Lietame po Tatrách

Hoci som pravidelný účastník jarmoku v rodnom meste, tentoraz ma zavolala divočina. A že úpenlivo volala, je napísané nižšie. Výziev nám už nezostalo veľa, tak sme sa rozhodli pokoriť ďalšie dve cez predĺžený víkend. Na rýchlo som našiel ubytovanie, v podstate ani nebolo veľa na výber pre štyroch ľudí s polpenziou. Počasie sa neukazovalo zrovna ideálne, ale aspoň jeden deň vyzerá, že by vyšiel. Polovička si dokonca zobrala pol dňa voľna, aby nás pobalila a vyštartovali sme, čo najskôr. Nepomohlo nám to a zdalo sa, že neskorší čas by bol lepší. Nestihli by sme však v penzióne večeru. Cez to všetko o pol štvrtej sme vyrazili. Už v rádiu hlásili dopravné peklo pred Žilinou. Zasekli sme sa na rovnakom mieste ako vlani. Po polhodine sme sa priblížili k centru. Tentoraz som šiel cez Rondel a nie Ľavobrežnú. Niečo som ušetril, ale kolóna bola aj tam. Z držania spojky ma bolela noha. Policajt platný ako padák v ponorke riadiaci premávku k plynulosti zrovna neprispieval. Autista v Golfe čosi máva predo mnou a ide ku krajnici. Obehnem ho a nadáva. Na truc ma obehne. Asi bránil autám sprava zaradiť sa, ako sme potom nad tým dumali. Ivachnovej som sa tiež vyhol cez Likavku. Ako napotvoru šiel vlak a čakal som i tak v ďalšej kolóne. To som vedel, že včas na večeru nestihneme prísť. Tatry sme videli už zahalené v tme. Vlastne sme panorámu našich veľhôr počas krátkeho pobytu ani poriadne nevideli. Buď boli v mrakoch alebo v tme. V Tat. Lomnici som blúdil a hľadal penzión. Vedel som približnú polohu, ale nebol osvetlený, resp. cez stromy nebol dobre vidieť. Keď sme ho konečne našli, zasa som sa motal ako hovno pod vodopádom a hľadal, kde zaparkujem. Napokon mi správca, alebo kto to bol, ukázal, kde zaparkovať. Prišli sme o nejakých 5 minút po pol ôsmej. Verili sme, že na večeru nám nejaký ten guláš naložia. Veľký zelený nápis Volga na starej budove pamätajúc Vasila Biľaka. Vošli sme dnu. Na pravo klasická hotelová búdka a schody do herne a reštaurácie. V kresle sedel vyvalený správca a na recepcií usmievavá staršia pani. Už na nás čakali. Zavolala vedúcej do reštaurácie, či ešte prestrú. Dobrá správa, počkajú na nás. Dostali sme izbu na druhom poschodí. S ťažkým kufrom som sa teperil hore. Schody mali zabetónované úchyty na koberec, ktorý už asi zožrali myši. Podivný zápach, keď disharmónia osviežovačov, či skôr disparfémia, robili zvláštny odér. Snažili sa tým asi prekryť zápach starého hotela. Na našej chodbe bol malý detský kútik. Izba skromne zariadená so starším nábytkom. Malej sa páčilo otváranie dverí skrine ako na starom autobuse. Naša izba bola pomerne veľká s ešte klasickou telkou 4m od postele na druhom konci. V ňom len zopár voľných programov. No ako doma. Kúpelňa  priestranná s rohovou vaňou. Voda tiekla ako keby sa hanbila. Baby mali na izbe i chladničku a kvázi balkónik s kvetinkami. Len sme položili batohy a zbehli sme dolu do suterénu. Cez miestnosť s biliardom a veľkú mapu ZSSR. Najprv som sa cez lietačky dobíjal do akéhosi baru. Potom mi týpeček povedal, že reštaurácia je na opačnom konci. Tá jediná je evidentne po rekonštrukcii. Milá, sympatická vedúca a servírka v jednom nám poukazovala šalát bar a menu. Na výber boli dve mäsové jedlá a jedno bezmäsité. Ja som si dal českú klasiku "knedlo, vepřo zelo", baby kuracie a mamina pirohy. Polievka bola gulášová. Baby si ešte podelili tvarohovú penu. Chutili všetky jedlá ani jedno nebolo z nejakých umelých surovín, či ingrediencií. Je vidieť, že pani kuchárka je v hoteli odkedy tu stojí. Začiatok expedície sme pripili horcom. Žena ma varovala, že je to odporne horké. Nebol taký zlý, ale vraj preto, že bol slabý. Napráskaní ako kufre do Málagy sme sa vyvalili hore, vybalili a zaľahli. Ševelil nočný dážď a internet tiež. V penzióne ide sporadicky, ale nie sme tu kvôli tomu. Nerozumiem, načo sú na oknách závesy, keď ich zakryjú len do polovice. Stretol som sa s tým aj na iných penziónoch.  Ráno sme sa prebudili do krásneho dňa. Nad nami Tatry, pod nami na lúke srnka. Idylka. Lomničák ešte bol síce v opare, ale mraky sa dvíhali.

                                                         Lomnický štít sa odhaľuje.
 
Obliekli sme sa na veľkú turistiku, ktorá nás čakala. Do termosky sme si vypýtali v reštike horúcu vodu a namočili do nej vrecúška čaju. Na raňajky bohaté bufetové stoly ako to je už zvykom na všetkých väčších penziónoch. Pani vedúca kmitala a dopĺňala misky, kanvice, košíky. Na izbu sme len vybehli nasadiť "karimory". Pred penziónom som si všimol malé detské ihrisko s trampolínou. Za penziónom okrem zvedavej srnky je i ohnisko. Vlaková stanica je 100m nižšie. Akurát sme trocha chaosili, kde kúpiť lístky. Baby mali zadarmo, ja som navrhoval celodenné, pokladníčka len spiatočné. Žena bola zmätená a kúpila celodenné.  Na nástupišti bola skupinka Čechov v tričkách "S Andělem na horách". U "pepíkov" stále funguje ROH (Revolučné odborové hnutie) a v tatranskom hoteli Morava prežívajú boľševistické atrakcie. Ženička mávala s transparentom, ďalší týpek vrieskal do ampliónu. Toto zopakovali na každej zastávke až do Smokovca. Vždy sadli do auta a na stanici počkali elinu. Mali sme aspoň zábavu. K lanovke na Smokovec všetci utekali do kopca ako po prvom burčáku. Počasie prialo, tak sa všetci hrnuli hore. Pokladní je však dosť a lanovky sú dostatočne priestranné. Premávali nepretržite a do hodiny od odchodu z Lomnice sme boli na Hrebienku. Pofotili sme sa s Lomničákom v pozadí a vyrazili. Už prvú etapu sme urobili s miernym sklzom. S krásnymi vyhliadkami na Popradskú kotlinu sme šliapali k Velickému plesu. Slavkovský štít sa zahalil do mraku, rovnako o Gerlach. Postupne sa odkryla v diaľke Kráľova hoľa v N. Tatrách a malá vretenica meter od nás. Tá zmizla, hoľa nie. Sem tam sme si zobli čučoriedok, či brusníc. Za zákrutou už vyzeráme Sliezsky dom. Turistické palice sú skôr na obtiaž, ale bral som ich skôr ako morálnu podporu.

                                        Blížime sa k Sliezskemu domu a Gerlach sa skrýva.

Záverečných pár metrov skončilo takmer našu výpravu. Najmladší účastník spadol a poranil si dlaň. Fotenie sme teda pre srdcervúci plač odložili. Našťastie bola blízko chata, kde došlo k ambulantnému zákroku a ošetreniu zraneného. Prvýkrát, čo sme využili "lekárničku" z batoha. Sadli sme si tam hore, do bufetu. Mali sme chuť iba na polievku. Dali sme si kapustnicu, staršia hrachovú (fazuľová, na ktorú si robila chuť nebola) a poranená srnka hranolky. Polievka nič extra. 2 kúsky klobásky, zriedená s vodou. Na prípitok tatranský čaj. S použitým riadom som tancoval k pultu ako medveď nad čučoriedkami, tak sa mi z jedného štamperlíka krútila hlava. "Tvoja tvár znie povedome", som si povedal v miestnosti, kde i králi chodia peši. Na záchode som močil s menej známym českým hercom Ondřejom Malým. Nikto nepozná tohto držiteľa Českého lva, ani ja nie som výnimka, pokiaľ som si ho doma nevyhľadal v databáze. Čas pokročil, ťažko sa vstávalo od stola. Tentoraz sme sa už pofotili, zopár záberov plesa a nás nad kanalizačným poklopom a vyrazili sme k ďalšiemu plesu.

                                                                   Velické pleso.
 
Krútilo mi črevá a došli sme do polovice etapy, keď aj mňa dobehla výzva a vbehol som do kosodreviny. Baby sa ma pýtali, či mi nevadili vetvičky. "Verte tomu, že ihličie bol momentálne ten najmenší problém. No posunul som sa, a čo!",  odpovedám im. Už s5 v kondícii sme pokračovali ďalej v obchádzke Gerlachu. Za zákrutou vyzeráme zasa ďalšie pleso. Vidím, že nás čaká posledné stúpanie. Stretám herca ako ide dolu. Dobehnú nás (alebo my ich?) akési baby, ktoré sa sunú našim tempom lenivého bernardína. Na plese nám kdesi zmizli. Snáď došli kam mali namierené a nie sú z nich lesné víly, lebo skutočne viac stáli ako šli. Na Batizovskom plese fúkalo, tak sme sa tam ani nezdržiavali. Ideme popri skale, pod ktorou sme sa pred rokmi ukryli pred búrkou. Odkryl sa i Gerlach, tak sa kocháme.

                                             Gerlachovský štít nad Batizovským plesom.
 
 Zasa nám trvá zostup dlhšie. Podľa tabuľky by mal trvať pol druha hodiny, podľa mapy dve a v skutočnosti nám trval 2,5 hodiny. Posledný úsek som s najmenšou na pleciach dokonca utekal, ale počul som už len pískať vlak. Chýbalo nám azda 5min. Stará stanička vo Vyšných Hágoch, kde je za trest slúžiť. Niečo na spôsob "Kudy z nudy". V čakárni pár lavičiek, akumulačné kachle, fotografie Karola Kálaya a jednoruký zlodej na kávu. Hodinu sme takmer čakali na ďalšiu elinu. A skoro sme ani tou neodišli. Prišla natrieskaná jak na jarmoku. Keď som sa pokúsil čohosi chytiť, stŕpla mi ruka. V zákrutách ma zachytili teda telá cestujúcich. Horšie to bolo s dýchaním. Bál som sa o malú, aby mala dosť kyslíka. Ja som nebol na tom o nič lepšie, zadržiaval som dych, vedľa chlapík príšerne páchol. Tchor je pri ňom navoňaný frajer. V Polianke sme vystúpili, aby mohli vystúpiť iní. Po zvriesknutí (aj s nejakými tými invektívami od srdca) jedného chlapa, nech sa ostatní posunú dozadu si už aj dievčatá sadli komusi na kolená. Sledovali sme, či tam stále sú. Rozprávali sme sa s akousi rodinkou od Košíc. Sú v Tatrách na týždennom pobyte a využili, ako iní, počasie. V Smokovci som si naivne myslel, že väčšina ľudí vystúpi. To sa síce stalo, ale rovnaké množstvo nastúpilo. A zasa som stál pri akomsi smraďochovi. Otočil som sa od spoteného cirkusu k oknu. Po chvíli som si mohol aj sadnúť. Robil som objekt zábavy pre asi ročné dievčatko Emku až do Lomnice. Na večeru zasa poslední. Ako inak, už len na nás čakali. Úspešné zakončenie túry sme chceli zavŕšiť pohárikom tatranského čaju, ale ušiel sa nám zasa horec. Unavení sme spočítali babám rany, dali si horúci kúpeľ všetci štyria v jednej vani a unavení ľahli do perín.
Prebudili sme sa do upršaného rána. Predpoveď sľubovala, že aspoň ten dážď ustane, no pri pohľade von, aj vrany chodili peši. I v rádiu horská služba nás posielala navštíviť radšej "dudy" v skanzene. Ošetrili sme babám pľuzgiere a otlaky a nachystali na ďalšiu turistiku. Ideme 30km ďalej, uvidíme, aké bude počasie. Cestou skutočne prestalo pršať. Prechod Huty bol v oblaku a viditeľnosť slabých 200m. Klesaním do Zuberca opar ustúpil. Parkovisko v Spálenej doline zívalo čiastočne prázdnotou. Pomaly sa však na túru vydávali skupinky ľudí, a čo horšie aj na hríby. Obuli sme karimory, vysunuli tyče z palíc a vykročili Smutnou dolinou. Bolo 11h. Elegantné muchotrávky trčali stále na rovnakom mieste ako minulý rok. Stromy ovinuté lišajom. Roháče v oblakoch. Na hrebeni stúpali ľudkovia na Volovec. A stúpali ešte aj o tretej popoludní. Nerozumiem kam. K Tatljačke sme došli za lepší čas ako tabuľkový. Skvelé. Problémy budú cestou dolu. Preto sme sa rozhodli touto miernejšou trasou i vrátiť. Zrovna tam mali "spicha" priaznivci KST. Vo vnútri plno a veselo, dali sme si vonku trocha keksíkov a čaj. Natiahneme si teplé bikiny, pardon mikiny, hore bude pp. fúkať. Ideme nad Tatljakovo jazero k Roháčskym plesám. Pred križovatkou nečujne mrholí. Pršiplášte nevyťahujeme, nie je to také zlé. Na prvom plese sme pomerne rýchlo. K druhým váhame, ale ideme. Ozývajú sa prázdne žalúdky, energiu dodajú oriešky. Je tam naozaj chladno. Po daždi tečie po chodníku potôčik. Pri prudkom stúpaní zasa spadne staršia na zadok. So sebazaprením pokračujeme.

                                        Ani na 3. výstupe sa nám na plesách neukázalo slniečko.

Pri plesách si oddýchneme a deti majú toho dosť. Sú 3 hodiny a bude čo robiť, aby sme sa do piatej vrátili k autu.  Velíme na ústup do doliny a hlavne ku chate, kde plánujeme sa zahriať. Z toho napokon zišlo a len sme hodili sebe a kačiciam chlieb. Po asfaltke sme schádzali s rôznymi zábavkami, nech len ujde nepríjemná cesta. S nami sa dolu motal opilec. Netreba veľa unavenému človeku. Argument, že má čosi z nohami som nebral. Cez to všetko, že baby mali za sebou dve túry, lozili na lanách. Ja už som nemal silu ich ani dvihnúť. Ako verným zákazníkom z minulého roka, nám dal chlapík zľavu. Ja už by som na ľanovú dráhu ani zadarmo nešiel. Aj v tomto zubereckom penzióne sa nás nevedeli dočkať. My sme sa nevedeli dočkať večere. O5 sme mali izbu na samom vrchu, a tak som trepal kufor hore. Na nemilé prekvapenie izba bola nachystaná len pre dvoch. Reklamujem chýbajúce prístelky na recepcii a do hodiny, zrovna keď žena opustila kúpeľňu, zaklopali na dvere. Šmahom ruky z kresiel spravili postele pre deti a mohli sme ísť na večeru. Na recepcii boli francúzsky hovoriaci adolescenti, preto sa tak ponáhľali s robením prístelok. Večera typicky oravská. S tým treba pri návšteve tohto kraja počítať. Španielsky vtáčik so zemiakmi. Polievka kapustová. Ani nenahnevalo ani nenadchlo. Normálne jedlo na Orave. Treba počítať aj s množstvom hríbov ako sme videli a cítili od vedľa, kde čistili dva plné košíky. Čašníčka odnášala bleskom naše prázdne taniere a od žabožrútov takmer plné. A nosila ešte sme ani dojedené nemali. Nakoniec bolo jablkové pité. Posedeli sme pri pive a tatranskom čaji, deti sa hrali v neveľkom detskom kútiku. Izby nie sú veľké. Do matrace som sa zaboril ako bager do hliny, bohvieako som sa nevyspal. Kúpelňa malinká, nešťastne je vyriešené umývadlo a roh. Na jedno prespanie však stačia. Na to ako si každý pochvaľuje tento penzión, jedlo je ťažký priemer. Odrazilo sa to i na bufetových raňajkách a tvárach puberťákov.  Umelý džús z Poľska, káva chutila ako vyúdené drevo.
Ale skromnú ponuku kompenzujú inými službami ako biliard, tenis, minigolf, či bazén. Pre deti trebárs aj minizoo. Ráno o5 pršalo. Pred našim odchodom prestalo, ale za Žilinou leja až domov. Výlet na Roháčske plesá v hnusnom počasí bola pre nás najväčšia výzva.  Ja som bol rozhodnutý ísť za každého počasia a v prípade dažďa decká nechať trebárs aj v aute, v penzióne alebo na Tatljačke. Chýbali nám už iba dva ciele a už len stretnutie s mimozemšťanmi by mi v tom zabránilo. A napokon zostal iba posledný...