak. Najlepšie nás "povzbudila" babka. Že nie sme navyknutí.V priebehu týždňa svokor všetko zabetónoval a naozaj to vyzerá ako kobka, či protiatm. kryt. Dedo ako odborník na všetko sa bráni, že jama by musela byť o meter hlbšia a nad ňou 60cm betón. Okolie potom dokončoval švagor v priebehu leta. Vykopaná hlina skončila na pivničke a vyzerá teraz ako Tádž Mahál. Snáď nasadená tráva a kvety ukážu inak.
Takto sme tento rok lietali po krajine a dedovej záhrade.  Najkrajším zážitkom bolo stanovanie s deťmi pri Brezne a radi by sme si nepohodlie stanu zopakovali. Najväčšou výzvou boli Roháčske plesá. Ani nie tak fyzicky ako skôr psychicky, aby sme to nevzdali kvôli počasiu. Fyzicky náročnou výzvou bola jama. Teraz už len pri vínku spomíname na zážitky a kroky.
    

Netopiere a kyjaky

Náš žolík. Využili sme posledné teplé dni roka a dali ostatnú výzvu v rámci Reštartni sa! Návrh bol nejaký cieľ z minulého roka a miesto, kde sme ešte neboli. Sprvu sme rozmýšľali nad Veľkou Javorinou, ale hore je dlhá a nudná cesta. S drahou sme tam už i boli. Napokon som vybral okolie Banskej Bystrice, konkrétne lokalitu Šachtičky. Aby bol výlet zaujímavejší, preskúmame tamojšie malé, voľne prístupné jaskyne. V sobotné ráno sme sa rýchlo pobalili a vyrazili. Vyzeralo to na slnečný deň, ale na mieste nás nemilo privítala zamračená obloha a 8°C. Rozhodnutie zobrať mikiny aj bundy bolo nanajvýš okázalé. Počas dňa sem tam vykuklo slniečko, ale až neskoro poobede sa ukázalo a trocha hrialo. V Šachtičkách som omrkol okolie, po pohľadniciach ani chýru, ani slychu. Nazuli sme "karimory" a mohli vyraziť. Pohrávali sme sa s myšlienkou vyraziť priamo hore po lyžiarskom svahu.

                                                                  Panský diel.
  
Ale zvolili sme miernu cestu po modrej značke. I tak nás prudký kopec neminul cestou s5. Chodník obchádza Panský diel a prišli sme  k nemu prakticky zozadu. Pred posledným stúpaním k vrchu je križovatka, ktorá môže sprvu pomýliť. Až obďaleč je na strome mega modrá značka. Cez malý lesík posiaty muchotrávkami vychádzame na lúku a vidíme vysielače. Sme už skoro hore. Hríbik sa nám zatiaľ skrýva, skutočné hríby odkrývajú. Vidíme kopec antén a lyž. vlekov. Pri zamračenej oblohe nie sú vôkol takmer žiadne výhľady. Bystrica v opare a ďalej ani vidieť nie je.
Slniečko sa pomaly prebíja a verím, že na spiatočnej ceste sa nejaké tie kopce odkryjú. Pofukuje slabý južný vietor, ale na vrchole 1100m vysokého kopca je nám chladno. Jediný posed v podobe kmeňa je obsadený. Na posilnenie dáme čokoládu a pokračujeme južným svahom dolu
po modrej značke popri vleku. Svah je posiaty bedľami. Sú však ešte mladé, bez klobúčika. Na lúke je tiež hojne zastúpená prudko jedovatá krása - jesienka. Stretávame domáceho s napichnutými bedľami na konári, ako klobúky. Ukazuje nám i pečiarky. Tie sú však, naopak, staré. Strmhlav ideme dolu a kĺby, hlavne našej maminy, dostanú riadne zabrať. Míňame strojovňu vleku, kde baby ako to pri našich turistikách už býva pravidlom, majú kakaciu pauzu. Klesanie sa zmierňuje a vchádzame do lesa. Bizarné tvary stromov, na ktorých rastú hríby a rozbité tabule náučného chodníka. Sledujem pozorne terén, aby sme našli odbočku k jaskyniam. Doma som si prečítal a pozrel, ako asi vyzerá. Zhora totiž nie je
odbočka označená. A už ani zdola. Smerovník dakto zničil. Našťastie je naproti na strome značka.

                                      Odbočka z modrej k jaskyni. Vpravo pozostatky tabule.
 
Za malou zarastenou lúčkou sa teda skrútime o 180° doprava a ideme po úzkom chodníku. Prekračujeme spadnutý strom, na ktorom je hliva. Po asi 10 minútach narazíme na strážcu jaskyne vyrezaného v kmeni stromu. Sme nad jaskyňami. Prudko zídeme pod skaly a ocitáme sa pred prvou veľkou dierou- Kaplnkou. Je tam ohnisko dokonca s nachystaným drevom. Nápis upozorňuje na to, kde vždy pripraviť súdok piva v zadnej miestnosti. Baterky nám ani nie je veľmi treba. Šípka na skale ukazuje ďalej. Preto prekračujeme ďalší spadnutý konár a sme pred Netopierou jaskyňou. Malá tabuľka a nákres hovorí, že tu žili "pračloveci" a hodovali ľudožrúti. Jedného takého som neskôr aj vyfotil. Nasadili sme čelovky a hor sa do útrob jaskyne. Nie je veľká a šmýka sa v nej. Treba si svietiť pod nohy, lebo sú tam skaly. Napravo je malá miestnosť, kde je krásne vidieť ako rastú kvaple. Ďalej treba prejsť alebo obísť veľké skaly. Za nami stále presvitá škáročka svetla, kde je vchod. Márne hľadáme netopiere. Tiene, či kresby skál nás mätú. Jediné netopiere sú zatiaľ naše baby. Až pri ceste von, staršia náhle spozornie. "Netopier!", skríkne. Kužeľ baterky zamierim na skalu predo mnou a vskutku. Maličký Podkovár si tam visel zavesený na tenkých nožičkách prikrytý krídielkami. A meter od neho ďalší.

                                                                 Podkovár krpatý.

To už aj mama, ktorá dovnútra nešla, vkročila do jaskyne, aby videla krpcov visiacich na skale. Nevyplašil ich ani blesk fotoaparátu. Ešte sme takto blízko nevideli týchto tajomných, fascinujúcich a jediných nočných predátorov hmyzu voľne v prírode. Lietajúca myš vie napríklad meniť geometriu krídiel, a tak vyvádza za letu rôzne kúsky. Hmyz lapá do krídiel ako do sieťky. V letku sa potom kŕmi. Aby ho pri visení neboleli nohy, má na nich šľachy, ktoré sa sťahujú váhou útleho telíčka. Kvôli týmto výnimočným živočíchom sa nám sem oplatilo zísť. Po zistení, že v Kaplnke netopieri nie sú, sme smelo vytiahli žemle so salámou a dali obed. Cestou s5 sme natrafili na impozantné huby - kyjak citrónovožltý. Praženica vyjde pekne draho. Jedna stojí 60Eur. Teraz už nás čakalo len stúpanie hore, doslova kardionápravník, najmä posledný úsek na svahu Panského dielu. Už vieme, prečo nikto nezbiera huby. Cestou hore má každý problém sám so sebou, nie ešte obzerať sa po lúke. Baby dostali posilňovacie cukríky. Fučali sme viac než Helena Rúžičková do schodov.
 

                                             Vyzerá ako rovinka, ale je to smrtiaci stupák.

  Pod vrcholom bol sedací konár voľný a mohli sme sa vydýchať a zohriať čajom. Otvorili so konečne aj výhľady na Kremnické vrchy, Nízke Tatry a trocha na Zvolenskú kotlinu. V diaľke sme videli zasa Krížnu, jeden z našich tohtoročných cieľov.  Spomenul som si, že trepem celú cestu i ďalekohľad, tak som tú ťažkú opachu vytiahol. Baby však najviac bavilo čumieť na najbližšie objekty, teda na rodičov. Zbalili sme všetko, obliekli sa, lebo sme pomaly vychladli a spustili sa dolu. O5 sme volili príjemnejšiu trasu po turistickom chodníku. Už sme sa tešili, že si dolu dáme niečo na zahriatie. Zakotvili sme v Baníckej cimre. Sedíme 5 minút, 10 a nič. Traja čašníci s kuchárom stoja vo dverách a kvákajú, márne prosebným a hladným pohľadom na nich pozeráme. "Samoobsluha alebo čo?", pýta sa najdrahšia. Idem teda na vyhliadkovú vežu, že snáď dovtedy si nás všimnú. Pri dverách sa zrazím s čašníčkou a poprosím ju, či si môžeme teda objednať. Poslal som ju k nášmu stolu, kde žena potom objednala polievky a bryndzové halušky. Cestou k vyhliadke vidím húliť vonku za reštauráciou kuchára s partiou hic. Rozhľadňa je na kľúč, viac menej putovný, pretože stále niekto hore je. Šachtičky sú obľúbeným miestom bystričanov, niečo ako Pezinská baba. Rozhľadňa je na tomto mieste platná asi ako parný valec. Železná obluda, z ktorej nie je veľa vidieť. Podo mnou je hotelový rezort s ihriskom, somárom, koňmi a salašom. V doline je kúsok vidieť zo Španej doliny. Na vrchu veže je presklená "kukaňa" s plastovým kresielkom a popolníkom. Romanticky zrovna nepôsobí. Putovný kľúč podám páru stúpajúcemu hore a som dole v cimre.

                                                     Šachtičky. Vpravo Banícka cimra.
 
Akurát doniesli kapustnicu s oškvarkovým chlebom. Kapustnica teda nič extra. Chlebík zaujímavo chutil a celkom dobre. Obsluha cimry si nás už viac všímala a po dojedení polievok, hneď priniesli halušky.  Na povestnú a rozmanitú kuchyňu, ako sa prezentujú, jedlo bolo sklamaním. Halušky múkové, zemiaky neznáma surovina, namiesto bryndze nejaká kyslá smotana. Deťom ani veľmi nechutili, my sme naše porcie viac menej zjedli. Zvyšok sme dali zabaliť. Jedlo ťažký priemer. Pred odchodom povinná návšteva veciek. Tie sa tiež nemôžu zrovna pýšiť vysokou úrovňou. Zápach, na ženskom nejdú zavrieť dvere. Sýti, ale s rozpačitými pocitmi sme cimru opustili. Nakukli sme do minizoo. Somár sa skrýval, koníky na výlete akurát smradľavé kozy sa motali za ohradou. Prezuli sme sa do tenisiek a vyrazili na vyše 2h cestu domov. A posledná výzva pokorená. Máme za sebou 11 výziev. Prečo jedenásť, o tom nabudúce.

Všetci ľudia sa radujú

Udalosť roka máme za sebou. Babka už dva týždne predtým nespala. Zdalo sa jej málo zákuskov (nakoniec skutočne niektoré zmizli). Dva dni pred svadbou plakala nevesta, že nemá za 1000Eur  vysnívané šaty, výzdoba sa predražila, torta nie je hotová, padli jej pomocníci na výzdobu, počasie na chuja. Mne sa už aj snívalo o svadbe. Ženích si prišiel pre nevestu špeciálnym vlakom, ktorý zastal za záhradou na trati a vytrúsili sa z neho svadobčania. Jeho tato bol skutočne rušňovodič. Najdrahšia si zobrala deň pred dovolenku. Pomáhala s výslužkami, výzdobou a s vodkou ukľudňovala emócie. V onen deň obradu o 10.30h sme už boli nastúpení u babky. Zatiaľ len v teplákoch a neumytí. Haprovala totiž aj teplá voda v byte. Maľovanie na tvár, účesy a znova maľovanie, jedenie a maľovanie. Plantavý guláš, málo dochutený. Už aj dedo bol asi v strese. Spieval som na odľahčenie Cukor jedla, kávu pila. Nepodaril sa vytlačiť zasadací poriadok a kopec drobných detailov. Dážď a chladno vonku, horúco vnútri. Prvý a asi aj posledný krát som videl 500Eur bankovku v rukách toho najpovolanejšieho-ženícha. Tesne pred obedom sa šla nevesta fotiť. Ženích si zabudol topánky, fotil sa v teniskách. Po obede sa začali trúsiť kamaráti, východňare. Zajedli gulášu, ja som upratoval dom a chystal izbu na prespatie. Okolo tretej sa zamkol dom a čakalo sa na ženícha. Svoju polohu pravidelne ako navigácia oznamoval neveste. Vidíme vchádzať auto do dvora, za okamih búchali na dvere. Svokor "Čo scete?" Ženích si prišiel po nevestu. Ešte týždne pred tým povedal, že berie prvú, čo vyjde z dverí. Fajn, prvá vyšla spoza plachty moja žena prezlečená v plášti a zasr... čižmách. S alobalom na zuboch sa škerila na potencionálneho ženícha. Druhá bol prezlečený družba v strieborných vlasoch. Až do tretice prišla jeho vyvolená. Svokra ju ešte upozorňovala, že si to môže rozmyslieť. "Ešte si naša", hovorí. Neváhala a vykročila za svojim junákom s kyticou. Vo vnútri bola odobierka. Starejší predniesol reč, ale bola taká suchá, snáď to vyhrabal ešte z čias, keď sa on ženil. Hostia si postáli v obývačke, my sme šli preč. Naše auto som nechal pred domom a sestra nás zobrala do kostola. Práve sme míňali alegorické vozy. V meste totiž dávali zbohom letu. Lejak ani nemohla byť lepšia bodka za suchým letom. Nedarilo sa nájsť miesto na parkovanie, až na streche nákupného centra. Rýchlo sme sa kdesi pred kostolom ukryli, dostal som stužku a šup dovnútra. Švagor doniesol prstienky, farár pomodlil, dedo usadil. No pozabudol, že má k oltáru dcéru odviesť. Potom, čo ho žena upozornila, šiel pre ňu. Nevestine nočné mory, že hlavná družička bude mať rovnaké šaty, sa nenaplnili. Dostavil sa ženích a obrad mohol začať. Mladý farár mal peknú reč. Nebola taká klasická, ako sme mali napr. my o májovom dáždiku a poľnohospodároch, ale bola o láske. Keby sa i všetko pominie, či stratí. Byt,  práca, peniaze, česť, ich láska im zostane. Preto nech sa držia za ruky, trebárs i v obývačke pred tv v dobrom aj zlom. Amen. Dojímavo hovoril, od srdca. Od srdca som potom ja gratuloval neveste, keďže som nevedel poriadne, čo povedať. Ženíchovi som zasa zabudol podať obálku. Predtým však deti vypustili ryžové bomby na snúbencov ako vychádzali z kostola. Nie a nie prestať, tak im to páčilo. Zrniečka ryže som nachádzal ešte aj na druhý deň u nás doma. I kostolná kapela sa nedala zahanbiť a príjemne húdla. Dážď aj ryža medzitým ustali. Po jedinom spoločnom fotení pred kostolom sme peši prešli cez most k reštaurácií.  Kosci sa zrovna chystali pod mostom na senobranie. Reštaurácia je utopená medzi svahom a mŕtvym ramenom Váhu. Je tam teda málo priestoru. Hlavne pre autá. Obligátne rozbitie taniera pred mladými a mohli sme ísť. Sem tam sa niekto hľadal v zozname hostí, kde má miesto. Rodiny vlastne sedeli oproti sebe. Sedel som na kraji oproti ženíchovej sestre, t.č. hlavnej družičke, s jej priateľom a nejakým týpkom. Deti medzi nami. Až cez uličku švagor. Vlastne som tak ocitol medzi cudzími a vákuom. Zasadací poriadok ma rozladil na celý večer. Pre mňa by bolo lepšie sedieť obklopený ľuďmi, ktorých poznám. Hoci som potom aj mohol. Naschvál to však bolo spravené takto a nemal som chuť sa zoznamovať na jeden večer. Dal som to aj patrične najavo. Peklo introverta pre mňa alebo egoizmus pre tých ostatných. Na stolíku za dverami boli srdiečka, na ktoré každý hosť napísal meno. Potom sa vkladali do akejsi presklenej vitrínky a la obraz. Na pravo od dverí bol tiež foto kútik. Tabuľa potiahnutá bielym súknom a lampičky. Naľavo boli pohovky na oddych a menší rad stolov. Na stenách boli fresky s textami o víne a holými babami. Jediná s falusom bola nad zákuskami. Málokto si to všimol, lebo sladkosti obraz prekrývali. Na pravo rad stolov prerušený len uličkou k dverám na terasu. Stoličky boli potiahnuté bielym súknom. Škoda, že nebolo počasie a na terase sa nedalo pobývať. Vedľa bola miestnosť s malým tanečným parketom. Na jednom konci bar a na druhom dídžej. Vecká boli na poschodí. Šlo sa tam popri pytónovi-albínovi, ktorý sa nezmestil do kože. Každý z hostí mal pred sebou balíček s menovkou a čokoládky. Jedlo zdržovali naše baby na vecku. Cink o pohár a starejší mal prejav. Dedo sa slova neujal, darmo som mu reč zháňal. Štartér bol kúsok šunky so syrovou omáčkou a toastom. Polievka klasická slepačia so slížikmi. Akurát bujónová. Ozvalo sa "Polievka je málo slaná, nevesta nie je pobozkaná" a rinčanie lyžíc o taniere. Najlepší boli najmenší. Tým sa to páčilo. Hlavný chod nebol našťastie had z terária, ale teraz veľmi populárna panenka s opekanými zemiakmi. Deti dostali ryžu. No mladšia sa jedla ani nedotkla. Prepečené bolo, žulo sa dobre. Spustilo sa prvé kolo tanca. Ženích s nevestou mali nacvičenú nejakú choregrafiu, ale pripadalo mi to ako divadielko.  Viem, že v piatok bolo ťažko na cvičisku, slzička nejaká spadla. Potom už tancovali aj ostatní. Prišila prvá prestávka a čas na tortu s kávičkou. Nevesta bola stratená a tortárka musela byť povolaná. Znalý babkiných tort som odmietol. Toto odmietnutie a vzápätí pomsta torty nedala na seba dlho čakať. Ako som sa načahoval za posledným zákuskom večera, zašpinil som si košeľu plnkou. A babka nám v nedeľu jej kus odkrojila domov. Iróniou je, že zrovna ten, kde som oprel rukáv košele. To už nie je pomsta, ale nezmieriteľnosť. Zákusky sa však kdesi podeli. Moravské koláče ani neviem, že boli. Všetky vraj skončili vo výslužke. Ale moje obľubené veterníky na stole boli a bolo ich dosť No šak z 30 vajec. Domáce frgále neboli zlé, ale cesto bolo hrubšie. Na dračku nešli. Slaného bolo požehnane, chutili mi hlavne pagáčiky. Kávu si objednával každý nejakú, ale čašníčky robili unisono pre všetkých. Počas ďalších tanečkov sa kupovali lístky do tomboly a nekonečné fotenie. Potom prišlo prvé kolo tomboly. Hudobníkov prd, scramble, dovolenka pre dvoch kdekoľvek. Zo štyroch lístkov sme mali tri výherné. Svieži dych na ráno, cibuľa s cesnakom. Výlet do Tatier, tatranky a mrkva prezentovaná ako Oko astronóma. Najlepšia cena bola Dievčenský sen, klobása s vajcami do tvaru mužského prirodzenia. V tomto kole väčšinu povyhrávala rodina nevesty. Za každým bolo treba vypiť pohár vodky. Preto sme posielali baby. Tie boli nadšené z cien a ani na fotenie sme ich nemohli dostať. Druhé kolo po hudbe si už prišli po ceny i zástupcovia druhej rodiny. Ja som viac menej sedel sám. Sem tam som s rodinou prehodil pár slov, ale necítil som sa vo svojej koži. Ten alcohol, ako všade tiekol prúdom, nie som s tým stotožnený. Hoci víno mi veľmi chutilo a teraz plánujem so svokrom uliať si domov, čo zostalo. A tak mi vlastne treba, mrzol som pri pootvorených dverách a prechladol od nôh. Fotografku švagrinú som zachránil pred blamážou, keď som jej domov skočil domov po batérie do blesku. Po desiatej sa na stole zjavili bufetové stoly. Po rezňoch sa iba zaprášilo. Volali ma do tanca. Jediný tanec som dal v kruhu držiac za ruku staršiu a tetu. Na to, ako sa ženíchov tato chystal tancovať pomály rok dopredu, točil akurát s hubou. Nechýbal manželský kvíz a obaja docela i zdvíhali správne topánočky. S úderom polnoci chodil švagor so sekerkou okolo mladomanželov a pýtal sa "Či hlávku sťať alebo venček sňať?" Už mal čvirgnuté a nakoniec večera skončil unavený vo svojom aute (najprv ho nevedeli nájsť). Ale na tanečnom parkete sa predviedol excelentne, čo najbližší ani netušili, aký parketový lev v ňom drieme. Vôkol nevesty stáli so sviečkami panny. Po sňatí venčeka dostal ženích klobúk na hlavu. Prišlo pár mocných chlapov a zdvihli ich, sediac, hore k stropu. Tam sa mali pobozkať. Akosi sa na vratkých stoliciach k sebe nahli a cmukli. Nevesta hodila kyticu za seba. Vyzerá, že do roka pôjdeme zasa na svatbu. Ženíchovi sa s úspechom podarilo z nevestiných nôh snať podväzok. Viac ho nevideli. Myslím podväzok, pre mladého už bolo neskoro utekať.  Po tomto bohatom programe bola už len voľná zábava bez oddychu. Mne chýbalo čítanie telegramov, vypúšťanie lampiónov, tvorivé dielničky, kúzelník a maľovanie na tvár. No tak som  šiel s deťmi domov. Mali sme malú nocľažníčku, švagrovu malú. Staršia im prečítala na dobrú noc rozprávku. Žena so švagrinou sa vrátili k zábave, ja som "strážil" deti. Bolo mi to ľúto, ale snáď som aspoň nekazil zábavu. Čítal som si, síce nie rozprávky, ale o letisku Tri Duby a pokúšal sa márne zaspať. Zhasol som 5 min. predtým ako prišla o pol piatej polovička. V nedeľu nemohla chýbať poprávka u svokry. No šoféroval som, takže som sa popravil až doma s pohárom chutného vínka. Na zdravie novomanželom!

Lietame po Tatrách

Hoci som pravidelný účastník jarmoku v rodnom meste, tentoraz ma zavolala divočina. A že úpenlivo volala, je napísané nižšie. Výziev nám už nezostalo veľa, tak sme sa rozhodli pokoriť ďalšie dve cez predĺžený víkend. Na rýchlo som našiel ubytovanie, v podstate ani nebolo veľa na výber pre štyroch ľudí s polpenziou. Počasie sa neukazovalo zrovna ideálne, ale aspoň jeden deň vyzerá, že by vyšiel. Polovička si dokonca zobrala pol dňa voľna, aby nás pobalila a vyštartovali sme, čo najskôr. Nepomohlo nám to a zdalo sa, že neskorší čas by bol lepší. Nestihli by sme však v penzióne večeru. Cez to všetko o pol štvrtej sme vyrazili. Už v rádiu hlásili dopravné peklo pred Žilinou. Zasekli sme sa na rovnakom mieste ako vlani. Po polhodine sme sa priblížili k centru. Tentoraz som šiel cez Rondel a nie Ľavobrežnú. Niečo som ušetril, ale kolóna bola aj tam. Z držania spojky ma bolela noha. Policajt platný ako padák v ponorke riadiaci premávku k plynulosti zrovna neprispieval. Autista v Golfe čosi máva predo mnou a ide ku krajnici. Obehnem ho a nadáva. Na truc ma obehne. Asi bránil autám sprava zaradiť sa, ako sme potom nad tým dumali. Ivachnovej som sa tiež vyhol cez Likavku. Ako napotvoru šiel vlak a čakal som i tak v ďalšej kolóne. To som vedel, že včas na večeru nestihneme prísť. Tatry sme videli už zahalené v tme. Vlastne sme panorámu našich veľhôr počas krátkeho pobytu ani poriadne nevideli. Buď boli v mrakoch alebo v tme. V Tat. Lomnici som blúdil a hľadal penzión. Vedel som približnú polohu, ale nebol osvetlený, resp. cez stromy nebol dobre vidieť. Keď sme ho konečne našli, zasa som sa motal ako hovno pod vodopádom a hľadal, kde zaparkujem. Napokon mi správca, alebo kto to bol, ukázal, kde zaparkovať. Prišli sme o nejakých 5 minút po pol ôsmej. Verili sme, že na večeru nám nejaký ten guláš naložia. Veľký zelený nápis Volga na starej budove pamätajúc Vasila Biľaka. Vošli sme dnu. Na pravo klasická hotelová búdka a schody do herne a reštaurácie. V kresle sedel vyvalený správca a na recepcií usmievavá staršia pani. Už na nás čakali. Zavolala vedúcej do reštaurácie, či ešte prestrú. Dobrá správa, počkajú na nás. Dostali sme izbu na druhom poschodí. S ťažkým kufrom som sa teperil hore. Schody mali zabetónované úchyty na koberec, ktorý už asi zožrali myši. Podivný zápach, keď disharmónia osviežovačov, či skôr disparfémia, robili zvláštny odér. Snažili sa tým asi prekryť zápach starého hotela. Na našej chodbe bol malý detský kútik. Izba skromne zariadená so starším nábytkom. Malej sa páčilo otváranie dverí skrine ako na starom autobuse. Naša izba bola pomerne veľká s ešte klasickou telkou 4m od postele na druhom konci. V ňom len zopár voľných programov. No ako doma. Kúpelňa  priestranná s rohovou vaňou. Voda tiekla ako keby sa hanbila. Baby mali na izbe i chladničku a kvázi balkónik s kvetinkami. Len sme položili batohy a zbehli sme dolu do suterénu. Cez miestnosť s biliardom a veľkú mapu ZSSR. Najprv som sa cez lietačky dobíjal do akéhosi baru. Potom mi týpeček povedal, že reštaurácia je na opačnom konci. Tá jediná je evidentne po rekonštrukcii. Milá, sympatická vedúca a servírka v jednom nám poukazovala šalát bar a menu. Na výber boli dve mäsové jedlá a jedno bezmäsité. Ja som si dal českú klasiku "knedlo, vepřo zelo", baby kuracie a mamina pirohy. Polievka bola gulášová. Baby si ešte podelili tvarohovú penu. Chutili všetky jedlá ani jedno nebolo z nejakých umelých surovín, či ingrediencií. Je vidieť, že pani kuchárka je v hoteli odkedy tu stojí. Začiatok expedície sme pripili horcom. Žena ma varovala, že je to odporne horké. Nebol taký zlý, ale vraj preto, že bol slabý. Napráskaní ako kufre do Málagy sme sa vyvalili hore, vybalili a zaľahli. Ševelil nočný dážď a internet tiež. V penzióne ide sporadicky, ale nie sme tu kvôli tomu. Nerozumiem, načo sú na oknách závesy, keď ich zakryjú len do polovice. Stretol som sa s tým aj na iných penziónoch.  Ráno sme sa prebudili do krásneho dňa. Nad nami Tatry, pod nami na lúke srnka. Idylka. Lomničák ešte bol síce v opare, ale mraky sa dvíhali.

                                                         Lomnický štít sa odhaľuje.
 
Obliekli sme sa na veľkú turistiku, ktorá nás čakala. Do termosky sme si vypýtali v reštike horúcu vodu a namočili do nej vrecúška čaju. Na raňajky bohaté bufetové stoly ako to je už zvykom na všetkých väčších penziónoch. Pani vedúca kmitala a dopĺňala misky, kanvice, košíky. Na izbu sme len vybehli nasadiť "karimory". Pred penziónom som si všimol malé detské ihrisko s trampolínou. Za penziónom okrem zvedavej srnky je i ohnisko. Vlaková stanica je 100m nižšie. Akurát sme trocha chaosili, kde kúpiť lístky. Baby mali zadarmo, ja som navrhoval celodenné, pokladníčka len spiatočné. Žena bola zmätená a kúpila celodenné.  Na nástupišti bola skupinka Čechov v tričkách "S Andělem na horách". U "pepíkov" stále funguje ROH (Revolučné odborové hnutie) a v tatranskom hoteli Morava prežívajú boľševistické atrakcie. Ženička mávala s transparentom, ďalší týpek vrieskal do ampliónu. Toto zopakovali na každej zastávke až do Smokovca. Vždy sadli do auta a na stanici počkali elinu. Mali sme aspoň zábavu. K lanovke na Smokovec všetci utekali do kopca ako po prvom burčáku. Počasie prialo, tak sa všetci hrnuli hore. Pokladní je však dosť a lanovky sú dostatočne priestranné. Premávali nepretržite a do hodiny od odchodu z Lomnice sme boli na Hrebienku. Pofotili sme sa s Lomničákom v pozadí a vyrazili. Už prvú etapu sme urobili s miernym sklzom. S krásnymi vyhliadkami na Popradskú kotlinu sme šliapali k Velickému plesu. Slavkovský štít sa zahalil do mraku, rovnako o Gerlach. Postupne sa odkryla v diaľke Kráľova hoľa v N. Tatrách a malá vretenica meter od nás. Tá zmizla, hoľa nie. Sem tam sme si zobli čučoriedok, či brusníc. Za zákrutou už vyzeráme Sliezsky dom. Turistické palice sú skôr na obtiaž, ale bral som ich skôr ako morálnu podporu.

                                        Blížime sa k Sliezskemu domu a Gerlach sa skrýva.

Záverečných pár metrov skončilo takmer našu výpravu. Najmladší účastník spadol a poranil si dlaň. Fotenie sme teda pre srdcervúci plač odložili. Našťastie bola blízko chata, kde došlo k ambulantnému zákroku a ošetreniu zraneného. Prvýkrát, čo sme využili "lekárničku" z batoha. Sadli sme si tam hore, do bufetu. Mali sme chuť iba na polievku. Dali sme si kapustnicu, staršia hrachovú (fazuľová, na ktorú si robila chuť nebola) a poranená srnka hranolky. Polievka nič extra. 2 kúsky klobásky, zriedená s vodou. Na prípitok tatranský čaj. S použitým riadom som tancoval k pultu ako medveď nad čučoriedkami, tak sa mi z jedného štamperlíka krútila hlava. "Tvoja tvár znie povedome", som si povedal v miestnosti, kde i králi chodia peši. Na záchode som močil s menej známym českým hercom Ondřejom Malým. Nikto nepozná tohto držiteľa Českého lva, ani ja nie som výnimka, pokiaľ som si ho doma nevyhľadal v databáze. Čas pokročil, ťažko sa vstávalo od stola. Tentoraz sme sa už pofotili, zopár záberov plesa a nás nad kanalizačným poklopom a vyrazili sme k ďalšiemu plesu.

                                                                   Velické pleso.
 
Krútilo mi črevá a došli sme do polovice etapy, keď aj mňa dobehla výzva a vbehol som do kosodreviny. Baby sa ma pýtali, či mi nevadili vetvičky. "Verte tomu, že ihličie bol momentálne ten najmenší problém. No posunul som sa, a čo!",  odpovedám im. Už s5 v kondícii sme pokračovali ďalej v obchádzke Gerlachu. Za zákrutou vyzeráme zasa ďalšie pleso. Vidím, že nás čaká posledné stúpanie. Stretám herca ako ide dolu. Dobehnú nás (alebo my ich?) akési baby, ktoré sa sunú našim tempom lenivého bernardína. Na plese nám kdesi zmizli. Snáď došli kam mali namierené a nie sú z nich lesné víly, lebo skutočne viac stáli ako šli. Na Batizovskom plese fúkalo, tak sme sa tam ani nezdržiavali. Ideme popri skale, pod ktorou sme sa pred rokmi ukryli pred búrkou. Odkryl sa i Gerlach, tak sa kocháme.

                                             Gerlachovský štít nad Batizovským plesom.
 
 Zasa nám trvá zostup dlhšie. Podľa tabuľky by mal trvať pol druha hodiny, podľa mapy dve a v skutočnosti nám trval 2,5 hodiny. Posledný úsek som s najmenšou na pleciach dokonca utekal, ale počul som už len pískať vlak. Chýbalo nám azda 5min. Stará stanička vo Vyšných Hágoch, kde je za trest slúžiť. Niečo na spôsob "Kudy z nudy". V čakárni pár lavičiek, akumulačné kachle, fotografie Karola Kálaya a jednoruký zlodej na kávu. Hodinu sme takmer čakali na ďalšiu elinu. A skoro sme ani tou neodišli. Prišla natrieskaná jak na jarmoku. Keď som sa pokúsil čohosi chytiť, stŕpla mi ruka. V zákrutách ma zachytili teda telá cestujúcich. Horšie to bolo s dýchaním. Bál som sa o malú, aby mala dosť kyslíka. Ja som nebol na tom o nič lepšie, zadržiaval som dych, vedľa chlapík príšerne páchol. Tchor je pri ňom navoňaný frajer. V Polianke sme vystúpili, aby mohli vystúpiť iní. Po zvriesknutí (aj s nejakými tými invektívami od srdca) jedného chlapa, nech sa ostatní posunú dozadu si už aj dievčatá sadli komusi na kolená. Sledovali sme, či tam stále sú. Rozprávali sme sa s akousi rodinkou od Košíc. Sú v Tatrách na týždennom pobyte a využili, ako iní, počasie. V Smokovci som si naivne myslel, že väčšina ľudí vystúpi. To sa síce stalo, ale rovnaké množstvo nastúpilo. A zasa som stál pri akomsi smraďochovi. Otočil som sa od spoteného cirkusu k oknu. Po chvíli som si mohol aj sadnúť. Robil som objekt zábavy pre asi ročné dievčatko Emku až do Lomnice. Na večeru zasa poslední. Ako inak, už len na nás čakali. Úspešné zakončenie túry sme chceli zavŕšiť pohárikom tatranského čaju, ale ušiel sa nám zasa horec. Unavení sme spočítali babám rany, dali si horúci kúpeľ všetci štyria v jednej vani a unavení ľahli do perín.
Prebudili sme sa do upršaného rána. Predpoveď sľubovala, že aspoň ten dážď ustane, no pri pohľade von, aj vrany chodili peši. I v rádiu horská služba nás posielala navštíviť radšej "dudy" v skanzene. Ošetrili sme babám pľuzgiere a otlaky a nachystali na ďalšiu turistiku. Ideme 30km ďalej, uvidíme, aké bude počasie. Cestou skutočne prestalo pršať. Prechod Huty bol v oblaku a viditeľnosť slabých 200m. Klesaním do Zuberca opar ustúpil. Parkovisko v Spálenej doline zívalo čiastočne prázdnotou. Pomaly sa však na túru vydávali skupinky ľudí, a čo horšie aj na hríby. Obuli sme karimory, vysunuli tyče z palíc a vykročili Smutnou dolinou. Bolo 11h. Elegantné muchotrávky trčali stále na rovnakom mieste ako minulý rok. Stromy ovinuté lišajom. Roháče v oblakoch. Na hrebeni stúpali ľudkovia na Volovec. A stúpali ešte aj o tretej popoludní. Nerozumiem kam. K Tatljačke sme došli za lepší čas ako tabuľkový. Skvelé. Problémy budú cestou dolu. Preto sme sa rozhodli touto miernejšou trasou i vrátiť. Zrovna tam mali "spicha" priaznivci KST. Vo vnútri plno a veselo, dali sme si vonku trocha keksíkov a čaj. Natiahneme si teplé bikiny, pardon mikiny, hore bude pp. fúkať. Ideme nad Tatljakovo jazero k Roháčskym plesám. Pred križovatkou nečujne mrholí. Pršiplášte nevyťahujeme, nie je to také zlé. Na prvom plese sme pomerne rýchlo. K druhým váhame, ale ideme. Ozývajú sa prázdne žalúdky, energiu dodajú oriešky. Je tam naozaj chladno. Po daždi tečie po chodníku potôčik. Pri prudkom stúpaní zasa spadne staršia na zadok. So sebazaprením pokračujeme.

                                        Ani na 3. výstupe sa nám na plesách neukázalo slniečko.

Pri plesách si oddýchneme a deti majú toho dosť. Sú 3 hodiny a bude čo robiť, aby sme sa do piatej vrátili k autu.  Velíme na ústup do doliny a hlavne ku chate, kde plánujeme sa zahriať. Z toho napokon zišlo a len sme hodili sebe a kačiciam chlieb. Po asfaltke sme schádzali s rôznymi zábavkami, nech len ujde nepríjemná cesta. S nami sa dolu motal opilec. Netreba veľa unavenému človeku. Argument, že má čosi z nohami som nebral. Cez to všetko, že baby mali za sebou dve túry, lozili na lanách. Ja už som nemal silu ich ani dvihnúť. Ako verným zákazníkom z minulého roka, nám dal chlapík zľavu. Ja už by som na ľanovú dráhu ani zadarmo nešiel. Aj v tomto zubereckom penzióne sa nás nevedeli dočkať. My sme sa nevedeli dočkať večere. O5 sme mali izbu na samom vrchu, a tak som trepal kufor hore. Na nemilé prekvapenie izba bola nachystaná len pre dvoch. Reklamujem chýbajúce prístelky na recepcii a do hodiny, zrovna keď žena opustila kúpeľňu, zaklopali na dvere. Šmahom ruky z kresiel spravili postele pre deti a mohli sme ísť na večeru. Na recepcii boli francúzsky hovoriaci adolescenti, preto sa tak ponáhľali s robením prístelok. Večera typicky oravská. S tým treba pri návšteve tohto kraja počítať. Španielsky vtáčik so zemiakmi. Polievka kapustová. Ani nenahnevalo ani nenadchlo. Normálne jedlo na Orave. Treba počítať aj s množstvom hríbov ako sme videli a cítili od vedľa, kde čistili dva plné košíky. Čašníčka odnášala bleskom naše prázdne taniere a od žabožrútov takmer plné. A nosila ešte sme ani dojedené nemali. Nakoniec bolo jablkové pité. Posedeli sme pri pive a tatranskom čaji, deti sa hrali v neveľkom detskom kútiku. Izby nie sú veľké. Do matrace som sa zaboril ako bager do hliny, bohvieako som sa nevyspal. Kúpelňa malinká, nešťastne je vyriešené umývadlo a roh. Na jedno prespanie však stačia. Na to ako si každý pochvaľuje tento penzión, jedlo je ťažký priemer. Odrazilo sa to i na bufetových raňajkách a tvárach puberťákov.  Umelý džús z Poľska, káva chutila ako vyúdené drevo.
Ale skromnú ponuku kompenzujú inými službami ako biliard, tenis, minigolf, či bazén. Pre deti trebárs aj minizoo. Ráno o5 pršalo. Pred našim odchodom prestalo, ale za Žilinou leja až domov. Výlet na Roháčske plesá v hnusnom počasí bola pre nás najväčšia výzva.  Ja som bol rozhodnutý ísť za každého počasia a v prípade dažďa decká nechať trebárs aj v aute, v penzióne alebo na Tatljačke. Chýbali nám už iba dva ciele a už len stretnutie s mimozemšťanmi by mi v tom zabránilo. A napokon zostal iba posledný...

Biely kameň a kopec krížov

V krásne sobotné ráno sme sa vybrali pokoriť ďalší cieľ v rámci Reštartni sa! Najprv som si ako správny letecký fanúšik nevynechal prelet dvoch stíhačiek nad našim letiskom a aj zoskok pararušistov v silnom vetre. Nikto neskončil vo Váhu, i keď dcérka to videla spočiatku všelijak.
Potom už nič nebránilo ceste do Sv. Jura, kde sme mali naplánovanú turistiku. Pezinok som obišiel cez dedinu Zlatej kačice, Slovenský Grob. Adrenalín mi zdvihla križovatka konča Pezinku. Predsa som sa mestu nevyhol a skoro aj Renaultu na križovatke. Auto som nechal pred mestskou časťou
Neštich. Pešo sme potom popri kostole vošli do úzkych uličiek Neštichu. Pripomenula nám to ošúchaná tabuľa pamätajúc časy Veľkomoravskej ríše. Páči sa mi ten názov, je taký provokujúci ako Neštvi ich (Slovanov). Pri prvom svatom kríži sme odbočili smerom k hradu Biely kameň. Za prevalenými plotmi záhradiek sme asi za 20min došli k zrúcanine. Pod nami bola ešte stále časť dediny. Budeme sa potom spodkom vracať. Hrad je neudržiavaný. Aj info tabuľa zničená. Ukrytý v lese nejavia oň záujem žiadny dobrovoľci. Pritom ruina je v stave ako bol pred pár rokmi napríklad Tematín. Nie je však z neho ani naň žiadna vyhliadka, možno preto je neatraktívny. Samotný výstup je krkolomný, vybudované, akože stupne, neplnia dávno svoju funkciu a šmýka sa na spráchnivenej zemi. Ako tak sú zachované obvodové múry a časť veže. Snaha bola tiež podoprieť klenbu pivnice, aby sa nezrútila. Inak je hrad viac menej pochovaný pod vrstvou kameňa a zeme. Uprostred je veľké ohnisko. Stretáme rodinku, ktorá si urobila výlet na bicykloch. Sviatoční cyklisti však nechali pri záhradkách "kolimahy" a k hradu vyšli pešo. Pár fotiek, zošmykneme sa priamo na chodník a sledujúc žltú značku šliapeme ďalej.
 

                                                          Zanedbaný hrad Biely kameň.

Stretáme na tejto ceste jediných peších turistov. Viac vidíme krížov ako turistov. Matulov, červený, modrý, zelený. Každých 500m je nejaký a každých 500m deti vykonávajú rôzne potreby (nič netušiac, že nás najhoršie ešte čaká). Za zeleným krížom vojdeme na asfaltovú cestu. Po nej sa ženú cyklisti hore, dolu. Vidíme meteo radary na Javorníku.  Akosi sa nám zdá, že ideme dlho k Bielemu krížu. Sme z toho nesvoji, neradi by sme sa ocitli na zastávke eliny v Rači. Oproti vykračuje s palicami starší pán. Posledný turista po svojich, ktorého stretáme na tomto výlete. Otvára sa malá vyhliadka na Bratislavu. Míňame malý Biely kríž, odbočku na Štefánikovu magistrálu a sme pred horárňou. Tá sa rekonštruuje. Povinné foto od náhodne sediaceho turistu a ideme k chate Klinec. Na lúke sa váľajú alebo pasú cyklisti. Pre paštikárov je táto časť Karpát ako stvorená. Je tu veľa cyklistických chodníkov a dokonca aj jazdecký. Pre kone. Na stromoch ho tvorí okrúhla značka s inofarebnou bodkou. No koňa sme stretli akurát v stajni vo Sv. Jure. Hore v chate sa polievka nevarí, čo zistím, keď sa pokúšam dobiť dovnútra. Dole, v tzv. Včelíne, je malý bufet. Ten tam presťahovali, keď pôvodná búda ľahla popolom. Najprv stojíme pred "pípou" na kofolu, krčmár nám dá na výber 2 polievky rybaciu a hríbovú. Deti okamžite odmietli, dospeláci si dali hríbovú. Tú vydával brigádnik vo vedľajšej miestnosti. Cez akési žetóny z detskej stavebnice nám ju nalial do plastových pohárov. Polievka bola na kyselo s kôprom a s kúskami slaniny. Tá tam zrovna nepasovala, ale šlo len o kalórie. Keď už sme boli nasýtení polievky, deti salámy a všetci sprostých rečí vedľa sediacich "rádoby športovcov", vyvalili sme sa na lúku. Robil som si zálusk pozrieť miesto leteckého nešťastia spred takmer 50 rokov, ale Sakrakopec je sakra ďaleko a nás čakala ešte sakra dlhá cesta do Jura.

                              Biely kríž je križovatka a oddychové miesto hlavne cyklistov.
 
Naspäť sme kopec Javorník obchádzali zo západnej strany po Štefánikovej magistrále. Magistrála o5 hlavne pre cyklistov. Križujeme asfaltku, ktorá ide do Sv. Jura. Kúsok je chodník už len pre peších. Po modrej potom schádzame dolu. Zčasti po asfaltke, ale väčšinou sa rútime kratšou cestou dolu. No cesta zarúbaná nás privíta ako po hurikáne Irma. Je vidieť, že na chodník nevkročí ľudská noha, jak je rok dlhý. Pomedzi popadané stromy si kliesnime cestu. O5 sme na asfaltovej ceste pri Hradisku. Robíme tabuľkové časy, čo je dobre. Odbehnem k hradisku, ale je tam veľká opekačková párty. Partiu pofotím aj s kameňom, čo iné mi zostáva. Dolu zídeme neoznačenou skratkou a vyhneme sa tak ceste. Ušetríme možno 5min. Sme na konci dediny Neštich. Je tu niečo ako lyžiarsky svah, tenisový kurt a dokonca vypustený bazén. Oproti je horský hotel Eva. Prívlastok "horský", vo výške, nech nežerem, 250m je divný. Pýtam sa na pohľadnicu, ale tie tu nevedú. Popri domčekoch "chudobných" a aj takých obyčajných sa dostaneme do Jura. Celý deň si robíme chuť na čokoládu, zapadneme teda do nejakej kvázi kaviarne a vinárne. Je tu svadba, a preto sedíme vonku. Kaviarnička a asi jediná cukráreň vo vinárskom raji je na hornom konci dediny a podľa mňa strategicky pri ceste do kostola.  Kaviareň je spravená v pamiatkovej budove vinárskeho domu. Interiér je jednoducho zariadený, sú tam pohovky, knižky, všetko na príjemný oddych. So ženou sme si dali tmavú čokoládu, deti bielu. Sedeli sme vonku v pohodlných kresielkach. Hnedá čokoláda bola chutná, biela dosť sladká. Pripomínala len uvarené kondenzované mlieko. Široký výber zákuskov i zmrzliny.Na pohľadnicu mestečka mám smolu, hoci nie tak celkom. Poniže zaparkujem "na chrapúňa" a starobylú pohľadnicu získam.

                                                                   Cesta zarúbaná.

V kraji viníc nesmiem vynechať burčák. V dedinke s príznačným názvom Viničné, kupujem od babky 2,5L hroznovej šťavy. O5 parkujem tak akosi na chrapúňa, ale veď robím babke kšeft. Nepochopí to. Je to naj burčák mojej tohoročnej sezóny. Žena vyskakuje pri dome na červenej z auta a beží k baráku. Momentálne je jej najväčšia výzva zbaviť črevá včerajšieho burčáka. A my máme za sebou siedmu výzvu, mamina i žolíka, tie poriadne nás však ešte len čakajú.