Potom už nič nebránilo ceste do Sv. Jura, kde sme mali naplánovanú turistiku. Pezinok som obišiel cez dedinu Zlatej kačice, Slovenský Grob. Adrenalín mi zdvihla križovatka konča Pezinku. Predsa som sa mestu nevyhol a skoro aj Renaultu na križovatke. Auto som nechal pred mestskou časťou
Neštich. Pešo sme potom popri kostole vošli do úzkych uličiek Neštichu. Pripomenula nám to ošúchaná tabuľa pamätajúc časy Veľkomoravskej ríše. Páči sa mi ten názov, je taký provokujúci ako Neštvi ich (Slovanov). Pri prvom svatom kríži sme odbočili smerom k hradu Biely kameň. Za prevalenými plotmi záhradiek sme asi za 20min došli k zrúcanine. Pod nami bola ešte stále časť dediny. Budeme sa potom spodkom vracať. Hrad je neudržiavaný. Aj info tabuľa zničená. Ukrytý v lese nejavia oň záujem žiadny dobrovoľci. Pritom ruina je v stave ako bol pred pár rokmi napríklad Tematín. Nie je však z neho ani naň žiadna vyhliadka, možno preto je neatraktívny. Samotný výstup je krkolomný, vybudované, akože stupne, neplnia dávno svoju funkciu a šmýka sa na spráchnivenej zemi. Ako tak sú zachované obvodové múry a časť veže. Snaha bola tiež podoprieť klenbu pivnice, aby sa nezrútila. Inak je hrad viac menej pochovaný pod vrstvou kameňa a zeme. Uprostred je veľké ohnisko. Stretáme rodinku, ktorá si urobila výlet na bicykloch. Sviatoční cyklisti však nechali pri záhradkách "kolimahy" a k hradu vyšli pešo. Pár fotiek, zošmykneme sa priamo na chodník a sledujúc žltú značku šliapeme ďalej.
Stretáme na tejto ceste jediných peších turistov. Viac vidíme krížov ako turistov. Matulov, červený, modrý, zelený. Každých 500m je nejaký a každých 500m deti vykonávajú rôzne potreby (nič netušiac, že nás najhoršie ešte čaká). Za zeleným krížom vojdeme na asfaltovú cestu. Po nej sa ženú cyklisti hore, dolu. Vidíme meteo radary na Javorníku. Akosi sa nám zdá, že ideme dlho k Bielemu krížu. Sme z toho nesvoji, neradi by sme sa ocitli na zastávke eliny v Rači. Oproti vykračuje s palicami starší pán. Posledný turista po svojich, ktorého stretáme na tomto výlete. Otvára sa malá vyhliadka na Bratislavu. Míňame malý Biely kríž, odbočku na Štefánikovu magistrálu a sme pred horárňou. Tá sa rekonštruuje. Povinné foto od náhodne sediaceho turistu a ideme k chate Klinec. Na lúke sa váľajú alebo pasú cyklisti. Pre paštikárov je táto časť Karpát ako stvorená. Je tu veľa cyklistických chodníkov a dokonca aj jazdecký. Pre kone. Na stromoch ho tvorí okrúhla značka s inofarebnou bodkou. No koňa sme stretli akurát v stajni vo Sv. Jure. Hore v chate sa polievka nevarí, čo zistím, keď sa pokúšam dobiť dovnútra. Dole, v tzv. Včelíne, je malý bufet. Ten tam presťahovali, keď pôvodná búda ľahla popolom. Najprv stojíme pred "pípou" na kofolu, krčmár nám dá na výber 2 polievky rybaciu a hríbovú. Deti okamžite odmietli, dospeláci si dali hríbovú. Tú vydával brigádnik vo vedľajšej miestnosti. Cez akési žetóny z detskej stavebnice nám ju nalial do plastových pohárov. Polievka bola na kyselo s kôprom a s kúskami slaniny. Tá tam zrovna nepasovala, ale šlo len o kalórie. Keď už sme boli nasýtení polievky, deti salámy a všetci sprostých rečí vedľa sediacich "rádoby športovcov", vyvalili sme sa na lúku. Robil som si zálusk pozrieť miesto leteckého nešťastia spred takmer 50 rokov, ale Sakrakopec je sakra ďaleko a nás čakala ešte sakra dlhá cesta do Jura.
Naspäť sme kopec Javorník obchádzali zo západnej strany po Štefánikovej magistrále. Magistrála o5 hlavne pre cyklistov. Križujeme asfaltku, ktorá ide do Sv. Jura. Kúsok je chodník už len pre peších. Po modrej potom schádzame dolu. Zčasti po asfaltke, ale väčšinou sa rútime kratšou cestou dolu. No cesta zarúbaná nás privíta ako po hurikáne Irma. Je vidieť, že na chodník nevkročí ľudská noha, jak je rok dlhý. Pomedzi popadané stromy si kliesnime cestu. O5 sme na asfaltovej ceste pri Hradisku. Robíme tabuľkové časy, čo je dobre. Odbehnem k hradisku, ale je tam veľká opekačková párty. Partiu pofotím aj s kameňom, čo iné mi zostáva. Dolu zídeme neoznačenou skratkou a vyhneme sa tak ceste. Ušetríme možno 5min. Sme na konci dediny Neštich. Je tu niečo ako lyžiarsky svah, tenisový kurt a dokonca vypustený bazén. Oproti je horský hotel Eva. Prívlastok "horský", vo výške, nech nežerem, 250m je divný. Pýtam sa na pohľadnicu, ale tie tu nevedú. Popri domčekoch "chudobných" a aj takých obyčajných sa dostaneme do Jura. Celý deň si robíme chuť na čokoládu, zapadneme teda do nejakej kvázi kaviarne a vinárne. Je tu svadba, a preto sedíme vonku. Kaviarnička a asi jediná cukráreň vo vinárskom raji je na hornom konci dediny a podľa mňa strategicky pri ceste do kostola. Kaviareň je spravená v pamiatkovej budove vinárskeho domu. Interiér je jednoducho zariadený, sú tam pohovky, knižky, všetko na príjemný oddych. So ženou sme si dali tmavú čokoládu, deti bielu. Sedeli sme vonku v pohodlných kresielkach. Hnedá čokoláda bola chutná, biela dosť sladká. Pripomínala len uvarené kondenzované mlieko. Široký výber zákuskov i zmrzliny.Na pohľadnicu mestečka mám smolu, hoci nie tak celkom. Poniže zaparkujem "na chrapúňa" a starobylú pohľadnicu získam.
V kraji viníc nesmiem vynechať burčák. V dedinke s príznačným názvom Viničné, kupujem od babky 2,5L hroznovej šťavy. O5 parkujem tak akosi na chrapúňa, ale veď robím babke kšeft. Nepochopí to. Je to naj burčák mojej tohoročnej sezóny. Žena vyskakuje pri dome na červenej z auta a beží k baráku. Momentálne je jej najväčšia výzva zbaviť črevá včerajšieho burčáka. A my máme za sebou siedmu výzvu, mamina i žolíka, tie poriadne nás však ešte len čakajú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára