Ale zvolili sme miernu cestu po modrej značke. I tak nás prudký kopec neminul cestou s5. Chodník obchádza Panský diel a prišli sme k nemu prakticky zozadu. Pred posledným stúpaním k vrchu je križovatka, ktorá môže sprvu pomýliť. Až obďaleč je na strome mega modrá značka. Cez malý lesík posiaty muchotrávkami vychádzame na lúku a vidíme vysielače. Sme už skoro hore. Hríbik sa nám zatiaľ skrýva, skutočné hríby odkrývajú. Vidíme kopec antén a lyž. vlekov. Pri zamračenej oblohe nie sú vôkol takmer žiadne výhľady. Bystrica v opare a ďalej ani vidieť nie je.
Slniečko sa pomaly prebíja a verím, že na spiatočnej ceste sa nejaké tie kopce odkryjú. Pofukuje slabý južný vietor, ale na vrchole 1100m vysokého kopca je nám chladno. Jediný posed v podobe kmeňa je obsadený. Na posilnenie dáme čokoládu a pokračujeme južným svahom dolu
po modrej značke popri vleku. Svah je posiaty bedľami. Sú však ešte mladé, bez klobúčika. Na lúke je tiež hojne zastúpená prudko jedovatá krása - jesienka. Stretávame domáceho s napichnutými bedľami na konári, ako klobúky. Ukazuje nám i pečiarky. Tie sú však, naopak, staré. Strmhlav ideme dolu a kĺby, hlavne našej maminy, dostanú riadne zabrať. Míňame strojovňu vleku, kde baby ako to pri našich turistikách už býva pravidlom, majú kakaciu pauzu. Klesanie sa zmierňuje a vchádzame do lesa. Bizarné tvary stromov, na ktorých rastú hríby a rozbité tabule náučného chodníka. Sledujem pozorne terén, aby sme našli odbočku k jaskyniam. Doma som si prečítal a pozrel, ako asi vyzerá. Zhora totiž nie je
odbočka označená. A už ani zdola. Smerovník dakto zničil. Našťastie je naproti na strome značka.
Za malou zarastenou lúčkou sa teda skrútime o 180° doprava a ideme po úzkom chodníku. Prekračujeme spadnutý strom, na ktorom je hliva. Po asi 10 minútach narazíme na strážcu jaskyne vyrezaného v kmeni stromu. Sme nad jaskyňami. Prudko zídeme pod skaly a ocitáme sa pred prvou veľkou dierou- Kaplnkou. Je tam ohnisko dokonca s nachystaným drevom. Nápis upozorňuje na to, kde vždy pripraviť súdok piva v zadnej miestnosti. Baterky nám ani nie je veľmi treba. Šípka na skale ukazuje ďalej. Preto prekračujeme ďalší spadnutý konár a sme pred Netopierou jaskyňou. Malá tabuľka a nákres hovorí, že tu žili "pračloveci" a hodovali ľudožrúti. Jedného takého som neskôr aj vyfotil. Nasadili sme čelovky a hor sa do útrob jaskyne. Nie je veľká a šmýka sa v nej. Treba si svietiť pod nohy, lebo sú tam skaly. Napravo je malá miestnosť, kde je krásne vidieť ako rastú kvaple. Ďalej treba prejsť alebo obísť veľké skaly. Za nami stále presvitá škáročka svetla, kde je vchod. Márne hľadáme netopiere. Tiene, či kresby skál nás mätú. Jediné netopiere sú zatiaľ naše baby. Až pri ceste von, staršia náhle spozornie. "Netopier!", skríkne. Kužeľ baterky zamierim na skalu predo mnou a vskutku. Maličký Podkovár si tam visel zavesený na tenkých nožičkách prikrytý krídielkami. A meter od neho ďalší.
To už aj mama, ktorá dovnútra nešla, vkročila do jaskyne, aby videla krpcov visiacich na skale. Nevyplašil ich ani blesk fotoaparátu. Ešte sme takto blízko nevideli týchto tajomných, fascinujúcich a jediných nočných predátorov hmyzu voľne v prírode. Lietajúca myš vie napríklad meniť geometriu krídiel, a tak vyvádza za letu rôzne kúsky. Hmyz lapá do krídiel ako do sieťky. V letku sa potom kŕmi. Aby ho pri visení neboleli nohy, má na nich šľachy, ktoré sa sťahujú váhou útleho telíčka. Kvôli týmto výnimočným živočíchom sa nám sem oplatilo zísť. Po zistení, že v Kaplnke netopieri nie sú, sme smelo vytiahli žemle so salámou a dali obed. Cestou s5 sme natrafili na impozantné huby - kyjak citrónovožltý. Praženica vyjde pekne draho. Jedna stojí 60Eur. Teraz už nás čakalo len stúpanie hore, doslova kardionápravník, najmä posledný úsek na svahu Panského dielu. Už vieme, prečo nikto nezbiera huby. Cestou hore má každý problém sám so sebou, nie ešte obzerať sa po lúke. Baby dostali posilňovacie cukríky. Fučali sme viac než Helena Rúžičková do schodov.
Pod vrcholom bol sedací konár voľný a mohli sme sa vydýchať a zohriať čajom. Otvorili so konečne aj výhľady na Kremnické vrchy, Nízke Tatry a trocha na Zvolenskú kotlinu. V diaľke sme videli zasa Krížnu, jeden z našich tohtoročných cieľov. Spomenul som si, že trepem celú cestu i ďalekohľad, tak som tú ťažkú opachu vytiahol. Baby však najviac bavilo čumieť na najbližšie objekty, teda na rodičov. Zbalili sme všetko, obliekli sa, lebo sme pomaly vychladli a spustili sa dolu. O5 sme volili príjemnejšiu trasu po turistickom chodníku. Už sme sa tešili, že si dolu dáme niečo na zahriatie. Zakotvili sme v Baníckej cimre. Sedíme 5 minút, 10 a nič. Traja čašníci s kuchárom stoja vo dverách a kvákajú, márne prosebným a hladným pohľadom na nich pozeráme. "Samoobsluha alebo čo?", pýta sa najdrahšia. Idem teda na vyhliadkovú vežu, že snáď dovtedy si nás všimnú. Pri dverách sa zrazím s čašníčkou a poprosím ju, či si môžeme teda objednať. Poslal som ju k nášmu stolu, kde žena potom objednala polievky a bryndzové halušky. Cestou k vyhliadke vidím húliť vonku za reštauráciou kuchára s partiou hic. Rozhľadňa je na kľúč, viac menej putovný, pretože stále niekto hore je. Šachtičky sú obľúbeným miestom bystričanov, niečo ako Pezinská baba. Rozhľadňa je na tomto mieste platná asi ako parný valec. Železná obluda, z ktorej nie je veľa vidieť. Podo mnou je hotelový rezort s ihriskom, somárom, koňmi a salašom. V doline je kúsok vidieť zo Španej doliny. Na vrchu veže je presklená "kukaňa" s plastovým kresielkom a popolníkom. Romanticky zrovna nepôsobí. Putovný kľúč podám páru stúpajúcemu hore a som dole v cimre.
Akurát doniesli kapustnicu s oškvarkovým chlebom. Kapustnica teda nič extra. Chlebík zaujímavo chutil a celkom dobre. Obsluha cimry si nás už viac všímala a po dojedení polievok, hneď priniesli halušky. Na povestnú a rozmanitú kuchyňu, ako sa prezentujú, jedlo bolo sklamaním. Halušky múkové, zemiaky neznáma surovina, namiesto bryndze nejaká kyslá smotana. Deťom ani veľmi nechutili, my sme naše porcie viac menej zjedli. Zvyšok sme dali zabaliť. Jedlo ťažký priemer. Pred odchodom povinná návšteva veciek. Tie sa tiež nemôžu zrovna pýšiť vysokou úrovňou. Zápach, na ženskom nejdú zavrieť dvere. Sýti, ale s rozpačitými pocitmi sme cimru opustili. Nakukli sme do minizoo. Somár sa skrýval, koníky na výlete akurát smradľavé kozy sa motali za ohradou. Prezuli sme sa do tenisiek a vyrazili na vyše 2h cestu domov. A posledná výzva pokorená. Máme za sebou 11 výziev. Prečo jedenásť, o tom nabudúce.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára